login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Potlesk

@ :: Poviedky ::     Mar 08 2009, 18:20 (UTC+0)

Budova v Èerhove, kde za èias I. ÈSR sídlila finanèná stráž, ktorá strážila hranice s Maïarskom. Dnes tu má svoju stanicu polícia.

Miesto: Čerhov, okres Trebišov
Čas: 1921 až 1934
Autor: Slavomír Szabó

       Severák sa zaprel do stien domov. Zo slamených striech sfúkol mračná snehu, aby ich vyniesol vysoko nad dedinu a potom spätne zmietol v drobných zľadovatených kryštálikoch do tvárí všetkým, čo ešte nezaliezli do svojich chyží, ale i v takýto nevľúdny neskorý večer sa potulovali po čerhovských uliciach. Tma veľká nebola. To pre tú jasnú oblohu, z ktorej dopadalo na zem chladné svetlo mesiaca i hviezd a odrážalo sa od bielej zimnej prikrývky. Koniec roka sa blížil a to bol čas, kedy sa ženy po zotmení stretávali na priadkach, z konopných priadzí spriadali nite, rozprávali a klebetili. Často z ich úst vychádzali na svet i rôzne neuveriteľné historky o bosorkách, zjaveniach a duchoch nebožtíkov, čo nenašli pokoj ani po smrti. Iní neboli ani chlapi. Aspoň v tom, že ani oni neostávali osamote. Mladí a slobodní síce chodili za mladými dievkami na priadky, klopali na okná, vtláčali sa im do izieb a kurizovali im, ako to v rokoch na rozhraní chlapčenstva a mužnosti býva zvykom, zatiaľ čo tí starší a ženatí sa stretali len tak medzi sebou na kus reči. Chlapským rukám konopné vreteno nepristane, to je ženská robota, tak len popíjali víno a zhovárali sa. Zišli sa vo viacerých domoch, tiež u Andriša, Jankovho otca. A Janko ako deväťročný chlapec ich len počúval.
       V izbe vládlo prítmie. Škoda ničiť petrolej, či sviečku. Postačili otvorené dvierka na peci, odkiaľ vychádzalo slabé červené a mihotajúce sa svetlo. Po stenách vytváralo rôzne, neustále sa meniace obrazy, rovnako ako na tvárach mužov, čo práve mlčali. Všetci, až na jedného.
       „Vieš, Janko,“ hovoril priamo k chlapcovi tučný Pišta, chlap s dvojitou bradou, ktorý sa nikdy nemal zle, „sú veci, ktorým sa smejeme možno len preto, aby sme zakryli svoju vlastnú bezbrannosť. Chlap je chlap, ruky mu mocnejú od pluhu, keď orie brázdu, od furmančenia, ako stále vykladá a skladá tovar na voz a z voza, či od rýľa, keď kyprí svoju vinicu. Aj ty raz budeš mať také ruky ako ja alebo tvoj otec. Silné mužské paže živia rodiny. Odvedú robotu a ak treba, dokážu chrániť svojich blížnych. Ale niekedy sú nanič. Nezdrapíš do rúk vidly, palicu či nôž, keď nevieš, proti čomu sa brániť.“
       „Ha, na Pištu došli bosorácke rečičky! Ešteže tu máme decko, má ho kto počúvať,“ rozšafne si tľapol dlaňou po stehne Andriš. „Čo, Janko, zaujíma ťa to?“
       Chlapec z tučného Pištu nespustil oči, len horlivo prikývol. Poznal názor svojho otca, vedel, že patrí k tým chlapom, čo reči o veciach medzi nebom a zemou nemá rád.
       „Aha, pozri,“ zdvihol tučný Pišta ruku a mäsitým prstom namieril priamo na Andriša. „Tvoj otec je dobrým príkladom toho, ako sa veci majú. Teraz, keď sme tu spolu všetci pohromade, bude krútiť hlavou, akoby som rozprával hlúposti. A vieš prečo? Pretože verí len tomu, čo vidí. A tu je podstata všetkého. Ako by sa obránil, keby stál proti tomu, čo nevidí, nevie odkiaľ to prichádza a čo to vôbec je? Rozumieš mi, o čom hovorím?“
       Janko sa neisto zamrvil na stoličke a pokrčil ramená, že nevie, nechápe. Ale zaujalo ho to. Nálada, ktorá ho v danej chvíli opantala, v sebe miesila trošku strachu, štipku napätia, ale najmä veľkú túžbu vedieť viac. Čo na tom, že všetko rozprával chlap, ktorého dych páchol po tokajskom. Tučný Pišta vložil do úst cigaretu a sledujúc chlapca škrtol zápalkou o stôl. Drobný plamienok nacvičeným pohybom preniesol na koniec cigarety, potiahol a vyfúkol dym ku stropu. Potom opäť pozrel na Janka. „Vysvetlím ti to ešte raz. Ak nevidíš nič, len cítiš, že ti voľakto či voľačo ide po krku, potom ti je všetka sila nanič.“
       „Hm,“ hlesol chlapec skôr sám pre seba, lebo i keď s takýmto tvrdením nemožno nesúhlasiť, oveľa múdrejší nebol. Ostatní chlapi tiež pozerali na tučného Pištu, čakajúc kam to celé speje. Správne tušili, že jeho reč ešte neskončila.
       „Noc má svoju moc. Robí nás slabšími. Keď nás obľahne tma, veľa nezmôžeme. Nevidíme dopredu na cestu, nerozoznáme, čo sa hýbe medzi stromami. Môžeme prechádzať miestami, kadiaľ chodíme každý deň. Môžeme si myslieť, veriť tomu, že nás tu nič nemôže prekvapiť, ale len do chvíle, kedy začujeme ten zvuk.“
       „Aký zvuk?“ vmiesil sa do hovoru Mižo, furman a sused z vedľajšieho domu, keď si tučný Pišta doprial rečnícku pauzu, počas ktorej si opäť slastne potiahol z cigarety.
       „Aký? To je zatiaľ jedno. Hocijaký. Verte mi, som si celkom istý, že veľa zvukov dokážeme rozoznať iba vtedy, keď vidíme, čo ich spôsobilo. Kto nesúhlasí, môže sprobovať takú malú hru. Nech si previaže oči šatkou ako slepec a hoc uprostred dňa sa takto vyberie na miesta, ktoré pozná. Pekne s palicou pred sebou môže klopkať a pomaly, pomaličky hore dedinou dôjsť aspoň po hasičskú stanicu alebo Čiernu horu. V tej tme, čo ho bude obliehať, sa môže zamerať na zvuky, ako k nemu prichádzajú. Čo myslíte, koľko z nich rozozná, o koľkých bude vedieť, čo ich spôsobuje? Isteže, mnohé áno. Ale buďte si istí, bude veľa aj takých, o ktorých si pomyslí, že ich v živote nepočul. A teraz si Janko predstav,“ nachýlil sa tučný Pišta bližšie ku chlapcovi, „že takto kráčaš kamsi v noci. Sám, celkom sám a vieš len toľko, že síce ideš správnym smerom, ale to je asi tak všetko. Nedovidíš ďalej ako na špičky svojich nôh. Počúvaš, snažíš sa rozoznať zvuky, ktoré ťa obkolesujú, ale nepoznáš ich pôvod. Jasné, že zurčanie rieky a šum lístia spoznáš. Ale rôzne sàkanie, cmukanie, tichý piskot, pravidelné a tlmené klopkanie, škrabot ktoviečoho o ktoviečo... To všetko sa môžeš snažiť rozlíšiť, priradiť k niečomu, ale márne. Ak máš dosť odvahy, možno si povieš, že to nie je dôležité. Nakoniec, ktohovie, či sa napríklad srny neozývajú v noci iným hlasom ako cez deň, tiež kadejaké iné zvery a tak si povieš, že načo sa triasť. Lenže potom sa ozve voľačo iné. Niečo, čo by za iných okolností mohlo byť i vcelku príjemné. No tebe to odrazu naženie husiu kožu, vezme všetku odvahu a v tom momente uveríš, že ti ide o to najdrahšie, čo máš. O život.“
       „Čo sa ozve?“ spýtal sa voľaktorý z chlapov, čo sedeli v rohu izby, Janko ani nevidel ktorý.
       „Ozve sa potlesk.“
       „Potlesk?“ zaznelo niekoľko prekvapených hlasov dohromady.
       „Hej, potlesk,“ prikývol tučný Pišta a potiahol si znova z cigarety.
       „To akože začne niekto tlieskať ako po predstavení, keď naši mladí v dedine zahrajú divadlo? Ha! A týmto si mi chcel decko vystrašiť?“ zarehotal sa Jankov otec a pohľadom prebehol po všetkých ostatných, či sa na tom bavia rovnako dobre ako on.
       „Vieš, Andriš, tlieskania sa zvyčajne nikto nebojí. Ale predstav si to v noci. Niekde na kraji lesa, keď cítiš, že ťa niekto sleduje, ale nevidíš ho. Alebo niečo ťa sleduje a nevidíš to. Potlesk ťa nevyľaká len tak pre nič za nič. Samotný potlesk nie je dôležitý. Dôležité je, kto v noci uprostred polí či lesa tlieska, prečo tam je a aký má s tebou úmysel.“
       „Daj sa mi svete! Tľapy, tľapy... No, Pišta, sklamal si ma. A možno aj Janka. Ja som už počul teda kadečo, ale žeby sa niekto bál potlesku? Ešte nedávno sa hovorilo, teda pred vznikom republiky, že cez most od Sátoraljaújhely neslobodno chodiť večer opitý. Stojí tam socha svätého Jána a vraj každého opilca potom kope do zadku, až kým sa nedoterigá domov. Však to sa aj Janko musí smiať. Nech ide za učiteľom Schillom a spýta sa ho, že dobrý deň, pán učiteľ, môže socha svätého Jána kopať v noci opilcov do zadku? Čo mu učiteľ odpovie? Možno sa ho nanajvýš opýta, odkiaľ má také hlúposti, a keď mu povie, že od teba, aspoň sa učiteľ pobaví.“
       „Lenže ja som nikdy nehovoril o svätom Jánovi! Nikdy som nehovoril o soche, čo obživne. A nezaškodilo by ti, keby si sa aj ty trochu niekedy prešiel v noci okolo Roňavy. Potom by si zmenil názor! Babské reči babskými vždy ostanú, ale vedz, že ja hovorím o potlesku, čo sa naozaj ozýva po nociach pri rieke. A uši mi slúžia dobre. Našťastie aj nohy, možno len preto som tu medzi vami, lebo keď som to sám počul, utekal som, ako som len vládal. Ruky, silné paže, to všetko je v takej chvíli nanič, to som chcel chlapcovi povedať. Ale, Andriš, ak sa túžiš na niekom zabávať, tak si nájdi inú obeť! Chcel som vyjaviť viac, ale už nepoviem nič!“ rozohnil sa Pišta, až sa mu zatriasla brada, potom hodil cigaretu cez otvorené dvierka do pece a ruky si skrížil na hrudi ako urazené dieťa.

       Chlapi prešli na inú tému, ako ináč – o vojne. Spomienky tých, čo rukovali a bojovali za cisára pána, za rakúsko-uhorskú monarchiu, potom zas na druhej strane frontu proti nemu a jeho monarchii. Reči o bojoch v zákopoch, granátoch čo im vybuchovali takmer pod nohami, o útokoch na bodáky... Svetová vojna sa našťastie Čerhovu vyhla, priamo tu sa nebojovalo, až na jednu prestrelku s Maďarmi, ale to už po vzniku Československa. I tak musela na vojsko robiť celá dedina a odvádzať povinné dávky. A odvádzalo sa ťažko, keď mnoho chlapov v dedine nebolo. Narukovali. Jedenásť z nich sa domov nikdy nevrátilo. Ba donedávna sa počítalo, že dvanásť, až kým sa naraz nezjavil Janči Rimár. Nikto ho už nečakal. Narukoval v tisícdeväťstoštrnástom a prišiel až teraz. Sedem rokov o ňom nič nepočuli! Vraj sa sám vydal Rusom do zajatia, potom vstúpil do československých légií a hoc i boje utíchli a vzniklo Československo, odlifrovali ho ešte niekam do Vladivostoku. Odtiaľ sa až vybral nazad. Pešo, po svojich. Tak nečudo, že domov došiel až tri roky po vojne.
       Chlapi rozprávali a rozprávali, teraz najviac furman Mižo, lebo bol s Rimárom voľajaká vzdialená rodina, stretávali sa a tak vedel kadečo. Janko však už z toho veľa nevnímal. Prešiel k oknu a pozeral von. Do tmy a do noci. Do sveta, v ktorom sa isto odohrávajú rôzne čudá, zvláštnosti, zázraky. Tučný Pišta by o tom len tak nehovoril. Nezhadzoval by sa pred ostatnými, keby to všetko nebola pravda, keby nemal vlastnú skúsenosť. Skúsenosť s duchmi či bosorkami. Tým si bol Janko istý. Úplne.

       Zdanlivo banálny rozhovor, akých sa viedlo mnoho, sa zapísal do Jankovej duše poriadne hlboko. Ostalo v ňom čosi z tej tajomnosti, že vedľa seba existujú dva svety. Svet ľudí, čo žije za dňa a akýsi iný, druhý svet neznámych bytostí, ktoré sa prebúdzajú s príchodom tmy. Pištove reči o tajomných zvukoch ho celkom opantali. Presne tak ako si vypočul jeho rady, často privieral oči, skúšal chodiť po cestách a po lúkach bez toho, aby na ne videl a sledoval, kedy čo začuje. Každý zvuk potom čomusi prisudzoval, rýchlo otvoril viečka a zisťoval, či hádal správne. Lenže ako roky ubiehali, prichádzali nové skúsenosti, nové zážitky a tajomný svet tmy sa mu trochu vzdialil. Zaujímavejšie už boli dievčatá, ich vôňa, štebotavé hlasy, ladné krivky. Ale tiež robota. Najskôr si hľadal prácu v majeroch, v dedine ich mali dva. Ale ani v hornom ani dolnom neuspel. Potom u Moškovičovcov, čo tu mali sklad piva. To fľaškovali, ako sa hovorilo, čiže prelievali zo sudov do fľašiek a roznášali na predaj po okolitých dedinách. Ani tu nepochodil. O takú prácu bol medzi chlapmi veľký záujem, lebo k výplate vždy dostali aj zopár fliaš penivého moku. Ostal teda pri otcovi a trápili sa na vlastnej zemi, čo ich sotva uživila. Pritom by mal aspoň čo to našporiť, veď už bol aj mladým mužom čoskoro súcim na ženbu.
       Chlapi často nadávali. Najmä na Čechov. Na pozemkoch baróna Sennyeyho si dali postaviť veľký, dlhý poschodový dom, čo pripomínal skôr kasárne a tam žilo dovedna zo desať českých rodín. Všetci ich muži boli členmi finančnej stráže, teda strážili štátnu hranicu. To chlapom z dediny prekážalo najviac, lebo od vzniku Československa sa pašeráctvo ukázalo ako dobrá možnosť prilepšiť si. Nikto to nerobil vo veľkom, i keď sa hovorilo, že vínne pivnice statkára Iľkoviča vedú popod zem až do Maďarska a na tom bohatne. Každý však vedel, že to sú len reči, veď také pivnice by museli ísť popod rieku. Roňava síce nikdy žiadnym veľtokom nebola, ale i tak to vyzeralo ako riadna hlúposť.
       Financi, ako tu českú stráž volali, chodili do služieb ku hraniciam vždy aspoň dvaja. Ani to však mnohých neodradilo od pašovania. Potajme, po nociach a za tmy. Veď do najbližšej maďarskej dediny je to len zo dva kilometre. Andriš nikdy nič nepašoval, mal rád poctivú robotu a tak viedol aj Janka. Aspoň do toho času, keď úroda už dva roky po sebe vyzerala, akoby ju postihlo sedem egyptských rán. Hrozilo, že nebudú mať čo odniesť do mlyna. Nebude dosť zrna, nebude múky, nebude chlieb. A nehrozilo to len im. To strašné sucho došlo práve v čase, keď sa ľudia naučili nové slová. Vlastne staré ale v spojení, ako ich doposiaľ nepoužívali. Všade sa vravelo len jedno. Hospodárska kríza. Muži bez práce, polia bez úrody, rodiny bez budúcnosti. Aspoň tie, v ktorých sa muži ešte nezbalili a neodišli na loď do Ameriky rovnako ako kedysi začiatkom storočia ich dedovia.
       O odchode do Ameriky rozmýšľal aj Janko, i keď vedel, že nemá dosť peňazí ani na vybavenie povolení, ani na vlak do Hamburgu a už vôbec nie na loď. Písal sa rok tisícdeväťstotridsiaty štvrtý a dedina pustla. Vtedy Andriš prvýkrát upustil od svojich zásad. Rozhodol sa tak, keď prechádzal s Jankom okolo domu finančnej stráže a pozeral na spokojných Čechov, ako sa špacírujú celým Čerhovom. Vtedy ticho zašepkal: „Pôjdeme dnes v noci. Do Nižného Regmeca.“
       „Kam?“ spýtal sa neveriacky Janko, hoc počul dobre.
       „Cez hranicu. Všetko som zistil. Do Maďarska sa oplatí odniesť modrá skalica. Vinári tam nadávajú, že je veľmi drahá, ale u nás nie. A tiež sóda na pranie. Aj tú potrebujú. Tam sa to dá vymeniť za cigarety a pšenicu, majú to lacnejšie ako u nás. Viem aj presne, do ktorých domov ísť. Pšenicu a cigarety tu predáme so ziskom, kúpime ďalšiu modrú skalicu a sódu a odnesieme zasa. Pôjdeme už dnes. Po polnoci.“
       „Otec, a keď nás chytia hentí?“ kývol Janko bradou za dvoma financami, čo práve kráčali dobrých tridsať metrov pred nimi.
       „Vieš, že som nikdy za také veci nebol. Ale bieda tlačí. Mysli na zimu. Keď nechceme chodiť po žobraní, musíme pašovať. A keby nás aj chytili, prežijeme. Počul som, že tak dolapili nejakých dvoch chlapov z Tàne. Financi ich odniesli na stanicu do Újhelyu, tam vraj urobili dajaký zápis a na druhý deň ich pustili domov. Nič viac.“
       „A skalicu a sódu máme? Koľko kúpime?“
       „Veľa. Koľko sa len dá, lebo naozaj viem z prvej ruky, kamaráti mi poradili, kde a kto to ihneď vezme. Teraz, keď prídeme domov, pôjdem za Židom, nech mi predá. Ten sa ma nebude vypytovať. Poteší sa, že zarobil.“

       Bola tma. Čierna a hustá, aj hviezdy s mesiacom sa skryli voľakde za mračná, takže nebolo vidieť vôbec nič a človek sa mohol spoľahnúť len na svoj sluch. To, čo Janko práve počul najviac, bol otcov a jeho vlastný dych. Kráčali po maďarskej zemi, od Nižného Regmeca, obaja v miernom predklone, každý po dva mechy na pleciach. Skalicu a sódu vymenili, všetko zatiaľ vyšlo dobre a nazad vzali pšenicu. Cigarety nechceli, aspoň otec hovoril, že cena pšenice teraz rastie z týždňa na týždeň, viac sa oplatí. Chrbty ich boleli, mechy oťažievali každým prejdeným metrom, ale strach z prichytenia ich hnal dopredu. Až na ten dych išli potichu. Tráva tlmila ich kroky. Mohli iba v duchu hádať, koľko im ešte ostáva po Roňavu, pretože práve táto riečka bola hranicou. Viedol cez ňu drevený most, postavený ešte za monarchie. Nikto ho dosiaľ nezbúral, i keď v tom čase muselo byť každému jasné, že slúžiť môže nanajvýš tak pašerákom. Na druhej strane, aspoň tak o tom Janko premýšľal, tým že je tu jediný most, majú financi dobrú možnosť chytiť každého, kto chce s nákladom cez rieku. Je to miesto, kde na nich číha najväčšia hrozba. Naokolo tma, financom stačí blízko v tichosti sedieť a počúvať, a keď voľakto ide, jednoducho sa postavia, urobia pár krokov a môžu zatýkať. Ak by ich chytili, ale nie priamo na moste, dokonca bez toho, že by ich videli ísť cez most, to by bolo ľahšie. Janko si už dávno uložil v hlave, že v takomto prípade bude tvrdiť len jedno. Že v Maďarsku neboli. Je zakázané chodiť cez hranicu, ale nie je zakázané sa okolo hranice prechádzať s mechmi na chrbtoch. Hoc aj v noci, no a čo. Česi by im síce nezožrali, že sa vybrali len na takú špacírku prevetrať zrno, ale nakoniec by im nič nemohli dokázať.
       „Tu sme,“ tíško zasipel Andriš a pozrel na syna.
       Janko sa rozhliadol, ale otcove oznámenie mu nebolo nič platné. Videl len to čo doteraz, teda tmu. Obaja však zastali, čakali, kým sa trochu vydýchajú a počúvali. Fúkal jemný vánok, odkiaľsi z diaľky sa ozýval slabý vrzgot, ale taký tichý, že sa ani nedalo jednoznačne povedať, či to vrzgot naozaj je. Od chrbta, možno až od Regmeca začuli tlmene aj psí brechot, a to tak bolo asi všetko.
       „Hm?“ tichučko, skôr pre seba než pre otca položil Janko otázku bez slov, čo mala značiť niečo ako ´ideme?´ alebo ´je všetko v poriadku?´, načo sa Andriš pohol. Po niekoľkých krokoch už počuli riečku a vyšli na most. Trochu zavàzgal. Krok druhý, tretí... V tej chvíli sa všetko zmenilo. Celkom všetko. Ticho, čo ich obklopovalo ako verný druh tmy, zmizlo. Priamo vedľa ich hláv sa ozval potlesk. Silný a náruživý, ako keď roztúžení mládenci tlieskajú muzikantom. Nebol to potlesk jedných rúk. Nevedno koľkých, ale bolo to také jasné, hlasité a naliehavé, až to ohlušovalo a Janko s otcom sa rozbehli. Vrecia naraz nemali žiadnu váhu. Aspoň si ju neboli schopní uvedomiť. Naťahovali nohy, nedbajúc na to, že nevidia kam šliapu, len preč, rýchlo odtiaľ preč, skôr ako ich niekto či niečo dochytí. V tom behu sa vo vnútornom Jankovom zraku objavovali celé obrazy. Otvorené dvierka na peci a červené svetlo, čo dopadá na mäsitú tvár tučného Pištu. Prst, čo tak dvíhal a varoval všetkých, keď im o tom rozprával i dym z jeho cigarety, ktorý sa rozplýval po izbe. Potlesk znel stále, i keď už utíchal. Ostával kdesi pri moste a Andriš a Jankom si poriadne vydýchli, až keď došli konečne na okraj Čerhova. Srdcia im bili ako zvony, v hrdlách vyschlo, oči mali plné prachu. Ïalej sa už skôr len sunuli, pomaly, pomaličky, aby ich nikto nezbadal, nevidel.

       Andriš o tom čo počuli veľmi rozprávať nechcel. Odbíjal Jankove otázky, vraj nie je dôvod strácať čas rečami, keď to beztak nemôžu vysvetliť. Len prehodil, že v dedine sa o tom hovorí kadečo. Niektorí, že to akýsi duchovia, čo sa možno tešia, že aspoň voľakto prišiel k rieke, iní, že sú to azda krídla vtákov vyplašených zo spánku, i keď to tak neznelo. Ba vravelo sa aj, že pašerákov je tak veľa, že to sa strašia nechtiac navzájom, vlastne to vraj ani nie je potlesk, ale akási ozvena krokov ľudí, čo sa blížia k mostu. Túto možnosť Janko vylúčil, počul dobre ako to znie. Najviac sa mu páčilo, keď sa rozprávalo, že tí Česi nie sú až takí prísni, ako sa musia tváriť. Vraj vďaka mostu mohli už dávno pochytať všetkých pašerákov, ale oni tak urobia len málokedy, raz za čas, aby plnili akési smernice a normy. Inak tam údajne len vysedávajú po nociach a zabávajú sa tým, že strašia práve potleskom. Iní zasa hovorili, že to určite nie, lebo to tlieskanie sa tam ozýva už dlho, predlho, že aj dedovia terajších dedov o tom rozprávali.
       Nech to už bolo akokoľvek, Janko s otcom prenášali modrú skalicu a sódu do Maďarska a prinášali pšenicu na Slovensko ešte veľa krát. Na prilepšenie, aby prežili, kým prejde tá hospodárska kríza a prídu lepšie roky. Nie, vždy potlesk nepočuli. Ale dosť často na to, aby si naň aspoň tak ako sa dalo, privykli. A vraj tam pri Roňave, na úseku hranice čo delí dva štáty ale i dve susedné dediny, straší dodnes.


°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°

Poznámky autora:

Budova finančnej stráže, ako v čase deja príbehu nazývali pohraničníkov (spomína sa v poviedke) stojí v severnej časti obce. Dnes sa v nej nachádza stanica Policajného zboru SR. Objekt bol postavený v dvadsiatych rokoch 20. storočia a bývali v ňom „financi“ aj s celými rodinami. Všetko to boli Česi. Pôvodne tu mali pôsobiť desať rokov, čo garantovala štátna zmluva, a to do čias kým dorastie nová slovenská inteligencia. Nakoniec sa ich pobyt predåžil a hranice strážili až do roku 1938, kedy na základe Viedenskej arbitráže pripadol Čerhov Horthyovskému Maďarsku.

V obci sa do roku 1944 nachádzal veľkosklad piva (v poviedke si v ňom Janko hľadal prácu), ktorý patril rodine Moškovičovcov. Fľaškovanie piva a jeho rozvoz do okolitých dedín sa odohrával tak, ako uvádza príbeh, teda o túto prácu bol medzi mužmi veľký záujem a podnik prosperoval.

V dedine boli dva majere (Janko si v nich v poviedke hľadal prácu). Posledným vlastníkom Dolného majera (do roku 1944) bol rod Sennyeyovcov; Horného majera (tiež do roku 1944) bol rod Schécseniovcov. K majerom patrili hospodárske budov, byty pre sluhov. K Dolnému majeru aj park, kaštieľ vlastníka majetku a tiež väčšia časť pozemkov z chotára obce. Po roku 1945 boli oba majere zlikvidované. V areáli Dolného majera sa vytvorili stavebné pozemky pre obyvateľov Čerhova. Existujúce budovy sa rozdali sluhom. Horný majer s budovou pre správcu majetku, bol od dediny dosť izolovaný. Majitelia tohto majera v dedine nebývali, ani ju nenavštevovali. Hospodárstvo riadil iba správca majetku. Pozostatky tohto majera a jeho ohrady ešte existujú.


***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Vínna cesta – štart, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.





čitateľov: 5402