login|password

ZAREGISTRUJ SA!

vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020 klikni na obrázok pre zväčšenie a popis prezri si archív(255) vložiť obrázok do galérie

Cesta za Ilonkou @ :: Poviedky ::     Aug 23 2021, 09:30 (UTC+0) Miesto: Buzice, dnes Valaliky – časť Buzice Čas: údajne niekedy na prelome 19. a 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Ilonka bola tá najlepšia kamarátka, akú som kedy mala. Pamätám sa, ako sme sa raz vybrali kúpať do Hornádu. To sme boli ešte malé dievčatá, možno desaťročné, s dlhými vrkočmi a cez prázdniny sme spolu pásli husi. Tie sme nechali v dedine pri jarku a šli samé. Nesmeli sme, ale to nás neodradilo. Jednak sme nevedeli plávať, a keď by sme sa aj chceli schladiť v toku rieky, mohli by sme ísť len so staršími. Bol horúci letný deň, ani ovady v tej páľave netúžili lietať a my sme stáli bosé na brehu, hľadiac čítať ďalej... čitateľov: 5793

Vreckovka @ :: Poviedky ::     May 31 2021, 08:50 (UTC+0) Miesto: Kluknava – časť Štefanská Huta, okres Gelnica Čas: 1940 Autor: Slavomír Szabó „Ja tebe, ty mne, on jej, ona jemu. My vám, vy nám, my im, oni nám. Viem, to!“ chválila sa Hanka Betke. Dve spolužiačky, obe štvrtáčky, sa vracali zo školy domov. Zima bola poriadna, mráz až štípal a Hornád zamrzol snáď po samé dno. Isto by po ňom teraz mohli prejsť aj kone s vozom. Tak si jeho stredom, ako po širokánskej ľadovej ceste z Kluknavy do Štefanskej Huty vykračovali dve malé chudé dievčatá a tešili sa, že idú domov. Hľadeli na brehy a hory zasypané snehom, sťahovali si do tvárí šatky pred hlúpym vetrom, krehli im prsty na rukách. Ale i tak je cesta domov veselšia než do školy. Najmä teraz čítať ďalej... čitateľov: 4729

Pred birmovkou @ :: Poviedky ::     Jan 31 2021, 14:23 (UTC+0) Miesto: Kendice, okres Prešov Čas: pravdepodobne 1945 Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová „Kedy tú trať opravia? Vieš, ja už som v Prešove bol. Vlakom. To ešte most stál a veľmi sa mi páčilo ako dunel. Je v tom niečo, no neviem to presne povedať, ale niečo také vzrušujúce, keď pozeráš z okna vagóna a svet sa okolo teba hýbe. Stačí vystrčiť hlavu cez okno a nemusíš si ani nič predstavovať, ale i tak máš pocit, akoby si lietal. Dym z lokomotívy, iskry, škrípanie bàzd, zrýchľujúci sa dych rušňa, ale najmä dunenie, čo počuť, keď vlak prechádza mostom – na to sa jednoducho nedá zabudnúť,“ pozeral som smerom ku železnici, na ktorej už dlho nič nejazdilo. „Ïuro, ty si ozaj truľo,“ zarehotal sa Vinco, potom sa ohol v páse, vzpriameným ukazovákom čítať ďalej... čitateľov: 5835

Cestou na faru @ :: Poviedky ::     Nov 29 2020, 11:30 (UTC+0) Miesto: Gánovce, okres Poprad Čas: údajne 6. januára 1940 Autor: Slavomír Szabó „Isto, dalo sa to predpokladať. Po Mníchovskej dohode nebolo nikoho silnejšieho než Hlinkova slovenská ľudová strana. Aj tu sa značili dve možné riešenia a myslím si, že to dopadlo najlepšie, ako mohlo. Teda v strane bol boj o moc, i keď vyslovene bojom by som to nenazýval. Ale v podstate išlo o to, kto ju bude viesť a pod čím vplyvom sa bude Slovensko vyvíjať. Monsignor Tiso stál na čele viac umierneného krídla, ale Karol Sidor a jeho ľudia popravde nemohli Čechov ani cítiť. Darmo boli jedna strana, Sidorovci hlásali spoločnú úniu s Poľskom. Nakoniec, ani krídlo monsignora Tisa nesmerovalo rovno k samostatnému Slovensku, ale žiadalo pre našu krajinu autonómiu. A to sa i na krátky čas pred čítať ďalej... čitateľov: 6100

Kliatba starého kartára @ :: Poviedky ::     Nov 07 2020, 14:13 (UTC+0) Miesto: Fričovce, okres Prešov Čas: prvá polovica 19. storočia Autor: Juraj Korpa Barón Splényi vyšiel z dverí. Bol sám, bez sprievodu. Niekoľko bírešov, pracujúcich obďaleč, sa k nemu s čiapkami v rukách hneď rozbehlo, ale zastavil ich miernym odmietavým posunkom. Opustil kaštieľ, aby sa v tichosti oddal svojim myšlienkam. Nechcel s nikým hovoriť. Ničomu sa venovať. Zrak mu mimovoľne padol na vyšívaný rukáv jeho fraku. Bol to civilný typ kabátca, aký sa nosil ešte za cisára Leopolda II., ale niekoľko detailov pripomínalo skôr uniformu – bolo to tak na osobné želanie starého baróna, veď v armáde strávil pekných pár desaťročí a do čítať ďalej... čitateľov: 5943

Podivný tanec @ :: Poviedky ::     Oct 19 2020, 18:39 (UTC+0) Miesto: Podomí, okres Vyškov, Česko Čas: tradovaný príbeh sa odohráva v bližšie neurčenom čase Autor: Slavomír Szabó Mal som pocit, akoby ma pri každom údere zvona pichol hrot neviditeľného noža. Až ma zakaždým stiahlo a nevedel som sa poriadne nadýchnuť. Potili sa mi ruky, zrak sa mi zahmlieval a len ťažko som zadržiaval plač. Jeník zomrel. Mladý. Občas sa tak stáva, že niektorého z drevorubačov, či už z Podomí alebo z okolia, zavalí strom. A na Jeníka padla mohutná jedľa. Ak sa pri tom všetkom dá vôbec hovoriť o nejakom šťastí, tak možno iba v tom, že netrpel. Nezvíjal sa a nekričal pod ťažkým kmeňom, nemuseli sme ho ťahať s trčiacimi kosťami z otvorených rán, s očami, ktoré prosia o život dlhší aspoň o toľko, čo trvá jediný nádych. Aj také som už čítať ďalej... čitateľov: 5641

Džadovka @ :: Poviedky ::     Oct 04 2020, 11:57 (UTC+0) Miesto: Byster, dnes Sady nad Torysou – časť Byster, okres Košice-okolie Čas: približne okolo roku 1950 Autor: Slavomír Szabó Pozerali ste sa už niekedy do očí koňa, s ktorým ste strávili celé roky, vždy verne poslúchal, bol pre vás viac než zvieraťom, skôr priateľom, a naraz ho musíte nechať zastreliť? Ten výstrel, čo okolie ohluší len na kratučkú chvíľu, vám potom znie v hlave ešte veľmi dlho, zovrie srdce a vháňa slabosť do kolien. Akoby sa tým končila jedna časť vášho života, stratili ste priateľa, za ktorého ste boli zodpovední a nedokázali ste mu pomôcť, keď vás potreboval. Prečo si kôň zlomí nohu takmer vždy len keď ide dolu kopcom? Nakoniec, čítať ďalej... čitateľov: 6212

Nech žije tanec! @ :: Poviedky ::     Sep 19 2020, 08:11 (UTC+0) Miesto: Brzotín, okres Rožňava Čas: 1954 Autor: Slavomír Szabó Nech žije tanec! Isto, keby som to zakričal v škole, všetci by sa na mňa pozerali čudne. Najmä učitelia, lebo my sme sa tu naučili kričať najmä: Nech žije Sovietsky zväz! Prípadne: Nech žije KSČ! Ale ak mám povedať pravdu, Sovietsky zväz ani komunistická strana ma nikdy neurobili takým šťastným, ako keď som tancoval. Je to úžasný pocit, keď dievčatá, na ktoré zvyčajne zazeráte nesmelo len tak kútikom oka, vám odrazu samé podajú ruku, dovolia, aby ste ich obchytili okolo pása a hľadia vám priamo do tváre, krútiac sa s vami v rytme hudby, pri ktorej zabudnete na okolitý svet. Ten odrazu nie je, nejestvuje a vnímate akurát akési prazvláštne teplo, čo napåňa vaše vnútro. Chvíľami som mal pocit, že priam horím. Že kdesi v mojej hrudi sa vyplavuje hromada nehy, čo ma napåňa, preteká mojimi žilami, pulzuje s každým úderom srdca a čítať ďalej... čitateľov: 6173

Podivný kňaz @ :: Poviedky ::     Sep 06 2020, 10:35 (UTC+0) Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie Čas: údajne prelom dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Sako z obleku som už prehodil cez stoličku a po tom, ako som odpil z lipového čaju, som sa snažil uvoľniť si golier na košeli. Stál som uprostred izby, z okna oproti ku mne prúdilo nevýrazné svetlo, petrolejku som ešte nezažal. Nebolo prečo. Margitka zaspala rovno na pohrebe, domov som ju niesol v náručí. Teraz ležala na posteli s rozhodenými rukami a tváričkou tak uvoľnenou, až z nej sálalo čaro čistoty a nevinnosti. Možno by som povedal, že i posvätnosti, ak by som si bol istý, že sa tým nerúham. Trojročné deti niečo z toho výrazu majú najmä počas spánku. Horšie to vyzeralo s Hanušoučítať ďalej... čitateľov: 5969

Kinoláska @ :: Poviedky ::     Aug 30 2020, 13:57 (UTC+0) Miesto: Zalužice, okres Michalovce Čas: začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Kino je to najlepšie, čo ma kedy v živote stretlo! Ale netvrdím, že už nikdy nič lepšieho nespoznám. Lebo ak sa zamyslím, čo sa nestáva veľmi často, ale ak sa ozaj zamyslím, tak mi je jasné, že to najkrajšie ma ešte len čaká. Ešte rok vydržať, vlastne už ani toľko, hádam tri štvrtiny roka a povýšia ma za parobka. A potom... Potom môžem mať frajerku a nikto na mne za to nedoláme palicu. Zakaždým, keď si to predstavím a privriem oči, vidím Marču. Niežeby tu nebolo viacej pekných dievčat, niektoré mi už dlhý čas nedajú spávať, ale sú staršie alebo majú frajerov, a i keď nie, hoc sa stanem parobkom, nezavadia o mňa ani potom. Staršie chcú starších. Ale Marča... Už ako decko sa mi páčila, keď naháňala husi ku Barine, nech sa napasú a poriadne sa vyčvachtajú vo vode. Ešte bola malá, útla, s pekným svetlým hrubým vrkočom, ale ten malý noštek sa jej dvíhal trochu dohora rovnako ako teraz. Nie žeby bola namyslená. To nikdy! Vtedy sme sa dokonca aj spolu hrávali, hoc sa zo mňa ostatní chlapci smiali, že som dievčenský pupok. No neskôr už na mňa ani nepozrela. Stalo sa to po tom, ako som sa zabával tým, že som hádzal kamene. Husi jej totiž plávali hore dole a ona ich nevedela zahnať domov. Musela vojsť k ním do vody a ja som tie kamene naschvál hádzal tesne vedľa nej, aby ju ošpliechalo. Vtedy Marča čítať ďalej... čitateľov: 6172

Trhaviny @ :: Poviedky ::     Aug 24 2020, 08:22 (UTC+0) Miesto: Fričovce, okres Prešov Čas: 1944 Autor: Juraj Korpa Sú len dve veci, ktoré sa spoľahlivo ocitajú v strede záujmov odrastenejšieho chlapca, čochvíľa už vchádzajúceho do puberty: vášeň pre rôzne stroje, hlavne autá a zbrane, no a potom ešte odvrávanie rodičom. To prvé platí všade tam, kde majú chlapci príležitosť stretnúť sa so strojčekmi, dotknúť sa ich, ohmatať, rozbehnúť a zastaviť ich, a to minimálne od okamihu vynájdenia áut. To druhé platí univerzálne, všade. Potom v puberte samozrejme vypukne záujem o dievčatá, ktorý čítať ďalej... čitateľov: 6482

Pri Zbojníckej studni @ :: Poviedky ::     Aug 17 2020, 11:31 (UTC+0) Miesto: Kendice, okres Prešov Čas: pravdepodobne 1947 Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová Maličká Hela si sadla na stoličku a cítila sa hrdo. Pokojne mohla spustiť nohy a už sa jej nehompáľali. Aspoň nie tak, ako kedysi. Keď správne vytočila členky, špičkami prstov dosiahla až na chladnú podlahu a to pre ňu znamenalo, že je už veľká. Pravda, vždy svojich rovesníkov trochu prečnievala, ale stolička bola dosť vysoká, presne taká, akú má otec. Trochu vàzgala, lebo bola i poriadne stará, možno ešte z čias, keď v krajine vládol dáky chýrny kráľ či cisárovná, nie prezident Beneš. Lenže ona nad tým takto nerozmýšľala. Stačilo, že dočiahla čítať ďalej... čitateľov: 7099

Rytiersky sen @ :: Poviedky ::     Aug 09 2020, 21:28 (UTC+0) Miesto: Košťany; dnes Valaliky - časť Košťany, okres Košice-okolie Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Vždy som chcel byť rytierom. Bojovníkom za spravodlivosť. Chrabrým a nebojácnym mužom, ktorý sa nebojí postaviť zlu, bojuje s mečom v ruke a ničí všetkých nepriateľov, čo páchajú na ľuďoch krivdy. Túlal by som sa po svete a kadiaľ by som chodil, všade by s úctou vyslovovali moje meno. Vďačne by ma vítali v každom meste i dedine, dievčatá by na mňa pozerali s iskrami v očiach a volali by mi na slávu. Muži by zasa snívali, že raz budú takí ako ja. To by som ale musel mať meč. Zatiaľ nemám ani nožík, ale čítať ďalej... čitateľov: 6218

Veronino prianie @ :: Poviedky ::     Aug 03 2020, 08:28 (UTC+0) Miesto: Šaca, v súčasnosti mestská časť Košice-Šaca Čas: okolo roku 1925 Autor: Slavomír Szabó Zomrela stará Verona. Nikto ju inak nevolal, pred jej menom vždy a každý spomenul stará, lebo mala tuhý koreň a dožila sa viac, než ktokoľvek iný zo Šačanov. Do posledných dní chodila, i keď už nie do Košíc na trhy, ale aspoň na krátku prechádzku od Semseyho kaštieľa po kostol Nanebovzatia Panny Márie a nazad, no aspoň zo tri razy každučký deň okrem nedele. Možno sa to nezdá tak veľa, ale pre ženu jej veku bol takmer zázrak, ak dokázala vôbec vyjsť na dvor. Občas ju sprevádzal Béla, jej muž. Nie vždy, on už toľko nevládal, i keď bol od nej oveľa mladší. To jeho rodičia tak kedysi rozhodli, že vek nie je podstatný a ožení sa s Veronou, hoc on by rád prijal za ženu nejakú mladšiu, aspoň o desať rokov. Ale Verona bola lepšia partia, dostala do vena pole, pasienky, dve kravy, zopár oviec, večne zlostného a ukričaného kohúta, no najmä dom po jej starej mame. Syn musí poslúchať rodičov a tak Béla pristal. Nakoniec, Verona v tom čase bola tiež krásna žena, zrelá, rozvážna, hoc jeho priťahovali také tie mladé a pojašené. „Hýb sa, lebo sa prestaneš!“ bolo z času na čas počuť z Veroniných úst, keď sa posledné mesiace čítať ďalej... čitateľov: 5925

Utečte a žite! @ :: Poviedky ::     Jul 26 2020, 09:00 (UTC+0) Miesto: Čečejovce, okres Košice-okolie Čas: november 1944 Autor: Slavomír Szabó „Ja som si doteraz myslel, že najhoršie, čo ma môže v živote stretnúť, sú filcky,“ krútil Feri neveriacky hlavou. „Farár nám o tom nikdy nerozprával. Iba toľko, že rodina je posvätná a kto túži po ženskom tele predtým, než uzavrie manželstvo pri oltári, je obyčajný smilník. Hriešnik, čo si nezaslúži viac než peklo. Ten by mal počuť dnešné učivo,“ prikyvoval mu Karči. Obaja chlapci, ktorým sotva odbilo sedemnásť, pochodovali v čítať ďalej... čitateľov: 6217

Rešpekt @ :: Poviedky ::     Jul 19 2020, 19:19 (UTC+0) Miesto: Medzev, okres Košice-okolie Čas: po II. svetovej vojne Autor: Slavomír Szabó Keby som bol ako Dríz alebo Pety, to by bolo niečo! Keď sa stretneme na ulici, každý sa hneď pýta: „Dríz ešte neprišiel? Ale príde, že áno?“ Alebo: „Dúfam, že dôjde aj Pety.“ Čakajú na nich všetci, pozerajú, kedy sa zjavia a keď sa konečne ukážu, dobre že im nebežia oproti. A ja? Aj keď v škole všetkým hovorím, že určite dôjdem, nikto si ani nevšimne, či už som tam alebo nie. Začnú hry bezo mňa a ak sa objavím, prekvapene civejú. „Vieš, Lojzo, celkom sme na teba zabudli. Ale keď si už prišiel, môžeš sa pridať.“ Len toľko povedia. Naozaj to nie je ktovieaký pocit a občas tuho premýšľam, ako by som to mohol zmeniť. Čo by som dal za to, keby na mňa občas počkali, alebo povedali ako sa tešia, že som medzi nimi. Dríz bol našim čítať ďalej... čitateľov: 6494

Haňa a Mižo a Margita @ :: Poviedky ::     Jul 06 2020, 08:57 (UTC+0) Miesto: Košická Nová Ves, dnes Košice - Košická Nová Ves Čas: začiatok roku 1946 Autor: Slavomír Szabó Tak! A čakám tu zbytočne! Bude zázrak, ak z toho mrazu, čo mi zachádza až za nechty, štípe na lícach a zalieza pod šaty, neochoriem! Zima ešte zúri, sotva začali fašiangy, všetko je biele, samý sneh, každý sa krčí doma pri peci a ja tu postávam a pozerám na cestu, hoc sa už zmráka a mala by som odísť. Mižo je taký somár, že až, ba možno ešte väčší! Zabudol na mňa, isto zabudol! A to voľakedy robil kadejaké hlúposti, len aby som si ho všimla a aby ma rozosmial. Čo bitky sa kvôli tomu nadostával! Od učiteľa, od otca, od mamy, babky, deda, strýka, krstnej, mojej mamy, kadekoho. Vlastne, keď tak o tom premýšľam, je vôbec v dedine niekto, kto mu nikdy nenaložil na zadok? Jasné, to bolo pred rokmi, keď sme pozerali na svet detskými očami. Ibaže sa mi zdá, že odvtedy sa toho až tak veľa nezmenilo. Isto, ak by som začala spomínať na čítať ďalej... čitateľov: 7039

Dievča z Rozsypanej skaly @ :: Poviedky ::     Jun 28 2020, 21:05 (UTC+0) Na vrchole Rozsypanej skaly Miesto: Kluknava, okres Gelnica Čas: koniec 19. storočia Autor: Slavomír Szabó Milujem Zuzku. Viem, niektorí sa z nej smejú, že má vlasy ako slama. Keď si ich zviaže do vrkoča, ten sa takmer nehýbe. Len pri behu sa jej kýva zo strany na stranu ako palica. Hlupáci sú všetci, čo tak hovoria! Nerozumiem im. Prečo sa jej pri behu pozerajú na vrkoč? Vari nevidia, ako sa jej pri tom belejú lýtka, niekedy dokonca i odkrývajú kolená? A to už vôbec nehovorím o tom, čo jej skáče pod blúzkou. Keby ma Zuzka chcela, bol by som tým najšťastnejším tvorom na svete! Šiel by som s ňou na lúky, možno niekam ku Zlatníku, a tam ju chytil okolo pása, pritúlil si ju a ona by od slasti až privierala viečka a nechala moje ruky, nech si robia, čo chcú. A milujem aj Marínu. Má krásne biele zuby a nádherne sa smeje. Len škoda, že nikdy nie na mňa. Ale minule som čítať ďalej... čitateľov: 6755

Spravodlivý svet @ :: Poviedky ::     Jun 21 2020, 12:08 (UTC+0) Miesto: Kechnec, okres Košice-okolie Čas: 19. storočie Autor: Slavomír Szabó „Počuj Šani, ak mi naleješ ešte pohár vína, prezradím ti tajomstvo a poprosím ťa o radu.“ Šani, zľahka sa hompáľajúc sa stoličke, z ktorej ešte akoby zázrakom nespadol, sa nahol nad stôl a chytil hrdlo fľaše. Pozrel na mňa lesklými očami, čo mu pod spoteným čelom priam svietili a zaváhal. „Pišta, ty si ako Žid!“ „Nenadávaj na Židov, dávajú nám robotu. A keby som bol ako oni, tak by som nesedel u teba, ale niekde v riadnej krčme, platil by som z plného mešca a o nič by som ťa neprosil,“ snažil som sa položiť Šanimu priateľsky ruku na rameno, ale on sa odtiahol. „Tak ti nenalejem. Nič ti nenalejem, lebo tu trieskaš sprostosti, jednu po druhej a vôbec, ale vôbec ničomu nerozumieš!“ V prítmí Šaniho kuchyne, kde vzduch po horúcom dni stál, nehýbal sa a ešte aj v túto večernú hodinu ostával len ťažko dýchateľný, som hľadel na toho starého mládenca, s ktorým zdieľam podobný osud. On je sluha, ja som čítať ďalej... čitateľov: 6991

Špehúni @ :: Poviedky ::     Jun 14 2020, 20:05 (UTC+0) Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Takých súťaživých chlapcov ako Albert je málo. Aspoň u nás v dedine. Otec ma občas vezme aj inam, párkrát sme boli i v Prešove, tiež v Sabinove, ale vždy len na trhu a na chvíľku, takže tam som si žiadnych kamarátov nenašiel. Teda vychádzam len z toho, čo poznám a Albert je pre mňa ten najsúťaživejší človek. Akoby si stále musel dokazovať, že vždy a vo všetkom ostatných porazí, potom sa hrdo ponesie stredom dediny, s hlavou jemne vztýčenou, až sa zdá, že pozoruje vtáky na oblohe, ale kútikmi očí vždy sleduje, či naň všetci hľadia s dostatočným obdivom. Všetko sa začalo čítať ďalej... čitateľov: 7078

Všetko, ako má byť @ :: Poviedky ::     Jun 08 2020, 07:15 (UTC+0) Kaštie¾ v Gánovciach Miesto: Gánovce, okres Poprad Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Takže Berty je zasa môj kamarát! Teda, aspoň si to myslím. Dlho mi nevedel prísť na meno a správal sa ako somár. Lenže dnes, keď som šiel okolo kúpeľov, pozeral som, ako pán Braun nasadá do svojej Pragy. Bolo v tom niečo, čo vo mne budilo rešpekt, aký som kedysi nepoznal. Jasné, vždy som vedel, že je veľmi bohatý. Veď majiteľ kúpeľov nemôže byť žiadna žobrota. Lenže odkedy mal vlastné auto, stal sa pre mňa polobohom hodným obdivu. Môcť si tak sadnúť vedľa neho, či siahnuť si na volant. Lenže isto by ma zahnal preč a ešte by si čítať ďalej... čitateľov: 4542

Zázraky pre spravodlivých a ponížených @ :: Poviedky ::     May 31 2020, 19:20 (UTC+0) Miesto: Niva (Hartmanice), okres Prostìjov, Česká republika Čas: 1620 – 1621 Autor: Slavomír Szabó „Ignác, Martin, a vy si čo myslíte? Ak by sa Kristus vrátil, ak by znova zostúpil na zem, sem medzi nás hriešnych, na čiej strane by bojoval? Za protestantov, či za katolíkov? Alebo by vykonal zázrak, aby medzi nami došlo k zmiereniu? Nie, v to nedúfajte. Zázrak si nezaslúžia tí, čo bojujú za žold. Zázraky sú len pre spravodlivých a ponížených.“ Toto boli posledné slová, ktoré som začul z Jánových úst. Sedeli sme na ulici opretí o stenu akejsi pražskej krčmy, novembrový chlad prechádzal zo studenej zeme na kríže a vlastne do celého tela, keď nás zvolávali, že je načase opustiť mesto a prejsť na Bielu horu. Tam sa postavíme cisárskym na odpor a ochránime čítať ďalej... čitateľov: 4505

Brloh @ :: Poviedky ::     May 24 2020, 19:10 (UTC+0) Miesto: Byster, dnes Sady nad Torysou - časť Byster, okres Košice-okolie Čas: 1943 - 1945 Autor: Slavomír Szabó Tma. Myslíte si, že ju poznáte? Že viete, aká je a nemôže vás ničím prekvapiť? Ak by ste tvrdili, že áno, znelo by mi to, akoby ste sa bili do pàs, že poznáte mnohorakosť človeka a vždy viete, čo možno od koho očakávať. Lenže človek je nevyspytateľný. V zlom i v dobrom. Najmä v časoch biedy, keď jeho všetky rozhodnutia o tom, čo urobí, vychádzajú zo strachu o životy blízkych. Vtedy dokáže vykonať aj neuveriteľne vznešené skutky, ktoré sú i po rokoch hodné obdivu a sú prejavom ľudskosti v jej najčírejšej podobe. Taký sa stáva hrdinom, o ktorého činoch raz možno budú písať v knihách, aby sa na ne nezabudlo a aby i po rokoch dokázali rozdávať nádej, že v každom z nás je viac dobrého ako zlého. Lenže človek v biede a strachu je často schopný aj tých najstrašnejších vecí. Všetku čítať ďalej... čitateľov: 3959

Harankaňa a tí ďalší @ :: Poviedky ::     May 15 2020, 19:46 (UTC+0) Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Orba, sejba, žatva. To bol Ferov svet. Polia, čo sa tiahli okolo Ždane od Hornádu až k Slanským vrchom a vôňa zeme, ktorá sa vryla do jeho života natoľko, že by už bez nej nemohol žiť. Spolu so svojou ženou Magdou k nej privoniavali denne, aj teraz, v čase, keď jesenné, no ešte stále teplé slnko vystúpilo takmer doprostred oblohy. Obaja stáli s ohnutými chrbtami nad svojou roľou. Motykami jednotvárne vykopávali zemiaky, zbierali ich a čistili, než ich vložili do koša a presypali do mechov. Počasie bolo naozaj mimoriadne krásne, skôr ako leto, čo nevedelo, kedy má koniec. Zato zemiakov sa urodilo pomenej a aj tie, ktoré vzišli, boli akési menšie než vlani. Magda si nebola istá, či čítať ďalej... čitateľov: 3962

Spoveď @ :: Poviedky ::     Apr 27 2020, 09:27 (UTC+0) Miesto: Kendice, okres Prešov Čas: takmer súčasnosť (so spomienkami na štyridsiate a päťdesiate roky) Autor: Slavomír Szabó Zotmelo sa. Súmrak zhustol a to je čas, keď už oči veľa nezmôžu, ale uši vnímajú všetko oveľa jemnejšie, citlivejšie. Aby som ten pocit umocnil, stojac uprostred dediny som privrel viečka a pokúšal sa započúvať do žblnkotu vôd Kendického potoka. Pokúšal, ale zbytočne. Dobre si pamätám časy, keď zurčal v plnej sile a my sme ako deti popri ňom chytali žaby. Potok ešte nevyschol, lenže už nie je tým, čím býval. Voda sa kamsi stráca. Väčšina z nej už zmizla. Možno tak, ako sa žitím kamsi čítať ďalej... čitateľov: 3781

Bosorka z Fekišoviec @ :: Poviedky ::     Apr 19 2020, 06:23 (UTC+0) Miesto: Veľké Zalužice, okres Michalovce Čas: tridsiate roky 20. storočia Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová Jozef stál predo mnou ako živý. Ako vtedy, keď mi bol mužom, čo od rána do večera drel ako kôň a ak sa ku mne niekedy ozval, tak to vždy len preto, aby mi nakázal, čo treba robiť. Aj za pluhom som chodila a orala, ak bolo treba. Od dojenia kráv ma tak boleli prsty a predlaktia, že som potom len ťažko mohla čistiť zemiaky bez toho, aby som sa neporezala. Drevo narúbať, navariť, dom vždy čistý ako Božie oko, to všetko na dennom poriadku. Jozef ma nikdy nechválil, celé roky ani nepohladil a usmial sa len vtedy, keď počítal peniaze. Načo nám toľko majetku?! To som si čítať ďalej... čitateľov: 3817

La Mariakero pharipen @ :: Poviedky ::     Apr 13 2020, 10:03 (UTC+0) Miesto: Richnava, okres Gelnica Čas: polovica päťdesiatych rokov 20. storočia Autor: Juraj Korpa Skúpe slnko sa len namáhavo predieralo cez vlhký opar nad Hornádom a slabo rysovalo tiene na neomietnutých váľkových stenách. Voda ticho šumela na plytčinách, vtáky občas ostražito zaštebotali, no na stromoch popri brehu sa nepohol ani lístoček, ani vánok, ktorý by prefúkol a prečistil vzduch. Z komínov troch vetchých domov, obklopených bahnitou, večne vlhkou zemou a šachorinou, sa husto dymilo, pretože noci už boli chladné a tu pri rieke zima dokázala poriadne zaliezať pod kožu. Doslova až na kosť. Vrzli dvere. Do studeného rána vyšli štyri čítať ďalej... čitateľov: 3559

Dva svety @ :: Poviedky ::     Apr 06 2020, 06:18 (UTC+0) Miesto: Kechnec a Šaca Čas: druhá polovica päťdesiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó „Budeme sa vidieť častejšie. A ak nie častejšie, tak aspoň dlhšie. Čítala si noviny? Vláda nám skrátila pracovný čas o dve hodiny týždenne! Od prvého októbra len štyridsať šesť hodín do týždňa a šušká sa, že ak to bude tak dobre i naďalej, možno už ani v sobotu nebudeme musieť do roboty,“ usmial som sa na Helenku a tuho si ju pritúlil. Isto, každé iné dievča by si teraz ťukalo na čelo, prečo v čase našej vytúženej samoty nehovorím, aké nádherné sú jej oči, ako pre ňu nemôžem spávať, že mi stačí jediný dotyk, aby sa mi divoko rozbúšilo srdce, či ako som sa celý deň tešil na to objatie, keď si privoniam k jej vlasom. Lenže ja viem dobre, čím u Helenky zabodujem. Nedávno stačilo, aby som povedal, s akou chuťou som si prečítal príspevky československých delegátov na IV. Svetovom kongrese študentstva a koľko podnetných a zaujímavých myšlienok som tam našiel. Vtedy na mňa pozrela tak zmyselne, až som ju musel vziať do náručia, zdvihnúť a potom ju jemne a nežne uložiť na lúku, kde nás vo vysokej tráve nemohol nikto vidieť. Prahol som už len po tom, aby som cítil teplo jej tela a naslúchal jej vzdychom. Ona však naraz začala hovoriť. Vraj ten kongres študentstva nie je len tak, veď do Prahy naň pricestovali zástupcovia z osemdesiatich krajín sveta, čo je jasným znakom začlenenia Československého zväzu mládeže medzi pokrokovo zmýšľajúce internacionálne štruktúry. Potom už ale konečne vzdychla a vravela, že teraz túži len po jednom. Rýchlo som obsypal jej krk horúcimi bozkami. No ona dodala, že jej túžbou je navštíviť najbližší svetový kongres osobne. Nie, Helenka nie je ako iné dievčatá. Poznajú ju aj na výbore Československého zväzu mládeže v Košiciach, ba aj v Československom zväze žien, dokonca aj funkcionári z Červeného kríža. Jej náruživé prejavy o potrebe intenzívneho budovania spoločensky prospešných organizácií, vedúcich k hospodárskej prosperite krajiny a politickému uvedomeniu širokých más, ohromili už nejedného z vedúcich predstaviteľov kraja. čítať ďalej... čitateľov: 4038

Vajcare @ :: Poviedky ::     Mar 29 2020, 18:58 (UTC+0) Miesto: Malé Zalužice, okres Michalovce Čas: jar 1969 Autorka: Zuzana Kratyinová „Nebudem tancovať s hocikým!“ zvolala som azda trochu hlasnejšie, než som chcela. Betka, ktorá kráčala vedľa, len pokrčila plecami, skúpa utrúsiť čo i len jediné slovíčko. Zaliala ma zlosť. Ja si tu môžem vyrozprávať ústa a ona čuší. Zastala som a dupla: „Nebudem! A just nie!“ „Dobre, Anička. Nebudeš,“ vyriekla pokojne, otočila sa ku mne a zahľadela sa tými svojimi vodnatými očami, až ma striaslo. Vôbec nechápem, prečo s ňou ešte stále trávim čas. Nie sme si ani trochu podobné. V ničom. Vo voľnom čase je furt zarytá v knihách a potom mudruje ako filozof. A keby aspoň rozprávala o niečom zaujímavom, napríklad o šatách, topánkach, novom filme, o zábavách alebo o chlapcoch. To nie. A vôbec, celá je akási čudná. Chudá, taká neženská, šaty čítať ďalej... čitateľov: 3456

Láska neláskavá @ :: Poviedky ::     Mar 23 2020, 07:43 (UTC+0) Miesto: Bernátovce a Všechsvätých (dnes Valaliky), okres Košice-okolie Čas: päťdesiate roky 20. storočia Autor: Silvia Bolčová Bol čas ísť. Ešte som potľapkala Borišku, čo sa čochvíľa otelí a posledným pohľadom po kravíne som sa uistila, že je všetko na poriadku a moja práca na dnes skončila. Pozdravila som Paliho a zapriala mu zdarný lov. Potkany boli dotieravé a vystrašené kravy dávali menej mlieka, nuž na družstve rozhodli, že tie odporné hlodavce treba skántriť. Pali sa ponúkol, že ich vystrieľa vzduchovkou. Vonku ešte stále vládlo príjemne teplo, slnko sa síce už neopieralo o moje tmavé vlasy, tak ako na poludnie, no stále som cítila jeho silu. Privrela som oči, cítiac vánok v tvári. Nikdy som nevedela čítať ďalej... čitateľov: 3329

Posledný deň @ :: Poviedky ::     Mar 17 2020, 19:13 (UTC+0) Miesto: Kendice, okres Prešov Čas: 1944 Autor: Juraj Korpa Kúria – to znie hrdo! Najmä pre deti a mestskú inteligenciu. Majú to z rozprávok. V nich je kúria čosi ako kaštieľ, a kaštieľ zase čosi ako zámok, ba hrad, a hrad je – v rozprávkach určite – samé poschodia, vežičky, lampióny i koče, a na širokom schodisku pred ním práve stráca Popoluška črievičku, kým na hlavnej veži hodiny odbíjajú polnoc. Kto má kúriu či kaštieľ, ten je zemepán, gróf alebo aspoň barón, a jeho čítať ďalej... čitateľov: 3215

Koniec spevokolu @ :: Poviedky ::     Mar 09 2020, 16:24 (UTC+0) Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov Čas: druhá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó „Počkaj! Nestrkaj tam ruku, lebo sa oparíš!“ Magda varovala Žifku, ale to akoby hádzala hrach na stenu. Žifka len vystrúhala nechápavú grimasu a ďalej hľadela ponad pec do hrnca vriacej vody čakajúc, kedy už vypláva prvý piroh. Bolo to presne na Ondreja, v deň mocných kúziel, keď vraj veštby prezradia osud. Kto by len na to nebol zvedavý. Už dnešné babky v časoch svojej mladosti čarovali s menami chlapcov na papierikoch a tie potom nosili stále pri sebe. Alebo aspoň, keď sa im veštba páčila a chceli, aby sa i naplnila. Popravde, tieto dievčatá to čítať ďalej... čitateľov: 3988

Čas dozrievania @ :: Poviedky ::     Mar 01 2020, 11:44 (UTC+0) Miesto: Šaca, v súčasnosti mestská časť Košice-Šaca Čas: začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia Autorka: Zuzana Kratyinová V noci sme o nej snívali blažené mokré sny a cez deň bola jej postava s krivkami Venuše, orieškovými očami a hrubým vrkočom niže pása, hlavnou témou našich rozhovorov. Kým sme drali lavice v základnej škole, veľmi sme si ju nevšímali. To až po dvoch rokoch učňovky, keď sme ju v jeden deň zazreli vychádzať z kostola, skoro nám spadla sánka. Priam rozkvitla do krásy. Ale akej krásy! „To nie je žena. To je bohyňa,“ slintal Feri. Odkmasol šťavnatú byľ, strčil ju do úst a vyvalil sa horeznak do trávy. Vystrčil ruky a vo vzduchu opísal jej obliny. „Hore je toho bohato, dole dosť a medzitým, hm... pás tenký, že ju dlaňami oblapíš.“ Hodil som okom po pasúcich sa kravách, potom po vzdialenom kameňolome a ľahol si k Ferimu. Slnko príjemne hrialo, lúka voňala letom a prázdninami a dušu mi obklopila nekonečná pohoda. Súhlasne čítať ďalej... čitateľov: 3443

Na Blatách @ :: Poviedky ::     Feb 24 2020, 16:33 (UTC+0) Miesto: Malé Zalužice, okres Michalovce Čas: tridsiate roky 20. storočia Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová Niekedy by som toho Miška najradšej zaškrtila! Ale môžem? Asi ťažko, keď už mu pomaly tiahne na päťdesiat a ja ho ešte stále volám Miško. To je každý muž taký? Keď už mu začnú šedivieť vlasy, stále chce len pracovať a na nič milé ani nepomyslí? Zajtra je odpust a ja som už všetko porobila. Všetko ako treba. Jedlo pre vyše štyridsať hostí, dom vyprataný, a aby som mu voňala, tak som sa dnes dokonca umyla mydlom. „Tu si?“ usmiala som sa na Miška milo, keď prišiel domov o niečo skôr ako inokedy. „A čo? Vari ma nevidieť?“ hrdo pľasol po svojom stále sa zväčšujúcom bruchu, zložil si klobúk, potiahol nosom a klobúk zavesil na klinec. „Máš navarené?“ Jasne. Hlavne, aby čítať ďalej... čitateľov: 3835

Ani krivého slova @ :: Poviedky ::     Feb 17 2020, 09:57 (UTC+0) Miesto: Richnava, okres Gelnica Čas: 1944 - 1946 Autor: Juraj Korpa Nejaký taký všeobecný názor panoval v Richnave, že mohlo byť aj horšie. Zhodli sa na tom už do Vianoc. A to prišli iba na jeseň... Spočiatku, samozrejme, prevažovala napätá atmosféra. Nikto nevedel, čo bude. Vojakov rozmiestnili po domoch dosť nahusto, po troch na domácnosť. To znamenalo o minimálne jednu izbu a tri postele pre domácich menej. A tri cudzie tváre navyše, čo sa smiali v neznámom jazyku, hrmotali, buchotali, navyše s ostrými zbraňami, ktoré sa zblízka zdali také veľké a nebezpečné. No rýchlo si zvykli. Vojaci aj dedinčania. Začali sa usmievať na seba navzájom, len pochytili slovko-dve, už sa snažili aj vtipkovať, a keďže si navzájom neliezli do vecí (a do hrncov), nijak si ani neprekážali. A to už ani nehovoriac čítať ďalej... čitateľov: 3707

Rudo a ja @ :: Poviedky ::     Feb 10 2020, 11:59 (UTC+0) Miesto: Gánovce, okres Poprad Čas: približne v rokoch 1941 až 1946 Autor: Slavomír Szabó Panebože, panebože, len nech sa Rudovi nič nestane! Prosím, prosím, prosím! Veď je už taký čas a on sa stále nevrátil domov. Stratil sa, zmizol, možno sa prepadol pod zem. Jeho rodičia i bratia ho hľadajú, no ani netušia, čo všetko sa mohlo stať. Iba ja viem, akým nástrahám sa vystavoval. A prečo? Čo si chcel dokázať? Vlastne, čo sme si my chceli dokázať? Keby ostatní mali o našich tajomstvách aspoň šajnu, bez svätenej vody by neurobili ani krok! Je sprostosť pokúšať osud. A za všetkým je tá cigánka. Tá Guba! Vraj veštica... Všetko sa to začalo, keď čítať ďalej... čitateľov: 3877

V bráne dospelosti @ :: Poviedky ::     Feb 03 2020, 10:13 (UTC+0) Miesto: Kendice, okres Prešov Čas: druhá polovica päťdesiatych rokov Autorka: Zuzana Kratyinová „Malina! Malina stoj!“ hulákala som na kravu, no ona nezastala. Ani len nespomalila. Trielila ďalej, žalostne bučala a špinavým chvostom švihala za tučným fľakatým zadkom. Rozbehla som sa za ňou, no potom som sa musela vrátiť. Chcelo sa mi plakať od zlosti, ale čo by mi to pomohlo? Prebehlo mi hlavou, či ma vôbec začula, keď je taká vyplašená. Možno jej z toho šoku vypadlo všetko z gebule a pamätá len autobus, čo sa náhle objavil proti nej na ceste a do ktorého v behu vrazila. Ešte čítať ďalej... čitateľov: 3322

Pytliak i hrdina @ :: Poviedky ::     Jan 25 2020, 19:05 (UTC+0) Miesto: Richnava, okres Gelnica Čas: od polovice tridsiatych rokov po koniec II. svetovej vojny Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová Cyril hľadel na svoje zablatené čižmy a vedel, že ich zasa bude musieť dlho pucovať a natierať tým drahým boxom, aby sa leskli rovnako ako ráno. Taký zadžabaný sa na žandárskej stanici nemôže ukázať. To by naň pozerali znechutene, pohàdavo by krčili nosmi, a potom by sa s ním rozprávali, akoby mal prinajmenšom týfus. Teraz, za českých žandárov, je to iné, ako keď tu boli Maďari. Tí si s radosťou vypočuli všetko, čo im mohlo dať zámienku, aby s pelendrekmi zjednali poriadok. Ale Česi? Bez zápisnice ani neopustia Krompachy. Teda, ak práve nemajú tú svoju povinnú vychádzku na trase Hrišovce, Richnava, Kluknava. To vždy rýchlo prejdú raz denne a inak len trčia v tej svojej kancelárii. A ak za nimi niekto dôjde, že treba čítať ďalej... čitateľov: 3874

Vojak špiritista @ :: Poviedky ::     Jan 19 2020, 21:12 (UTC+0) Miesto: Kendice, okres Prešov Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autor: Juraj Korpa Nepamätám si presne deň, keď sa u nás zjavil. Ani ako. Bola som ešte malá, sedem rokov mi minulo, a také malé škvàňa, ledva rozumie všetkým slovám, čo dospelí hovoria – alebo aspoň väčšine. Spoznáva prvýkrát svet, aký existuje za plotom rodného domu a aj svoju vlastnú domácnosť naraz vidí inak, než spod stola, nuž nemá čas sledovať všetko a dopodrobna. Jeho tvár sa jednoducho začala objavovať medzi ostatnými dospelými častejšie a častejšie, až som pochopila, že u nás asi býva – nikto mi ho nepredstavil, nepodali sme si ruky na zoznámenie, nezačala sa nová éra slávnostným príchodom. Zrazu bol. A tak ani neviem, či prišiel v uniforme, či prišiel ráno, alebo v podvečer, čo povedal mame a čo ona jemu – len po čase som si ho začala uvedomovať ako spolubývajúceho a začala naňho byť zvedavá. Ale, úprimne, ani neviem, ako čítať ďalej... čitateľov: 3245

Cesta k Márii @ :: Poviedky ::     Jan 13 2020, 14:07 (UTC+0) Moravská krajina Miesto: Malé Hradisko, okres Prostìjov, Česká republika Čas: údajne 17. až 18. storočie Autor: Slavomír Szabó Kde sú všetci tí chlapci, čo sa tvárili ako kamaráti, ale vždy mi robili zle? Smiali sa, že sa trasiem od strachu, keď sme chodievali kradnúť jablká z gazdovských záhrad. Tiež, že sa bojím, aby som nespadol z mokrých kameňov, ako sme preskakovali cez vody Zábrany. Alebo, že utekám z Panského lesa, len čo zahúka sova, lebo verím na hejkalov. Ak sa medzi nami niekedy strhla bitka, či len dáke zápasenie, takmer nikdy som sa nepridával na žiadnu stranu a ak, tak som rýchlo skončil vyvalený na chrbte či s rozbitým nosom. Oni boli hrdinovia. Alebo sa aspoň tak cítili. Mocní a hrdí. A teraz? Teraz sa plahočia, otročia od rána do večera a idú sa zodrať ako drevorubači, oráči, murári, ako kadejakí pomocníci na príležitostnú robotu za pár drobných, či pomocníci pomocníkov za krajec chleba a polievku. A ja? Ja na nich môžem hľadieť z vrchu. Cechoví čítať ďalej... čitateľov: 4129

Moc dobra a zla @ :: Poviedky ::     Jan 06 2020, 09:27 (UTC+0) Miesto: Brzotín, okres Rožňava Čas: tridsiate roky 20. storočia Autori: Slavomír Szabó, Zuzana Kratyinová Cítil som sa ako teľa, čo si ani poriadne neužilo života a už ho vedú na porážku. Našťastie, zabiť ma nechcel nikto, ale i tak sa ma chytalo zúfalstvo. Nie, nikdy som nebol precitlivený, ale toto sa mi zdalo ako poprava mojej hrdosti, koniec životnej cesty, po ktorej som kráčal i časov, keď som sa cítil sebaisto a veril len zdravému ľudskému rozumu. Urobil som chybu, keď som Erži ustúpil a dovolil jej, aby šla za Štefanom sama? Aby ste mi rozumeli, nebral som si ju za ženu preto, že by som bol zaľúbený. Ale veď aj iní sa podrobili vôli rodičov a súhlasili, či skôr museli súhlasiť so svadbou, ktorou sa spoja pozemky. Tak i ja. Lenže v mnohých prípadoch čítať ďalej... čitateľov: 4001

Záletník alebo pijan? @ :: Poviedky ::     Dec 28 2019, 09:42 (UTC+0) Miesto: Zalužice, okres Michalovce Čas: sedemdesiate roky 20.storočia Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová Už som si myslela, že mám porobené, kuchyňa sa leskla, aj bielizeň som rozvešala po dvore a voňala parádne. Predsa len, oplatí sa priplatiť tých pár halierov, lebo Tix je oveľa lepší prášok ako Azúr a keď si človek líha do postele, tak stačí privrieť oči. Hej, stačí sa zasnívať a každý sa z tej vône cíti ako niekde pri mori. Teda, aspoň si myslím, lebo ja som pri mori ešte nikdy nebola. Ale už si s Jankom šetríme. Dokonca mi včera povedal, že ak splní podnikový plán a dostane prémie, skúsi si na odboroch vybaviť protekciu, aby nás zaradili na letný zájazd do Rumunska. More! To by bolo niečo! Skutočné vlny, čo prichádzajú k pobrežiu z tých najvzdialenejších čítať ďalej... čitateľov: 3996

Hradní páni @ :: Poviedky ::     Dec 21 2019, 11:17 (UTC+0) Miesto: Richnava, okres Gelnica Čas: päťdesiate roky 20. storočia Autor: Juraj Korpa Každý chlap, keď bol ešte chlapcom, si určite na dvore postavil hrad. Možno malý, pre fazuľky a vojačikov, alebo stredný, pre seba aj pre psa, alebo obrovský, ktorého neviditeľné múry ďaleko presahovali okolité ploty, trhali mraky a ktorého hlavná pozorovateľňa sa nachádzala v rohu pod strechou, práve pri tom malom skrytom okienku, kadiaľ tak príjemne v horúčave fúka. Mať hrad, čo ako imaginárny, je totiž pre každého chlapca skvelá hra i skvelá zábava, pri ktorej najkrajší je pocit, že ste hradným pánom. A pri ktorej sa navyše zvezie aj nepreberné množstvo kamošov. A teraz povážte, aké by to bolo, keby ste si hrad nemuseli ani stavať, ani predstavovať, pretože by ste už mali na dvore vlastný. čítať ďalej... čitateľov: 4084

Švagriná @ :: Poviedky ::     Dec 14 2019, 07:32 (UTC+0) Miesto: Zdoba, v súčasnosti Sady nad Torysou - časť Zdoba, okres Košice-okolie Čas: údajne okolo roku 1935 Autor: Slavomír Szabó Cez otvorené okno neveľkého domu dopadalo dovnútra jasné svetlo, však aj bolo pravé poludnie. Len pre chvíľou vstúpil dovnútra Jozef aj s bratom a chvíľu sa obzeral po kuchyni, či niekde nezočí nejakú handru, do ktorej by sa poutieral. Dosť sa natrápil, kým si na dvore v lavóre so studenou vodou zmyl hrubú a mastnú špinu z rúk. Nemal chuť obtrieť ich o nohavice. Mižo, jeho mladší brat, pobavene sledoval, ako naťahuje krkom na všetky strany. On sa netrápil. Koleso na rebrináku už síce opravili, ale ešte treba vykydať hnoj, tak načo sa umývať. No ale Jozef mu pomohol, tak sa čítať ďalej... čitateľov: 4017

V tabakovej záhrade @ :: Poviedky ::     Dec 08 2019, 23:24 (UTC+0) Miesto: Zalužice, okres Michalovce Čas: tridsiate roky 20. storočia Autorka: Zuzana Kratyinová Niet krajšieho dňa ako druhá sobota v mesiaci. Pravda, až k večeru, keď je už robota na poliach spravená, dobytok opatrený a deti v posteli. A ani sa neteším pre toto všetko, ako skôr na tú jednu jedinú chvíľu, keď vo večernú hodinu zájdem do krčmy za Ïurim. Ïuri býva u mňa, ale radšej sa stretáme pri pive. On je už akoby členom mojej rodiny, i keď prisťahovalec, čo sa nasúkal do našej zadnej izby. Samozrejme, nie zadarmo. To by som ho len tak nepustil, nie som hlupák. Za koruny, za poctivé československé korunky som sa jej vzdal. Veď my so ženou a deťmi sa môžeme potisnúť aj v jednej izbe, načo nám dve? Ïuri nemá čítať ďalej... čitateľov: 3438

Čosi vo vrecúšku @ :: Poviedky ::     Dec 01 2019, 21:47 (UTC+0) Miesto: Kendice, okres Prešov Čas: začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová S Marčou sa nedá o ničom poriadne porozprávať. A možno je to šťastie. Odkedy vzala miesto krčmárky, zdá sa, akoby stratila rešpekt voči všetkým chlapom. Aj voči mne – a to som jej muž! Pravdu povediac, máličko, ale ozaj len veľmi máličko ju chápem, lebo aj dnes, keď som za ňou zašiel do krčmy, bol tam hluk. Taký hluk, až som musel kričať, aby ma vôbec počula. A dym! Toľko dymu, tak nafajčené, že už sa nedržal len pri povale, ale štípal oči. Človek, chtiac-nechtiac, musel byť podráždený. A aké honosné sídlo to kedysi bývalo... Keby ešte žila Araňoška, tá sedliacka aristokratka, na ktorú nikto nespomína v zlom, asi by ju roztrhlo od jedu. Empírový nábytok zmizol nevedno kam a nahradil ho výčapný pult. Nádherné obrazy starých majstrov vystriedali plagáty, ktoré hlásali, že komsomolci sú našim vzorom, komunistická strana spasí svet a Sovietsky zväz je i bude našim spojencom naveky. Steny, prechádzajúce pri strope v elegantné klenby, zosiveli, omietkou presiakol nikotín a lepkavá podlaha páchla čítať ďalej... čitateľov: 3820

Obkrúžení vojnou @ :: Poviedky ::     Nov 24 2019, 11:00 (UTC+0) Miesto: Zalužice, okres Michalovce Čas: 1939 - 1945 Autor: Juraj Korpa Mierny vetrík sa prevaľoval v rannom slnku a podľa toho, či privieval, či odvieval suchý vzduch od polí, aj zosilňoval či utlmoval hluk štartujúcich lietadiel za nimi. Zdalo sa, že to práve tie vzdialené zeleno-čierne sršne hýbu vzduchom, snažiac sa ho rozvíriť svojou benzínovou zúrivosťou, aby tak vlastne vykonali stáročný rituál rinčania zbraňami, ktorý má posmeliť srdcia svojich a rozochvieť hrude nepriateľa. Na okraji posledného humna Veľkých Zalužíc stáli s knihami pod pazuchami dve deti, osemročná Valika a desaťročný Miško, kamaráti a susedia od narodenia. Prilákal ich hukot, podišli až k plotu. Sledovali s prižmúrenými očami, ako sa kovové supy po dvojiciach pomaly rozbiehajú, potom namáhavo stúpnu, obťažkané bombami, zakrúžia nad Blatami, aby stihli vzlietnuť ďalšie dva, ako sa potom zoradia po štyroch a miznú v opare nad Vihorlatom, nasledované ďalšou a ďalšou štvoricou. O chvíľu pri nich zastali aj pani v zástere a vysoký chlapík v železničiarskom plášti. Tiež sa pozerali. A premýšľali. Či sa začala vojna. Nejaká ďalšia. Nemecká. Valika už videla lietadlá. Dvakrát. Raz dokonca zblízka. Prvýkrát pred pol rokom. Vtedy sa tiež bojovalo, celkom čítať ďalej... čitateľov: 3744

Statky, láska a koniec @ :: Poviedky ::     Nov 17 2019, 15:00 (UTC+0) Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie Čas: tridsiate až päťdesiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó „Takže, na záver sa mi žiada povedať už len pár slov. Poctivo robiť je dobré, ale to nestačí. Musíš si vážiť, pre koho robíš. Kedysi tu zanechali svoje stopy rôzne bohaté rodiny. Drugethovci, Forgáchovci, Kormosovci a mohol by som hovoriť aj ďalej, lebo každý z týchto rodov písal dejiny Ždane, ale to teraz nie je dôležité. Milan, vieš, čo je teraz dôležité? Že najbohatšími sme tu práve my. Teda, ak budeš robiť pre nás, musíš na to stále myslieť a podľa toho sa i správať. Rozumel si, čo ti hovorím?“ Ihneď som horlivo prikývol. Popravde, bol by som robote rád, aj keby mi gazda Ondrej toľko neprízvukoval, ako sa mám tešiť. Beztak by som bol úslužný. Sirotám nič iné neostáva. Vlastne ma šťastie sprevádza dosť dlho. Najskôr, keď si ma zo sirotinca vzali ujo Ïula s tetou Jolanou. Veľa sirôt našlo nový domov v Ždani. Stali sme sa lelencami, čiže chovancami v rodinách, čo sa o nás starali a dostávali za to trochu peňazí. Sirotinec a rodina - to sa ani nedá porovnať. Keď som k nim prišiel a oni ma usadili za stôl medzi svoje deti a prisadli si k nám, mal som pocit, že svet náhle rozkvitol, prestal byť nepriateľským miestom a prechádzam životom tak, ako som kedysi o tom iba sníval. Navyše, od štátu som dostával šaty dva razy ročne a raz ročne topánky, takže čítať ďalej... čitateľov: 4077

Dukát a iné záležitosti @ :: Poviedky ::     Nov 09 2019, 13:43 (UTC+0) Miesto: Richnava, okres Gelnica Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autorka: Zuzana Kratyinová „A just mala byť moja!“ zvolal Karči a buchol po hrboľatom zájdenom stole, čo pamätal aj panovanie osvietenej panovníčky Márie Terézie. Krčmár, ktorý postával za pultom a tváril sa, že spočítava fľašky, hoci v skutočnosti nemal v hlave čísla, ale striehol na tých zopár kunčaftov v krčme, sa na neho teraz zahľadel. Keď sa uistil, že tento mu škodu nespôsobí, vrátil sa k svojmu ničnerobeniu. „Mala, ale nie je. Žofia už má muža. A ty si tiež nájdi ženu, čo bude v posteli aj okolo hospodárstva ako drak, a tak ťa vymačká, že nebudeš už myslieť na iné. Teraz po vojne je slobodných žien a dievčat ako pliev, stačí len, ... hehehe, ruku načiahnuť. Môžeš mať čítať ďalej... čitateľov: 3531

Nevesta na jednu noc @ :: Poviedky ::     Nov 03 2019, 09:25 (UTC+0) Miesto: Valaliky - časť Všechsvätých, okres Košice-okolie Čas: štyridsiate roky 20.storočia Autor: Silvia Bolčová Tak! A teraz sa všetko zmení! Také tie reči: „Veronka, prídeš nám pomôcť na pole? Vieš, veď ti dáme aj trochu zemiakov,“ - tak toto už nie! To navždy skončí. Časy, keď som sa trápila aj celé dni za výslužku, ktorú som sa i hanbila otcovi ukázať, tie sú preč. Namiesto toho mi možno povedia: „Veronka, videla som, aké krásne zemiaky sa vám toho roku urodili. Nezjednáme sa? My zasa máme veľa kukurice.“ Áno! Presne tak to bude! Už nie pomocníčka na najťažšiu robotu, ale gazdiná, s ktorou budú hovoriť s úctou, ako sa medzi rovnými patrí. Skončia časy, keď som bola dobrá iba za slúžku a v pohľadoch iných som cítila len povýšenie. Alebo pohľady parobkov a mužov. Ak sa nejaký na mňa usmial, cítila som, že je za tým nemravnosť alebo výsmech. Teraz čítať ďalej... čitateľov: 3514

Sekerka @ :: Poviedky ::     Oct 27 2019, 09:47 (UTC+0) Miesto: Kendice, okres Prešov Čas: zima 1944 - 1945 Autor: Juraj Korpa Bolo sychravé ráno. Slabý vetrík vyháňal riedku hmlu spomedzi domov, odkiaľ sa pomaly trúsili zamračené postavy. To gazdovia, každý s lopatou alebo čakanom, zvolávaní falošným rachotom navlhnutej blany obecného bubna, prichádzali na zhromaždisko, odkiaľ už dva týždne každý tretí - štvrtý deň pod dozorom stráží odchádzali na Pažiť kopať zákopy. Nebolo medzi nimi nikoho, kto by chodil rád, či nebodaj s nadšením – ale nedalo sa nič robiť. Vojna je vojna, a teraz dorazila aj tu. Chlapi sa neochotne, poháňaní nemeckými pokrikmi, zoradili do trojstupu a odkráčali do polí. Kým ich na konci ulice pohltila hmla, Vinco ešte stihol čítať ďalej... čitateľov: 3517

Zabudnite na Jánošíka! @ :: Poviedky ::     Oct 19 2019, 19:42 (UTC+0) Miesto: Šaca, v súčasnosti mestská časť Košice-Šaca Čas: koniec štyridsiatych a päťdesiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Vonku zatrúbil pastier. Konečne! Bál som sa, že ho nebudem počuť, lebo mama nechcela otvoriť okno, že je ešte stále chladno. V zime bola zima, teraz nastala jar, veď už som videl aj hrdličku s konárikom v zobáku, ale mame to povedať nemôžem. Dala by mi po hlave, že som akýsi premúdrený. Ale veď ak by bola ozaj zima, prečo by odložila moje gumáky a vytiahla tie staré baganče bez jednej päty? Pravda, kým bol sneh a mrzlo, chladilo ma aj v gumákoch. V čižmách by to vraj bolo iné, ale to ja neviem naisto, lebo rodičia mi čižmy nekúpili. Ani nové, ani staré, ani nijaké. Tak som až doteraz behal po vonku v gumákoch od Andera; to je môj starší brat. Jeho už tlačili, aj keď skrivil prsty na nohách. Mama mu ich vzala, nech čítať ďalej... čitateľov: 4424

Turecký dar @ :: Poviedky ::     Oct 14 2019, 08:55 (UTC+0) Miesto: Medzev, okres Košice-okolie Čas: tradovaný príbeh zasadený do 18. storočia Autorka: Zuzana Kratyinová Bodaj to pes osral! Tak, presne tak by som najradšej zvolal na celý Medzev. Ale vedel som, že hoci by som si aj dušu vykričal, nik by ma nepočul. Od brehov Bodvy sa po celom mestečku rozliehal neúnavný rámus bucharov z hámrov a jediný človek, na ktorého som to túžil vyfľusnúť, sa mi práve otočil chrbtom a rýchlymi krokmi sa vzďaľoval. Tri roky! Tri dlhé roky sme s Johannom putovali krížom cez horné Uhorsko! On tovariš kováčskeho a ja kožušníckeho cechu. Čo sme sa putík nachodili, paničkám modré z neba nasľubovali a keď po slastnej noci uspokojené oddychovali v páperových perinách, či na slame, zdupkali sme kade ľahšie. Však, kto by chcel riskovať poriadnu nakladačku, či nebodaj vidly v zadku? Ej, či nám len bolo sveta žiť! Spolu sme prechádzali dediny, mestečká, mestá, obchádzali dielne. A podpisov v našich vandrovníckych knižkách pribúdalo práve tak, ako skúseností. V Brne bolo dobre, i v Olomouci, ale Praha, tá stovežatá krásavica, tá ma očarila na prvý pohľad. Hneď som vedel, že tam chcem ostať. Čo sa budem trepať späť do horného Uhorska, do tej chudoby, tvrdej roboty, keď tu sa vrecká aj náruče ochotnejšie otvárali, víno tieklo prúdom, život bol veselší, radosť nespútaná a potešenie čítať ďalej... čitateľov: 3815

Prekliatie @ :: Poviedky ::     Oct 06 2019, 17:23 (UTC+0) Miesto: Richnava, okres Gelnica Čas: začiatkom 20. storočia Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová Vošla som do kuchyne, v ktorej už sedela Magda. Vrtela svojim kostnatým zadkom na lavici a nebyť toho, že mala na sebe svoje zvyčajné štyri sukne, možno by už bola lavica celkom doškriabaná. Kto to kedy videl ženu s takou riťou! Ale dobre, že prišla. Každý deň chodí. Aspoň sa mám komu vyrozprávať, lebo dakedy rozmýšľam, či ten môj muž, teda Zdeno, je ešte môj. Niežeby mal frajerku, ale jemu už ženy dajako netreba. Len na robotu. A možno ešte, keď potrebuje umyť nohy. Brucho mu narástlo, nezohne sa. Našťastie si nohy tak často neumýva. I tak sa musím priznať, že táto pomoc ma naozaj ponižuje. Ako sa len môže milý a usmievavý frajer po rokoch zmeniť na takéto hovädo? Ale späť k Magde... Kostnatý zadok sa zavrtel, čítať ďalej... čitateľov: 4111

Po nás už nikdy viac potopa @ :: Poviedky ::     Oct 01 2019, 10:18 (UTC+0) Miesto: Zalužice, okres Michalovce Čas: 1960 Autor: Juraj Korpa Ján pomaly prenášal ťažisko z nohy na nohu, udržiavajúc rovnováhu a slimačím tempom sa presúval pomedzi mláky. Nemohol by ísť rýchlejšie, ani keby tam neboli, pretože všadeprítomné lepkavé blato sa mu lepilo na čižmy a sťahovalo mu ich z nôh. Pri každom kroku si ich musel pridržiavať. Vzdychol. Naokolo sa mu ponúkal bezútešný pohľad. Sotva čo sa roztopil sneh a pôda trochu obschla, začalo poriadne pršať a polia zase podmokli. Už aj tak plný Laborec dostal ďalšiu porciu vody a vylial sa až po šínky, úzkokoľajku, ktorá vozila robotníkov z okolia až do Remetských Hámrov. Nádejne klíčiaca ozimina sa tak ocitla vo vode, kde sa pomaly udusila. Úroda bude opäť čítať ďalej... čitateľov: 4142

Hačavská škola života @ :: Poviedky ::     Sep 24 2019, 10:04 (UTC+0) Miesto: Hačava, okres Košice-okolie Čas: 1938 až 1947 Autor: Slavomír Szabó Otec to dobre vedel. Nepovedal mi to síce nikdy priamo, ba ani nenaznačil, ale teraz mi je nad slnko jasné, že bol presvedčený o zbytočnosti školy a strácaní najkrajších rokov detstva učením sa množstva vecí, ktoré nebudem v živote potrebovať. Rob tak, aby si nebanoval – to bola jeho jediná rada, ktorú mi dal, nech už som sa ho pýtal na čokoľvek. Vždy som si myslel, že to hovorí bez rozmyslu, ba že vlastne ani nepočúva, čo vravím, len rovno, akoby mávnutím ruky, povie svoju večne platnú múdrosť. Rob tak, aby si nebanoval... Ba teraz si už myslím, že aj pre neho samotného to bol počiatok i koniec všetkého, čo dokázalo ovplyvniť jeho konanie. Zákony? Kto by si ich všetky prečítal a rozumel im? A ak by tak urobil, ak by ich pochopil a vedel sa vyznať v tom nekonečnom bludisku paragrafov, nariadení a príkazov, mal by sa nimi riadiť, ak mu zdravý rozum vraví voľačo iné? Mali sme radšej čítať ďalej... čitateľov: 4426

Moc včiel @ :: Poviedky ::     Sep 15 2019, 09:16 (UTC+0) Miesto: Kechnec, okres Košice-okolie Čas: sedemdesiate roky 20. storočia Autorka: Zuzana Kratyinová Bol som tam, kde som to mal najradšej - v záhrade pri mojich včelách. Nie je nič, čo by ma tešilo a upokojovalo viac ako pohľad na úle, vôkol ktorých sa to hemží životom drobných a najusilovnejších tvorov sveta. Opatrne som povytiahol rámiky s plastmi, aby som zistil, kedy by som mohol začať stáčať med. Už som sa naň tešil. Ten úplne prvý, čo vyrobia z nektáru jabloní a čerešní, chutí lahodne. Bol máj. Vôkol všetko rašilo, voňalo a bujnelo aj vďaka nedávnym dažďom a slnečným lúčom z posledného týždňa. Preteplili kraj a primäli kvety roztvoriť sa, čo všetok hmyz čítať ďalej... čitateľov: 3953

Betlehemvár @ :: Poviedky ::     Sep 06 2019, 09:33 (UTC+0) Väèšina povestí o vzniku obce Zalužice sa odohráva na miestach, ktoré dnes pokrývajú vody Zemplínskej šíravy Miesto: Zalužice, okres Michalovce Čas: nevedno kedy, podľa povesti azda v stredoveku Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová Priložil som zopár polienok na žeravú pahrebu a fúkol do pece. Nie silno, to ani nebolo potrebné. Plamienky oblízali drevo skôr, než som stihol odtiahnuť tvár. „Dofrasa,“ zašomral som si popod nos a rýchlo sa chytil za fúzy, či mi neobhoreli. Netreba sa ľakať. Všetko je presne tak, ako má byť. O chvíľku začne svitať a zlatisté slnko rozjasní krajinu. Mihotavá žiara ohňa vytvárala na stenách izby podivné obrazce, keď som si znova ľahol k Márii a hľadel jej zblízka čítať ďalej... čitateľov: 4211

Medzi nebom a zemou @ :: Poviedky ::     Aug 30 2019, 05:34 (UTC+0) Miesto: Richnava, okres Gelnica Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autor: Juraj Korpa „Len počkaj, Zajac!“ zahrozil päsťou Kocúr, ale len pod fúzy, tak, aby to Zajac nevidel a nepočul. Nechcel riskovať ešte jednu ranu. Alebo rovno nakladačku. Tak sa len chytro pozviechal z prachu cesty, v ktorom sedel naširoko rozkročený, pomasíroval si krk aj bradu, aby prestali brnieť, a nehlučne si ešte na rozlúčku odpľul za odchádzajúcim susedom, čo ho pred chvíľkou tak šikovne usadil. Veru, Mižo Kocúr mal už dávno vážne dôvody hnevať sa na Zajaca. A oddnes zas o jeden viac. Boli susedmi spod hradu, no čítať ďalej... čitateľov: 3907

Starý dobrý recept @ :: Poviedky ::     Aug 25 2019, 08:16 (UTC+0) Miesto: Medzev, okres Košice-okolie Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Všetko sa to začalo vtedy, keď si cigán Ïula nedal povedať a zjedol tú skysnutú polievku, ktorá chutila tak divne. Darmo mu žena hovorila, že ona nezvykne jedlo vyhadzovať, lebo to nerobia ani majetnejší ľudia, ale toto už nie je pre človeka. Ïula mal jednoducho hlad a hlad je zlý radca. Vlastne tej polievky až tak veľa nebolo, len trochu na dne hlineného hrnca. Nevedno kto a prečo položil hrniec na policu, kam sa dávajú len tie čisté. A keď ho našiel, rozhodol sa, že nebude čakať, kým žena uvarí obed, schmatol lyžicu a len tak studenú ju vychlípal skoro na šup. Ešte aj mykol plecom, však že nebola až taká zlá, možno trochu kyslejšia, ale veď on má rád i kyslé. Potom si sadol, no nie nadlho. Cítil, že sa čítať ďalej... čitateľov: 4308

V službe @ :: Poviedky ::     Aug 11 2019, 19:33 (UTC+0) Miesto: Šaca, v súčasnosti mestská časť Košice-Šaca Čas: zima 1929 - 1944 Autorka: Zuzana Kratyinová „Veď sa pohni! Motáš sa ako malé decko. Kým prídeme k Ide, vystúpi slnko a potom už veľa nechytíme. Možno som ťa predsa len nemal brať,“ zvolal Pišta, môj starší brat, no nepočkal na mňa, ani nespomalil. Tak som radšej pobehol, nechcel som, aby ma nabudúce nechal doma. Veď nie som malé decko a rybačku si ujsť nenechám. Už mám šesť a na jeseň pôjdem do školy! Bola to zábava. Najprv sme sa hrabali v zemi a hľadali dážďovky, potom som sledoval brata, ako ich zvíjajúce nastrkáva na háčik, ako hádže čítať ďalej... čitateľov: 4121

Marčina dilema @ :: Poviedky ::     Aug 03 2019, 23:15 (UTC+0) Miesto: Kechnec, okres Košice-okolie Čas: približne rok 1962 Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová Pišta by chcel byť môj frajer, ale keby som sa ho opýtala, či sa chce frajerčiť, hneď by bol červený ako ruská zástava, čo máme na chodbe v škole. Alebo ako trenírky, lebo všetci chlapci musia na telocvik nosiť presne také. Tak to chce riaditeľ, on má rád telocvik, najradšej by nás nechal cvičiť aj cez prestávky. A bol by úplne šťastný, keby sme aj do školy bežali, alebo skákali na jednej nohe, alebo chodili na bicykli ako on. Škola je v Seni, ja z Kechneca, toľko sa mi behať nechce. Riaditeľ má vraj taký závodný bicykel, ale podľa mňa to bude pretekársky, lebo veľa mužov z Kechneca chodí robiť do veesžetkárskeho závodu a majú iné bicykle. A riaditeľ by bol isto rád, keby cvičili všetci, aj školník. Školník cvičí tak či tak. V škole bol zvonček, na ktorom vyzváňal, ale dakto mu ho ukradol. Tak teraz čítať ďalej... čitateľov: 3967

Traja kamaráti @ :: Poviedky ::     Jul 29 2019, 05:52 (UTC+0) Miesto: Medzev, okres Košice-okolie Čas: december 1938 Autor: Juraj Korpa Bola to divoká jeseň. Taká, akú si ani najstarší ľudia v Medzeve nepamätali. Ani za Kossútha, ani za Veľkej vojny, ani za rozpadu Uhorska neboli nálady také vyostrené, atmosféra vybičovaná, no hlavne ešte nikdy predtým nebežali udalosti tak rýchlo, až skoro nebol čas zmeny vnímať, zapracovať a reagovať. Každý deň niečo nové. A v celoeurópskom, ba celosvetovom meradle. Všetci žili politikou, vrátane žien a dokonca aj odrastenejších detí; až sa zdalo, že bez politiky a bez „boja“, čo bolo také obľúbené slovo v tie dni, už nikto nevie ani dýchať. No čo bolo najviac znepokojujúce – hoci sa tak veľa udialo a všetko sa od základu zmenilo, vládol všeobecný pocit, že je to iba začiatok – začiatok čohosi väčšieho, čo nastaví pravidlá na desiatky rokov. Ale čo to čítať ďalej... čitateľov: 3697

Miháľove tajomstvá @ :: Poviedky ::     Jul 14 2019, 11:10 (UTC+0) Miesto: Černochov, okres Trebišov Čas: polovica tridsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Miháľ kráčal pomaly, pomaličky, od strachu takmer ani nedýchal. Uprostred noci a v takej tme by sa bál isto i dospelý, nieto ešte desaťročný chlapec. Od Töltésa zadul vietor, ktovie prečo vanie vždy len od toho kopca a každý zvuk, všetko, malý škripot kamienkov či šuchnutie nohami sa odrážalo od stien černochovských chalúp. ažké mraky plávali po oblohe, občas zastreli, občas odkryli guľatý a chladný mesiac, takže sa po zemi preháňali tiene, čo Miháľa ešte viac znepokojovalo. Nechcel už nič iné, len dôjsť domov. Ïaleko to nebolo, len cez ulicu, ale nesmel ho nikto zbadať. Ako by vysvetlil, kde bol a prečo? Radšej prebehne okolo cintorína, potom poza záhrady a humná, prelezie plot, a tak príde. Nakoniec doma čítať ďalej... čitateľov: 4113

Americký sen @ :: Poviedky ::     Jul 07 2019, 19:51 (UTC+0) Miesto: Richnava, okres Gelnica Čas: päťdesiate roky 20. storočia Autorka: Zuzana Kratyinová Čo sa jedna natrápi, kým sa dostane pod čepiec - prehnalo sa Elenke hlavou. Tenké štíhle prsty mala vborené do mäkkého cesta a s plnou vážnosťou svojich dvanástich rokov sa sústredila na prácu. Dom bol ponorený do ticha. Celá rodina, vrátane jej štyroch starších súrodencov, pracovala na poli či pri dobytku. „Lebo veď kontingenty treba plniť!“ hundral otec už od rána. „Keby nebolo tých, tak by sme celú prácu mali hotovú raz dva. Aj s prstom v zadku! A v horúcich dňoch by sme si mohli z tej nudy nohy v Hornáde máčať. Ale štát nemá nikdy dosť! Čo z nás, nedružstevníkov, chcú čítať ďalej... čitateľov: 3676

Za svetlom @ :: Poviedky ::     Jun 30 2019, 09:22 (UTC+0) Miesto: Brzotín, okres Rožňava Čas: päťdesiate roky 20. storočia Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová „Takže večere sa ti zažiadalo, hej? A čo by to malo byť? Postačí pečená hus, alebo by si radšej poriadny kus šunky s bielym koláčom? A čo tak klobásky, pekné, hrubé, voňavé? Také, aké nám vždy viseli v udiarni, kým si nepodpísal ten šialený papier a komunisti nevbehli na naše polia ako chrobáky na hnojisko! A kdeže sú naše klobásky? Kdeže sú naše lány? A kde ostali muži, čo stáli za svojim slovom, pre pás zeme by cedili krv, kráčali po vlastnom držiac pluh a orajúc brázdu? Už tu nie sú? Aha! Jasné! Viac než poctivá robota je teraz funkcia - predseda, tajomník, osvetár či referent. Alebo na družstve, alebo na národnom výbore, alebo v strane. Tak? Hej, ani mi nemusíš nič hovoriť, prikyvovanie ti ide dobre pred súdruhmi, keď žobroníš o pečiatku na zakáľací list. Máš pečiatku? Nemáš! Nesmieme zabiť ani vlastné prasa, čítať ďalej... čitateľov: 3938

Červení popi @ :: Poviedky ::     Jun 23 2019, 17:46 (UTC+0) Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie Čas: päťdesiate roky 20. storočia a neurčitá historická doba Autor: Juraj Korpa Sliepňavý mesiac sa znovu schoval za ďalší osamelý mrak. Bol síce spln, ale svetlo pohlcovali rýchle oblaky, ktoré v stále hustejších rojoch plávali zo západu, ako aj zvláštna vlhkosť vzduchu pri zemi, čo zafarbovala les do biela. Nebola to hmla, na to bola príliš riedka, ale rovnako ako hmla sa tíško plazila pomedzi stromy, vnárala sa do kríkov, opantávala čistinky a mrazila i pod hrubým odevom. Akoby hľadala teplé telo, teplú krv, od ktorej by sa sama zahriala. Všade, kde už prišla, zanechávala len chlad a pustotu. Víchor hnal iba oblaky vo výške, dole bolo nehybné bezvetrie, a tak bolo zvláštne, že sa tá čudná hmla hýbe – nikde sa neozval ani hlások, zakrochkanie či zavytie, dokonca ani prasknutie, ani šelest húštiny; akoby sa žiadna zver dnes v noci neodvažovala z brlohu. Bolo neskoré leto, ale takáto noc nepatrí k žiadnemu obdobiu – je len sama pre seba, a čo sa počas nej stane, už navždy zostane skryté... *** „Čo ma strašíš? Také povedačky si nechaj pre malé deti, na mňa to už nepôsobí,“ ozvala sa naoko smelo Jana, keď si uvedomila, že zabudla dýchať a nadýchla sa. Vinco sa iba uškrnul pod nos – jasné, nepôsobí. Veď počkaj, toto je len začiatok! „Presne takto to za Pažiťou pod lesom vyzeralo minule, keď som tam v noci bol, a presne takto to tam musí vyzerať aj dnes. Je zase taká divná noc a divný mesiac. Chceš sa presvedčiť? A overiť si, ako to bude pôsobiť?“ Jana chvíľu rozmýšľala. Bolo jasné, že čítať ďalej... čitateľov: 3732

Husí kráľ @ :: Poviedky ::     Jun 16 2019, 20:21 (UTC+0) Miesto: Košická Nová Ves, dnes: mestská časť Košice - Košická Nová Ves Čas: pravdepodobne rok 1953 Autor: Slavomír Szabó „Pozri sa Eržička, ako to dobre vyzerá! Pás je pevný, zošila som štyri vrstvy látky, aby vydržal. No, daj si dolu sukňu moja, nech ti to zapnem a vyskúšam, či ti dobre sedí,“ matka hľadela na dcéru spoza šijacieho stroja a v rukách držala čosi, čo ani náznakom nepripomínalo žiaden kus odevu. A ak, tak nanajvýš nezmyselne široký opasok, čo sa ovinie okolo drieku, takže nebude možné ani dýchať. Dlhý kus bieleho plátna zosilneného hustým prešívaním bol predierkovaný po celej dåžke a do každej dierky matka strčila kus špagátu, ktorý zviazala do očiek. Na tie ešte zavesila kovové háky. Možno, ak by ste niečo také videli, pripomínalo by to skôr prapodivný mučiaci nástroj. Ale skutočný zmysel bol iný. „No, ukáž sa čítať ďalej... čitateľov: 4012

Kde sa dvaja bijú... @ :: Poviedky ::     Jun 09 2019, 12:39 (UTC+0) Miesto: Medzev, okres Košice-okolie Čas: tradovaný príbeh zasadený do roku 1848 Autorka: Zuzana Kratyinová „No čo Eliáš, nevychladol ti oheň v hámri, keď ti zdupkal pomocník?“ rozľahol sa medzevskou krčmou zvučný a zádrapčivý hlas majstra Adolfa. Eliášovi na okamih vo vzduchu zmeravela pravačka s krčiažkom, čelo sa zmraštilo, no napokon nepovedal nič, len si dožičil ďalší dúšok silného piva. Rozvážnym pohybom zotrel penu z úst a sklonil hlavu k dubovému stolu, akoby na jeho starom popraskanom dreve hľadal odpoveď. „To je už piaty toho roku, ak dobre čítať ďalej... čitateľov: 3821

Spravodlivosť je viac než zákon @ :: Poviedky ::     Jun 02 2019, 08:28 (UTC+0) Miesto: Richnava, okres Gelnica Čas: 1919 až 1923 Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová „Hovorím ti, všetci tí Maďari a maďaróni, čo sa rozdrapovali a ani nám nevedeli prísť na meno, tak tým je koniec. Darmo si tu ponechávali správcov majetkov. Zem v novej krajine musí patriť jej ľuďom. Príde pozemková reforma, po ktorej zmizne všetka chudoba. Svet bude konečne taký, aký má byť. Spravodlivý.“ „Len aby sa to všetko ešte dáko nezvrtlo. Zatiaľ veľmi nevyskakuj. Možno ešte budeš rád, keď ti budú hovoriť zase László, vieš Lacko?“ Stál som pri okne v kuchyni a neveriacky hľadel na Boženu, moju ženu. Vari nič nepochopila? Je predsa po vojne. Maďarskí vojaci, maďarskí baróni, maďarskí zemania, ba aj malé maďarčatá si už pred mesiacmi povyhadzovali na vozy svoje truhlice a utekali na juh, za novú hranicu. Zem, domy a neraz i celé stáda tu ostali. Spomínam si, že keď čítať ďalej... čitateľov: 9897

Vysánkovaní @ :: Poviedky ::     May 27 2019, 09:27 (UTC+0) Miesto: Brzotín, okres Rožňava Čas: zima 1944 - 1945 Autor: Juraj Korpa „Kašlem na vás, chlapci, a idem domov!“ zatiahol fistulkou už naozaj z miery vyvedený Ondro a silným trhnutím vyslobodil sánky z nepriateľských rúk. Alebo priateľských? ažko povedať. „Ale no tak, Ondro, ešte je skoro,“ zaprotestoval vlažne Miki. A prekvapený Albert len tak naverímboha dodal: „Veď sa im nič také nestalo. Dá sa na nich jazdiť.“ „Polámali ste ich, vy dvaja... dvaja gazemberi! Trikrát som vám vravel, že pozor na kamene, držte sa vpravo, a vy nie, vy naschvál rovno do nich! Už nikdy vám ich nepožičiam, a už nikdy sa s vami nebudem hrať!“ rozčúlene zakričal Ondro, utrel si slzy i sople do rukáva a odhodlane odkráčal mokrým snehom. Zánovné sánky za ním na špagáte vzdorne čítať ďalej... čitateľov: 3635

Najdúch @ :: Poviedky ::     May 19 2019, 09:50 (UTC+0) Miesto: Kluknava, okres Gelnica Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Hlasitý škripot bàzd ma ostro bodol do uší a zarezal sa až kamsi hlboko do hlavy. Keď vlak zastavil, všetkými cestujúcimi to poriadne heglo. Lokomotíva chrlila sadze i dym natoľko, až zakrývali výhľad. Stlačil som kľučku na dverách vagóna a pomaly schádzal po schodíkoch. ažil ma veľký lodný kufor. Omnoho väčší, než keď som kedysi odtiaľto odchádzal. Odrazu som stál na stanici pri svojej dedine. Sedem dlhých rokov v Amerike! A teraz doma! Koľkokrát som si predstavoval túto chvíľu?! Železničiar pri trati ledabolo zasalutoval, zapískal a zdvihol placačku so zeleným štítom. Zapískala aj mašina a železné kolesá sa s ťažkým vrzgotom začali otáčať po koľajniciach. Ešte kúsok, vlak odíde a odkryje mi pohľad na známe údolie s Hornádom, domy so slamenými, šindľovými i škridlovými strechami a dymiace komíny. A tam niekde, v jednom čítať ďalej... čitateľov: 4162

Po zlej trojici všetko dobré @ :: Poviedky ::     May 12 2019, 20:31 (UTC+0) Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie Čas: začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia Autorka: Zuzana Kratyinová Nemohla som sa dočkať chvíle, keď sa pozriem do zrkadla. Nohami obutými v nových topánkach som netrpezlivo podupkávala po dlážke, rukami žmolila cíp blúzky a hrýzla si pery, v márnom úsilí ostať pokojná. Anča a Zuza, moje kamarátky, donekonečna uhládzali môj slávnostný kroj, narovnávali faldy na skladanej sukni, napravovali naberané rukávy, aby správne stáli, upravovali účes, nasadzovali veniec a slimačím tempom mi nastrkali spony do vlasov, dlho - predlho, až som mala pocit, že sa rozprávajú s každým jedným vlasom. Konečne odstúpili a skúmavo si ma obzerali. Mala som pocit, že vybuchnem. „No?!“ pýtala som sa, až som sa chvela. „Nooo,“ cmukla Anča, Zuza zaklonila hlavu, no obe čítať ďalej... čitateľov: 3688

Mamičkin najkrajší @ :: Poviedky ::     May 06 2019, 15:47 (UTC+0) Miesto: Kechnec, okres Košice-okolie Čas: tridsiate roky 20. storočia Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová Niet nad krčmu U Rajmanky! To preto, že tu žiadna iná krčma nie je. A keď to na chlapa príde, tá čo je najbližšie, je najlepšia. Ale i tak, na tú Rajmankinu by nedal dopustiť žiaden z chlapov, čo pozná ten pokojný úkryt medzi štyrmi stenami s malými oknami do rušného sveta páchnuceho robotou. Lebo tak či tak, každá krčma je miesto, kde muž hľadá únik pred nekonečnými starosťami, povinnosťami a ustavičným frflaním starnúcej ženy. Rajmanka je Židovka, nemrzí ju, ak sa niekto opije, nekričí na takého, netlčie ho päsťami a nebedáka, ako sa zle vydala, len s úsmevom ponúkne ďalší pohárik a pýta svoj groš za pálenku, čo sa tak nádherne rozlieva celým vnútrom a hreje na duši. A steny krčmy, ak by tie vedeli rozprávať, boli by to nekonečné hodiny a dni tých najpodivnejších príbehov plných hrdinstiev i zloby, lebo už je to tak, že ak čítať ďalej... čitateľov: 3849

Nájomníci @ :: Poviedky ::     Apr 28 2019, 10:13 (UTC+0) Miesto: Šaca, v súčasnosti mestská časť Košice-Šaca Čas: zima 1944 - 1945 Autor: Juraj Korpa Čosi bolo inak. Justína to zbadala už pred bránou. Nielenže boli pošliapané kvietky pred plotom - no, kvety to boli v lete, teraz už len zhnednuté pozostatky margarét; petlica nakrivo, v blate akési koľaje, ale ani psa Bobiho nebolo nikde vidieť. Z kuchynského komína sa mohutne dymilo a dokonca aj odkiaľsi zozadu z dvora. Záclony na okne prednej izby boli čímsi priložené či založené, takže ich pritlačilo na sklo a nepekne svietili. Premkol ju neistý pocit, a tak opatrne prešla k pitvoru a otvorila dvere do domu. V kuchyni stála čítať ďalej... čitateľov: 3909

Cestou na faru @ :: Poviedky ::     Apr 21 2019, 12:22 (UTC+0) Kaštie¾ v Gánovciach Miesto: Gánovce, okres Poprad Čas: údajne 6. januára 1940 Autor: Slavomír Szabó „Isto, dalo sa to predpokladať. Po Mníchovskej dohode nebolo nikoho silnejšieho než Hlinkova slovenská ľudová strana. Aj tu sa značili dve možné riešenia a myslím si, že to dopadlo najlepšie, ako mohlo. Teda v strane bol boj o moc, i keď vyslovene bojom by som to nenazýval. Ale v podstate išlo o to, kto ju bude viesť a pod čím vplyvom sa bude Slovensko vyvíjať. Monsignor Tiso stál na čele viac umierneného krídla, ale Karol Sidor a jeho ľudia popravde nemohli Čechov ani cítiť. Darmo boli jedna strana, Sidorovci hlásali spoločnú úniu s Poľskom. Nakoniec, ani krídlo monsignora Tisa nesmerovalo rovno k samostatnému Slovensku, ale žiadalo pre našu krajinu autonómiu. A to sa i na krátky čas pred rozdelením podarilo. Teda, aby bolo jasné, čo to tá autonómia čítať ďalej... čitateľov: 4294

Pásik svetla @ :: Poviedky ::     Apr 15 2019, 07:47 (UTC+0) Miesto: Kechnec, okres Košice-okolie Čas: zima 1944 a 1945 Autorka: Zuzana Kratyinová Dedo vytlačil dvierka a sťažka sa vyteperil nahor z vrchného schodu pivnice. V svetelnom lúči sa zavíril prach a čiastočky slamy. Vzápätí zavàzgali pánty, buchli dvierka a my sme sa opäť ocitli v tme. Rušil ju len skúpy pásik svetla, unikajúci cez medzeru v drevených dvierkach. Ten pásik svetla bol mojím spojením s vonkajším svetom. Všetko, čím som doteraz žila, o čom som snívala, v čo som verila a dúfala, to všetko ostalo tam vonku v šírom priestore, neobmedzujúcom sa štyrmi zatuchnutými stenami. Ešte pred niekoľkými mesiacmi bol život úžasný. So Žužikou, mojou kamarátkou, sme sa hrali na lúke, ochladzovali sa v Sokolianskom potoku, prechádzali sa, prezrádzali si tajomstvá a túžby a spriadali plány do budúcnosti. Práve nám minulo pätnásť a tešili sme sa na prvú tancovačku. Mal to byť náš krok do dospelosti. Už sme viac neboli deťmi. Vyzradili sme si, s kým chceme tancovať so zamilovanými pohľadmi z očí do očí. Z času na čas sa mi zdá, že ešte cítim vôňu letnej trávy, jej čítať ďalej... čitateľov: 3793

Muž, ktorý rúbal stromy @ :: Poviedky ::     Apr 07 2019, 11:44 (UTC+0) Miesto: Brzotín, okres Rožňava Čas: pravdepodobne rok 1956 Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová Neznášam Brzotín! Neznášam Brzotínčanov, Brzotínčanky i tie malé odporné a uvrešťané Brzotínčatá! Ako som tu vôbec mohol doteraz vydržať medzi nimi žiť? Isto, miesto, kde sa človek narodí, si sám nevyberie. Ale kto má trochu rozumu, napríklad ako ja, mal by sa pozrieť do sveta, aby pochopil, či to, čo ho s domovinou spája, je naozaj láskyplné puto alebo vlastná obmedzenosť človeka, ktorý nevidí ani za humná. Mal by vytiahnuť zablatené nohy z rozmočených oráčin a vydať sa niekam ďalej; kráčať tak dlho, kým mu slama neopadne z gatí a hnoj spoza nechtov. Pravda, v čase môjho detstva som i ja chodil s otvorenými ústami, keď ma rodičia vzali do Rožňavy a s úžasom som hľadel na Strážnu vežu, veriac, že je to tá najveľkolepejšia stavba, akú kedy človek postavil. Rožňava bola pre mňa stred sveta, cítil som sa v nej taký malý a nehodný, netušiac, aké veľkolepejšie, onakvejšie krásy svet ponúka. Dobre som urobil, že som čítať ďalej... čitateľov: 4063

Hámornícka zima @ :: Poviedky ::     Apr 01 2019, 06:38 (UTC+0) Miesto: Medzev, okres Košice-okolie Čas: január 1924 Autor: Juraj Korpa „Hanzi! Poď už!“ Prenikavý chlapčenský hlas rozrezal svieži, priezračný vzduch a odrazil sa od mokrých cencúľov, visiacich zo strechy, až ich rozochvel. Vo veľkých kvapkách, rýchlo za sebou svištiacich na zem, sa zatrblietalo slnko. Na oblohe ani mráčika. Dnes bol zasa odmäk. Ale v noci mierne primrzlo, a tak boli cencúle dlhé a hrubé. V útrobách domu zabuntošilo, potom sa prudko otvorili dvere, von vybehol asi desaťročný chlapec v huňatej ušianke s obedárom v ruke a skočil čítať ďalej... čitateľov: 3836

Lenivá mačka @ :: Poviedky ::     Mar 24 2019, 11:26 (UTC+0) Miesto: Krásensko, okres Vyškov, Česká republika Čas: tradovaný príbeh sa pravdepodobne odohráva v 19. storočí Autor: Slavomír Szabó Ak by niekto túžil čo by len na chvíľku zazrieť dokonalú krásu, najznamenitejšie majstrovské dielo stvoriteľa v ženskej podobe, tak viem, kde ho hľadať. V Krásensku. Také dievča ako Vincka som doposiaľ nevidel a myslím si, že nádhernejšie by som vo svete ani nenašiel. Koľko bezsenných nocí som už strávil, hľadiac do stropu a vybavujúc si jej tvár! Kdesi za privretými viečkami, ba aj pri otvorených očiach civiacich do tmy som si predstavoval, ako sa na mňa smeje, ako sa jej pri tom robia v lícach také rozkošné jamky; hoc pravda, usmievavá často nebýva. Ale ak áno, ak sa roztiahnu jej súmerné pery a zažiaria biele zúbky, srdce sa mi rozbúši. Myslievam i na čítať ďalej... čitateľov: 4206

Krutá Vilija @ :: Poviedky ::     Mar 18 2019, 08:57 (UTC+0) Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov Čas: zima 1944 a 1945 Autorka: Zuzana Kratyinová Keď som videla otca naposledy, bol začiatok decembra. Sedel na kozlíku grófovho koča, pred ním pár grošovaných koní a vzďaľovali sa z dediny. Sledovala som ho, kým z nich neostala len čierna bodka a potom mi zmizli z dohľadu. „Skoro sa vrátim. Vyložím grófove debny a zaraz to otočím nazad,“ povedal mi predtým ako odišiel a so smiechom dodal: „Neboj sa Haža, Viliju oslávim doma s vami.“ Nemala som mu prečo neveriť. Neznepokojovali sme sa ani ja, ani čítať ďalej... čitateľov: 3866

Konečne je všetko, ako má byť @ :: Poviedky ::     Mar 10 2019, 18:59 (UTC+0) Miesto: Valaliky – časť Buzice, okres Košice-okolie Čas: päťdesiate roky 20.storočia Autor: Silvia Bolčová Obraz prvý: Smarkatý Bože, už je to tu! Vinco! Konečne Vinco! I keď sama neviem, prečo mi tak chýba. Láska z detstva, ak to vôbec láskou možno nazvať, niekedy vyvolá úsmev, možno úškrn. Ale ja dobre viem, čo pre mňa vtedy znamenal. Ako som sa tešila do školy. Nie kvôli učeniu a skúšaniu, nie kvôli učiteľovi a už vôbec nie kvôli kamarátkam, ktoré sa mi vždy smiali, že som Vincova frajerka. Vlastne mali pravdu, či skôr, bola by som rada, ak by tak bolo. Ale veď to poznáte. Vinco bol milý, no detský, rovnako ako ja. Pamätám si, ako mi rozprával o svojej statočnosti, keď musel naháňať kravu až do Hanisky, a tiež ako ju zachránil na poslednú chvíľu, keď ostala stáť na koľajniciach a rútil sa na ňu vlak. Vypínal pri tom svoj úzky chlapčenský hrudník, akoby som mu mala pripnúť na košeľu medailu a hľadel mi rovno do očí, až som musela sklopiť zrak a pozerať radšej na špičky svojich bosých nôh. Vinco! Nikdy nebol ako valibuk, okolo ktorého by sa vlnili sukne tých najväčších buzických krásavíc. Ale vedel pekne rozprávať a rád i veľa sa smial. Vlastne, ak si pamätám, okrem mňa sa žiadnej nepáčil. A dobre tak! Takej by som oči vyškriabala! Ale potom? Po škole? Pätnásťročné dievča je už dievkou, ale pätnásťročný chlapec je iba taký, ako vravíme, smarkatý. Medzi parobkov nechodí, nemôže, nesmie! Chýbal mi. Celé tri roky som na tancovačkách spoznávala čítať ďalej... čitateľov: 4148

V zlom čase na zlom mieste @ :: Poviedky ::     Mar 03 2019, 14:08 (UTC+0) Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie Čas: september 1968 Autor: Juraj Korpa „Včera, dne 20. srpna 1968, kolem 23. hodiny, překročila vojska Sovìtského svazu, Polské lidové republiky, Nìmecké demokratické republiky, Maďarské lidové republiky a Bulharské lidové republiky státní hranice Československé socialistické republiky. Stalo se tak bez vìdomí prezidenta republiky, předsedy Národního shromáždìní, předsedy vlády i prvního tajemníka ÚV KSČ a tìchto orgánù...“ Uplynuli už viac než dva týždne od okamihu, keď v rozhlase zazneli slová Provolání, a až teraz sa počiatočný šok začínal pomaly meniť na trpké prijatie reality. Už bolo jasné, že vojna a krviprelievanie nebudú. To bol dôvod na obrovskú úľavu. Ale zároveň bolo jasné, že sa čoskoro začne obdobie tvrdého potlačenia všetkých doterajších snáh o liberálne reformy, o väčšiu slobodu, o socializmus s ľudskou tvárou, ako sa vyjadril Dubček. O väčší priestor na nadýchnutie. Že sa, naopak, bude dýchať ťažšie. Československý národ sa cítil ako znásilnený, a to znásilnený niekým, komu doteraz dôveroval, čo je ten najhorší prípad. Bolo mu brutálnou silou ukázané, kde je jeho miesto, aká je, či presnejšie nie je jeho sloboda. Zobrali mu sebavedomie, vôľu i silu. „Předsednictvo ÚV KSČ vyzývá všechny občany naší republiky, aby zachovali klid a nekladli postupujícím vojskùm odpor. Proto ani naše armáda, bezpečnost a Lidové milice nedostaly rozkaz k obranì zemì...“ Bolo jasné, že proti spojeným armádam piatich susedných socialistických štátov by Československo nemalo veľkú šancu – možno by sa bránilo dobre a aj srdnato, ale nie dlho, a viedlo by to iba k veľkému počtu obetí na oboch stranách. Prekvapivosť vstupu cudzích vojsk, jeho rozmer a úspech, no a, samozrejme, prerušenie komunikačných dráh a internácia vedenia zeme v podstate zabránili úspešnému vzniku organizovaného odporu. Armádu sa podarilo čítať ďalej... čitateľov: 3998

Smrť a nádej @ :: Poviedky ::     Feb 24 2019, 18:05 (UTC+0) Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Nikdy som nebola taká napätá, ako na tej stanici. Veď si to len predstavte! Berty, ktorý sa okolo mňa krútil skoro pol roka, ospevoval ma, aká som pekná, aká som milá, ako dobre tancujem, sa naraz začal tváriť, akoby som nejestvovala. Somár je to! Somár dupľovaný! Čo čakal? Že mi pošepká do uší zopár pekných slov a ja zavzdychám, privriem slastne oči a nechám ho, nech si so mnou robí, čo chce? Nebolo nám dobre? Koľkokrát sme sa spolu pekne prešli až ku Kadlubku, alebo opačnou stranou na brehy Hornádu a naspäť a išli sme len my dvaja. Zopárkrát som ho i nechala, nech ma chytí za ruku. Ale potom už nie! Veď raz sa oproti nám viezol na koči pán farár a takmer nás zbadal! Tak som už bola opatrnejšia a Bertymu sa to nepáčilo. Skúšal to zas a znova, chytiť ma za ruku, za pás, pritúliť sa a ako som ho odstrkovala, odrazu rozprával stále menej a menej, len pozeral do zeme, kopal do kameňov, hrýzol si spodnú peru a naraz... Naraz sa čítať ďalej... čitateľov: 4134

Nové časy, staré časy @ :: Poviedky ::     Feb 18 2019, 08:02 (UTC+0) Miesto: Zdoba, v súčasnosti Sady nad Torysou - časť Zdoba, okres Košice-okolie Čas: 1954 Autorka: Zuzana Kratyinová „Zuza, ja na trh nejdem!“ povedala som pevne, rozhodne, hoc som vopred vedela, že nakoniec asi ustúpim. „Ale len poď, Regina!“ „Načo by sme tam šli?“ „Len tak...“ „Veď nemáme peniaze!“ „Tak si len poobzeráme, čo predávajú.“ „Mne nič netreba! Nebudem ani obzerať!“ „Juj, či si len zaťatá... Veď autobus pôjde až o tri hodiny,“ Zuze nejako ťahalo jeden kútik úst bokom, čo bolo pre mňa jasné znamenie, že ak nebude po jej, čakajú ma už len čítať ďalej... čitateľov: 3844

Ktorý Boh odsúdil lásku? @ :: Poviedky ::     Feb 08 2019, 23:30 (UTC+0) Rímsko-katolícky kostol Nanebovzatia panny Márie v Šaci Miesto: Šaca, dnes mestská časť Košice - Šaca Čas: pravdepodobne rok 1936 Autor: Silvia Bolčová Tešil som sa, že poradovník vybral na pasenie Reginu a mňa. I tak som chodil s kravami rád. Mohol som byť celý deň vonku a nik na mňa nepokrikoval: „Dones mi hento,“ alebo „Neseď tu, nemáš čo robiť?“ Na lúke som sa cítil slobodný. Obloha bola modrejšia, oblaky belšie, kvety voňali prenikavejšie ako inokedy. A keď som sa dozvedel, že mám pásť s Reginou, vedel som, že mi budú všetci závidieť. Chlapi mladí i starí, ba i dedkovia. Čo na tom, že mám len štrnásť rokov?! Regina je z bohatej gazdovskej rodiny a napriek tomu nechodí s nosom dohora. Práve naopak, je urozprávaná. No dnes ráno okrem pozdravu neprehovorila. Dlho sme kráčali za kravskými zadkami mlčky. Díval som sa na ňu, pravda tak, aby si to nevšimla. Je už takmer dospelá. Niet divu, že mnohí na ňu myslia i po nociach, keď sa len nepokojne prehadzujú pod perinami. Má súmernú tvár, oči ako studne a svetlú pleť, ktorú som túžil pohladiť. Aspoň raz, aspoň na chvíľku. Má všetko, po čom človek túži. Jej rodina je bohatá, ľudia ju majú radi, navyše je aj pekná. Tak prečo práve teraz išla zachmúrená a z času načas bezdôvodne pokrčila nosom? „Nuž, neviem, načo musí byť na všetko čítať ďalej... čitateľov: 4199

Správny človek @ :: Poviedky ::     Feb 02 2019, 00:05 (UTC+0) Miesto: Košická Nová Ves, dnes: mestská časť Košice - Košická Nová Ves Čas: sedemdesiate roky 20. storočia Autor: Juraj Korpa Keď pani Helena zbadala otca na nemocničnej posteli, okamžite jej vbehli slzy do očí. Ležal obklopený rôznymi stojanmi, na ktorých viseli všelijaké vrecúška s krvou, výživovými roztokmi a tekutými liekmi a hadičkami pomaly kvapkali život do bezvládneho tela. Hlavu mal vyvrátenú dohora, pretože cez ústa do neho prístroj vháňal vzduch. Oči mal tmavé a zatvorené, vpadnuté líca zarastené sivým strniskom a nebyť pomalého pohybu dýchacieho piestu, izba by bola úplne bez najmenšieho pohybu. Uplynuli už tri dni od osudnej nehody, keď ho zrazila embéčka, a ešte sa neprebral – a ako sa dalo vyčítať z tvárí lekárov, prognóza bola skôr zlá. Pani Helenu však šokoval a rozplakal hlavne výzor jej otca, ktorého vždy vídala ako veľkého, silného chlapa. „Bože, je taký malý... Úplne sa v tej posteli stráca,“ pomyslela si a utrela si oči vreckovkou. Bol to obrovský rozdiel oproti čítať ďalej... čitateľov: 4010

Nemci, Rusi a my @ :: Poviedky ::     Jan 25 2019, 21:07 (UTC+0) Miesto: Vyšná Šebastová, okres Prešov Čas: prvá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Mali sme tajnú výpravu. Mižo a ja. Mižo je môj najlepší kamarát a hoc sme vedeli, že doma za neohlásený odchod dostaneme bitku, rozhodli sme sa, že ujdeme a pôjdeme hľadať poklad na Kapušiansky hrad. Vzali sme si lopatku, ktorou mama zhàňa smeti, plátennú brašnu cez plece, aby bolo poklad v čom odniesť, a tiež sekeru. To ak by bol poklad taký veľký, že by sa nám do brašne nevmestil a museli by sme ho ukryť a zahádzať konármi stromov. Potom by sme sa poň vrátili a za peniaze by sme išli do Ameriky. Všetko vyzeralo jasné, náš plán bol dokonalý a nemali sme žiadne pochybnosti, že z nás čoskoro budú boháči. Lenže po ceste do Kapušian sme zbadali, ako od Prešova idú vojenské autá a za nimi kráča zástup vojakov. Nemci. Celé vojsko. Pochodovali v štvorstupe, pekne zoradení, v krásnych uniformách a vyleštených čižmách a my sme sa postavili na okraj cesty, nech nezavadziame. „Heil Hitler!“ zdvihol čítať ďalej... čitateľov: 4313

Andrej je sviňa! @ :: Poviedky ::     Jan 18 2019, 08:17 (UTC+0) Miesto: Brzotín, okres Rožňava Čas: tridsiate roky 20. storočia Autori: Slavomír Szabó, Zuzana Kratyinová Andrej je sviňa! A to poriadne veľká! Keby ma zradil brat, bolelo by to menej. Veď rodinu si človek nevyberá, ale kamarátov áno. Boli časy, keď by som dal za neho aj ruku do ohňa. Keď sme si nemuseli nič vravieť, lebo stačilo, aby sme sa na seba pozreli a vedeli sme, čo si ten druhý myslí. Mohli sme zo seba čítať ako z otvorených kníh, aj keď pravda, doposiaľ sme toho veľa nenačítali. A veď načo, svet núka toľko možností, dobrodružstiev, zábavy, hier, toľko radostí a predstáv, že sa každý deň môžete stať tým, kým chcete. Boli sme šťastní rybári, čo chytili striebornú rybku. Pravda, nie v mori, len tuto u nás v Slanej, keď sme vstúpili do jej vôd a holými rukami zdrapili jalca. Položili sme ho na breh, hľadeli, ako sa striebristé šupiny krásne lesknú a čakali, či sa čítať ďalej... čitateľov: 3945

Pod cigánskou sukňou @ :: Poviedky ::     Jan 09 2019, 22:26 (UTC+0) Miesto: Kechnec a Ždaňa, okres Košice-okolie Čas koniec 19. storočia Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová Ždaňa nie je žiadna zaprdená dedina! Kto by čo len na chvíľku uvažoval, že okrem bučania kráv, kondáša so stádom svíň a škrekľavých kohútov tu nenájde nič, je na omyle. Našťastie. Lebo keď ma tu z Pešti vyslali do služby, bál som sa, že za poslednou roľou bude brázda ohraničujúca koniec sveta a potom len nekonečné prázdno. Prázdno azda aj v hlavách ľudí, čo sa nestarajú o viac, než o pálenku, plný bachor a uspokojenie tých najnižších pudov na žene; najlepšie na takej, ktorej ešte pre jej vek nenarástli fúzy. A to som kedysi chodieval s tými najkrajšími kišasoňkami do Maďarskej kráľovskej opery, rozplývali sme sa nad Verdiho áriami a inde zasa s úžasom načúvali Schumannovým klavírnym koncertom, lebo kto nepoznal tohto génia modernej hudby, akoby ani nejestvoval. Myslel som, dúfal, že keď skončím žandársku školu, budem chrániť svoje mesto od všetkej zberby a chamrade, aby kvitlo a stalo sa šperkom zdobiacim moju krajinu. Naraz mi prišlo písmo, rozkaz, že musím sem. Do Ždane. Bál som sa, že namiesto hradného paláca budem hľadieť na kopec s medveďmi rozlezenými po stromoch, namiesto kúpeľov s horúcimi prameňmi si pôjdem zmáčať nohy do chladného potoka a ak dostanem chuť na tokajské, nechám si ju zájsť a s radosťou zaplatím za akýkoľvek pohár kyslého vína. Ale žiadna noc netrvá večne a i v mojej hlave čítať ďalej... čitateľov: 4221

Bosoráctvo nie sú čary @ :: Poviedky ::     Jan 03 2019, 09:30 (UTC+0) Miesto: Medzev a Kúpele Štós, okres Košice-okolie Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autor: Juraj Korpa Lojzl ľavačkou uchopil železnú tyč. Pravačkou schytil poldruha kilové kladivo, priložil rozžeravený koniec na okraj nákovy a začal sústredene kuť. Urobil si najprv na konci tyče malú štvorcovú hlavičku, smerom od špice sa rozširujúcu, potom mierne naklonil kladivo rovnakým smerom a začal presne odmeranými údermi posúvať guču železa od okraja. Po každom dopade oblej hrany kladiva sa špička zmenšovala a posúvala, zanechávajúc za sebou štíhly štvorhranný tvar. Keď došla až po kriedovú značku na druhej polovici nákovy, bol z nej ostrý hrot. Lojzl potom znovu vložil tyč do ohňa, počkal, až sa zase rozžeraví, niekoľkými údermi ešte opravil a vyrovnal celé telo a na obrátenom ostrí takmer odsekol koniec od tyče – nechal iba úzky krček. Naposledy nechal železo zohriať, potom vložil špicatý koniec do štvorhranného otvoru v guľatej podložke z tvrdej ocele a položil obe nad malú dieru v kovadline. Buch-buch-buch-buch-buch! Päťhranná hlavička vychladla do siva práve vo chvíli, keď dostala správny tvar. Lojzl ešte ponoril čítať ďalej... čitateľov: 4265

Americký sen @ :: Poviedky ::     Dec 26 2018, 20:36 (UTC+0) Miesto: Vyšný Medzev, okres Košice-okolie Čas: začiatok 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Bolo to tuším na Sviatok stromov. Zvláštny deň, keď sa vzdáva úcta živému drevu, skrz ktorého máme plody, ktoré náš život robia lepším a krajším. Aj farár o tom vravel v kostole. Sedel som v lavici a počúval kázeň o svätom Sebastiánovi. Že nie náhodne je tento sviatok spájaný so svätcom, čo bol vojakom. Prestrieľali ho šípmi, keď ho priviazali o strom. Rímsky cisár sa nevedel zmieriť, že má medzi veliteľmi kresťana, tak Sebastiána popravili. Prešlo už vyše tisícsedemsto rokov od jeho smrti. Stalo sa tak dvadsiateho januára, keď duša šíriteľa posolstva viery opustila telo, aby našla pokoj v kráľovstve nebeskom. Strom skrz svoje korene vpíjal jeho krv a to je azda príčinou toho, že hneď druhý deň, teda dvadsiaty prvý január, sa stal Sviatkom stromov. V tom čase nemožno čítať ďalej... čitateľov: 4431

Smarkatý parobok @ :: Poviedky ::     Dec 16 2018, 20:05 (UTC+0) Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie Čas: 11946 Autori: Zuzana Kratyinová, Slavomír Szabó Terča je krásna! Terča je zvodná! Tie je zúbky a tie jej pery! Keď sa zahryzne do plánky hrušky a kvapka šťavy jej odfrkne na bradu, mám chuť dotknúť sa toho nektáru, vziať ho končekom prsta a vložiť si ho do úst, pretože tá kvapka spočinula na jej dokonalej tváričke. Ba čo viac, viem si aj predstaviť, že by som tú šťavičku z nej aj oblizol. Lenže, akoby mi ruky zdreveneli, akoby bola Terča čímsi posvätným, čoho sa netrúfam dotknúť, lebo mi chýba odvaha. A pritom, keď privriem oči, predstavujem si ako sa nad ňou nakláňam, ako ju objímam, ako ona ku mne natàča pery, túli sa, plná lásky a radosti, že sme spolu. Nič iné si na tomto svete neželám. „Dobré hrušky, ne? Janči, však jedz!“ zabodla do mňa svoje nezábudkovo modré oči a potiahla plným nosom. „Chceš čítať ďalej... čitateľov: 4070

Veštby a osud @ :: Poviedky ::     Dec 08 2018, 21:01 (UTC+0) Kaštie¾ v Brzotíne, do ktorého sa po II. svetovej vojne nasahovali najchudobnejšie rodiny z obce Miesto: Brzotín, okres Rožňava Čas: rok 1946 Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová „Tak ti poviem Barborka, že chlapci sú ako oheň. Zahrejú, ale pozor, lebo ak sa dostanú priamo na telo, spália ťa a už nikdy nič nebude také ako predtým.“ „Pred čím?“ položila som si ruku pred ústa, nech Katka nevidí, že sa usmievam. „No pred tým, však isto vieš, určite si počula a nakoniec skončíš ako Agnesa. Slúžila u mlynára v Plešivci a robila všetko, čo jej prikázal, až z toho oťarchavela. A komu treba za slúžku prespanku? Však tá musí dojčiť, o decko sa starať, nemá čas nosiť vrecia s múkou. Tak ju vyhodil. Ale po čase mu asi za ňou bolo ľúto, tak ju o rok vzal znova do služby a tak oťarchavela druhý raz,čítať ďalej... čitateľov: 4107

Môj brat levente @ :: Poviedky ::     Dec 02 2018, 12:33 (UTC+0) Kostol v Košickej Novej Vsi Miesto: Košická Nová Ves, dnes: mestská časť Košice - Košická Nová Ves Čas: prvá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia Autor: Juraj Korpa Vnúčikovia, deti moje, verte, nie je ľahké spomínať človeka, ktorého som zažil len ako veľmi malý, po toľkých rokoch a tak, aby som vám ho dokonale popísal. Navyše, ak to bol môj brat a spomienky, čo mi po ňom zostali, sa neskôr stali pre mňa bolestnými. Ale chcete to, pýtate sa, a tak sa musím pokúsiť. Dlžím to nielen vám, ale najmä jemu. Tak počúvajte... Ondreja som odjakživa vnímal ako autoritu, ako akéhosi druhého otca. Nie že by nám ten náš chýbal, boli sme kompletná rodina, to predsa viete, na pradeda si určite pamätáte – nie, Ondrej ho iba doplňoval, zastupoval, určite nenapodobňoval, veď mal svoju hlavu. Išla z neho taká otcovská vážnosť, múdrosť, nevyvádzal ako ostatní chlapci, nejašil sa, nehneval starších – naopak, bol vždy akoby jedným z nich, z dospelých, hoci bol iba o päť rokov starší odo mňa a iba o dva od sestry. Začal som si ho vážiť, ba ho priam zbožňovať, najmä po čítať ďalej... čitateľov: 4063

„Nechcem ja maľučkej ženy“ @ :: Poviedky ::     Nov 25 2018, 20:28 (UTC+0) Kostol sv. Anny v ahanovciach Miesto: ahanovce, dnes mestská časť Košice-ahanovce Čas: koniec päťdesiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Ïuri cítil, ako ho zalieva pot. Ako sa mu perlí na čele, steká po chrbte, no v hrdle má sucho, až sa mu lepí jazyk na gamby. „Takže ty páliš? Slivovicu, že? Cítiť ju až na dvor! Toto, no... A zákony ti nič nehovoria?!“ Joži, ťahanovský žandár, ktorý svoj nízky vzrast rád nahrádzal povýšeneckým hlasom, stál uprostred kuchyne, zhlboka nasával prenikavú vôňu pálenky a rukami si držal opasok, akoby mu mali padnúť gate. Na perách mu pohrával sebaistý úsmev; jeho nakrátko ostrihané vlasy prekrývala placatá čiapka uniformy a na Ïuriho pozeral ako na nepriateľa štátu, ktorého dolapil pri čine. Bolo skoré ráno, dedina vyľudnená, každý šiel do práce, no Ïuri mal čítať ďalej... čitateľov: 4600

Sestry @ :: Poviedky ::     Nov 18 2018, 19:24 (UTC+0) Miesto: Kechnec, okres Košice-okolie Čas: jar 1528 Autorka: Zuzana Kratyinová Nadišlo marcové ráno roku Pána 1528. Zima zatiaľ nechcela pustiť svoju vládu z rúk. Len vzduch bol o čosi menej mrazivý, na konároch vàb sa kolísali prvé puky a vtáci sa snažili svojim spevom privolať otáľajúcu jar a s ňou príjemné životodarné teplo. Sedliaci sa už niekoľko dní pripravovali na práce na poliach, ostrili pluhy, motyky, deti sa tešili na hry na lúkach a v žiadnej chalupe nebolo nikoho, čo by túžobne nevyčkával slnečné dni. Len vojakom uhorského kráľa Jána Zápoľského, čo vo veľkých zástupoch, plne vyzbrojení, koňmo či pešo pochodovali Via magnou – dávnovekou, historickou cestou, bola celá jar aj s prípravami na orbu a siatie ukradnutá. Šli rýchlym vytrvalým čítať ďalej... čitateľov: 3884

Príroda nám len klame @ :: Poviedky ::     Nov 11 2018, 15:49 (UTC+0) V kúpe¾och Štós Miesto: Medzev a Kúpele Štós, okres Košice-okolie Čas: koncom štyridsiatych rokov 20. storočia Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová „Hovorím ti, niet nad pastiera koní! Si myslíš, že keď si furman, je ti lepšie ako mne?“ Zasmial som sa, či aspoň skrivil ústa do akéhosi úškrnu, ktorý mal dať najavo, že som veselý. Ale po pravde, cítil som sa inak. „Čo ti je, Hanes? Zdá sa ti, že s tebou hovorím zvrchu? Povedal som dačo zlé? Alebo o čo ti ide?“ Adolf vravel potichu, trochu pomaly, možno odmerane, ale veď to je jedno. Hoc by nahodil akýkoľvek hlas, líškal sa mi, či priamo klaňal, alebo predo mnou tancoval pre moje potešenie, nič by mi nezlepšilo náladu. No čo som mu mal povedať? Že niet horšej roboty, ako pásť kone a všetkým furmanom je isto lepšie ako mne? To nikdy! „A čo by mi bolo? Nič mi nie je. Si myslíš, že čítať ďalej... čitateľov: 4300

Navždy nie svoji @ :: Poviedky ::     Nov 04 2018, 15:37 (UTC+0) Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov Čas: päťdesiate až osemdesiate roky 20. storočia Autor: Juraj Korpa Keď sa unavili tancom, šiel ju odprevadiť domov. Kráčali vedľa seba dlho mlčky. No nebolo to mlčanie, keď nie je čo povedať, skôr také, keď sú slová zbytočné – bolo im spolu príjemne, ako vždy. Kráčali pomaly v svetle pouličných lámp a nad hlavami im svietil mesiac. Keď ju nesmelo chytil za ruku, neuhla. Nechala si vziať svoju dlaň do jeho. Ale nestisla ju. Po chvíli spomalil a zastavil, postavil sa čelom k nej a pokúsil sa k nej pritisnúť. Veľmi jemne. „Nie, radšej nie, tu na nás zovšadiaľ vidno,“ povedala, upierajúc pohľad do zeme. „No a čo? Všetci predsa už dávno vedia, že sa mi páčiš, na tom nie je nič pohoršujúce. Niekedy mám pocit, že jediná, čo si to nevšíma, si ty... Ale prečo?“ Cítil, že keby ju čítať ďalej... čitateľov: 3825

Koža @ :: Poviedky ::     Oct 28 2018, 19:41 (UTC+0) Miesto: Trstené pri Hornáde, okres Košice-okolie Čas: okolo roku 1933 Autor: Slavomír Szabó Gitka sa mi vždy páčila. Ešte aj v časoch, keď ma dievčatá vôbec nezaujímali a zdali sa dobré akurát na to, aby sme ich mohli ťahať za vrkoče. Vtedy sme sa na tom bavili, ony kričali, ale Gitku som takto netrápil. Ba rozčuľovalo ma, ak ju za vrkoč ťahali kamaráti, ale nepovedal som im to. Iba by ma vysmiali, že je moja frajerka. Isto, hádal by som sa s nimi o život, že je pre mňa menej ako vzduch a môže mi byť ukradnutá, ale nebola. Lenže to som ešte nedokázal priznať ani sám sebe. Iba som čítať ďalej... čitateľov: 4570

Rakaťaš @ :: Poviedky ::     Oct 22 2018, 07:53 (UTC+0) Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie Čas: povesť sa odohráva v bližšie neurčenom čase Autori: Slavomír Szabó, Zuzana Kratyinová „Modlite sa, chlapci! Hlavne sa modlite! Príde súdny deň a archanjel Michal plamenným mečom porazí Satana. Zvrhne ho spútaného v reťaziach tam, kde ostane uväznený. A to vám hovorím, nielen že vy, ale aj ja sa toho dožijem!“ Stará Kata sedela na rozheganej stoličke, podivne sa knísala zo strany na stranu, tak ako vždy, keď na ňu prišla jej chvíľka náboženského vytrženia. Oči sa jej podivne leskli, akoby nimi videla to, čo iní nie. Azda obrazy z konca sveta a výjavy bojov anjelov s démonmi. „Skôr ako prídete čítať ďalej... čitateľov: 4502

Blázon, či hrdina? @ :: Poviedky ::     Oct 15 2018, 09:10 (UTC+0) Miesto: Valaliky - Bernátovce a Košťany, okres Košice-okolie Čas: prelom tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia Autorka: Silvia Bolčová Jar už klopala na okno a príroda sa pomaly prebúdzala k životu, no ešte stále bolo chladno. Ráno cestou do školy hrial Irinu teplý čaj z raňajok, no takto popoludní ju premkla triaška. Možno od zimy a možno z Katkinho rozprávania. „Akože o ničom nevieš? Vždy, každý rok sa počas prvej pôstnej nedele pred Veľkou nocou hádže Šmertka. Zo slamy urobia dievčatá hlavu i trup a poobliekajú ju do starých šiat. Každá donesie, čo má – daktorá obnosenú starú bluzu, iná kabat, alebo fartuch. Vždy sa stretneme v inej rodine. A potom, keď je Šmertka ušitá a vyparádená, nesieme ju hore na pastvisko až k jarku. Vpredu ide vždy tá dievka, v ktorej dome sa Šmertka robila a za ňou kráčame my, čo sme pomáhali. Nakoniec tie, čo sa len prizerali. A ani chlapci nemôžu čítať ďalej... čitateľov: 3794

O veľkom kamarátstve @ :: Poviedky ::     Oct 07 2018, 20:06 (UTC+0) Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autor: Juraj Korpa Rozpoviem vám príbeh o veľkom priateľstve Fonza, Berta a Hajči, ktoré takmer stálo Berta život, keby sa včas nerozpadlo, a Haja skoro zomrela, keď vzniklo. Ale poďme pekne po poriadku... Fonzo sa vlastne volal Alfonz, ale takto to menej lámalo jazyk. Berto bol zase plným menom Albert, ale to znelo príliš nóbl, akosi cudzokrajne. A Hajči bola v skutočnosti Anna, zvaná Hana, maznavo Haja a zdrobnelo Hajča. Alebo Hajči, v oslovení. Nikto sa už nepamätá, kde sa tie prezývky vzali – či im prischli ako drobcom, keď ešte nevedeli všetky spoluhlásky a sami seba takto nazvali, alebo až neskôr, keď už tvorili bandu, a prezývky si vybrali na dôkaz frajeriny. Každopádne ich takmer nikto nikdy, okrem úradov, nevolal skutočnými menami, a nikto by možno ani nevedel, ako znejú ich oficiálne mená. Je dôležité ešte povedať, že Berto a Haja boli súrodenci, Berto o tri roky starší. Bývali ob dom od Fonza, keď sa aj s rodičmi prisťahovali do Vsi. Bol to začiatok decembra, presnejšie, na Mikuláša, keď sa – najprv dvaja – po prvýkrát stretli. Haja mala vtedy čerstvo tri roky a Berto, ako druhý najstarší chlapec, si zvykol na úlohu jej osobného pestúna. Rozumeli si, a on sa jej rád venoval. Aj ona ho mala najradšej zo súrodencov – rada bola v jeho blízkosti, rada sa zúčastňovala na jeho výpravách, rada počúvala jeho polo poučné – polo zábavné historky, a najradšej mala, keď ju zobral na koníka, pretože vtedy mu stačila a mala dobrý rozhľad. Aj v ten pamätný deň, keď sa ozvalo zaklopanie a akési chlapské hlasy spoza dverí, ju mal Berto práve na ramenách, keď išiel otvoriť, zvedavý, čo to môže byť za čudo. No a to sa jej takmer stalo osudné. Za dverami totiž boli koledníci, čo na Mikuláša chodili po domoch vinšovať a vyberať odmenu. Čosi bežné vo Vsi, ale úplne čítať ďalej... čitateľov: 4400

Najťažšia skúška @ :: Poviedky ::     Oct 01 2018, 08:07 (UTC+0) Miesto: Hraň, okres Trebišov Čas: koniec 19. storočia Autor: Slavomír Szabó Čo je najťažšia skúška v živote človeka? Teda, ak neberieme do úvahy, že celý život je jedna veľká skúška, v ktorej nie každý obstojí. Isto, detské oči sú plné ideálov, keď chlapec v poplátaných nohaviciach či dievča v prešitej sukni po staršej sestre verí, že práve jemu či jej sa podarí stráviť každučký deň šťastne, v láske a porozumení. A ak nie každý, tak aspoň väčšinu, lebo všetko vždy nakoniec dopadne dobre. Je vari pre muža najťažšou skúškou vojenčina? Čas, keď sa učí strieľať, zabíjať a plniť nezmyselné rozkazy aj za cenu svojho života? A pre ženu? Je to materstvo, ktoré ju vo chvíľach zrodenia nového života mučí preukrutnými bolesťami, na konci ktorých zaznie plač malého a pre ňu najdrahšieho človiečika? Isto, každý môže mať vlastný názor, pre jedného je čítať ďalej... čitateľov: 4409

Šunkové bábätko @ :: Poviedky ::     Sep 23 2018, 16:02 (UTC+0) Kostol sv. Ladislava v Košickej Novej Vsi na historickej fotografii Miesto: Košická Nová Ves, dnes: mestská časť Košice - Košická Nová Ves Čas: päťdesiate roky 20. storočia Autorka: Zuzana Kratyinová „Robota! Samá robota!“ zašomrala som namrzene, keď som si podvečer sadla do tieňa rozkvitnutej jablone. Námahou mi brneli plecia aj ruky od nosenia ťažkých vedier pomyjí pre prasce, hoci v duši ma už blažila myšlienka na útlu knižku, čo som si požičala v našej obecnej knižnici. O láske, ako inak. Len keď som sa zahåbila do jej riadkov, dokázala som striasť zo seba pomyslenie na nikdy nekončiacu drinu a otupnú jednotvárnosť života. V knižkách bolo všetko iné ako v skutočnosti, akoby ani nie z tohto sveta. Žiadna práca, len láska, radosť, dobrodružstvo so vzrušujúcim a dobrým záverom. Moje predstavy boli nádherné, čisté a bez akejkoľvek tiaže. V knihách si hrdinovia v elegantných oblekoch a prekrásne hrdinky v hodvábnych šatách žili svoje zaujímavé životy, na dvoroch kvitli kvety a všetko voňalo ako rozkvitnutá záhrada v máji. Vzdychla som si. Aká by to bola paráda žiť v dedine, v ktorej niet štipľavého smradu a neustáleho kvikotu stoviek prasiat, na dvoroch by sa nehromadili kopy hnoja, kde by sa v chlievoch a domoch neblýskali dlhé nože a na zemi nezaschýnala krv. Iste, aj čítať ďalej... čitateľov: 4186

Alžbetkina vojna @ :: Poviedky ::     Sep 17 2018, 06:20 (UTC+0) Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie Čas: 1944 - 1945 Autor: Juraj Korpa „Betka, no kde si? Čo to tam robíš? Veď nemám čím miešať polievku!“ Osemročné dievčatko pomaly vytiahlo varešku z úst, nesústredene, ako si ju tam pred chvíľou dalo, ju ešte naposledy oblizlo, ale namiesto toho, aby ju podalo mame pri sporáku, bezmyšlienkovite si ju zase strčilo späť. Svoju pozornosť totiž už od skorého rána v celej úplnosti venovalo dianiu v prednej izbe, na dvore, pred bránou a vôbec v okolí, kde sa to hemžilo novými, cudzími, šedými, hrmotnými a úplne nezrozumiteľnými ľuďmi, ktorí, ako už pochopilo, tu budú s nimi oddnes bývať. Boli to v poslednom roku už druhí takí čudní návštevníci, ale títo vyzerali po prvé iní a po druhé ešte čudnejší. Tí prví boli maďarskí vojaci. To už dnes čítať ďalej... čitateľov: 4219

Kuchyňa pani Hedvigy @ :: Poviedky ::     Sep 10 2018, 17:34 (UTC+0) Miesto: Košická Nová Ves, dnes: mestská časť Košice - Košická Nová Ves Čas: tradovaný príbeh z bližšie neurčeného obdobia Autor: Slavomír Szabó Boli chvíle, keď som za Terezku túžil aj dýchať. Nosil by som ju na rukách až do Košíc a potom nazad, stál by som v búrke a vetre celú noc, ak by som vedel, že sa potom na mňa ráno usmeje. Ba ak by spravila niečo zlé, dačo také, za čo by ju aj celý svet odsúdil, rád by som za ňu položil hlavu na klát, len nech sa jej neskriví ani vlas. Bol som hlúpy! Hlúpy a chudobný. Bola to moja vina? Pravda, peňazí a statku nemám ani teraz, ale už aspoň viem, že láska je sprostosť nad sprostosti, číre poblúznenie mysle nehodné zdravého chlapa a mámenie zmyslov, v ktorom pojašený človek stráca súdnosť. Láska zmení muža na prítulného kocúra, ktorý za jedno pohladenie bude priasť celú noc a potom cez deň blúdiť okolo smradľavých prasacích hnojísk, aby chytil dákeho potkana a mohol zasa pred paničkou skloniť hlavu v túžbe po ďalšom krátkom poláskaní. Terezka! Ako by sa tvárila, keby ma teraz čítať ďalej... čitateľov: 4492

Dobrý služobník Franci @ :: Poviedky ::     Sep 03 2018, 09:04 (UTC+0) Kaštie¾ v Kluknave Miesto: Kluknava, okres Gelnica Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autor: Zuzana Kratyinová „Chcete, aby vás vyňuchal hájnik?“ zrúkla Hana na plné ústa, ale vzápätí si na ne položila ruku, pretože by ju mohol niekto začuť cez otvorené okno. To by bolo zlé, priam nepredstaviteľné. Mohlo by sa stať, že by potom ostala sama. Vlastne celkom sama nie, ale s troma deťmi. Teda ešte horšie, lebo by prišla o muža i najstaršieho syna Mateja, čo bol takmer hotový chlap. Bača Ondrej, hrdý majster v pasení i liečení oviec, ale inak poslušný muž hádavej ženy, na ňu hľadel previnilo. Dúfal, že čítať ďalej... čitateľov: 3974

Noc lásky - nelásky @ :: Poviedky ::     Aug 28 2018, 08:16 (UTC+0) Miesto: Kluknava, okres Gelnica Čas: druhá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia Autor: Silvia Bolčová Míňala som jeden dvor za druhým, s pohľadom upretým na lúku pod lesom. Sama som žasla, ako rýchlo dokážem kráčať. Zrejme z toľkej radosti. Vedela som, že Peter tam už určite sedí a pozoruje oblohu. Chystala som sa, že ho prekvapím. Tíško sa priblížim a zozadu mu nenápadne zakryjem oči, aby musel hádať, kto som. V nedeľu sme mali prvé ohlášky a mne sa ešte aj teraz divoko rozbúši srdce, keď si na to spomeniem. Je krásne tešiť sa na svadbu, ak skutočne milujem. Keď sa naši rodičia dohodli, že nám dajú požehnanie, babička sa od dojatia rozplakala. Radšej sa jej ani nepýtam, ale tuším, že ju s mojim starým otcom spájali len hrudy zeme. Pravda, zem je dôležitá. Živí nás. No živí iba naše telá a aj srdce potrebuje svoje. Myslím, že srdce starkej cítilo po celý život prázdnotu a chlad. A pritom láska... Láska je úžasná - to hovorí každý, ale že až tak veľmi, to som netušila. Ešte musím vydržať tri týždne, a potom to príde. Budem nevestou. Pred oltárom bude stáť po mojom boku Peter. Môj Peter. Veselý a usmiaty. Ešte viac som zrýchlila. čítať ďalej... čitateľov: 4329

Vyslobodenie @ :: Poviedky ::     Aug 20 2018, 07:58 (UTC+0) Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov Čas: január 1945 Autor: Juraj Korpa Pomedzi seno a škáry v doskách sa predsa len predral denný svit a v skrýši začalo byť vidno. Nebola už taká zima, ako večer, predsa len, dve telá maličký priestor trochu vyhriali, i tak však bolo dosť chladno, o čom svedčili obláčiky pary pri každom výdychu. Aký to rozdiel oproti chalupe, nielen vykúrenej, ale i osvetlenej, hlavne však plnej ľudí, celej rodiny, otca, mamky, bratov. Aká by bola inokedy preplnená tesná kuchyňa zrazu veľká a pohodlná, aké by to bolo krásne, keby bol obyčajný deň ako takmer všetky doteraz! Ale vojna je vojna... Tá práve prišla až úplne na dotyk. Terka v noci len prerušovane driemala, vyplašil ju každý zvuk. Občasné vzdialené zadunenie čítať ďalej... čitateľov: 4160

Petrolej pre Veronku @ :: Poviedky ::     Aug 13 2018, 07:56 (UTC+0) Miesto: Kluknava, okres Gelnica Čas: okolo roku 1935 Autor: Slavomír Szabó Sobota je ten najlepší deň! To nemohol Veronke nikto vyvrátiť. Nikto! Vždy sa na ňu tešila už prinajmenšom od stredy. Predstava bijúcich zvonov, čo práve ohlasujú sobotňajšie poludnie, vyvolávala na jej tvári úsmev. Mala na to minimálne dva dôvody. Keď jej škola začína už ráno, po nej ju čaká jeden a pol dňa voľna! Teda, samozrejme, ak si odmyslí nedeľnú omšu, kde musí sedieť na chladnej lavici po boku matky i brata a dávať dobrý pozor. Pán farár, chrliaci z kazateľnice slová o láske, no i o pokušení, o svätosti, ale i o hriechu, o spasení, či o večnom zatratení, potom každý pondelok v škole skúša, čo presne hovoril. Ak by to nevedela, dostala by za trest prepísať šesťkrát celé dlhé stránky z katechizmu. Každý deň jedenkrát, to by prišla o všetky chvíle voľna v týždni. Samozrejme, okrem ďalšej nedele, keď by opäť čítať ďalej... čitateľov: 4513

Kráska z kaštieľa @ :: Poviedky ::     Aug 06 2018, 08:56 (UTC+0) Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov Čas: január 1939 Autorka: Zuzana Kratyinová Berty sa zobudil zarovno s kotkodákajúcimi sliepkami a hneď si spomenul, že bude na kermeši dvíhaný za parobka. V živote chlapca nie je dôležitejší deň ako ten, v ktorý je pasovaný za chlapa. Tým končí detstvo a začína dobrodružstvo zvané dospelosť. Nebude viac posmechu, odstrkávania, zaúch od starých parobkov, ani úškrnov od dievčat. Skončí detinské nakukovanie do okien krčmy či tanečnej sály. Po pasovaní sa stane z decka chlap so všetkým, čo k tomu patrí. Aj s miestom pri krčmovom stole. V kostole už neostane čítať ďalej... čitateľov: 3823

Bosorácka láska @ :: Poviedky ::     Jul 30 2018, 07:38 (UTC+0) Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie Čas: údajne štyridsiate roky 20. storočia Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová „Ticho, ticho, ticho, pssst...“ priložila si Ilonka ukazováčik na pery a musím priznať, že bola prekrásna. Stále som ležal vedľa nej opojený čarom slasti, ktorá ma robila tak neskutočne šťastným. V takej chvíli, ak by tadiaľ prebehla hoc aj črieda jeleňov, ja by som si to ani nevšimol. A to som pritom jeleňa na pôjde ešte nikdy nevidel! „Čo je?“ šepol som ticho, pretože Ilonka si už začala zapínať košieľku a hľadela vystrašene ku vchodu. „Niekto je dolu,“ šepla a ukázala rukou k rebríku, čo viedol z pôjdu na dvor. Tu, pod strechou opusteného domu po mojom pradedovi, sme sa stretávali najčastejšie. „Možno len čítať ďalej... čitateľov: 4203

Podnikavé dievčatá @ :: Poviedky ::     Jul 23 2018, 07:10 (UTC+0) Kostol v Košickej Novej Vsi Miesto: Košická Nová Ves, dnes: mestská časť Košice - Košická Nová Ves Čas: 1938 - 1945 Autor: Juraj Korpa Keby sa Verony niekto priamo spýtal, koho považuje za svoj vzor, či komu by sa chcela podobať, určite by okamžite odvetila: Jolane. Vlastne keby sa niekto kohokoľvek z tých, čo poznali Jolanu, spýtal, kto by sa dal považovať za stelesnenie cieľavedomosti, zodpovednosti, neúnavnosti, ale v prvom rade elegancie, okamžite by sa všetci zhodli: Jolana. A dokonca i tí, čo ju osobne nepoznali, už o nej pravdepodobne počuli a boli zvedaví, o kom presne idú také chýry. A to už ani nevravím, že všetci mládenci v podobnom veku boli do nej zamilovaní a snažili sa ju všelijako uloviť, ale ona zostávala k chlapcom ľahostajná. Kamarátila sa, a to slovo podčiarkujem, iba sa kamarátila – so všetkými rovnako, ale nič viac. Nemala totiž na nich čas. Nemala čas takmer na nič, ustavične čítať ďalej... čitateľov: 4038

Pijavičiarove rady @ :: Poviedky ::     Jul 16 2018, 05:11 (UTC+0) Kaštie¾ v Gánovciach Miesto: Gánovce, okres Poprad Čas: údajne začiatkom 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Také ráno som naozaj nechcel. Vlastne, takéto rána by nemuseli byť nikdy. Ak by sa dalo, treba ich zakázať! Lenže nikto nemá takú moc. Ešte som ani neotvoril oči a už som počul, ako Kubo v kuchyni plače. On plače často, ktovie, či sú aj iné deti také urevané. Zatiaľ je môj prvý. Milena doň isto napchala horúcu polievku. A koľkokrát som jej povedal, nech ju najskôr sama ochutná, veď niekedy sa z taniera až parí a sála teplo ako z pece, ale ona je už taká. Nepozrie, len naberie na lyžicu a šup s tým do decka! Už som sa chystal, že vyleziem spod periny, ale stačil malý pohyb nohami, taký celkom nepatrný a v krížoch ma pichlo. Poriadne. Dokonca tak, akoby mi tam niekto vrazil nôž a bolesť vystrelila kamsi do stehna. Bà! Zaťal som zuby aj päste a skúsil som to znova. Pomaly, pomaličky. Bolesť sa ozvala opäť, ale už nie taká prudká. Nohy som zložil na zem, no horšie bolo, keď čítať ďalej... čitateľov: 4386

Hriešna duša @ :: Poviedky ::     Jul 09 2018, 06:36 (UTC+0) Kostol v Malej Ide Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie Čas: údajne koncom 18. storočia Autorka: Zuzana Kratyinová „No pozri sa na tú nehanebnicu Jolu, ako sa tam vytàča,“ kývla hlavou Mara na dievča, čo postávalo pred kostolom a nahla sa k dcére, akoby sa chcela presvedčiť, či aj Maňa hľadí tým smerom a rovnako ako ona odsudzuje toto správanie. Maňa sa skutočne dívala, rozšírenými zreničkami nasávala všetok ten zhon, ruch, ten nový život, čo sa začal točiť rýchlejšie a vzrušujúcejšie, odkedy sa ich kostolík zaodel do drevených dosák až po samý vrch a cintorín okolo neho získal na nejaký čas aj živých obyvateľov. Dedinskí ale aj cudzí chlapi, poniektorí až z Košíc, sa hmýrili na stavbe i pod ňou ako usilovné mravce. A ako kostol mohutnel a rástol, čoraz častejšie sa pri ňom pristavovali zvedaví dedinčania, ale hlavne slobodné dievčatá. Možno zo zvedavosti, či s tajným čítať ďalej... čitateľov: 4157

Ilonin svet bez vôní @ :: Poviedky ::     Jul 02 2018, 06:36 (UTC+0) Miesto: Košická Nová Ves, dnes: mestská časť Košice - Košická Nová Ves Čas: okolo roku 1940 Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová Pršalo. Pánty na dverách jemne zavàzgali a na hlinenú dlážku vstúpila noha. Zatiaľ len jedna, lebo prichádzala Ilona, čo na chvíľku zastala a bokom odsunula dvere ešte viac, nech sa poriadne roztvoria, aby sa vmestila celá. Bola širšia ako obvykle, pretože v každej ruke držala jedno vedro. V prvom, plnom tak do polovice, čvachtala kravská močovka a z druhého sa cez okraj sypali piliny. „Už zasa?“ odul pery Laci čítať ďalej... čitateľov: 4326

Pozitívny príklad @ :: Poviedky ::     Jun 25 2018, 05:38 (UTC+0) Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov Čas: šesťdesiate roky 20. storočia Autor: Juraj Korpa Príslušník Zboru národnej bezpečnosti zasalutoval, zvrtol sa na päte a oddupotal cez bránku až na ulicu. Sprevádzal som ho zachmúreným pohľadom. V skutočnosti som sa však nechmúril naňho, ale na svojho syna Michala, ktorý s potuteľným úsmevom drzo zazeral spod plavej štice na odchádzajúceho esenbáka a ani sa nesnažil predstierať nejaké zahanbenie alebo ľútosť. Takže z môjho syna vyrastá takýto bitang a živáň? Svrbela ma dlaň, ale namiesto toho, aby som mu bez rečí strihol dve-tri výchovné zauchá, prinútil som sa pedagogicky zamyslieť nad situáciou a riešiť ju nejako po novom, mierumilovne, komplexne, ako si to terajšia doba žiadala. Ako teda začať? Najlepšie vraj čítať ďalej... čitateľov: 4125

Ja, posledná z púpavových víl @ :: Poviedky ::     Jun 18 2018, 06:35 (UTC+0) Miesto: Ježkovice, okres Vyškov, Česká republika Čas: tridsiate a začiatok štyridsiatych rokov 13. storočia Autor: Slavomír Szabó „Púpavy sú tie najkrajšie kvety na svete! Sú ako malé slniečka rastúce z trávy. Žlté ako žiarivé slnko! Tiež ako šperky princezien, s ktorými opeknie každé dievča. Lebo ak na ne lepšie pozrieš, ak si ich otočíš proti slnku, zistíš, že sú nielen žlté, ale rovno zlatkavé, priam zlaté. A my sme tie najkrajšie dievčatá na svete! My sme víly!“ Až som sa sama čudovala, ako zo mňa lezú všetky tie slová, akoby samé od seba. A možno to bolo tým, že nešli z úst, len nimi prechádzali, ale pramenili priamo zo srdca. My, teda Andìlka, Boženka a ja, sme stáli za Ježkovicami na lúke a v rukách sme držali vence uvité z púpav. A ako som rozprávala a snažila som sa, aby to vyzeralo slávnostne, priam ceremoniálne, kládli sme jedna druhej tie venčeky na hlavy a navrávali si, že od tejto chvíle sme púpavové víly. Boli sme presvedčené, že nás v živote čaká len hromada hier a radosti. Mali sme každá tak osem rokov, bosé nohy, obnosené šaty samá záplata, nevinné oči a bezstarostné úsmevy. čítať ďalej... čitateľov: 4743

Nové časy, staré časy @ :: Poviedky ::     Jun 04 2018, 07:38 (UTC+0) Miesto: Zdoba, dnes Sady na Torysou - časť Zdoba, okres Košice-okolie Čas: 1954 Autor: Zuzana Kratyinová „Zuza, ja na trh nejdem!“ povedala som pevne, rozhodne, hoc som vopred vedela, že nakoniec asi ustúpim. „Ale len poď, Regina!“ „Načo by sme tam šli?“ „Len tak...“ „Veď nemáme peniaze!“ „Tak si len poobzeráme, čo predávajú.“ „Mne nič netreba! Nebudem ani obzerať!“ „Juj, či si len zaťatá... Veď autobus pôjde až o tri hodiny,“ Zuze nejako ťahalo jeden kútik úst bokom, čo bolo pre mňa jasné znamenie, že ak nebude po jej, čakajú ma už len chvíle jej neznesiteľného frflania. „Budeš tu mlieť, kým čítať ďalej... čitateľov: 3859

Stojanova osada @ :: Poviedky ::     May 28 2018, 05:59 (UTC+0) Miesto: Gánovce, okres Poprad Čas: 9. až 13. storočie Autor: Slavomír Szabó Obraz prvý: Slovania „Aj k vám už čoskoro prídu šíritelia novej viery. Priamo od tých dvoch byzantských vyslancov, čo ich pozval Rastislav. Veď vieš, ak nechceme padnúť do poroby Frankov, ostáva len spojenectvo s Byzanciou,“ Horan hovoril pomaly, vážne, sledujúc každý záchvev na Stojanovej tvári. Obaja muži sedeli na drevenej lavici pri osade plnej zemníc, tých domov spolovice vsadených do zeme a spolovice trčiacich von, aké obývali oddávna. Od osady sa tiahla dlhá lúka, na ktorej sa páslo stádo kráv a nejaké kozy, odkiaľsi znel brechot psa a vysoko v povetrí krúžil pár sokolov. Horan hovoril úmyselne opatrne, slovo po slove, pretože ho už varovali pred čítať ďalej... čitateľov: 4572

Krst @ :: Poviedky ::     May 21 2018, 06:23 (UTC+0) Kluknava - podhorská obec v objatí pohoria Èierna hora Miesto: Kluknava, okres Gelnica Čas: začiatok 20 storočia Autor: Zuzana Kratyinová „Postaraj sa o Francku! A nedaj sa odbiť Jeňom!“ mama ma vyprevádzala z dverí a jej hlas znel, ako keď búšite kladivom po nákove. Bodaj by nie. Šla som za mojou ťarchavou sestrou Franckou a vedela som dobre, prečo prízvukuje každú slabiku. Odkedy sa naša Francka vydala za Jeňa a odišla do Richnavy, stretávali sme sa veľmi zriedka, posledné mesiace vôbec. Ako keby sa vysťahovala do Ameriky a nie do susednej dediny! Jeňo ju držal nakrátko, od seba ju púšťal len zriedkakedy. Vraj, keď sa vydala, nemá sa kade tade tárať, už má len doma sedieť, či skôr zvàtať sa, aby bolo všetko dobre porobené. Tak sa aj náš tato zaťali a nesmeli sme ani čítať ďalej... čitateľov: 4120

Čas detstva @ :: Poviedky ::     May 14 2018, 06:05 (UTC+0) Moravská krajina Miesto: Buková, okres Prostìjov, Česká republika Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Skláňal som sa nad kusom papiera a kreslil. Na druhej strane stola sedel na lavici dedo opretý o stenu a spal. Zvykne si po obede zdriemnuť. Nikdy nie po ležiačky, lebo potom by to vraj bolo na dlho. Niekedy je to na dlho aj keď sedí, aspoň si myslím, lebo keď precitne, chytá sa za hlavu a horekuje, koľko času mu ušlo a robota sa sama neurobí. On asi pracuje, aj keď sníva. I teraz. Hlavu má sklonenú, div sa hrude nedotýka nosom, potichu si odfukuje a to by mal byť azda jediný prejav, že je nažive. Ale nie je. Z času na čas mu začnú kmitať prsty samé od seba, akoby obojručne solil krajec chleba. Alebo akoby hral na klavíri. To som už videl, ale klavír je pánsky nástroj, dedo hrá len na čítať ďalej... čitateľov: 4590

Boží súd @ :: Poviedky ::     May 08 2018, 05:22 (UTC+0) Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie Čas: rok 1222 Autor: Slavomír Szabó „Vraveli, že ak má človek pochybnosti, či jeho rozsudok bude alebo nebude spravodlivý, treba to ponechať na Boží súd,“ chvejúc sa, šepol som do ticha noci. „Čo tým mysleli? Že vás zbavujú obvinenia až do chvíle, kým na poslednom súde nezasadne Kristus po pravici Otca? Že on bude tým sudcom, lebo pred ním sa nič neutají?“ Ležiac vedľa Pirošky som hľadel do jej tváre tak zblízka, až som cítil jej dych. V tej tme som videl iba jej obrysy, a to bolo dobre. Aspoň nezbadala, ako mi pri jej otázke vyhàkli slzy. Hanbil by som sa plakať pred ženou. I pred vlastnou. Neodpovedal som. Už som radšej nevravel nič. Do domu spod dverí prenikal závan studeného nočného vzduchu. Tiahol na moje bosé nohy. Chladil ich, ofukoval, ale kdesi vo svojom vnútri som celý horel, akoby mi niekto vrazil do hrude kus žeravého železa. Nie, do hrude mi ho nikto nevrazí. Ale...čítať ďalej... čitateľov: 4614

A čo ja viem? @ :: Poviedky ::     Apr 30 2018, 07:39 (UTC+0) Miesto: Byster, dnes Sady na Torysou - časť Byster, okres Košice-okolie Čas: máj 1939 Autor: Zuzana Kratyinová Nikdy by som si nepomyslel, že raz budem žiarliť na Máriu kvôli cigánom. Možno som sa kdesi v kútiku duše obával, že sa zapozerá do nejakého mládenca od nás z Bystera, azda by som pripustil, že sa usmeje na niekoho cezpoľného. Ale určite by som si nepripustil, že sa rozžiari a začne točiť bokmi pri pohľade na cigána zo Zdoby. Mária bola susedka z vedľajšieho domu a dlho som jej prítomnosť bral ako čosi samozrejmé. Tak ako vyšlo každé ráno slnko, alebo na tmavomodrej oblohe zažiarili hviezdy, práve tak nemenne sa každý deň z domu vynorila Máriina chudá tvár so svetlým vrkočom a bez veľkých rečí sa pridala ku mne. Nevolali sme sa k hrám. Proste tresli dvere či bránka, u nich alebo u nás, a už sme vybehávali von na ulicu. Spolu sme čítať ďalej... čitateľov: 3870

Miesto pre Annu @ :: Poviedky ::     Apr 23 2018, 05:20 (UTC+0) Kaštie¾ v Kluknave Miesto: Kluknava, okres Gelnica Čas: pravdepodobne rok 1632 Autor: Silvia Bolčová „Vznešená grófka, môžem vám ponúknuť tieto úžasné koláčiky? To nie je spišské kysnuté cesto. Upiekol ich môj cukrár podľa tajného talianskeho receptu, ktorý získal priamo vo Florencii! Sú také jemné, že ani hrýzť netreba. To si len tak vložíte kúsok na váš vznešený jazýček, privriete ústočká a počkáte, až sa samé rozplynú. Sú sladučké, čo isto dokážu oceniť len ľudia s citom pre lahodné chute. Z håbky duše cítim, že takú dobrotu si zamilujete, pretože, a to by som rád zdôraznil, vaša povesť vás predchádza a každý vie, že ste ženou vycibreného vkusu.“ Bože, tie frázy si musel ten hlupák nacvičovať dobrý týždeň! Možno si prizval na pomoc aj pisárov, kronikárov, majstrov slova, alebo po nociach rozmýšľal, ako usporiadať vety, po ktorých každá prostoduchá žena urobí hlboký predklon, až jej vidieť vyduté prsia stiahnuté korzetom. Potom otvorí ústa a nechá si do nich z pestovaných rúk navoňaného šľachtica vložiť kúsok koláčika, privrie viečka a vylúdi tajomný úsmev, až sa tomu chlapíkovi navalí krv do nohavíc. Ešteže tu máme tie lesy! A migrénu! čítať ďalej... čitateľov: 4173

Poltoliar šťastia @ :: Poviedky ::     Apr 16 2018, 08:55 (UTC+0) Vyšný Medzev v súèasnosti Miesto: Vyšný Medzev, okres Košice-okolie Čas: dej povesti sa odohráva v bližšie neurčenom čase Autor: Slavomír Szabó Bol som zúrivý. Najradšej by som zaboril prsty do hrude, hlboko, až kdesi k srdcu a vyrval si ho z tela, len aby to všetko skončilo. Všetko. Kráčal som rýchlo, udychčaný a spotený, akoby som sa chcel naschvál čo najviac vysiliť a takto zabudnúť na skutočnosť, ktorá bola ako zlý sen. Ba horšia, lebo zo sna človek precitne a naraz zistí, že všetko je úplne inak. Lenže ja som sa nemal z čoho prebudiť, toto bol môj ozajstný život, ak to vôbec životom možno nazvať. Zúrivosť bol vlastne iba dôsledok toho najhoršieho pocitu, aký sa môže človeka zmocniť. Pocitu bezmocnosti. Osud sa riadi zvláštnymi pravidlami. Mohol som sa usilovať, koľko som len chcel. Byť poctivý a pracovitý, ale to nestačilo. Osud potrebuje aj čítať ďalej... čitateľov: 4775

Veľké tajomstvo @ :: Poviedky ::     Apr 09 2018, 08:11 (UTC+0) Miesto: Byster, dnes Sady na Torysou - časť Byster, okres Košice-okolie Čas: máj 1944 Autor: Zuzana Kratyinová Katika sa zahľadela na páperové hlavičky púpav, čo vykúkali spomedzi vysokej trávy popri ceste a zachmúrila sa. Tieto kvietky sa jej už nepáčili, hlavne nie po tom, čo jej ich nafúkal krpatý Ïula rovno do tváre. Netušila, prečo sú chlapci takí protivní a zlí! Nevedia posedieť, vrieskajú, škľabia sa ako opice a ich najväčšou zábavou je robiť dievčatám zle. A krpatý Ïula je z nich najhorší, hoci má už deväť a mal by mať rozum. Taký hnusný trubiroh, ako stále čítať ďalej... čitateľov: 3897

Odpustová tancovačka @ :: Poviedky ::     Apr 02 2018, 19:01 (UTC+0) Kostol sv. Kataríny vo Vyšnej Šebastovej Miesto: Vyšná Šebastová, okres Prešov Čas: pravdepodobne 1943 Autor: Slavomír Szabó Ráno som vstal ešte pred svitaním. Teda nevstal, ale zobudil som sa, ležal, pozeral do tmy a premýšľal. Obloha za oknom zatiaľ nevybledla, posledné hviezdy sliepňavo žmúrili na Vyšný Šebeš a v mojej hlave vírili obavy i radosť z dnešného dňa. Ani vy by ste na mojom mieste dlhšie nespali. Ani nikto iný. Pripraviť odpustovú tancovačku nie je len tak. Už dlho som o tom premýšľal, aj minulý rok som to chcel skúsiť, ale bál som sa, že to nezvládnem. Tak som to vzdal a vlani mal tanečnú zábavu na starosti štrbavý Fero. A že práve on! Nesiaha mi ani po päty, ani r nevie povedať, hovorí si Fevo a sotva dokončil školu! Hneď potom som čítať ďalej... čitateľov: 4565

Láska zo zákopov @ :: Poviedky ::     Mar 26 2018, 04:12 (UTC+0) Zvonica sv. Floriána v Kluknave Miesto: Kluknava, okres Gelnica Čas: 1944 až 1945 Autor: Zuzana Kratyinová „Martuška, nože sa zakrúť!“ volala na ňu Jolana, jej nerozlučná priateľka a smiala sa. Pokosená tráva ju šteklila pod bosými nohami, slnečné lúče hladili mladé telo. Rozpažila ruky a dvihla tvár k jasnej oblohe. Rozjarená myseľ, voľná a nespútaná ako vtáča, i nekonečný priestor nad hlavou sa rozkrútili spolu s ňou. Duša jasala v radostnom vytržení. Nádhera. Nič nemôže byť krajšie ako táto voľnosť, leto a hry. Krútila sa, až sa nebeská klenba so slnkom stočili do belasožltej špirály. Lúče ju oslepovali, dych sa krátil, vyjašené srdce šlo vyskočiť z hrude. Zavrela oči a padla do trávy, vychutnávajúc si ten slastný a šialený kolotoč. Náhle sa všetko zmenilo. I keď by to nikto nečakal, čítať ďalej... čitateľov: 4187

Tanec na celý život @ :: Poviedky ::     Mar 19 2018, 07:04 (UTC+0) Miesto: Gánovce, okres Poprad Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autori: Silvia Bolčová, Slavomír Szabó Ledva som stačila schovať čerstvo vyžehlenú sukňu do zadnej izby. Ešte šťastie, že som cez kuchynské okno zbadala, ako k nám kráča Kata. Dúfala som, že sa sukňa nedokrkve, ale nemohla som ju nechať len tak na očiach. Kata by si ju isto všimla a čo ju poznám, začala by vyzvedať, načo ju žehlím, kam v nej chcem ísť, prečo a s kým. Vždy mala naporúdzi stovky otázok. Hlavne vtedy, keď sa človeku nechcelo nič vysvetľovať. Niežeby som Katu nemala rada. To naozaj nie. Je to moja kamarátka. Vlastne nie len taká obyčajná. Je to moja najlepšia kamarátka, ale v šestnástich rokoch má už dievča nárok na tajnosti. Tak veľmi tajné, že sa o ne nemôže podeliť s nikým. Aspoň nie ihneď. Teraz, ak by mala Kata chuť zasadnúť na dlhšie, musím sa jej zbaviť. Nenápadne a, samozrejme, bez toho, aby som prezradila to, čo nesmie vedieť. Nikto to nesmie vedieť. Zatiaľ... čítať ďalej... čitateľov: 3731

Trupáreň @ :: Poviedky ::     Mar 08 2018, 08:37 (UTC+0) Miesto: Trstené pri Hornáde, okres Košice-okolie Čas: začiatok 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Bola jar, teplá a slnečná, plná kvitnúcich čerešní s rojmi bzučiacich včiel. Mláky na cestách už úplne vyschli, ba začalo sa aj prášiť. Stáda opustili maštale, vymenili suché seno za zelenú pastvu a vtáky v hniezdach kàmili mláďatá. Jar bola vždy symbolom zrodenia, prebúdzajúceho sa života. Ale nie pre Miňa. Ten, celý zúfalý, práve bežal ulicami pomedzi nízke domy so slamenými strechami. Starými bagančami zakopol o kameň a potom sa hneď zvrtol, takmer padnúc na chatrný plot z tenkých palíc, aby vbehol k švagrovi Peštovi do dvora. Napriek nedeľnému ránu jeho oči nevyžarovali pokoj, ako sa na tento deň patrí. Práve naopak. Priam šialene sa leskli a sálal z nich strach. Zastal až pred dverami do domu, siahol po kľučke, ale nestlačil. Všimol si, že pod holubníkom pred šopou stojí Pešta a pri ňom akýsi žobrák, potulný džad. „Vieš, kedy si dá gazda na obed slepačiu polievku?“ hľadel Pešta na džada trochu zvrchu. „Keď zabije sliepku?“ zaškeril sa džad v starom zimnom kabáte, čo azda pamätal Máriu Teréziu. „Keď si dá gazda na obec slepačiu polievku, znamená to, že čítať ďalej... čitateľov: 4571

Láska z trucu? @ :: Poviedky ::     Feb 28 2018, 08:01 (UTC+0) Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie Čas: päťdesiate roky 20. storočia Autorka: Zuzana Kratyinová Jolana zdvihla hlavu práve keď oproti prichádzal jej bývalý učiteľ a mala čo robiť, aby udržala pery pevne zovreté a nohy na zemi. Sklonila pohľad a úctivo sa pozdravila. Zo školy vyšla len pred dvoma rokmi, no jej sa zdalo, akoby odvtedy prešli celé veky. No len čo jej bol za chrbtom, opäť sa jej ústa roztiahli do širokého úsmevu a nohy sa roztancovali po prašnej ceste. Srdce jej od radosti skákalo ako kozľa na zelenej tráve a mala čo robiť, aby od samej radosti nevykríkla, aká je šťastná, prešťastná. Z vrecka na spodnej sukni sa pri každom kroku šíril jemný šuchot schovaného listu a ten pocit ju hrial na tele a hladil na duši. Keby sa nehanbila, aj tu na ulici by vyvrátila sukne, vytiahla ho, aby sa znova presvedčila čítať ďalej... čitateľov: 3760

Osvietení? @ :: Poviedky ::     Feb 21 2018, 06:53 (UTC+0) Miesto: Gánovce, okres Poprad Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová „Divadlo je ozaj niečo! Teda, ja keď hrám, je to, akoby to bolo naozaj. Ak mám byť na javisku princezná, cítim sa ako princezná a všetci naokolo sú moji poddaní. Musia sa mi klaňať! Musia na mňa pozerať s obdivom a tešiť sa, ak im venujem svoj pohľad,“ nadchýnala som sa, keď skončila divadelná skúška a my sme vyšli pred školu na ulicu. Bol večer, a to už dosť dlho, lebo v zime sa stmieva skoro. Sneh sa naokolo belel a z oblohy žiarili hviezdy ako lampáše anjelov. Milena zvraštila obočie. „Zuza, to akože keď hráš princeznú, tak si myslíš, že si viac ako my? Že rybárovu dcéru nemôžu mať ľudia rovnako radi ako teba?“ Pozrela som na ňu zhora. čítať ďalej... čitateľov: 3961

Čerešňový sad @ :: Poviedky ::     Jan 29 2018, 08:26 (UTC+0) Miesto: Zdoba, dnes Sady nad Torsysou - časť Zdoba, okres Košice-okolie Čas: od konca štyridsiatych rokov 20. storočia Autor: Juraj Korpa Ech, sady! Sady, sady, sady! Keď sa človek vyberie zo Zdoby, narazí na ne a bude sa dívať, či je vôbec možné starať sa o toľko stromov pohromade. Jasné, že sú čerešňové, ale, pravda, nie je čerešňa ako čerešňa. Ak ste odborník, nájdete tu medzi nimi sedem odrôd – od najmenších čiernych ptačačiek po najväčšie srdcovky, od diétnych pongorov po najsladšie haľagy, červené, ružové, biele či čierne, aké len ráčite. Kdekto tu má kus svojho sadu, a kto nemá, tak sa hrdí aspoň niekoľkými stromami v záhrade za domom. No tí najbohatší, najzámožnejší, vlastnia aj celé lány, na ktoré sú patrične hrdí. Veď za svoje bohatstvo vďačia v nemalej miere práve im. Tunajšie podnebie, dostatok slnka aj vlahy, závetrie a blízkosť bohatých Košíc vytvorili z miestnych dedín ovocinárske mocnosti a ak to v najbližších rokoch konečne zase pôjde tak, ako pred vojnou, budú miestni gazdovia zasa bohatnúť a obec prekvitať. A takto je to nielen v Zdobe. Ani susedný Byster nehodno opomenúť, lebo má rovnaké šťastie na pôdu i podnebie. Veru, keby sa obe obce raz, nedajbože, rozrástli a zlúčili do jednej, určite by sa tie sady dostali aj do spoločného názvu. Ale to sa, samozrejme, nikdy nestane, veď každý si chce gazdovať na svojom... Či nie? Takto nejako optimisticky by mohol premýšľať Tomáš Ovijaník, pretože čítať ďalej... čitateľov: 4256

Regina a dva svety @ :: Poviedky ::     Jan 22 2018, 08:59 (UTC+0) Kostol sv. Anny v ahanovciach Miesto: ahanovce, dnes mestská časť Košice-ahanovce Čas: okolo roku 1954 Autor: Slavomír Szabó Musím sa priznať, že som sa občas cítila ako povrazolezec. Ako človek, ktorý musí prejsť po natiahnutom lane, pomaly a opatrne dávať nohu pred nohu, pretože stačí jediný zlý pohyb a zrútila by som sa dole. Ak sa chcem udržať, musí mi záležať na každom kroku. Budem síce neustále balansovať, ale to je asi jediný spôsob, ako nepadnem na žiadnu stranu a ostanem uprostred, kde sa spájajú obidva súčasné svety. Svet prvý: Nie som si istá, či ahanovce niekedy počas desiatich rokov zažili toľko zmien, ako teraz. Od maďarského područia, cez obsadenie Nemcami, boje a výbuchy, príchod Rusov a Ukrajincov, až po časy, v ktorých nastala sloboda. I keď aj o tom možno polemizovať. Vojna sa totiž nevedie iba otvorenými útokmi s rachotiacimi samopalmi. V takej aspoň vedno, kto na ktorej strane stojí. Ale skrytá vojna, kde niet uniforiem a boje s rovnako bolestne ranenými i nevinnými obeťami prebiehajú skryto, je často nekonečná, či trvá aspoň celé generácie. „Toto vám hovorím, a či sa to niekomu páči alebo nie, aj v ahanovciach už čítať ďalej... čitateľov: 4818

Nestupaj na šaľeneho Štefana! @ :: Poviedky ::     Jan 15 2018, 09:15 (UTC+0) V obci Kluknava Miesto: Kluknava, okres Gelnica Čas: 1938 Autor: Zuzana Kratyinová Bola jeseň. Jedna z najkrajších, aké pamätám. Poriadny vietor sa do Kluknavy zatiaľ neodvážil, a tak lístie sfarbené do teplých odtieňov žltej a oranžovej ešte stále lemovalo konáre väčšiny stromov. Slnko príjemne hrialo a prebleskujúce lúče dodávali korunám oslnivú gloriolu. Oprela som sa o paličku, bez ktorej už roky neurobím ani krok a obzrela som sa posledný raz k hrobu môjho manžela. „Zbohom, muž môj,“ zašepkala som a pomaličky sa šuchtala k bránke. Zavial vánok a pocítila som ho na lícach ako jemné pohladenie. Mimovoľne som sa obzrela za šušťaním padajúcich listov a zrak mi padol na posledný hrob na cintoríne. Bokom od všetkých ostatných osamelo trčal ako nemá výčitka. čítať ďalej... čitateľov: 4311

Mrazená jablková dreň @ :: Poviedky ::     Jan 08 2018, 09:32 (UTC+0) 21. augusta 1968 prichádzala do Košíc ve¾ká èas tankov Varšavskej zmluvy cez obec Sady nad Torysou Miesto: Sady nad Torsysou - časť Zdoba, okres Košice-okolie Čas: 1. máj až 21. august 1968 Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová „Milan, ale toľko nie!“ Petra až zatriaslo, keď som znova vopchal prst do mrazenej jablkovej drene, no nech sa hnevá koľko chce, musel som to urobiť. Takú dobrotu som ešte nejedol! Cúvol dva kroky dozadu a ja k nemu dva kroky dopredu. Studený prst som si strčil do úst a cítil som, ako mi z neho steká sladučká chladivá šťava a rozplýva sa na jazyku. „Len ochutnať si mal! Kúp si vlastnú!“ Peter sa ešte snažil cúvať, ale bol za ním strom. Zľakol som sa, že naň vylezie, lebo Peter bol v šplhaní po stromoch najlepší z celej Zdoby. No zatiaľ nevyliezol nikam, len sa vystrel, pripravený brániť sa. Ale ja som bol rýchlejší a čítať ďalej... čitateľov: 4373

Odsúdený za vieru @ :: Poviedky ::     Jan 01 2018, 11:05 (UTC+0) V Po¾ove Miesto: Poľov, dnes mestská časť Košíc Čas: začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó „Urobiť mu meltu alebo čaj?“ „Urob meltu. Včera mu chutila. A ešte mi dones môj zimný kabát.“ „Prečo? Pýtal?“ „Nepýtal, ale dones ho. Nech spí na mäkšom.“ „Musím najskôr zohriať škvarky.“ „Však ich dorob a potom to prines!“ pritvrdil otec hlasom, ale skôr len tónom, akým to povedal. Inak hovoril stále pošepky, a to sa mi zdalo podozrivé. Vlastne by som ho, ba ani mamu nepočul, keby som sa potichu neprikradol ku kuchyni, aby som zistil, kedy už bude večera. čítať ďalej... čitateľov: 4746

Dedo @ :: Poviedky ::     Dec 25 2017, 10:23 (UTC+0) Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie Čas: roky 1941 a 1944 Autorka: Zuzana Kratyinová Janko kráčal pomaly, pomaličky, priam slimačím tempom. Skôr sa šúchal po ceste, než napredoval ku škole. Na pleciach mu hrkala hnedá kožená aktovka a v duši sa rozháral spravodlivý hnev. Bola sobota, teplá, májová. Vzduch voňal rozkvitnutými stromami a blížiacim sa letom. V taký deň by sa mohol rozbehnúť do lesa, vyliezť na čerešňu, zaboriť si nos do bielych kvietkov, ochladiť nohy v potoku, naháňať pstruhy, chytať raky, hrať guľôčky s chlapcami, či si len tak vybehnúť na lúku a ľahnúť do trávy, počúvať vtáky, pozorovať letiace oblaky a hádať, na čo sa zmenia. Nič z toho však teraz možné nebolo. Ako ho všetci oklamali. Vraj, teš sa! Ja, keby som ešte mohol chodiť do školy, hneď by som tam šiel. Dobre je tam. Naučíš sa všetko, čo budeš v živote potrebovať. Mnohé sa dozvieš, zmúdrieš. Pf! Tárali. čítať ďalej... čitateľov: 3898

Podivný tanec divej ženy z Bikovskej doliny @ :: Poviedky ::     Dec 17 2017, 21:01 (UTC+0) Miesto: Kluknava, okres Gelnica Čas: 1956 Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová „Tak ti Irenka moja poviem, a môžeš sa škľabiť koľko chceš, ale i tak, aby si vedela, že toto nie sú žiadne srandy a keď sa neprežehnáš, tak potom ti už neostane ani amen.“ „Čože? Zasa som ti nič nerozumela. To mi nedáva žiaden súvis,“ pozrela Irena do Magdiných vyľakaných očí, v ktorých nebolo nikdy ani za mak pokoja. „Veď to, Irenka moja, veď to. Že ty chceš rozumieť. Ale rozum je diablov radca. Riaď sa srdcom, lebo ak nie, tak potom nič." „Čo nič?“ Irena opäť nechápala. „Nič je nič. Nemožno povedať, že čo je nič, alebo čo je niečo. Ale kde niet ničoho, ani diabol neberie.“ Teraz Irena prikývla. Dala jej radšej za pravdu. Už dávno si myslela, že Magda to nemá v hlave celkom v poriadku, melie piate cez deviate a málokedy dokáže zreteľne vyjaviť, čo si myslí. Ak vôbec myslí. čítať ďalej... čitateľov: 4672

Pastierova rada @ :: Poviedky ::     Dec 10 2017, 22:36 (UTC+0) Pri obci Zemplín - sútok Ondavy a Latorice, rieka ïalej pokraèuje pod názvom Bodrog Miesto: Zemplín, okres Trebišov Čas: okolo rokov 1708 až 1710 Autor: Slavomír Szabó „Nie, Pišta, ty nesmieš zomrieť! Rozumieš? Nech si Boh radšej vezme mňa, ale ty tu musíš ostať!“ rozplakal sa Miháľ, tam na okraji lesa pod svahom Vakovca, keď sa skláňal nad kamarátom, čo sa zosypal ako spráchnivený strom. Uložil ho na zem do lístia, dal mu pod chrbát svoju halenu, nech ho nič netlačí, ale ako by to mohlo pomôcť? Pišta ležal, tvár sa mu perlila potom, krk mal napuchnutý a ťažko lapal po dychu. Zdalo sa, akoby už nič nevnímal. Potom zachraptel, zatriasol sa, keď skúsil zozbierať sily, aby zdvihol hlavu a pozrel Miháľovi do tváre. „Kamarát, to nemusí byť zlé, ak sa nemáš prečo báť umrieť. čítať ďalej... čitateľov: 4766

Kým sa skončí vojna @ :: Poviedky ::     Dec 04 2017, 07:25 (UTC+0) Miesto: Gánovce, okres Poprad Čas: zima 1944 a 1945 Autor: Zuzana Kratyinová Bolo to veľmi zvláštne obdobie. Hoci v celom svete zúrila vojna, u nás v dedine bol pokoj. Nepadali bomby, nestrieľalo sa. Keby sme tu nemali nemeckých vojakov, čo sa na jeseň dotrepali aj k nám do Gánoviec a Filíc, či lietadiel, čo prelietavali ponad naše hlavy, historkám o veľkej vojne vo svete by sme hádam ani neuverili. Väčšina tej hávede v hnedozelených mundúroch sa nasťahovala do kaštieľa statkára Alexyho a poniektorí aj do našich chalúp. Prebývali s nami spolu v izbách, sedeli s nami za jedným stolom, spali v našich posteliach, jedli naše jedlo, pili našu vodu a vedno sme sa modlili v našich kostoloch. Mávala som z toho zmiešané pocity. Niektoré dni som bola do kostí vystrašená počúvaním o skutkoch, čo napáchali. Inokedy som si tie reči tak veľmi nepripúšťala. Rodičia nám neprestajne opakovali, aby sme boli opatrní, aby sme sa príliš neukazovali, aby sme boli ticho. Spočiatku sme skoro nikde nechodili, ale dlho sa tak žiť nedá. čítať ďalej... čitateľov: 4342

Láska nezanikne @ :: Poviedky ::     Nov 25 2017, 08:04 (UTC+0) Miesto: Baňa Lucia, dnes Vyšný Medzev - časť Baňa Lucia, okres Košice-okolie Čas: päťdesiate roky 20.storočia Autorka: Silvia Bolčová Bola letná nedeľa, ktorá sa ničím nelíšila od ostatných. Osadníci sa zišli v kostole, či skôr v sále, čo v nedeľu slúžila ako kostol, sediac na rovnakých miestach ako pred týždňom, dvoma, či dokonca pred rokom. Mnohí mali na sebe tie isté šaty. Iba deti podrástli, dievčiny sa zaoblili a mládencom vyrašilo strnisko. Starším susedom pribudlo pár vrások, šedín, chorôb i starostí. Zopár stoličiek ostalo prázdnych, no tie sa pomaly zaplnia, lebo pribudlo i zopár neviest, hrdo nesúcich svoje bruško, a tiež zopár prespaniek. Tie, kým sa dalo, starostlivo ukrývali tajomstvá vášnivých nocí, strávených s kostošmi, čo pracovali v bani a na stravovanie boli prideľovaní do jednotlivých rodín. Preto dostali tú prezývku. A bolo verejným tajomstvom, že kostoši radi okoštovali všetko, nielen stravu, ak hlava rodiny nebola doma. Zahanbila som sa. Som predsa v kostole, ohováram v myšlienkach a ani netuším, o čom káže pán farár, čo kvôli takým nehodným ako ja, meria každú nedeľu štreku až z Jasova. čítať ďalej... čitateľov: 4323

Pupíkov Kubíček @ :: Poviedky ::     Nov 18 2017, 07:54 (UTC+0) Juhomoravská krajina Miesto: Bousín, okres Prostìjov, Česká republika Čas: začiatok 19. storočia Autor: Slavomír Szabó Neznášam Pupíka! Ten jeho večne nastrojený úsmev! A oči? Také malé, ale stále živé, vždy si každého prezerá, akoby ho videl prvý krát a voľačomu nemohol uveriť. Nikdy sa ani na chvíľočku nezastavia, gúľa nimi dookola, hľadí vám do tváre, potom na nohy, na ruky, na krk, zasa do tváre, opäť na ruky, a to všetko vo chvíli kratšej než jediný nádych. Aj pohyby má také divné, neisté, trhavé. Nikto ho nikdy nevidel čoby len na chvíľku na pokoji. A keby to bol aspoň nejaký poriadny chlap! Lenže je malý, mne nesiaha asi po plece, ruky a nohy tenké ako decko, zato brucho mu vyčnieva poriadne. A možno sa hýbe tak trhane, lebo zatiaľ čo každý normálny muž kráča plynule, Pupík musí dávať pri každom kroku pozor, aby ho brucho neprevážilo. A čo mu tak chutí? Čoho si môže dopriať toľko, ako iní nie? Veď je len furman! Obyčajný furman, čo chodí do lesa, občas na Kuteřov, občas až na Smilák, vezme drevo na voz a vezie ho do Prostìjova. Vlastne, keby ho aspoň vzal. On si ho nechá naložiť! S tými svojimi ručičkami a nožičkami by nás len zdržiaval. čítať ďalej... čitateľov: 4621

Ako sa stať chlapom @ :: Poviedky ::     Nov 11 2017, 09:46 (UTC+0) Miesto: Gánovce, okres Poprad Čas: leto 1938 Autorka: Zuzana Kratyinová Koza Terkelica si užívala príjemný júnový deň i hojnosť zelene v neveľkej záhrade a ani len netušila, že si o ňu robí starosti jej právoplatný majiteľ, dedinský učiteľ, pán Kehler. Učiteľ si v to ráno predsavzal, že svojich žiakov poučí o svetadiele plnom snehu a ľadu, o tučniakoch, o obrovských rybách a o ľadovcoch väčších ako kostoly v Gánovciach. A práve uprostred výkladu ho opäť prepadla myšlienka na kozu. V poslednom čase bola akási nepokojná. Málo žrala, často bľačala, ba začínala byť zlostná, až násilnícka. Zatiaľ si to odniesol len miništrant Jožo, čo mu každú sobotu donášal katolícke noviny. Naposledy odchádzal, či vlastne zutekal s modrinou na zadku. Učiteľ si uvedomil, že čítať ďalej... čitateľov: 4039

Banditi a boháči @ :: Poviedky ::     Nov 03 2017, 08:27 (UTC+0) Miesto: Trstené pri Hornáde, okres Košice-okolie Čas: tridsiate roky 20. storočia Autori: Silvia Bolčová V tom čase som bola u nás jediným vnúčaťom. Nevedela som to porovnávať s rodinami, kde žilo viac detí, ale ak by sa to dalo, vyrastala by som s pocitom, že sa mi dostáva najviac lásky na svete. Možno i preto, že som žila v dome aj s babkou. Spolu sme trávili takmer všetok čas a naše puto silnelo. Samozrejme, aj otec a mama ma milovali, ale akoby mali menej trpezlivosti, či možno menej času, alebo ich jednoducho sužovali aj také veci, ktoré brala starká ako prirodzenú súčasť života. Pamätám sa, ako na mňa mama nakričala, keď ma objavila na pôjde, kde som sa hrala so starými drevenými hračkami, ktoré kedysi skrášľovali detstvo môjho otca. Vraj, ako som sa dostala na pôjd... No po rebríku predsa. Či sa dá aj inak? Keď som sa jej to opýtala, zlostila sa ešte viac. Mama mi nechcela dovoliť ani to, aby som jej pomáhala v záhrade. Vraj sa jej tam pletiem pod nohy a bude zo mňa viac škody ako osohu. čítať ďalej... čitateľov: 4056

Džad @ :: Poviedky ::     Oct 27 2017, 06:38 (UTC+0) Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie Čas: rok 1926 Autor: Slavomír Szabó „Bežka je krásna. Bežka je milá. Bežka je usmievavá. A ja som len taký trubiroh, o ktorého nezavadí ani pohľadom! Som obyčajný somár, truľo a neohrabané teľa! Ako by ma mohla mať rada? Nie, ona môže mať takých ako ja za plný voz. Ani si ma nevšimne! Prečo by aj? Na tancovačkách sa zvàta s inými. So staršími. Najmä s tým Janom, ktorého som neznášal už ako malé decko. Vždy sa nafukoval. Keby som mohol...“ Šiel som za dedinu. Chcel som byť sám. Vlastne nechcel. Chcel som byť s Bežkou, ale nedalo sa. A to sme kedysi boli takí dobrí kamaráti! Hej, kedysi sa tešila, keď ma videla a ja by som pre ňu urobil čokoľvek. Napríklad ešte pred dvoma rokmi, keď raz chcela jablká a ja som jej ich išiel nakradnúť. Kradnuté chutia najlepšie. Voňajú dobrodružstvom. U starého Franca som vyliezol na strom a strkal si ich za košeľu. Netušil som, že má doma ženu. A tá, keď ma uvidela, čítať ďalej... čitateľov: 4764

Láska v čase vojny @ :: Poviedky ::     Oct 20 2017, 07:02 (UTC+0) Miesto: Trstené pri Hornáde, okres Košice-okolie Čas: december 1944 Autor: Zuzana Kratyinová Terka otvorila bráničku a opatrne sa porozhliadala. V dvore na šnúre schli plachty a obliečky. Mrazom stuhnuté sa vàzgavo poddávali šantivému vetru. V oknách sa ešte nesvietilo. Srdce jej zatrepotalo radostným vzrušením. Sama, konečne bude sama! Za posledné dni sa to stávalo zriedkakedy. Vošla do domu, prešla cez kuchyňu. Z piecky k nej zavialo životodarné teplo a neodolateľná vôňa pečenej jaternice so zemiakmi, čo tam zanechala mamka. Na chvíľku zaváhala, v bruchu jej pahltne zaškàkalo, no napokon odolala a prebehla do zadnej izby. Úľavou vydýchla, predsa sa len bála, či doma na niekoho nenaďabí. Zhodila vlniak, zapálila petrolejovú lampu a nestrácajúc drahocenný čas, rýchlo vytiahla zo skrine zošit a atramentovú ceruzku. Sadla si na lavicu. Netrpezlivo vytrhla dva hárky papiera, roztrhala ich na trinásť kúskov, naslinila atramentovú ceruzku a začala písať. Na dvanásť útržkov po jednom mužskom mene, trinásty nechala prázdny. Niektoré mená sa jej rýchlo liali cez prsty, nad inými musela trocha popremýšľať, ale len to jedno si zaľúbene premieľala v mysli, až ho napokon starostlivo ozdobným písmom vyšperkovala na papier - Mikuláš. čítať ďalej... čitateľov: 3880

Kráľovský pôžitok @ :: Poviedky ::     Oct 12 2017, 06:14 (UTC+0) Na Silickej planine Miesto: Silica, okres Rožňava Čas: rok 1241 Autor: Silvia Bolčová Nedarilo sa mi celú tú hrôzu boja vytrieť z pamäte. Bolesť, pri ktorej ide i najsilnejší muž zošalieť, keď sa vám zdá, že aj ten najmenší pohyb je utrpenie horšie pekelných múk, by zlomila aj vás. Zranená noha mi bránila v behu, v skákaní, v čomkoľvek, no je otázne, či by som dokázal čosi viac než utiecť z bojiska aj bez rany na stehne. Opantala ma jediná túžba, tá prirodzená každému stvoreniu, túžba prežiť. Bol som vyhladovaný, ubitý a neuveriteľne smädný, ale to som si uvedomil až vo chvíli, keď doznel bojový krik a odrazu krajinu naplnilo ticho, v ktorom sa ozýval len večerný spev drozdov. Bolo to taká silná zmena, až som jej nechcel uveriť. Znamenala iba toľko, a chvíľku mi trvalo, kým som si uvedomil, že boj naozaj skončil a ja žijem. čítať ďalej... čitateľov: 4327

Keď Medzev, tak Vyšný! @ :: Poviedky ::     Oct 03 2017, 08:17 (UTC+0) Vyšný Medzev v súèasnosti Miesto: Nižný Medzev (dnes Medzev) a Vyšný Medzev, okres Košice-okolie Čas: príbeh je vsadený do druhej polovice 18. storočia Autor: Slavomír Szabó Byť tovarišom, to sú vraj najkrajšie roky života. Čert aby ich vzal! Niekedy chutnajú ako skvasený chlieb, čo niekde zmokol, ale človek si ho i tak nasilu napchá do úst, lebo žalúdok kňučí od hladu, až je z toho jednému nanič. Ako prach zmiešaný s potom, ktorý štípe v očiach na dlhých cestách, keď slnko páli priamo na hlavu, nohy už nevládzu a každý krok je hotovým utrpením. Tie nekonečné štreky z mesta do mesta, z dediny do dediny, len aby si človek zohnal robotu, z ktorej mu neraz nevyjde ani na poriadne jedlo! Tovariš už musí vedieť robiť ako hotový remeselník, len aby mu dal ďalší skúpy majster do vandrovnej knižky odporúčanie, že s ním bol spokojný! Nie, nenadávam vždy tak, ako dnes, ale ten spôsob, ako prísť k remeslu, sa mi i tak nepáči. čítať ďalej... čitateľov: 5247

Bosorácka láska @ :: Poviedky ::     Sep 26 2017, 14:20 (UTC+0) Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie Čas: povesť sa odohráva v bližšie neurčenom čase Autor: Zuzana Kratyinová Skrčený za kríkom, zahalený tmou, sledoval mládencov a dievčatá, ako sa zabávajú v páľave vatry. Žiarila dovysoka a z jej plameňov občas vyleteli iskry ako žeravé hviezdy. Mládenci sa predvádzali, preskakovali oheň a bujaro vychvaľovali každého, kto dopadol rovnými nohami na zem. Dievčatá spievali, točili sa v kruhu a vášnivo sa oddávali muzike z huslí, jej melódii, ktorá sa zrýchľovala rovnako ako ich tanec. Rezkejšie, divokejšie, zbesilejšie. Strácali zábrany a odhaľovali to, čo počas dňa starostlivo zakrývali. V kole sa hmýrili rozhorúčené tváre, nahé paže, vo svetle plameňov svietili ich biele lýtka. Krv v žilách vrela a spolu s ňou sa nimi prelievala i horúca túžba, čo potrebovala uhasiť. Keď vatra burácala a šľahala najvyššie, ani tí najodvážnejší si už netrúfli na skok. Dievčatá začali spomaľovať a obzerať sa. Vtedy k nim ako na povel vtrhli mládenci a bujarý tanec začal nanovo. Keď oheň zoslabolčítať ďalej... čitateľov: 4128

Prvý deň pastiera Antala @ :: Poviedky ::     Sep 19 2017, 07:29 (UTC+0) Klasicistická veža v Silickej Brezovej Miesto: Silická Brezová, okres Rožňava Čas: okolo roku 1930 Autor: Silvia Bolčová Antal už ani nerátal, ako dlho žije takto utiahnutý od sveta ako pustovník. Prvé tri dni boli neznesiteľné. ažko povedať, čo bolo horšie – či tá otupenosť, ktorá ho obklopovala počas celého dňa, či spomienka, ktorú už nikdy nebude vedieť vymazať z duše. Podvedome sa vybral do hory, pretože už ako dieťa tu nachádzal útočisko pred akýmkoľvek problémom. Les ho nikdy nesklamal. Vždy mu poskytol drevo, vodu, poživeň i čas na rozjímanie. Cez deň sa ukrýval pred zrakom pastierov, hubárov i pocestných v skrýši medzi krovím, v noci iskrami z kresadla zapálil oheň a dlho hľadel do plameňov. To teplo a žiaru miloval. Veril, že takto by mohol žiť, až kým nepríde jeho čas zavrieť oči naveky. Len hľadel pred seba, či možno do seba, do håbky svojej duše bez jedinej myšlienky. No mier a blaho, čo ho v takej chvíli opantali, vydržali len krátko. Chvíľami mal pocit, že oheň ožíva v jeho vnútri, videl plamene, aj keď privrel oči. A keď ich znovu otvoril, zdalo sa mu, že zazrel tvár muža, ktorého zabil. čítať ďalej... čitateľov: 4579

Večer nad fľašou ražnej @ :: Poviedky ::     Sep 11 2017, 07:43 (UTC+0) Vyšná Šebastová v súèasnosti Miesto: Vyšná Šebastová, okres Prešov Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó „Vidím, že sa ti darí. Isto dobre, možno až veľmi, keď si si mohol toto dovoliť,“ sedel som v šere izby za ťažkým dreveným stolom rovno oproti Mižovi a sledoval som, ako sa usmieva. Nie veľmi, len sa mu trošku rozťahovali kútiky úst a tým aj jeho fúzy. Teraz už boli viac sivé ako čierne, ale to už tak býva, že ak muž ovdovie, skôr ošedivie. Mižo po tom, čo mu jeho Martu uložili do zeme, chodil dlho ako bez duše a nevedel sa spamätať. Lenže to už prešli dva roky a hádam sa upokojil. Isto sa upokojil, inak by sa neusmieval. „Ako to myslíš, že sa mi darí až priveľmi?“ ozval sa po chvíľke, isto bol myšlienkami inde. „Teda, kúpil si pálenku a pozval si ma. Nie hocijakú, ale fajnovú. Nezavolal si ma do krčmy na pohárik, ale k sebe a fľašu nechávaš na stole. Kedysi sme museli šetriť každou kvapkou, nalialo sa raz a zvyšok uložil do skrine, nech nie je na očiach a neláka.“ „Dnes to vypijeme všetko,“ Mižo sa zasa usmial a jeho hlas neznel tak stroho ako inokedy. Práve naopak, bol veľmi vľúdny. „No, myslím si, že si ma nepozval pre nič za nič. Tak hovor, prečo som tu?“ úsmev som mu opätoval, nech vyjde s pravdou von. čítať ďalej... čitateľov: 4729

Noc plameňov @ :: Poviedky ::     Sep 03 2017, 07:56 (UTC+0) Miesto: Trstené pri Hornáde, okres Košice-okolie Čas: november 1948 Autor: Zuzana Kratyinová Keby nebolo výčitiek, čo sa ho zmocňovali pri pomyslení na otca, cítil by sa Jany spokojný. Práve na prahu mladosti prekypoval zdravím a silou. On, chlap z Nadošča, vyfúkol tým ždaňanským ich najkrajšie dievča a robil prácu, po ktorej túžil od detstva. Pracoval v obuvníckej dielni v Ždani a získaval povesť zručného remeselníka. Keď bral do ruky kus kože a prechádzal po jej povrchu, v duchu si už predstavoval hotové čižmy pre chlapa alebo topánky pre útle ženské nôžky. Bolo jedno, či je to drsná hovädzia koža alebo jemná bravčová useň. Stačil mu pohľad, jeden dotyk, pohladenie po zdanlivo màtvom materiáli a dlane ho priam svrbeli. Keby mohol, ostal by v dielni deň aj noc. Sedel by na tvrdej stoličke a hrbil by sa nad kopýtkami, v ústach klinčeky, v rukách kladivko, kým by len neboli hotové. Miloval pocit, keď čítať ďalej... čitateľov: 4364

Škoda preveliká @ :: Poviedky ::     Aug 25 2017, 08:52 (UTC+0) Miesto: Vyšný Medzev, časť Baňa Lucia, okres Košice-okolie Čas: štyridsiate roky 20.storočia Autorka: Silvia Bolčová Keby som nepozeral z okna, asi by som zošalel. Aj vy by ste zošaleli, keby ste boli na mojom mieste. Nedeľa, celkom pokojná, keď konečne nemusím nič robiť, rodičia mi nič nekážu, dokonca vravia, že v tento posvätný deň sa nesmie pracovať, ale namiesto toho, aby som len tak vylihoval a šprtal sa v nose, musím počúvať detský krik malej Manciky. Ešteže vidím z okna na Terku, ako seká trávu zajacom. Ona robí aj v nedeľu. Mama vraví, že to preto, lebo je z bosoráckej rodiny. Ale keby všetky bosorky boli také pekné ako ona, neviem, či by sa mi ešte chcelo do kostola. Vlastne, mne sa tam nechce ani tak, ale nechodiť do kostola je hriech a mne sa to nejako takto javí, že radšej byť pobožným, v nedeľu navštíviť kostol a nepracovať, než naopak. Aha! Teraz sa Terka predklonila a vidno jej nohy až nad kolená! čítať ďalej... čitateľov: 4548

Skutočný koniec @ :: Poviedky ::     Aug 18 2017, 06:14 (UTC+0) Kedysi obec, dnes mestská èas Košice-ahanovce, je v novodobých dejinách známa aj smutným skutkom z konca II. svetovej vojny, keï maïarskí vojaci popravili pri tuneli 17 protifašistických odbojárov. Miesto: ahanovce, dnes mestská časť Košice-ahanovce Čas: 17. až 19. január 1945 Autor: Slavomír Szabó Najradšej by som chytil Emila pod krkom a poriadne ním zatriasol. Nech mu hlava poletuje od ramena k ramenu, nech vypúli od prekvapenia oči a lapá po dychu, ale, preboha, nech už sa konečne preberie! Takého nerozhodného kamaráta som ešte nemal. Vždy s mojimi plánmi súhlasí, nikdy sa neodváži povedať nie, ale keď príde na lámanie chleba, naraz má plno výhovoriek, čo a prečo sa nedá, nemôže, nejde, či nie je vhodný čas. Nikdy nezabudne dodať, že ho to mrzí, vraj to možno vyjde nabudúce, a potom sa neisto usmieva, akoby veril, že človeka s úsmevom nemožno chytiť za golier a obúchať o stenu. To by bolo asi jediné riešenie. Je taký prispatý. Keď dospeje, bude z neho domased, ktorý nevytiahne päty z dvora, jeho najmilšie chvíľky budú v kuchyni s rodinou za plným stolom, isto aj s plným bachorom a najkrajšie dni tie, keď od neho nikto nebude nič chcieť a každý mu dá pokoj. Ale veď na Maťaškiráľ chcel ísť aj on, súhlasil s plánovaným výletom, prikyvoval mi, počúval ma so záujmom, keď som mu rozprával, ako to tam teraz vyzerá. Teraz? Vlastne ani nie. Je január, mrzne, všade je plno snehu a ja som tam bol naposledy koncom leta. Tak či tak, náš plán, že sa tam vyberieme dnes, zasa nevyšiel. Vo svahu pod Hradovou stojí bašta hradu, ktorý hradom nikdy nebol. čítať ďalej... čitateľov: 5275

Fany @ :: Poviedky ::     Aug 11 2017, 10:33 (UTC+0) Vo Vyšnej Šebastovej v súèasnosti Miesto: Vyšná Šebastová, okres Prešov Čas: príbeh povesti sa odohráva okolo roku 1766 Autorka: Zuzana Kratyinová Decembrový deň skúpy na slnečné lúče zvoľna prechádzal do podvečerného prítmia. ¼udia sa uchýlili pod slamené strechy učupených domcov, aby si pri lakomom ohni zohriali uzimené telá. Studený vietor zaliezal pomedzi zle utesnené škáry, hral sa s neduživým dymom, čo unikal z otvorov v strechách a zväčšoval už aj tak ťaživé bytie dedinčanov. Domy sa vyprázdňovali a cintorín plnil novými hrobmi. Smrti, kým k nej došlo, predchádzali choroby a bolesti, v ktorých sa život stával neznesiteľným. Nik nevedel dňa, nik netušil, akým spôsobom odíde z tohto uboleného údolia. Kváril ich hlad, kosila poroba, poddanská drina aj ozrutánske dane i strach z čarodejníc a diablov. čítať ďalej... čitateľov: 4042

Hudba je viac než čokoľvek @ :: Poviedky ::     Aug 04 2017, 08:32 (UTC+0) Miesto: Trstené pri Hornáde, okres Košice-okolie Čas: prelom tridsiatych a štyridsiatych rokov 20.storočia Autor: Silvia Bolčová Je prirodzené, že ľudia v sebe nosia túžbu žiť šťastne a radovať sa aj počas temných rokov. A to sa týkalo aj nás, Slovákov, na slovensko-maďarskom pomedzí. Maďarskí žandári, ktorých sa tu motalo viac než dosť, v nás vyvolávali odpor, nechuť, zlosť, vzdor aj strach. A hoci ich blízkosť narušila čaro každého okamihu, neodradilo nás to od zábavy. Zvykli sme sa stretnúť na dolnom konci. Kvôli tancu a spevu. Lenže spievať slovenské piesne bola provokácia. Pravdupovediac, nebola, ale oni to tak brali. Neviem, ako je to možné, ale stačilo, aby jeden z nás zbadal maďarského žandára a nemusel ani len povedať „idú“ alebo „blížia sa“. Jednoducho sme ich zacítili. čítať ďalej... čitateľov: 4336

Sloboda sršňov @ :: Poviedky ::     Jul 28 2017, 06:12 (UTC+0) Miesto: pohorie Cerová vrchovina, okres Lučenec Čas: začiatky osemdesiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Boli to začiatky osemdesiatych rokov, teda časy pretrvávajúceho víťazstva ideológie nad zdravým ľudským rozumom a s tým spojenej nadradenosti súdruhov štátneho aparátu nad kontrolovaným davom. Časy schizoidné, keď sa niečo iné hovorilo doma a niečo iné na verejnosti. O tom, čím nás v tínedžerskom veku kàmili v školách, v rádiu či v televízii, radšej ani nehovoriť. Stačí si zájsť na You Tube a napísať tam Televízna lastovička. Tie kraviny sa nedajú pozerať ani teraz. Človek nevie, či sa má smiať, alebo chytať za hlavu. Mne v tomto prípade do smiechu nie je ani po rokoch. Každý extrém potrebuje protiváhu a pre mňa to bol tramping. Známy a kedysi nami milovaný pesničkár Wabi Danìk označil v jednom z porevolučných rozhovor tramping za hnutie iluzórnej slobody. Ale lepšia iluzórna, než žiadna... čítať ďalej... čitateľov: 4675

Dlhý a krátky @ :: Poviedky ::     Jul 20 2017, 07:37 (UTC+0) Juhomoravská krajina Miesto: Rozstání - Baldovec, okres Prostìjov, Česká republika Čas: medzivojnové obdobie Autor: Zuzana Kratyinová Studené chuchvalce sa neprestajne valili zo sivej oblohy. Pokryli zem, holé stromy, nakopili sa na strechách, zahalili Baldovec, až im z bielej pokrývky trčali len dymiace komíny. Z nízko učupeného domu, hrdiaceho sa výveskou „Obuvníctvo“, sa otvorili dvere. Najprv sa vystrčila obrovská ruka, hneď za ňou sklonená postava a nakoniec aj druhá ruka, ktorá vàzgajúce dubové dvere privrela. Bol to Valdin, obuvník. S úľavou sa vystrel, stiahol krátke rukávy plsteného kabáta cez zápästia, pritiahol si čiapku cez uši a rozhliadol sa krátkozrakými očami skrytými za hrubými sklami. Nevidel nič. Zahundral, strhol si okuliare, pošúchal sklá a znova si ich založil. Nevidel o nič viac. Len biela a biela. čítať ďalej... čitateľov: 4067

Istota nikdy, iba viera @ :: Poviedky ::     Jul 08 2017, 20:54 (UTC+0) Kostol sv. Anny v ahanovciach Miesto: ahanovce, dnes mestská časť Košice-ahanovce Čas: jar 1945 Autor: Silvia Bolčová Svadobný deň je svadobný deň a má svoje dôležité miesto aj čaro v každom veku. ¼udia sa sobášia, keď je mier, sobášia sa počas vojny a celkom isto sa sobášili aj vtedy, keď tu v dávnych časoch vyčíňal šialený mor. Láske sú dejiny sveta i rôzne ľudské pohromy ľahostajné. Štefan a Marína sa rozhodli, že sa vezmú trinásteho mája. Je to výročie zjavenia Panny Márie vo Fatime, a zároveň aj deň narodenia Maríny. Štefan sám nevedel prečo, ale považoval to za dobré znamenie. V nedeľu večer pred svadbou, keď iní hýria na staromládeneckých rozlúčkach, bol v dome Maríniných rodičov a pomáhal s prípravami na zajtrajší sobáš. Bolo to preň dôležitejšie, ako bujará pitka, lebo čítať ďalej... čitateľov: 4806

Tajomná záhrada @ :: Poviedky ::     Jul 01 2017, 22:54 (UTC+0) Miesto: Myslava, Košice Čas: šesťdesiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Hodiny v dome odbili tri a bolo ich počuť až na priedomie. Richard sedel v prútenom kresle, v ktorom sa takmer strácal. Nebol síce najmenší, veď mal už jedenásť rokov, ale kreslo bolo ako pre obra. Slnko ešte stále pálilo ako na poludnie, rodičia sa radšej utiahli do chládku, ktorý poskytovali prízemné miestnosti. Richard však len sedel a pozeral do záhrady. Nebol lenivý, dokonca aj v tej horúčave mal chuť niekam vybehnúť, kamsi, kde by boli kamaráti a veselo. Každý však mal nejaký program. Niektorí spolužiaci išli do Košíc, iní museli s rodičmi do lesa, vraj na prechádzku a na huby. Sľúbili však, že keď sa vrátia, tak k nemu zájdu. čítať ďalej... čitateľov: 4952

Cesta do Ameriky @ :: Poviedky ::     Jun 23 2017, 10:05 (UTC+0) Miesto: Vyšná Šebastová - časť Severná, okres Prešov Čas: tridsiate roky 20. storočia Autorka: Zuzana Kratyinová „Načo si tam liezol!? Po celej dedine mi robíš hanbu! Počkaj, keď sa vráti otec z vandrovky, ten ti nareže, že si týždeň na zadok nesadneš! Čo som komu urobila, že mám takého planého syna!? Do hrobu ma chceš dostať?!“ z domu v Sengetove sa rozliehal krik, čo bolo počuť nielen pod oknami, ale azda na celú ulicu. To teta Anka hrešila svojho syna Janíčka. V takých časoch bola rada, že má len jedno decko, nie celý rákoš ako jej susedia. A čo sa naplakala, že jej pánboh viac detí nedoprial, aspoň ešte dve, čo by ju potešili a na starosť pomohli. No v tejto chvíli, keď jej myseľ ovládala len čistá zlosť, na to nemyslela. Chcela len príkladne potrestať svojho jedináčika, ktorý myslí len na zlobu, ustavične niečo vymýšľa, alebo rovno vyparatí, či niečo neprípustné vyhlási pred farárom, učiteľom, vrchnosťou a neustále ich rodinu privádza do rečí. čítať ďalej... čitateľov: 4338

Kde sídli drak? @ :: Poviedky ::     Jun 17 2017, 16:20 (UTC+0) Na Plešiveckej planine Miesto: Plešivec, okres Rožňava Čas: 1943 -1944 Autorka: Silvia Bolčová „To ani nie je možné! Skutočne si ešte nikdy nepočul o Zvonivej priepasti? Veď jej zavíjanie desí ľudí aspoň raz za mesiac! Myslel som, že ju pozná každý,“ neveriacky krútil hlavou István. Ako obvykle, v sobotu poobede chodievali István s Izákom zo školy rovno do domu Salzmannovcov. Obaja boli v prime meštianskej školy, do ktorej sa nedostal len tak hocikto. István mal trinásť rokov a na svoj vek bol trochu detskejší. Najmä v porovnaní s Izákom. Väčšinu času strávil rojčením a fantazírovaním, k čomu ho predurčovala jeho obrazotvornosť. To Izák bol úplne iný. Pôsobil vážnym dojmom. Niet divu, veď pochádzal z bohatej židovskej rodiny Salzmannovcov, v ktorej sa okrem majetku už po niekoľko generácií dedila aj profesia lekára. čítať ďalej... čitateľov: 4393

Povýšený na parobka @ :: Poviedky ::     Jun 11 2017, 19:04 (UTC+0) Miesto: Poľov, dnes mestská časť Košice-Poľov Čas: 1949 alebo 1950 Autor: Slavomír Szabó Tri nespravodlivé roky! Celé tri roky! Viete o čom hovorím? O tom, že keď má dievča pätnásť, je to už dievka, či ak by žila v meste, tak slečinka. Môže chodiť na tancovačky, mať frajerov, ba aj pomaly pomýšľať na svadbu. Ale chlapec? Tomu aj po pätnástke ostáva o všetkých radostiach mladosti iba snívať. Pre ostatných je stále decko, ktoré, ak sa pozrie za voľajakou sukňou, dostane tak akurát po hlave. Parobkom sa stane, až keď má osemnásť. Aj to iba vtedy, ak ho ostatní prijmú medzi seba. Katinka sa mi vždy páčila. Priťahovala ma, už keď bola malým dievčaťom a ja iba chlapcom v krátkych nohaviciach a veľkých topánkach po staršom bratovi. Vtedy som ani netušil prečo. čítať ďalej... čitateľov: 4592

Posledný večer @ :: Poviedky ::     Jun 05 2017, 14:42 (UTC+0) Kaplnka v centre Nových Sadov Miesto: Nové Sady, okres Vyškov, Česká republika Čas: päťdesiate roky 20 storočia Autor: Zuzana Kratyinová Venca bol môj sused, spolužiak, kamarát. Žili sme v jednej dedine, sedávali spolu v jednotriedke v Nových Sadoch a neskôr každé ráno kráčali lesnou cestičkou do školy do Drahan. Trávili sme spolu celé dni, brázdili lúky, kradli jablká zo susedových záhrad, zakrádali sa do zakázaných lesov na huby, spúšťali na saniach po zasnežených chodníkoch. Ani neviem, odkedy sme sa kamarátili. Odjakživa bol po mojom boku. Nemusela som ho prosiť, nahovárať, pýtať sa. Proste stačilo vyjsť z domu a kým som zavrela za sebou bráničku, bol tam a čakal. čítať ďalej... čitateľov: 4603

Bosorkina dcéra @ :: Poviedky ::     May 29 2017, 08:16 (UTC+0) Ramogotický kostolík sv. Anny Miesto: Jablonov nad Turňou, okres Rožňava Čas: tridsiate roky 20. storočia Autorka: Silvia Bolčová Sedel som na Veľkom Pakláne, vyštveral som sa na jeho vrchol, ale nehľadel som na okolie. Pozeral som sa na nakrájané prúžky slaninky a krúžky červenej cibule, ktoré úhľadne zoradené do šíkov čakali na svoj osud. Sliny sa mi zbiehali a ja som odďaľoval tú chvíľu, až pocítim ich lahodnú chuť. Darmo, nik nedokáže údiť tak dobre ako ujo Šándor. Bosorákom ho nenazývajú len tak pre nič za nič. Mne je vlastne jedno, čo sa o ňom hovorí, dôležitá je chuť slaniny. V nej nemôže byť nič nečisté. Práve naopak, musí byť Božím dielom, tým som si istý. Keď prvý kúsok ukončil svoj život v mojich ústach, nedokázal som viac premýšľať. Vybral som z torby čerstvý chlieb a samozrejme aj soľ v plátennom vrecúšku. Solil som si všetko: čítať ďalej... čitateľov: 4451

Najväčší poklad @ :: Poviedky ::     May 22 2017, 17:02 (UTC+0) Juhomoravská obec Køtomil v roku 2014 Miesto: Křtomil, okres Přerov, Česká republika Čas: údajne okolo roku 1917 Autor: Slavomír Szabó Nikdy ste netúžili nájsť poklad? ažkú debnu plnú zlatých mincí, do ktorých zaboríte ruky až po lakte, začnete sa v nich prehàňať, vychutnávať si zvuk ich cingotu a žiarivý lesk? Prežívať pocit objaviteľa, ktorému sa v momente zmení život natoľko, že si to v danej chvíli ani nedokáže uvedomiť, takže sa iba bláznivo smeje a vyhadzuje zlaté dukáty nad hlavu? A čo prstene s diamantmi veľkými ako lieskové orechy, ozdobné reťaze z tých najdrahších kovov, spony do vlasov trblietajúce sa ako slnko, ktorých hodnotu ešte ani nepoznáte! Všetko, čo platilo do chvíle objavu, sa náhle zmení. ažoba života, drina od svitania do noci, prázdna špajza a lačný žalúdok, to je už minulosť. Bosé a od kameňov doráňané nohy? Už nikdy viac! Nasúkate si ich do čižiem z tej najjemnejšej kože, nech vás nebodaj neotlačia a nebudete sa predsa obťažovať chôdzou. Kúpite si koňa. Nie hocijakého, ale bujarého plnokrvníka, ktorého vám budú závidieť aj páni. Varenie tých najlepších pochúťok pre maškrtný jazyk a rozmaznaný žalúdok? Tak na to zabudnite! Boháč si predsa nebude variť sám, na to má slúžku! Ráno, len čo sa zobudíte a otvoríte okno, uvidíte, ako sa pod ním pretàčajú tie najkrajšie slečinky a paničky, ako po vás hádžu veľavravné pohľady a ich lichotné pozdravy znejú ako rajská hudba. Tak toto chcem zažiť! Toto ma urobí šťastným! Presne takto som rozmýšľal, keď som sa vracal z tehelne za tmy domov. čítať ďalej... čitateľov: 4628

Ja, znovuzrodený @ :: Poviedky ::     May 13 2017, 15:39 (UTC+0) Obec Drahany mala na naše pomery pomerne netradièné postavenie. Žili tam predovšetkým krajèíri, ktorí šili pre podnikate¾ov z Prostìjova. Miesto: Drahany, okres Prostìjov, Česká republika Čas: medzivojnové obdobie Autor: Zuzana Kratyinová „Zlez!“ „Nezleziem.“ „Tonda, zlez dolu! Nič ti neurobím.“ „Nie! Nezleziem. Ty ma zbiješ.“ „Zlez a nezbijem ťa. Prisahám,“ doniesol sa mi prísažný sľub od otca, čo stál pod orechom a lákal ma z neho dolu. Neviem, prečo som mu uveril. Remeň mal už odpásaný, krk mu zdobila nervná červeň a jeho nepokojné ruky podčiarkovali každé slovo. Lenže bolel ma zadok, nohy, vlastne ma bolelo všetko. Na strome som sedel dva dlhé dni. Bol som hladný, smädný, unavený a vedel som, že keď strávim na konári ešte o minútu viac, odpadnem dolu ako hnilička. A tak som zliezol. Otec ma okamžite zdrapil, prehol cez koleno a hoci mi vlani minulo pätnásť, vyšvácal mi tým remeňom cez zadok. No a to bol záver učňovských rokov u obuvníka a začiatok kariéry krajčíra. Jedno sa mu musí uznať, otec sa nepára s ničím. čítať ďalej... čitateľov: 4746

Meč archanjela Michaela @ :: Poviedky ::     May 09 2017, 07:23 (UTC+0) Hrušovské rybníky Miesto: Hrušov, okres Rožňava Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autor: Silvia Bolčová Fero od radosti takmer zvýskol. Idúc domov začul, že obecný pastier Jano si hľadá na leto pomocníka. A byť pomocníkom pastiera, to nie je len tak. To má človek vážnosť, hoci je ešte len chlapec. Potajme dúfal, že Jano si vyberie práve jeho. Veď škola čochvíľa skončí, prídu posledné prázdniny a každá minca by ho potešila. Navyše, Jano je im rodina. Janov dedo a jeho dedo sú bratanci. Tak ho teda musí vybrať, no nie? Celou cestou si už len hvízdal a poskakoval. Bude mu sveta žiť! V lete behať okolo kráv na lúke a počúvať pastierove príhody. Prešli dva dni a bolo po radosti. čítať ďalej... čitateľov: 4538

Tri holúbky @ :: Poviedky ::     Apr 30 2017, 20:18 (UTC+0) Miesto: Nižný Klátov, okres Košice-okolie Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Alžbeta ešte priložila polienko do pece, nech nevychladne, a keď vstávala, pohľadom zavadila o obrázok panenky Márie. Tá maľba v rámčeku visela v ich kuchyni odkedy sa vôbec pamätá na svet, určite sa na ňu pozerala už vtedy, keď ju mama nosila v perinke na rukách. V kuchyni bolo ticho, ktoré narúšal len tikot hodín a dych Alžbetinej spiacej mamy. Spala tu, bola to najteplejšia miestnosť v dome a teplo teraz potrebovala viac ako kedykoľvek predtým. Alžbeta, hoci len dvanásťročné dievča, teraz riadila všetko sama. Práve umyla riad po večeri, trochu prikúrila a chystala sa vyliať špinavú vodu. Obzrela sa, pozrela na mamu a potom opäť na stenu. čítať ďalej... čitateľov: 4689

Zvonová studňa @ :: Poviedky ::     Apr 22 2017, 07:42 (UTC+0) Miesto: Protivanov, okres Prostìjov, Česká republika Čas: bližšie neurčený, podľa povesti Autor: Zuzana Kratyinová Žiarivá guľa sa pomaly spúšťala za slamené strechy protivanovských domov, keď si Jenofka konečne dovolila sadnúť na priedomie a oddýchnuť od celodennej roboty. Sledovala farebné divadlo na oblohe, s akým sa slnko lúčilo s ďalším letným dňom a mysľou jej hádam už stý krát prebehla ľútosť, že tú krásu nesleduje so svojím mužom Pavlom. Možno aj bolo dobre, že celý deň mala plné ruky práce okolo gazdovstva, na roliach, okolo zvierat, lebo inak by len smútila a zbytočne premýšľala o časoch minulých, keď ešte Pavol žil. Až teraz, keď ho niet, vie oceniť, aký vzácny človek, muž a otec to bol. Za života ju zaujímalo len gazdovstvo, aby bolo všetko zorané, skosené, zozbierané z polí a lúk, nadojené, okolo zvierat obriadené. A keď to všetko bolo hotové, už ani nevnímala, čo jej hovoril, čomu sa tešil, čo ho zaujímalo. Hnevala sa, že viedol daromné reči s farárom, že dumá o tom, čo bolo kedysi, ako bude, keď ich nebude, s deťmi stváral bláznovstvá, až sa smiechom zachádzali... Už ľutuje, že mu nezabránila, aby šiel do lesa k drevorubačom. A nemusel. Mali dosť polí, uživili ich. Mohli sa uskromniť, nesnívať o ďalších roliach a väčšom dome. Ešte by to boli obaja a spoločne sa tešili zo života. Veď im vlastne nič nechýbalo... Ponorená do myšlienok nepočula vrznutie bránky ani ťukot paličky. Zrazu len stál pred ňou vyškerený chlapík a civel. „Vavro,“ zamračila sa. Od pohrebu jej muža a jeho brata sa nemôže krivého Vavra zbaviť. čítať ďalej... čitateľov: 4858

Olovo, pirohy, chliev a ďalšie cesty k láske @ :: Poviedky ::     Apr 16 2017, 20:54 (UTC+0) V Gemerskej Hôrke Miesto: Gemerská Hôrka, okres Rožňava Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autorka: Silvia Bolčová Pokúšala som sa zotrieť špinu na zrkadle, ale nedalo sa. Bol to škrabanec. Nejdem na tancovačku, to nie. Ale chcem vyzerať dobre i dnes, lebo na liatie príde aj Margit. Bude sa tváriť ako kamarátka, ale mňa nedobehne. Viem, ako si o mňa kdekade obtiera ústa. Zasa sa vyfintí, akoby sa trepala na spoveď, no uvidí, že nie je najkrajšia! Najvyšší čas, aby som už šla. V plátne na stole ležal kus olova, otec ho doniesol z celulózky. Ešteže je tu tá fabrika, im chýbať nebude. Posledný pohľad – blúzka krásne vyžehlená a modrá sukňa takmer ako nová. Od krstnej z Bretky. Margite ale poviem, že sme ju len teraz kúpili na jarmoku v Plešivci. Nech pukne od jedu a ja sa môžem usmievať. čítať ďalej... čitateľov: 4669

Smrť, láska a stretnutie @ :: Poviedky ::     Apr 07 2017, 18:35 (UTC+0) Po¾ov - i keï je dnes mestskou èasou Košíc, stále si zachoval svoj vidiecky charakter Miesto: Poľov, dnes mestská časť Košice-Poľov Čas: 31. december 1944 a 1. január 1945 Autor: Slavomír Szabó Nikdy som si nemyslela, že budem toľko vyšívať. Viete, keď chytíte ihlu končekmi prstov a zahľadíte sa na plátno, keď ňou prejdete na jeho druhú stranu a farebnou niťou urobíte ďalší steh, musíte neustále kontrolovať, dávať pozor, aby každý jeden ťah zodpovedal vyšívanému obrazcu, začínal a končil tam, kde má. Nitka nesmie plátno priveľmi stiahnuť, ale nesmie z neho ani visieť. Musí byť tak akurát. To si vyžaduje veľa pozornosti, takže myšlienky nemôžu blúdiť hore, dolu. A práve to som potrebovala, i keď sa dosť často stávalo, že mi odrazu ruka zastala tak samá od seba a v mojej mysli sa vynárali spomienky na Vinca. „Milka, priložím do pece?“ opýtala sa ma potichu moja sestra Verona, keď som zasa ustrnula na hodnú chvíľu, isto som sa ani nepohla, ba možno že aj môj dych zastal, len srdce tåklo tak citeľne a hlasito, až sa mi úzkosťou sťahovalo hrdlo. „Možno jedno poleno, viac nie. čítať ďalej... čitateľov: 5054

Žobrákova kliatba @ :: Poviedky ::     Mar 31 2017, 18:21 (UTC+0) Miesto: Nemojany, okres Vyškov, Česká republika Čas: na základe povesti, bližšie neurčený čas Autor: Zuzana Kratyinová Líza stála na kraji cesty a mlčky sledovala odchádzajúci rebrinák, na ktorom sedel jej muž Benedikt, mlynár z Hranáča v Nemojanoch. Voz sa nenáhlivo štveral svahom, až sa napokon stratil v zákrute cesty obkolesenej zalesnenými úbočiami. Stála bez pohybu, bez slzy ľútosti a ľahostajne nechala na seba padať prach, čo sa v kúdoloch zdvíhal a lietal v povetrí za drevenými kolesami. Vàzgajúci zvuk stíchol a na chvíľu ju obklopilo ticho, prerušované len štebotom vtákov, šušťaním padajúcich listov a tlmeným klepotom mlyna. Na ceste zazrela dvojicu mladých. Nenáhlivo, prestupovali z nohy na nohu, bok po boku, zahåbení do seba, hlavy dôverne naklonené k sebe, ruky prepletené. Isto iste mali namierené ku kostolu svätého Martina a ku dávnovekým valom na Liliinom vrchu, odkiaľ je nádherný výhľad na okolité dediny a zelené háje. Všetci tam chodia. Zaľúbenci najradšej. čítať ďalej... čitateľov: 4650

Hlava @ :: Poviedky ::     Mar 25 2017, 17:28 (UTC+0) Obec Krásnohorská Dlhá Lúka je známa najmä vïaka Krásnohorskej jaskyni. Príbeh o hlave, ktorý sme si tu vypoèuli, údajne poznajú už len tí najstarší obyvatelia. S jaskyòou síce nesúvisí, ale zaujal nás nato¾ko, že sme ho hneï spracovali. Miesto: Krásnohorská Dlhá Lúka, okres Rožňava Čas: tridsiate roky 20.storočia Autori: Silvia Bolčová, Slavomír Szabó Snehu napadalo už vyše lýtok a ešte stále chumelilo. Svit mesiaca sa odrážal od bielej prikrývky krajiny a dotváral utešenú, takmer rozprávkovú atmosféru. Jula stála za oknom a ak by ju niekto sledoval, dozaista by si myslel, že je unesená pohľadom na lesy i na dedinu s ozdobenými strechami. Veď vyzerali, akoby na ne ktosi natiahol mikulášske čapice. Omyl. Jula nevnímala, čo sa deje vonku. Svet okolo bol pre ňu nezaujímavý. Nemal toľko krásy, nedostupných štítov ani hlbokých priepastí ako krajina jej vlastnej duše, ktorou putovala vo víre spomienok. Zrazu sa usmiala. Kdesi v nej sa vynoril obraz jednej z posledných sánkovačiek. Všetko sa to zomlelo tak rýchlo. Vlastne ani nevie, čo sa presne stalo a prečo sa zrazila s Lacom. Pamätá si len, ako sa váľali v snehu a namiesto chladu ju zalievala príjemná horúčava. A čosi, nevedno čo, naplnilo jej dušu až po okraj. Ucítila, že od tejto chvíle je všetko inak. Niečo sa stalo. Čosi, čo ju odpútalo od tohto sveta plného vločiek i závejov. Odrazu sa nezdal hodný pozornosti, pokiaľ v ňom práve nevidela jeho. Laca. Cítila, akoby v jej srdci vyvieral malý pramienok, čo sa s návalmi nehy dokázal meniť na dravú rieku, a zaplavoval ju sladkosťou a ešte čímsi iným, čímsi novým, čo doposiaľ nepoznala. čítať ďalej... čitateľov: 5098

Kazateľ z hory Avaš @ :: Poviedky ::     Mar 18 2017, 07:00 (UTC+0) Vrch Avaš nad Sirníkom Miesto: Sirník, okres Trebišov Čas: okolo roku 1900 Autor: Slavomír Szabó „Berty! Berty, stal sa zázrak! Zázrak!“ kričala som, bežiac hore svahom na Avaš, kde strýko pásol ovce. Srdce mi bilo až niekde v spánkoch, v hrdle vyschýnalo, ale volať som neprestala. Berty sedel pokojne na tráve, pozeral dolu na dedinu, na Sirník a potom na mňa. Až keď som bola celkom blízko, zaprel sa o svoju pastiersku palicu, vstal a vyšiel mi pár krokov v ústrety. „Vysmädla si?“ natiahol ruku s čutorou vody, akoby ma nepočul. „Zázrak, tam nižšie... Zázrak...“ skúšala som chytiť dych a len čo sa dalo, poriadne som sa napila. Svet sa so mnou krútil a triasli sa mi kolená. čítať ďalej... čitateľov: 4596

Poklad najväčší @ :: Poviedky ::     Mar 13 2017, 12:36 (UTC+0) Miesto: Ruprechtov, okres Vyškov, Česká republika Čas: bližšie neurčený Autor: Zuzana Kratyinová Len čo slnko obdarovalo krajinu prvými lúčmi, z húštiny na kraji lesa sa vynorila srna a zamierila k lúke. Už jej ostávalo len pár krokov k vytúženej pastve, keď sa priamo pred ňou ozval neznámy zvuk a začal sa valiť štipľavý dym. Zastala, zastrihala ušami a načúvala. „Dobre dymí,“ zahučal ktosi a srna viac nečakala. V okamihu vhupla späť do húštin. Kde je dym, tam je oheň a kde počuť tieto zvuky, tam sú ľudia. Niet väčšieho nebezpečenstva! Janek a Lojzo, uhliari z Ruprechtova, do neskorej noci znášali drevo, prihàňali lístie, čečinu, zeminu a neprestali, kým sa na lesnej mýtine nevytàčala do vrchu polkruhová stavba – milier. Napokon ho vrchom zapálili. Keď sa z otvorov začal kúdoliť hustý dym, až vtedy si spokojne vydýchli. Je čas na oddych. Bez zaváhania sa vyvalili na čečinu prikrytú kabátmi. Keď všetko pôjde dobre, majú zopár hodín pokoj. Prácou nezamestnaná myseľ im začala blúdiť... čítať ďalej... čitateľov: 4593

Steaková odysea @ :: Poviedky ::     Mar 04 2017, 13:26 (UTC+0) Sídlisko ahanovce v súèasnosti Miesto: Košice - Sídlisko ahanovce, Chorvátsko Čas: deväťdesiate roky 20. storočia Autorka: Silvia Bolčová Pamätám sa, že chuť opäť uvidieť Bašku do mňa vstúpila na jar, niekedy začiatkom júna, počas behu večernými ulicami. Bolo po daždi. Endorfíny sa mi príjemne vyplavovali do tela a v mysli kraľovala len jediná túžba: zvládnuť každý krok tak, aby som došiel do stanoveného cieľa, ak sa dá, tak v dobrom čase. Roztiahnuť si pľúca na maximum a naplniť ich kyslíkom. Keď bežíte, niet priestoru na žiadne dôležité otázky, pracovné, ani súkromné. Žiaden stres, len voľnosť, ľahkosť a radosť. Omamujúca vôňa práve kvitnúcich stromov premenila sídlisko na nádhernú oázu a ešte gradovala moju eufóriu. Odrazu, netuším prečo, akoby sa ozvalo moje podvedomie a ja som zacítil vo vzduchu, v nose, vlastne všade, nádherne namixovaný kokteil morského vánku, zmiešaného s vôňou slnka a borovíc. Uvedomil som si, že túto vôňu dobre poznám. Je nezameniteľná. Je jedinečná. Je dovolenková. Bašková. Bašku, jedno z najkrajších letovísk v Chorvátsku, ale možno aj na celom svete, milujem a musím ju navštíviť aj toto leto. Stoj čo stoj. čítať ďalej... čitateľov: 4730

Čaro lásky po pastiersky @ :: Poviedky ::     Feb 25 2017, 15:26 (UTC+0) V obci Zemplínske Jastrabie Miesto: Zemplínske Jastrabie, okres Trebišov Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó „Miki, máš robotu! Budeš pásť jalovice. Spolu so starým Jozefom a Andriom. Všetko som dohodol. Jalovičky vezmete od pána Bernátha aj tuto od gazdov. Pri stáde budete vždy dvaja. Od jari až do jesene. Jeden týždeň s ujkom, druhý s Andriom a tretí týždeň ostaneš robiť doma na roliach. Si rád?“ „A koľko mi budú platiť?“ opýtal som sa, ale grimasa, ktorú hneď na to otec vystrúhal, bola jasným znakom jeho nevôle odpovedať. „Do toho ťa nič! Peniaze dajú rovno mne a ja ich dám mame. Keď sa trochu pousiluješ, niečo sa ti ujde. Ale nebudeš tu jesť chlieb zadarmo. Už nie si decko, tak aj dávaj, lebo rodina to potrebuje.“ čítať ďalej... čitateľov: 4849

Čas vianočný, čas kúzelný @ :: Poviedky ::     Feb 18 2017, 07:30 (UTC+0) Juhomoravská krajina Miesto: Drnovice, okres Vyškov, Česká republika Čas: päťdesiate roky 20. storočia Autor: Zuzana Kratyinová Karolínka sa na lavici nepokojne pomrvila. Decembrový kostolný chlad sa jej vkrádal pod červený kabátik a hoci bola obklopená rodičmi a staršími súrodencami, Ruženou a Viliamom, mátali ju studené oči sôch a obrazov. Jej päťapolročnú dušičku obchádzal strach a zmätok. Snažila sa skrčiť v lavici, nepozrieť napravo, naľavo, pred seba, vlastne nikde, lebo zovšadiaľ na ňu zazerali måkve hrozivé tváre, akoby ju chceli zaživa zhltnúť. Blížil sa sviatok svätého Mikuláša a ona sa zmietala medzi radosťou z blížiacej nádielky a strachom, že ju zoberie čert do pekla, ak bola zlá. Ešte do včerajška netušila, že jej môže hroziť také veľké nebezpečenstvo. No jej veľkí súrodenci jej celú záležitosť s Mikulášom a čertom zoširoka opísali a vychutnali si hlavne tú pasáž o strašných mukách neposlušných detí. Radosť zmizla. Ostal len des z očakávaného. čítať ďalej... čitateľov: 4497

Hrozníčkovské hody @ :: Poviedky ::     Feb 12 2017, 05:10 (UTC+0) Príbeh pochádza z Moravy, presnejšie z obce Køtomil, pre ktorú sme pracovali v rokoch 2013 a 2014. Miesto: Křtomil, okres Přerov, Česká republika Čas: pravdepodobne 1946 Autori: Silvia Bolčová, Slavomír Szabó Pamätáte si, ako vyzeral svet, keď ste naň hľadeli detskými očami? Mnohé z toho, čo už zovšednelo, sa kedysi zdalo mimoriadne, očarujúce, kúzelné. Z čierneho mraku, čo sa vznášal na oblohe ako veľký drak s roztiahnutými blanitými krídlami, sa stal už len mrak, z ktorého začne pršať. Zvuky nočného lesa, pripomínajúce dych, kroky a tajné signály záhadných zlovestných bytostí sa zmenili na poryvy vetra, vàzganie dreva a hlasy nočného vtáctva. Svätojánske mušky prešli premenou z bludičiek na obyčajný hmyz a hlas kukučky prestal oznamovať, koľko rokov života nám ostáva. Keď som bol malým chlapcom, myslel som si, že naša dedina sa volá Křtomil preto, lebo v nej žijú ľudia, ktorí milujú krsty i ostatné zvyky a obrady. No tie už v detstve strácali na mimoriadnosti. Stále to isté dookola. Akoby sme viedli nezaujímavý život, iný ako napríklad cigáni, čo tu z času na čas zakotvili pri svojom kočovaní krajinou. čítať ďalej... čitateľov: 4830

Sopľavý prízrak @ :: Poviedky ::     Feb 05 2017, 21:18 (UTC+0) ahanovce v súèasnosti Miesto: ahanovce, dnes mestská časť Košice-ahanovce Čas: približne v polovici 19. storočia Autor: Slavomír Szabó Myslel som, že ma čaká úplne pokojný deň. Taký januárový, keď vonku mrzne, až sneh vàzga pod nohami, ale nesneží. Slnko, hoc len zubaté, práve vykuklo a ožiarilo vrch Hradová. To som už schádzal cez dedinu k Hornádu s kosou na chrbte. Cítil som sa dobre. Bola to potecha, keď som si zohnal v zime robotu. Každý chlap síce nadáva, že v lete musí od rána do večera behať po poli, pásť, alebo rúbať drevo, ale poviem vám, zima je horšia. Čakanie na jar je pre každého roľníka hotovou pliagou. Aj so mnou to už cukalo, zapriahol by som sa hoc do voza ako kôň a ťahal, len aby som nesedel doma. Lenže včera sa to zmenilo. Či vlastne už pred týždňom, keď prišla z Košíc Marína a vravela mi, že vraj od nej na trhu kupoval mlieko nejaký chlapík v hrubom kabáte a s ozdobnou vychádzkovou paličkou. Dáky fičúr, čo sa jej pýtal, odkiaľ je. A keď mu povedala, že je z ahanoviec, hneď začal bedákať. Že tam má pozemky rovno pri Hornáde, ale nič z nich, lebo namiesto pevnej pôdy je to len žaburina, močiar porastený tàstím a na tom sa nedá ani pestovať, ani stavať, vlastne je to úplne nanič. Také dedičstvo, ktoré ani nemuselo byť. čítať ďalej... čitateľov: 5267

Marie @ :: Poviedky ::     Jan 30 2017, 12:05 (UTC+0) Kostol v obci Køtiny, ktorý sa spomína v poviedke Miesto: Oľšany, okres Vyškov, Česká republika Čas: začiatok 19. storočia Autorka: Zuzana Kratyinová S vďakou som potľapkala Černuľu i Rohaňu po ich výstavných zadkoch a zohla sa po plný šechtár mlieka. Chvalabohu, prežili sme minuloročnú neúrodu aj drahotu. Tento rok sa všetko zmení. Obilie už zlatne na poliach, ďatelina je vysoká, včely sa v plných rojoch predháňajú po lúkach i záhradách, konáre sa až klonia od záľahy ovocia a mlieko je také husté, že v smotane stojí lyžička vrchom. Ešte, keby bol môj muž Stáňa a moji traja chlapci, Pantaleon, Cyril a Václav doma - vzdychla som si, no vzápätí som sa v duchu za to vyhrešila. Čo by to boli za chlapi, keby žene doma pri sukni sedeli? To by som sa hádam v dedine ani od hanby neukázala. Lenže za môjho muža sa ja hanbiť nemusím. Je kamenár a sochár. A tu v Oľšanoch i v okolí je na obdiv vystavená všetka jeho práca. čítať ďalej... čitateľov: 4557

Zázraky existujú! @ :: Poviedky ::     Jan 14 2017, 17:15 (UTC+0) Obec Èeèejovce je okrem iného známa aj stredovekými freskami z èias gotiky Miesto: Čečejovce, okres Košice-okolie Čas: koniec štyridsiatych rokov 20. storočia Autori: Silvia Bolčová, Slavomír Szabó Vraj okolo Čečejoviec nie sú žiadne kopce. Somarina! Možno nejakí horali, ktorým po celé dni tienia chalupy vrchy s končiarmi v oblakoch, by sa zastrájali, že Zvonárka nie je nič iné, len trochu odutá rovina. Taký hrboľ, čo pánboh nestihol poriadne vyžehliť, keď stvoril zem. Ale ja som sa naň plahočil skoro hodinu! Pravda, v snehu vyše kolien a tiež ma na pleci ťažili lyže. Iste to nie sú dobré lyže. Ktovie, kde ich otec zohnal. Chválil ich síce až do neba, že sú jaseňové a jaseň je vraj na to ako stvorený, ale čo len môže o tom vedieť, keď na nich ani nestál? čítať ďalej... čitateľov: 5184

Koleso osudu @ :: Poviedky ::     Jan 07 2017, 23:00 (UTC+0) Meliata - obec v lesoch, kde konèí cesta - tzv. "dedina na konci sveta" Miesto: Meliata, okres Rožňava Čas: približne v roku 1934 Autor: Slavomír Szabó „Vieš, čo som mal ako dieťa na Vianociach najradšej?“ opýtal som sa Magdy, mojej ženy, keď vložila Irenu do kolísky. Práve ju nadojčila, nosila na rukách, dlho čakala, kým si odgrgne, ale hneď potom i zaspala. „Pálenku?“ Magda sa usmiala a skôr to šepla, než povedala. „Ako to vieš?“ „Arpi, veď to vôbec nebolo ťažké. Aj ja som ako dieťa mala z Vianoc najradšej pálenku. Niežeby mi chutila. To vôbec. Vždy ma po nej striaslo, určite som vystrúhala aj poriadnu grimasu, ale bolo to také... No, veď vieš... Mohli sme to, čo sme inak nesmeli. Cítila som sa dospelejšie. Otec vždy postavil na stôl šesť štamperlíkov a do každého nalial. Do plna iba sebe a mame. Bratovi a sestrám iba do polovice a mne len celkom na dno, lebo som bola najmladšia. Potom sme si pripili, nech sme aj o rok všetci zdraví. Na rad prišla kapustnica s klobásou a bobaľky s makom. A nakoniec koláče. Tvarohové, lekvárové, ale najradšej som mala orechové. Škoda, že v Meliate orechy nerastú. Nedarí sa im.“ „Ale aby sa darilo nám, nesmieme zabudnúť čítať ďalej... čitateľov: 4981

Všetko, ako má byť @ :: Poviedky ::     Jan 07 2017, 22:40 (UTC+0) Divožienky - ako typické mýtické bytosti Južnej Moravy - obývajú predovšetkým moèiare, rieky a potoky Miesto: Studnice, okres Vyškov, Česká republika Čas: dej povesti je vsadený do bližšie neurčeného času Autorka: Zuzana Kratyinová Žofka sa strhla zo spánku. Prvé, čo ucítila, bolo jej divo bubnujúce srdce a mokré čelo, orosené kvapkami potu. Naširoko roztvorila oči, očakávajúc nočnú tmu, no prekvapil ju mliečny svit mesiaca, čo sa trblietavo vkrádal cez pootvorené okenice a zalieval izbu matným studeným svetlom. Nespomínala si, že by nechala okno otvorené. Vždy ho pred spaním zatvorila. Či včera zabudla? Stàpnuto, bez pohybu naň civela, potom uprela pohľad na kolísku. Dieťa nemrnčalo, spinkalo. Chvalabohu, že je tichučko - pomyslela si s úľavou. Cítila sa tak bezmocne, keď Joža, jej muž, nie je doma. No nemôže. Ako by tu mohol hlivieť, keď v Brne musí stavať boháčom domy? Tesárov treba všade, mal by byť rád, že zohnal robotu. Vo veľkom meste je ľudí ako mravcov a každý chce bývať. Budovy vysoké až do neba vypåňajú ulice. Dlhé ulice, oveľa dlhšie ako v Studniciach. Pojmú množstvo ľudí. Možno ich tam býva viac, ako vo všetkých dedinách v celej Drahanskej vrchovine. Tu, by si len ťažko našiel takú prácu. Jedno biedne políčko, čo dostala venom od rodičov, by ich neuživilo. Joža je šikovný, zakaždým, keď sa po týždni vráti, vysype na stôl mincí, že majú dosť a núdzu netrú. Lenže, v chalupe chýbal. Zrazu tu bolo tak veľa miesta a prázdne kúty na ňu civeli osamelo a clivo. čítať ďalej... čitateľov: 4304

Montgomeráková láska @ :: Poviedky ::     Jan 07 2017, 22:20 (UTC+0) Juhomoravská obec Køtomil Miesto: Křtomil, okres Přerov, Česká republika Čas: šesťdesiate roky 20.storočia Autor: Silvia Bolčová Skúsili ste už niekedy presadnúť z traktora do škodovky sedemstošesť a vychutnať si ten zvuk motora, príjemný rozjazd a úžasné zrýchlenie? Paráda! Povedzte, čo by si jeden muž mohol priať viac? Viem, na čo myslíte a súhlasím. Pohľad ženských očí, z ktorých sála dôvera a láska. Aj toho sa mi dostalo. Poďme ale pekne po poriadku... Pamätám sa, keď som ešte s bratmi dral nohavice v školských laviciach a tridsaťroční ľudia sa nám zdali starí. V deň svojich dvadsiatychdeviatych narodenín som si na to hneď ráno spomenul. Pobavilo ma to. Bol som ešte stále slobodný, čo bolo nezvyčajné. Aj reči o tom sa kadejaké šírili, ale všetko samé nezmysly. čítať ďalej... čitateľov: 4643

Bábika @ :: Poviedky ::     Oct 03 2016, 20:32 (UTC+0) Miesto: Petrovce, okres Sobrance Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Už sa teším, ako sa stretnem s Matím. Je to môj najlepší kamarát, i keď sa tomu mnohí čudujú, lebo sa vždy hádame. Ale ja to s ním rád. To nie je ako keď sa o niečo naťahujem so spolužiakmi, ktorí mi zlomili ceruzu alebo hodili čiapku cez pol triedy až k tabuli. Hádky s Matím sú iné. Málokto to pochopí, pretože my si vždy nájdeme čosi, kde pravdu nemôže dokázať ani jeden, ani druhý, ale pritom sa podozvedám kadečo nového. I keď sa musím priznať, že raz mi svoju pravdu Matí už dokázal. Bolo to pre mňa až kruté. Teraz, keď sa pozriem do zrkadla a vidím svoju tvár, mám iný pocit ako kedysi. Už nie všedný, voľačo si vážim. Však aj moja mama hovorí, že zdravý človek má tisíce prianí, ale chorý iba jedno. Ale nechcem vás dopliesť, začnem pekne poporiadku. Stalo sa to asi pred mesiacom, akurát čítať ďalej... čitateľov: 6582

Prázdne miesto na oblohe @ :: Poviedky ::     Oct 03 2016, 20:20 (UTC+0) Vrch Kašvár na okraji Ladmoviec je dnes známou rezerváciou motý¾ov Miesto: Ladmovce, okres Trebišov Čas: niekedy okolo rokov 1910 až 1918 Autorka: Silvia Bolčová Mal som dvanásť rokov, pehy, za ktoré som sa hanbil, veľké nohy, že mi boli dobré aj otcove topánky, ale tie som v lete nepotreboval. Načo aj. Chodiť naboso malo svoje čaro. Vlastne všetko malo svoje čaro, ktoré som s kamarátmi nachádzal i tam, kde iní iba navôkol prechádzali ako slepí. Ako napríklad v tú letnú noc, keď sme sa raz opäť stretli na našej lúke. „Vedeli ste, že každý človek má svoju hviezdu? Patrí len jemu! Keď sa narodí, jedno svetielko tam hore pribudne a zažiari. Ale keď zomiera, tak v tej istej chvíli padá a zhasne,“ mlel Gabi, ako mal vo zvyku. Jeho reč už bola taká. Niekedy znela, akoby sa kotúľali zemiaky po schodoch. Strýko mu vyštudoval za učiteľa, a tak žil v presvedčení, že už len zato zjedol všetku múdrosť sveta. V takej chvíli sa tváril smiešne naduto. čítať ďalej... čitateľov: 5510

Ondrejov návrat @ :: Poviedky ::     Oct 03 2016, 19:56 (UTC+0) Obec Èeèejovce v súèasnosti Miesto: Čečejovce - Seleška, okres Košice-okolie Čas: zima 1944 Autorka: Anna Domaniková O druhej svetovej vojne sa už porozprávalo neúrekom. Každý spomína po svojom, i keď tých, ktorí ju prežili na svojej koži, je stále menej a menej. Myslím si ale, že na ňu ľudstvo nikdy nezabudne. Tak ako ja. Mal som dvanásť rokov, keď sa začala a šestnásť, keď Nemci a Maďari brali nohy na plecia a utekali zo Selešky. Naša dedina bola zvláštna. Vlastne Seleška nikdy nebola dedinou v tom zmysle, ako sa chápe dnes a vždy niekam patrila. K Paňovciam, k Čečejovciam, ale to teraz nie je dôležité. Tesne pred druhou svetovou vojnou bola aj s Košicami a okolitým územím pričlenená k Maďarsku. ¼udia, čo si založili svoje domovy v Seleške, sa poväčšine prisťahovali po prvej svetovej vojne z rôznych častí širšieho okolia. Vtedy totiž zemepán Krajbich prišiel o svoje vinice a pozemky, lebo vraj žil zhýralým životom a tak sa zadlžil, že stratil celý majetok. Prisťahovalci skupovali jeho rozparcelované pozemky, postavili čítať ďalej... čitateľov: 5467

S rozumom i srdcom @ :: Poviedky ::     Sep 04 2016, 22:44 (UTC+0) Kostol v zemplínskej obci Cejkov. Máme rados, ak sa nám v obciach podarí nájs staré povesti, ktoré doposia¾ neboli zaznamenané. Ako v tomto prípade k cejkovskému hradu, ktorý sa tu nachádzal od 13. do 17. storoèia. Dnes po òom nájdete už len terénne nerovnosti na miestach, kde stáli hradby. Miesto: Cejkov, okres Trebišov Čas: 13. storočie Autor: Slavomír Szabó „Uvažujte pán môj, že človek môže k bohatstvu dospieť viacerými spôsobmi, ale taký čo ho šľachtí, je iba jeden jediný. Ak uznáte za vhodné, nebudeme teraz strácať čas rečami o rýchlych možnostiach, akými sú kadejaké náhody bez úsilia, výhry v kockách či dedičstvo. Takto dokáže prísť k peniazom aj hlupák. Áno, aj hlupák môže zbohatnúť, ale dlho bohatým neostane. Kto sa chce vypracovať sám, má zvyčajne dve možnosti. Tou prvou je cesta sily. Musí mať veľa mužov, vlastne celú vycvičenú armádu s dobrými zbraňami i s dobrými a oddanými veliteľmi, a to si zasa vyžaduje veľa peňazí, lebo taká armáda niečo stojí. Už len toho jedla, čo vojaci pojedia... V dnešných časoch sa však treba zamyslieť, či použiť vojenskú silu, ak chce ostať človek čestným.“ „To ako myslíš?“ rytier Cejko sa takmer postavil z mohutného dreveného kresla, pretože stačilo slovo pochybnosti o cti a bol pripravený tasiť meč. Ja, jeho osobný radca a svojim spôsobom i dôverník, som čakal presne takúto reakciu, a tak som sa ihneď zdvorilo uklonil, preukazujúc tým svoju pokoru. Ïalej som pokračoval pokojne, no dával som si záležať na každom slove. „Pán môj, ak zrátame všetko, čo poskytujú vaše truhlice, môžete si dovoliť nanajvýš malú posádku, ktorá sotva ochráni toto hradisko. Ak by sa nedajbože Tatári vrátili, nemali by sme ani najmenšiu nádej na záchranu. čítať ďalej... čitateľov: 6407

Pytliacke pastorále @ :: Poviedky ::     Sep 04 2016, 22:25 (UTC+0) Príbeh pochádza z obce Køtomil, pre ktorú sme pracovali v rokoch 2013 a 2014. Miesto: Křtomil, okres Přerov, Česká republika Čas: päťdesiate roky 20.storočia Autor: Silvia Bolčová Svoj život som okrem práce, rodiny a prostým radostiam, ktoré živili moje srdce, zasvätil hľadaniu. Už od detstva som hľadal odpovede na otázky, čo je pravda, čo je dobro, čo je spravodlivosť. No ako som rástol, stále viac som sa cítil zmätený. Často som počul od dospelých mnohé, čo sa mi nezdalo byť ani múdre, ani pravdivé, ani spravodlivé. Spočiatku som bol ticho a snažil som sa urovnať si veci v hlave sám, neskôr som sa začal pýtať. Vždy, keď si spomeniem, ako prevracali moji rodičia oči, musím sa usmiať. No napriek ich snahe zodpovedať i nezodpovedateľné, dodnes nemám v sebe všetko vysporiadané. Je dobré dodržiavať zákony, ktoré sú síce platné, ale nie sú spravodlivé? čítať ďalej... čitateľov: 5673

Koniec pokladov @ :: Poviedky ::     Sep 04 2016, 22:07 (UTC+0) Kaštie¾ v Borši - miesto, kde sa narodil František II. Rákoci Miesto: Borša, okres Trebišov Čas: 1944 - 1945 Autor: Slavomír Szabó Vyšiel som po rebríku na pôjd, ľahol som si na seno a prikryl sa starým poplátaným obrusom, čo som si sem priniesol už v lete. Tretí deň po sebe pršalo a ľudia vraveli, že Bodrog sa čochvíľa vyleje z koryta. Zima bola tiež riadna. Novembrový vietor fúkal inak než cez babie leto a každému, kto musel von, vrhal odporne studené kvapky do tváre. I pokojnému človeku by sa z toho chcelo od zúrivosti kričať. Hlúpa sobota, nevľúdny čas. Najlepšie by bolo sedieť doma pri peci, ale to by mi veľmi nepomohlo. Mama sa opäť pohádala s otcom, vlastne ani neviem prečo, len na seba vrčali, občas jeden z nich vyštekol a potom obaja spustili brechot ako psy. čítať ďalej... čitateľov: 5350

Svet srdca @ :: Poviedky ::     Jun 27 2016, 07:12 (UTC+0) ahanovce v súèasnosti Miesto: ahanovce, dnes mestská časť Košice-ahanovce Čas: zima 1945 Autorka: Silvia Bolčová Hanička už hodnú chvíľu uvažovala, čo si má obliecť. Napokon sa rozhodla, že si nevezme nič sviatočné, a to aj napriek tomu, že je Štedrý deň. Nakydalo snehu a bude sa musieť k Ilonke brodiť závejom a isto sa aj spotí. Najmä teraz, keď skončila slávnostná večera a zjedla ozaj viac, než inokedy. Sneh je hlboký, ťažko sa jej bude kráčať. Náhle sa usmiala. U Ilonky sa stretne s Ondrom. Vždy, keď naň pomyslela, mala chuť tancovať, ba možno sa aj vznášať. Ako decko ešte nerozumela, prečo sú takmer všetky piesne o zaľúbených. Teraz už nemala pochýb. Láska je nádherná, krehká, nežná, no i silná, až je zamilovaným všetko iné na smiech. Stačila jediná myšlienka na ňu a akoby sa ocitla v inom svete. Vždy jej chvíľku trvalo, kým sa spamätala a dokázala sa sústrediť na to, kde je a čo práve robí. Rovnako aj teraz. Sama na sebe sa zasmiala, krátko a rýchlo zatriasla hlavou. Bolo lákavé vyfintiť sa pre Ondra, no zdravý rozum v nej napokon zvíťazil. Ak ju má rád, tak isto aj chudobne oblečenú. Ale z márnivosti si predsa len zaplietla do vrkoča farebné stuhy. Už-už si chcela vyštípať líčka do červena, ako všetky dievky v jej veku, no usúdila, že je to zbytočné. Mráz to urobí za ňu. Pred odchodom ešte vykukla von oknom. Obrovské vločky husto padali na celú dedinu. Vyzeralo to, že snežiť neprestane. Tešila sa, že po omši, keď vyjdú z kostola, začnú sa mladí sácať a hádzať jeden druhého do závejov. Taký je zvyk, hoc nevedno prečo. Dúfala, že ju v páse či okolo bokov pevne zovrú Ondrove ruky a kým budú vedno padať do snehu, pocíti na krku jeho horúci dych, ba možno sa ich pery na okamih dotknú. čítať ďalej... čitateľov: 6040

Iná ako iné @ :: Poviedky ::     Jun 02 2016, 13:40 (UTC+0) Kostol v obci Vojnatina Miesto: Vojnatina, okres Sobrance Čas: od konca dvadsiatych rokov po rok 1948 Autor: Slavomír Szabó Na to nemám nervy, je to nezmysel a zbytočná strata času! Alebo nie? Neviem, cítim akýsi zmätok, ktorý narušil môj vnútorný pokoj a istotu, že veci sú ako majú byť. A možnože naozaj sú, lenže inak ako som si to predstavoval ja. Nemal som dnes brať do ruky sekáč a kladivo, ale namiesto toho som si do uší mohol radšej vopchať kus papiera, aby som nepočul všetky tie reči, čo sa teraz trúsia celou Vojnatinou. Žil by som naďalej ak nie šťastne, tak aspoň spokojne. Naozaj som už po rokoch nemyslel na príbeh, ktorým to začalo. Príbeh, kvôli ktorému vo mne skrslo prvé podozrenie. Podozrenie, že naša dedina, že Vojnatina nie je ako iné. čítať ďalej... čitateľov: 5848

Prvý, druhý a žiaden máj pre Elen @ :: Poviedky ::     May 15 2016, 15:30 (UTC+0) Obec Èeèejovce v súèasnosti Miesto: Čečejovce, okres Košice-okolie Čas: niekedy na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Nie je rana ako rana. Ak by ma nejaký silák udrel priamo do tváre aj desaťkrát, taký pred ktorým sa trasie celá dedina, ale vrátil by som mu aspoň jeden poriadny úder, niet sa za čo hanbiť. Isto, ako človek s napuchnutými gambami, modrinou pod okom a doškriabaným nosom by som ani vtedy nevyzeral vábne, ale mohol by som sa hrdo niesť ulicami. Bol by som ten, ktorý našiel odvahu biť sa s najmocnejším. Lenže ak mám modriny od chudáčika, ktorým doposiaľ mnohí opovrhovali; takým, čo vyzerá, že by ho mohol aj slabší vietor zlomiť na dvoje, každá malá ranka bolí preukrutne. Lebo z tej hanby nielen telo je boľavé, ale aj duša. Aspoň dva dni sa nebudem môcť ukázať na ulici. Vlastne, ako tak pozerám do zrkadla, možno aj dlhšie. Nezniesol by som posmešné poznámky, ba ani len pohľady. čítať ďalej... čitateľov: 5784

Dilema šťastia @ :: Poviedky ::     May 15 2016, 15:12 (UTC+0) Kaštie¾ v Èeèejovciach Miesto: Čečejovce, okres Košice-okolie Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia Autorka: Silvia Bolčová Aspoňže je úprimný – pomyslela si Kati, čítajúc list od Andráša. No, nenapísal žiadnu novinku. To, že jeho matka ju ako nevestu odmietla, už vedela. Akurát jej vysvetlil dôvod. Je vraj panská dievka, vychovaná v prepychovej kúrii. Nie žena do roboty. Nikdy vraj nebude súca do normálneho života. Do normálneho... Teraz hádam žijem v nenormálnom? - Kati znova neveriacky pokrútila hlavou. Nevedela si to dať dohromady. Veď aj Adrášova matka pochádzala z bohatej rodiny a vydala sa do ešte bohatšej. Katin otec bol len konský kupec, áno, nie je to len, lebo kupcom sa nemôže stať hocikto a dobrý kupec vie dobre zarobiť, ale musí byť preto lenivá? Alebo neschopná? Stačilo sa pozrieť na Katinu mamu - mali doma slúžku, na ich poliach pracovali roľníci, ale napriek všetkému bola vychýrená kuchárka i cukrárka. Bez jej umenia sa nezaobišla ani jedna svadba, pohreb, krstiny či hody v Čečejovciach. čítať ďalej... čitateľov: 5285

Boži šlit @ :: Poviedky ::     Apr 10 2016, 19:48 (UTC+0) Na mieste nazvanom Boži šlit, kam kedysi chodili ¾udia h¾adajúci uzdravenie Miesto: Krčava, okres Sobrance Čas: začiatok tridsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Na mamu si nespomínam, nedokážem si vybaviť jej obraz, hlas, vôňu, vlastne celkom nič. Dalo by sa povedať, že som ju nikdy nepoznala. Samozrejme, platí to iba vtedy, ak všetko poznanie, ktoré v sebe nosíme, siaha len do čias našich vedomých spomienok. Možno kdesi tam v håbke mojej duše nosím v sebe aspoň pocity z prvých chvíľ, keď ma čičíkala a prikladala si ma k prsiam, aby som sa napila jej teplého mlieka. Isto som bola stredobodom jej sveta a ona túžila žiť iba pre mňa. Veď takto túžia všetky matky, lenže jej to osud nedoprial. Iba z rečí viem, že som prišla na svet veľmi ťažko. Moja mamka s bolesťami vstávala z postele, chudla zo dňa na deň, stále krvácala a po niekoľkých týždňoch svoju dušu poručila Bohu. Ostali sme teda len dvaja. Otec a ja – Mariška. Z tých čias si nepamätám vlastne ani otca. Odišiel do Ameriky. Dostal povolenie, predal čo mal, kúpil si lístok na loď a vybral sa hľadať robotu, zarobiť, aby sa mohol vrátiť a postarať sa o mňa. Moje prvé spomienky sa viažu až k Žuže. Teda k tete Žuže. čítať ďalej... čitateľov: 5615

Mlyn – takmer detektívny príbeh @ :: Poviedky ::     Mar 27 2016, 09:48 (UTC+0) Obec Køtomil v súèasnosti Miesto: Křtomil, okres Přerov, Česká republika Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autor: Jiří Zaťovič Bola to zvláštna rodina. Dnes by sa nad tým nikto nepozastavil, ale vtedy... „Tak, toto sú moje deti,“ chválil sa mlynár. „Marie, Anička a Betka. A toto je moja najmilšia, Fanynka.“ „A toto sú moje deti: Ludmila a Zdenka,“ pridala mlynárka. „A toto je náš najmladší, Honzík,“ postrčil mlynár dopredu dieťa spoločnej lásky. Ženil sa druhýkrát, lebo ovdovel. A deti potrebujú matku. Núkali sa mu vychýrené krásavice, aj z Bystřice, dokonca aj od Přerova, ale mlynár Jan sa napokon rozhodol pre vdovu Annu, ktorá mu do manželstva priniesla nielen dve dievčatá, ale predovšetkým materinský cit. Jeho deti ho veľmi potrebovali. Veľmi dobre poznali pevnú otcovu ruku, ale chýbalo im pohladenie. A tak to urobil najmä pre ne, aby nezvlčili. čítať ďalej... čitateľov: 5389

Včelárov svet @ :: Poviedky ::     Mar 13 2016, 10:06 (UTC+0) Miesto: Křtomil, okres Přerov, Česká republika Čas: prvá polovica osemdesiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó „Pichla ťa včela? Neškrab si to! Vieš, ak sa to dlhší čas nestane mne, aj mi to chýba,“ usmial sa Arnošt, zatiaľ čo sa moja tvár pretiahla do nepríjemnej grimasy. „Med je dobrý, len keby tie mrchy nebodali,“ zasyčal som cez zuby, keď som si vyťahoval žihadlo. Nedbal som na radu, že treba chvíľku počkať a potom pôjde von ľahšie. Chcel som sa ho zbaviť čo najskôr. „Škoda včielky,“ zdvihol Arnošt končekmi prstov maličké telo, čo som pľasnutím pred chvíľkou usmrtil a ono padlo presne pred moje topánky. „Včely je škoda? Koľko ich máš v tých úľoch? Desaťtisíce? Státisíce? Ani nezbadáš, že ti chýba. Ale ja to ešte budem cítiť aspoň do...“ „Nie, Slávku, takto nehovor,“ pokrútil Arnošt hlavou a potom ukázal na lavičku pod jabloňou, aby som si sadol. No čo už. Odbehol som si z práce po fľašu medu a skončil so žihadlom v jeho záhrade pod stromom. Vypýtal som si pohár studenej vody, smädný som nebol, ale priložil som si ho na predlaktie, lebo mi už trochu napuchlo a čakal som na ďalšie Arnoštove slová. Bol som si istý, že budú znieť ako z iného sveta. čítať ďalej... čitateľov: 6270

Annin anjel @ :: Poviedky ::     Mar 13 2016, 08:51 (UTC+0) Kostolík sv. Anny pri Hrušove Miesto: Hrušov, okres Rožňava Čas: 19. storočie Autorka: Silvia Bolčová Anna sa znovu pichla do prsta. Ako obvykle, keď už bolo na poli i doma všetko na poriadku, vyšívala. Kvapka krvi sa rýchle vpíjala do bieleho plátna. Nepozornosť sa nevypláca, uvedomila si, keď krvavú škvrnku rýchle preprala a opäť si sadla k svojej práci. Človek nech myslí na to, čo robí, alebo nech to radšej nechá tak. No darmo sa snažila sústrediť na výšivku, myšlienky sa jej zakaždým vracali k jej dcére Boriške. Zahliadla ju pre hodnou chvíľou, keď šla z polí okolo Hrušovských jazier. Tie milovala. Už ako dieťa sa tam hrávala. Rovnako ako vtedy, i teraz ju zaujali divé kačice. Pohľad na ich plávajúcu rodinku jej pohladil srdce. Zvláštne. Každý normálny človek z dediny sa na kačky pozerá ako na kus mäsa, čo ešte treba upiecť či vyvariť v dobrej polievke. Ona nie. Kedysi, už sa nepamätala presne kedy a od koho počula, že tieto vtáky sú si verné po celý život. Možno preto ich mala tak rada, najmä ak sa spájali s týmito jazerami. Tu sa totiž prvýkrát oddala Lajošovi. Vtedy sa trochu bála a zároveň bola i kúsok nedočkavá. Túžba ju spaľovala, jeho pery ju lákali k bozku, telo mala ako v ohni. Čosi v nej pulzovalo, cítila, že celé jej vnútro tancuje. Napokon bola šťastná. Veľmi šťastná. Ale iba krátko. Ako jej to mohol Lajoš urobiť? Veď jej sľúbil, že strávia spolu celý život. Bok po boku. Bože, ako mohol umrieť? Popoludní, keď pri jazerách hľadala Borišku, dievčatá z dediny práve bielili konopné plátno. čítať ďalej... čitateľov: 5524

Ostal som stáť ako peň @ :: Poviedky ::     Mar 06 2016, 14:29 (UTC+0) Jablonov nad Turòou v súèasnosti Miesto: Jablonov nad Turňou, okres Rožňava Čas: 19. storočie Autor: Slavomír Szabó Najkrajšie dievča z celej dediny je Žuža. Niekedy, keď pasie husi, rozlezú sa jej z lúky až k poľu s kukuricou alebo do viníc. Tie chvíle zbožňujem. Vtedy za nimi uteká, aby ich zahnala naspäť a cicky jej pri tom podskakujú, až sa z toho celý chvejem. To už viem, že potom v noci nezaspím, budem myslieť iba na ňu a predstavovať si kadečo. Napríklad, že je do mňa zaľúbená a všetci kamaráti mi závidia. Najmä Béla. I keď si nie som istý, či by práve on patril medzi najväčších závistlivcov. Zdá sa mi, akoby ho dievčatá nezaujímali. Aj minule za mnou prišiel, že majú na pôjde kovové obruče z vínnych sudov a reku, či sa s nimi nepôjdeme naháňať, tak ako kedysi. Je to jednoduché. Pustíte koleso šmahom ruky dopredu, bežíte vedľa neho a poháňate ho palicou. Ak by sa vykláňalo nabok, palicou ho aj dorovnávate a udržujete smer. Kto doženie svoje koleso, či vlastne kovovú obruč zo suda najďalej, vyhral. čítať ďalej... čitateľov: 6526

Poriadok sveta @ :: Poviedky ::     Mar 06 2016, 14:04 (UTC+0) V ardovskom kostole Miesto: Ardovo, okres Rožňava Čas: dvadsiate roky 20.storočia Autor: Silvia Bolčová Pamätám si, že už ako dieťa som miloval pacúrkovské sprievody. V taký čas bola dedina akási lepšia. Susedia boli viac otvorení, veselí, ba skoro by som povedal, že až šantiví. Nemyslím len deti. Dobrú náladu mali aj dospelí, či dokonca starí ľudia, ba aj tí, na tvárach ktorých obvykle kraľoval kyslý výraz budúceho svätca. Vlastne nie, skutočne svätý človek má iste tvár vľúdnu a usmiatu. To len ľudia, ktorí sa na svätých hrajú, pôsobia falošným, nepríjemným dojmom, lebo ich láska nie je skutočným citom, je to len pretvárka. Ako maska, skoro presne ako tá, ktorú si zvyknem nasadiť na tvár, keď idem do sprievodu. čítať ďalej... čitateľov: 5601

Rudyho skutky @ :: Poviedky ::     Feb 01 2016, 12:20 (UTC+0) Kostol reformovanej cirkvi z 18. storoèia v Kyste Miesto: Kysta, okres Trebišov Čas: prelom štyridsiatych a päťdesiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Nie je ľahké mať za brata človeka, o ktorom si polovica dediny myslí, že je blázon a druhá polovica, že je len pojašený, ale bláznivo. Nakoniec, hranica medzi jedným a druhým je veľmi krehká, niekedy ju ani nemožno postrehnúť. Rudyho pozná celá Kysta, aj celý Hrčeľ i Novosad, a to je už veľká dedina. Ba som presvedčený, že ho poznajú všade, kde strávil aspoň pol dňa. Vždy na seba strháva pozornosť, vymýšľa veci, čo normálnemu človeku nenapadnú, ba ich aj robí a potom ho vedú žandári na stanicu. Tam im vysvetľuje, čo a ako sa stalo, aké pohnútky ho viedli k jeho nezmyselným činom, a keďže má dar reči, rehot žandárov počuť i cez zatvorené okná na ulicu. Rudy nemyslí na dôsledky, ale ak sa mu niečo vidí zábavné, tak to urobí a hotovo. Normálny, ak je normálne to, ako sa správa väčšina z nás, nebol asi nikdy. Dokonca ani pred narodením. Matka ho nosila pod srdcom celých desať mesiacov. Už dávno mal prísť na svet, ale jemu sa nechcelo. Pôrodná babica horekovala, že to nemusí dobre skončiť. Masírovala mame brucho, niekedy prišla i dva razy denne a potom sa to stalo. Ja si to nepamätám, mal som vtedy iba tri roky, ale otec o tom často hovoril, že keď už konečne Rudy uzrel svetlo sveta, bol iný ako ostatné deti. Najmä jeho hlava, ktorú mu pokrývali dlhé čierne vlasy. Každý na neho pozeral ako na čosi nezvyčajné. Však taký i bol. Nielen výzorom, ale i krikom, z ktorému sa i trpezlivej materi po čase triasli ruky ako starému korheľovi. čítať ďalej... čitateľov: 6053

Nemala byť moja @ :: Poviedky ::     Feb 01 2016, 12:13 (UTC+0) Farský chrám ve¾komuèeníka Juraja v zemplínskej obci Novosad Miesto: Novosad, okres Trebišov Čas: koniec 19. storočia Autorka: Silvia Bolčová Mico sa vybral do Sečoviec hneď za svitania, aby bol s novou kravou čím skôr doma. No už sa blížilo poludnie, a ešte stále blúdil po trhovisku bez toho, aby si vybral. Niežeby kráv na predaj bolo málo, ale Mico zvažoval všetko. Jedna sa mu videla primladá, jedna prichudá, ďalšia sa mu už aj pozdávala, ale zdalo sa mu, že má v oku dáku čudnú škvrnu. Ktovie, či naň vôbec vidí. Peniaze sa nikomu z neba nekotúľajú, ale v Amerike... Mnohí sa tam už vybrali, no jemu sa odísť nechcelo. Ak sa ho niekto pýtal, dokedy sa tu chce drieť, vravel, že žiadna zem nevonia tak ako na vlastnej roli a tváril sa ako vlastenec. Ak by mu v takej chvíli niekto niečo vyčítal, hlúpo by vyzeral on a nie Mico. čítať ďalej... čitateľov: 6559

Křtomil @ :: Poviedky ::     Dec 05 2015, 21:52 (UTC+0) Obec Køtomil v súèasnosti Miesto: Křtomil, okres Přerov, Česká republika Čas: rok 1241 Autor: Slavomír Szabó Som kat. Som človek, ktorý nezriedka navlečie odsúdenému povraz na krk, aby ho zbavil života. Ak previnilec nemá šťastie, ak mu pád po vykopnutí debny spod nôh nespôsobí, že mu slučka trhnutím zlomí väzy, začne sa dusiť. V takých chvíľach je mojou úlohou sledovať, ako sa povraz sťahuje, ako ho škrtí, berie mu dych, až mu vyliezajú oči z jamôk, ako sebou hádže, metá sa, až nakoniec ho opustia sily i život. Potom musím zistiť, či mu už naozaj dotåklo srdce, aby som ho opäť zvesil. Nie je mi cudzia ani poprava sťatím, keď odsúdenec položí hlavu na klát, aby môj meč zasvišťal vzduchom a prudkým švihom oddelil hlavu od tela. Chceli by ste byť mojimi priateľmi? čítať ďalej... čitateľov: 6561

Návrat ku koreňom @ :: Poviedky ::     Dec 05 2015, 21:28 (UTC+0) Miesto: Porúbka, okres Sobrance Čas: 1953 Autor: Jiří Zaťovič Andrej by najradšej vyskočil z hrkotajúceho nákladiaku a rozbehol sa posledný kúsok cesty domov pešo. Poza humná by tam bol určite rýchlejšie. Pozeral na známu krajinu, všetko mu tu podávalo ruky a mávalo naň. Tam v hájiku sa vtedy hrávali na vojakov, prešli cez potok, v ktorom chytával s kamarátmi pstruhy, ale to bolo už dávno, to mu teraz už nebude asi nikto veriť. Len medzi roľami ubudlo. Aj sem už zasiahla kolektivizácia, pomyslel si hrdo, pokrok neobišiel ani jeho rodnú dedinu. Auto konečne zastalo. Zoskočil, svoj drevený kufrík položil na prašnú cestu a počkal, kým oblak prachu neodvanie vietor. Lebo odtiaľto sa už ďalej dalo ísť iba pešo. Na pľace pri kostole zvírili kolesá prach a auto odfučalo preč. Zadíval sa na kostolnú vežu a spomenul si, ako kedysi túžil vyliezť hore ku zvonom, aby videl všetky ulice z výšky ako vták. Pousmial sa. Rovnako tiež na tom, koľko času musel ako dieťa stráviť počúvaním farárových kázní, ako kľakal na podlahu a modlil sa. Ktovie, kto tam okrem starých babiek ešte chodí. čítať ďalej... čitateľov: 6123

Ohnivý chlapík @ :: Poviedky ::     Oct 03 2015, 17:19 (UTC+0) Po¾ov - i keï je dnes mestskou èasou Košíc, stále si zachoval svoj vidiecky charakter Miesto: Poľov, dnes mestská časť Košice-Poľov Čas: koniec 19. storočia Autor: Slavomír Szabó Oblohu pokrývali hviezdy, do svitania ostávala viac než hodina, keď mama vstala a prešla do kuchyne. Čakala ju práca. Ešte včera premiešala trochu múky s vodou a kvasom, a teraz začala v korýtku miesiť cesto. Veľa cesta, pretože ak piekla chlieb, robila to ako všetky poľovské rodiny. Teda šesť bochníkov naraz, aby bolo aspoň na dva týždne. Petrolejka mäkkým svetlom osvietila kuchyňu, ale nie veľmi. Horel iba krátky koniec knôtu malým plameňom, pretože petrolejom šetrila. Dokonca natoľko, že keď rozložila oheň, knôt sfúkla. Stačila žiara, čo vychádzala z pece a premieňala tmu na šero, ktorému oči privyknú. Práca, z ktorej boleli najmä prsty a svaly na predlaktí, čoskoro pominula; cesto bolo akurát, a keď celkom vykyslo, chleby urobila rovnako veľké, hoc ich tvarovala od oka. Ako začala sádzať do horúcej pece, cez oblok už prenikalo svetlo nastávajúceho dňa a s ním aj spev, či rovno krik operencov zo záhrad a ulice. Tisíce hlasov drobného vtáctva sa miešali s tokaním bažantov z blízkych polí i kikiríkaním kohútov, ale to nevnímala. Zo zvyšku cesta, čo jej ostalo v korýtku, vyvaľkala dva langoše a dala k chlebom, ale na okraj, kde je žiara predsa len o čosi slabšia. I tak sa upečú ako prvé, budú ešte horúce, keď zobudí muža aj deti a potom si pochutnajú. čítať ďalej... čitateľov: 7461

Sedem životov @ :: Poviedky ::     Aug 30 2015, 15:47 (UTC+0) ... Miesto: Kolibabovce, okres Sobrance Čas: takmer súčasnosť, tesne pred rokom 2000 Autor: Slavomír Szabó Pozametal som dvor a pozrel na oblohu. Začalo sa stmievať, no ešte nie celkom. Posledné lúče slnka farbili mraky dočervena. Vedel som, že z nich pršať nebude; boli to len také baránky, čo plávajú nad našimi hlavami ako nariasené periny a počas dňa zmierňujú letnú páľavu. Cítil som, že na mňa prichádza akási zádumčivá nálada, i keď v tej chvíli by som sa mal cítiť presne opačne. Byť strohý, nabrúsený a pripravený konať. Pozrel som na svoj pásový traktor, tú moju pýchu odpočívajúcu v rohu záhrady a ešte raz si premyslel, ako vyleziem na jeho strechu. Aby ste mi rozumeli, mám už svoje roky. Som dôchodca. To je ten stav, na ktorý sa tešíte, keď desaťročia svojho života spočítate na prstoch jednej ruky, ale ak váš čas naozaj príde, túžite ešte, aby vás naokolo potrebovali, aby ste robili niečo užitočné a ľudia pritom občas uznanlivo pokyvovali hlavami. Tak som sa dal na pestovanie marhúľ. U nás v Kolibabovciach má tradíciu skôr hrozno, ale prečo nebyť trochu iný? Niekedy veľa netreba, stačí nápad, vysadiť zo dvadsať stromov a byť najväčším pestovateľom daného ovocia v dedine. Pre seba, pre priateľov a ak náhoda dá, bolo by možno aj na predaj. Lenže práve to ma teraz začalo trápiť. Sotva marhule dozreli, dokonca ešte ani nie celkom, so zberom hodno počkať aspoň týždeň, ktosi ich začal kradnúť. Dosť dlho som sa staral o stromy, kypril zem okolo koreňov, v predjarí strihal konáre, nenechám to predsa len tak! Tak som sa nachystal. čítať ďalej... čitateľov: 6758

Zem pre víno stvorená @ :: Poviedky ::     Aug 30 2015, 15:32 (UTC+0) Slovenské Nové Mesto v súèasnosti Miesto: Slovenské Nové Mesto, okres Trebišov Čas: od konca tridsiatych rokov do päťdesiatych rokov 20. storočia Autor: Silvia Bolčová Keď som dovàšil osem rokov, cítil som sa už veľký. Aspoň v porovnaní s deťmi strýka Gejzu. Veď tie ešte ani nechodili do školy a ja som sám pásol kravu, dokonca už druhý rok. A rozprával som dobre aj po maďarsky. Z toho som mal veľkú radosť. Ani mi netrvalo dlho naučiť sa to. Prázdniny sa skončili a ja som dúfal, že v triede nezažijem toľko hanby ako vlani. Keď som bol prvák, na začiatku školy som vedel po maďarsky iba kezi čókolom. A možno i práve preto, že som učiteľke nerozumel, na kadečom sa smiala celá trieda. Zvyčajne som nevedel ani to, čo ich tak rozveselilo, a to ma zlostilo ešte viac. Doma sme vždy hovorili iba po slovensky. Inak nebolo treba. Rodičia netušili, ako sa páni rozhodnú, že posunú hranice a žiadne Slovenské Nové Mesto už v Československu nebude. čítať ďalej... čitateľov: 6569

Načierno @ :: Poviedky ::     Jul 28 2015, 14:00 (UTC+0) Po¾ov - i keï je dnes mestskou èasou Košíc, stále si zachoval svoj vidiecky charakter Miesto: Poľov, dnes mestská časť Košice-Poľov Čas: pravdepodobne v roku 1950 Autor: Slavomír Szabó „Ander, a ty si už tu? Vieš čo Ander? Neuveríš, boha tvojho, možno aj uveríš, ale nie o to ide... Ander... Nie o to! To jedno či uveríš, či neuveríš alebo čo, ale toto ti chcem povedať, že si môj najlepší kamarát!“ „Ïuri, už som tu dlho. Len si spal s otvorenými očami. Rozvalený na stoličke, až som sa bál, či nie je po tebe. Preto som tebou zatriasol.“ „Fakt, Ander, to ako fakt? Teda, tak ti poviem, ja neviem nič. Ale verím ti, Ander, ja ti verím! Však hovorím, že si kamarát, tak ma neser, sadaj a ulejem ti. No vidíš, že si vieš sadnúť. Počkaj, nájdem pohárik.“ V prítmí kuchyne malého domu z horného kraja Poľova pili dvaja chlapi. Ïuri už dlhšie, možno od rána, možno len zo dve hodinky, čo sa zvečerilo, ale o to viac. Svedčila o tom jeho strapatá štica, roztrasené ruky a oči, čo raz boli mútne, no hneď nato zasvietili ako dve petrolejky. čítať ďalej... čitateľov: 7357

Zachráňte mäsiara! @ :: Poviedky ::     Apr 20 2015, 09:16 (UTC+0) ahanovce v súèasnosti Miesto: ahanovce, dnes mestská časť Košice-ahanovce Čas: jeseň 1945 Autor: Slavomír Szabó „Števko, dávaj pozor na to, čo robíš! Z každej jednej slivky musíš vybrať kôstku, inak si niekto môže vylámať zuby. Možno to budeš práve ty! A vlastne, umyl si ich všetky?“ „Či som si umyl všetky zuby? Áno mama. Všetky.“ „Nie! Či si umyl všetky slivky!“ „Aj tie.“ Jasné, dobre som vedel, že mama má na mysli slivky. Len som ju rád takto naťahoval. Aby ste mi rozumeli, mama každú vec povedala aspoň dva - trikrát, stále dookola, akoby som bol hluchý. Občas mi to liezlo na nervy. čítať ďalej... čitateľov: 8766

Sen z výšok, čo nedovidia na zem @ :: Poviedky ::     Feb 08 2015, 12:28 (UTC+0) Na základe tejto poviedky v rámci spoloèného projektu s MAS KRAS vznikla drevená socha. Tuto z nej vidíte detail, celú si ju môžete pozrie v obci Hrhov. Miesto: Hrhov, okres Rožňava Čas: príbeh sa odohráva v bližšie neurčenom čase Autori: Silvia Bolčová, Slavomír Szabó Včera zhučala poriadna búrka, no slnko už od rána pálilo tak silno, že okolo poludnia vysušilo nielen trávu, ale aj zem preschla. Jánoš sedel a ukrajoval si zo slaninky ako obvykle. Počas obeda nebýval ostražitý, lebo na Zivatara, svojho pastierskeho psa, sa mohol spoľahnúť. Pasenie ovečiek je fajn, iba trochu nuda. Človeka časom prestane baviť aj odháňanie múch, veď čo, však ho nezožerú. Aspoň niekto má oň záujem. No teraz to vyzeralo na viac ako deň plný bečania, brechotu a bzukotu. Bol si tým istý, keď zbadal, ako sa z okraja lesa vynoril neznámy muž. Keď už on sám neprežije nič zaujímavé, možno si aspoň vypočuje dáke novinky či príhodu. Napríklad ako pred týždňom, keď tu prišla tá bláznivá žena. Alebo sú to už dva týždne? To je vlastne jedno, pri takom živote je pár dní hore – dole, ale teda, keď tu prišla tá bláznivá žena, vravela, že uteká až od Veľkého Paklánu, ba aj trávnicu s jedlom tam nechala, ako sa preľakla. Vraj na tom pahorku tancujú bosorky s ohnivým capom a ona ich videla. Azda si nevymýšľala, lebo hlas sa jej triasol a prerušoval vzlykmičítať ďalej... čitateľov: 7900

Na uhoľ @ :: Poviedky ::     Feb 01 2015, 21:20 (UTC+0) Miesto: Poľov, dnes mestská časť Košíc Čas: okolo roku 1920, podľa iných údajov ešte skôr Autor: Slavomír Szabó Držali ste už niekedy v rukách hlinu z cintorína? Ba čo by len z cintorína, to som sa asi opýtal zle, tak skúsim znova. Držali ste už niekedy v rukách hlinu, ktorú ste nabrali o polnoci z niečieho hrobu? Viem, určite vám to znie čudne, ale ak ste sa zatiaľ s takou hlinou nestretli, ste chudobnejší o skúsenosť, na ktorú nemôžem byť príliš hrdý. Alebo áno? Neviem, mám pochybnosti. Keď stlačím hlinu do dlaní a potom si k nim privoniam, ucítim vôňu zeme. Možno je to len zdanie, ale ak tak urobím s hlinou, pod ktorou ležala truhla s nebožtíkom, mám pocit, že cítim niečo viac. Nie je to len vôňa, žiaden výrazný zápach, nič, čo by bolo možné s čímkoľvek porovnať. Skôr sa nazdávam, že vdychujem trpký smútok nad všetkými zlými činmi, ktorých sa nebožtík kedy dopustil. Hovorí sa, že vo chvíli, keď duša človeka opustí telo, dokáže sa pozrieť na svoj život znova a presne rozdeliť všetky skutky na dobré a zlé. čítať ďalej... čitateľov: 7796

Rómijo a Juľija z Baranča @ :: Poviedky ::     Jan 12 2015, 20:51 (UTC+0) Zemplínsky Branè v súèasnosti Miesto: Zemplínsky Branč, okres okres Trebišov Čas: okolo roku 1853 Autor: Vasiľ Demko „Teba ako volajú?“ opýtal sa Andriš dievčiny opierajúc sa plecom o drevený ståp pod strieškou kováčne. „Verona,“ odvetila trochu sa pýriac. „Verona, Veronka,“ pohrával sa Andriš s menom uprene sledujúc jej ostych. Bolo na ňom vidieť, že má dobrú náladu. Bodaj by aj nie. Podkul pár koňov a opravil koleso na jednom voze. V toľkej biede aspoň trochu radosti. A teraz taká šumná mladica. Sotva bude bez frajera. Ale zatiaľ sa k nej nikto nehlásil, nuž aspoň trochu pošpásuje. „A vieš ty, Verona, že je mesto v Benátsku, čo sa volá tak isto ako ty?“ pokračoval usmievajúc sa popod fúzy. „Teda, nie Veronika, ale Verona,“ dodal, aby presne nazval mesto, ktoré spomenul. Nespúšťal z nej oka. čítať ďalej... čitateľov: 7779

Zaručený milostný úspech @ :: Poviedky ::     Dec 17 2014, 20:19 (UTC+0) V Kašove v roku 2014 Miesto: Kašov, okres Trebišov Čas: okolo roku 1950 Autor: Slavomír Szabó „Počula som aj také, že keď tetka Tereza bola mladica a muž jej odišiel za robotou do Ameriky, nepísal jej vyše roka a nič o ňom nevedela. Bola na neho zlostná, lebo vieš ako to bolo. Niektorí chlapi zatajili, že majú rodinu a oženili sa v Amerike druhý krát. Ale mala aj strach, či sa mu niečo nestalo. Keď prišla Lokšaňa žobrať do Kašova, tetka Tereza za ňou išla a dobre jej zaplatila. Vraj nech tá žobráčka poriadne čaruje. Ešte v tú noc priletel čierny cap, normálne z oblohy, hoc nemal krídla a pristál rovno na streche u tetky. A na chrbte mal jej muža. Bol vraj z toho taký vystrašený, že ešte mesiac koktal, ale už bol doma,“ riekla som potichu, akoby som sa za tie slová sama hanbila a hľadela zblízka do Magdiných očí. Bolo neskoré sobotné zimné popoludnie, takže už vlastne šero, ako to v decembri po Vianociach býva. Celá dedina ležala pod kopami snehu, k domom viedli len úzke chodníky, chlapi i ženy na nich lopatovali už ráno a stredom ulice viedla len úzka cesta lemovaná závejmi. čítať ďalej... čitateľov: 8723

Podkuté @ :: Poviedky ::     Nov 16 2014, 23:14 (UTC+0) Kaštie¾ v Gemerskej Panici Miesto: Gemerská Panica, okres Rožňava Čas: rok 1713, prípadne 1714 Autor: Slavomír Szabó Muži sú svine! Z tých, čo poznám, všetci do jedného! Niežeby sa mi niektorí nepáčili, ale viete čo je to za život, keď ste mladou vdovou a každý si myslí, že sa vám preto ľahšie dostane pod sukne? S Lacim sme si toho naozaj veľa neužili. To bolo bubnovania, vykrikovania a strieľania z karabín len tak do vzduchu. Vraj na oslavu, že prichádzajú nové časy. Že sa mladý Rákoci vrátil aj s vojskom do Uhorska, aby nás zbavil utrpenia. Jarma, čo vraj prišlo z Viedne, ale keď nám bude kraľovať Budín, hádam nám aj pečené holuby poletia samé do úst. Nevravím, aj ja som po čase uverila, že bude lepšie, ale to som bola ešte len mladá hlupaňa, ktorej sa páčili blyšťavé kurucké šabličky. Tiež tie reči o zbavení daní pre všetky rodiny, kde sa chlapi zapoja do povstania a vlastne celý ten rozruch, čo okolo toho nastal. Akoby už lepšie časy prišli. ¼udia sa naraz viac usmievali. Držgroši hostili kurucov pri stoloch, čo sa pod plnými misami priam prehýbali. Ženy, ktoré samé siali konope, robili priadze, nitky, tkali plátna a šili košele pre svojich mužov, ich naraz rozdávali povstalcom, akoby za tým neboli celé týždne a mesiace roboty. čítať ďalej... čitateľov: 8920

Len bocianov tu zatiaľ nevidel @ :: Poviedky ::     Nov 10 2014, 09:12 (UTC+0) V Zemplínskom Hradišti v roku 2014 Miesto: Zemplínske Hradište, okres Trebišov Čas: okolo roku 1930 Autor: Vasiľ Demko „Ty si iný ako ostatní gádžovia,“ povedal opatrne Gejza, keď si utieral krv spod nosa. „A čo si im urobil?“ opýtal sa Janči. „Neviem. Namojdušu neviem,“ zapieral Cigánik Gejza. Janči naň zazrel a ďalej si trel ruky, ktoré ho boleli, lebo sa pobil s chlapcami, čo pred chvíľou tåkli Gejzu. Janči sa často bil aj so staršími. Dakedy ani sám nevedel prečo. Vlastne vedel, len o tom nehovoril. Bol zlostný a neznášal, keď sa nad neho vyvyšovali len preto, že on je chudobný a oni bohatší. Bol síce iba smarkatý, ako ho občas volali starší, ale bol silný, šikovný a nebál sa tých, čo naň tak pokrikovali. „Povedali, že som ukradol kuru. Vraj ma videli.“ „Všetci vedia, že kradnete,“ nakrátko sa odmlčal. „Hejže si ukradol? Vidno na tebe.“ Gejza naň pozeral uprene, neponáhľal sa s odpoveďou. Oči mu svietili, čertiská v nich tancovali. čítať ďalej... čitateľov: 8094

Husár @ :: Poviedky ::     Nov 01 2014, 15:42 (UTC+0) To je ten strom - "stridží dub" stále rastie pri ceste vedúcej od Plešivca do Dlhej Vsi. Nachádza sa presne oproti plynovej stanici asi kilometer pred Dlhou Vsou a pre svoju ve¾kos je neprieh¾adnute¾ný. Miesto: Dlhá Ves, okres Rožňava Čas: 19. storočie Autor: Slavomír Szabó „Takže to je ten strom?“ pýtala sa Mária celá uveličená, hľadiac na korunu mohutného dubu, čo prevyšoval nad ostatné. Ba ak by stál uprostred dediny, čnel by vysoko nad všetky strechy. Bola zima a snehu nemálo. Nielen na zemi, ale aj na hrubých konároch spočívali celé kopy. Keby niektorá padla dole na ňu, asi by to ťažko znášala. Mladé a krehké dievča pozeralo zaujato i na kmeň, akoby voľačo hľadalo. „Nemyslím si, že sú také hlúpe, aby si nechávali odkazy vyzerané v kôre,“ prehodila krátko Helenka, copaňa asi rovnako stará či mladá, ktorej tiahlo na trinásty rok. Obe tam stáli vedľa cesty vedúcej cez planinu z Dlhej Vsi až do Plešivca a na zemi mali veľké a ťažké trávnice plné jedla. „Možno nie celý odkaz, ale aspoň nejakú značku. Niečo, čomu rozumejú len ony, ale vidieť to predsa môžeme aj my. Aha, tuto!“ siahla Mária na kmeň a v končekoch skrehnutých prstov držala zmrznuté dlhé sivočierne chlpy. čítať ďalej... čitateľov: 8550

Koniec baby so železným nosom @ :: Poviedky ::     Oct 28 2014, 08:36 (UTC+0) Rieka Slaná pri Bohúòove Miesto: Bohúňovo, okres Rožňava Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autor: Silvia Bolčová Bolo jesenné nedeľné popoludnie. Kuchyňa ešte voňala slepačou polievkou a pečenými zemiakmi. Ja i moje dve mladšie sestričky sme sedeli na laviciach po oboch stranách veľkého dubového stola. Za vrchstolom stará mama. Nízka a útla pôsobila krehko a nežne, no keď si nasadila okuliare, budila vo mne rešpekt. Ten, rovnako ako úctu, si získala v celom Bohúňove. Bola vzdelaná, aj napriek veku veľa čítala, aby si, ako vravievala, udržala duševnú sviežosť. Stará biblia, spevník i Révaiho lexikón niesli jasné známky častého listovania. A vyšívala nádherne. I teraz mala v rukách bielené plátno a pracovala na ďalšom obruse pre faru. čítať ďalej... čitateľov: 8319

Chlapec, ktorý počúval rieku @ :: Poviedky ::     Oct 17 2014, 18:12 (UTC+0) Rieka Muráò pri obci Bretka Miesto: Bretka, okres Rožňava Čas: začiatok tridsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó „Pichla ťa včela?“ pozrel na mňa strýko Andráš, keď som stiahol tvár do bolestivej grimasy a plesol sa rukou po ramene. „Tak,“ prikývol som a vybral si z dlane rozpučené žlté telíčko. „Škoda jej. Teraz začiatkom mája sú ešte slabé. Zimné dožívajú a nové mladé ešte nemajú dosť síl. ¼úto mi je každej z nich,“ pozrel na mňa, rukou si nepokojne pošúchal fúzy a potom zatvoril vrch na jednom z úľov. Stáli sme za našou dedinou, za Bretkou, tam ako sa včelíny tiahnu popod les pri lúke v smere na Vilov vrch. Strýko Andráš si zložil z hlavy veľký klobúk a vyhrnul rukáv na košeli. „Včely je vám ľúto? A čo ja? Vás neštípu?“ napadlo mi, keď som videl, ako si pozerá predlaktie pravej ruky. „Čoby nie. Aha, mám tam žihadlo. Lenže časom si na to zvykneš. Ak si neskúsený, bolí to tak nanajvýš dva dni. Lenže bodnutím sa život včely skončil. So žihadlom sa jej odtrhol aj kúsok z bruška a hynie. Kto na to viac doplatil? Ty, či ona? čítať ďalej... čitateľov: 9106

Páni, tá hanba! @ :: Poviedky ::     Oct 04 2014, 15:40 (UTC+0) V Silickej Jablonici Miesto: Silická Jablonica, okres Rožňava Čas: 1952 – 1953 Autor: Jiří Zaťovič Vliekla som sa prašnou cestou od Hrušova, lebo ešte jednu jazdu policajným autom by som neprežila. Už tak dosť, že sa na mňa všetci pozerali, keď nás doviezli ráno. Eržu vysadili na kraji Jablonice a mňa, ako barónku, pomaly viezli až na samý koniec, kde bývajú moji rodičia. Okukovali ma ako bosorku, ktorú vedú na popravu a iste si aj všeličo šepkali, lebo ľudské reči sú tu rýchlejšie ako myšlienka. Kadečo si mohli predstavovať, len to nie, ako ma privíta otec. Ktosi mu čosi po vedal, prihnal sa na voze, z koní sa ešte parilo. „Tak, kde sú tie cigarety?“ Zapierali sme s Eržou, sľúbili sme predsa, že nič neprezradíme. Ale Šaňo sa pri krížovom výsluchu na nás odrazu otočil a spýtal sa sám: „Tak povedzte, kde ste tie cigarety skryli?!“ Nechápavo sme s Eržou na seba pozreli. On chce, aby sme priznali? Aby sme vyzerali ako zlodejky?! Tak som povedala. Vlastne sme si s Eržou skákali do reči. Akoby tie nešťastné cigarety mali zhorieť, kým vypovieme, kde sú ukryté. čítať ďalej... čitateľov: 9043

Jeden poldeň žiaka Šama @ :: Poviedky ::     Aug 24 2014, 11:32 (UTC+0) Vyobrazenie Juraja Rákociho v kostole v Kunovej Teplici Miesto: Kunova Teplica, okres Rožňava Čas: prelom štyridsiatych a päťdesiatych rokov Autor: Slavomír Szabó „Proletariát je fajn. Je s nimi zábava,“ povedal som dosť nahlas na to, aby to počul nielen Paľo, ale aj všetci v triede. „Včera som išiel po ulici pred kaštieľom a vieš, čo tam robili? Hrali kolky! Prvýkrát som to videl na vlastné oči! Vyrezali si také figuríny z dreva. Stál som tam a pozeral na nich, ako hádžu guľou, kto viac tých kolkov trafí a naraz ma zavolali, či si s nimi chcem zahrať.“ „Ty si hral kolky s proletariátom?“ „Hral. Dali mi hádzať, aj mi to šlo, ale potom som videl mamu, ako nesie domov opitého otca a vtedy je veľmi zlostná. Tak som povedal, že už musím ísť a proletári na to, že môžem hocikedy dôjsť a ešte si zahráme.“ Moja hlasitá reč dosiahla svoje. Zmåkla takmer celá trieda, ba vlastne možno povedať, že zmåkla polovica školy. U nás v Kunovej Teplici totiž máme iba dve triedy. Slovenskú a maďarskú. Niektorí hovoria, že cigánsku a maďarskú, lebo všetkých cigánov riaditeľ dáva ku Slovákom. Neviem prečo a ani ma to nezaujíma. V každej triede sú štyri ročníky a od piateho musíme chodiť do Plešivca. A keďže som štvrták, teraz tu patrím medzi najstarších. „A nebojíš sa?“ Paľo, ktorý nikdy nejakou odvahou neoplýval, sa ma to opýtal takmer šeptom. Jasné, vypol som hruď a povedal to tak, aby to zasa znelo na celú triedu: „Nebojím. Aj farár je človek a môže sa mýliť, lebo mýliť sa je ľudské.“ Paľo si práve kýchol a tak som hneď dodal, že mi dal za pravdu. Vlastne za pravdu mi isto dali všetci, aspoň všetci štvrtáci, ale nikto sa to neodvážil povedať nahlas. Báli sa, aby sa to farár nedozvedel, lebo on mal proletariát za prisluhovačov diabla. Aj minule vraj hovoril, že nám tu neprinesú nič dobré. Isto ešte nehral kolky, lebo kolky sú dobré. čítať ďalej... čitateľov: 10127

Kto som? @ :: Poviedky ::     Aug 15 2014, 08:38 (UTC+0) Rieka Štítnik pri obci Pašková Miesto: Pašková, okres Rožňava Čas: nevedno kedy Autor: Slavomír Szabó „Takže ty by si sa naozaj oženil tak, že sa to všetci dozvedia až po svadbe?“ „Neviem. Hovorím, že o tom len rozmýšľam.“ „A Piroška? Premýšľa o tom tiež?“ Kováč Andráš prestal upratovať vyhňu a pozeral na mňa priamo, sledujúc môj neistý výraz. Vlastne som mu ani nemusel odpovedať. V jeho okrúhlej tvári s malými čiernymi bodkami, čo mu tam za tie roky vypálili iskry, sa zračila otázka i výčitka. „Viem, čo si myslíte. Že svadba je najväčší deň v živote ženy. Teda aspoň do čias, kým neporodí dieťa. Lenže máme inú možnosť?“ „Šándorko môj, vždy je viac možností. Nech sa deje čokoľvek, ak vidíš len jednu, vidíš zle.“ čítať ďalej... čitateľov: 8822

Smradľavá Anča @ :: Poviedky ::     Aug 08 2014, 11:17 (UTC+0) K mnohým jaskyniam v Slovenskom krase sa viažu rôzne povesti a tradované historické príbehy. Tento sa týka jaskyne Èertova diera, ktorá je spojená s Domicou. Miesto: Kečovo, okres Rožňava Čas: údajne prvá polovica 18. storočia Autor: Slavomír Szabó „Johann, volám sa Johann,“ povedal som v úctivom predklone presne tak, ako ma to Smradľavá Anča naučila. Keď prídu Maďari, mám sa predstaviť ako Jánoš, ale Rakúšanom, či Maďarom, ktorí sa viac než k Budínu hlásia ku Viedni, ako Johann. Prišlí hostia síce hovorili po maďarsky, ale kočiš toho pána vravel, že hľadá pre svojho veľkomožného Franza pomoc. Teda, nepovedal len Franza, ale oveľa viac, lenže to meno bolo také dlhé, že by som si ho nezapamätal, aj keby mi ho kričal do ucha celý deň. Stačilo mi vedieť, že je Franz a nie Ferencz a ja som sa stal Johannom. čítať ďalej... čitateľov: 8314

Červení a bieli @ :: Poviedky ::     Jul 28 2014, 20:49 (UTC+0) Z niekdajšieho stredovekého kláštora a kostola mníchov pavlínov odstali dnes už len chatrné zvyšky Miesto: Slavec, okres Rožňava Čas: okolo roku 1370 Autor: Slavomír Szabó „Tvoje rúcho bude a musí ostať vždy biele, rovnako ako tvoja duša. Ak pošpiníš rúcho, vidí to každý. Môžeš ho však oprať a vybieliť na slnku. Dušu nie. Pošpinenú dušu môžeš pred ľuďmi ukrývať a ak sú necitliví, dokážu aj dlhý čas veriť v tvoju čistotu. Ale vedz, že rovnako ako ľudia vidia každú špinku na tvojom rúchu, tak i Boh vidí, nakoľko je tvoja duša ešte čistá alebo pošpinená zlými myšlienkami a skutkami. Až príde tvoj čas a získaš rúcho, dbaj aby bolo žiarivo biele, ale ešte viac sa staraj o svoju dušu. V každom okamihu života!“ povedal mi raz majster Matúš, otec predstavený, keď ma zaúčal do prvých mystérií nášho rádu pavlínov. Medzi mníchmi som strávil päť rokov a otec Matúš sa ma opýtal, či sa cítim pripravený zložiť rehoľný sľub. čítať ďalej... čitateľov: 8573

Tabak nad zlato @ :: Poviedky ::     Jul 15 2014, 22:08 (UTC+0) Obec Èoltovo v roku 2014 Miesto: Čoltovo, okres Rožňava Čas: pravdepodobne rok 1935 Autor: Slavomír Szabó „Fajčenie je mužné. Udáva jasný chlapský charakter človeka ešte skôr, ako s ním prehovoríš čoby len slovko. Podľa toho, kto ako fajčí, vieš, čo je za človeka, alebo aspoň akú má náladu. Veď si len predstav takého spokojného sebavedomého muža. Cigaretu drží zvoľna, ležérne z nej potiahne, až od slasti prižmúri oči, nadýchne sa pomaly, no hlboko a s bohémskym pokojom nechá zliezť dym až na dno pľúc. Ani ho nevyfúkne, len trochu otvorí ústa a dym sa sám pomaly plazí von. A nervák či ustráchaný chudák? ahá jeden šluk za druhým, často ešte skôr, než stačil vydýchnuť, stláča koniec cigarety ako kravské vemeno, a vyfukuje tak silno, akoby si to ani nevychutnával, ale šlo mu len o čas. Ako na nejakých pretekoch. Veľa napovie už i to, kto ako nosí cigarety. čítať ďalej... čitateľov: 8974

Kostolný prach @ :: Poviedky ::     Jun 21 2014, 18:45 (UTC+0) Kostol v Gemerskej Hôrke Miesto: Gemerská Hôrka, okres Rožňava Čas: okolo roku 1910 Autor: Slavomír Szabó Kráčal som až na okraj Gemerskej Hôrky, tam ako sa za poslednými domami a ich malými záhumienkami začína dvíhať zem a južné svahy planiny zaliate posledným podvečerným slnkom poskytujú dostatok miesta pre zaľúbených. Pre tých, čo sa chcú ukryť pred svetom a byť aspoň chvíľku sami, nevidení, nepozorovaní. Vánok od lúk prinášal vôňu čerstvo pokosenej trávy, kdesi vysoko nad mojou hlavou švitoril škovránok a výhľad na okolie s dlhými poľami i vzdialenejšími horami by mal pôsobiť upokojujúco. No ja som viac vnímal prach spod deravých čižiem, čo sa víril okolo mojich nôh. Pravda, poriadne dlho už nepršalo a naviac som šiel trochu šuchtavo. Občas tak zvyknem, najmä keď som zadumaný. Keď sa za svojou milou vyberie mladík, náhli sa, priam sa vznáša, nemyslí, len túži byť na mieste, kde sa majú obaja stretnúť a privinúť sa tak tuho, aby ju cítil celým svojim telom, až ho zaplavia radosť a túžba. A ja? Ja tu sotva preberám nohami s vreckom múky na pleci a premýšľam o robote. čítať ďalej... čitateľov: 8118

Prvýkrát a naposledy @ :: Poviedky ::     May 11 2014, 21:16 (UTC+0) I keï v poviedke spomínaný vodný mlyn už nemá mlynské koleso a na prvý poh¾ad vyzerá ako úplne normálny dom, v jeho vnútri sa dodnes zachovali historické mlynárske stroje. Miesto: Koceľovce, okres Rožňava Čas: polovica šesťdesiatych rokov 20. storočia Autor: Jiří Zaťovič Služby Božie sú dnes nekonečné. Akoby sa nikomu, ani farárovi nechcelo opustiť múry starého kostola. Bolo počuť, ako sa mechy organa nadúvajú, kantor nie a nie dohrať. A vonku už všetko len tak horelo. Krásna jar v kontraste ponurej atmosféry bohoslužby na Smrtnú nedeľu lákala von. Tak už poďte, ľudia! Etela nevydržala do konca a vykåzla. Pobehla povyše kostola, Bundáš na dvore plašil sliepky, pribuchla bráničku, aby sa zasa nevyvliekol a neušiel, lebo s ním šili všetci čerti, potlieskala na sliepky, tie podskočili, ale iba o meter, veď boli z dosahu psa a zjavne ich táto zábava tešila. Ale čo teraz? čítať ďalej... čitateľov: 7635

Lajošove rozhodnutie @ :: Poviedky ::     May 06 2014, 11:07 (UTC+0) Silická Brezová v súèasnosti Miesto: Silická Brezová, okres Rožňava Čas: približne polovica 13. storočia Autor: Slavomír Szabó Bol deň, akých býva uprostred leta veľa. Aspoň tu, na veľkých pláňach, kde sa slnko zvykne zaprieť do krajiny už z rána, keď sa vyšvihne na oblohu. Potom ju pomaly spaľuje, vysúša, až má človek chuť zaliezť hlboko pod zem do chládku a tam cítiť, ako jeho telo postupne opúšťa horúčava. Možno preto Boh vytvoril na Silickej planine toľko jaskýň. Aby sa bolo kam schovať, a tiež, aby bolo tam ukryť vodu. Na lúkach jej veľa niet, ale v podzemí tečie nejeden potok a håbke tmavých chodieb vyviera nemálo prameňov. Treba len vedieť, do ktorej diery sa šuchnúť, kam skåznuť do podzemia. Takto sa stala planina miestom pre život. Už nielen v údoliach pri riekach Turňa či Slaná, ale aj tuto hore vznikli dediny. čítať ďalej... čitateľov: 8352

Na majeri @ :: Poviedky ::     Apr 11 2014, 19:01 (UTC+0) Zádielska dolina - východná hranica planiny Horný vrch Miesto: Dvorníky, okres Košice-okolie Čas: 1944 - 1945 Autor: Silvia Bolčová Do školy som sa tešil ako každý rok. Neuveriteľne! Darmo sa mi bratia posmievali a robili si žarty, že som chruňo a knihomoľ. Nič mi nemohlo pokaziť obrovskú radosť z predstavy, že sa konečne dostanem z tohto prekliateho osamoteného majeru, kde niet nikoho, kto by mi rozumel. Nikoho okrem Kacéra. A tiež Gizky. Kacér je náš pes a ako tak premýšľam, je to môj najlepší kamarát. A Gizka je moja sestra. Z piatich súrodencov sme my dvaja najmladší. Gizka a ja sme pre bratov iba poškrabkovia. Odkedy sa Mária, naša staršia sestra, vydala do Rožňavy, nemá sa nás kto zastať. Už mi lezú na nervy. Mám pocit, že svoj život venujú iba tomu, aby nás trápili. čítať ďalej... čitateľov: 6470

Nestal som sa farárom @ :: Poviedky ::     Apr 11 2014, 18:48 (UTC+0) Kované dvere na gotickom kostole s Koce¾ovciach. Kovová záplata na nich je údajne spomienka s èias útoku tureckých vojsk. Miesto: Koceľovce, okres Rožňava Čas: 1561 Autor: Jiří Zaťovič Toto sa deje každú noc. Zuza sa usmieva a jej úsmev sľubuje všetko. Vzápätí počuť spenenú krv koní, na ktorých sa prihnala horda psohlavcov s nepochopiteľne zakrivenými šabľami. Len čo však šabľa prvýkrát švihne a odletí prvá hlava, zmysel jej zakrivenia je odhalený. Varúj! Chce sa mi kričať, ale hrdlo mám suché, vyschnuté ako naša stará studňa. To sa stalo pred rokom a babka vtedy tvrdila, že príde veľké nešťastie. Odkiaľ mohla vedieť? Usmieva sa na mňa farár. Som malý miništrant, navliekam si v sakristii do pamäte písmenká, z písmeniek slová. Porušil som zákaz a otvoril Misál. Veľká vzácnosť, písaný je ťažko rozoznateľnými literami. A najviac sa mi páčia tie malé obrázky, v ktorých je ukrytý celý príbeh, vypovedaný nezrozumiteľnými slovami. To je latinčina,“ prekvapil ma farár. Len-len že som stihol frnknúť popri ňom cez nedovreté dvere. Nechcel som dostať bitku. čítať ďalej... čitateľov: 6655

Spoločná samota @ :: Poviedky ::     Apr 11 2014, 18:34 (UTC+0) Poh¾ad na pahorok Hradisko (Zemné hradisko) zo Zádielskej planiny. Pri hradisku stál v minulosti majer Péterház. Miesto: Dvorníky, okres Košice-okolie / Bôrka, okres Rožňava Čas: 1889 - 1890 Autor: Silvia Bolčová Anna mlčky počúvala, i keď bola presvedčená, že jej nie je nutné rok čo rok prízvukovať to, čo už vie naspamäť. No jej mama, chcela mať istotu. Tentoraz šestnásty júl padne na piatok, čo znamená, že vychýrená púť u nich v Bôrke začne v sobotu sedemnásteho. Vždy chcela, aby bol tento sviatok pokojný, príjemný a dôstojný. „Vieš ako mi záleží na tom, aby sa pútnici u nás cítili dobre. “ „Veď ja viem, ja vieeem,“ zaťahovala Anna, osemnásťročné dievča ako lusk, čo robilo jej matke starosti. Už dávno si všimla, ako po nej muži pozerajú. čítať ďalej... čitateľov: 5850

Dedina jabloňového kvetu @ :: Poviedky ::     Feb 11 2014, 17:53 (UTC+0) Tento kríž v Silickej Jablonici údajne stojí na mieste pôvodnej kaplnky, pod ktorou bola pod¾a povesti v stredoveku pochovaná Bebekova sestra. Miesto: Silická Jablonica, okres Rožňava Čas: jar 1241 Autor: Jiří Zaťovič Počujem. Na vlastné uši počujem dupot kopýt. Pôda mi uhýba pod nohami, hojdá sa so mnou celá podmáčaná lúka, na ktorej nikdy nič poriadne nerástlo a aj kozy sa jej vyhýbali. A tie požerú všetko a všade. Zastal som. Dupot ustal tiež. Dobre. Hrajú sa so mnou na skrývačku. Chcú ma vydesiť na smrť a potom mi s rehotom, s tým odporným pichľavým strapatým rehotom, obkrúženým dlhým čiernym copom jednoducho zotnú hlavu. Načo by som im bol? Stihol som iba schytiť sekeru a motyku, zakričať na ženu a už ich bola plná dedina. Z Čiernej Vàby o chvíľu ostal len ohnivý krík. Horda krvilačných krivonohých neľútostných vrahov krúžila dokola, strhávala ploty, a keď sa niekto pokúsil ujsť, okamžite ho nabodli na dlhú kopiju. čítať ďalej... čitateľov: 6617

Pálov návrat @ :: Poviedky ::     Feb 11 2014, 17:37 (UTC+0) Kalvínsky kostol v Silickej Jablonici Miesto: Silická Jablonica, okres Rožňava Čas: II. svetová vojna Autorka: Silvia Bolčová Katka položila fotografiu naspäť na babičkin nočný stolík. Na okrajoch bola zažltnutá, postavy na nej už vybledli, no aj podľa tváre i oblečenia oboch postáv bolo zrejmé, že vznikla kedysi dávno. Ešte pred druhou svetovou vojnou. „Dedko bol ozaj fešák, babi!“ „Veru bol,“ pritakala babička Ilona a utrela si slzu, ktorá sa jej kotúľala lícom. „Porozprávaj mi váš príbeh.“ Ilona capla Katku po ruke: „Veď si ho počula už aspoň stokrát.“ „Počula-nepočula, povedz mi ho znova, veď si ho už vypočuje aj tvoj pravnuk,“ pohladila si Katka oblé bruško, v ktorom sa rozvíjal plod jej lásky. „Prababou budem a ešte po mne chceš, aby som spomínala? Dnes to už nikoho nezaujíma.“ „A ja som ti nikto, babi?“ čítať ďalej... čitateľov: 5575

Sára a polovičné teľa @ :: Poviedky ::     Jan 08 2014, 16:26 (UTC+0) Rieka Turòa v Turnianskej kotline Miesto: Silická Jablonica, okres Rožňava Čas: 1946 Autor: Slavomír Szabó Nikdy som nebol prvému bozku tak blízko ako dnes! Ferenc, Ištván aj Šándor sa môžu vypchať s tými svojimi večnými posmeškami. Iba mi závidia, preto sa mi vysmievajú, keď vidia, ako čakám pri Turni na Sáru, alebo ako sa akože náhodou prechádzam stále dookola pred domom jej rodičov, a len čo vyjde na dvor, volám ju, či so mnou nejde do hory. Aj ona sa rada túla a je mi s ňou lepšie ako s kamarátmi. Má biele lýtka a pekne sa usmieva. Vlastne ju poznám už dlho, celkom od mala, ale tie lýtka a úsmev som si všimol až minulú jar. To akurát skončila vojna, mal som trinásť rokov a s kamarátmi som behal po lesoch, lebo sme hľadali náboje. Chceli sme nájsť aj samopal, alebo aspoň pušku či pištoľ, ale nemali sme šťastie. Vyšli sme hore až na Sokoliu skalu, aj ku Silici sme zašli a nábojov sme mali toľko, až sa nám nepomestili do vreciek. Zbraň však žiadnu. Tak sme aspoň založili oheň a odpaľovali strely. Rýchlo tam hodiť zopár nábojov a skryť sa za stromy! To bolo niečo! čítať ďalej... čitateľov: 8189

Svedectvo bosého richtára @ :: Poviedky ::     Dec 09 2013, 21:17 (UTC+0) Veža v Plešivci. Postavená je údajne zo zvyškov vypáleného hradu Bebekovcov. Miesto: Plešivec, okres Rožňava Čas: od 13. storočia Autor: Slavomír Szabó Boli časy, keď si poctiví ľudia nemuseli časť z každého zárobku odkladať pre pánov. Keď dane nestrašili tak ako dnes a nebolo ich nutné vymáhať armádou kontrolórov, či zákonmi nabrúsenými proti tým, ktorí svojim umom a zručnosťou tvoria hodnoty. Isto, tie časy netrvali dlho a neboli všade. Ale v Plešivci áno. Kedysi dávno. To som ešte žil. I keď... Čo je to vlastne život? Vedomie vlastnej existencie? Alebo iba vedomie vlastnej existencie v tele? Počuli ste? Tunajší ľudia vravia, že ma z času na čas vidia. Že hoc som už dávno màtvy, občas sa nočnými ulicami mihne môj tieň a ak priložia uši na vežu postavenú zo starých múrov mestského hradu, počujú môj šepot. Màtvy alebo živý, nie je to jedno, ak vedomie ostáva? Ak sa môže vznášať nad mestom, prechádzať stenami, nazerať do domov, kuchýň, spální a ľudských myslí? čítať ďalej... čitateľov: 7120

Prvý prípad žandárskej stanice @ :: Poviedky ::     Dec 02 2013, 20:32 (UTC+0) Kostol v Silici, v ktorom sa odohráva èas príbehu Miesto: Silica, okres Rožňava Čas: jar 1939 Autor: Slavomír Szabó Jánoš hľadel na farára ako na zjavenie. Nie žeby veril, že pán velebný je bezhriešny služobník boží a teraz sa mu tvár vyjasnila do blaženého úsmevu, pretože svojim vnútorným zrakom uzrel príchod anjelského zboru. Farár sa len škeril, inak by to Jánoš ani nenazval, a to bolo všetko. Ale na koho a prečo? Stačilo by otočiť hlavou a pozrieť sa dozadu, ale práve sa konala omša. Velebný pán mal taký zvyk, že neraz aj uprostred kázne káral tých, čo sa vrtia, krútia a nevedia obsedieť. A Jánoša už dnes napomenul dva razy. Čo mal však robiť, keď cítil Eržikine oči na temene hlavy? Keď vedel, že sa stačí len na chvíľku obzrieť a ich pohľady sa stretnú, čosi sa pohne tam kdesi v håbke jeho duše a srdcia sa im rozbúšia, až ich niečo neviditeľné, avšak úžasne krásne na okamih spojí. „Vitajte v stánku božom,” kňaz odbočil čítať ďalej... čitateľov: 6637

Pitka, nie bitka @ :: Poviedky ::     Jun 12 2013, 08:49 (UTC+0) Kluknava v súèasnosti Miesto: Kluknava, okres Gelnica Čas: december 1944 a január 1945 Autor: Jiří Zaťovič Do nepokojného, na december veľmi teplého a dažďom zmáčaného rána, pár dní pred Vianocami hrkotal hore dedinou popri potoku rebrinák. Mitrha, ktorú doň zapriahli, ledva prekladala nohu cez nohu, zdalo sa, že každú chvíľu naposledy vydýchne a klesne. Nebola dobrá ani na bitúnok. Asi preto ju nechali doma a neodohnali ju s ostatným statkom do kopcov, preč od večne hladných vojakov. Na rebrináku sedeli chrbtami k sebe poviazaní chlapi. Nemca Kuhna poznali všetci, ten druhý bol z druhej doliny, našli ho u prvého previnilca. Aká len bola ich vina? Zlé jazyky utrúsili na správnych miestach pár slov o partizánoch a nešťastie bolo hotové. Vojaci dostali rozkaz, dôstojník, ktorý údajných partizánov vypočúval, nedal nič na ich reči a Kuhnov nemecký pôvod i dobrá nemčina mu boli skôr na príťaž a zväčšovali podozrenie. čítať ďalej... čitateľov: 7390

Predstavy a skutočnosť @ :: Poviedky ::     May 13 2013, 22:57 (UTC+0) V poviedke spomínaný kamenný kríž nad Inovcami v súèasnosti Miesto: Inovce, okres Sobrance Čas: október 1944 Autor: Slavomír Szabó Mala som sotva desať rokov, bola som ešte malá. Pozerala som na svet detskými očami a ak by ste ma vtedy poznali, pochopili by ste, že mnohé veci som vnímala možno až veľmi svojsky. V trse machu, po ktorom lezie chrobák, som videla rozľahlú zelenú krajinu plnú močiarov, neprekonateľného porastu, ktorým sa derie úžasná bytosť zápasiaca s prekážkami divokej prírody. Vtáci, spievajúci zrána na konároch čerešní, boli pre mňa poslovia radosti, čo túžia z plného hrdla vykričať, aký je deň krásny a ich malé srdcia nadšene tåkli len vďaka ich nesmiernemu úžasu nad veľkosťou a vznešenosťou krajiny. List stromu na hladine potoka bol pre mňa loď, čo sa plaví v ústrety novým dobrodružstvám a vôňa kvetov dôkazom, že i rastliny majú svoju reč, ktorú prenášajú vetrom do celého sveta, aby v ňom zanechali svoju stopu. Všetko malo svoj význam a vzájomne sa prepájalo ako farby na plátne spojené ťahmi štetca do celistvého obrazu. čítať ďalej... čitateľov: 6869

Pravda bez čarov @ :: Poviedky ::     May 13 2013, 22:26 (UTC+0) V evanjelickom kostole v Plešivci Miesto: Plešivec, okres Rožňava Čas: prelom tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia Autorka: Silvia Bolčová „Ako len Sándor nádherne a po celý čas spinkal! Cítil sa krásne, a to určite vďaka objatiu mojich rúk. Reč nášho kňaza sa vznášala len kdesi vo vonkajšom svete, o ktorom nemal ani potuchy. No priznávam, aj moje myšlienky, ktoré sa mi v chráme preháňali hlavou, boli na hony vzdialené od všetkého, čo znelo na kázni. Premýšľala som o sebe a o malom Sándorovi, a tiež o Mártonovi. Ani neviem, či som šťastná, a neviem ani to, či mám vôbec dôvod nebyť šťastná. Život letí tak rýchlo. Vydávala som pred rokom a sotva sedemnásťročná som sa stala matkou. Rodičia ma vychovali ako bohabojné, poslušné dievča a ani som si nestihla poriadne uvedomiť, či sa vôbec chcem vydať, ani čo to obnáša. Mártona mi za muža vybrali rodičia. Takmer štyridsaťročného bohatého gazdu z Plešivca. Ale bola som vychovaná v kresťanskom duchu, že vôli rodičov sa nehodno priečiť. Isto chcú pre svoje jediné dieťa to najlepšie. A napokon, v šestnástich rokoch človek vie o svete naozaj málo a rady starších berie ako písmo sväté...“ čítať ďalej... čitateľov: 6177

Bosorky až do neba @ :: Poviedky ::     May 13 2013, 22:05 (UTC+0) Zvonica sv. Floriána v Kluknave Miesto: Kluknava, okres Gelnica Čas: bližšie neurčený Autor: Jiří Zaťovič Vždy sa teším, keď sa prebúdza príroda. Na jar je všetko pekné, plné života a prísľubov. Táto jar je o to krajšia, že konečne otec našiel cestu k Štefanovi, môjmu milému a už sa neprieči a nezakazuje mi stretávať sa s ním. Dokonca už to zašlo tak ďaleko, že spolu vyhnali jalovice na pašu. Jalovice z kaštieľa, s tou našou jednou by toľko parády nebolo treba robiť. Keď prehadzovali cez kravy vajcia, aby sa dobre vypásli, vyzerali ako otec so synom. Akoby Štefan vyrástol pod našou strechou. Našťastie nie, to by mi nemohol byť milým. čítať ďalej... čitateľov: 7061

Maslo od Žofie @ :: Poviedky ::     Apr 05 2013, 16:56 (UTC+0) Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej v Kluknave Miesto: Kluknava, okres Gelnica Čas: začiatok tridsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Bolo že to radosti, keď sa Justína vydávala. Alozi sa jej vždy páčil; už ako taký chlapčisko ju priťahoval, pozerala po ňom pekných pár rokov, ale len tak opatrne, aby si to náhodou nevšimol. A keď sa jej začal dvoriť, Justína priam kvitla. Ani chudobný nebol, takže jej rodičia svadbe nebránili, a len čo mala šestnásť rokov, zvony z veže chrámu svätej Kataríny hlaholili nad celou Kluknavou, že už sa berú, sľúbili si pevné miesto bok po boku v dobrom i v zlom, vernosť a lásku až po hrob. Aj som trochu závidela, že všetko jej vždy ide tak hladko, nikdy žiaden problém, akoby jej osud dláždil cestu životom bez prekážok. Ale nebola to trpká závisť, vlastne som jej to i priala. Aj polia dostali venom, síce neveľké, ale však z úrody im dajú aj rodičia, veď chodia pomáhať jedným i druhým, aj kravku im darovali, na ďalšie si isto skoro našetria. Dom majú ešte čítať ďalej... čitateľov: 7410

Zjavy nevšedné @ :: Poviedky ::     Mar 14 2013, 14:29 (UTC+0) Herlianske kúpele v súèasnosti Miesto: Herľany ; okres Košice-okolie Čas: päťdesiate roky 20. storočia Autor: Anna Domaniková Jano sedel na voze, obzeral sa po opratách. Kone trpezlivo stáli, občas trhli hlavami, až sa im husté hrivy rozvlnili, akoby ich prečesal vietor. Ticho sedelo na vetvách stromov, ktoré sa pomaly strácali v šere jesenného podvečera. Les bol pokojný a krásny, odetý v rôznofarebnom šate listnáčov. Ešte teplý vzduch voňal po čerstvo spílenom dreve a po hubách. Jano pocítil hlad. Od obeda nemal nič v ústach a Paľo sa stále niekde motal. „Dnes si akýsi pomalý. Čo už nejdeš? Stmieva sa. Ak nám voz zapadne, do rána s ním nepohneme.“ „Veď už som tu,“ ozvalo sa spoza vozačítať ďalej... čitateľov: 5575

Láska pod gejzírom @ :: Poviedky ::     Feb 06 2013, 11:01 (UTC+0) Gejzír v Her¾anoch bol kúpe¾nou atrakciou už v roku 1872. Miesto: Herľany ; okres Košice-okolie Čas: koniec tridsiatych rokov 20. storočia Autorka: Soňa Jakešová Bránka vonku zavàzgala a Žofa sa otočila od pece, na ktorej v panvici syčala horúca masť. Pozrela za zvukom, tmavú šatku si trochu odtiahla od uší a zatajila dych. - Tak predsa! - pomyslela si zlostne, keď na dvore zaškrípali kamienky. Panvicu rýchlo odsunula nabok a náhlivo vybehla na dvor. „Jano, kam ideš?“ vybehla k synovi a ak by prišla čoby len o kúsok neskôr, bol by už na ulici. Ruku, v ktorej ešte stále zvierala drevenú varechu, si bojovne oprela o široký bok vydúvajúci nariasenú sukňu. Jano sa v prvom okamihu trocha prikrčil, ako keď bol malý chlapec a čakal, kedy dostane poza uši, no hneď si uvedomil svoju hrdosť a vypäl hruď. Pomaly sa obrátil k matke. Z prižmúrených očí mu sršali blesky. Žofa videla, ako mu peknú mladícku tvár zalial zlostný rumenec, svaly na lícach sa mu napínali, ako mocne zatínal zuby, len aby sa ovládol a dačo príkro neodvrkol. Stáli oproti sebe a vzájomne sa prebodávali tmavými očami. „Však ja viem, kde ťa ťahá. K tej suke!čítať ďalej... čitateľov: 6010

Deň pred Veľkým piatkom @ :: Poviedky ::     Jan 29 2013, 18:17 (UTC+0) Herlianske kúpele v súèasnosti Miesto: Herľany ; okres Košice-okolie Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Keby som mohol, najradšej by som Paľa roztrhol. Ten jeho posmievačný úsmev... Hlupák je to, i keď sa tvári, akoby zožral všetku múdrosť sveta! Niekedy sme boli kamaráti. Dokonca dobrí kamaráti, ale odkedy má trinásť rokov, myslí si, že sa svet musí točiť okolo neho. Čo neopľuje, tomu sa aspoň vyškiera. Naozaj by som mu už aj jednu vrazil, lenže je silnejší, a vlastne aj o dva roky starší. Len čo by som si urobil hanbu. Namlátil by mi, aký je nevypočítateľný, tak možno aj päsťami do tváre alebo kameňom kam príde. Lepšie je sa mu vyhýbať. Aj teraz, aha, tamto stojí, okolo neho všetky deti, akoby bol Pánboh a ukazuje na mňa prstom. Smejú sa mi. Všetci. A prečo? Zas a zas len kvôli nemu! - zmárali Adama myšlienky, pre ktoré nevedel vnímať nič iné, než svoju zlosť. A pritom sa na tento deň tešil. Tak ako každý rok, vždy na Zelený štvrtok, aj teraz pastier prvýkrát vyháňal dobytok na pašu, kde naň zošle liečivú silu matky prírody, aby ho ochraňovala a nedopustila žiadnu pliagu. čítať ďalej... čitateľov: 6276

Pred vodou, za vodou @ :: Poviedky ::     Jan 22 2013, 10:32 (UTC+0) Poludnice (po henckovsky priepoludnice) majú moc od svitania až do poludnia, ktorého príchod oznamujú zvony Miesto: Henckovce, okres Rožňava Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autorka: Silvia Bolčová Janík bol od radosti celý bez seba. Po prvýkrát išiel na týždňovku s kamarátom Ondrejom i starším skúseným Štefanom do lesa na šlipere. Šlipermi volali podvaly pre železnicu, čo vyrábali z tvrdého dubového dreva. Radšej by nastúpil fárať do bane, byť baníkom sa mu vždy dalo také mužné, no i tak mal obrovskú radosť. Aj na šliperoch sa dá zarobiť a o to mu išlo. Aspoň tak si to nahováral, no túžba je túžba a baník je baník. Ba nielen on, ale aj Ondrej často sníval, že bude rúbať skalu, celé chodby hlboko do hôr, stane sa tvorcom nového podzemného sveta, kde hocikto nemôže a starší si ho budú za to vážiť, rovesníci zasa obdivovať. Lenže k baníkom len tak hocikoho nevezmú. Nádejou im bol Štefan. čítať ďalej... čitateľov: 5665

Tri ženy a tri prasce @ :: Poviedky ::     Jan 21 2013, 08:34 (UTC+0) Interiér pôvodne gotického kostola v Slatvine Miesto: Slatvina, okres Spišská Nová Ves Čas: leto 1977 Autor: Slavomír Szabó Z dediny do lesa, tou cestičkou čo vedie od vojkovského družstva cez Buglovec a popod Pahor až do Slatviny, šli tri ženy s mechmi na chrbtoch. Bolo leto, popoludnie so vzduchom presiaknutým vôňami lúčnych kvetov i vysokých smrekov; teplo, že by človek najradšej zaliezol do chládku, alebo skočil do vody. Ženy napriek tomu nezastavovali, vytrvalo kráčali, až sa im prášilo spod nôh. Niežeby išli tak rýchlo, ale už vyše týždňa nepadla z oblohy ani kvapka a sucho bolo takmer také ako vlani, keď sa im na poliach neurodilo skoro nič. Vo Vojkovciach zanechali čas, čo venovali kúpe malých prasiatok, ktoré dalo družstvo ako prebytky na trh. Lepšie doma sviňu vychovať, než čakať, či do mäsiarne príde dobré mäso, nie len také mastné a ak aj dostanú dáke lepšie, mäsiar ho schová pre svojich známych. čítať ďalej... čitateľov: 6108

Strigôňča @ :: Poviedky ::     Jan 11 2013, 15:51 (UTC+0) V drevenom kostolíku v Inovciach Miesto: Inovce, okres Sobrance Čas: niekedy, nevedno kedy Autor: Slavomír Szabó Veľmi dobre si pamätám, keď ma Paulína prvý krát zobudila na to, že sa jej niečo nezdá. Najskôr som myslel, že po mne niečo chce. Veď viete, ako to býva, keď je žena mladá a noc dlhá. Aj som na ňu pozrel, veď som predsa robil celý deň v lese a skôr než sme zaspali, som jej jasne povedal, nech vyčká do rána, ale ona nie. Kmásala mi plecom, no teraz mlčky, bez zvyčajného „Vasiľ, mužík môj, či neškoda spať?“ a oči mala veľké, vyľakané, ba aj pery sa jej dáko triasli. čítať ďalej... čitateľov: 5793

Láska nového sveta @ :: Poviedky ::     Jan 11 2013, 15:40 (UTC+0) Rieka Slaná Miesto: Henckovce, okres Rožňava Čas: päťdesiate roky 20. storočia Autor: Silvia Bolčová Most nad Slanou bol v Henckovciach od nepamäti mlčanlivým svedkom mnohých rodiacich sa lások. Mladí sa na ňom už po niekoľko generácií týždeň čo týždeň stretávali, vždy v sobotu popoludní, kým sa vybrali na korzo. No dnes, keď tam stála osamotená Hana, bol bežný pracovný deň, taký, v ktorom baníci už za svitu opustili dedinu, aby sa ponorili do útrob hory a roľníci hnali svoje kone na role. Držiac rukou zábradlie sledovala vodu. Nevedno prečo, napadlo jej, že pohľad na tečúcu rieku je stále ten istý, rovnaký, ako keď tu takto hľadela jej mama, možno aj babka, alebo keď pred rokmi ako dieťa sledovala prúdy hrajúce sa s lístím, obtekajúce kamene a žblnkajúce zo všetkých strán aj ona. Rieka je rovnaká ako aj pred rokmi, keď bola krásna slnečná letná sobota. Bol to deň, ktorý sa jej často vynáral v spomienkach. Taký, keď človek ku svojmu šťastiu nepotrebuje vôbec nič a každý úsmev, štebot vtákov či ševelenie vánku len umocní jeho radosť. čítať ďalej... čitateľov: 5547

Katikine kúzelné Vianoce @ :: Poviedky ::     Dec 10 2012, 13:55 (UTC+0) Veža na Turnianskom hrade. Keï túto pevnos stavali v 13. storoèí, isto nerušili, akú významnú úlohu zohrá v rokoch 1944 a 1945 poèas II. svetovej vojny. Miesto: Turňa nad Bodvou, okres Košice-okolie Čas: 1944 Autorka: Silvia Bolčová Katika s mamkou a dvoma bratmi sa popoludní vybrali na cestu do Lučky. Bol práve Štedrý deň, poriadna zima a mráz poriadne štípal. Ani jedno z detí nemalo rukavice a ako zvyčajne si cestou pohadzovali v rukách varený horúci zemiak, ktorý sa o ne delil svojim teplom. Nohy mali obmotané krpcami a ich šaty zďaleka neboli slávnostné, ale ako zdôrazňovala mamka, boli čisté a udržiavané. Katika sa veľmi potešila, keď im mamka povedala, že Vianoce strávia u sesternici Mariky. V Lučkách sa nebojuje a iste bude nad kuchynským stolom zavesený vianočný stromček. Vidina pokoja, v ktorom sa mama nedesí vzdialených či bližších výbuchov, neženie deti do pivnice a nemusí sa prežehnávať zo strachu, ale z radosti nad krásnymi sviatkami, však bola iba vrúcnym želaním. Práve keď nad nimi prelietavali havrany a Katika na ne pozerala nahor, až kamsi do nebiesčítať ďalej... čitateľov: 5939

Nedeľný súd @ :: Poviedky ::     Dec 10 2012, 08:48 (UTC+0) V gotickom kostole v Budkoviach, ku ktorému sa viaže tento príbeh Miesto: Budkovce, okres Michalovce Čas: jar 1953 Autor: Jiří Zaťovič „In nomine Patris, et Filii, et Spiritus Sancti,“ požehnal farár ľuďom, zhromaždeným v kostole na nedeľnú bohoslužbu a tí mu odpovedali podľa predpisu i zvyku: „Amen.“ „Gratia Domini nostri Iesu Christi, et caritas Dei, et communicatio Sancti Spiritus sit cum omnibus vobis,“ pokračoval farár v známych formulkách a očakával zborové: „Et cum spiritu tuo.“ „Už si to počul?“ drgol Michal Dušana. „Farár kázal, aby sme po omši prišli k nemu na faru!“ „A čo chce? Určite nás zasa vyhreší!“ „Ja asi viem! Pamätáš si, ako sa na nás minule vyrútil učiteľ, že stále chodíme na náboženstvo? Ba dokonca aj miništrovať?!“ premýšľal nahlas Dušan. čítať ďalej... čitateľov: 6023

V tàní @ :: Poviedky ::     Dec 09 2012, 22:01 (UTC+0) Kríže pri ceste z Beòatiny do Inoviec. V pädesiatych rokoch tam stál ešte len jeden - drevený. Nachádzali sa pri òom tàòové kríky, v ktorých v jedno ráno... Miesto: Inovce, okres Sobrance Čas: prvá polovica 50. rokov Autor: Jiří Zaťovič Dzuro stál pri kríži a pozeral, ako sa od Beňatiny po poľnej ceste na rebrináku terigajú nejakí cudzí ľudia. Ani furmana nepoznal. Obzrel sa po svojich koňoch, tie pokojne stáli a čakali, až zacmuká, aby zatiahli pluh, ktorým rysoval do poľa ostré brázdy. Prehodil liace cez brzdu, vytiahol z tabatierky papirosku a posadil sa na podstavec kríža. Bolo by treba vyčistiť ostré tàne, čo sa zo všetkých strán ku krížu, postavenému ktovie na akú pamiatku, blížili. Jedna vec je, že nedával pozor, keď mu to ňaňko vysvetľovali, druhá vec, že je to kríž a tomu treba vzdávať úctu. Rebrinák konečne dovàzgal k Dzurovi. čítať ďalej... čitateľov: 5582

Čarovná sila zápaliek @ :: Poviedky ::     Dec 07 2012, 18:45 (UTC+0) Gotický kostol v Turni nad Bodvou, kde sa odohráva èas príbehu Miesto: Turňa nad Bodvou, okres Košice-okolie Čas: druhá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia Autorka: Silvia Bolčová Kondásovci trávili nedeľné predpoludnie, ako inak, na svätej omši v kostole. A nielen oni. Nezáležalo na tom, či bolo potrebné žať, či práve sneh zafúkal všetky strechy mesta, alebo z nebies padali krúpy a ľadovec po ceste každého doráňal. Nedeľa patrila spoločným modlitbám a kto by na ne neprišiel, akoby premárnil týždeň a vlastne ani nežil. Takto to vnímali všetci, od richtára, učiteľov, lekára až po poslednú slúžku. Kým sa zbožní susedia modlili, malá Ica sa vrtela v lavici, ani čo by sedela na šípkovom kríku plnom tàňov. Hoci do kostola musela od čias, keď na svet hľadela z perinky a ničomu nerozumela, dnes, keď už cupitala po vlastných, akoby tu bola prvý krát. Všimla si totiž niečo nové, zvláštne, nečakané. čítať ďalej... čitateľov: 6872

Deň dlhý od dažďa po dážď @ :: Poviedky ::     Nov 14 2012, 12:06 (UTC+0) V Gazdovskom dome sa dnes nachádza obecné a etnografické múzeum rovnakého mena Miesto: Budkovce, okres Michalovce Čas: 1945 Autor: Jiří Zaťovič Už od Deneša sa Štefan ukradomky pozeral na vzdutú hladinu Laborca. Hukot vody mu vyvolával zimomriavky na celom tele. Prehlušil dokonca aj rev traktora, ktorý sa polkrokom šinul aj so svojimi prívesmi späť, do rodnej stodoly. Mláťačka, elevátor a vozík s náradím, na ktorom mal Štefan výsadné právo posedu. Dlhá cesta z Vybuchanca domov, do Budkoviec, ho riadne zmohla a tak si chvíľami aj podriemal. Ale teraz už nemohol. Teraz mu kalná zmútená voda počarila. Hľadel do vírov, v ktorých sa krútili konáre, ale aj celé kmene osík, vytrhnuté aj s koreňmi z bahnistého mäkkého brehu. čítať ďalej... čitateľov: 5910

Vodení @ :: Poviedky ::     Nov 06 2012, 15:42 (UTC+0) Rieka Laborec je hranicou medzi budkovským a palínskym chotárom. Práve pri nej údajne dochádzalo k úkazom, na ktoré niektorí ¾udia dodnes veria a nevedia si ich vysvetli. Miesto: Budkovce, okres Michalovce Čas: 1946 Autor: Slavomír Szabó Keď mi otec povedal, že pôjdeme neskoro večer do Palína, potešil som sa. Niežeby som rád pracoval po nociach, ale už beztak som mal dobrý týždeň problémy usnúť a vedel som, že až do rána by som sa len prehadzoval z boku na bok. Neviem ani poriadne prižmúriť viečka, vlastne snívam s otvorenými očami, no snívam rád. Aby ste mi rozumeli, Borča je to najkrajšie dievča, aké si len môžete predstaviť. Nie je vysoká a chudá, ale ani šťúpla a tučná, je taká akurát. Vlasy skôr svetlé než tmavé, oči, na ktoré sa neviete do sýtosti vynadívať, a úsmev, Bože, pre jej úsmev by sa mohol jeden muž zblázniť, alebo aj dvaja, traja, či rovno všetci muži sveta. A múdra je, to hej, veď nie nadarmo ju vzali na školy. Bude z nej úradníčka a to sa len tak niekomu z Budkoviec nepodarí. Ešte ako deti sme chodili do jednej triedy, ale len päť ročníkov, lebo potom vraj škoda takej šikovnej žiačky, aby sedela v dedinskej škole a odvtedy sme sa vlastne ani poriadne nerozprávali. U nás v Budkovciach sa dievčatá delia na dve skupiny. Viac je ich medzi dievkami, teda tými, čo budú vždy robiť len na poliach a okolo dobytka. No a potom je tu pár dievčat, ktoré dievkami nemôžete nazvať, lebo by ste ich urazili. Tie nikto nevolá inak než slečny a Borča patrí medzi ne. čítať ďalej... čitateľov: 8155

Tajomný muž a kvílenie v Eliášovom hámri @ :: Poviedky ::     Oct 11 2012, 12:43 (UTC+0) V medzevských uliciach sa opilcom, èo už ani nedokázali presne vníma realitu, zjavovali èudesné príšery s dlhými zubami a ve¾kými bruchami Miesto: Medzev, okres Košice-okolie Čas: prvá polovica 19. storočia Autor: Soňa Jakešová Mladý Štefan stúpal po lesnej ceste, ktorá sa vinula hore údolím. V tme sotva rozoznával budovy hámrov s veľkými drevenými kolesami, čo stáli roztrúsené okolo potoka. Všetko bolo teraz nehybné a tiché. Vysoké buky s hrubými kmeňmi dvíhali k nebu tmavé konáre, pokrútené ako hnáty starých báb, čo trpia lámkou. Iba kde tu sa na nich ešte držali nejaké listy, odolávajúce poryvom jesenného vetra a šľahom dažďa. Hlasné žblnkotanie potoka vnášalo život do tejto inak måkvej krajiny. Nebyť tohto zvuku, Štefan by uveril, že putuje zakliatym lesom. Zrak upieral pred seba, lebo pohľad do hustého tmavého porastu mu naháňal strach. čítať ďalej... čitateľov: 6009

Annin návrat @ :: Poviedky ::     Oct 10 2012, 13:54 (UTC+0) Minerálny prameò Anna v Slatvine je pomenovaný pod¾a gàofky Anny Èákiovej, ktorá si údajne nechávala jeho vodu vozi do kaštie¾a. Dnes je prístupný všetkým turistom. Svoju úlohu zohráva aj v tomto príbehu. Miesto: Slatvina, okres Spišská Nová Ves Čas: 1943 alebo 1944 Autor: Slavomír Szabó Nikdy som nemal rád Uľu. Je to síce moja sestra, ale keby ste ju počuli čo len raz rozprávať, nečudovali by ste sa mi a boli by sme na tom rovnako. Viete, aký má škrekľavý hlas? A ako nahlas rozpráva? Tiež rýchlo, že jej sotva rozumieť. Keď ju len začujem spoza okien, ako prichádza na dvor, až sa vo mne niečo vzoprie, skoro zabudnem dýchať a viem, že bude hlučno, až kým nezaspí. Ešte aj svojej dcére, tomu dieťatku v perinke sa prihovára tak, až sa čudujem, že ešte z toho nedostalo vyrážky. Môj najšťastnejší deň bol ten, keď som vedel, že budú u nás pytačky a Uľa sa bude vydávať. Už som sa tešil, že hneď po svadbe si zbalí výbavu a pôjde o pár domov ďalej. Zbožné prianie vždy ostane zbožným. čítať ďalej... čitateľov: 6667

Cestou na trh @ :: Poviedky ::     Sep 14 2012, 09:25 (UTC+0) V Krásnej - kedysi historickej obci Krásna nad Hornádom, dnes mestskej èasti Košice- Krásna Miesto: Košice - Krásna nad Hornádom Čas: 1950 Autor: Slavomír Szabó Ešte ani poriadne nezačalo svitať, len obloha bledla a tma sa rozpúšťala v očakávaní príchodu nového rána, no Jolanka už stála pred malým zrkadlom visiacim na vápnom vybielenej stene a obliekala sa. Do mesta. Vlasy sčesané, nad čelom sponky, aby netrčal ani jediný prameň a prepletené do hrubého vrkoča spevneného gumičkou a stuhou. Nakoniec ich prekryje aj šatkou, lebo hoc je leto, vonku zrána fúka. Sukňu už mala na sebe, no blúzka ešte ležala na posteli, lebo si práve okolo hrude obmotávala kus bieleho plátna. Nevedela, či sa má radovať alebo smútiť. Dievčenské roky jej minuli, stala sa mladou ženou, ba možno by už mohla pomýšľať aj na vydaj, ale kto by si už len všimol dievku s takými veľkými prsiami? Je to hanba, keby ich nedokázala poriadne skryť! Hej, muži, ba aj usmrkanci by po nej pozerali, ale vážne by s ňou nerozprával nikto. čítať ďalej... čitateľov: 6474

Zajačí svet @ :: Poviedky ::     Sep 12 2012, 12:35 (UTC+0) Hora S¾ubica na obcou Slatvina Miesto: Slatvina, okres Spišská Nová Ves Čas: rozprávka nie je vsadená do konkrétneho času Autor: Slavomír Szabó Bola noc, temná a hlboká ako len noc môže byť, keď mama zajačica priviedla na svet svoje tri mláďatá a ľahla si na bok, nech sa k nej prisajú a pijú mlieko. Nebolo chladno, no beztak sa k nej túlili, aby cítili teplo jej tela a vôňu, ktorá ich napåňala pocitom istoty. V maličkom brlohu, kde sa sotva pomestili, im bolo dobre; lepšie miesto by na svete nenašli. Nakoniec, mláďatá ešte nevedeli o svete vôbec nič. Netušili, čo sa nachádza za dierou, ktorou začalo ráno presvitať svetlo a kam sa cez to svetlo mama vybrala, keď ich na chvíľu nechala samotné. čítať ďalej... čitateľov: 6181

Uhliar na jeden deň i na večnosť @ :: Poviedky ::     Sep 12 2012, 11:55 (UTC+0) Nižná Slaná v súèasnosti Miesto: Nižná Slaná, okres Rožňava Čas: prvá polovica 19. storočia Autorka: Beáta Hybáčková „Pôjdeme?“ usmial sa Jurko na Kristínu a už aj vstával, aby si ju odviedol do kola. Ostatní sa stiahli nabok. Vedeli, že týmto dvom sa nevyrovnajú. „Rýchlo! Poďte pozerať!“ zvolávali sa decká za oknami, ktoré na tancovačku ešte nesmeli. Nechceli si nechať ujsť najkrajší pár na nižnoslanskej zábave. Medzi týmito zvedavcami boli aj dvojičky Jela a Hela, Jurkove desaťročné sestry, ktoré sa za ním večne ťahali. Neodháňal ich. Volal ich pekne, dával im rôzne mená, no najčastejšie „moje fialky“. Jurka a Kristínu považovali v dedine za skvelých tanečníkov. Len čo muzika spustila, stali sa jedným telom. Krásnym, silným a nabitým mladosťou. Jurko bol plavovlasý, vysoký a štíhly, Kristína počerná, s postavou, až si aj starí báčikovia hrýzli fúzy a tvárou, čo sa vynárala v snoch mnohých mládencov. čítať ďalej... čitateľov: 6686

Noc na krížnych cestách @ :: Poviedky ::     Aug 03 2012, 07:32 (UTC+0) Krížne cesty pri Letanovciach Miesto: Letanovce, okres Spišská Nová Ves Čas: päťdesiate roky 20. storočia Autor: Leopold Henzély Počas zimných večerov sa na dedinách odjakživa stretávali ženy na priadkach, kde si rozprávali nielen to, čo ktorá cez deň zažila, koho stretla, ale aj rôzne neuveriteľné príbehy o zlých škriatkoch, lesných vílach, alebo o bosorkách. Len počas sviatku Lucie, čiže trinásteho decembra, ba i deň pred ním, sa v Letanovciach nepriadlo, a tak ženy ostávali doma. Tie vydaté. Slobodné dievky sa stretávali a čarovali. Nie, nemali kúzelnú moc, hoc kto by po nej netúžil. Ony len chceli poznať budúcnosť, do lyžice vložili kovové guľky, nahriali nad plameňom sviečky, a keď sa roztopilo, liali ho do studenej vody. Odriekali zaklínadlá, tvárili sa vážne, až nakoniec olovo vytiahli a podľa tvaru hádali, čo ich čaká. Najšťastnejším znamením bolo, ak malo olovo tvar hviezdy. Ale vydaté ženy? Tým už také čarovanie nepristalo. Nepotrebovali veštiť, kto bude ich ženích a či bude pekný a bohatý. Vydaté ženy na Luciu doma len zavadzali. Najmä chlapom, ktorým manželstvo zovšednelo. Aj Michalovi, Jankovi a Štefanovi, trom kamarátom, čo sa v onen večer radšej vybrali do krčmy. čítať ďalej... čitateľov: 6483

Harmonikár @ :: Poviedky ::     Jul 22 2012, 20:48 (UTC+0) Pôvodne gotický kostol Všechsvätých v Letanovciach, v ktorom sa odohráva èas tohto príbehu z II. svetovej vojny. Miesto: Letanovce, okres Spišská Nová Ves Čas: december 1944 až január 1945 Autor: Slavomír Szabó Taká polnočná omša ešte v Letanovciach nebola. Vlastne všetko vyzeralo akosi inak, aj príroda akoby sa zbláznila a nechcela uznať, že nastala zima a najväčší sviatok v roku, kedy si ľudia pripomínajú zrodenie Ježiša Krista. Po snehu nikde ani stopy, nepadol ani chumáč, ba ani vločka, a to si dobre pamätám, že keď som bol malý chlapec, v taký čas mi už dávno mrzli sople pod nosom, keď som sa do zbláznenia spúšťal na sánkach z každého okolitého svahu. Teraz vyzeralo všetko sivé, bez farieb. Sivý les, sivá obloha od Majerky až po Tatry, ktorých štíty vlastne nebolo poriadne vidieť, lebo sa po celé dni zo sivosivého oparu ani nevynorili. Sivé boli aj nemecké uniformy, ktorých sa dedinou premieľalo viac než dosť a v nich vojaci so sivými tvárami, že by sa v nich človek krvi nedorezal. čítať ďalej... čitateľov: 7905

Mary, John a olašskí cigáni @ :: Poviedky ::     Jul 02 2012, 08:26 (UTC+0) Jedna z najznámejších rómskych osád na Slovensku - v Slovenskom raji pri obci Letanovce. Aj o tom ako vznikla sa doèítate v tomto príbehu. Miesto: Letanovce, okres Spišská Nová Ves Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Bol letný podvečer, i keď na to ešte nevyzeralo. Slnko stále bičovalo krajinu horúcimi lúčmi, takmer ako na poludnie, lipy priam hučali, že ak človek spozornel, našiel by ich aj po sluchu. To celé roje včiel poletovali v ich korunách, zbierali sladký nektár, bzučali a pomedzi ne sa naťahovali ruky detí, čo sedeli na mohutných konároch a zbierali kvety do plátenných vrecúšok na čaj. V uliciach bolo rušnejšie než dopoludnia, keď to žilo lopotou na poliach. Teraz sa muži vracali z trhov, niektorí zo Spišského Štvrtku, iní zo Spišskej Novej Vsi a tí, čo šli najďalej, prichádzali z Levoče. Aj ženy chodili predávať, ale ony zavčas rána, na chrbtoch v trávniciach niesli mlieko, maslo, vajíčka, ale len čo sa to minulo, ponáhľali sa späť. Ich robota nepočká, preto aj boli role posiate viac ohnutými ženskými chrbtami než mužskými. čítať ďalej... čitateľov: 7157

Kráľov prsteň @ :: Poviedky ::     Jun 27 2012, 16:10 (UTC+0) Vrch Radzim nad Vyšnou Slanou Miesto: Vyšná Slaná, okres Rožňava Čas: povesť je dejovo situovaná do 15. storočia Autor: Slavomír Szabó Koč je otrava. Strašná. Klopotanie konských kopýt v neustálom pravidelnom rytme po čase uspáva, ale večné heganie vám v skutočnosti nedá usnúť. Vo chvíli, keď sa už zatvárajú viečka, koleso vyjde na kameň, alebo vpadne do diery a precitnete. No nesťažujem si. Bol by som blázon, či skôr rozmaznané dieťa, ak by som znášal ponosy na večné nadhadzovanie, zatiaľ čo mnoho ľudí, ktorých som i teraz videl cez okienko, hladuje, trápi sa a bočí nabok. Stavajú sa na okraj cesty a nevediac, kto sa v koči vezie, pre istotu skladajú klobúky a klopia hlavy s pohľadom zaboreným do zeme. Rovnako ako oni stával kedysi pri cestách môj pradedo, dedo, ba aj otec, keď bol v mojich rokoch. Ja však nie. čítať ďalej... čitateľov: 7504

Pri stretnutí s duchom mrazí @ :: Poviedky ::     Jun 03 2012, 18:20 (UTC+0) Rieka Slaná Miesto: Vyšná Slaná, okres Rožňava Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autor: ¼ubica Andrásiová Ničnerobenie je hriech a najkratšia cesta do pekla. Viem to, lebo odkedy som začal vnímať, mama s otcom i s pánom farárom mi to neustále vtåkali do hlavy. Ale ako si poradia s trinásťročným chlapčiskom? Keď niečo do mňa nahúdli, ich slová vyfrnkli preč do nenávratna, lebo môj svet bol voľakde celkom inde. Najradšej pri potoku. S Janom. Jano je kamarát ako sa patrí. Dá sa nahovoriť na kadečo. Raz sme súťažili, kto preľuve úzky žblnkotajúci potok až na druhú stranu. Vyhral som, lebo Jano namiesto toho aby pľuvol do diaľky, si opľul špičku topánky. Stál tam a pozeral na slinu ako sova do tmy a ja som sa od smiechu chytal za brucho. Pravda, boli sme smädní, vtedy sa zle pľuje, ale on akoby vychrstol zelený sopeľ, čo sa ťahal z topánky na vlhkú trávu. Alebo keď som našiel dobrý ploskáč a hodil šesťnásobnú žabku. Podarila sa mi tak, že pristála až na druhom brehu a udrela Jana do hlavy. čítať ďalej... čitateľov: 6155

Javošove skutky @ :: Poviedky ::     May 30 2012, 14:29 (UTC+0) Historická fotografia huty Etelka, ku ktorej sa viaže èas príbehu. Miesto: Nižná Slaná, okres Rožňava Čas: 1870 - 1900 Autorka: Beáta Hybáčková „Mám syna!“ zďaleka kričal Ondrej Javoš na chlapov, čo zavčasu ráno mierili do bane a pridal sa k nim. Nemohol sa dočkať, kedy sa pochváli svojím valibukom. Radostne sa smial a kopal do kamienkov po ceste, akoby sa mal celý svet pred ním rozostúpiť a urobiť mu cestu. - Keby ste ešte vedeli, aký je - žiadalo sa mu dodať, ale chlapi mu už potriasali rukou, potľapkávali ho po ramenách a on sa smial, neprestával, mal pocit, akoby mal vzlietnuť. Takéhoto natešeného ešte Ondreja nevideli. Dokonca ani vtedy, keď sa chválil, že Zuza, a to bolo najkrajšie dievča v Nižnej Slanej, sa mu prisľúbila za ženu. Oženil sa s ňou, nasťahovali sa do zadného dvora v rodičovskom dome a odvtedy si cestou z roboty pískal. čítať ďalej... čitateľov: 6224

Prekliatie @ :: Poviedky ::     May 23 2012, 08:37 (UTC+0) V obci Poproè v súèasnosti Miesto: Poproč, okres Košice-okolie Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Keď pozriem do zrkadla, chýba mi tvár. Namiesto nej vidím len hlavu potiahnutú sivou kožou bez očí, bez úst a popred ňou sa vznáša akási hmla. Už predtým som ju videla, ale hmla zo dňa na deň hustne. Myslím, že ma čoskoro pohltí a neviem, čo bude ďalej. Možno nič. Rovnaké nič ako z dnešného dňa. A to som sa dnes mala vydávať. Pred domom by už stáli družičky, všetky moje kamarátky v tých najlepších šatách a usmievali by sa na mňa. Odpytovala by som sa od rodičov a ďakovala im za výchovu. Môj Janko, môj milovaný Janko by si ma hrdo viedol k oltáru. Tam pred tvárou Boha by sme spečatili svoju lásku a sľúbili si vernosť až po hrob. Mal to byť môj veľký deň, ale nie je. Hrob je bližšie ako svadba. Tak to cítim. Deň, čo mal byť najkrajším, bude možno tým posledným. Počula som, ako sa zhovárajú strýko s mamou. Mysleli si, že spím, ale nespala som. Vraj, či tú cestu prežijem. Ale ak by sme nikam nešli, smrť by si ma beztak odniesla. Marča je na tom trochu lepšie. Možno prežije aspoň ona... čítať ďalej... čitateľov: 6728

Annino pozvanie @ :: Poviedky ::     May 14 2012, 10:39 (UTC+0) Románsko-gotický kostol z 13. storoèia so stredovekými freskami v Ochtinej patrí medzi mimoriadne vzácne národné kultúrne pamiatky Slovenska. Èas príbehu sa viaže práve k nemu. Miesto: Ochtiná, okres Rožňava Čas: okolo roku 1938 Autori: Viera Horniaková, Slavomír Szabó Z neveľkej chalupy s malými oknami a šindľovou strechou vyšiel muž v dlhom čiernom plášti. Pribuchol dvere, neurobil ani dva kroky a na chvíľu sa zastavil. Pozeral kamsi nadol na špičky svojich čižiem, premýšľal a pravicou si pošúchal bradu. Zamračené čelo a stiahnuté pery dali znať, že je nespokojný. Čo mal však robiť? Nie, kým dieťa nemá rok, bolo by všetko obrovské riziko, ktoré by mu vzalo chýrnu povesť. Jemne pokýval hlavou, akoby na znak súhlasu a potom prešiel dvorom až na cestu, kde naň čakala drožka. Kočišovi iba pohybom ruky naznačil, aby sa už pohol a opäť sa ponoril do svojho sveta myšlienok. V hlave zvádzal súboj, v ktorom proti sebe stálo všetko to, čo doň húdli na univerzite a výčitky, že nenaplnil očakávania prostej ženy, ktorá mu bezhranične dôveruje. čítať ďalej... čitateľov: 7340

Pod smižianskym mostom @ :: Poviedky ::     May 14 2012, 08:19 (UTC+0) Most cez potok Bruník (Vimbach), ku ktorému sa viaže èas tohto príbehu. V èase, kedy sa to údajne všetko stalo, bol ešte most drevený. Miesto: Smižany, okres Spišská Nová Ves Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Ak by ma Fina chcela, dal by som jej svoje srdce a nevymenil ju ani za všetky ženy sveta! Nikdy! Poviete si, že to sa mi iba v hlave pokrútilo, že ma pochytil ošiaľ zamilovaných, čo vidia svoju milú ako dokonalú a vytúženú bytosť. Že všetko raz prejde a časom príde vytriezvenie. Isto, ak máte svoje skúsenosti a predpokladáte ako sa veci vyvinú, poviete, že skončím ako všetci ostatní. Teda ako tí, čo sedávajú v krčme, aby nemuseli doma počúvať reči svojej starej. Lenže nie, nie, nie! Mám už dosť rokov na to, aby som vedel, čo je iba pochabé blúznenie. Ženy sú všelijaké. čítať ďalej... čitateľov: 6786

Niekto možno z opice, niekto nie @ :: Poviedky ::     May 10 2012, 07:46 (UTC+0) Kostol sv. Anny - v lesoch medzi obcami Poproè a Rudník Miesto: Poproč, okres Košice-okolie Čas: koniec štyridsiatych rokov 20. storočia Autorka: Soňa Jakešová V dome bolo ticho. V pravidelnom rytme ho porcioval iba tikot hodín s veľkým ciferníkom, čo trónili na starej kuchynskej linke. Tilda sedela v izbe na lavici pod oknom, lebo tam mala najlepšie svetlo, a sústredene hľadela do knihy v čiernej ošúchanej väzbe. Jej syn Ïuri zasa v kuchyni a sústredene písal domáce úlohy. Občas si prstami prehrabol vo svetlých strapatých vlasoch, potom zložil pero a začal čítať. Zodvihol hlavu od učebnice, žmoliac zodratý okraj zažltnutej stránky a zahľadel sa niekam na stenu. Musel si utriediť myšlienky. Veď to, čo písali v knihe, bolo celkom iné ako ich učil pán farár na náboženstve. Celých desať rokov, celý jeho život doň čosi húdli a naraz takýto zmätok. Ako to vlastne je? Pochádza človek z opice, tak ako povedal pán učiteľ Káčer a ako sa píše aj v tejto učebnici? Alebo nás stvoril Boh na šiesty deň po tom, ako svet zaplnil rastlinami a zvieratami? Ïuri pozrel cez dvere na mamu. Biblia bola jej obľúbeným čítaním. čítať ďalej... čitateľov: 6081

Signál z Tomášovského výhľadu @ :: Poviedky ::     Apr 29 2012, 20:49 (UTC+0) Tomášovský výh¾ad - známa a turisticky vyh¾adávaná skala v Slovenskom raji. Málokto však vie, že toto miesto zohralo urèitú úlohu na konci II. svetovej vojny. Miesto: Spišské Tomášovce, okres Spišská Nová Ves Čas: január 1945 Autor: Slavomír Szabó Pamätám sa, ako sme postávali pri koľajniciach a čakali kým príde vlak. Dúfali sme, že u nás zastaví. Chodili často, stáli tu takmer denne, pretože v našej stanici sa koľaj delí na dvoje a opäť spája do jednej. Nejeden vlak čakal odstavený, kým druhý z protismeru príde, aby sa minuli a trať bola voľná. Pásli sme kravy a neraz sme priložili ucho na koľajnice. Najmä Maňa sa nevedela dočkať, ale musím sa priznať, že aj mne ulietali myšlienky týmto smerom, a keď som zazrela dymiaci komín lokomotívy, rozbúšilo sa mi srdce. Len pozor na kravky, aby sa nezatárali k trati a potom som bežala. Vlak zastavil a z okien vagónov sa vytàčali nemeckí vojaci. Zabávali sa na tom ako k nim bežíme a vytàčali ruky, v ktorých mali samé dobroty. Často konzervy s mäsom, čomu sa i doma potešili. Nezriedka nám núkali aj tabuľky čokolády a cukríky. Vojaci sa len usmievali, keď sme sa naťahovali, aby nám podali svoje dary. Očami lízali naše postavy, voľačo hovorili, nič sme im nerozumeli a smiali sa. Aj my sme sa smiali. čítať ďalej... čitateľov: 7142

Mince v kríži @ :: Poviedky ::     Apr 25 2012, 15:09 (UTC+0) Kríž a lipy, ku ktorým sa viaže príbeh spracovaný v poviedke. Kedysi bol kríž drevený a ¾udia do špár v dreve vkladali mince. Verili, že ich prehrešky sa takto zmiernia. Miesto: Spišské Tomášovce, okres Spišská Nová Ves Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: ¼ubica Andrásiová Marína si utrela pot z čela, čo sa jej lial ako z krhle a bolel ju chrbát, keď v prítmí letného popoludnia šmátrala v kope sena na konci stodoly. Vlasy, čo sa už uvoľnili z inak precízne spleteného dlhého vrkoča, sa jej lepili na mokrú tvár. Ráno rozbila tanier. Babkin obľúbený s maľovanými červenými kvietkami na okrajoch. Bol síce starý, popukaný, ale babka bola šetrná a určite by na ňu poriadne nakričala, že je nešikovná a nedáva pozor. Nešetrila by ju, hoc už nie je žiadna sopľana a čoskoro jej bude pätnásť. Preto črepy rýchlo strčila do slamy s malou nádejou, že na to nikto nepríde. Zahrabala ich poriadne hlboko a teraz ich musela vyťahovať von, lebo starká bola ako žandár. Ihneď zistila, čo nie je v poriadku. Vždy na všetko prišla. Ba viac, akoby bola jasnozrivá. Maríne takmer vyrazilo dych, keď jej povedala, že tanier je už na kusy a kam ho ukryla. „Keby sa dala k vojakom, určite by bola veliteľom!“ hundrala si, keď kládla jeden črep za druhým na kôpku. „Čo si šomreš?“ strčila do stodoly čiernu vlasatú hlavu čítať ďalej... čitateľov: 6086

Američanka, a ako sa frajerí! @ :: Poviedky ::     Apr 02 2012, 10:27 (UTC+0) Interiér kostola Povýšenia sv. Kríža v Smižanoch Miesto: Smižany, okres Spišská Nová Ves Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autorka: Soňa Jakešová Verona vyšla z kostola. Nebola sama, i keď z diaľky by ste videli len to, že sa akosi hrbí a voľačo si vinie k hrudi. Bol to živý uzlíček, dieťa zabalené v perinke, čo v tejto chvíli slastne spalo nevnímajúc čas ani chlad, čo ich obliehal zo všetkých strán. Verona opatrne kráčala, len aby sa nešmykla, lebo podrážky na vysokých čižmách boli hladké a hoci chodník voľakto nahusto posypal popolom, svoju zodpovednosť nepodceňovala. Obzrela sa. Hľadela späť ku kostolu na sčernetú cestičku, s ktorou ostro kontrastovala nepoškvrnená žiariaca bieloba čerstvo napadaného snehu. Viac by sa jej pozdávalo, keby to bolo naopak. Keby bol chodník do svätostánku vábivo čistý a pošpinené zostalo to všetko okolo. Vzdychla si, lebo si uvedomila, že by sa aj tak rýchlo zaniesol. Pošpinili by ho stupaje, odtlačky čižiem, vrypy opätkov, nánosy na podošvách a dušiach ľudí. čítať ďalej... čitateľov: 6050

Mihaľ versus elektrina @ :: Poviedky ::     Mar 26 2012, 11:58 (UTC+0) Kaštie¾ v Smižanoch, s ktorým je príbeh tejto poviedky èiastoène spojený Miesto: Smižany, okres Spišská Nová Ves Čas: okolo roku 1938 Autor: Slavomír Szabó „Ja tomu jednoducho nemôžem uveriť. Ty by si naozaj išla do kina?“ krútila hlavou Ciľa a z očí jej sršalo pohàdanie. „Vieš, ja som si myslela, že kým to neskúsim a neuvidím...“ „Tak čo?“ „No,“ mrvila sa Marta sediac na kmeňoch zoťatých stromov, čo na okraji dediny čakali na zajtrajší odvoz na pílu, „myslím, že by som to mohla skúsiť. Aspoň raz.“ Smižany už pokryla tma, aj kopce v diaľke zmizli za čiernou clonou, hoc mesiac svietil a na oblohe bolo hviezd, ani čoby ju ktosi posypal cukrom. Obe štrnásťročné dievky švitorili a chichotali sa aspoň doposiaľ, kým Marta nezaviedla reč na kino. V tú ranu sa ich nálada zmenila. „Vieš,“ začala zasa Ciľa svojim príslovečným povýšenecký tónom, „ja si myslím, že nepotrvá dlho a ľudia kino prekľajú raz a navždy. čítať ďalej... čitateľov: 6557

Džurkovská krčma @ :: Poviedky ::     Mar 13 2012, 15:49 (UTC+0) Gotický kostol v Spišských Tomášovciach je pozoruhodný okrem iného aj tým, že jeho oltár patrí medzi ve¾ké rarity. Okrem sôch svätých sa na òom nachádza aj socha diabla. Toho prepichuje Archanjel Michael kopiou. Miesto: Spišské Tomášovce, okres Spišská Nová Ves Čas: dej povesti sa odohráva v neurčenom čase Autor: Slavomír Szabó Skúsili ste už niekedy pozorovať hmlu? Isto, myslíte si, že čo je to za otázku; veď hmlu predsa videl každý. Ja mám však na mysli, či ste sa do nej skúšali zahľadieť a sledovať ju sústredene, bez pohybu a myšlienok na okolitý svet. Len oči civejúce do priestoru, ktorý napåňa biela tma, čo vlastne tmou ani nie je; vraj je to voda, akási para, ale tuším, že nie len to. Jednoducho je to hmla, nehmatateľná no jestvujúca, bez nôh a bez krídel, no predsa prekonávajúca hory i údolia, zjavujúca sa i miznúca znenazdajky rovnako ako duch. Nie, moje prirovnanie nie je nadsadené a ak sa vám takým zdá, tak to len pretože ste vo svojom doterajšom živote venovali málo pozornosti hmle i duchom. čítať ďalej... čitateľov: 7454

Tajomný mních a zvon @ :: Poviedky ::     Jan 20 2012, 09:17 (UTC+0) Kláštor na Kláštorisku v súèasnosti Miesto: Hrabušice, okres Spišská Nová Ves Čas: povesť z príbehu sa viaže k prvej polovici 13. až začiatku 14. storočia Autorka: Soňa Jakešová „Stará mama, stalo sa dačo strašné!“ vzlykajúc vbehla Hana do kuchyne a hneď sa hodila Justíne do náruče. Starká si vnučku privinula. Dlaňou jej chlácholivo hladila chrbát, pod prstami cítila vlhkú látku spotenej blúzky. Z tváre jej odhrnula prameň kučeravých ryšavých vlasov. Justína nenaliehala, trpezlivo čakala, kým sa jej desaťročná vnučka upokojí a začne sama. „Josko spadol do Hornádu!“ Hana zodvihla uslzenú tvár. „Ale vytiahli ho,“ dodala rýchlo. „Voda pri brehu bola plytká, iba si namočil gate, až po zadok,“ šepla trochu previnilo. „Ty s tým máš niečo spoločné?“ vytušila Justína. „Ja... ja som ho sotila,“ čítať ďalej... čitateľov: 6895

Belova krivda @ :: Poviedky ::     Jan 10 2012, 15:07 (UTC+0) Kaštie¾ v Èeèejovciach - po oslobodení v òom krátko sídlili ruskí vojaci Miesto: Čečejovce, okres Košice-okolie Obdobie: august 1945 Autor: Anna Domaniková Bela si utrel pot z tváre. Ešte ani raz nešvihol kosou, už sa mu kvapôčky perlili na čele. A to bolo len ráno. Slnko vyliezlo spoza kopcov na modrú oblohu a kúrilo, až sa vzduch nad prašnou cestou kolísal, akoby sa z neho čochvíľa mala vynoriť dáka mátoha. Chlapec, temer sedemnásťročný, zložil bicykel na kraj cesty a začal ostriť kosu. Otec ho poslal na lúky. Práca nepočká. Treba ju urobiť. Sena nachystať na zimu pre jedinú kravku, čo sa teraz pásla blízo domu. Naučenými pohybmi vyčaroval oslicou na vnútornej strane čepele ostrie, ktoré sa na slnku ligotalo ako striebro. čítať ďalej... čitateľov: 4621

Jasná premena @ :: Poviedky ::     Jan 10 2012, 14:22 (UTC+0) Barokový kostol v Poproèi, kde zaèína dej príbehu, ktorý sme zaznamenali v tejto obci. Miesto: Poproč, okres Košice-okolie Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Aspoň v čase pôstu by mohli byť kázne kratšie. Viete, ak máte pobožnú, ba až poverčivú ženu a nechcete ju zarmútiť, vtedy sa to doma bez mäsa dá vydržať. Vždy je čo robiť a práca zaháňa vtieravé myšlienky. Aj tie o poriadnom kuse klobásy či natenko narezanej slaninke. Keď ste však so ženou v kostole a počúvate rozvláčne hovoriaceho kňaza, čo pred Veľkým piatkom opakuje každým rokom vždy to isté, pozornosť akosi upadne. Myseľ opantajú predstavy, v ktorých okolo oltára túžob a prianí poletujú varené kurence, čo práve opustili hlbinu hrnca s horúcou polievkou a jej anjelskú vôňu môžu prekryť už len dobre prepečené jaternice. čítať ďalej... čitateľov: 7109

Znak čertovho kopyta @ :: Poviedky ::     Jan 03 2012, 20:09 (UTC+0) K tomuto krížu sa viaže prapodivný príbeh, ktorý sme si vypoèuli v Haèave. Tip na výlet: Skúste sa tam vybra a kempova pri òom v noci zo Zeleného štvrtku na Ve¾ký piatok :-) Miesto: Hačava, okres Košice-okolie Čas: približne okolo roku 1890 Autor: ¼ubica Andrásiová Keď Uľa v neskorý nedeľný večer vychádzala s priateľmi z tetkino domu, prekvapila ju záľaha snehu. Priadky sa nejako pretiahli a ani ostatné dievky si nevšimli, že za oknom sa rozdrapila tma a snežilo o dušu. Nie vločky, ale celé chumáče padali ako biele páperie z čiernej oblohy; ticho sa znášali na zem a umocňovali pôvab tejto chvíle, ktorú okrem tmy, snehu a okien dreveníc s blikotajúcimi svetlami napåňal i smiech. Mládenci mali dobrú náladu, kurizovali dievčencom a vystrájali ako deti. Predvádzali sa, neskorý čas ich nezaujímal ani za mak. Ïaleko dôležitejšie pre nich boločítať ďalej... čitateľov: 6354

Jeden Boh, dva kostoly @ :: Poviedky ::     Dec 28 2011, 14:21 (UTC+0) V ranogotickom kostole v Èeèejovciach sa nachádzajú fresky zo 14. storoèia. Práve k nim sa viaže príbeh, ktorý sme si vypouèuli v tejto obci a literárne spracovali do tejto poviedky. Miesto: Čečejovce, okres Košice-okolie Čas: v časoch I. ČSR Autor: Slavomír Szabó Učiteľ urobil hlboký predklon a držiac v ruke handričku začal leštiť topánky. Mal ich obuté a zašpinené od jarného blata, čo v tento čas pokrývalo všetky cesty. Na obleku si vždy dával záležať, sako na mieru, nohavice vyžehlené až puky boli ostré, košeľa čistá, na veste zapnutý každučký gombík a od toho najnižšieho sa tiahla strieborná retiazka do vrecka, ktoré ukrývalo hodinky. Ako by k tomu išli špinavé topánky? V tichu svojho kabinetu, kam prichádzal každé ráno oveľa včasnejšie, než bolo naozaj potrebné, premýšľal. Časy sa zmenili a to, o čom ľudia donedávna iba snívali, sa stalo natoľko skutočné a natoľko všadeprítomné, až to zaskočilo aj jeho. čítať ďalej... čitateľov: 5873

Šaniho šanca @ :: Poviedky ::     Dec 10 2011, 13:11 (UTC+0) Glacká cesta, na ktorej sa odohráva èas povesti, v súèasnosti. V minulosti bola využívaná najmä furmanmi ako spojnica Spiša a Gemera. Miesto: Hrabušice, okres Spišská Nová Ves Čas: dej povesti je vsadený do 19. storočia Autor: Slavomír Szabó Šani si priložil hrdlo čutory k ústam a poriadne si odpil. Až ho striaslo. Ten moment miloval. Cítil, ako mu pálenka vyštípala jazyk i hrdlo, ako mu steká kdesi v hrudi a cestu si značkuje horúcou stopou, až sa napokon rozplýva hlboko v útrobám. Zahalila ho chvíľa slastného uvoľnenia. Teplo a bezstarostnosť. Tak to vnímal po každom hlte a keď precitol z prvotného opojenia, čutoru zdvihol vyššie, až k ušiam a poriadne ňou zatriasol, aby odhadol, koľko v nej ešte ostalo. „Už je ti lepšie?“ spýtal sa Emo, Šaniho brat, i keď mu bolo jasné, že zle tu nikomu nebolo. čítať ďalej... čitateľov: 6405

Sokolíci zo Strážnej skaly @ :: Poviedky ::     Dec 09 2011, 14:50 (UTC+0) Èas tradovaného príbehu sa viaže k hrabušickému kostolu sv. Vavrinca, v ktorom sa nachádza vzácny oltár z dielne Majstra Pavla z Levoèe. Miesto: Hrabušice, okres Spišská Nová Ves Čas: začiatok 17. storočia Autorka: Soňa Jakešová Samuel stál pred oltárom hneď vedľa kňaza. Zopäté ruky držal pred sebou a pozeral na stareny v prvých laviciach. Mali privreté viečka, na hlavách tmavé šatky. Oddávali sa nábožnému spevu, trasľavými hlasmi precízne ťahali dlhé hlásky. Slová piesne plynuli hrabušickým svätostánkom, vznášali sa okolo podobizní svätcov, stúpali hore ku gotickej klenbe kostola. Samuel miništroval rád. Niekomu by sa zdalo, že na tom nie je nič zaujímavé, že je to vždy rovnaké, tie isté pohyby, slová, i ľudia čo tu prichádzali. Lenže pre neho to tak nebolo. Vždy ho zaujalo niečo, čo vzbudilo jeho úžas. Bývali to aj stokrát videné veci, na ktoré odrazu, v akomsi okamihu precitnutia, hľadel inak. čítať ďalej... čitateľov: 6121

Kontesina večná ruža @ :: Poviedky ::     Oct 11 2011, 11:41 (UTC+0) Poh¾ad z Dobšinského vrchu Miesto: Dobšiná, okres Rožňava Čas: dej povesti nie je vsadený do konkrétneho historického obdobia Autor: Jiří Zaťovič Na dolinu padla temná noc. Objavil sa kosák mesiaca, skosil prebúdzajúce sa sny a tak pod ťažkými perinami ostali iba ešte ťažšie vzdychy na preťažký haviarsky život. Mária sa prevalila na druhý bok, chýbal jej muž. Zasa prebdie a prelopotí celú noc v tej diere. Keby aspoň vedeli vyžiť... Ozval sa plač najmenšieho, Hansiho. Chytro vstala, aby nepobudil ostatné deti, ktoré musela zasa raz pozháňať do postele bez večere. Ani rozprávky sa im nežiadalo, hudci im vyhrávali v prázdnych bruškách, so vzlykmi zaspávali a zavzlykala si pri nich aj Mária. Vrátila sa naspäť, ale nemohla zaspať. čítať ďalej... čitateľov: 4880

Tak som to prežil @ :: Poviedky ::     Oct 11 2011, 10:37 (UTC+0) Súèasný interiér štóskeho kostola, ktorý sa spomína v poviedke Miesto: Štós, okres Košice-okolie Čas: 1720 Napísal: Jiří Zaťovič Každá rozprávka má dva konce. Ako klobása. Jeden dobrý, druhý zlý. Dobrý koniec na klobáse je ten, ktorým sa začína – pred nami je ešte celá. A zlý? To je predsa jasné, to je ten, do ktorého posledný raz zahryzneme a všetka slasť je fuč. Už môžeme iba spomínať. S rozprávkou je to trochu inak. Niekedy je lepšie, keď začína tým horším koncom, pretože potom môže skončiť tým lepším. A mne sa tak vidí, že tá moja je presne takáto – zle začala, horšie pokračovala, ale napokon dobre končí. Lebo keby dobre nekončila, nemohol by som vám ju tu teraz porozprávať. čítať ďalej... čitateľov: 5838

Za láskou aj do pekla @ :: Poviedky ::     Aug 03 2011, 15:33 (UTC+0) Veža kostola sv. Jána Nepomuckého - na Turíce z neho vždy vychádzal sprievod slávnostne obleèených dievèat, ktoré so spevom kráèali na pole, kde sa odohrávalo svätenie ozimín. Miesto: Štós, okres Košice-okolie Čas: začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia Autor: ¼ubica Andrásiová Johann sa prebudil do tmy a prudko sa posadil. „Znova ten sen!“ zavrtel hlavou a utrel si z čela kvapky potu. Takmer každú noc sa strhával zo spánku; z postele s našuchorenou perinou, čo mu mala poskytnúť pohodlie, vstával celý upotený. Zakaždým sa mu zdalo o svetlovlasej Róze, čo mala oči hlboké ako dve studne, do ktorých chcel hľadieť a utopiť sa v nich, lenže z toho by mal byť veselý, či aspoň roztúžený. Ale potom vždy videl aj sám seba, ako sa k nej približuje, až počul jej zrýchlený dych, a keď už takmer cítil teplo jej tváre a chcel ju chytiť za ruku, premkol ho neznámy des a všetko skončilo. čítať ďalej... čitateľov: 5337

Zvon @ :: Poviedky ::     Jul 12 2011, 16:39 (UTC+0) Poves o prvom zvone odliatom v Dobšinej nás privádza k banskému a hutníckemu ve¾kopodnikate¾ovi Pavlovi Lánimu, ktorý bol zároveò vojenským poradcom Františka II. Rákociho a vypovedal aj na súde s Jurajom Jánošíkom. Miesto: Dobšiná, okres Rožňava Čas: 18. storočie, niekedy po roku 1713 Autor: Slavomír Szabó Nemyslite si, že je ľahké byť synom najbohatšieho muža v meste. Isto, nikdy som netrpel núdzou, lenže nikdy som ani netúžil po všetkých tých tituloch a úcte, akú požíva môj otec. Veď len donedávna, kým sa musel veľkomožný knieža Rákoci stiahnuť do azylu, bol jeho poradcom, ale aj krajinským železiarskym inšpektorom. Teraz je podžupanom Gemera a poslancom krajinského snemu. Patria mu medené bane tuto u nás Dobšinej, hámre ako doma, tak i v Betliari a Slavošovciach, ale najmä tá jeho huta. Obe vysoké pece, na ktoré je tak neuveriteľne hrdý, no tiež tie zástupy baníkov s lesklými očami, čo každé ráno čakajú na prídel repkového oleja do kahancov, aj tých ráta do svojho majetku. čítať ďalej... čitateľov: 6606

Nerozumiem, ale súhlasím... @ :: Poviedky ::     Jul 04 2011, 21:18 (UTC+0) História kostola sv. Jána Nepomuckého siaha do 13. storoèia a v súèastnosti je najstaršou stavbou obce Štós. Poves o jej založení si môžete preèíta v tejto poviedke. Miesto: Štós, okres Košice-okolie Čas: povesť dejovo siaha do roku 1285 Autor: Slavomír Szabó Jano je kamarát, za ktorého by som pokojne položil ruku do ohňa. Pamätám si, keď sme boli ešte deťmi, ako sme sa pretekali, kto vie presnejšie hádzať. Stačilo, ak jeden z nás ukázal na kmeň dákeho stromu a už sme vedeli, koľko bije. Hneď sme sa obaja zohli a schmatli najbližšie kamene. Niekedy hádzal prvý Jano, inokedy ja. To bolo jedno. A skoro nikdy sme neminuli. Hej, bývali časy. K šťastiu nám viac nechýbalo, než zasiahnuť strom a cítili sme sa ako statní bojovníci. Nikto nehádzal lepšie ako my, a ak sa náhodou stalo, že sa mi pomkla ruka, Jano sa mi nevysmieval. Naopak, vravel, nech skúsim ešte raz, že teraz to určite vyjde. A neboli to len stromy. Hádzali sme na všetko. Na šušky jedlí, na panáka, ktorého nám urobil môj otec z čačiny a z vriec na uhlie, v zime do snehuliakov, ba musím sa priznať, že aj do vtákov. čítať ďalej... čitateľov: 6476

Dozrievanie @ :: Poviedky ::     Jun 14 2011, 12:39 (UTC+0) Miesto: Stratená, okres Rožňava Čas: 1944 – 1945 Autor: Jiří Zaťovič „Ešte nie, Berto, ešte nie,“ odtláčala Ela svojho milého, na ktorého inak myslela v čoraz horúcejších predstavách. Bartolomej zložil dobiedzavé ruky, ba sadol si na ne a zahľadel sa opačným smerom. Napoly chrbtom obrátený od Ely, akoby urazený. Konečne sa mu podarilo byť s ňou naozaj osamote, bez ostatných kamarátov a kamarátok, lenže čo z toho? Vo vrecku ho pálil papier – výzva, aby sa dostavil dňa toho a toho... Nikdy neskončí táto strašná hlúpa vojna? Nestačí, že odrezala Stratenú od sveta, teraz ešte odreže aj ich dvoch. A kto už k sebe bude patriť, keď ani oni nesmú? čítať ďalej... čitateľov: 5456

Zamodlené v Mutterbachu @ :: Poviedky ::     May 30 2011, 16:28 (UTC+0) Kostolík v Štóskom sedle, ku ktorému sa viaže èas tohto tradovaného príbehu Miesto: Smolník, okres Gelnica Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autor: Anna Domaniková Púť. Nikdy som ju nevynechal. Celý Smolník a ľudia z okolitých obcí, ba aj z väčšej diaľky sem v tento letný deň prichádzajú. A tak to bolo i dnes. Slnko pálilo, vyťahovalo zo mňa vodu, čo drobnými kvapôčkami stekala po mojom čele, lícach a prostriedkom chrbta. Moja žena Brigita kráčala nemo pri mne. Syn Pišta, poskakoval ako malé baranča, i keď sme sa štverali popri krížoch a kaplnkách tým najstrmším svahom. Ešte nechápe, že púť sú nielen stánky, hračky a všakovaké dobroty, ale hlavne duchovná očista. Pomodliť sa v chráme pred oltárom a baníckych znakoch. čítať ďalej... čitateľov: 5246

Sámel a Kovovlad @ :: Poviedky ::     May 11 2011, 21:24 (UTC+0) Ostrá skala pri Dobšinskej ¾adovej jakyni. Odfotené približne z miesta, kde stál Samelov dom. Miesto: Stratená, okres Rožňava Čas: povesť sa odohráva niekedy v 18. storočí Autor: Jiří Zaťovič Sámel utekal jarnou nocou preč, len čo najďalej od fakieľ a kriku Dobšinej. Najradšej by sa prepadol a stratil navždy. Tam za ním v kruhu prekvapených a vystrašených mládencov ležal jeho kamarát Johannes. A Sámel si za nič na svete nevedel spomenúť, ako došlo k tomu, že sa povadili, že sa v jeho ruke objavil nôž a že ten nôž sa odrazu ocitol v Johannovom bruchu. Potom už len utekal. Do kopca, aby odradil prenasledovateľov. Do kopca, aby sa stratil v hustých lesoch. Nech ho tam hoci aj divá zver roztrhá, čo už má teraz zo života? Ledva sa vrátil z tovarišskej vandrovky, už sa rozprávalo, že ho prijmú do cechu, s Aničkou si sľúbili lásku a chystali svadbu. Čo všetko sa v jednej chvíli zmení. Ako ľahko zanikne vidina spokojného života. čítať ďalej... čitateľov: 6981

Grófske deti @ :: Poviedky ::     May 11 2011, 20:52 (UTC+0) Portrét Gejzu Andrášiho, ku ktorému sa viaže èas tohto príbehu Miesto: Betliar, okres Rožňava Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autorka: Soňa Jakešová „Pozri, Gizka, ukážem ti, ako sa robia znamienka šťastia,“ pozrela na kamarátku Jula. „Chceš?“ zatiahla, ale nie preto, aby sa priateľka sama rozhodla, pýtala sa skôr, aby ešte viac vzbudila Gizkinu zvedavosť. „Jasné, ukáž,“ rýchlo prikývla Gizka a zoširoka sa pritom usmiala, lebo vedela, že za všetkými Julinými výmyslami bývajú dajaké šibalstvá. Obe dievčatká sedeli na hrubom pni zvaleného stromu. Pri nohách sa im fialoveli čučoriedky, ktorými si tu pod Volovcom naplnili kanvice. Pred nimi šumel les, za chrbtami sa im týči mohutný horský hrebeň. Dobre im bolo v chladivom tieni po hodinách zberu v rozpálenom dni. čítať ďalej... čitateľov: 4597

Nečakaná premena @ :: Poviedky ::     May 04 2011, 19:56 (UTC+0) Na rieke Hnilec v obci Stratená Miesto: Stratená, okres Rožňava Čas: povesť nie je situovaná do konkrétneho času Autor: Slavomír Szabó Skúsili ste niekedy vziať do ruky krompáč a kopať ním skalu? V prvej chvíli vás začnú svrbieť dlane a bolieť prsty. Neskôr to prestanete vnímať, akoby prsty odumreli. Až keď pustíte porisko a pokúšate sa ich vystrieť, bolesť sa ozve znova. Pocítite, že v nich strácate cit a akosi vás neposlúchajú. Keby ste sa v tej chvíli rozhodli, že začnete šiť, nevedeli by ste uchytiť ihlu a nieto ešte navliecť niť. Šitie je pre ženy, baňa pre chlapov. Ako kopete ďalej, stuhnú aj svaly na predlaktí, šija začne zúfalo volať o pomoc a svoj chrbát prestanete cítiť. A keď vám probermajster povie, že na dnes už stačilo a skúsite sa vystrieť, rozbolí vás všetko. Takto to ide mesiac, dva, tri, ale asi po polroku začnete byť voči všetkým tým nepríjemnostiam nevšímavý. Možno si telo zvykne, možno nie, jednoducho nad tým nerozmýšľate a pocity, čo sa na začiatku zdali akokoľvek nepríjemné, zmiznú. Vraj sa potom vrátia naraz, keď udrie staroba a baníkovi sa trasú ruky, že sa nedokáže ani najesť. Kým si vloží lyžicu do úst, polievka je všade naokolo; na stole, na nohaviciach, na brade, ako hovorím, všelikde len nie v žalúdku. Takto nejako mi to vyrozprávali starší kamaráti, keď počuli, že idem do Dobšinej na banskú správu požiadať o robotu. čítať ďalej... čitateľov: 7270

Potok zo Zlatého stola @ :: Poviedky ::     May 04 2011, 16:41 (UTC+0) Smolník - kedysi banské mesto, dnes obec. Je obklopený Volovskými vrchmi a k jeho vzniku sa viaže poves, ktorú nájdete v tejto poviedke. Miesto: Smolník, okres Gelnica Obdobie: dej povesti sa odohráva v polovici 13. storočia Autor: ¼ubica Andrásiová „Koľko to už pasiem? Zo pätnásť rokov isto. Pätnásť dlhých rokov,“ povzdychol si Johann, keď si sadal do trávy. Bol večer a on sadal ťažko, ako starý ubolený chlap. Aj sa tak cítil. Nie ako muž na vrchole síl, lež akoby bol starcom, čo vláči na chrbte batoh plný starostí, smútku a pochmúrneho bytia. Gniavil mu, drvil silné tvrdé ramená a nedal sa zložiť. Rád by zo seba striasol všetku ťarchu sveta, snažil sa ako len vedel, no nešlo to. Najmä nie odvtedy ako pochoval Hildu. Svoju ženu. čítať ďalej... čitateľov: 6801

Postrigonený @ :: Poviedky ::     Apr 13 2011, 20:32 (UTC+0) Kostol sv. Kataríny v Smolníku Miesto: Smolník, okres Gelnica Čas: prvá polovica 19. storočia Autor: Slavomír Szabó Som žaba. Vlastne, aby som to celkom spresnil, som žabiak. Pozerám na svet zo zeme a všetko sa mi zdá vysoké, nedosiahnuteľné, i keď skáčem pomerne dobre. Vyvoláva to úsmev na vašich tvárach? Nuž vedzte, že na mojej nie. Nakoniec ani neviem, či mám tvár, alebo ako to vlastne nazvať. I ja som bol kedysi človekom a pokiaľ opomeniem skutočnosť, ako teraz vyzerám, cítim sa ním aj naďalej. Stále milujem Káde a teším sa, až sa nám narodí potomok. Mohol by to byť syn. Túžil som s ňou splodiť syna a dať mu rovnaké meno, aké dali rodičia mne. Teda Lacko. Káde nikdy nenamietala, žeby chcela radšej dcéru, je to vlastne stále moja milá a nádherná žena. Sledujem ju každé ráno, ako vychádza z domu, ako kráča Smolníkom ku kostolu svätej Kataríny, ako vyháňa kravy na pašu a nosí vodu v plných vedrách od studne a neustále sa rozhliada. Určite verí, pozerá naokolo a dúfa, že sa voľakde objavím. Že za ňou prídem, hoc zničený, zbedačený, ale predsa. Netuší o mojej premene. čítať ďalej... čitateľov: 7643

Skaza červených mníchov @ :: Poviedky ::     Apr 13 2011, 20:12 (UTC+0) Poh¾ad z pahorku Ve¾ký Paklán. Niekde tu mal pod¾a povesti stᝠkláštor "èervených mníchov". Miesto: Jablonov nad Turňou, okres Rožňava Čas: povesť dejovo zasahuje do 13. storočia Autor: Anna Domaniková Jeseň bola na dosah. Listy na stromoch hýrili farbami, no potok sa zmenil len na tenkú lesklú stužku. Dlho nepršalo, slnko ostávalo cez deň usmiate, noci síce prinášali prvý chlad, ale v domoch ešte okrem varenia v peciach nekúrili. Roboty bolo neúrekom. Na poli, vo vinici, okolo dobytka. Každý gazda sa snažil dostať do komory čo najviac úrody. Pali vzal z pekne poskladaného radu polien, ktoré akoby podopierali stenu šopy, ďalšie dva kúsky. Jeden hodil na zem, druhý postavil na klát a sekeru s hrubým poriskom a lesklým ostrím dvíhal k nebesiam, aby ňou hneď švihol a rozpolil poleno najskôr na dve, potom na ďalšie dve časti. Sekal rýchlo. čítať ďalej... čitateľov: 5567

Zajatci @ :: Poviedky ::     Apr 06 2011, 13:31 (UTC+0) V historickej budove niekdajšieho známeho podnikate¾a Aloisa Šébla je dnes penzión Barónka. V minulosti slúžil priestor pred týmto domom na verejné zhromaždenia, a to aj v èase, keï sa muži z Betliara pridali k Slovenskému národnému povstavniu, aj po potlaèení povstania, keï v údolí Slanej vznikali zákopy na obranu obcí. Miesto: Betliar, okres Rožňava Čas: október 1944 Autorka: Soňa Jakešová Na priestranstve pred domom najbohatšieho dedinského podnikateľa Aloisa Šébla bolo rušno. Šaňo kráčal vedľa otca a už z diaľky videli mužov, čo sa tu schádzali; bolo ich stále viac a viac. Chlapi od nich z Betliara, ale aj ďalší zo susedných dedín. Chlapec pohľadom skåzol po otcovej tvári a výrazným nosom. Všimol si, že sa mu už okolo slúch medzi tmavými vlasmi začínajú belieť strieborné nitky. Otec v poslednom čase akosi zostarol, aj črty jeho tváre boli ostrejšie, menej sa smial a vrásky okolo úst sa mu dosť prehåbili. Možno sa to stalo preto, že bol vo vojne a v povstaní prišiel o brata. S každým to asi zatrasie, keď sa okolo jeho rodiny obtrie zubatá... čítať ďalej... čitateľov: 6612

O kapitánovi a krásnej Aničke @ :: Poviedky ::     Mar 08 2011, 15:38 (UTC+0) Z Jasovského hradu, ku ktorému sa viaže táto poves, ostali už len nepatrné ruiny. Miesto: Jasov, okres Košice-okolie Čas: príbeh povesti je datovaný do 15. storočia Autor: Ján Mičuch Z hradného vrchu padal vlas. Ak by vydal dáky zvuk, znelo by to ako zachrípnutý bič, ktorý plače. Bola to žaloba zúfalého sláka, ktorý nenachádzal svoje struny a obíjal si krehké tóny o nabrúsené skaly ako o rozžeravené činely. V skutočnosti sa však krajom rozlievalo iba ticho a viac tušili len vtáky. No tie odmietali vydávať svedectvo o čomkoľvek, čo predchádzalo tomuto záhadnému tichu. Mlčky obletúvali padajúci vlas a podobalo sa to smútočnému sprievodu kovových rytierov. V Jasove sa zotmelo. Na pravé poludnie. A možno to bola naozaj polnoc. Polnoc, ktorú si nikto nepripúšťal a ktorej neveril. Pretože občas je všetko naopak a práve strata viery potláča bolesť a možno aj skutočne lieči. Jasov sa ponoril do tmy ako do kade s vodou a do čakania. čítať ďalej... čitateľov: 4731

Rózina púť za šťastnou hviezdou @ :: Poviedky ::     Feb 12 2011, 19:04 (UTC+0) Kostol vo Vlachove, kde sa odohráva èas príbehu spracovaného v tejto poviedke. Róza býva i dnes èastým námetom spoloèného spomínania Vlachovèanov. Miesto: Vlachovo, okres Rožňava Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autorka: Soňa Jakešová „Róza, ty si sa narodila pod šťastnou hviezdou,“ počernej dievčine sa v hlave neprestajne prevaľovali slová starej Erži. Keď jej to povedala, sedeli pri ohni spolu s Haňou, Rózinou staršou sestrou. V kotlíku zavesenom nad plameňom klokotala voda s kusmi mäsa a zeleninou. Erži jej držala ruku a tvár skláňala tak blízko pri dlani, až na pokožke cítila jej teplý dych. Chuderka stará, už nevidí dobre, možno ani nečíta z dlane môj osud, ale si len tak vymýšľa, pomyslela si vtedy Róza. „Veľa detí budeš mať, Róza,“ starena prstom prechádzala po vejáriku jemných rýh. Dievča razom pevne zovrelo prsty do dlane. Erži naňho prekvapene pozrela. Veď mladé dievčatá samé za ňou chodili a drankali, aby im veštila. No a táto... čítať ďalej... čitateľov: 5803

Ako v Jablonove? Po americky! @ :: Poviedky ::     Jan 16 2011, 15:02 (UTC+0) Èiastoèný poh¾ad na granárium - historickú sýpku, ktorá patrila grófskemu rodu Esterházy. Miesto: Jablonov nad Turňou, okres Rožňava Čas: prelom 19. a 20. storočia Autor: ¼ubica Andrásiová „Dobre, pôjdem tam s tebou, keď tak veľmi chceš,“ šepla Irin Julči do ucha, keď sa obe prechádzali po dedine držiac sa pod pazuchami. Bol pekný deň s jesenným slnkom; takým čo už nepáli, ale ešte poteší. Ako zlatý kotúč babieho leta pohládzalo lúčmi krajinu, aj tie dve dievky, čo si krátili voľnú chvíľu. „U vás v Hrušove ste také nemali?“ zdvihla Irin obočie. čítať ďalej... čitateľov: 5004

Zem plná pokladov @ :: Poviedky ::     Jan 11 2011, 21:19 (UTC+0) Kaštie¾ vo Vlachove. Dnes v òom nájdete obecné múzeum. Miesto: Vlachovo, okres Rožňava Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autor: Soňa Jakešová Andriša z tuhého spánku prebral tlmený šepot. Akoby tie hlasy k nemu doliehali z veľkej diaľky a to, čo si šepkali, s ním nemalo nič spoločné. Najskôr si myslel, že sa mu to iba sníva. No neprestávajúci šum slov sa mu tisol do mysle čoraz naliehavejšie. Som veľmi unavený, nechajte ma na pokoji, pomyslel si, lebo sa mu nechcelo ani len ústa otvoriť. Najradšej by zostal ležať pod veľkou pásikavou perinou, hoci tá ho na prsiach ťažila ako ťažké vrece. Rozhodol sa, že neotvorí oči. Nech si len myslia že spí a dajú mu svätý pokoj! „Mám o neho strach,“ teraz už jasne rozoznal mamin hlas. „Neprežila by som, keby sa mu dačo stalo,“ zavzlykala. čítať ďalej... čitateľov: 4864

Zabudnutí vojaci @ :: Poviedky ::     Dec 23 2010, 17:06 (UTC+0) Kalvínsky kostol v Jablonove nad Turòou. Okolo neho boli pochovaní rumunskí vojaci, ktorí padli pri bojoch o horský priechod Soroška. Miesto: Jablonov nad Turňou okres Rožňava Čas: 1944 Autor: Slavomír Szabó Bola som dieťaťom a detstvo je vraj najkrajšou časťou života. Plné bezstarostnosti a hier. Ale... Veď viete... Aj malý človiečik je citlivý voči všetkému zlu a napätiu, ktoré sa šíri v ovzduší, v ľudských pohľadoch, v podvedomých gestách či rovno pred hlavňami namierených zbraní. Strach namiesto hračiek. Takto to bolo. A dieťa si to plne uvedomuje, ibaže sa nechá ľahšie rozptýliť rozličnými rozmarmi okolia, takže svojim správaním a konaním pôsobí na iných, akoby sa nič nedialo. Dospelí si potom aspoň trochu vydýchnu, že ich maličkí sú spokojní, lebo nič nechápu. Ja však viem, že vec sa má inak. čítať ďalej... čitateľov: 8509

Život je zábavnejší ako divadlo @ :: Poviedky ::     Dec 14 2010, 15:06 (UTC+0) Slavošovce v jeseni 2010 Miesto: Slavošovce, okres Rožňava Čas: začiatok šesťdesiatych rokov 20. storočia Autor: Jiří Zaťovič Nič nebolo Leopoldovi cudzejšie ako nečinne sedieť a čakať, že niekto zhora zasiahne a zabaví ho. Už v škole ho poznali ako organizátora každej psiny, mal tisíc koníčkov, rád sa učil a nadovšetko rád spoznával nových ľudí. Samozrejme, potešilo ho, že len čo skončil s vyznamenaním chemickú priemyslovku v Štiavnici, dostal umiestnenku kdesi na Gemer do dediny známej výrobou papiera. Veď sa o Slavošovciach aj učili. Na svoju hanbu si však musel dva dni pred nástupom do práce sadnúť k starej potrhanej mape Slovenska a hľadať, kde sa ten zapadnutý kút sveta skrýva. O čom nechcel hovoriť a ani si to priznať, bola iná radosť – konečne sa dostane spod matkinej kurately. čítať ďalej... čitateľov: 5174

Bebekov rozmar @ :: Poviedky ::     Nov 13 2010, 18:24 (UTC+0) Pahorok Háj nad obcou Slavošovce, kde sa pod¾a povesti konala Bebekova po¾ovnícka hostina. Miesto: Slavošovce, okres Rožňava Čas: okolo roku 1300 Autor: Slavomír Szabó Bola noc. Tmavá zhora, zdola, z každej strany, obloha zatiahnutá ťažkými mrakmi, bez hviezd a bez mesiaca. Búrka skončila len nedávno, ostal po nej ešte ostrý vzduch a cesta vedúca údolím proti toku rozbúrenej riečky bola samé blato. Dosť nato, aby nikto nevyliezal z domu, pokiaľ skutočne nemusí. No napriek tomu sa hukot vody a šum lístia miesili ešte s iným výrazným a pravidelným zvukom. Nočnou krajinou sa ozýval aj dupot konských kopýt. To Štefan klusal na svojej kobylke domov. On mohol, cestu by poznal i poslepiačky, tma mu neprekážala. Vyzeral spokojný, ba viac než spokojný; ak by sa mu niekto pozrel zblízka do tváre, videl by, že sa usmieva. čítať ďalej... čitateľov: 8884

Nedosnívaný sen @ :: Poviedky ::     Nov 13 2010, 18:24 (UTC+0) Historický poh¾ad na Slavošovské papierne. Poèas vojny sa v tejto fabrike vyrábali lieky a mydlo. Miesto: Slavošovce, okres Rožňava Čas: 23. október 1944 Autor: Jiří Zaťovič Je zvláštne, ako sa mení naše vnímanie významu stavieb, ak poznáme ich históriu. Každý dom, most, veža, všetko v sebe ukrýva aspoň jeden príbeh. Stavby starnú pomalšie ako ľudia, ktorí ich kedysi budovali, ktorí tam voľakedy žili. Na tie veľké sa viaže mnoho osudov, veľa príbehov. V Slavošovských papierňach napríklad tento o niekdajšom českom riaditeľovi Bohumilovi Janatovi... Bohumil sa vydal po novom násype. Za chrbtom nechal fabriku. Hluk z nej pohltilo ticho lesa. Ako vždy doteraz, aj dnes pocítil hojivú náruč prírody. Zanikla hrôza, ktorá sa na neho, jeho fabriku aj ľudí v dedine rútila zo všetkých strán, nič dočasné nebolo dôležité, zostávala len moc Všehomíra a večná pravda o nesmrteľnosti života. čítať ďalej... čitateľov: 6404

Matej a Jula @ :: Poviedky ::     Nov 04 2010, 09:34 (UTC+0) V hornej èasti námestíèka v Rejdovej nad kostolom sv. Michala stoja dve krèmy. Tá biela je vlastne už len bývalá a nazývali ju Spolok. K nej sa viaže príbeh o Matejovi a Jule. V tej druhej si môžete i dnes vychutna gemerské špeciality. Miesto: Rejdová, okres Rožňava Čas: päťdesiate roky dvadsiateho storočia Autor: Ján Mičuch „Ideš dnes do Spolku?“ opýtala sa sestra, keď jej Jula podávala ďalší tanier na utretie. Jula schmatla z vedľajšej kopy špinavý hrniec a začala ho čo najhlučnejšie ponárať, aby v špliechajúcej vode potopila aj sestrinu otázku. Spoliehala sa, že matka, sediaca za rachotiacimi krosnami, nič nepočula. Ale mýlila sa. Matka počula. „Čože?“ dvihla náhle oči od plátna, čo jej vznikalo pod rukami. čítať ďalej... čitateľov: 5032

Zradná pieseň @ :: Poviedky ::     Oct 14 2010, 12:25 (UTC+0) Rieka Slaná, ku ktorej sa viaže tento príbeh, vyviera v Stolických vrchoch v podcelku Stolica v katastri obce Rejdová. Miesto: Rejdová, okres Rožňava Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autor: Ján Mičuch Keby sa Slnko pri svojej pravidelnej pochôdzke nebom nepozeralo pod nohy, určite by skončilo v Rejdovej. Najprv by sa pošmyklo na čistinkách na Halene, potkýnalo by sa o Striebornú a Skalie, chcelo by sa odraziť od Buchwaldu, aby urobilo dlhý záchranný skok na druhú stranu až po Rovnú, teda na Stolicu. Nohami by spočinulo na pevnej pôde, no ťažkou hlavou nie. Spolu so zvyškom tela by chvíľu zápasilo so zemskou príťažlivosťou, až by ho to definitívne stiahlo dozadu. Po niekoľkých kotrmelcoch by skončilo v riečke Slaná. Lenže Slnko sa pod svoje kráčajúce nohy pozerá veľmi pozorne a na hladine Slanej sa ocitá len jeho odraz. čítať ďalej... čitateľov: 5287

Príbeh noci svätojánskej @ :: Poviedky ::     Sep 19 2010, 15:04 (UTC+0) Petrovce nad Laborcom - to je predovšetkým rovina, súèas Východoslovenskej nížiny. Avšak príbehy, ktoré sa tam medzi ¾uïmi tradujú, nie sú ani náhodou ploché ako okolitá zem. Poviedka Príbeh noci svätojánskej bola uverejnená v knihe Petrovské poviedky. Miesto: Petrovce nad Laborcom, okres Michalovce Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Bola noc. Krásna a úžasná, s čiernou bezoblačnou klenbou, miliónmi hviezd a mesiacom lesklým ako dobre vymastený langoš. Vánok, čo ešte donedávna chladil, bol príjemne vlažný a lúky voňali, ako len zvyknú medzi dvadsiatym tretím a dvadsiatym štvrtým júnom. Áno, nebola to obyčajná noc, ale tá pred svätým Jánom, svätojánska. I keď tma rozprestrela svoju náruč, spať sa ešte nikomu nechcelo. Načo aj. Za Petrovcami zahorela vatra vyššia od každého chlapa, jej plamene šľahali priam až k nebesiam. Zišli sa pri nej parobkovia i dievky, ich hlasný spev a smiech doliehali až do dediny. Nikto nechcel chýbať. Veď bozk z lásky v takýto magický čas zažne oheň v srdci, ktorý nikdy nevyhasne a spojí duše i osudy milujúcich putom, čo odolá všetkým nástrahám času. Hlboké pohľady a tiché úsmevy, ktoré po sebe vrhali zaľúbenci, ale i tí čo na opätovanie svojich citov ešte len čakali, boli veľavravné. čítať ďalej... čitateľov: 5588

Storočná omša @ :: Poviedky ::     Sep 01 2010, 18:23 (UTC+0) Tento príbeh sa traduje v obci Petrovce nad Laborcom a ako poviedka bol spracovaný a uverejnený v knihe Petrovské poviedky. Miesto: Petrovce nad Laborcom, okres Michalovce Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Anna Domaniková November bol studený a zasnežený. Gazdovia pritakávali, že len takto si polia oddýchnu, a oni tiež. Skončili sa práce v lese aj na poliach, mohli sa venovať činnostiam okolo domu, zhotovovať náradie, alebo stružlikať deťom hračky. Schádzali sa tam, kde boli priadky alebo páračky, rozprávali sa o politike, pili víno, počúvali klebety svojich polovičiek, alebo strach naháňajúce, zaručene skutočné príbehy o bosorkách a strašidlách. čítať ďalej... čitateľov: 4343

V tom pľuhavom novembri @ :: Poviedky ::     Aug 02 2010, 08:02 (UTC+0) Poviedka „V tom p¾uhavom novembri“ sa nachádza v knihe v knihe s názvom Petrovské poviedky. I keï v nej zachytený skutoèný príbeh z II. svetovej vojny je smutný, na krste knihy bolo veselo. Mali sme to aj s ¾udovou muzikou. Foto: Pavol Busczuházy Miesto: Petrovce nad Laborcom, okres Michalovce Čas: november 1944 Autor: Slavomír Szabó ¼udí ako ja bolo veľa, i keď teraz je nás už stále menej. Som už starec azda i na pokraji života. Patrím totiž ku generácii, ktorá odchádza, opúšťa tento svet, aby poručila svoju dušu Bohu. Staroba je... – no, netreba o nej rozprávať, veď kto sa jej raz dožije, pochopí sám. Viem však jedno. Spolu so všetkými mojimi kamarátmi, ale aj s tými rovesníkmi, ktorých som poznal len letmo či nepoznal, odídu zo sveta aj mnohé spomienky na časy, kedy sa žilo celkom inak. Úplne inak. Myslím si, že kto neprežil vojnu, nemôže ju z duše nenávidieť tak ako ja. Na druhej strane – nech ju radšej nikto a nikdy viac neprežije. Chvíle strachu, v ktorých neviete, či ešte budete žiť zajtra, dnes večer, o hodinu... A ešte bolestnejšie je, keď viete ale čosi iné. čítať ďalej... čitateľov: 5259

Moskva je Moskva! @ :: Poviedky ::     Jun 20 2010, 22:41 (UTC+0) Knihu Petrovské poviedky, z ktorej pochádza tento skutoèný príbeh, sme krstili v Petrovciach nad Laborcom na futbalovom štadióne Miesto: Petrovce nad Laborcom, okres Michalovce Čas: leto 1957 Autor: Slavomír Szabó Stalo sa to v roku, keď Antonín Zápotocký dožíval posledné mesiace svojho života, aby ho vo funkcii prezidenta Československej republiky vystriedal Antonín Novotný. Vtedy, keď Komunistická strana Československa prijala Zásady cirkevnej politiky ČSR, aby mohla ešte viac kontrolovať a podľa svojich politických zámerov usmerňovať cirkev. Práve vznikol aj Československý zväz telesnej výchovy a celý vidiek sa začal riadiť podľa záverov III. zjazdu jednotných roľníckych družstiev. Lenže pre Andreja z toho nebolo nič dôležité. Prečo aj. čítať ďalej... čitateľov: 6282

Pekelný záprah @ :: Poviedky ::     Jun 17 2010, 13:27 (UTC+0) Poh¾ad na Zádielsku dolinu od obce Zádiel Miesto: Zádiel, okres Košice-okolie Čas: povesť nie je vsadená do konkrétneho časového obdobia Autor: ¼ubica Andrásiová Zádielska dolina lemovaná radom obrovských skál a malebných zákutí robí svet krajším a príťažlivejším, vo svojej majestátnosti privádza ľudí do úžasu. Tisíce ľudí. Lebo tisíce ľudí ju už obdivovalo, tisíce postálo v nemom opojení nad jej nádherou a tisíce prešlo popri hravom toku jej bystriny zvanej Blatnica. Ale nebolo to tak odjakživa. Lebo aj keď tisíce ľudí v nadšení rozprávalo o kráse tunajšej krajiny, málokto tuší, prečo sa skaliská zvierajúce úzky chodníček hore dolinou rozostúpili. Ale sú na svete aj takí, čo o tom vedia svoje. Azda im to vyrozprávali starí otcovia a starým otcom ich starí otcovia, alebo im to našepkala žblnkotajúca Blatnica, či vyšvitorili vtáky prilietajúce z planín nad tiesňavou. čítať ďalej... čitateľov: 5916

Zrod a zánik Zádielskeho mlyna @ :: Poviedky ::     May 31 2010, 10:08 (UTC+0) Potok Blatnica v Zádielskej doline Miesto: Zádiel, okres Košice – okolie Čas: dej povesti je situovaný do 17. storočia Autor: Ján Mičuch Blatný potok je strieborný vrkoč hrdej dámy. Rozkrojil horu, otvoril zem, vyhåbil na nej vrásku a vpustil svetlo i čas tam, kde po tisícročia nebolo ničoho. Voda prerazila skalu a vybrala sa na púť nekonečných otázok a odpovedí, ktoré všade navôkol blikajú ako oči netopierov, vrážajú do koreňov stromov a kameňov a znejú ako tmavozelená hudba. Dolina ukrytá pred celým svetom, svet schovaný do jednej doliny. Ale aj človek schovaný pred ľuďmi, dobro pred zlom alebo len bezmocnosť pred silou. Vo vode rýchleho koryta pláva odumretá tráva, živé ryby a ľudské príbehy, ktoré do nej popadali zo smädných úst a smutných očí. Blatný potok je vrkoč starej dámy, chvíľu spieva a chvíľu plače. Kto došiel až sem, vystačí si s mlčaním... čítať ďalej... čitateľov: 6656

Zadymená bosorka @ :: Poviedky ::     May 14 2010, 10:51 (UTC+0) Niekdajšie ovocné sady pri Hrušove Miesto: Hrušov, okres Rožňava Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autorka: Soňa Jakešová Ïusiho bolel stuhnutý chrbát, pichalo medzi lopatkami a dlane ho pálili, ako v nich stískal veľkú drevenú varechu. V kotle pred ním klokotala hustá čierna hmota. Ako rád by si konečne sadol, natiahol pred seba nohy, ruky len tak spustil vedľa tela, oprel sa a nerobil nič. Namiesto toho už niekoľko hodín miešal slivkový lekvár, od ktorého sa nemohol pohnúť. Žiadalo sa mu aspoň na chvíľočku vidieť Julišku. Ach, Juliška! Ïusi sa pousmial, aj pri tej lopote mu stačila jediná myšlienka na ňu a nálada sa mu zmenila. Spomenul si na jej smiech, keď si ho včera doberala, vybavil si jamky v jej lícach, ktoré sa jej vyhåbili, keď ukázala pekné biele zuby, na voňavé vlasy orieškovej farby. čítať ďalej... čitateľov: 5801

Splnený sľub @ :: Poviedky ::     Apr 16 2010, 15:41 (UTC+0) V gotickom kostole zo 14. storoèia v Hrušove. Spolu so samostatne stojacou zvonicou, ktorá sa nachádza na jeho nádvorí, zohráva v spracovanom tradovanom príbehu svoju úlohu. Miesto: Hrušov, okres Rožňava Čas: 1919 Autorka: Soňa Jakešová Lajo sa nevedel dočkať, kedy konečne zapadne slnko a na Hrušov padne noc. Sliepky už pozatváral, nakàmil psa, vyumýval sa a nahladko oholil, a teraz sedel na lavici pred domom a hľadel na oblohu, ako sa zaťahuje do stále sýtejšej modrej farby. ¼udia už boli doma, oddávali sa večernému rituálu príprave večere, iba jeden gazda sa s motykou cez rameno ešte náhlil z poľa. Keď prechádzal okolo, muži sa priateľsky pozdravili zdvihnutými pravicami. Potom už ulica spustla. Na atramentovej oblohe sa rozblikali hviezdy. Lajo vstal a vyšiel z dvora. čítať ďalej... čitateľov: 6965

Markušovská biela pani @ :: Poviedky ::     Apr 15 2010, 10:37 (UTC+0) Kostol v Markušovciach je priam uèebnicovou ukážkou sakrálnej gotiky. Poèiatky jeho výstavby spadajú do prvej polovice 13. storoèia. Miesto: Markušovce, okres Spišská Nová Ves Čas: leto, pravdepodobne 1922 Autor: Slavomír Szabó Najradšej by som sa prepadol pod zem. Ani neviem, ako sa ukázať ľuďom na oči. Som si istý, že len čo vyjdem z domu, každý bude po mne posmešne pokrikovať a čoskoro mi dajú aj nejakú hanlivú prezývku. Tá mi prischne a ostane na mne ako nezmazateľný fľak aj po rokoch. A Jančo? Čo urobí, až sa stretneme? Bude sa tváriť, že nejestvujem, alebo ma začne biť hlava – nehlava? A to sme voľakedy boli najlepšími kamarátmi. Pamätám si, ako deti sme si celkom verili a boli si istí, že sa môžeme jeden na druhého úplne spoľahnúť. Vždy nado mnou trochu vynikal. Bol vyšší a silnejší a taký je vlastne i teraz. Ale dôverovali sme si. Napríklad, keď sme ako trinásťroční fagani išli na výlet ku kamennej hube. Je obrovská, zo skaly, vlastne je to skala, čo vyzerá ako obria huba, ktorá vyrástla rovno nad Hornádom. čítať ďalej... čitateľov: 12177

Zázrak modlitebnej knižky @ :: Poviedky ::     Apr 08 2010, 20:16 (UTC+0) Kaštie¾ v Markušovciach. Po II. svetovej vojne ostal vyrabovaný vojskami oboch bojujúcich strán. Dnes sa v òom nachádza múzeum. Miesto: Markušovce, okres Spišská Nová Ves Čas: leto 1945 Autor: Jiří Zaťovič To prvé leto po vojne bolo zázračné. Slnko svietilo dlho do večera, deti sa nevedeli nabažiť hier. Z každej strany sa ozýval smiech, smiech a smiech a spev vtákov. Hornád sa lenivo krútil v meandroch pod kaštieľom, vody v ňom bolo akurát tak žabe po kolená a na čľapkanie sa a miesenie blata, z ktorého sa dali na brehu tak dobre stavať múry nedobytného hradu. Keď už aj to fafrnkov omrzelo, zakrádali sa k plotu okolo kaštieľa. Striehli najmä na dospelých, aby im neprekazili výlety do tajomných zákutí. Lebo dospelí nič nevedia o zimomriavkach, keď sa pred vami otvoria so strašným vrzgotom staré dvojkrídlové dvere a vy netušíte, čo za nimi môžete čakať. čítať ďalej... čitateľov: 7251

Miškova tureň @ :: Poviedky ::     Apr 03 2010, 16:24 (UTC+0) Markušovský hrad. Pod¾a povesti jeho podzemie ukrýva.... (viac sa doèítate v poviedke) Miesto: Markušovce, okres Spišská Nová Ves Čas: povesť je vsadená do konca 18. storočia Autor: Slavomír Szabó Bola noc. Chalupy pokryté slamenými strechami už dávno pohltila tma, ba zaliezla aj do ich vnútra, vyplnila izby, kuchyne, prikryla mužov i ženy, čo pod ťažkými perinami zaľahli, aby ich duše otvorili bránu do sveta snov. Ulice zívali prázdnotou, ani psy nebrechali a zo stajní sa ozývalo len tiché odfukovanie spokojných zvierat. Mesiac striedavo vychádzal, potom sa zas skrýval za mraky a hviezdy neboli práve najjasnejšie. Ich jemný strieborný svit dopadal na Markušovce len natoľko, že z diaľky bolo možné uvidieť iba vysoký kaštieľ a vežu kostola, čo sa vytàčala z malého pahorku na konci dediny. Uprostred tejto noci, keď vládol zdanlivý pokoj, ktorý naruší až ranné brieždenie, sa na ulici pred kaštieľom mihla postava muža zahaleného v čiernom plášti. čítať ďalej... čitateľov: 12561

Kôň @ :: Poviedky ::     Apr 01 2010, 19:58 (UTC+0) V poviedke sa spomína viacero známych i menej známych budov, ktoré stoja dodnes a môžete ich navštívi. Okrem iného aj vidiecka kúria Andrášiovcov. Dnes sa v nej nachádza dobovo zariadená turistická ubytovòa s názvom Kúria u bociana. Miesto: Hrušov, okres Rožňava Čas: povesť nie je vsadená do konkrétneho časového obdobia Autor: Slavomír Szabó Dnes v noci som pochoval svojho koňa. V záhrade. Vykopal som takú hlbokú jamu, že keď som sa postavil na jej dno, takmer ma nebolo vidieť. Nesmie ho vyhrabať žiaden pes ani vlci, ak by zbehli z planiny. To by bol koniec. Teraz sa modlím, aby moje strašné tajomstvo nikdy nevyšlo najavo. Nikto by mi neuveril. Odviedli by ma nad dedinu na Šibenú horu a tam by ma obesili hneď vedľa Rímskej cesty. Rímskej? Neviem, prečo ju tak volajú, nie je mi známe, že by sa ňou kedy prevážali Rimania. Vedie z Rožňavy cez Turňu do Košíc. Ale odsúdencov vždy vešajú pri obchodných cestách. To aby ich obchodníci videli a boli spokojní, že prechádzajú krajom, kde sa so zločincami nebabrú a nebáli sa o svoj tovar. čítať ďalej... čitateľov: 9851

Najdrahšie slivky na svete @ :: Poviedky ::     Mar 26 2010, 08:25 (UTC+0) Csákyho kaštie¾ v súèasnosti Miesto: Jaklovce, okres Gelnica Čas: osemdesiate roky 19. storočia Autor: Jiří Zaťovič Anton s Jozefom sedeli na svahu nad furmanskou cestou z Folkmára, ktorá viedla ku kaštieľu. Tam sa krížila s cestami na Gelnicu a Margecany. Leto nezadržateľne padalo do jesene, v sade Csákyho kaštieľa lákali jablone, hrušky, ale aj slivky. Len preskočiť plot a mohli by sa do sýtosti najesť. Strach im však nedovolil. Správca bol prísny, bez váhania by zvesil dupľovku a posolil im zadky dávkou brokov. A okrem hanby medzi ostatnými mládencami by mali ešte aj opletačky s vrchnosťou. A o tie nestáli už vôbec. Odkedy pred pár rokmi úrady povinne zaviedli maďarčinu do škôl, nedalo sa už nikde nič vyjednať. čítať ďalej... čitateľov: 6985

Lopta pre Katrinku @ :: Poviedky ::     Mar 17 2010, 14:45 (UTC+0) Historická budova školy, ktorá bola založená na popud Márie Terézie Miesto: Jaklovce, okres Gelnica Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: ¼ubica Andrásiová Nad Jaklovcami i celým okolím rozprestrela krídla chudoba. Nastal čas prázdnych truhlíc, vreciek i žalúdkov, ktorý ktosi nazval múdro, vraj – hospodárska kríza. Ako vyziabnutá príšera sa rozťahovala po Hnileckej doline a chniapala po všetkom, čo mohla použiť na nasýtenie svojho bezodného, pažravého brucha. Brala ľuďom prácu, kradla im od úst chlieb, trúsila na zem neistotu, nešťastie a beznádej. Všetko sa jej málilo, nuž mnoho chlapov a otcov donútila odísť od rodín za prácou až za more do Ameriky. A tí, čo ostali, sa ťažko pretåkali. Veľa osamelých žien cez deň živorilo a po nociach plakalo. Dediny stíchli a osmutneli. Ráno už nezvolával klopot z baní mužov do roboty. Ostali zatvorené. čítať ďalej... čitateľov: 6529

Neverte a nebuďte dobrí! @ :: Poviedky ::     Mar 11 2010, 09:53 (UTC+0) Kostol zasvätený sv. Antonovi Pustovníkovi a jeho žiakovi sv. Pavlovi Eremitovi v Jaklovciach Miesto: Jaklovce, okres Gelnica Čas: 1931 – 1935 Autor: Slavomír Szabó Neverte na zázraky! Mňa už nikto nepresvedčí! Ale boli časy, keď som bol taký hlúpy, že som veril i na veštenie. Ba i na také jednoduché, čo sme si robili sami. Nebola pri tom ani žiadna cigánka, ktorá by sa tvárila múdro a hľadela do dlane rozmýšľajúc nad každým vyrieknutým slovkom. Veď to hneď vysvetlím. Predtým by som vám však chcel dať ešte jednu radu. Nie všetkým, iba chlapcom. Nebuďte za každú cenu dobrí. Neopláca sa to. Ak budete večne zdvorilí a ustupovať iným, aby ste si nikoho nerozhádali, dievčatá si vás nezačnú vážiť. Stanete sa pre ne iba akýmisi mačkopsami, ani to, ani hento. Niekedy je naozaj potrebné viacej pritlačiť a zastať si svoje, lebo inak ostanete sami a všetci vás budú využívať! Ale vráťme sa k tomu vešteniu... čítať ďalej... čitateľov: 13168

Láska (skoro) ako z filmu @ :: Poviedky ::     Feb 14 2010, 17:37 (UTC+0) Niekdajšia kalvínska fara v súèasnosti Miesto: Hrhov, okres Rožňava Čas: 1941 Autor: Slavomír Szabó Odkedy dostal Jóži predvolanie, že vojna je vojna a on je už chlap, ktorému prináleží splniť si svoju povinnosť, stal sa viac zádumčivejším. Odrazu zistil, že hoc už má devätnásť rokov, je množstvo vecí, ktoré nestihol a rád by ich zažil. Napríklad naučiť sa jazdiť na koni. Doma nemali žiadneho a tak len potajomky pokukoval po svojich rovesníkoch, keď sa voľaktorý vytàčal v sedle uprostred Hrhova a vždy sa cítil hlúpo, ak naň jazdec pozrel z výšky. Tiež sa ešte nikdy neprejedol mäsa a nenapil toľko vína, ako sa mu žiadalo. Sliepky síce chovali, ba mali aj vlastný kúsok vinice, ale všetko čo im pánboh požehnal, predávali Židom a doma neustále hrýzli len chlieb natretý margarínom. čítať ďalej... čitateľov: 9486

V stopách kráľa @ :: Poviedky ::     Feb 05 2010, 14:03 (UTC+0) Holubia skala nad obcou Hrhov. Miesto, kde pod¾a povesti pobýval krá¾ Belo IV. Miesto: Hrhov, okres Rožňava Čas: 1241 Autor: Slavomír Szabó Imrich cítil, ako mu na krk dýcha smrť. Ako sa blíži chvíľa, kedy sa ocitne v jej mrazivom objatí, z ktorého niet návratu. V hlave začul vàzganie vrát do sveta temnoty a zatratenia; tam kde končia všetky plány, všetky radosti, vlastne úplne všetko. Koňa nútil do cvalu, i keď zviera mohlo každú chvíľu padnúť od vysilenia. V očiach mal prach a slzy, hľadiac pred seba na pole, kde ho môže každý poľahky zbadať aj z diaľky. Je to zlé miesto na útek. Len ním rýchlo prebehnúť a niekam zmiznúť! Drôtená košeľa ho ťažila, najradšej by ju zahodil rovnako ako prilbicu, čo už dávno zazvonila o akýsi kameň. Iba meč nie, ten si musí nechať, ten jediný mu dáva akú takú nádej. Preč, rýchlo preč, niekam medzi stromy, do lesa, do hôr a potom... čítať ďalej... čitateľov: 14595

Tma a chlieb @ :: Poviedky ::     Jan 25 2010, 21:47 (UTC+0) V chodbách Moldavskej jaskyne Miesto: Moldava nad Bodvou, okres Košice-okolie Čas: 1241 Autor: Slavomír Szabó Milujem tmu. Možno si pľasnete po čele a vzdychnete, že som isto len chudák, ktorý chodí po zemi so zažmúrenými očami. Ale ja viem, že svet je plný krás. Ani mne neušlo, aký je úžasný pohľad na lesy a polia z vysokého kopca. Tiež na vodopád, ktorého prúd sa triešti o skaly alebo na východ či západ slnka. Akú radosť urobí očiam bežiace stádo sàn, prvé kvety, ktoré sa derú spod topiaceho sa snehu, a to som ešte nespomenul, akou nehou napåňa muža, keď pozerá na ženu, ako si prikladá k prsiam a kojí ich dieťa. Potomka, pokračovateľa rodu, ktorému stojí za to pohliadnuť do očí a precítiť, ako z nich sála láska a nevinnosť. Lebo také sú na počiatku všetky deti. Aspoň do chvíle, kým príde ich čas a začnú sa učiť narábať mečom. čítať ďalej... čitateľov: 10890

Deň divov @ :: Poviedky ::     Jan 17 2010, 02:09 (UTC+0) ...na jednej z ulièiek v Choòkovciach Miesto: Choňkovce, Tibava, okres Sobrance Čas: povesť je vsadená do druhej polovice 15. storočia Autor: Slavomír Szabó Nezmohol by som vôbec nič, než by som robil čokoľvek. Prečo by som sa mal odvolávať, že počet dní, v ktorom má robiť poddaný na pánskom, je presne vymedzený a nemôže to nikto porušovať? Pomohlo by mi to? Možno tak na dereš alebo rovno na šibenicu. Viem si predstaviť tú reč, ktorú by som si musel vypočuť predtým, než by kat prvý raz šľahol bičom alebo dotiahol slučku. Že toto nie je žiadne panské. Je to daň, ktorú odteraz musíme platiť za to, že nás obryňa ponechá nažive. čítať ďalej... čitateľov: 10236

Hadie znamenie @ :: Poviedky ::     Jan 13 2010, 09:37 (UTC+0) Hrhovský vodopád Miesto: Hrhov, okres Rožňava Čas: rok 1910 Autor: ¼ubica Andrásiová Jóži zatvoril oči a pomrvil sa ako malý psík, kým si našiel správnu polohu v posteli. Kostnaté kolená mal až kdesi pri brade a zadok vystrčil bratovi pod rebro. Pokiaľ zaspal, stále sa takto pokrútil. Mal šťastie, že mladší braček Paľko bol aj v najhlbšom spánku vždy natiahnutý v pozore ako vojak. Mama sa Jóžimu občas smiala, že má už deväť rokov, ale pod perinou sa vrtí ako malé bábo. No Jóži nedbal. Takto usínal najradšej. I teraz sa schúlil do klbôčka a spod veľkej periny mu trčala iba strapatá, neposlušná štica hnedých vlasov. Keď sa konečne pod teplou duchnou usalašil, ani nevedel kedy začal snívať. čítať ďalej... čitateľov: 7243

Stratení v jaskyni @ :: Poviedky ::     Jan 13 2010, 09:07 (UTC+0) Moldavské jaskyne boli obývané už pravekými ¾uïmi. Svedèia o tom bohaté archeologické nálezy. Miesto: Moldava nad Bodvou, okres Košice-okolie Čas: začiatok šesťdesiatych rokov 20. storočia Autor: Jiří Zaťovič Ráno zastihlo chlapcov na ceste. Vydychovali obláčiky pary, bolo ešte chladno. Chlapčiská už mali za sebou bohoslužby Zeleného štvrtka i Veľkého piatka, dnes im teda vyšlo veľké voľno, lebo Vigília bude až neskoro večer, ako oznámil farár. Ideálny čas na výlet, veď doma nebolo čo robiť. Po skromných raňajkách, treba sa predsa postiť, sa zišli za ihriskom, aby sa vydali do vysnívaného cieľa – Mníchovej diery. Do jaskyne, ktorá dráždila ich fantáziu, ale do ktorej mali, aspoň zatiaľ, zakázaný prístup. Boli ešte malí, ako ich vysmiali starší chlapci. čítať ďalej... čitateľov: 7734

Niekedy slovom, niekedy čižmou @ :: Poviedky ::     Dec 17 2009, 10:52 (UTC+0) Ikonostas v kostole v Koromli Miesto: Koromľa, okres Sobrance Čas: 1933 Autor: Soňa Jakešová Zuna trielila po prašnej ceste ako najrýchlejšie vládala. Cítila, že ju do chodidiel bosých nôh pichajú drobné kamene, ktoré jej spôsobovali hotové muky. Na prstoch, ale i na pätách ju koža pálila a každý ďalší krok bol pre ňu taký bolestivý, akoby tancovala po žeravých uhlíkoch. Líca mala rozhorúčené a sotva stačila chytiť dych. Na chrbte a medzi ňadrami ju šteklili stekajúce pramienky potu. Prebehla okolo viníc a polí, a ani na chvíľu sa neodvážila spomaliť, len sa hnala ďalej. Oči mala od hrôzy vytreštené, ústa pootvorené, strapaté vlasy farby sena jej poletovali okolo hlavy. Z vrkoča sa jej uvoľnila stuha, povolil, a tak mala na hlave čudesný účes s poletujúcimi dlhými strapatými kučerami. Chudera Zuna vyzerala nielen vydesene, ale azda aj trocha desivo zároveň. čítať ďalej... čitateľov: 6489

Posledný pohár @ :: Poviedky ::     Dec 10 2009, 17:58 (UTC+0) Z hradu nad Gelnicou ostali len nepatrné zvyšky. Z pahorku, na ktorom stával, je však pekný výh¾ad na mesto i okolité hory. Pod¾a povesti na hrade prežila svoje posledné dni matka krá¾a Jána Zápo¾ského tešínska kòažna Hedviga. Miesto: Gelnica,okres Gelnica Čas: 1527 Autor: Jiří Zaťovič „Tak ešte za jeden dúšok, pani moja. Posledný pred posledným bojom!“ „Nevrav tak, kapitán,“ zdvihla hradná pani Hedviga svoj sklenený pohár, dar od muža, teraz naplnený zlatým mokom z tokajských pivníc. „Toto je síce posledný pohár pred bojom, ale sľubujem ti, že s tebou vypijem prvý prípitok po našom víťazstve!“ „Rád by som ti veril, pani moja. Vieš, že vládneš nielen môjmu meču, ale aj môjmu srdcu. Keď sa však pozriem pod hradby, vidí sa mi, že tento náš boj bude naozaj posledný. Želám si, aby sme hrdý hrad Gelnicu ubránili. Je nás ale iba šesťdesiat. A vonku? Vonku je tisíchlavý drak, s ktorým sa spriahli diabli. A posily nechodia...“ čítať ďalej... čitateľov: 9991

Nepokradneš! Ani u Židovky! @ :: Poviedky ::     Dec 06 2009, 15:36 (UTC+0) Niekdajšia židovská krèma v Koromli. Dnes opustený objekt, pritom ukážka typickej zemplínskej vidieckej architektúry 19. a zaèiatku 20. storoèia. Miesto: Koromľa, okres Sobrance Čas: polovica tridsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Dzuro už dávno vedel, že Mária je tá najlepšia dievka na svete. Ani chudá ako trieska, ani tučná ako sud. V drieku taká akurát a aj všade inde ako má byť. A nie je ani hlúpa. Kedy bola, už dávno by si ju obmotal okolo prsta. Videl, ako často po ňom poškuľuje, ale keď na ňu pozrie priamo, ona sklopí zrak. Na priadkach jej zvykne schovať vreteno a vráti jej ho, len keď mu dá božtek. Každý z parobkov to takto robí, každý svojej milovanej. A všetci si pýtajú to isté. No Dzurovi sa zdalo, že Máriin božtek trvá tak krátko, veľmi krátko, určite kratšie ako zvyknú obdarovať iné dievky svojich nápadníkov. Keď jej povie, že ju odprevadí večer domov, ona súhlasí, ba určite sa i trochu raduje, ale vždy idú aj s Terkou, čo býva vo vedľajšom dome. Mária si naozaj dáva pozor, aby s ním nikdy a nikde nebola sama. čítať ďalej... čitateľov: 9837

Vojna meštianok @ :: Poviedky ::     Nov 13 2009, 19:38 (UTC+0) Kamenný most nad riekou Hnilec v Gelnici Miesto: Gelnica, Kojšov – okres Gelnica Čas: 1943 Autor: Slavomír Szabó Aj dnes kráčam do školy svojou obvyklou cestou, no zamyslený viac ako inokedy. Nerozmýšľam o dievčatách, ani o detských dobrodružstvách, ktoré by som inak zažíval s kamarátmi každý deň. Dobre si uvedomujem, že za iných okolností by sa moje myšlienky uberali inam. Lenže vojna človeka zmení. Aj ostatní v pätnástich rokoch svojho života si kladú dospelé otázky. Ako sa raz bude o nás hovoriť? Ako o mladých, ktorí nemali mladosť? A ako sa bude hovoriť o našich otcoch? Ako o mužoch, ktorí sa nechali pokoriť, sklonili hlavy a prijali miesto druhoradých obyvateľov vlastného štátu? Ozaj vlastného? Na Slovensku má Slovák miesto, len keď slúži Nemcom. čítať ďalej... čitateľov: 9725

Ani sme sa nerozlúčili @ :: Poviedky ::     Nov 13 2009, 18:43 (UTC+0) Budova niekdajšieho Mestského úradu v Gelnici, dnes sídlo Baníckeho múzea Miesto: Gelnica, okres Gelnica Čas: koniec II. svetovej vojny Autor: Jiří Zaťovič Terezka je vždy rada, keď ju otec volá na pochôdzku. Vôbec jej nevadí, aké počasie na nich vonku čaká. Les je krásny v slnku aj v daždi, keď mrazí aj keď opadáva lístie. Otec svoju tichú nespokojnosť s tým, že nemá syna, pretavuje tak, že Terezku vychováva ako chlapca. A jej sa to vždy zíde, lebo chlapci málokedy dávajú pozor, keď im otcovia čosi vysvetľujú alebo ukazujú, zato Terezka počúva veľmi pozorne a každú prácu si chce vyskúšať, aby sa naučila všetky otcove grífy. čítať ďalej... čitateľov: 7727

Čechúňsky sliedič @ :: Poviedky ::     Nov 06 2009, 18:17 (UTC+0) Kríž na cintoríne v Koromli Miesto: Koromľa, okres Sobrance Čas: polovica tridsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Pavel si špičkou jazyka olizoval hornú peru a zatajil dych. Keby ho niekto takto uvidel, mohol by si myslieť, že ho očarili piesne, čo sa rozliehali celou Koromľou. To dievky prechádzali stredom dediny, držiac sa popod pazuchy a vyspevovali na plné hrdlo. Nebolo to nič nezvyčajné, skoro každý letný večer takto spolu chodievali. Lenže Pavlovi bolo celkom jedno, aj keby tadiaľ kráčali úplne nemo. Piesne? Nie, nezaujímali ho. Ale tie skvostné mladé dedinčanky! Šli bosé po kamennej ceste, až mal chuť k nim pristúpiť bližšie a poriadne im prezrieť chodidlá, či sa niekde nedoráňali. Dotýkal by sa ich jemne a citlivo. čítať ďalej... čitateľov: 9120

V ten Veľký piatok @ :: Poviedky ::     Oct 05 2009, 10:50 (UTC+0) V Choòkovciach v roku 2009 Miesto: Choňkovce, okres Sobrance Čas: 1958 Autor: ¼ubica Andrásiová Zubaté slniečko sedelo ukryté za ťažkými sivými mrakmi. V ten deň sa neukázalo ani na chvíľku. Taký studený Veľký piatok si Jany nepamätal. Uši mu oziabalo i ruky krehli, keď sedel na svojom rebrináku a poháňal koňa ku hradisku Borolo. Tam sa vybral. Hneď, len čo prehltol poslednú lyžicu pôstneho obeda a vyzrel von, uvidel ich znova. Mužov dlhých kabátoch. Dnes, keď mal byť doma pri Julke, sa musel vykradnúť z domu ako zlodej. Nepatrilo sa predsa vo sviatok zapriahať koňa. Nič lepšie mu však nenapadlo. Jeho žena mala každú chvíľu porodiť, ale on sa šiel túlať do lesa. Agitátori sa neštítili chodiť z domu do domu a lanáriť dedinčanov do družstva. Bolo im jedno, že je sviatok. Tobôž kresťanský! čítať ďalej... čitateľov: 5628

Rýchla láska @ :: Poviedky ::     Sep 10 2009, 05:52 (UTC+0) Veža gréckokatolíckeho kostola v Choòkovciach Miesto: Choňkovce, Tibava, Koňuš - okres Sobrance Čas: august 1947 Autor: Slavomír Szabó Neviem kam patrím, neviem čím som. Vlastne – ja to viem, ale nevedia to iní. Preto sa mi tu žije tak zle. Rozumejte mi, kedysi som tu býval spokojný a azda i šťastný, ale to som bol i nebol ja. Každý sme časom niekým iným. Najmä s pribúdajúcimi rokmi, pretože človek raz žije život dieťaťa, potom mladého muža či ženy, neskôr zrelého muža či ženy, až nakoniec celkom prezreje. Ale od toho mám ešte ďaleko. Horšie je, že si ešte nikto nevšimol, že už zopár rokov nie som dieťa. Lenže určite viete, ako to býva. čítať ďalej... čitateľov: 7436

Píšťalkina tklivá pieseň @ :: Poviedky ::     Sep 08 2009, 19:10 (UTC+0) Interiér grécko-katolíckeho chrámu Svätej Trojice v Orechovej. I keï poèas vojny tu bolo delami rozostrie¾aných ve¾a domov, kostol ostal nepoškodený. Miesto: Orechová, okres Sobrance Čas: jeseň 1944 Autor: Soňa Jakešová Obloha nad dedinou potemnela. Už sa na nej jagali hviezdy, keď sa Píšťalka ponáhľala domov. Nešla po ceste, to by jej trvalo dlhšie, radšej sa pustila behom cez záhrady. Tráva bola vlhká. Rosa jej chladila bosé nohy, až ju oziabalo. Cítila vôňu dozretých jabåk, ktoré už začali padať. Dievčina sa vždy preľakla, keď začula zapraskanie konárov, šuchot lístia a tlmené buchnutie, ako sa dozretý plod pobral k zemi. Vystrašil ju každý zvuk, lebo vedela, že aj ten najnepatrnejší môže zaujať nemecké stráže. Nemala som sa tak dlho zdržať - hnevala sa sama na seba. Ale dalo sa odolať? S Paľkom jej bolo tak dobre. Lúčila sa s ním ťažko. Každý ďalší bozk na dobrú noc bol vábivo naliehavejší... čítať ďalej... čitateľov: 4412

Žobrák a Hanušine tajné túžby @ :: Poviedky ::     Aug 20 2009, 23:58 (UTC+0) Orechová - polia v chotári Tabla Miesto: Orechová, okres Sobrance Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autor: Soňa Jakešová „Ïuri ide, Ïuri Pipipi,“ vykrikovali bosonohé detiská a veselo poskakovali pred vysokým zhrbeným mužom v dlhom sivom kabáte, ktorý sa podopieral drevenou hrčavou palicou. Zhàkli sa okolo neho hneď, ako ho zazreli sťažka kráčajúceho po prašnej ceste. Deti zanechali zábavku v orechovskom potoku, kde do prúteného košíka lapali ryby. Ïuri prichádzal do dediny len raz za dva, tri roky a zdržal sa krátko, iba zopár dní. Možno aby si oddýchol a nabral sily na ďalšiu púť. Ïuri bol žobrák. Nik nevedel, odkiaľ prichádza, ani kam smeruje. No niektorí ľudia verili, že prináša šťastie a plní tajné želania. Stačilo sa ho iba dotknúť a niečo si priať. Preto keď Ïuri požiadal o prístrešok, neodmietli ho v žiadnom dome. čítať ďalej... čitateľov: 4959

Počarená svadba @ :: Poviedky ::     Aug 19 2009, 11:52 (UTC+0) Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Tibave Miesto: Tibava, okres Sobrance Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Jiří Zaťovič Marču nemal odjakživa v láske nikto. Keď sa len pozrela na človeka, bolo mu nevoľno. Mala hlboký prenikavý pohľad a ľudia sa jej začali báť. Ak ju tetka stretla cestou z kostola, prežehnávala sa a spomínala, z ktorých hriechov sa zabudla pánovi farárovi vyspovedať. Chlap idúci z krčmy pridal pod jej pohľadom do kroku a vystrel sa, aby nebolo vidno, koľko vypil. Pritom na Marči nebolo nič iné. Mala dve nohy aj dve ruky, vlasy pod šatkou, ako sa patrilo na vydatú ženu, muža tiež mala. Svojho Pavla poslúchala na slovo, ich dom bol stále čisto obriadený a statok v poriadku, robila na poli i vo vinici, piecť vedela, podajedni ju videli aj smiať sa tak pekne od srdca. Mala akurát trocha ťarbavú chôdzu, ako keď sa kačka kolíše. Pavla si za to chlapi doberali, ale ten len mávol rukou, lebo bol veľmi spokojný s tým, akú ženu dostal. čítať ďalej... čitateľov: 5148

Príhody z kaštieľa @ :: Poviedky ::     Aug 14 2009, 11:36 (UTC+0) Kaštie¾ vo Vinnom Miesto: Vinné, okres Michalovce Čas: koniec tridsiatych rokov 20. storočia Autor: Miroslava Ivanová, Anna Domaniková Deň sa chýlil ku koncu. Kočiš pána Szemereho, bači Sokolský, ako ho všetci vo Vinnom volali, kráčal pomaly, dôstojne, s chrbtom vystretým, hlavou hrdo vztýčenou. Tváril sa, že nie je nič lepšie ako byť panským kočišom, hoci v skutočnosti sa cítil horšie než sedliacky paholok. Lýtka ho pálili, na dlaniach mal mozole a v ramenách cítil bodavú bolesť. Potreboval dostať zo seba hnev, zbaviť dušu ťažoby, vyžalovať svoju krivdu chápavému človeku. Lenže komu? Žena mala dosť starostí s deťmi a ešte by jej aj on fňukal na pleci ako malý fagan? Akurát by ho začala poučovať, že má byť vďačný za to, že nemusí hrdlačiť na poli, keď ani čítať nevie. čítať ďalej... čitateľov: 5223

Takmer naplnená túžba @ :: Poviedky ::     Aug 12 2009, 13:27 (UTC+0) Kostol sv. Anny vo Vinnom Miesto: Vinné, okres Michalovce Čas: druhá polovica 19. storočia Autor: Slavomír Szabó Zvony vo veži kostola svätej Anny práve odbíjali na rannú omšu a ich hlahol sa niesol ponad celý Vihorlat, keď prašnou cestou do Vinného vchádzal mladý muž. Nedeľné slnko svietilo na tento čas až nezvyčajne silno, akoby leto nechcelo uvoľniť miesto jeseni i keď už bolo dávno po žatve aj po zbere hrozna. ¼udia vychádzali z domov, všetci slávnostne ustrojení, ako sa na takúto chvíľu patrí. Prichádzajúceho muža si musel všimnúť každý. On jediný sa tu pľantal v starých gatiach, šmatlavo ťahal jednu nohu za druhou, akoby nevládal. Z mastných vlasov mu na čelo stieklo niekoľko kropají potu, ledabolo si rozopol gombík na košeli a uvoľnil golier, aby mu neškrabal krk. Hej, presne takto si to Berty naplánoval. Že sa ukáže v dedine vtedy, keď bude v uliciach najviac ľudí, aby bol všetkým na očiach. Nechcel ujsť ani jedinému pohľadu. Nech ho vidia! čítať ďalej... čitateľov: 7220

Ulovená láska @ :: Poviedky ::     Aug 12 2009, 12:26 (UTC+0) Miesto, kde sa vo Vinnom konali verejné tancovaèky - pod borovicami na lúke neïaleko kaštie¾a. Miesto: Vinné, okres Michalovce Čas: 1930 Autor: Anna Domaniková Andrij si upravoval golier na kedysi bielej košeli. Rokmi vybledla do siva, ale na novú nemal. Oprášil rukávy zo skrine vytiahnutého kabáta, a keď si obúval vyleštené čižmy, spozornel. Z kuchyne začul škripot dvierok na kredenci. Vyskočil zo stoličky, rozbehol sa k dverám izby. Otvoril ich zúrivo, takmer ich vytrhol z pántov. „Mama!“ zrúkol. „No, čo? Čo? Na guráž,“ vysvetľovala žena. Na kredenci stála fľaša slivovice, z ktorej si bola akurát odpila. „Prečo piješ z fľaše! A teraz? Otec!“ reval Andrij. Stolička pod oknom zavàzgala a otcov hlas čičíkal: „Nechaj ju. Choď si obuť aj druhú čižmu a poďme už. Ja ju postrážim.“ čítať ďalej... čitateľov: 5498

Dlhá cesta domov @ :: Poviedky ::     Jul 21 2009, 12:33 (UTC+0) Kúria v Tibave. Poèas II. svetovej vojny v nej najskôr mali Nemci velite¾stvo, po prechode frontu si tam Rusi zriadili vojenský lazaret. Miesto: Tibava, okres Sobrance Čas: jeseň 1944 Autor: Jiří Zaťovič Len poslúchať a poslúchať. Raz nás okríkne mama, inokedy otec. A aj starký sa pridá a ujo Jano nezaostáva. Vyzeralo to, že ideme na výlet. Lenže v tomto zapršanom čase sme do viníc už nezvykli chodievať. Čudovali sme sa, keď nám to mama povedala, ale ešte viac sme sa čudovali, keď na voz nakladala periny. Museli sme jej pomáhať znášať aj múku, chlieb, hrach, bok slaniny, kanvy na mlieko, hrnce i taniere. A predtým, než sme vyšli z dvora, otec priviazal za voz aj naše dve kravy, čo nám ešte Nemci nezrekvírovali. Teraz tu už trinásty deň trčíme, domov sa vrátiť nesmieme a pustiť sa ďalej? Kam? Dospelí sa každý deň ustarostene zhovárajú, ale dávajú si veľký pozor, aby sme nepočuli o čom. čítať ďalej... čitateľov: 4961

Polnočný kríž @ :: Poviedky ::     Jul 15 2009, 12:43 (UTC+0) Cintorínsky kríž v Orechovej Miesto: Orechová, okres Sobrance Čas: prvé roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó „Mám ísť po Eržu?“ zašepkala v prítmí izby Zuza, len čo Janko na chvíľu stíchol. Jej hlas bol oproti kriku malého batoľaťa tichý, trasľavý, sotva počuteľný. Nemala silu hovoriť hlasnejšie, cítila sa slabá a zlomená. „Mama, už možno zaspí.“ „Aj včera si tak hovorila. Aj predvčerom. Zaspí, ale iba na chvíľku. A potom kričí až do rána. Rozhodni sa, Borka, ale musíme niečo urobiť, veď sa nám stráca pred očami!“ Borka pozrela do perinky. Janko, jej syn, ktorého priviedla na svet ani nie pred polrokom, teraz ležal pokojne, ale s otvorenými očami. Zdalo sa, akoby cez svoje čierne zreničky vysielal do sveta správu, že sa deje čosi zlé a nekalé. čítať ďalej... čitateľov: 7136

Muž, ktorý čakal na svetlo @ :: Poviedky ::     Jul 04 2009, 19:31 (UTC+0) Lipa z Tibavy pamätá už nieko¾ko storoèí... Miesto: Tibava, okres Sobrance Čas: povesť je dejovo zaradená do prvej polovice 18. storočia Autor: Slavomír Szabó Nikdy nezabudnem na toho muža. Nemôžem. Vlastne neprejde ani deň bez toho, že by som naň nemyslel. Pripomína mi ho najmä lipa, čo rastie rovno pred kostolom. Pod ňou sedel. Tam čakal. Čakal na svetlo a ja som sa ho bál. Rozumejte mi, každý by sa bál. Boli to čudné roky, v ktorých sa hostia nevítali s otvorenou náručou, ale vyháňali kameňmi. Hostia znamenali riziko. Prijímali sa ako predzvesť možnej smrti. Hrozilo, že prinášajú do dediny mor. čítať ďalej... čitateľov: 6191

Prechádzky so Samuelom @ :: Poviedky ::     May 15 2009, 21:43 (UTC+0) Vinice vo svahoch kopcov nad obcou Vinièky patria k tým najlepším na Slovensku. O tokajskom víne z tejto oblasti nehovoriac... Miesto: Viničky, okres Trebišov Čas: 1944 Autor: Anna Domaniková Stojím pod veľkým orechom konča viníc a plačem. Slaná chuť såz mi páli hrdlo. Chrbtom sa opieram o vráskavý kmeň stromu a ničomu nerozumiem. Chce sa mi kričať. Mám chuť utekať, bežať za ním, hľadať ho, nájsť ho, vziať za ruku a dotiahnuť ho sem. Do jeho vinice. Ku mne. Lebo so mnou tu strávil veľa času. Na mňa sa usmieval. Mne daroval... Aj keby mi nebol nič dal, aj tak by som teraz žialila. ¼udský život je krátky. Či krásny, alebo nie, to má v rukách každý človek. Netreba sa vyhovárať na osud, na iných ľudí. Všetko sa deje tak, ako si to zariadime... Dodnes som bola o tom presvedčená. Verila som, čakala som, túžila, počúvala jeho slová, tešila som sa na každú chvíľku, čo bol so mnou. Som popletená a ani neviem, koho mám obviňovať. Na koho sa mám hnevať. Koho prosiť. Liezla by som po kolenách, len aby mohlo pokračovať všetko tam, kde sa pred týždňom skončilo. čítať ďalej... čitateľov: 5097

Bolesť a túžba @ :: Poviedky ::     May 15 2009, 15:07 (UTC+0) Kamenný múrik vo Vinièkách - miesto, kde sa pravidelne stretávali miestni parobkovia a dievky. Za múrikom sa nachádza kaplnka sv. Jozefa a Andrášiovský kaštie¾. V pozadí vidie tokajské vinice. Miesto: Viničky, okres Trebišov Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Bože, tá ruka ma bolí... Tak strašne bolí! Trvalo hodnú chvíľu, kým som si zobliekol košeľu, veď každučký jeden pohyb, aj ten najmenší je pre mňa hotovým utrpením. A keď som otočil hlavou, zbadal som, že mi rameno opuchlo, možno je i vykåbené. Ani dýchať poriadne nemôžem! Rebrá mi zaprašťali o podlahu, v tej chvíli som videl celé hviezdne nebo. A hlava? Nie, tú som si našťastie nebuchol, ale hučí mi v nej poriadne... Čo povedia rodičia, keď prídu domov? Isto ma zavezú k lekárovi. Keď ho budeme rušiť teraz večer, vypýta si také peniaze, že mi otec priloží ešte jednu a potom na mňa môžu rovno navàšiť poriadny kopec zeminy! Mal by som si ľahnúť a vyčkať, možno zaspať, ak to bude možné. Viem, nebude. Tak len stojím a skúšam si všetko uložiť v hlave. Ako sa to vlastne stalo? čítať ďalej... čitateľov: 5416

Černochovská Xénia @ :: Poviedky ::     May 12 2009, 09:18 (UTC+0) Dom na Cintorínskej ulici v Èernochove, kde bývala Xénia Miesto: Černochov, okres Trebišov Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autor: Anna Domaniková Volám sa Xénia. Xénia Kovácsová. Po prvom mužovi Tóthová a budem chvíľu spomínať. ¼udia to robia často. Lovia v pamäti a pripomínajú si časy, ktoré sa vryli do ich duší. Alebo sàdc Ani neviem. Skôr by som povedala, že do mysle. Lebo srdce nespomína, iba bolí. A duša nespomína, iba túži. Nemám v hlave zmätok. Viem presne kam siahnuť, aby som našla hľadané obrázky a príhody, tváre ľudí; aby som aj vám pripomenula moje a ich pocity strachu i radosti, nespravodlivosti, poníženia, beznádeje i viery v to, že raz bude aj lepšie, krajšie, istejšie a bezpečnejšie. čítať ďalej... čitateľov: 4583

Vianočná bosorka @ :: Poviedky ::     May 11 2009, 09:46 (UTC+0) Kalvínsky kostol vo Ve¾kej Bare Miesto: Veľká Bara, okres Trebišov Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autor: Soňa Jakešová Erži stála pri stole s pomúčenou doskou. Aby bola vyššia, pod nohami mala nízky drevený stolček. Malými šesťročnými prstami odštipla kúsok cesta z veľkej lepkavej masy pred sebou. Medzi dlaňami zľahka ušúľala guľôčku o niečo menšiu ako slepačie vajce, na jednej strane do nej trocha zaborila prsty, jemne ich zovrela a vytvarovala malú hlavičku so zobákom. Vtlačila do nej dve kukuričné zrná a na svete bol ďalší buboš - vianočný koláč zo sladkého kysnutého cesta. Mama Anika stála oproti nej a natenko vaľkala plát cesta. Ešte naň rozotrie orechovú plnku a zvinie ho do štrúdle. čítať ďalej... čitateľov: 4980

Šándorov kríž @ :: Poviedky ::     May 10 2009, 21:09 (UTC+0) Na èernochovskom cintoríne Miesto: Černochov, okres Trebišov Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó So Šándorom bol vždy kríž. No pre Bélu, ako údajne jeho najlepšieho kamaráta, bol človekom hodným obdivu. Nie pretože by bol Šándor múdry a svojimi radami dokázal povzniesť Černochov nad ostatné tokajské obce. To ani náhodou. Ani preto, že by bol mimoriadne pracovitý a mohol ostatným slúžiť ako vzor. Vlastne, poriadne robiť ho ani nikto nikdy nevidel. Vždy len fígle, žarty, ale také až boli všetci na rozpakoch, či sa majú smiať alebo chytať za hlavu. Akoby v ňom ostala duša desaťročného chlapca, i keď mal vekom už raz toľko. Šándor sa jednoducho stal človekom, o ktorom sa veľa hovorilo. Takým, ktorého si bolo možné len zamilovať alebo nenávidieť, nič medzi tým. Jeho zloprajníci vraveli, že je to hlava vymetená. On však len mnohé veci videl inak ako ostatní. Čo by to bol za deň, kedy by sa ľudia nesmiali? A čo by to bol za život, v ktorom by nevyskúšal všetko, čo sa vyskúšať dá? čítať ďalej... čitateľov: 6553

Búrka za búrkou @ :: Poviedky ::     May 10 2009, 21:09 (UTC+0) Grécko-katolícky kostol, ktorý sa v poviedke spomína, bol postavený v roku 1828. Miesto: Veľká Tàňa, okres Trebišov Čas: leto1953 Autor: ¼ubica Andrásiová, Anna Domaniková Vo Veľkej Tàni stála škola oproti gréckokatolíckemu kostolu. Železnou rukou a ohybnou trstenicou v nej vládol vážený pán učiteľ Balog, ktorý sa tu prisťahoval z Novosadu ešte pred vojnou. Oženil sa, splodil štyri deti a bol známy svojou prísnosťou, ktorá však nebola len taká samá od seba. V skutočnosti mal dobré srdce a prísnosť uplatňoval ako cestu k spravodlivosti. Aspoň tak, ako ju vnímal on. Vysoký muž s hustými tmavými vlasmi sčesaným dozadu vzbudzoval aj medzi dospelými rešpekt a vlastne i tak trochu strach. čítať ďalej... čitateľov: 5656

Pytliacka vášeň @ :: Poviedky ::     May 05 2009, 13:52 (UTC+0) Kopec Piliš pri obci Bara. Na jeho svahoch sa rozprestierajú tokajské vinice, ale v minulosti bol známy aj vïaka poèetným po¾ovaèkám i pytliakom. Miesto: Bara, okres Trebišov Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autor: Anna Domaniková Janči pomáhal otcovi na políčku neďaleko viníc. Leto sa prehuplo do druhej polovice svojho panovania a ranný vzduch bol presýtený omamnou vôňou, čo sa šírila z kadí a prútených košov, ktoré chystali na zber nového hrozna. Veľmi sa mu nechcelo. Otec mal ísť na grófove polia, no ráno sa necítil dobre, tak ostal doma. Dobrý gazda však nikdy nevylihuje a tak sa motal okolo syna a vydával mu rozkazy. Janči to predychával ako nespravodlivosť. V pláne mal inú robotu. Čo robotu! Zábavu. Chystal sa s kamarátmi na pytliačku do lesa. Teraz bola akurát dobrá chvíľa na to, aby nikým nebadaní presnorili okolie a doniesli domov zopár mladých, chutných bažantov. čítať ďalej... čitateľov: 5425

Aj na koniec sveta @ :: Poviedky ::     Apr 29 2009, 17:07 (UTC+0) Pôvodná synagóga, ktorá bola v èasoch I. ÈSR centrom židovskej komunity v Slovenskom Novom Meste. Dnes sa v nej nachádza rímsko-katolícky kostol sv. Mikuláša. Miesto: Slovenské Nové Mesto, okres Trebišov Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Miroslava Ivanová, Anna Domaniková Hana zmývala podlahu v čakárni u doktora Grünwalda. Robila tak dvakrát denne, odkedy bola u neho zamestnaná ako pomocnica. Každý raz sa venovala dlážke pred vchodom do ordinácie dlhšie ako zvyšku. To iba preto, aby mohla načúvať. Aj teraz takmer pritisla ucho na dvere, aby jej neunikol ani hlások a mokrou handrou by bola hádam aj vyšúchala dieru do zeme nebyť toho, že buchli vchodové dvere. Preľaknutá vyskočila a v letku schytila lavór. Vyšmykol sa jej z mokrých rúk, tresol o podlahu, podskočil a viac ako polovica mydlovej vody vyšplechla na dlážku. „Hana?“ dva hlasy zazneli naraz. Jeden patril jej sestre Kataríne, druhý doktorovi Grünwaldovi. čítať ďalej... čitateľov: 4760

Z pamäte pánskeho kočiša @ :: Poviedky ::     Apr 09 2009, 11:02 (UTC+0) Tento dom bol postavený v roku 1926 pre èeských colníkov. Nachádza sa na ceste smerujúcej ko Borši a èiastoène sa k nemu viaže aj tento príbeh. Miesto: Slovenské Nové Mesto, Lastovce, Veľaty, okres Trebišov Čas: 1934 - 1935 Autor: Slavomír Szabó „Vojáci jdou, vojáci jdou, bože, jaká je to krása, vojáci jdou, vojáci jdou, pìknì v řadách za sebou, vojáci jdou, vojáci jdou, každé dívčí srdce jásá, vojáci jdou, vojáci jdou, pìknì v řadách za sebou...“ Stáli sme kraji ulice, teda moja žena Borka, dcéra Juliška a ja a pozerali sme na pochodujúcich českých vojakov. Boli to všetko mladíci, mohli mať okolo dvadsať rokov. Ako sa hrdo niesli! V nových uniformách a vyleštených bagandžiach spievali, akoby im patril celý svet. Dupotali od železničnej stanice popred reštauráciou Tulipán a vrhali pohľady na každú sukňu. Hej, ženám sa isto páčili, to som už videl i na Borke, ktorá sa nikdy za inými chlapmi neobzerala, ale teraz jej na tvári pohrával úsmev. Dokonca aj na Juliškinej, hoc bola v mojich očiach ešte stále iba malým dievčatkom. Napriek tomu, že len nedávno mala trinásť rokov, teraz na tých Čechúňov hľadela ako na svätý obrázok, až sa triasla v kolenách a občas prižmúrila viečka. čítať ďalej... čitateľov: 6012

Tajomstvá Čiernej hory @ :: Poviedky ::     Apr 02 2009, 13:05 (UTC+0) Vstupy do vínnych pivníc vo Ve¾kej Tàni. Pivnièné podzemné chodby plné sudov s tokajským vínom sú v tejto obci dlhé takmer dva a pol kilometra. Miesto: Veľká Tàňa, okres Trebišov Čas: dej balady sa odohráva v bližšie neurčenom čase Autor: Slavomír Szabó Anuška sa cítila, akoby mala vzlietnuť. Že stačí, aby roztiahla ruky a vzniesla by sa vysoko nad vinice, nad dedinu, nad celý tokajský kraj až k samotnej oblohe, kde by začula spev anjelov. Avšak ani celý nebeský chór by jej v tej chvíli neznel tak krásne a ľúbezne ako Imreho slová, ktoré jej pred chvíľkou zašepkal do ucha. Bolo to, akoby sa všetky farby dúhy zliali do jednej jedinej, čo teraz prenáramne žiari, zaplavuje svet, život, jej budúcnosť nádherným svetlom radosti. Život, v ktorom už niet miesta pre tiene, bolesť, ľútosť či sklamanie. To všetko mizne, stráca sa do nenávratna a všade panuje neha a láska. Usmievala sa od šťastia a ak by mohla, najradšej by tancovala. Čo na tom, že sama a uprostred dediny. Zamilovaný človek vidí svet inak ako ostatní. A zamilovaný i milovaný zároveň ho vidí tak ako práve ona teraz. čítať ďalej... čitateľov: 7001

Vráti sa ti to! @ :: Poviedky ::     Apr 01 2009, 16:05 (UTC+0) Budova prvej povojnovej školy v Slovenskom Novom Meste. Dnes sa v nej nachádza materská škôlka. Miesto: Slovenské Nové Mesto, okres Trebišov Čas: 1939 - 1946 Autor: Anna Domaniková Vraví sa, že je každý začiatok ťažký. Z vlastných skúseností viem potvrdiť, že to je pravda. Síce som to vtedy takto nevnímal. Bol som malým chlapcom, keď sa moji rodičia presťahovali zo Šariša do Slovenského Nového Mesta a môj život sa zmenil. Nechcem hovoriť, že od základov, lebo veľa zvratov vzniklo v súvislosti s Viedenskou arbitrážou a zmenou štátnych hraníc, keď sme sa stali súčasťou Maďarska. Potom druhou svetovou vojnou a novou úpravou hraničnej čiary. Ako štvorročné chlapčisko som zmenu bydliska nepovažoval ani za dobré, ani za zlé. Moje vnímanie bolo poznačené nevinnosťou a závislosťou od rodiny. čítať ďalej... čitateľov: 4576

Strach si na teba siahne @ :: Poviedky ::     Apr 01 2009, 13:52 (UTC+0) Sudy plné tokajského v jednej z malotàòanských pivníc Miesto: Malá Tàňa, okres Trebišov Čas: zima, koniec 50. rokov 20. storočia Autor: Jiří Zaťovič „Takto to dopadne vždy,“ zlostil sa Ïuso, keď s otcom namiesto na dolný koniec – k sestre – zamierili na horný koniec. K pivniciam. Tešil sa, že konečne raz príde skôr, že si pri televízore, pri tom nádhernom vynáleze, vďaka ktorému sa môže pozerať na to, o čom komentátori hovoria, nájde lepšie miesto, že bude sedieť tak blízko, aby presne rozoznával čísla na dresoch našich hráčov, aby videl, ako puk lieta z hokejky na hokejku, keď naši varia pred súperovou bránkou v kotle brankára a obrancov. Lenže otec rozhodol inak. Najprv pôjdu do pivnice. Nemôžu prísť naprázdno. Hoci v Malej Tàni nosiť niekam na návštevu víno, to bolo ako nosiť drevo do lesa. Len čo vás usadili, už vyťahovali fľašu s tekutým zlatom. Tak načo teraz idú hore, keď u sestry je určite vína dosť?! Iní prinesú, veď sa tam na hokejové majstrovstvá chodili dívať zo všetkých kútov dediny. čítať ďalej... čitateľov: 3756

Potlesk @ :: Poviedky ::     Mar 08 2009, 18:20 (UTC+0) Budova v Èerhove, kde za èias I. ÈSR sídlila finanèná stráž, ktorá strážila hranice s Maïarskom. Dnes tu má svoju stanicu polícia. Miesto: Čerhov, okres Trebišov Čas: 1921 až 1934 Autor: Slavomír Szabó Severák sa zaprel do stien domov. Zo slamených striech sfúkol mračná snehu, aby ich vyniesol vysoko nad dedinu a potom spätne zmietol v drobných zľadovatených kryštálikoch do tvárí všetkým, čo ešte nezaliezli do svojich chyží, ale i v takýto nevľúdny neskorý večer sa potulovali po čerhovských uliciach. Tma veľká nebola. To pre tú jasnú oblohu, z ktorej dopadalo na zem chladné svetlo mesiaca i hviezd a odrážalo sa od bielej zimnej prikrývky. Koniec roka sa blížil a to bol čas, kedy sa ženy po zotmení stretávali na priadkach, z konopných priadzí spriadali nite, rozprávali a klebetili. Často z ich úst vychádzali na svet i rôzne neuveriteľné historky o bosorkách, zjaveniach a duchoch nebožtíkov, čo nenašli pokoj ani po smrti. Iní neboli ani chlapi. Aspoň v tom, že ani oni neostávali osamote. čítať ďalej... čitateľov: 5590

Podozrenia a dôkazy @ :: Poviedky ::     Mar 04 2009, 12:38 (UTC+0) Studòa pri niekdajšej požiarnej zbrojnici v Èerhove Miesto: Čerhov, okres Trebišov Čas: okolo roku 1950 Autor: Anna Domaniková Jano sa hneval na celý svet. Zlostne kopal do slamy, čo ju bol včera nastlal pod koňa. Chodil po stajni od steny po stenu, stále si čosi hundrajúc popod nos. Chvíľami zvesil z klinca pri dverách bič a mával rukou, ani čo by chcel švihnúť po niekom, kto mu urobil naschvál a spôsobil starosti. Takto ho našiel sused Michal. „No, Janko! Od strachu sa mi všetky sliepky schovali pod kurín. Čo šuchoceš a nadávaš ako pohan?“ „Aj ty by si na mojom mieste! Koňa mi ukradli, aha! Teraz, keď ho najviac potrebujem.!“ „Myslel som, že voľačo horšie.“ „Čo je horšie ako furman bez koňa? Ako budem? Čo budem?“ mávol rukou. Mižo mu aj tak nepomôže. čítať ďalej... čitateľov: 4874

Zvony, čo patria k sebe @ :: Poviedky ::     Feb 16 2009, 15:58 (UTC+0) Renesanèný kostol v Malej Tàni. Práve k nemu sa èiastoène viaže tento príbeh. Miesto: Malá Tàňa, okres Trebišov Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autor: Anna Domaniková Každý z nás zažil chvíle, kedy by najradšej utiekol. Bežal niekam, kde by sa mal lepšie, kde by mu bolo krajšie, jednoduchšie, veselšie a hlavne k milovaným, čo mu prirástli k srdcu pevnejšie ako tí, s ktorými práve žije. Hoci v Anuškinom prípade by bolo rúhaním hovoriť o pevnejšom pute. Upravila si sukne, obrala z blúzky zabudnuté stebielka sena, čo ešte ani teraz na konci roka nestratili svoju letnú vôňu a pozrela na Jánoša. Usmieval sa. Stál na dosah ruky a nespúšťal z nej zrak. Žltkastý svit lampáša, ktorý visel pri dverách, sa bez mihotania lepil na všetko, čo mu bolo na dosah. Aj krava, senník, steny maštale, Jánošová tvár boli bledšie ako pri dennom svetle. „Musíme ísť,“ šepla.čítať ďalej... čitateľov: 5449

Podivné stretnutie @ :: Poviedky ::     Jan 14 2009, 08:08 (UTC+0) Mohutný dub s týmto obrazom stojí ved¾a cesty medzi Slancom a Novým Salašom. ¼udia tu podobizeò svätých zavesili údajne na základe príbehu, ktorý zachytáva táto poviedka. Miesto: Slanská Huta, Nový Salaš, Slanec, Ruskov Čas: začiatok dvadsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó „Človeče! Hej, počkaj na mňa, nech nejdem sám! Počuješ?“ zakričal Pešta do tmy, v ktorej skôr len náznakom obrysov tu a tam zbadal postavu kráčajúcu pred ním. Cestu z oboch strán lemoval hustý les, takmer samá bučina a duby s košatými korunami, cez ktoré svetlo mesiaca a hviezd presvitalo len veľmi skromne. Pobehol, najmä keď si bol istý, že ten neznámy pred ním zastal. Isto ho počul, veď napriek tomu, že jeseň už vládla nad krajom, vietor nefúkal. Práve naopak. Neuveriteľne hlboké, priam mrazivé ticho spôsobilo, že Peštov hlas znel oveľa silnejšie, ako si želal. V takej chvíli by prasknutie suchého konárika, či zaševelenie listov prišlo ako neznesiteľný rámus, až by z neho mohla prasknúť hlava. Ticho nevšedné, dalo by sa i povedať, že zázračné. Ale môže byť ticho zázračné? čítať ďalej... čitateľov: 5855

Bicykel od Žida Rotha @ :: Poviedky ::     Jan 14 2009, 08:08 (UTC+0) V Kalši sa na bicykloch jazdí stále. Na rozdiel od èias, z ktorých pochádza uvedený príbeh, však bicykel nie je hotový majetok. Miesto: Kalša, okres Košice-okolie Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia Autor: Jiří Zaťovič Ïuro sa najviac tešil na sobotu, na krátku. Vstával ako obvykle za svitania, položil krajec chleba do kešene, pretrel si karpavé oči, pričesal strapaté vlasy a kým ešte ostatní spali, vydal sa na cestu do Bidoviec. Na hornom konci sa k nemu pridal kamarát Michal a tak im cesta poľom a lesom rýchlejšie ušla. Najradšej mal, keď bola jar, nepršalo a za chrbtom im vychádzalo slnko. Zobúdzalo všetku krídlatú háveď, chvíľami sa ani nepočuli, čo tak operence vrieskali, zavše sa k nim pridali a vyspevovali si do kroku. Riadne sa spotili, kým prišli do sýpky a len čo odložili batôžky a napili sa vody, hybaj robiť. Naplniť vrece zrnom, vyhodiť na plecia, odniesť k vozu, prevaliť na korbu, kde už čakali druhé ruky, aby vrece posunuli k radu ostatných. A zasa po ďalšie vrece. Od prachu mal Ïuro vyštípané oči, za krkom sa mu zavše nazbierali plevy a svrbeli ako sto čertov. Chlapi ho ale nenechali dlho trpieť a ukázali mu fígle, ktorými sa pred nepríjemnosťami ochráni. čítať ďalej... čitateľov: 5771

Trubačove marhule @ :: Poviedky ::     Jan 14 2009, 08:08 (UTC+0) Šemša v lete 2008 Miesto: Šemša, okres Košice-okolie Čas: dvadsiate a tridsiate roky 20. storočia Autor: ¼ubica Andrásiová, Slavomír Szabó „Na, pripime si! Na môjho malého Anderka!“ nahol sa Martin k Jóžimu, držiac vo vystretej a trochu sa trasúcej ruke pohárik, z ktorého sa šírila omamná vôňa. „Daj!“ chňapol po ňom Jóži, vlastne čakal len na to. „Na Anderka!“ zodvihol Marin druhý pohár oproti slnku pred oči, držiac ho medzi dvoma dlaňami, akoby sa chcel modliť. „Mňam! Dobrá.“ „Ha! Dobrá? Najlepšia! Čo myslíš, že budem synkovi šanovať? Nech je Anderko zdravý, rúči! Chlap ako ja, to znamená, chlap ako sa patrí! Na zdravie!“ vyprázdnil Martin pohárik presne nacvičeným svižným ťahom, až mu z pálenky ostala len kvapka na hornej pere. čítať ďalej... čitateľov: 6767

Dôvod, pre ktorý hodno skončiť hádku @ :: Poviedky ::     Jan 14 2009, 08:07 (UTC+0) Jazero Izra - miesto, kde sa naraz Michal ocitol bez toho, aby si pamätal, ako sa tam dostal. Zaujímavé je, že príbehy tzv. "vodenia", kedy sa èlovek objaví úplne inde, než kde bol, sme našli najviac na Zemplíne. Kalša sa síce nachádza v okrajovej èasti Abova ale i tesnej blízkosti Zemplína. Miesto: Kalša, okres Košice-okolie Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Staručká Ilona sa motala v kuchyni už od rána. Aj teraz opäť, tak ako dnes už mnohokrát, nespokojne prešla od stola k oknu, aby vyzrela von. Drevená bránička do prašného dvora, ståp na gánku, roh susedovho domu, cesta, za ňou potok a na ňom jej husi. To bolo všetko, čo videla. Nič viac. Nespokojne odvrátila hlavu a podvedome zovrela ruky v päste. Cítila, že napriek svojmu veku má v nich ešte dosť sily, ba v tejto chvíli viac ako inokedy; najradšej by s niečím tresla. Rozbila džbán, hlinený hrniec alebo čokoľvek iné, čím by uvoľnila narastajúce napätie. Bola však dosť šetrná nato, aby tak naozaj urobila. Škoda džbánu pre pripitého muža! Len keby sa už konečne ukázal! Podvečer odišiel, že posedieť do krčmy, ale ešte sa nevrátil. Blázon starý, od suseda, čo prichádzal večer z píly zo Slanca, počula, že tam ho videli; jej Michala ako si vykračuje od vlaku. Ktovie načo sa tam terigal, či mu už krčma v Kalši nestačí, ale najmä - prečo sa ešte nevrátil domov? Neskoro v noci už prišiel nejedenkrát. Vždy páchol špiritusom, oči mal také, že si nimi mohol potme svietiť na cestu, leskli sa mu ako lampáše. Lenže teraz sa nevrátil vôbec! čítať ďalej... čitateľov: 6302

Pomätenec z Vilongova @ :: Poviedky ::     Jan 14 2009, 08:07 (UTC+0) Kostol v Slanèíku Miesto: Slančík, okres Košice-okolie Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Musím vám to povedať teraz. Ihneď, kým sa ešte dá. Často sa mi totiž stáva, že upadám do akýchsi zvláštnych stavov, keď moju myseľ zahalí čierna tma; oddelí ma od skutočnosti, v ktorej žijem a vedie niekam preč. Neviem kam, nie som si to schopný zapamätať. Iba ten počiatok, keď sa mi pred očami začína všetko rozmazávať, zvuky znejú tlmene, akoby prichádzali z diaľky a ja mám pocit, že sa vznášam. Potom už nie je nič. Až neskôr, keď sa preberiem, mi ľudia hovoria, čo som vyvádzal. Minule som vraj behal po dedine a škriekal ako zviera, celý Slančík sa na mňa pozeral. Alebo raz ma našli u susedov, ako sedím vysoko na konári slivky hoc prší ako z krhle a smejem sa. ¼udia o mne hovoria, že som šialený. Ja však viem svoje. Áno, viem. Nech to znie akokoľvek čudne, ostatní si hovejú vo svojej spokojnosti len vďaka tomu, že sa im nedostalo desivého poznania. Blahoslavení chudobní duchom! Teraz už poznám pravý zmysel týchto slov. Pravda je taká silná, že človek nie je stvorený na to, aby ju zniesol. Inak by sme boli všetci rovnakí. Takí ako ja teraz. A spokojný nevediaci človek by nám bol bláznom. Čo je teda bláznovstvo? Keď je niekto iný ako ostatní? Lenže čo dáva ostatným záruky, že práve oni sú na správnej ceste? Vidíte, všetko závisí od uhlu pohľadu. Tak si ma vypočujte, lebo cítim, že čierna tma sa už opäť začína vkrádať do mojej hlavy...čítať ďalej... čitateľov: 7095

Na súd! @ :: Poviedky ::     Jan 14 2009, 08:06 (UTC+0) Pôvodne premonštrátsky (neskôr jezuitský) kláštor v Nižnej Myšli v súèasnosti Miesto: Nižná Mysľa, okres Košice-okolie Čas: leto 1949 Autor: Slavomír Szabó „Helenka, ale skús núkať po korune. Iba ak by nechceli kúpiť, potom spusti na päťdesiat halierov, áno?“ „Áno, mama.“ „Najskôr choď ku známym, veď vieš, tam do dvorov na Moyzesovej ulici. Až čo ti ostane, predaj inde. Ale možno ti neostane nič, potom príď rovno domov, dobre?“ „Dobre, mama.“ „A vajíčka riadne poumývaj. Vieš, že keď sú špinavé od sliepok, tak ich nechcú kupovať. Počula si?“ „Počula, mama.“ čítať ďalej... čitateľov: 6566

Tichá noc, svätá noc @ :: Poviedky ::     Jan 14 2009, 08:06 (UTC+0) Kostol sv. Mikuláša v Nižnej Myšli. Bohoslužby sa tam konali aj v decembri 1944, keï od Dargova i Skároša tiahla k Nemcami obsadenej obci Èervená armáda. Miesto: Nižná Mysľa, okres Košice-okolie Čas: október až december 1944 Autor: Jiří Zaťovič Hans sa už ani nesnažil zapamätať si, ako sa volá dedina, do ktorej ich odvelili. Stalo sa to už tisíci raz, precestoval s transportmi západnú Európu, potom bol chvíľu v tyle a teraz už polrok zakúšal podmienky na východe. Stačilo mu, že vedel, že ho zo Slovenska presunuli do Maďarska. Prešli pláňou a nad dedinou na kopci zazreli kostol a pri ňom osamelý strom. „Sme zachránení, vidím kostol!“ chcelo sa mu zvolať, lenže vedel, že ani ten kostol neznamená istotu. Hoci - vojna akoby sa vyhýbala všetkým osamelo stojacim stromom a vojaci akoby sa hanbili zacieliť na kostoly. Takmer v každej dedine bol svedkom zázraku, keď popri rozbitých domoch a vyhoretých stodolách svietili neporušené chrámy. Pravda, pri bližšom skúmaní chýbali nejaké tie tabuľky skla a vnútri väčšina kostolov volala po novom vysvätení, ale aspoň takto, z diaľky, to boli pevné body. Poľný lazaret sa mal usídliť v škole. Vojaci vypratali lavice, deti najprv zvedavo pozerali na chlapov v iných uniformách, než doteraz videli, ale potom rýchlo prijali fakt, že sa netreba učiť a rozutekali sa za hrami. Pre deti je vojna niečo nepredstaviteľné. Našťastie. čítať ďalej... čitateľov: 6957

Komentiašov nový život @ :: Poviedky ::     Jan 14 2009, 08:05 (UTC+0) Románsko-gotický kostol, ktorý sa spomína v tomto príbehu, je dominantou Svinice Miesto: Svinica, okres Košice-okolie Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Horúce jazyky plameňov lízali polená, spaľovali ich, až drevo zaprašťalo a z pece sálalo úžasné teplo. Ïaleko väčšie než bolo potrebné, ale Piťo si takto doprial aspoň trochu radosti. Akosi to bolo vždy tak, že keď naň bieda doliehala viac ako inokedy, urobil si nejakú malú radosť. Teraz nešanoval a naložil poriadny oheň. Nakoniec, drevo mu až tak nechýbalo, ale horšie to bolo s robotou. Čo v taký zmrznutý február, keď ešte potok pokrýval ľad hrubý za lakeť? Cesty boli klzké, že by si človek nohy dolámal, sám dnes videl, ako sa šmýkala aj Bručova brička, keď kamsi viezol pána Bidla od parného mlyna. Celá Svinica ale aj okolité polia, lúky, lesy, všetko ležalo pod záľahou snehu, čo nie a nie prestať padať. Kdeže by mu teraz dal nejaký gazda robotu? Jarnú orbu? Na tú musí čakať ešte aspoň mesiac. Keď mráz nepoľaví, možno i dlhšie. čítať ďalej... čitateľov: 7389

Džmin @ :: Poviedky ::     Jan 14 2009, 08:05 (UTC+0) Miesto: Ruskov, okres Košice-okolie Čas: 1958 Autor: Anna Domaniková „Veď povedz, nie je nám tu dobre?“ „Keby zle, nie sme tu. Ja určite nie.“ „Bol by si pri nej? Pri Ilonke, že? Mne sa páči Zuza. Jej smiech je chytľavý. Musím sa smiať s ňou. Inak sa nedá. Má pekné zuby a vlasy.“ „Vidíš, aj v tom sa zhodneme. Nie tak. Nedívaj sa na mňa ako na svojho soka. Som ti kamarát. Zuza je pekná, ale Ilonka je moja. Ešte som jej nemusel dať zahrať marš. Vždy si so mnou na zábave zatancovala.“ „Chvíľu som si myslel... Ale to by som si všimol. Nazdravie!“ schytil Janko štamperlík a ťukol o Peštov. Obaja ich prevrátili do seba, skrivili pery a utreli spakruky ústa. čítať ďalej... čitateľov: 5308

Domov je tam, kde rastú čerešne @ :: Poviedky ::     Jan 14 2009, 08:05 (UTC+0) Slanèík – podobne ako v mnohých obciach okolia Košíc, aj tu si v minulosti rodiny prilepšovali tak, že k svojim deom brali na výchovu aj deti z košického sirotèinca. Štát im zato vyplácal peniaze a dodával pre siroty obuv a odev. Miesto: Slančík, okres Košice-okolie Obdobie: 1946 – 1952 Autorka: Soňa Jakešová Deti sedeli v drevených školských laviciach strnulo ako bábky. Ruky založené za vystretými chrbtami, nohy položené na dlážke s chodidlami tesne vedľa seba. Keby hlavy neotáčali za pánom farárom, čo sa pri výklade prechádzal pred tabuľou, človek by si pomyslel, že títo inak neposední šarvanci načisto skameneli. Na hodine náboženstva sa nik neodvážil ani muknúť, lebo to by pre previnilca znamenalo kľačanie v kúte a v horšom prípade by mohol schytať trstenicou po dlani i zopár svištiakov. Milanovi už tuhla šija, tak rád by si konečne poskočil, zakričal, zamával rukami, zatlieskal. Uspokojil sa však aspoň s grimasou, ktorou sa mu podarilo rozveseliť Paľa, keď bol pán farár práve obrátený na opačnú stranu. čítať ďalej... čitateľov: 5686

Amerikán Grega @ :: Poviedky ::     Dec 30 2008, 18:46 (UTC+0) Nižná Myš¾a Miesto: Nižná Myšľla, okres Košice-okolie Čas: tridsiate až päťdesiate roky 20. storočia Autor: Jiří Zaťovič Na šífe do Ameriky a priamo za šťastím. Takto romanticky si predstavovali ľudia cestu z biednej zemičky do vysnívaného raja. Väčšinou sa zadlžili, aby si mohli kúpiť kartu na loď, po biede sa dopravili do Hamburgu, ktorý bol v tom čase asi najväčším slovenským prístavom, lebo sa v ňom ozývala najmä naša ľubozvučná reč. Počkali si na svoju šífu a nechali sa prepraviť cez oceán. Ani Grega na tom nebol inak. Hoci sa nemali úplne zle, dalo sa občas aj zarobiť a človek nezahynul od hladu, doľahla aj na Myšľu kríza. Chlapi by sa boli pre tú trochu lopoty aj dopichali vidlami, každý si žiarlivo strážil svoju drinu za pár grajciarov, neprepustil by ju ani bratovi. A tu sa už Gregovi tak veľmi nedarilo. čítať ďalej... čitateľov: 5016

Vozy obsadené smrťou @ :: Poviedky ::     Dec 30 2008, 11:12 (UTC+0) Vojská postupovali od Dargovského priesmyku na Košice cez Košický Kleèenov a hneï ïalšou obcou bola Svinica. Aj v nej Nemci nariadili evakuáciu civilného obyvate¾stva. Miesto: Svinica, Ïurkov, okres Košice-okolie Čas: november 1944 – január 1945 Autor: Jiří Zaťovič ¼udia pobrali, čo vládali a poutekali. Evakuácia ich vyhnala spod strechy, ale neukázala im, kam sa majú ísť ukryť. A tak sa krajom túlali z miesta na miesto stovky nešťastníkov. Prechádzali z dediny do dediny, prekračovali potoky, hranice chotárov i hranice štátov, na tie už nikto nedbal. A hoci sa v každej ďalšej dedine našli dobrí ľudia, nikto nevedel, kedy bude treba znovu zbaliť svojich päť slivák do zajdy a pobrať sa na ďalšiu cestu. A tak ľudia už spávali poobliekaní a obutí, tu na posteli, ak mali šťastie, ale často aj na slame a vraveli si, že majú šťastie tiež, lebo inak mohli ostať pod holým nebom. Rozprávali sa medzi sebou málo, únava im z hláv vyhnala myšlienky, držala sa ich už iba jediná – nech je koniec! čítať ďalej... čitateľov: 5642

Čaro s holým zadkom @ :: Poviedky ::     Dec 28 2008, 21:07 (UTC+0) Svinica v èase neskorej jesene Miesto: Svinica, okres Košice-okolie Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Anna Domaniková, Viera Adamčová Deň sa vcelku vydaril. I keď bola ranná obloha nad Svinicou zatiahnutá závojom mliečnej, nepriehľadnej hmly, pred obedom sa ukázalo slnko. Jeho lúče ako dlhočizné prsty obra deraveli oblaky oparu, až nebo ostalo čisté. Modro hľadelo na jesennú krajinu pod sebou, z ktorej urobili všetky odtiene hnedej, zelenej, bordovej a sivej pestrú krásavicu. Slnko nepieklo ako v lete, ale ešte dokázalo zahriať, pohladiť, až človek na chvíľu pookrial. No teraz, podvečer, keď sa krvavočervený kotúč ukryl za obzor, ľudia cítili chlad a usádzali sa k dobre vykúreným peciam. Neskorá jeseň bola povestná príjemnými slnečnými dňami a chladnou nocou. Napokon by sa ani nikto nečudoval, keby už anjeli začali natriasať svoje periny a na zem by doletelo prvé snehové páperie. Všade bolo ticho a pokoj. čítať ďalej... čitateľov: 5379

Kedy pravdu, kedy nie @ :: Poviedky ::     Dec 26 2008, 16:22 (UTC+0) December 2008 v Ruskove Miesto: Ruskov, okres Košice-okolie Čas: prelom štyridsiatych a päťdesiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó „Ilonka, princeznička, aj ty si nám prišla pomôcť?“ usmial sa Jano dievčatko, čo práve vyšlo z domu na dvor a zamierilo si to rovno k nemu za chliev. Akurát rozkladal všetko ako treba, lavór s dvoma ostrými nožmi, dosky pekne vedľa seba na rozmočenú jarnú zem, tiež tenké zviazané kyčky z ražnej slamy. Bolo skoré ráno, sotva začalo svitať, prišiel pomôcť bratovi Mižovi so zabíjačkou. Osemročná Ilonka v gumákoch väčších aspoň o tri čísla iba zastala, pozerala sa a neodpovedala. „No... Nečuduj sa, Janko, nečuduj, že je nemá. Princeznička je totiž urazená. Včera dostala bitku, lebo mi klamala a odvtedy s nikým nehovorí,“ zahundral Mižo, čo práve vyšiel zo stodoly, nesúc stočený hrubý povraz. čítať ďalej... čitateľov: 7252

Druhá tancovačka @ :: Poviedky ::     Dec 24 2008, 12:25 (UTC+0) Kostol v Ruskove Miesto: Ruskov, okres Košice-okolie Čas: päťdesiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Ïura sa od vzrušenia až triasol. Nie celkom, žeby to bolo na ňom vidieť, cítil to skôr kdesi v hrudi a možno i trochu v nohách, čo ho niesli v tento podvečer rovno do krčmy. Do ich, v Ruskove. Už tam mohol zájsť. Od dnes. Vlastne i od včera, lebo práve vtedy ho na tancovačke povýšili na parobka, ale kto by v taký čas utekal popíjať, keď konečne môže prvý krát tancovať s dievkami? Takže včerajšie popoludnie, vlastne až do neskorého večera vykrúcal raz Borku, potom Eržičku, Maňu, Ilonku, ale najviac Zuzku. A to bolo niečo! Nikdy sa im tak zblízka nepozeral do tvárí, ba niekoľko krát pocítil na krku ich dych. Mal veru čo robiť, aby sa ovládol a nepritisol si tú či onú tak tesne, žeby na sebe pocítil, ako pulzujú ich mladé telá. Ako len mohol bez toho doteraz žiť?! čítať ďalej... čitateľov: 5283

Pokosené... @ :: Poviedky ::     Dec 23 2008, 19:47 (UTC+0) Nižná Myš¾a koncom jesene 2008 Miesto: Nižná Myšľa, okres Košice-okolie Čas: koniec 40-tych rokov Autor: ¼ubica Andrásiová „Hlava pálenka,“ zašušlala si sama pre seba staručká Marča. Sedela pri okne, drobná, zhrbená, zaborená do stoličky, akoby ju do nej chcelo spoza okna úplne vtlačiť chabé jarné slniečko. Dráždilo jej zrak, tak prižmúrila vodnaté oči bez mihalníc a nastavila vráskavú tvár posledným večerným lúčom. Nasávala slabnúce teplo nosom, lícami, perami a náhle sa jej zmocnil pocit, že omladla. Sťaby čosi nad ňou zamávalo čarovným prútikom, až sa jej vrátil život do pokrútených hnátov, vyhladil vrásky a rozprúdil krv v žilách. Srdce jej v hrudi divoko búchalo. Buch-buch-buch-buch a ona sa cítila ako pučiace, zvedavé dievča, akým bola pred toľkými rokmi. Ovládol ju nádherný, až nadpozemský pocit a odrazu sa jej zazdalo, že sa na všetko díva odkiaľsi zhora, že sa vznáša ako páperie pod plafónom a vidí samú seba s dievčenským telom i tvárou, ako ľahučko vyskočila zo stoličky a rozkrútila sukne pri čertovskom čardáši na tancovačke. čítať ďalej... čitateľov: 5176

Osud vpísaný do kariet @ :: Poviedky ::     Dec 20 2008, 10:08 (UTC+0) Miesto: Ruskov, okres Košice-okolie Čas: 1950 Autor: Anna Domaniková Horúci jún sedel nad krajom. Erža stála na dvore a ľútostivo hľadela na kàdeľ sliepok, ako sa kúpu v prachu vyhrabanej jamy. Ešte nebolo ani poludnie, a už sa im nechcelo za dom oďobávať zvädnutú trávu. Iba čupeli s krídlami roztiahnutými v tieni za šopou a otvárali zobáky, akoby sa jej mali každú chvíľu prihovoriť. Naliala im čistej vody zo studne a ponatriasala si sukne. Aj jej bolo teplo. Zadívala sa na nebo. Modré ako blankyt, s horiacim slnkom uprostred. Nikde ani mráčika. Tiché predpoludnie narušilo hundranie, prerušované odpľúvaním a šuchotanie nôh po prašnej ceste. Mária Purna. Cigánka z Ïurkova. So špinavou zajdou na chrbte kráčala od domu k domu s prosíkom. Erža nestihla pred ňou utiecť a schovať sa v kuchyni. Nebolo by jej to aj tak pomohlo, lebo Mária, špinavá a stále opitá, bola schopná stáť na priedomí, kým sa niekto z domácich neobjavil a nevenoval sa jej. Vlastne nevenoval jej čosi z komory. čítať ďalej... čitateľov: 5370

Pokánie nebožtíka @ :: Poviedky ::     Dec 19 2008, 23:04 (UTC+0) Miesto: Ruskov, okres Košice-okolie Čas: 1940 Autor: Anna Domaniková Nemala som ani dvadsať, keď som sa za neho vydala. Nemladá, no ani stará dievka. Ondrík, Ondrejko. Tak pekne som mu vravela. Milovala som ho z celého srdca. Kľačala pred jeho nohami pripravená splniť každé jeho prianie. Spočiatku ma hladkal po vlasoch a bozkával. Usmieval sa na mňa a vravel, že som jeho jediná, najkrajšia a na veky vekov. Tak veľmi som mu verila. Všetkému, čo povedal. My, ženy, sme už raz také. Najskôr robíme to, čo nám prikážu doma. Potom sa venujeme mužovi, s majetkom ktorého spojili naše polia a statok. Ten môj mi neprikazoval. Stačil jeden pohľad a hneď som vedela, čo a ako. Zmenil sa až po tom, čo som mu porodila dve deti. Dcéry. Majú tri a päť rokov. Sú krásne. Podobajú sa na neho. Doteraz som nikdy nerozmýšľala o tom, že mohlo byť všetko inak. čítať ďalej... čitateľov: 5197

Pašovaná hlava @ :: Poviedky ::     Nov 28 2008, 12:30 (UTC+0) Slanské vrchy za Slanskou Hutou. Hranica medzi Slovenskom a Maïarskom. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku I. ÈSR to bolo územie èastých malých sporov medzi strážcami hraníc a miestnymi obyvate¾mi. Miesto: Slanská Huta, okres Košice-okolie Čas: leto 1925 Autor: Anna Domaniková Verona kráčala po prašnej poľnej ceste, čo sa kľukatila okolo kukuričného poľa a obzerala sa po dcére. Slnko poriadne pripekalo a ona mala chuť zaliezť medzi kukuričné klasy a v ich tieni si vyšliapať chodník až na hranicu. Štrnásťročná Helenka poskakovala okolo nej a bez prestania si pospevovala tú istú melódiu, čo sa na ňu nalepila na svadbe. Lebo odtiaľ išli. Zo svadby vo Füzéri. Z domu sa vybrali v sobotu ráno. Na hranici v Kisalmási nahlásili prechod do Maďarska, dali si overiť potrebné doklady a Verona podpísala všetky dokumenty, čo im financi predložili. Nevyhli sa kontrole, či nenesú niečo zakázané, nepovolené, niečo na predaj či výmenu. Je pravda, že aj také sa robilo. Doma bola lacná látka, ale drahé jedlo. Aj Verona raz za čas nakúpila plátno, obtočila pod šaty okolo dcéry či syna Imra, aby ho na druhej strane hraničnej čiary vymenili za potraviny. Deti sa báli, nechceli to robiť. Pýtali sa jej, či musia, či je to potrebné. Mala len jednu odpoveď: „Hej, lebo nám treba jesť.“ čítať ďalej... čitateľov: 5526

Ukrajinský gramofón @ :: Poviedky ::     Nov 12 2008, 13:41 (UTC+0) Nižná Myš¾a - dominantná je veža kostola sv. Mikuláša. Hneï pri òom je kláštor z 13. storoèia, pod ktorým sa nachádzajú rozsiahle podzemné chodby. V nich sa skrývali obyvatelia obce pred leteckými útokmi a stre¾bou poèas II. svetovej vojny. Miesto: Nižná Myšľa, okres Košice-okolie Čas: 1944 – 1945 Autor: Slavomír Szabó Skúste si spomenúť na svoje zážitky z čias, keď ste mali sedem rokov. Možno sa vám v mysli voľačo vynorí, možno menej, možno viac, ale tuším, že sa márne budete snažiť oživiť všetko. Keď sa však do tejto časti detstva vrátim ja, vidím to ako teraz. Deň po dni. Nie je to tým, žeby som mala výnimočnú pamäť. Zážitky sa v našej mysli ukladajú azda podľa toho, aké sú silné, nakoľko jednotlivé udalosti dokázali ovplyvniť náš život, alebo aspoň aký význam im pripisujeme. Bola som sedemročným dievčatkom, ktoré si poriadne nepamätalo svojho otca. Sedem rokov som totiž mala v štyridsiatom štvrtom, a to bol otec na vojne už tri roky. čítať ďalej... čitateľov: 7183

Hriešna smotana @ :: Poviedky ::     Oct 31 2008, 17:04 (UTC+0) Humná alebo pôjdy. To boli miesta, kde najèastejšie èakali na mladých parobkov ženy tých, èo už dlho, predlho pracovali v Amerike. A parobkom sa oplatilo liez na pôjdy viac, ako nekoneène dlho kurizova mladým dievkam. Miesto: Kalša, okres Košice-okolie Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autor: Jiří Zaťovič Parobkovia vypili smotanu Ferencovým susedom Gášparovcom. Nestalo sa to prvýkrát. Smotana v kantičke, položená v záhone kvetov, bola príliš lákavým sústom a tak ju gazdiná našla stále častejšie prázdnu. Podozrievali kdekoho, ale najčastejšie padlo meno Jožka Gášpara, gazdovho menovca. Skôr, než mu to dokázali, pobral sa do Ameriky za robotou. A pretože smotana kapala ďalej, museli ľudia uznať, že ho obviňovali neprávom. ¼udia si stále robili naprieky, smotana bola len jednou galibou. Parobci sa medzi sebou naťahovali, dávno boli pre kadečo znesvárení. Marcinko s Hliňarom sa zaslúžili o to, aby podozrenie na zlodeja smotany padlo na Jožkovho brata Ferenca. Zapárali do neho pri každej príležitosti. Pochytili sa raz takto večer pred krčmou, Marcinko s palicou, Hliňar s nožom. čítať ďalej... čitateľov: 5165

Borkin máj @ :: Poviedky ::     Oct 29 2008, 15:39 (UTC+0) Kalša zaèiatkom jesene 2008 Čas: jar 1953 Miesto: Kalša, okres Košice-okolie Autor: ¼ubica Andrásiová „Týždeň po Veľkej noci a my tu mrzneme pod starými dubmi ako vrany v januári,“ hundrala Hanča a silnejšie si pritisla teplú vlnenú šatku k telu. Sviatky jari ešte nepriniesli teplo a ku večeru bývalo stále chladno. Slniečko, doposiaľ opatrné a nesmelé ako čerstvo vyliahnuté kuriatko, uzimene zaliezlo za oblaky nad Kalšou a všetko dolu nechalo napospas chladnému večeru, čo sa začal pechoriť ako statný kohút. „Bàà, Borka! Zima je. Všetci sa už zohrievajú pri tanci. Nenechaj sa už toľko prosíkať. Poďme k ostatným, nech sa zohrejeme,“ modlikala Hanča bez prestania, no Borka trucovala. „Ako by som tam mohla ísť? Načo? Budem tam len tak sama kvočať a podupkávať si nohou, kým sa ostatné dievky budú zvàtať, až im bude vidieť pod sukne? čítať ďalej... čitateľov: 4949

Miluj blížneho svojho! @ :: Poviedky ::     Oct 16 2008, 22:09 (UTC+0) V Kalši Miesto: Kalša, okres Košice-okolie Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó „Nezosmilníš! Tak znie šieste Božie prikázanie a ja sa pokúšam presvedčiť sám seba, že niet kresťana, čo by mu nerozumel. Napriek tomu musím povedať, že sa mi priam tlačí na jazyk varovanie, ktoré je dnes oveľa naliehavejšie ako kedykoľvek predtým. V akých časoch to žijeme?! Možno si poviete, že smilniť sa nesmilní, možno vy, rodičia, si vravíte, že poznáte svoje dcéry a viete len a len o ich počestnosti. A možno si i vy, dievčatá, myslíte, že sa viete ustrážiť pred nástrahami mladosti. Ale nezabudnite, že človek môže zhrešiť nielen skutkom ale i myšlienkou! Môžete sa cítiť akokoľvek čisté, ale pamätajte, že príležitosť robí zlodeja! Len naozaj silný človek, akými boli iba najväčší svätci, dokáže odolať pokušeniam. My sme len ovce stáda nášho pastiera, musíme sa preto brániť aj najmenšiemu náznaku, ktorý by nás ponáral do bahna hriechu. čítať ďalej... čitateľov: 7126

Zrodenie a zánik divého muža @ :: Poviedky ::     Oct 10 2008, 10:05 (UTC+0) Prieèelie typického starého podlhovastého domu abovského typu v Kalši Miesto: Kalša, okres Košice-okolie Čas: január 1948 Autor: Slavomír Szabó Ïula mlčal, akoby tu ani nebol. Na starej stoličke, čo ešte hádam pamätala časy cisára Františka Jozefa a príšerne vàzgala, sa však vždy zavrtel, najmä keď začal hovoriť Piťo. Pôsobilo mu radosť, keď videl ako ten nafúkanec stále, keď stolička zaškrípe, preruší svoju reč a škaredo naň pozrie. Piťo! Ešte toho tu bolo treba! Nemal ho rád, ale nikdy mu to priamo nepovedal. Všetko bral ako takú hru. Keď Piťo voľačo rozprával, on sa hniezdil, aby ho vyrušoval. „Pozerám, majster, všade vás síce chvália, ale tie kože sa mi zdajú akési pritvrdé. Veď ak z takej urobíte sáru na čižmy, to bude tlačiť na holeň, nie?“ Piťo práve prevracal veľké pláty hrubých koží, čo mal šuster Michal naložené na kope vo svojej dielni. čítať ďalej... čitateľov: 6117

Tajomstvo dlhovekosti @ :: Poviedky ::     Oct 08 2008, 20:55 (UTC+0) Ïurkov v lete 2008 Miesto: Ïurkov, okres Košice-okolie Čas: okolo roku 1870 Autor: ¼ubica Andrásiová, Slavomír Szabó „Pozri na tie húsky. Sú poriadne veľké, tučnučké. Také sme ešte ani nemali. Isto ich predáš. Počuješ, ako gágajú na dvore?“ tak ako vždy aj teraz sa mama nadchýnala pri pohľade na to, čo vyrástlo z kedysi malých žltých húsat. „Piťo, a odnesieš sa? Nepôjde sa ti ťažko?“ ihneď dodala a popritom dlaňami vyrovnávala čistučký biely obrus. Mala rada, keď bolo pekne prestreté. Piťo v tomto mamku dobre poznal. Každému lepšie chutí, keď sa na neho zo stola neškeria suché omrvinky či mastné fľaky. Takto zvykla hovoriť a bolo na tom čosi pravdy. Mala rada poriadok a aj niekoľkokrát všetko utrela, než podávala obed či večeru. I teraz tak urobila, no zároveň kútikom oka sledovala syna. Všimla si, ako sa mračí. Trápenie na ňom ihneď zbadala ako na malom dieťati, akoby mu čochvíľa nemalo byť dvadsať. A on vedel, čo jej skúmavý pohľad znamená. čítať ďalej... čitateľov: 5722

Žofkino dedičstvo @ :: Poviedky ::     Sep 30 2008, 10:45 (UTC+0) Na lúkach v okolí Slanca v minulosti gazdovia pestovali lucernu na kàmenie dobytka. Práve tá sa stala zdrojom nezvyèajného sporu, ktorý zachytáva tento tradovaný príbeh. Miesto: Slanec; okres Košice-okolie Čas: dvadsiate roky 20. storočia Autor: Jana Hajduová Ištván zavrel kuchynské okno, hoci v dome bolo horúco a ťažký vzduch sa dal sotva dýchať. Na dva čierne, dvadsaťročným pálením vyznačené fľaky na stole položil dve biele sviečky a medzi nimi obradne roztvoril knihu. Láska pod šibenicou. Prikrčil chrbát, prižmúril oči obrúbené vráskami, ktoré mu do tváre vryli nespočetné noci strávené pri dobrodružných románoch, básňach, romancách i históriách a nechal sa strhnúť príbehom nešťastnej lásky. Zachmúril sa, keď hrdina vyslovil čosi ľahkovážne a ranil jemnocitnú dámu. Takéto správanie je neprípustné, rozhorčil sa Ištván, no po srdcervúcom ospravedlnení sa zas upokojil. Predsa je ten hrdina džentlmen! Počas súboja na život a na smrť zvieral päste, keď sa schyľovalo k prvému letmému bozku, sotva dýchal. Dáme sa uvoľnila kader, privierala viečka a jej útle ramená sa strácali v náručí mocného hrdinu. „Mé,“ zaznelo z dvora presne v čase, keď knižný hrdina približoval pery ku krku trasúcej sa dámy. čítať ďalej... čitateľov: 5432

Byť niekým @ :: Poviedky ::     Sep 25 2008, 20:55 (UTC+0) Historická fotografia píly na parný pohon v Šemši. Práve tu sa odohráva èas skutoèného príbehu z poviedky "By niekým". Miesto: Šemša, okres Košice-okolie Čas: od roku 1926 Autor: Slavomír Szabó V krčme U Dzura Findi bolo rušno. Tak ako vždy v podvečer, keď sa chlapi vrátili z polí a prišiel čas, aby sa porozprávali, popili, naplánovali čo ďalej. Krčmár si mädlil ruky, slivovica aj ražná sa menili na peniaze, ktoré starostlivo ukladal pod pult do starej škatule od margarínu. Dym z fajok i šúľaných cigariet vytvoril skoro nepriehľadné mračno, čo sa vznášalo od dreveného stropu až po hlavy sediacich mužov s pohárikmi v rukách. Ich reč sa miešala v neprehľadnej mase hlasov, takže často museli pozerať jeden druhému na ústa, aby si rozumeli. Za stolom uprostred miestnosti sedeli dvaja mladí muži, Mižo s Anderom. Mižo vzpriamene, tak ako ho bolo za ostatný čas stále vidieť, brada trochu posunutá dohora, vlasy hladko vyčesané dozadu, isto si ich natrel voľajakou mastičkou. Ander sa zasa krčil, pri rozhovore neustále pokyvoval hlavou i ramenami, vlastne sa vrtel celý. A keby nebolo tak hlučno, dalo by sa aj z ich hlasov vycítiť, že Ander sa sám tlačí do akejsi polohy obdivovateľa, chudáka, čo sklamal sám seba, a teraz mu je aspoň dovolené na chvíľu sa rozprávať s človekom, ktorý by mu mohol slúžiť za vzor. čítať ďalej... čitateľov: 7144

Nočný let @ :: Poviedky ::     Sep 16 2008, 10:32 (UTC+0) V Šemši v roku 2008 - dnes tu už bosorky nelietajú... Miesto: Šemša, okres Košice-okolie Autor: Slavomír Szabó Čas: príbeh je situovaný do začiatku 20. storočia Jano sa chcel chytiť za nos, ale dáko sa minul. Ruka mu voľne zaplávala priestorom, opísala akýsi nepravidelný polkruh pred tvárou a rázne dopadla na mokrý stôl, kde len pred chvíľkou rozlial pálenku. Opäť sa pokúsil poškrabať, no nie ihneď. Takých prudkých pohybov už nebol schopný. Len pomaly, pomaličky, neveriac, že ho ruka neposlúcha. Ešte skôr, než si stihol otrieť prsty o koniec nosa, poriadne k nim pričuchol. Slivovica. Poctivá krčmárska. Toto bola pálenka voňajúca modrými dužinatými plodmi, čo prešli zázrakom destilácie, aby sa v novej forme núkali na potešenie ducha. čítať ďalej... čitateľov: 6643

Nečakaná pomoc @ :: Poviedky ::     Sep 13 2008, 21:37 (UTC+0) Kaštie¾ Forgáèovcov, pri ktorom sa dej príbehu odohráva, v Slanci zbúrali v roku 1947. V kaštie¾nom parku sa však našastie zachovali vzácne stromy, medzi ktoré patrí aj tento sekvojovec mamutí. Čas: prvé desaťročie 20. storočia Miesto: Slanec; okres Košice-okolie Autor: Slavomír Szabó „Aj našim deťom by sa zišli topánky! Prečo niektoré majú a iné nie? Myslíš, že iní sú bohatší? Nie všetci, ale predsa majú! Keby si aspoň z tej trávy, čo mu kosíš, vedel doniesť. Najskôr grófovi pokosíš celý park za pár pengö, ale potom ideš kosiť iným, aby ti dali aspoň trochu sena. Ty si čo myslíš, že čím gróf kàmi svoje kone? Každý to vie i hovorí, že im dáva žrať čistého ovsa. Len keby si sa nebál otvoriť ústa, mali by sme dosť trávy pre kravu i zajace. Ale ty sa budeš len prihlúplo usmievať a mlčať! Nemému decku ani vlastná mať nerozumie!“ Bože, ako len Žofia kričala! Zasa mala jeden z tých svojich dní, kedy sa cítila dobre, len keď okolo seba dokázala narobiť dosť hluku. Raz ziapala na deti, druhýkrát na neho – na svojho muža Jánoša. A on, tichý od detstva, len mlčal, pozeral na zem, akoby bol naozaj vinný. čítať ďalej... čitateľov: 6668

Povojnová žatva @ :: Poviedky ::     Sep 13 2008, 21:37 (UTC+0) Slanec - boje o obec trvali vyše mesiaca a po odlobodení bolo celé okolie zamínované. Fotografia zachytáva dedinu poh¾adom z hradu. Miesto: Slanec a Kalša; okres Košice-okolie Čas: 1945 Autor: Jiří Zaťovič To bolo takto, usadil sa Jožko báči lepšie na lavičke pod lipou, pripálil si šúľanú, odkašľal a začal rozprávať: „Mamo, donesiem vám peniaze!“, postavil sa ucháň Jožko – to ako ja, aby ste boli v obraze – teda postavil som sa do otvorených dverí. Dlhý tieň padal až na stôl a to sa mi veľmi páčilo. „A odkiaľ ich budeš mať?“ spýtali sa moja mať. Vidíte, ešte sa mi to aj rýmuje! „Z výboru dávajú! Za každú mínu rovných päťsto. To by som za jeden deň mohol aj päťtisíc zarobiť!“ A to už bol aspoň nejaký peniaz! Taký meter žita stál vtedy dve tisícky. „Božechráň, lapaj akýsi! Len po bláznovstvách ti rozum lieta! Vieš, aké je to nebezpečné?!“ „Aj iní chcú ísť a zarobiť. Nie je to až taký zázrak!“ čítať ďalej... čitateľov: 5034

Izra, moja dcéra @ :: Poviedky ::     Sep 05 2008, 14:25 (UTC+0) Jazero Izra - pod¾a jednej zo svojich povestí nesie meno po dcére tureckého vezíra Miesto: Izra, (kataster obce Slanská Huta) Čas: povesť je dejovo vsadená do 16. storočia Autor: Slavomír Szabó Akoby oči stratili svetlo. Akoby život stratil cieľ. Čo akoby! Svetlo zmizlo, rozplynulo sa v dákom šerosvite, čo sa strieda s tmou, ale tma je lepšia. Oči v nej nevidia, nehľadajú, čo už nie je. Čo mohli zočiť donedávna, kým bolo aj svetlo. Vlastne iba márne hľadajú to, čo bolo skutočným svetlom môjho života... Hlúposť! Aké nesúrodé myšlienky sa mi to prevaľujú v hlave, bláznivo lietajú, udierajú do tela, ktoré nechráni žiaden štít! Zarezávajú sa pod kožu, prenikajú dovnútra a nechávajú moju dušu krvácať. Nakoniec, čo iné by som mohol čakať? Kde je moja sláva, pocty, čo mi udelil samotný sultán, rešpekt, ktorý majú predo mnou moji priatelia i nepriatelia? Všetko zmizlo ako ranný opar nad vodnou hladinou. Som vezír, som... Vlastne, kto som? Bridí sa mi vysloviť i vlastné meno! Nie som nič iné len muž, ktorý zabil svoje dieťa! čítať ďalej... čitateľov: 9095

Urieknutie pri Regete @ :: Poviedky ::     Aug 15 2008, 10:36 (UTC+0) Jeden z mohutých dubov na Regete, ktorých vek sa odhaduje až na 700 rokov Miesto: Slančík, Regeta, okres Košice-okolie Čas: začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Peter mal tieto chvíle rád. Slnko bolo tak akurát, ani veľmi nepálilo, ale keď mu vystavil tvár, jasne cítil dotyk jeho lúčov. Fúkal slabý vánok, zem bola vyhriata, len si ľahnúť do trávy a odpočívať. Aj jalovice sa pokojne pásli, nič ich nerušilo. Jediné, na čo musel v tej chvíli dávať pozor, boli pozemky. Tam, na lúke povedľa horárne Regeta sa dobytok mohol pokojne pásť, ale nebolo by dobre, ak by zišiel pod cestu na pole, alebo priamo ku horárovmu domu. Tunajší lesník sa síce viac zaoberal pytliakmi ako strážením svojho pozemku, aj dnes hneď zrána vyšiel niekam smerom na Bogotu, ale jeho žena ostala doma, azda aj dcéry, a tie by hneď dali najavo, že sa stádo rozlieza nesprávnym smerom. čítať ďalej... čitateľov: 6574

Anderov návrat @ :: Poviedky ::     Aug 13 2008, 14:38 (UTC+0) Dnes už ažko èitate¾ný pamätník obetiam I. svetovej vojny v Ïurkove Miesto: Ïurkov, okres Košice-okolie Čas: jún 1918 Autor: Slavomír Szabó V dlhom a takmer už letnom dni, večer, keď príroda stíchla, že každý i ten najtichší zvuk bolo počuť až do diaľky, padol na Slanské vrchy i údolie Olšavy súmrak. Vzduch voňal čerstvo nakoseným senom, tým prvým júnovým a rozťahané mračná sa nečujne vznášali nad krajinou. Uprostred ticha, kde bolo možné počuť i tlkot vlastného srdca, kráčal po ceste od Olšovian vojak. Nemal pri sebe takmer nič, ba ani pušku. Iba palicu na podopieranie a uniformu, ktorej už ani záplaty nepomáhali. Priam sa mu rozpadávala na tele. Lakte na rukávoch boli predraté, na ľavej nohe od kolena dole z nohavíc viseli už len zdrapy. Nakoniec, nikdy to nebola uniforma pevná ani pekná. Hovorilo sa, a Ander z vlastných skúseností tušil, že to nie len tak, vraj keď vojna pojedla všetky peniaze, nite na látky pre odev radových vojakov sa vyrábali zo žihľavy. Ander vyzeral ako človek plný očakávaní. Veď za posledné dva roky netúžil po ničom inom, než si môcť zobliecť starý mundúr rakúsko-uhorskej armády a objať rodičov i sestry. Vidina tejto chvíle ho držala na nohách, keď pred ním v Taliansku vybuchla mína, takže Štefana z Liptova, jeho kamaráta, s ktorým prežil nejednu krušnú chvíľu, rozmetalo na všetky strany. čítať ďalej... čitateľov: 6441

V ďurkovskej pastirni @ :: Poviedky ::     Aug 02 2008, 13:17 (UTC+0) Jeden zo starších typických podlhovastých ïurkovských domov v súèasnosti Miesto: Ïurkov, okres Košice-okolie Čas: okolo roku 1892 Autor: Jana Hajduová „Človek, čo už za života neoddá svoju dušu Bohu, smeruje k večnému odsúdeniu v pekle. Čo Boha, ani záchranu nehľadá. No Boh sa rozhodol hľadať človeka, získať ho svojou láskou a nezaslúženou milosťou,“ rozrečnil sa kalvínsky farár Sobota v jedno sparné popoludnie na ďurkovskom cintoríne. Pozostalí svorne smútili a potili sa, pokukovali po susedoch a hádali, kto odpadne ako prvý. „Teraz sa rozhodol povolať k sebe Jána, a my, bratia a sestry, musíme dúfať, že mu dá miesto medzi svojimi vyvolenými po boku Krista,“ dvíhal Sobota dlane k nebu, odriekal svoju zvyčajnú pohrebnú kázeň a trpezlivo si získaval pozornosť prítomných. Bačovej žene Helene sa podlamovali kostnaté nohy, pod čiernymi smútočnými šatami sa celá triasla. čítať ďalej... čitateľov: 5453

Tajomstvo Šartovského močiara @ :: Poviedky ::     Jul 13 2008, 21:35 (UTC+0) Rakovszkých baroková kúria v Ïurkove v roku 2008 Miesto: Ïurkov, okres Košice-okolie Čas: koniec 19. storočia Autor: Slavomír Szabó Stalo sa to krátko po tom, ako nespokojní slovenskí tehliari vytiahli v Budapešti do ulíc a bolo ich zo pätnásťtisíc, čo Maďarov vyľakalo natoľko, až o tom hovorili v parlamente. A možno to bolo pár dní neskôr, ako tiež v Budapešti začali robotníci vydávať svoj slovensky písaný časopis Nová doba, alebo keď Výkonný výbor Národnostného kongresu vydal Protest proti násilnej maďarizácii Uhorska. V Martine vychádzali ¼udové noviny pre kresťanský slovenský ľud a cisár František Jozef podpísal zákon, ktorý nikto nevolal inak, než zákon otrokov. To pretože potláčal slobodu sezónnych poľnohospodárskych robotníkov, ktorí putovali po celom Uhorsku, vždy z juhu na sever, tam kde sa práve konala žatva. Nech už to medzi Rakúšanmi a Maďarmi, ale i medzi Maďarmi a Slovákmi akokoľvek vrelo, nič z toho sa nedotklo života obyvateľov Ïurkova. čítať ďalej... čitateľov: 7005

Smradľavky z kola von! @ :: Poviedky ::     Jul 13 2008, 20:16 (UTC+0) Nováèany v roku 2008 Miesto: Nováčany, okres Košice-okolie Čas: päťdesiate roky 20. storočia Autor: Soňa Jakešová Jola sedela na nízkom kamennom múriku. Opálené nohy mala natiahnuté pred sebou a so zaľúbením si obzerala nové červené sandále s voľnou pätou a malou čiernou mašľou nad prstami. Páčilo sa jej, ako sa lakovaný povrch krásne leskol na slnku. Zohla sa a naslineným prstom jemne pošúchala špičku obuvi, aby z nej zotrela prach. Dnes sa vyparádila, lebo sa cítila slávnostne. Očakávala, či ju vzali do školy a ona tak dostane vysnívanú vstupenku do nového života, alebo zostane trčať tu v Nováčanoch. Zahľadela sa na svoje trocha chudé nohy, ktoré jej vytàčali spod kvetovanej sukne. čítať ďalej... čitateľov: 5403

Mačkarov úlovok @ :: Poviedky ::     Jul 08 2008, 08:35 (UTC+0) Miesto: Ïurkov, okres Košice-okolie Čas: koniec tridsiatych rokov 20. storočia Autor: Jana Hajduová Pešta Mačkar nezískal svoju prezývku podľa chlpatých špicatých uší. Nemal chvost ani dlhé pazúry, ba ani inú telesnú zvláštnosť, podľa ktorej by mali Ïurkovčania zlomyseľné právo nazývať ho aj dlho po jeho smrti Mačkarom. O jeho prezývke rozpráva celkom iná príhoda. Príbeh trinásťročného chlapca, ktorý silou-mocou túžil nakuknúť cez oblok zastretý hrubou látkou, čo kedysi ukrývala tajomstvá priadok a záhady sveta dospievajúcich dievčat. Bolo to medzi dvoma vojnami, keď kúria pánskeho rodu Rakovszkých zažívala posledné roky svojej slávy a deti z dediny chodili na ich majetky oberať jablká a ríbezle. A každý rok pred Veľkou nocou i koncom novembra na Alžbetu a na Ondreja ženy vytiahli kolovrátky a v kuchyniach priadli ľanové nite, z ktorých potom tkali látku na nohavice, košele a sukne. A kým vyrobené ženské ruky priadli v kuchyni za zatvorenými dverami a smiali sa na vtipoch, ktoré ešte neboli určené detským ušiam, štrnásť, pätnásť i šestnásťročné dievčatá priadli v inej kuchyni o pár domov ďalej a smiali sa na vtipoch, ktoré už neboli vhodné pre uši starnúcich matiek. čítať ďalej... čitateľov: 5053

Tajomstvo spravodlivosti @ :: Poviedky ::     Jul 04 2008, 22:29 (UTC+0) Rímsko-katolícky kostol v Slanèíku Miesto: Slančík, okres Košice-okolie Čas: polovica tridsiatych rokov 20. storočia Autor: Jiří Zaťovič Chlapci mali učiteľa Čecha radi. Nepoznali ale väčšiu radosť ako v sobotu na obed odložiť školské pomôcky do kúta, chytro porobiť, čo mama nakázali a už utekať za kamarátmi. Nastala jar, kto by sa motal doma, komu by sa chcelo vysedávať v kuchyni a čakať na tmu, ktorú potom treba rozháňať petrolejkou či sviečkou? A úlohy? Aj učiteľ vie, že na jar sa úlohy nedávajú! Prinajhoršom v nedeľu podvečer si s nimi poradia. Veď do školy sa ide až v pondelok! Vonku je pekne, najväčšou úlohou je predsa všetko preskúmať, všetkému porozumieť, všetko si zapamätať! Keď sa chlapci zišli uprostred dediny, na svojom stálom mieste, odkiaľ bolo všade rovnako ďaleko či blízko, mal už každý z nich nápad, ako využiť núkajúci sa čas. Kým bolo vidno, stačilo len tak behať a sledovať, čo je v ktorom dvore nové. Ako sa stmievalo, menila sa dedina pre chlapcov na trojuholník s magickými vrcholmi. Jedným z nich bola krčma, druhým guľatina, zložená prostred dediny, kde sa podvečer schádzali parobci a tretí vrchol bol vždy nový. čítať ďalej... čitateľov: 6564

Kone svätojánskej noci @ :: Poviedky ::     Jul 04 2008, 18:58 (UTC+0) Čas: 24. jún 1946 Miesto: Kalša, okres Košice-okolie Autor: ¼ubica Andrásiová, Anna Domaniková Kalša omamne rozvoniavala. Rozkvitnuté ruže kývali kučeravými hlávkami spoza plotov a veselo žmurkali na Jana. Akurát prechádzal popri nich, no dnes si ich nevšímal. Inak mal ruže rád a stále strkal nos medzi lupienky, aby silnejšie cítil ich vábivú vôňu. Asi mu to ostalo z detstva. Predsa len, vyrastal medzi sestrami, niečo z tých dievčenských zvykov sa azda nalepilo i na neho. Teraz však ruže nechával nepovšimnuté, iba naťahoval nohy, aby bol čím skôr u Fera. Chcel mu čosi ukázať. Niečo, čo nemalo s dievčenskými záujmami nič spoločné. Pušku! Takú so zrezanou hlavňou, jednoducho odpílenou, aby sa dala hocikam schovať, ak treba aj do nohavíc. Mnohí mali podobné, ale zvyčajne starší ujkovia a každý takej zbrani nepovedal inak ako kartaš. Večer budú Fera pasovať za parobka, tak si na oslavu zastrieľajú! To bude paráda! Bol celkom očarený svojím nápadom a predstavoval si, ako sa bude Fero tváriť, keď mu to povie. čítať ďalej... čitateľov: 5040

Mamin návrat @ :: Poviedky ::     Jun 26 2008, 19:23 (UTC+0) V Ïurkove v lete 2008 Miesto: Ïurkov, okres Košice-okolie Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Bolo ticho. Úplné, možno až mrazivé, keby sa akurát nestriedal júl s augustom a Ïurkov nepadal do tmy po horúcom letnom dni. Ticho také, že ak by padla na zem lyžica, išlo by od toľkej zmeny roztrhnúť uši. Aj bzukot múch, čo celý deň poletovali po neveľkej kuchyni a otravovali, stíchol. Nastal večer, v ktorom si Ander ukladal v hlave spomienky. Tento muž, tridsiatnik v rozkvete svojich síl, sa cítil malý, maličký. Inokedy v taký čas skôr plánoval, čo musí porobiť na druhý deň, ako si zadeliť čas, aby všetko stihol, ale teraz nie. V danej chvíli ťarcha minulosti prekryla všetky plány. Zdali sa mu odrazu menej dôležité... čítať ďalej... čitateľov: 6718

Päť vzývaní Perúna @ :: Poviedky ::     Jun 18 2008, 19:45 (UTC+0) Jazero Izra – k jeho vzniku sa viažu dve povesti. Dejovo mladšia siaha do èias okupácie Osmanskou ríšou. Druhá poves zachádza do ešte staršej histórie – do èias bojov Avarov a Slovanov. Miesto: Izra (kataster obce Slanská Huta), okres Košice-okolie Čas: povesť dejovo zasahuje do 6. až 7. storočia Autor: Slavomír Szabó Vzývanie prvé – v deň úteku: „Myslím na teba, obraciam sa k tebe, Perún, hoc len v svojej mysli, lebo každé slovo vypovedané nahlas ma môže prezradiť a pripraviť o život. Som Zvonimír, Slovan z kmeňa Venédov a potrebujem tvoju pomoc. Všetci potrebujeme tvoju pomoc. Dnes som ušiel. Hovorí sa, že človek sám bez obce dlho neprežije. Ale ja som ušiel, pretože som nevidel inú možnosť. To Avari, ten divý národ plný krutosti nás zotročuje tak, že to nemôže zvládnuť žiadna ľudská bytosť. Najskôr nás vraždili. Nielen nás. Ešte predtým útočili na Gepidov. To bolo len dobre, veď o krutostiach, čo napáchal gepidský vodca Mundo, stále kolujú historky, pri ktorých naskakuje husia koža. Ale potom sme prišli na rad my. Avari majú rýchle kone a tie ich šable, krivé hneď pri rukoväti, tým sa ťažko vyhnúť. Nevyvraždili nás všetkých. Tých, čo nechali žiť, a medzi nimi som i ja, zoradili a kládli nám podmienky. Sú to divokí bojovníci, čo nevedia orať, siať, žať, nevedia načo Rod, Svarog a Lada stvorili zem. čítať ďalej... čitateľov: 9040

Ak sú svätci, musia byť i bosorky! @ :: Poviedky ::     Jun 15 2008, 21:17 (UTC+0) Obyèajnú žabu od preèarovanej bosorky rozoznáme tak, že obyèajná žaba má ústa bezzubé a bosorka premenená na ropuchu má papu¾u plnú zubov! Miesto: Slančík, okres Košice-okolie Čas: tradovaný príbeh sa odohráva v bližšie neurčenom čase Autor: Slavomír Szabó Bola noc. Nie hocijaká, ale krásna a teplá s mesiacom v splne a s nespočetným množstvom hviezd, ktoré žiarili tak jasno, až všetko vrhalo tiene. Janove jablone, Janov plot z drevených latiek, Janov dom so slamenou strechou, Janova maštaľ i Janove chlievy. Či tomu tak bolo i ďalej, možno za kopcom, za Bogotou či Miličom, nevedno. Jano stál sám uprostred svojho dvora, vlastne všetko tu bolo jeho. Aj ten čudný pocit, čo sa mu vkradol do duše, keď vyliezol uprostred noci spod teplej periny, lebo sa už druhý krát zobudil na to, ako bučí krava. Jano bol gazda vekom po štyridsiatke s okrúhlou tvárou a hustými, večne strapatými čiernymi vlasmi, lebo škoda vraj strácať čas ich česaním a strihaním. ¼utoval čas na všetko, čo bolo čímsi iným než robotou, preto sa i oženil po tridsiatke. Teraz vyšiel na dvor pomaly, potichu, lebo v kuchyni spali ešte jeho tri deti. Kravy poznal dobre, rozumel im, to preto naň doľahol ten neistý pocit, lebo také bučanie sa mu nezdalo celkom obyčajné. Nebolo od smädu, ale ani od zapáleného vemena či inej pliagy. Bolo to bučanie zvieraťa, ktoré sa bojí. čítať ďalej... čitateľov: 6659

Dva slančícke svety @ :: Poviedky ::     Jun 12 2008, 09:30 (UTC+0) Obec Slanèík sa nachádza v údolí, z ktorého je pekný výh¾ad aj na Slanský hrad. Vïaka roz¾ahlým okolitým lúkam s bohatou vegetáciou sa tu v minulosti zaoberalo viacero ¾udí bylinkárstvom a ¾udovým lieèite¾stvom, tiež vèelárstvom. Miesto: Slančík, okres Košice-okolie Čas: fašiangy v roku 1939 Autor: Slavomír Szabó Sneh ešte ani poriadne nezliezol z vrcholov Slanských hôr, ale vietor, i keď svieži, už voňal jarou. Sotva sa rozbrieždilo, vtáci kričali ako opreteky. Inak ako krikom sa to ani nedalo nazvať, od spevu to malo ďaleko. Z lesov, záhrad, dedinských ulíc i zo slamenej strechy domu, v ktorom sa práve prebudila Zuzka, odvšadiaľ zneli stovky vtáčích hrdiel, nepochybný znak toho, že jar sa už nezadržateľne blíži. Príde i čas, keď priletia bociany, aby zasadli na staré hniezda, čo tu po nich ostali od vlaňajška, potom i lastovičky. S voňavým vetrom a silnejúcim slnkom sa vracal do Slančíka život. Nastal čas fašiangov. Od troch kráľov až do popolcovej stredy sa hodno tešiť, radovať, veď prišlo obdobie hodov a svadieb. čítať ďalej... čitateľov: 6883

Ženy sú z hrušky, muži z jablone @ :: Poviedky ::     Jun 11 2008, 14:23 (UTC+0) Jeden z typických starých domov v Slanskej Huti, aké tu stáli aj v èase, kedy sa príbeh opísaný v poviedke odohral. Len strechy vtedy mali slamené. Miesto: Slanská Huta, okres Košice-okolie Čas: leto v roku 1938 Autor: ¼ubica Andrásiová, Anna Domaniková Bože! Vidíš ju, potvoru! Kolíše ladnými bokmi, až sa jej sukňa vlní, ako keď rybka rozčerí hladinu jazierka. Upokojujúco a vábivo zároveň. Vystretá je ako hrdá paripa a bez studu vytàča pred ním prsia! Ako sa len usmieva a cerí biele zuby na toho oficiera s vykrúteným fúzikmi. Len pozri na ňu! - zaúpel Jozef ako zranený vlk. Zožierala ho žiarlivosť sťa hrdza železo. Aj sa tak cítil. Ako stará, nepotrebná podkova odkopnutá do kríkov. Tam, kde sa sám, v tento horúci letný podvečer, krčil. Rozčertené myšlienky mu bránili triezvo uvažovať. Bol červený, spotený, zaskočený, nepríjemne prekvapený. Sám si nerozumel. Ani svojej žene nerozumel. Už ničomu nerozumel. Akoby strácal súdnosť. Myšlienky mu behali v hlave, až ho začala bolieť. Mal sucho v ústach a blesky v očiach. čítať ďalej... čitateľov: 5134

Sila je len jedna, možností veľa @ :: Poviedky ::     Jun 06 2008, 14:20 (UTC+0) Pastoroèný dub pri kríži v Slanèíku Miesto: Slančík, okres Košice-okolie Čas: začiatok 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Julka pozrela z okna už hádam po stý krát, a to bola v izbe sotva hodinu. Vedela, že sa dnes Mário vráti, určite sa vráti, aj včera tak odkázal po kamarátoch, nuž vyzerala. Celé štyri dni! Tak dlho ho nevidela, zdalo sa jej to priam nekonečné. Veď pre neho žila, pre neho dýchala, a i keď si to predtým tak zreteľne neuvedomovala, teraz jej bolo úplne jasné, že on sa stal zmyslom jej života. Aspoň do chvíle, kým budú mať deti. Tie ju však od neho neodvedú, naopak. Stanú sa ich spoločnou radosťou, tmelom, čo udrží ich lásku navždy pohromade. Pri tejto myšlienke sa usmiala. Napåňala ju pocitom, aký doposiaľ nepoznala; bolo v tom niečo krásne, vznešené, vzrušujúce. Toľko šťastia naraz! Až jej napadlo, či si to vôbec jeden človek zaslúži. Ale isto, isto, ak nie ona, Mário si to zaslúži určite! Urobí všetko, čo mu uvidí na očiach, nech už len príde, nech je tu a s ňou. čítať ďalej... čitateľov: 6548

Herectvo tu bude furt @ :: Poviedky ::     May 29 2008, 21:46 (UTC+0) V Kleèenovskom dedinskom divadle hrali pod¾a potreby deti, mládež i dospelí. Mali úspech, v roku 1973 boli dokonca pozvaní do Prahy, kde odohrali vlastné predstavenie, èo sa podarilo máloktorému dedinskému divadlu z východu Slovenska. Kleèenovské divadlo zaniklo v roku 1980. Miesto: Košický Klečenov, okres Košice-okolie Čas: Silvester 1956 Autor: Anna Domaniková Miško mal deväť rokov, husté rovné vlasy, spotené dlane, oči plné nepokoja a o päť rokov staršieho brata, ktorý ho nespustil z očí. Aj teraz sedel na tvrdej stoličke v poslednom rade provizórneho hľadiska, čo bola vlastne trieda v škole so stoličkami zoradenými v rade za sebou. I keď sa tváril, že tam ani nie je, naťahoval uši a krk, aby všetko začul a videl. Učiteľ Ferenčík; podľa dievok veľký fešák, s vlasmi hustými a žltými ako slama, sčesanými dohora a dozadu a v pokrčenom sivom obleku; sedel chrbtom k Ondrejovi a trpezlivo čosi vysvetľoval. „Miško, hrať divadlo je ako snívať. Nie je čoho sa báť. Povieš svoje tri vety bez toho, aby si hodil očkom na obecenstvo. Riekneš to ostatným, čo sú s tebou na javisku.“ čítať ďalej... čitateľov: 5364

Dadajova pomoc @ :: Poviedky ::     May 27 2008, 11:24 (UTC+0) Slanské vrchy - kedysi v nich údajne lúpil zbojník prezývaný Dadaj Miesto: Slanská Huta, okres Košice-okolie Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Imre sa zatváril, akoby ho niekto praštil mechom. Pokúsil sa síce usmiať, slnko mu svietilo sponad slamenej strechy rovno do očí, vystrúhal teda aspoň akúsi nepodarenú grimasu. V skutočnosti však bol zlostný, že by najradšej ihneď niečo polámal „Takže si sa bál strašidla? Lietalo tam kdesi nad vami, keď si bežal lesom od Rákoša a Veronu si nechal niekde ďaleko, ďaleko za sebou?“ smiala sa mu do tváre Ilonka, až ukázala svoje biele zuby. „To kto také rozprával?“ nafúkol sa Imre, cítil ako sa mu začali chvieť prsty na rukách. „A veď to už vie celá dedina. Ty si mi riadny hrdina! Strašidlá ťa mátajú,“ zasmiala sa Ilonka znovu, dobre vedela, ako ho tým dráždi. čítať ďalej... čitateľov: 6055

Noc po žatve @ :: Poviedky ::     May 16 2008, 22:00 (UTC+0) Kostol v Šemši Miesto: Šemša, okres Košice-okolie Čas: niekedy na prelome 19. a 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Bolo ticho. Tiež tma. Zdalo sa, že celé okolie spí spokojným spánkom, ale bolo tomu naozaj tak? Les, ba i celá príroda žije svojim nočným životom, mnohé zvieratá sa práve v takomto čase vydávajú na lov. Letné ticho nie je také nemé ako zimné. Predsa len, stačí slabý závan vetra a zašumí lístie. Tiež potok, ak je nejaký nablízku, zurčí celú noc. Teraz tu bolo neskoré letné a príjemné ticho. Mária mala celkom dobrú náladu. Jediné, čo by ju dokázalo poriadne znechutiť, by bol zvuk ľudských krokov. Ležala v šope na slame, na druhom konci zaspával otec. Privrela oči a pozorne načúvala. Zvuk nočného potoka dokáže vytvoriť tie najrozličnejšie predstavy. Každý v ňom počuje, čo chce. Zamilovaní rajskú hudbu a strachopudi šepot zlých duchov. A Mária bola práve zamilovaná. čítať ďalej... čitateľov: 6491

Zázračná Hoscová studnička @ :: Poviedky ::     May 04 2008, 18:38 (UTC+0) Na pastivskách nad Slanskou hutou sa nachádza prameò, ktorému kedysi ¾udia pripisovali lieèivú moc Miesto: Slanská Huta, okres Košice-okolie Čas: okolo 1930 Autor: Slavomír Szabó Uprostred dediny, len trochu obďaleč, kde ponad strechy vyčnieva kostolná veža, sedeli v Anderovom domci za stolom tri ženy. Bol už neskorý večer, tma a kuchyňu osvetľovali iba plamene spoza pootvorených dvierok pece. Tváre prebrázdené hlbokými vráskami ako jarné role boli vážne, zádumčivé, veď aj mali prečo. Verona, najmladšia z nich, čo mala nedávno len šesťdesiatku, prišla k Margite akoby na poslednú rozlúčku. Bola bledá, vychudnutá tak, až jej vyčnievali lícne kosti, zato jej veľké čierne oči pôsobili neuveriteľne živo. Krúžila pohľadom hore-dole, pri každom slove pozerala vždy niekam inam, len nie na Margitu a Hanču, akoby sa bála, že všetko čo povie, môže vyvolať znaky nevôle. čítať ďalej... čitateľov: 7562

Od Andreja po Smrtnú nedeľu @ :: Poviedky ::     Apr 30 2008, 19:37 (UTC+0) Takto to vo¾akedy vyzeralo na nováèanských tancovaèkách Miesto: Nováčany, okres Košice-okolie Čas: 1952 až 1953 Autor: Slavomír Szabó Aničke sa triasli ruky. Vlastne, triasla sa celá, od zimy, od strachu, ale práve pozerala na ruky, ako sa chvejú, ani čoby preosievala múku. Stála potme na dvore, takmer pri dverách domov, ale neotvorila ich. Mama by ihneď zbadala, že niečo nie je v poriadku. Váhala, čo ďalej. V duši sa jej premieľali tie najhroznejšie pocity, verila, že sa jej život zmenil. Už nikdy nebude veselá, bezstarostná. Jej poznanie ju isto urobilo v okamihu staršou. Poznanie, že sú veci medzi nebom a zemou, ktorým sa nehodno vysmievať, že zlo číha na každom kroku a to, čo je inak očiam neviditeľné, sa inokedy môže zjaviť vo svojej plnej sile i desivosti. čítať ďalej... čitateľov: 5731

Bubnarka @ :: Poviedky ::     Apr 30 2008, 13:05 (UTC+0) Na mieste, kde stála povestná nováèanská krèma Bubnarka, sa dnes nachádza už len moèiar Miesto: Rudník a Nováčany, okres Košice-okolie Čas: neurčený, pravdepodobne 18. stor. Autor: Soňa Jakešová Drevený člnok ľahulinko prekåzaval pomedzi nite, uvádzaný do pohybu rukami zručnej tkáčky. Z izby sa rozliehalo pravidelné, mäkké klopkanie. Akoby odmeriavalo plynúci čas a zároveň poskytovalo hmatateľnú istotou, že všetko čo sa udialo, ale i to čo ešte len príde, prebieha podľa jasných pravidiel. Zdalo sa, že sú nalinkované práve tak jednoznačne a priamo, ako priadza na Zuziných krosnách. Dievčina milovala chvíle za krosnami. Nebola to babravá robota ani lopota. Mohla sa pri tom ponoriť do seba, snívať, nechať myšlienky lietať ďaleko do iných svetov. Nerada sa z týchto predstáv vracala späť do svojho nudného života, ktorý plynul práve tak monotónne, ako pohyb člnka medzi osnovou. A to ju znepokojovalo. čítať ďalej... čitateľov: 6220

Šaulov smäd @ :: Poviedky ::     Apr 23 2008, 10:11 (UTC+0) Pramene niekdajších kúpe¾ov Borda neteèú, v súèasnosti ich nikto neèistí.... Ostala poves o objavite¾ovi lieèivej moci tamojšej vody – mníchovi Šaulovi... Miesto: Svinica, kúpele Borda; okres Košice-okolie Čas: táto povesť nie je vsadená do konkrétneho časového obdobia Autor: ¼ubica Andrásiová, Anna Domaniková „Kňaz Peter, ani nevieš čo to pre nás znamená, že ho tu môžeme nechať. Dlhá cesta zamrznutým krajom by ho určite zabila. Azda sa vystrábi. A keď zosilnie, bude sa môcť vrátiť sám.“ To bolo posledné, čo ešte Šaul vnímal. Ïalšie slová mníchov o Bohu, láske, domovine a vďake už nepočul. Upadol do bezvedomia. Bratia ho previezli z pustovne, kde prespávali, na faru k domácemu kňazovi. Boli na ceste domov, na Ukrajinu, lebo ich misia tu, vo Svinici, skončila. Pred vyše polrokom sem prišli hlásať slovo Božie a nielen získať ľudí pre vieru, ale v nej utvrdiť tých, čo už verili. Mních Šaul však ochorel, zoslabol, neznáma choroba ho prikvačila k posteli a držala sa ho už mesiac ako kliešť. Bol bledý, stále sa potil, jeho vychudnuté telo kvárili triašky a vysoké horúčky. Upadal do bezvedomia, blúznil a v zriedkavých chvíľach, keď sa zdalo, že vníma skutočnosť a vpadnutými očami hľadá okolo seba čosi známe, tak vtedy mu prikladal Peter k ústam hrnček s čistou vodou, podopierajúc ho, aby sa jeho telo neklátilo ako vyrúbaný strom. čítať ďalej... čitateľov: 5215

Dvesto bleskov od Perúna @ :: Poviedky ::     Apr 19 2008, 17:59 (UTC+0) V Slánskych vrchoch neïaleko Dargova rastú stromy s takto èudesne pokrivenými konármi. Žeby išlo o miesto, na ktoré Perún zmietol svojich dvesto bleskov? Miesto: Dargov, okres Trebišov Čas: dej povesti je datovaný do 10. až 11. storočia Autor: Slavomír Szabó Stalo sa to v časoch, keď na východe dnešného Slovenska žilo veľmi málo ľudí. O Slovanoch z Veľkej Moravy počuli len zriedka, stále menej. Naposledy, že ich ríšu porazili Bavori, za nimi Maďari a z jej slávy priveľa neostalo. Iba vraj akýsi pútnici, čo sa odtiaľ vydali do všetkých kútov, aby šírili vzdelanosť, ale najmä vieru v boha, o ktorom v okolitých krajoch dosiaľ nechyrovali. Správy, čo prichádzali, zneli ako rozprávky, azda nepodstatné, isto i skreslené, ako sa prenášali z dediny do dediny. Naviac, mohli niečo zmeniť? Oveľa viac ako to, čo sa dialo kdesi vo Veligrade a v Nitre, ľudí v Slánskych vrchoch sužoval strach z ich vlastného pána. Jeho krutosť, na ktorej si natoľko zakladal, až sa v nej vyžíval. Tešilo ho, keď mohol spôsobovať bolesť. Ak s úškľabkom hľadel do tvárí zomierajúcim pod jeho mečom. Keď nechával z hradieb zhadzovať ľudí, ktorí prišli prosiť o milosť, pretože im vojaci zobrali všetko, čo našli v ich dedine.čítať ďalej... čitateľov: 5645

Vojna, kam sa len obzrieš @ :: Poviedky ::     Apr 18 2008, 07:52 (UTC+0) Poèúva príbehy ¾udí, ktorí spomínajú na boje v Dargovskom priesmyku a vráti sa potom domov, je ako prechod z jedného sveta do druhého. Spomienky sú bolestivé pre mnohých živých pamätníkov aj vyše šesdesiat rokov po vojne. Ale ich vypoèutím èlovek získa množstvo informácií, ktoré nenájdete v žiadnych historických štúdiách. Napríklad aj takých, èo sú zahrnuté v tejto poviedke... Miesto: Košický Klečenov, okres Košice-okolie Čas: december 1944 – január 1945 Autor: Slavomír Szabó „Uteč, Paľko, uteč!“ zvrieskla mama z plného hrdla, len čo začula hukot motorov. Bolo jej jasné, čo bude nasledovať. Nízko nad lesmi preletelo lietadlo a zaznel výbuch. „Paľko, utekaj! Rýchlo!“ kričala znova, i keď už nebolo treba. Paľo utekal. Najskôr k nej, ich pohľady sa stretli, horúčkovite hľadali toho druhého, vystrašene behali po okolí, a potom spolu. Hocikam, len čo najrýchlejšie a čo najďalej. Rusi zhadzovali míny a práve na cestu, ktorou sa pustili z Nižnej Kamenice do Klečenova. Možno by bolo rozumnejšie hodiť sa na zem. Schúliť sa do klbka a nehýbať sa, nedýchať. Každý je múdry, keď je po všetkom. No v takejto chvíli radšej beží v nádeji, že prežije. Aj oni. čítať ďalej... čitateľov: 6265

Zloba pod dverami @ :: Poviedky ::     Apr 16 2008, 14:17 (UTC+0) Miesto: Šemša, okres Košice-okolie Čas: druhá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia Autor: Jana Hajduová „Apsolutne uchvátená, hektolitre dažďovej vody, fantasticky pokosená lúka, som pod tlakom, definične s vami končím,“ opakovala si Anna novonaučené slová zastretým hlasom vari piaty raz. Vracala sa od Alžbety, kamarátky, ku ktorej si zavše podvečer zašla na kus reči. Poťahovala nosom a chripela. Mala osemnásť, najkrajšie oči v celej dedine a nedovolila, aby ju oslovovali inak ako Anna. Nie je predsa hocijaká nevzdelaná Anča! Vlasy nosila zopnuté do tuhého drdola a o ničom nesnívala viac ako o malých okrúhlych okuliaroch. Nádcha ju trápila vždy takto koncom leta, keď celé dni trávievala s hrabľami na kopcoch, odkiaľ chlapi zvážali vysušené seno do stodôl. Zvykla si na kýchanie a plný nos. Namazala ho trochou husacej masti, aby ju veľmi neštípal a viac sa tým nezaoberala. Len kde-tu vtiahla do seba hlien a bokom odpľula. čítať ďalej... čitateľov: 5730

Nezaštepená jablonka @ :: Poviedky ::     Apr 07 2008, 13:48 (UTC+0) Keï Pa¾o oral, vyzeralo to ako na tejto historickej fotografii. Táto taktiež pochádza z Nováèan a vznikla približne v rovnakom období, ako sa údajne odohral príbeh poviedky. Miesto: Nováčany, okres Košice-okolie Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Paľo nevedel zaspať. Nemohol. Ustavične ich videl pred očami. Ako tancujú, ako ju Vilo drží okolo pása a ona, Alžbetka, sa usmieva. A to kedysi nemal lepšieho kamaráta, než Vila. Chodili spolu na jablká, zo záhrady do záhrady, keď ich nik nevidel. Čo natrhali, strčili za košele. Spolu objavovali svet, keď sa ako deti vybrali cez les na Železnú hôrku, ba ešte ďalej. Vyštverali sa až na Biely kameň. Delili sa o chlieb, keď mali iba jeden krajec. Áno, bolo toho ešte veľa, čo ich v minulosti spájalo, ale všetko je preč. Všetko! Nakradnuté jablká už stratili chuť zakázaného ovocia. Dospeli. Väčšiu cenu než čokoľvek predtým mal dievčenský bozk. čítať ďalej... čitateľov: 6840

Spasenie za chotárom @ :: Poviedky ::     Apr 04 2008, 15:02 (UTC+0) ...a Jaro musel prejs noèným lesom až za rieèku Ida, zatia¾ èo ho cestou prenasledovali prízraky a besy... Miesto: Nováčany, okres Košice-okolie Čas: 19. storočie Autor: Slavomír Szabó - Je to odporný sviniar! Namyslený sukničkár, čo celý deň nerobí nič iného, len pozerá ženám na prsia. Ako sa len namyslene nosí! Usmieva sa, akoby bol grófom, len s tou puškou sa vystatuje a každej žene pridelí robotu podľa toho, či mu dovolí tľapnúť ju po zadku alebo nie. A tie jeho odporné fúzy! Vykrúca si ich ako zemepán a predsa je to len obyčajný sluha. Vlastne sluha úplne nie, lebo byť horárom predsa len niečo znamená, ale využíva to, ako len môže. – Helena prehltla horkú slinu, ako už dnes veľakrát, pichalo ju v boku, ale nespomaľovala. Bosými nohami našľapovala presne v rytme, krok za svojim mužom a kamienky na ceste už ani nevnímala. Bolo jej zle. čítať ďalej... čitateľov: 5962

Ja, pastirňa @ :: Poviedky ::     Apr 01 2008, 17:14 (UTC+0) Košický Kleèenov zaèiatkom jari 2008 Miesto: Košický Klečenov, okres Košice-okolie Čas: 1930 a 1956 Autor: Anna Domaniková Vidím tých dvoch nezbedníkov. Chlapci prišli až z dediny na toto miesto, čo všetci volajú Pod brehom. Tam na konci Košického Klečenova, na kraji lesíka, široko-ďaleko sú inak len lúky a pasienky. Povedala som, že sú to nezbedníci, hej, len tak sem nepriliezli, keď už tma sadá na kraj a za oknami dedinských domcov pomaly zhasínajú petrolejky i sviečky. Odkedy tu stojím, ešte sem nikto z dedinčanov neprišiel v noci a s dobrým úmyslom. To sa ešte nestalo. Som pastirňa. Drevený dom so slamenou strechou a stenami zvonku oblepenými blatom. Podlaha v dvoch miestnostiach je udupaná zem, zapustená kravským hnojom. Starajú sa o mňa dedinčania, no som obydlím cigánov. Neprináleží mi hodnotiť konanie dedinčanov, ba ani cigánov. Viem však porozprávať, čo sa v mojej blízkosti stalo. Pravdivo. čítať ďalej... čitateľov: 5159

Prízrak z Hrádku @ :: Poviedky ::     Mar 26 2008, 18:25 (UTC+0) Posledný starý dom v Košickom Kleèenove s komínom nakrivo. Také boli v 19. storoèí v tejto obci typické. Miesto: Košický Klečenov, okres Košice-okolie Čas: dej povesti sa odohráva koncom v 19. storočia Autor: Slavomír Szabó Jozef dojedol. Pokojne prehltol posledný kúsok praženice s chlebom, aký vedela napiecť len Ilonka. Bol úplne čerstvý a nádherne voňal. Teraz už len sedel za stolom v kuchyni svojho neveľkého domu, vcelku spokojný ako býva muž s plným žalúdkom a pozeral kamsi do prázdna. Nič sa mu nechcelo. Najradšej by sa umyl a ľahol si spať, ale čakal ho pravý opak. Hneď ráno by chcel stáť v Košiciach na Sennom trhu a ponúkať svoj ovos. Musí ho predať, teda musí ho aj odviezť a ak to má všetko stihnúť, pôjde onedlho. Súmrak pomaly padal na dedinu, Bogota i Mošník sa už nezelenali, ale vytàčali svoje horské chrbty ako čierne bochníky pre obrov. Ako čo? Takmer sa tomu usmial, ten dobrý chlieb videl vo všetkom. Dal by si ešte krajec. Nie od hladu, len pre chuť, cítiť ho zasa na chvíľku v ústach, ulahodiť si. Natiahol ruku za nožom, čo ležal uprostred stola. čítať ďalej... čitateľov: 7351

Posledný staromládenecký tanec @ :: Poviedky ::     Mar 10 2008, 14:21 (UTC+0) Rómovia z Rovného - títo muziaknti nesmeli chýba na žiadnej tancovaèke Miesto: Rovné, okres Svidník Čas: po II. svetovej vojne Autor: Slavomír Szabó „To je nápad! To je taký dobrý nápad, že teraz ti udelím najväčšiu pochvalu, akú vôbec môžeš dostať. Ver mi, Ivan, že tvoj nápad mohol byť pokojne aj odo mňa!“ rozohnil sa Filip, rukami pritom rozkladal, akoby strhával jablká zo stromu. Sedel za stolom v rohu veľkej drevenej stodoly, kde sa práve konala tancovačka a tváril sa ako svätec, ktorý rozhoduje o tom, koho pustia cez nebeskú bránu. Oči sa mu leskli rovnako ako odraz plameňa petrolejky v poldecákoch ražnej a počas svojho bujarého vykrikovania nechtiac oprskal Nikolaja sediaceho oproti. „Takže voz, he?“ uškrnul sa Ivan, tiež bol nadšený tým, že opäť bude celé Rovné rozprávať len o tom, čo zasa vyviedli na svätého Juraja. čítať ďalej... čitateľov: 6416

Medzi dvoma svetmi @ :: Poviedky ::     Mar 10 2008, 14:20 (UTC+0) Kojšov – obyvatelia tejto poslednej dediny uprostred hôr poznajú ve¾a tajomných príbehov, ktoré sa tam údajne odohrali. V poviedke „Medzi dvoma svetmi“ nájdete jeden z nich. Miesto: Kojšov, okres Gelnica Čas: koniec 19. storočia Autorka: Soňa Jakešová „Zasa tá bolesť!“ zasyčala Anna cez zuby. „Len ma odpútava od roboty. Počasie sa spľuhavilo, ochladilo sa skôr ako po iné roky. Už môžu prísť mrazy, ale my máme zemiaky stále v zemi. Musím rýchlo kopať,“ mladá žena mocnejšie zovrela dlaň a silno stisla porisko na motyke dúfajúc, že takto rýchlejšie pominie silný kàč v jej bruchu. Lenže bolesť neustávala, ba naopak, ešte mocnela. Anna sa vystrela, pohľad na pole sa jej akosi rozmazával pred očami, jednou rukou sa zaprela do boku, ktorý jej zakrývala čierna sukňa prepásaná pracovnou zásterou a druhou sa pridržala nástroja so železnou čepeľou zababranou od mokrej hliny. čítať ďalej... čitateľov: 5032

Odvaha a zbabelosť @ :: Poviedky ::     Mar 10 2008, 14:20 (UTC+0) Pod¾a informácií miestnych obyvate¾ov sa nad Malou Tàòou v lokalite Teplá stráò nachádza jaskyòa, kde sa údajne v dávnej minulosti našlo zlato Miesto: Malá Tàňa, okres Trebišov Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Anna Domaniková Jenci sedel na brehu Roňavy, bosými nohami sa pohrával so studenými vlnkami a hľadel sa na poľnú cestu. Čakal Lajčiho. Boli kamaráti. Mali po dvanásť rokov a užívali si prázdniny. Jenci vysedával pri riečke už hodnú chvíľu, slnko sa opieralo o jeho strapaté vlasy; vraj vrabčie hniezdo, tak všetci vraveli; bolo mu horúco, no nepohol sa z miesta. Zaprel sa dlaňami o zem, zdvihol obe nohy do výšky hlavy a nechal ich dopadnúť pätami do vody až na dno plné kamienkov. „Áuu,“ sykol. Čakal tú štipľavú bolesť, čo sa ako tisícka ihiel vbodávala do jeho chodidiel. No vedel, že temer v tom istom okamihu zacíti aj chladnú vodu, čo prinesie úľavu. Ak nechá nohy v riečke dlhšie, po krátkom čase už nepocíti nič. Bude to, akoby mu svaly zdreveneli a kosti sa zmenili na ťažké závažia. Potom vyloží nohy na slnkom zohriaty breh, zima sa pomaly vyparí z jeho tela, a to zaplní zvláštny pocit, akoby jeho nohy tvorili hranicu medzi teplom a zimou, medzi dobrom a zlom, medzi odvahou a zbabelosťou. čítať ďalej... čitateľov: 4273

Proti búrke, proti spevu, proti osudu @ :: Poviedky ::     Feb 25 2008, 20:40 (UTC+0) Malá Tàòa zaèiatkom roku 2008 Miesto: Malá Tàňa, okres Trebišov Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Anna Domaniková Ignác sa zberal na lúky. Bolo ich treba pokosiť. Po tretíkrát od jari. Niektorí gazdovia už tak urobili, ale tí mali pomocníkov. Ignácovi neporodila žena potomka. V takýto čas mu chýbali ďalšie chlapské ruky, čo by sa nebáli roboty. Chystal sa už hodnú chvíľu, stále niečo kutral, vkladal do kapsy a potom vykladal, prezeral si kosu, či je dobre nakutá, pripásal si osličku na remeň nohavíc, potom si to rozmyslel a vložil ju do kapsy. Žuža stála na podstienke a s rukami v bok na neho pozerala. čítať ďalej... čitateľov: 4728

Hummelskí trpaslíci @ :: Poviedky ::     Feb 25 2008, 19:11 (UTC+0) Jeden zo starých hámrov, akých ešte v 19. storoèí stálo okolo Vyšného i Nižného Medzeva vyše sto Miesto: Vyšný Medzev, okres Košice-okolie Čas: táto rozprávka nie je vsadená do konkrétneho časového obdobia Literárne spracovala: Anna Domaniková Bolo to v časoch, keď ešte svet obývali nielen ľudia, ale aj krásne víly, mohutní obri a malí trpaslíci. Víly tancovali počas letných nocí so švárnymi junákmi a zmizli skôr, než sa prvé slnečné lúče dotkli neba. Obri prenášali celé hory z jednej strany riek na druhú a dupali pritom obrovitánskymi nohami tak silno, až sa celý kraj triasol. Pasovali sa s trojhlavými drakmi, no o ľudí sa nestarali. O trpaslíkoch nikto nič nevedel. Iba toľko, že dobrým ľuďom pomáhajú a robia radosť. Zlým robia napriek. Nikto nevedel, kde trpaslíci žijú, lebo také malé domčeky, v ktorých by mohli bývať, ešte nikto nikdy nevidel. Schovávali sa, lebo im dávnejšie, než sa tento príbeh odohral, niekto veľmi ublížil. Preto sa rozhodli, že sa ľuďom nebudú ukazovať a budú chodiť po svete tak, aby ich kroky žiadny človek ani nezačul. čítať ďalej... čitateľov: 5379

V druhý decembrový deň @ :: Poviedky ::     Feb 25 2008, 02:59 (UTC+0) Sudy s tokajským vínom v jednej z pivníc Malej Tàne Miesto: Malá Tàňa, okres Trebišov Čas: 2. a 3. december 1944 Autor: Slavomír Szabó „Keď prídu, čo urobíme?“ „Myslím, že sme si horšie miesto ani nemohli nájsť. Mali sme radšej ostať doma pri mužoch. Rusi sú už isto v dedine. Ak ešte nevedia, niekto im povie, kde nájdu sudy s vínom. Možno, keby sme ešte vybehli von. Azda je ešte šanca, čo myslíš?“ „Vyjdeme von a pobežíme domov? Možno sa podarí. Ale čo ak je vojsko akurát nad nami? Ak im vybehneme rovno uprostred nich?“ „Radšej ani nehovor! Keď sem prídu, tak po víno. A začnú otvárať prvé sudy, ktoré nájdu. Tak dobre, radšej poďme hlbšie. Ïalej do podzemia, až kým sa dá. Podaj mi ruku, ideme!“ Vo vínnej pivnici, v jednej z tých mnohých, ktorých chodby možno rátať na kilometre, čo sa tiahnu tokajským podzemím ako diery v syre, hovorili šeptom dva ženské hlasy.čítať ďalej... čitateľov: 7734

Ištvánove kúsky @ :: Poviedky ::     Feb 11 2008, 16:54 (UTC+0) Malá Tàòa, v ktorej sa opísaný príbeh odohral, je jednou zo siedmich obcí na Slovensku, kde sa pestuje a vyrába znaèkové tokajské víno Miesto: Malá Tàňa, okres Trebišov Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Ištván sa vracal domov natešený. Najradšej by si mädlil ruky, ale v jednej držal popruh, ako kráčal vedľa koňa. Očami živo švihal na všetky strany, to sa mu v hlave premiešavali pocity z toho, čo práve prežil a zároveň dával pozor na cestu, aby nezakopol o nejaký kameň. Dobre s Miklošom vybabral, dobre... Ústa sa mu roztiahli do širokého úsmevu, keď si znova vybavil obraz, ako sa ten poctivec a puntičkár rozčuľoval, ba vlastne ani na to nemal dostatok odvahy. Len šomral, ukazoval na špinavé náradie, ponosoval sa, že ako to vyzerá, ale nezmohol sa, aby naň zvýšil hlas. A keby aj, však je malý ako všetci v Malej Tàni. Ba aj na okolí. To jednoducho pretože Ištván bol od každého vyšší aspoň o hlavu a vždy vo všetkom bral seba samého ako základnú normu. Necítil sa vysoký, ostatní preň boli krpatí. čítať ďalej... čitateľov: 6851

Hostina pre Férenca @ :: Poviedky ::     Feb 11 2008, 15:25 (UTC+0) Pri vstupe do tokajskej obce Malá Tàòa stojí socha svätého Urbana - patróna vinohradníkov Miesto: Malá Tàňa, okres Trebišov Čas: druhá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia Autor: Anna Domaniková „Juliška, nebaľ mi veľa jedla. Len idem a prídem. Naložím doštenák a hneď som späť. Načo ma chystáš ako na svadbu?“ čertil sa Férenc a buchnátoval voly, čo sa lenivo ťahali k oju. Žena si napravila pod krkom uzol na šatke, položila prútený košík zakrytý ľanovou utierkou na lavicu pred starým domom a odovzdane s ním súhlasila. „Dobre, no. Keď nechceš, choď si bez jedla. Až vysmädneš, napi sa z potoka.“ „Ty dozri na murárov, nieže budú vysedávať! Majú ešte preosiať poriadny kopec štrku. Idem po ďalší, nech sa nemusím otáčať viackrát po sebe. Aj moje ruky sú na stavbe potrebné.“ Júlia sa zadívala na rozostavané obydlie. Konečne budú mať nový dom. Je s ním roboty ako na kostole. Základy sú hotové, múry pomaly rastú, ona má čo dať do hrnca, len keby ten jej muž nebol taký tvrdohlavý. Otočila sa za odchádzajúcim Férencom. V duchu ho ľutovala. čítať ďalej... čitateľov: 4733

Vyhnanci @ :: Poviedky ::     Feb 04 2008, 20:14 (UTC+0) Na jednej z medzevských ulíc Miesto: Medzev, okres Košice-okolie Čas: 1942 – 1945 Autorka: Soňa Jakešová Loty sedela uprostred dvora na malej drevenej stoličke a trpezlivo skladala z napílených polien vežu. Opatrne vàšila kúsky dreva jedno cez druhé a po očku sledovala sotva dvojročného Waltera. Malý brat čupel vedľa nej a napäto hľadel na klátiky, čo rástli do podoby akejsi vežičky. Videla, ako mu vetrík nadvihuje jemné svetlé vlasy a ako špúli malé ústa. Usmiala sa nad jeho nedočkavosťou. „Môžeš,“ povedala a trocha sa odtiahla. Walterove modré oči sa rozšírili radostným vzrušením. Postavil sa na neisté nohy, ruku s bacuľatými prstami zovrel do päste a vrazil do veže. Klátiky s buchotom zrachotili a obe deti sa nahlas rozosmiali. čítať ďalej... čitateľov: 4239

Chcem frajera! @ :: Poviedky ::     Jan 31 2008, 14:07 (UTC+0) Vo Vyšnom Medzeve Miesto: Vyšný Medzev, okres Košice-okolie Čas: dej povesti nie je presne časovo určený Autor: Anna Domaniková Už ma to nebaví! Všetky tie predpísané, očakávané a roky sa nemeniace spôsoby správania. Spoločenské pravidlá, čo mi v ten deň, v tento októbrový podvečer určili, že sa mám nebadane dostať k domu, čo mu cez okná presvitá blikot petrolejok a sviečok. Podľa zarosených okenných skiel bolo zrejmé, že sa dnu zišlo veľa ľudí. Ich dych sa prilepil ako závoj na okná a postupne sa zmenil na kvapky, čo sa nemo kåzali v dlhých pomalých pramienkoch dole sklom. Nešla som sama. Boli so mnou aj ostatné dievky, čo sme sa u Hani stretli na priadkach. Bolo nás sedem. Ženy, čo sú vydaté, zostali blízko pece, lebo ony už nepotrebujú čarovať, aby sa mládenci ukázali práve v tomto dome. Prilákať chlapcov bola naša úloha. Súperky z protiľahlej chalupy, kde sa vždy konajú páračky, si boli vziať spod brvien Haninho dreveného domu mach. Videli sme ich. Už ho iste stihli požmoliť medzi prstami a odriekať: „Čo by si prišiel v jednej gati, v jednej nohavici, v jednom krpci, aj slepý, aj chromý, len aby si prišiel!“ Daj sa mi svete, čože by to bol za mládenca? Slepý aj chromý. Hoci... Lepší nejaký ako žiadny. čítať ďalej... čitateľov: 4757

„Ej, zahrajce, zahrajce totu poraženú“ @ :: Poviedky ::     Jan 29 2008, 07:32 (UTC+0) Rómski hudobníci z Rovného. Fotografia vznikla v rokoch, kedy sa odohral aj príbeh zachytený v poviedke. Miesto: Rovné, okres Svidník Čas: koniec štyridsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Čím je hudba pre muzikanta? Azda tým, čím je hniezdo pre vtáka, rieka pre vodu, alebo farby pre maliara. Je to jeho reč, ktorou vie vyjadriť i to, čoho význam nemôže odhaliť žiadnymi slovami. Lebo slová, tie v mnohom bývajú len opisom vonkajšieho sveta, ale k vnútornému prežívaniu sa správajú veľmi skúpo, nevedia, nemôžu to presne vyjadriť. Napríklad smútok. Smútok môže byť plný tiesne, strachu, desivých dozvukov z minulého, zlých predtúch z budúcnosti, či straty istôt, na ktorých si človek zakladal. Ba môže byť aj hlúpy smútok, alebo dokonca i pekný smútok z nostalgie. Smútok môže byť tichý a utajený, hlasitý až protestný. Tak ako je každý človek iný, tak je i jeho prežívanie jedinečné. V reči je to však vždy len jediné slovo – zas a len: smútok. Lenže skutočný muzikant dokáže svojou hrou vyjadriť všetky formy smútočného prežívania; jeho odtiene, farby, vývoj, odraz na duši. Rovnako je to i s radosťou, vlastne so všetkými pocitmi. Smútok a radosť. Koľko je medzi nimi odtieňov, medzistavov, rôznych foriem prerodu z jedného do druhého. O tom všetkom je možné dokonalejšie vypovedať niekoľkými tónmi než celými hodinami nikam nevedúceho rozprávania. V tom je rozmer hudby, ktorý ďaleko prekračuje možnosti ľudskej reči. Ním sa odhaľuje aj kvalita muzikanta – či je to len remeselník, ktorý sa naučil hrať, avšak jeho hudba nezrkadlí stav duše, alebo umelec, ktorý sa vie rečou tónov vyjadriť tak lepšie, než dokážu všetky slová. Rovnianski cigáni patrili k tým druhým... čítať ďalej... čitateľov: 6135

Nemecký cukrík @ :: Poviedky ::     Jan 23 2008, 13:22 (UTC+0) Rozhanovce - po bitke o Dargovský priesmyk boli oslobodené v rovnaký deò ako Košice: 19. 1. 1945 Miesto: Rozhanovce, okres Košice-okolie Čas: január 1945 Autor: Slavomír Szabó „Nech len prídu a odídu, prídu a odídu,“ šepkala Margita s pohľadom upriameným na krížik a spojenými rukami, v ktorých držala ruženec. Sediac v kuchyni už odriekla celý otčenáš, mysľou však zotrvala v modlitbe i naďalej, akoby sa jej nechcelo vrátiť do života plného povinností. Zmáhal ju strach, ktorý v jej náboženskej extáze nevyzeral taký bezprostredný a ubíjajúci. Alebo aspoň naň dokázala myslieť s vierou, že zlé už čoskoro pominie, pretože Boh predsa len nedopustí, aby... „Mama, môžem si natrieť chlieb s masťou?“ skočila jej do myšlienok Eržička, čo práve prudko otvorila dvere a vbehla do domu. čítať ďalej... čitateľov: 5502

Porcelánová bosorka @ :: Poviedky ::     Jan 18 2008, 13:20 (UTC+0) ¼udové umenie v rozhanovskom amfiteátri Miesto: Rozhanovce, okres Košice-okolie Čas: začiatok tridsiatych rokov 20. storočia Autor: Jana Hajduová Na sedlovú strechu starej renesančnej kúrie padali žltohnedé gaštanové listy. Vietor ich vynášal bližšie k nebu, lepil na okenné tabule, točil v malých víroch pri zemi. Do mäkkých kôpok pod stromami padali zelení gaštanoví ježkovia, pri náraze na tvrdý chodník sa roztvorili a vypľúvali tuhé hnedé plody. - Ancijáša! - pošúchal si Emil udretú hlavu a z lona nervózne striasol lesklý gaštan. Odpútal chrbát od kmeňa stromu a natiahol sa ako unavený kocúr. Bol vypåznutý, šedivý, zuby mal špinavé ako rebrík do kurína a práve také riedke a polámané. Tenké dlhé pery sotva otvoril, aj pri rozprávaní nimi hýbal iba nebadateľne. Azda by bol aj husto zarastený, keby mu fúzy raz neoškvàkol oheň z cigarety, ktorú zabudol vybrať z úst, premožený spánkom a lacnou pálenkou. Dolnú polovicu pravého líca preto pokrývalo iba sivohnedé páperie, bradu mal holú, ľavé líce striedavo holé a sivé. Medzi chlpmi sa vrásnila zhrubnutá popálená pokožka. čítať ďalej... čitateľov: 4714

Cigánov kuma @ :: Poviedky ::     Jan 18 2008, 12:55 (UTC+0) V obci Rovné v zime Miesto: Rovné, okres Svidník Čas: štyridsiate roky 20.storočia Autor: ¼ubica Andrásiová, Anna Domaniková „Ech, ale mrzne!" mrmlal si popod fúziská cigán Paľo. Už prestal rátať po koľký krát prechádza tým istým zamrznutým chodníkom vo vyšliapaných stupajach od osady ku studni a späť. Sneh mu vàzgal pod nohami, akoby hrýzol cukor, no sladko mu nebolo. V hlave mu dunelo od zimy aj od včerajšej pálenky. Doprial si jej neúrekom. Patrilo sa. Dávno nebola v jeho dome taká pitka, ale včera bol na ňu dôvod. Taký chlapský! Spomienky mu roztiahli ústa do úsmevu, no hneď zjojkol a stisol pery. Bolo mu zle nedobre, a napriek tomu sa musel vláčiť s plnými vedrami studenej vody. V duchu hromžil v mysli na syna, že po tú vodu mohol ísť on, ale žene sa to neodvážil povedať. Fučal, poťahoval nosom ako malý chlapčisko a teperil sa domov. Jeho malá chatrč sa iba pred chvíľkou schovala do tichej tmy. Aj dedina oproti cigánskej osady bola måkva, len psiská štekali na okrúhly mesiac ako pojašené. čítať ďalej... čitateľov: 4737

Cigánska rada @ :: Poviedky ::     Jan 14 2008, 10:25 (UTC+0) Rovné v zime Miesto: Rovné, okres Svidník Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Haňa sa poriadne spotila, kým prešla celým Rovným, najmä tam na konci, kde stúpala hore cestou. Išla, i keď si nebola istá, či sa jej to oplatí. Veľká a pestrá šatka, akú nosia len cigánky, vrhala tieň na jej tmavú tvár plnú očakávaní. Chodila tadiaľ denne, ale na dvere posledného domu neklopala už riadne dlho. Tam bývala len stará tetka Mária, známa ako nevrlá žena, čo ju doposiaľ vždy odbila slovami, že žobravým cigánom nedá nič, veď ani jej nikdy nedal život nič zadarmo. Samozrejme, v taký čas sa Haňa vedela riadne obhájiť. Veď i keď je mladá, na svet už priviedla viac detí ako Mária. Nikdy im nešanovala, neskladala peniaze do pančuchy, ale vždy všetko čo mala, vyložila na stôl. A o starej Márii rozprával každý len ako o držgroške, čo si nič nedopriala. Ba ani svojmu mužovi, chudákovi, nech mu je zem ľahká, aj ten ešte kým žil, chodil po dedine v čižmách, cez ktoré mu premokalo. Šanovala aj na obuvníka. čítať ďalej... čitateľov: 6169

Panské klamstvá @ :: Poviedky ::     Jan 08 2008, 11:46 (UTC+0) Námestie v Medzeve, kde sa pod¾a historických zápisov odohrala vzbura žien, o ktorej je i táto poviedka Miesto: Medzev, okres Košice-okolie Čas: 1728 Autor: Anna Domaniková Monotónny hlas prokurátora Szensyho sa vliekol po všetkých kútoch sály, kde zasadala mestská rada. Radní páni Nižného Medzeva si utierali pot z čela, zátylku aj brady, no nadarmo. Júlové horúčavy sa tlačili aj cez zatvorené okná do miestnosti a prehrievali všetok nábytok, obrazy aj knihy na suchú, praskavý zvuk vydávajúcu hmotu. Zdalo sa, že ak sa by sa ktokoľvek z prítomných niečoho dotkol, tá vec sa zmení v prach a zmizne. Prokurátor dal zatvoriť okná, aby sa ani slovko nedostalo von na ulicu, lebo listina ktorú práve dočítal, bola pre mesto dôležitá. Jej obsah bol zahanbujúci, nespravodlivý a ako sa zdalo, jej dopad na mesto nezmeniteľný. „Tak, páni,“ zvýšil hlas, „ako ste počuli, pán prepošt z Jasova činí zodpovedných nás. Všetkých do jedného, ako tu sedíme.“ čítať ďalej... čitateľov: 5111

Kračúnov chlieb @ :: Poviedky ::     Jan 04 2008, 15:32 (UTC+0) Rovné - obec sa nachádza na juhozápad od Svidníka. Dlhé roky tu žili spoloène najmä Rusíni a Rómovia. Miesto: Rovné, okres Svidník Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Všetko začalo v ten večer, keď to vyzeralo, akoby Perún zošalel a chcel vyliať svoju rozhnevanú pohanskú dušu na celé Rovné. Hej, Rovné bude rovným, dedina ostane zarovno so zemou. To meno jej beztak nikdy nepasovalo, veď leží medzi kopcami Ondavskej vrchoviny. Teraz sa nad ňu od Čiernej hory i Grúňa hnali ťažké čierne mraky, zotmelo sa, hoci ešte nenastal večer a blesky švihali oblohou. Zdvihol sa vietor, veľký vzdušný vír preletel priamo cez ulicu, a potom z jedného domu vytrhol niekoľko slamených kyčiek, až zanechal v streche dieru. Za každým oknom sa rozsvecovali sviečky, hromničky na odvrátenie pohromy a ľudia sa cítili akýsi malí, bezmocní. Najmä Ivan, teraz stojac pri obloku, hľadel von s obavami o život. čítať ďalej... čitateľov: 6244

Dve strany jedného kríža @ :: Poviedky ::     Dec 14 2007, 16:27 (UTC+0) Kríž na kostole v Rozhanovciach Miesto: Rozhanovce, okres Košice-okolie Čas: r. 1949 Autor: ¼ubica Andrásiová, Anna Domaniková Augustový nedeľný podvečer patril dedinskej zábave. Bundurovci, rozhanovskí cigáni, hrali pred krčmou ako o život. Po tučných tvárach im stekal pot a sláky divo kåzali na strunách huslí, akoby ich bol voľakto začaroval. Hanča sa zvàtala pod Cibuľovou vàbou s ostatnými dievkami, no nielenže viac vykrúcala zadok v nariasených sukniach, ale aj čižmičkami vírila prach divokejšie ako ostatné a bez prestania sa smiala. Ukazovala biele zuby, čo sa ligotali ako šťastie v jej očiach. To pretože dnešný deň bol najvýnimočnejší a najkrajší za celých jej devätnásť rokov. Vinco povedal, či zašepkal jej do uška, a to veľmi jemne i rozhodne zároveň, že sa s ňou ožení! čítať ďalej... čitateľov: 4477

Du alte Hexe! - Ty stará bosorka! @ :: Poviedky ::     Dec 14 2007, 16:27 (UTC+0) Veža medzevského kostola Miesto: Medzev, okres Košice-okolie Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Anna Domaniková Walter vyrábal klince. Dlhé, hranaté, so štvorcovou hlavičkou. Také, čo sa používali pri stavbe domu, či stodoly. Robil aj kratšie, ktoré sa hodili na opravu drevených kolies vozov, či pribitie kovania na mohutné brány, čo strážili vchody do dvorov. Iba toto mu zostalo, odkedy začali hámre kapať. Jeden po druhom sa strácali, majstri poutekali, pomocníci nemali komu pomáhať. No naučili sa nové slovo: industrializácia. Motyky, rýle, brány, pluhy, kladivá, kosy, všetko, čo sa doteraz kulo na hámroch, vyrábali továrne. No Walter bol spokojný. Klince sa vždy zišli, na jarmoku ich predal naraz aj za tri bedničky. Práca piplavá, ťažká, veď musel silno udierať, bolo jedno, či kul lopatu, alebo klinec. čítať ďalej... čitateľov: 4777

Nepokojná krv @ :: Poviedky ::     Dec 14 2007, 16:27 (UTC+0) Rozhanovce v jeseni 2007 Miesto: Rozhanovce; okres Košice-okolie Čas: polovica päťdesiatych rokov 20. storočia Autor: Jana Hajduová Ako sa mu zvíjala v náručí! Ako mladá vretenička, vystrašená a nebezpečná zároveň, nadúvala sa, hrozila, drzo mu pozerala do tváre, červená a lesklá, približovala sa a vzďaľovala, podupávala čižmami a výskala. Tancovala divo a vášnivo, akoby to bol posledný čardáš jej života. Chcel ju zavrieť do prúteného koša, odniesť ďaleko za Torysu, za hory, za hranice, chovať si ju na prsiach a každý večer, každý deň sa nechať uhryznúť, zomrieť, vstať z màtvych a patriť jej jedovatým perám... čítať ďalej... čitateľov: 4645

Deň, keď Vinco uveril @ :: Poviedky ::     Dec 14 2007, 12:50 (UTC+0) Prieèelie jedného z rozhanovských domov Miesto: Rozhanovce, okres Košice-okolie Čas: prvá polovica tridsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Bolo to ráno, keď už slnko vyliezlo spoza Strechového vrchu, aby aspoň tak ako mu dovoľovali jeho slabé jarné lúče, presušilo cesty plné mlák. V Toryse, ako vždy v takýto čas, poriadne stúpla voda, ale zatiaľ sa nevylievala. Ba zdalo sa, že by mohla začať klesať. Veď zo snehu ostali len posledné fľaky voľakde v lesoch a obloha ja javila čistá, bez mráčika, pršať by nemalo. Iba Rozhanovce boli ešte ponorené do jemného oparu. Vinco od svojej role videl poriadne akurát vrcholec kostolnej veže. Vyšiel z domu zavčasu, sotva sa začalo brieždiť. Ani v noci nemohol poriadne spať, hlavou mu vàtalo, ako to len všetko stihne. čítať ďalej... čitateľov: 6111

Na ceste domov @ :: Poviedky ::     Dec 12 2007, 15:49 (UTC+0) Známy pamätník bojov pri Údolí smrti Miesto: Ladomirová; okres Svidník Čas: jeseň 1944 Autor: Slavomír Szabó Keď toto raz niekomu vyrozprávam, hoci aj takému, čo ma má aj naozaj rád, nemôžem počítať s tým, že by mi celkom uveril. Možno bude pokyvovať hlavou, mlčať, tváriť sa nijako, aby sa so mnou nepúšťal do reči a nemusel vyjadriť svoj názor na to, či sa to naozaj stalo, alebo som si všetko iba vymyslel. A môžem to rozprávať, ako len chcem, moja reč je príliš chabá na to, aby som dokázal vykresliť všetky tie pocity, strach, úzkosť, možno i zbabelosť, keď som sa skrýval za stromy a hľadal voľajakú noru, nech sa rýchlo strčím pod zem. Mohol som aj kričať, vrieskať z plného hrdla, ale bolo by to celkom zbytočné. V tom hluku a zmätku by som sa nepočul ani ja sám. čítať ďalej... čitateľov: 5082

Červená niť @ :: Poviedky ::     Nov 26 2007, 14:06 (UTC+0) Miesto: Rakovec nad Ondavou; okres Michalovce Čas: začiatok 20. storočia Autorky: Mária Čigášová, Soňa Jakešová Vonku začínalo svitať. Na tmavomodrej oblohe pomaly bledli hviezdy a obzor presvietil žiarivý prúžok slnečných lúčov. V dome bolo ticho, len z postele v kúte izby k Borke doliehalo pokojné odfukovanie jej spiacich detí. Mala rada tieto skoré rána a pokoj, ktorý jej prinášali. Prstami posúvala ruženec, zľahka ovinutý okolo dlane. Perina v kúte slabo zašuchotala. Borka zbystrila sluch. Dúfala, že deti si ešte chvíľu pospia a ona bude môcť dokončiť rannú modlitbu. „Mamička,“ začula za svojím chrbtom. Obrátila sa za šepkajúcim hláskom. Videla Janíka, ako si pretrel zlepené oči a posadil sa na posteli. Potom vykåzol spod prikrývky a po špičkách sa k nej prikradol po studenej zemi. čítať ďalej... čitateľov: 4567

Udavačka a pol prasaťa @ :: Poviedky ::     Nov 21 2007, 12:32 (UTC+0) V Rakovci nad Ondavou Miesto: Rakovec nad Ondavou; okres Michalovce Čas: päťdesiate roky 20. storočia Autor: Anna Domaniková Helena priložila do pece. O chvíľu si pôjde ľahnúť, a ak nechá dvere do kuchyne otvorené, teplo polezie za ňou. Vždy to tak robila, keď udreli prvé mrazy. V prednej izbe, kde spala celá rodina, tam sa nekúrilo. Bola to najchladnejšia miestnosť v celom dome, čo bolo aj jej najväčším prínosom. Nemyslela tým len na horúce letné dni, keď tu uchovávala čerstvo nadojené mlieko a hrudku masla, ktorá ostala rovnako tuhá, ako keď ju namútila. Myslela na to, čo sa v tej chyži odohralo pred pár týždňami. V ten istý večer ako jej muž odišiel do Čiech za robotou. Teraz mu to musí povedať. čítať ďalej... čitateľov: 4701

Prvý bozk nad nemeckým cukrom @ :: Poviedky ::     Nov 07 2007, 12:44 (UTC+0) Sirmaiovský kaštie¾ v Pozdišovciach - poèas II. svetovej vojny si v òom Nemci zriadili dielne na opravu áut a vojenskej techniky Miesto: Pozdišovce, okres Michalovce Čas: september – november 1944 Autorka: Soňa Jakešová Na nádvorí Sirmaiovského kaštieľa stáli hnedé vojenské džípy s otvorenými kapotami, motorky bez kolies a niekoľko obrnených vozidiel. Okolo kovových mašín sa pohybovali vystrihaní štíhli mladíci v zamastených nohaviciach a hnedých košeliach s vyhrnutými rukávmi. Niektorí ležali medzi kolesami a sústredene majstrovali na podvozkoch, ďalší sa skláňali nad prácu a doťahovali uvoľnené skrutky. Jožo stál opretý o múr tesne za kovanými čiernymi mrežami vysokej brány. Oči nespúšťal z priestoru pred budovou. Ruky mal hlboko zasunuté do vreciek nohavíc, čiapku so šiltom posunutú do tváre tak, aby mu čo najviac clonila tvár. čítať ďalej... čitateľov: 4771

Babica @ :: Poviedky ::     Oct 31 2007, 10:53 (UTC+0) Detail domu z obce Rakovec nad Ondavou Miesto: Rakovec nad Ondavou; okres Michalovce Čas: okolo roku 1935 Autor: Anna Domaniková Kovový hlas konských kopýt sa rozliehal po krajine zasypanej prvým snehom. Ešte spod neho vykukovali steblá trávy, aj oráčina. Reťaze snehových vločiek boli deravé, temer priesvitné ako nevestin závoj. Zato vietor sa odúval, ako sa na prvé zimné dni patrí. Richtárove líca boli vyštípané do červena, oči mu spolovice zakrýval lem hrubej čiapky a ruky mal zababušené v kožušinových rukaviciach. Silno držal opraty a bez prestania rozprával. „V dedine je babica potrebná ako soľ v polievke. Ženy rodia jedna po druhej ako opreteky. A najhoršie je, keď to príde na všetky naraz. Budeš mať čo robiť.“ čítať ďalej... čitateľov: 4167

Košieľka pre Miška @ :: Poviedky ::     Oct 30 2007, 21:32 (UTC+0) Starý kostol uprostred cintorína v Rakovci nad Ondavou Miesto: Rakovec nad Ondavou, okres Michalovce Čas: prelom 19. a 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Bol spln a mesiac žiaril ako kus bieleho koláča. Jeho chladné lúče presvitali cez mraky, ktoré však zakrývali len malú, nepodstatnú časť oblohy, posiatu nespočítateľným množstvom strieborných hviezd. Trochu aj pofukovalo, nie zas tak veľmi, a napriek blížiacej polnoci bolo vonku toľko svetla, že všetko vrhalo tiene. Košaté stromy, stojace okolo cintorína, tiež drevené i kovové kríže. Najväčší tieň sa však rozprestieral od rakoveckého kostola, čo stojí presne uprostred, obklopený hrobmi. V tom tieni postávala, trochu sa hrbila a pozorne načúvala okoliu akási mladá žena. V tvári vystrašená a bledá, ľavú ruku, tú od srdca, mala neustále pritlačenú dlaňou o stenu chrámu. čítať ďalej... čitateľov: 7015

Ruky anjelov @ :: Poviedky ::     Oct 30 2007, 20:38 (UTC+0) V Kojšove v lete 2007 Miesto: Kojšov, okres Gelnica Čas: štyridsiate roky 20. storočia Autor: Anna Domaniková Žatva bola v plnom prúde. Lány polí sa slamene leskli, ženy si zastrkávali okraje vrchných sukní poza pásy, aby sa im nepotili nohy a neúnavne ukladali čutky okolo mandlíkov. Trinásť stoniek raže s klasmi nahor tvorilo čutku. Dvadsaťdva čutiek sa opieralo o kolík, čiže mandlík. Boli vsadené do zeme a stáli v jednom rade pár krokov jeden od druhého. Terka, deväťročné dievča s hrubými vrkočmi a očami ako orechy, v duchu rátala: „Jeden, dva, tri, štyri... trinásť klasov. Devätnásť, dvadsať... dvadsaťdva čutiek.“ Sedela v tráve, okrajom poľa a mračila sa. Ostatné deti pobehovali, hrali sa, brodili sa v potoku, ale ona nesmela! Mala trest. Za včerajšok. Slnko jej pálilo na vlasy, opekalo tvár i ruky, no ona sa nepohla z miesta. Trpela a chcela, aby to všetci videli. čítať ďalej... čitateľov: 4298

Ja ho nechcela, to ony tak zaonačili ! @ :: Poviedky ::     Oct 30 2007, 16:45 (UTC+0) Rakovec nad Ondavou Miesto: Rakovec nad Ondavou; okres Michalovce Čas: na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov 20. storočia Autor: Anna Domaniková „Čo zase zazeráš? Pil som. Hej. A čo?“ kričal Pavol. Motal sa v kuchyni, napil sa vody z vedra, no skrivil ústa, ani čoby sa mu do útrob lial ocot. O ženu nezavadil ani pohľadom. Len vykrikoval a Mani sa zdalo, že na ňu čochvíľa voľačo padne a namieste ju zahluší, tak ju dáka ťažoba tlačila k zemi, až sa strhla, keď jej v rukách zamrnčalo dieťa, čo práve kojila. Rýchlo ho vložila do kolísky, sadla na lavicu a nohou začala kolísať. Povila šesť detí. Muž začal popíjať už po druhom, no ona verila, nádejala sa, že to len dočasu, že zmúdrie, prestane merať cestu do krčmy. Škoda reči, no nikdy nepustila ani slzu. čítať ďalej... čitateľov: 3963

Dva dni z Čurových siedmich životov @ :: Poviedky ::     Oct 24 2007, 16:50 (UTC+0) Rakovec nad Ondavou v jeseni 2007 Miesto: Rakovec nad Ondavou; okres Michalovce Čas: začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Bolo to v letný podvečer, kedy by sa aj slušalo, aby už slnko stiahlo svoje lúče a prestalo svietiť do očí, keď dolu Rakovcom hrkotal voz. To by ani nebolo nič zvláštne, ale na kozlíku sedel starý Čuro a tváril sa ako boh pomsty, alebo dieťa, ktorému sa stala krivda. Ani jeho zamračený výraz v tvári nebol ničím výnimočný, často ho takto vídavali. Zamračeného ako Perún, alebo rozjareného ako cigána za plným stolom. Nič uprostred. Nebol však Perúnom ani cigánom. On bol jednoducho starý Čuro a v tej prezývke bolo obsiahnuté všetko. To, čo bolo v tejto chvíli nezvyčajné, sa nachádzalo na voze. Nahádzané periny, vankúše, ba aj gubaňa na zimu, čo už mala visieť niekde v sypanci, aby sa do nej nedostali mole. O Čurovi si už všetci dávno mysleli, že mu bude amen, najmä po tom, ako mu lekári vyrezali skoro celý žalúdok. On sa však držal života ako kliešť. čítať ďalej... čitateľov: 5342

Lepšia Jolanka v hrsti, ako Marta na streche @ :: Poviedky ::     Oct 24 2007, 16:50 (UTC+0) Starý dom v Rakovci nad Ondavou Miesto: Rakovec nad Ondavou; okres Michalovce Čas: koniec tridsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Mižo sa cítil akosi neisto. Práve teraz, keď by mal priam kypieť dobrou náladou a napínať hruď, lebo každý v krčme naň hľadel aspoň ukradomky, on prešľapoval na mieste, akoby sa bál sadnúť na lavicu medzi ostatných. Nakoniec, aj keby si sadol, dlho by tak nevydržal. Čosi s ním poriadne šilo. Dnes bol jeho deň, o ktorom často iba sníval. Už popoludní prešiel zo dva razy dedinou hore a dole. Videl ju akosi inak. Nevšímal si prvé čerešne, čo sa už začínali pomaly červenať, ani toho syčiaceho gunára, ktorý naň vybehol z kàdľa husí. Minul ho, akoby tam ani nebol. Spomalil až pri krčme a pozeral na jej dvere. Predstavoval si, ako ich bude môcť kedykoľvek pokojne otvoriť a zájsť dnu medzi ostatných. Doposiaľ nesmel. Len keď ho mama poslala po otca, nech tam toľko nevysedáva, iba vtedy prišiel, odkázal čo mal a rýchlo sa vytratil. Ale odteraz bude môcť kedykoľvek vstúpiť dnu, rozprávať so všetkými ako so seberovnými, no nielen to. čítať ďalej... čitateľov: 4891

Túžba a kosti @ :: Poviedky ::     Oct 22 2007, 13:55 (UTC+0) V Kojšove v lete 2007 Miesto: Kojšov, okres Gelnica Čas: povesť nemá presnú časovú identifikáciu Autor: Slavomír Szabó Izba, kam prišla Mária, bola vlastne jedinou miestnosťou malého domu, ktorému sa väčšina Kojšovčanov zvyčajne vyhýbala. Avšak naopak, pokiaľ niekoho voľačo trápilo, a to tak veľmi až sa mu ostne osudu zapichávali do duše, posadil sa práve tu, na drevenú lavicu za večne zaprataný stôl rovnako ako ona teraz. Bola tma. Tma čierna, až si Máriine oči museli dlho zvykať, aby rozoznali aspoň hrubé obrysy vecí, čo ju obklopovali. A bolo toho neúrekom, oveľa viac, než v iných domoch. Stará Hana chvíľu nerozprávala. Motala sa po kutici, akoby na všetko dobre videla. Mohla síce pokojne zapáliť knôt na malej lojovej lampe, či aspoň otvoriť dvierka na peci, nech dnu prenikne viac svetla, ale ona nie. Len stále čosi prenášala, otvárala truhlice, ktoré mala po celej miestnosti a v nich nevedno čo. čítať ďalej... čitateľov: 4554

Vodenie Uľjany @ :: Poviedky ::     Oct 10 2007, 14:46 (UTC+0) Kojšov v lete 2007 Miesto: Kojšov, okres Gelnica Čas: povesť nemá presnú časovú identifikáciu Autor: Slavomír Szabó Bolo to tak ako každý rok. Presne päťdesiat dní po Veľkej noci sa zástup Kojšovčanov zhromaždil v kostole, aby si vypočul kázeň. Slová, že v tento čas zoslal spasiteľ Ducha svätého na svojich apoštolov. Vraj Tomáš, ten jediný akoby neveril, že Ježiš dokázal vstať z màtvych, až kým mu nepoložil ruku do rany. Neveriaci Tomáš sa však dotkol skutočného živého tela Božieho syna, a ten po tom, čo zoslal na všetkých najvyššie osvietenie, vystúpil na nebesá. čítať ďalej... čitateľov: 7477

Prekliate zásnuby @ :: Poviedky ::     Oct 09 2007, 08:46 (UTC+0) Mierne upravená fotografia domu z obce Lastomír Miesto: Lastomír, okres Michalovce Čas: päťdesiate roky 20. storočia Autorka: Soňa Jakešová Hana pri posledných slovách kňaza pocítila v duši ostrú bolesť. Hruď jej zovrelo tak mocne, že skoro vykríkla. Nevládala sa ani nadýchnuť. Zdalo sa jej, že zomrie. „Bože, len si ma k sebe vezmi,“ ticho pohla perami. Smrť by v tej chvíli bola pre ňu vykúpením. Koniec však neprichádzal. Z kostola vyšla, ako keby bola v cudzom tele. Nevedela, či skutočne kráča, lebo pod nohami necítila zem. Neprítomný pohľad upierala pred seba. Nevnímala ľudí okolo, ani šepot klebetných tetiek, ktoré sa zhrčili neďaleko chrámu a dôverne k sebe nakláňali hlavy ovinuté tmavými šatkami. čítať ďalej... čitateľov: 5530

Ondrejove smrteľné tajomstvo @ :: Poviedky ::     Oct 08 2007, 13:21 (UTC+0) Kojšov v lete 2007 Miesto: Kojšov, okres Gelnica Čas: 1921 - 1922 Autor: Anna Domaniková Ondrej utekal s hlavou vyvrátenou k nebu, iba občas pozrel pod nohy, aby sa nepotkol a nebodaj nerozcapil uprostred dediny ako handrová bábika. Naťahoval nohy pred seba, akoby preskakoval jarok. Ruky zohnuté v lakťoch kopírovali pohyby nôh a dlane mal tak silno zovreté v päste, až ho boleli prsty. Musel sa dívať nahor, aby vedel, ktorým smerom má bežať. Netušil, kade sa jeho holuby poberú. Uleteli mu. Jednoducho zatrepali krídlami, vzniesli sa nad dvor a poďho preč. Také voľačo sa mu ešte nestalo, veď boli vždy lenivé, nie také letúne, ale dobre prekàmené, vytučené až to vyzeralo smiešne a dosiaľ sa sotva vzniesli na strechu. čítať ďalej... čitateľov: 4513

Špehúň v bielom @ :: Poviedky ::     Sep 20 2007, 09:19 (UTC+0) Jedna z kúpe¾ných budov v súèasnosti Miesto: Herľany, okres Košice – okolie Čas: 1943 – 1946 Autor: Slavomír Szabó Paľo vypúlil oči a zatajil dych. Dobre ich videl. Toho šviháka v elegantnom obleku a lesklých topánkach i tú nádhernú slečnu v modrých šatách, čo sa niesla priam ako bohyňa. Jej dlhé hnedé vlasy sa pri každom kroku krásne zavlnili, i keď kráčala pomaly. Dvojica hostí Herlianskych kúpeľov sa vzdialila zraku všetkých ostatných pánov a dám, čo sa promenádovali na chodníku pri reštaurácii, aby si našla tiché a pokojné miesto. Presne také bolo tu, za parkom a neďaleko posledného prameňa minerálnej vody, kde si na kraji lesa sadli na trávu. Nevedeli, netušili, že spoza kríkov ich tajne pozorujú traja chlapci z dediny. čítať ďalej... čitateľov: 6381

Hohó, niekto ma volá domov @ :: Poviedky ::     Sep 18 2007, 14:29 (UTC+0) Miesto: Ladomirová; okres Svidník Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Anna Domaniková Koncom leta, keď ešte slnečné lúče hriali zem aj ľudí, hrubé svetre viseli v skriniach a onuce čakali, až si do nich ktosi zabalí nohy, v čase keď gazdovia zberali úrodu zo svojich políčok, detváky sa chystali do školy a na nebi sa pomaly kopili sivé ťažké mraky ako predzvesť hmlistej, upršanej, studenej jesene, tak práve vtedy meral cestu ladomirský richtár k cigánskym Vatriskám. Kráčal vzpriamene, v rukách držal richtársku palicu – znak jeho úradnej moci a vôle, ktorej nesmel nikto v dedine klásť odpor, či nebodaj neposlúchnuť jeho príkaz. Vedeli to aj obyvatelia Vatrísk a tak sa všetci vyhrnuli zo svojich chatrčí a netrpezlivo čakali, s čím k nim richtár prichádza. V mysliach sa im premleli všetky hriechy, ktoré za ostatný čas začiernili ich duše. Nikto z nich si však nevedel ani len predstaviť, pre ktorý z týchto skutkov teraz dostanú návštevu. čítať ďalej... čitateľov: 4635

Vasiľ mal veštené @ :: Poviedky ::     Sep 18 2007, 14:29 (UTC+0) Miesto: Ladomirová; okres Svidník Čas: 1946 Autor: Slavomír Szabó „Čo, Vasiľ, budeš bohatý? A budeš aj krásny? Taký krásny, že ti žiadna žena neodolá a všetky budú vystávať pred tvojim domom, len aby ťa aspoň na chvíľku uvideli? Budú tvoje sliepky znášať zlaté vajcia, alebo aspoň nájdeš poklad s drahokamom veľkým ako hlava? Veď hovor, však už to vieš, tak rozprávaj!“ vyrýval, dobiedzal Nikolaj, a to tak štipľavo, ako len vedel. Dvaja mladí muži, žiadnemu ešte nevyryl život tretí krížik na chrbát, sedeli za stolom v malej kutici, kam sotva dopadalo svetlo. Šero im neprekážalo. Čo neosvietili slabnúce lúče jarného slnka, to si sami domysleli, vyznali by sa tu aj poslepiačky. čítať ďalej... čitateľov: 5172

Cigánka na reťazi @ :: Poviedky ::     Sep 10 2007, 00:41 (UTC+0) V Ladomirovej v lete 2007 Miesto: Ladomirová; okres Svidník Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Anna Domaniková Z chatrče na Cigánskych Vatriskách sa pomedzi drevené latky, tvoriace jej steny, rinula krásna hudba. To sa struny huslí rozozvučali, ich hlas prerážal povetrím. Vonku bol vzduch naplnený dymom z vatry, rozloženej na malom voľnom priestranstve uprostred domcov, cez ktorý sa prepichovali lúče zapadajúceho letného slnka a prelínali sa s hlasmi vonku sa obšmietajúcich cigánov. Niektorí z nich nemo, súhlasne a s obdivom prikyvovali, iní sa knísali v rytme hudby, ktorá im bola blízka. Veď to vyhrával ich vajda Sigoň, najlepší primáš v širokom-ďalekom okolí. Všetci vedeli, že učí hrať svoju šestnásťročnú dcéru Helenu. čítať ďalej... čitateľov: 4175

Dve večere @ :: Poviedky ::     Sep 07 2007, 07:35 (UTC+0) Miesto: Bracovce; okres Michalovce Čas: November 1945 Autor: Slavomír Szabó Ktovie prečo, a možno je vaša skúsenosť iná, ale ja mám pocit, že keď je človeku najhoršie, mal by si dopriať nejaké, hoc i vzhľadom na vážnosť situácie, nezmyselné potešenie. Ak na vás dopadne skutočný bôľ, keď sa bojíte každého nového dňa, každej novej hodiny, chceli by ste niekam utiecť, uletieť, práve vtedy sa akýkoľvek pôžitok núka ako možnosť na chvíľku, aspoň pocitovo, opustiť skutočný svet. Svet, ktorý sa prepadol do čiernej tmy a chýba mu svetlo na konci tunela. Tak som i ja rozhodol, že to doma večer oslávime. Oslávime? To asi nie je najvhodnejšie slovo, pretože oslavovať nebolo čo. Práve naopak. Schyľovalo sa k najväčšiemu boju, vojnový front sa presúval priamo k nám do Bracoviec. Nič to však nemenilo na tom, že som si zaumienil pripraviť prasacie hody. čítať ďalej... čitateľov: 5672

Nevídané, neslýchané @ :: Poviedky ::     Sep 05 2007, 09:42 (UTC+0) Vežièky dreveného kostolíka v Ladomirovej Miesto: Ladomirová; okres Svidník Čas: tridsiate roky 20. storočia Autor: Anna Domaniková Trojica gazdovských chlapcov, nemali viac ako dvanásť, trinásť rokov, čupela pod trnkovými kríkmi konča dediny a nedočkavo hľadela na cestu, čo sa za zákrutou schovávala medzi stromy. Viedla do Svidníka, ale teraz to nebolo dôležité. Michal natiahol ruku medzi pichľavé konáriky a chcel odtrhnúť tmavomodrú bobuľu, no stratil rovnováhu a prevalil sa na bok rovno na Paľa. Ten na Jana, až sa všetci váľali na zemi ako popadané slivky. „Preskočilo ti? Chceš, aby nás zbadali žandári?“ oborili sa kamaráti na Michala. čítať ďalej... čitateľov: 3886

Kto uverí, uvidí @ :: Poviedky ::     Sep 03 2007, 07:21 (UTC+0) V Porube pod Vihorlatom v lete 2007 Miesto: Poruba pod Vihorlatom; okres Michalovce Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia Autor: Slavomír Szabó Otec vyšiel zo stodoly, zavrel za sebou vysoké drevené dvere a Jolka ostala v rozpakoch. Mala by sa hanbiť, ako sa patrí na malé dievčatká, ale ona nechcela, aby to tak dopadlo. Najskôr z dvora cez plot videla, že otec prichádza na rebrináku plnom sena, čo už uschlo v stohoch na horných lúkach. Vedela dobre, že to pôjde vyhádzať, sám všetok náklad vidlami na kopu, aby bolo čo pre statok na zimu. Preto vbehla do stodoly ako prvá, preto sa ukryla v rohu za starý fúrik, že keď otec vojde dnu, tak ho vystraší. Tešila sa, keď to tak pekne vymyslela. Ale vec sa mala inak. To ju zneistelo, či sa teraz hanbiť, alebo nie. Nech nad tým rozmýšľala akokoľvek, vinu necítila. A to aj napriek tomu, že tam bola schovaná po celý čas, čo sa otec s ujom Andrejom rozprávali. Potajomky počúvať sa nesluší, ale za to predsa nemôže. Lenže čo počula! čítať ďalej... čitateľov: 5640

Maštaľné tajomstvo @ :: Poviedky ::     Aug 20 2007, 08:38 (UTC+0)