login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Apr 20, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(252)

vložiť obrázok do galérie

Ako sa do Rákoša dostalo čapované pivo

@ :: Poviedky ::     Apr 14 2005, 03:02 (UTC+0)

Historická fotografia z Rákoša - v období po II. svetovej vojne

Miesto: Rákoš
Čas: Koniec II. svetovej vojny
Autor: Slavomír Szabó

       „Hej, tebe sa spieva, však ty nemusíš do roboty,“ hundral si Fero popod nos, kráčajúc cestou k železničnej trati a hľadiac na drozda.
       “Taký drozd si spieva už od svitania, v záhrade, na strome a potom už len pozerá, kde by čo zožral. Ale my? No, teraz už dostávame aspoň jedno jedlo denne. Ale keď sme nedostávali nič, len čo som si žalúdok dokatoval,“ hútal ďalej, mračil obočie, rád by si ešte pospal, ale ruský komandir nemá rád, ak niekto mešká.
       Nie, voči Rusom nemal veľké výhrady, bral veci tak, ako boli. Nakoniec, vlastne ani nevedel, či sú to Rusi, Ukrajinci, alebo kto.

       Boj o Slanský priesmyk trval sedem týždňov, ale Rákoš našťastie leží až na jeho konci. Alebo na začiatku? To mu bolo jedno. Aj tak bola v čase pred oslobodením Nemcov plná dedina, aj u nich bývali štyria. Strieľalo sa denne, lesy plné mŕtvol. Ale keď nakoniec Rusi predsa len prelomili odpor, Nemci utekali, len ešte stihli v Rákoši cestu do povetria vyhodiť a potom si ratovali holé životy. Utekali až k trati a tam vyhodili do vzduchu mosty aj železničné koľaje.
       Ruskí vojaci v dedine dlho neostali. Len jednu noc, ale to bola naozaj noc, na ktorú sa nezabúda. Mnohí z dedinčanov od dojatia plakali. Januárové mrazy nepoľavili, ale všetkým bolo teplejšie pri srdci. Aj ten liginant Kretov, čo u nich vtedy prespal. Odkiaľsi doniesol víno. Nie vo fľaši, ale vo vedre a nalieval všetkým. Imponoval mu ako hrdina. Ale potom Kretov zbadal Ferovu harmoniku. Najskôr, že reku si ju len požičia. Hral, vyhrával a spieval, čo mu hlas stačil. Ráno odišiel s ostatnými. Ale aj z harmonikou, čo Ferovi voľakedy otec daroval, a to už Kretov nebol žiaden hrdina. Harmoniky sa predsa nekradnú!
       „Liginant, hm, čo ten si môže dovoliť?“ premýšľal Fero ďalej, veď tak mu cesta rýchlejšie ubiehala. „Liginant, čo je to vlastne za hodnosť? No, určite to nebude viac ako poručík, žiaden kapitán, alebo ako major. Veď liginantov je veľa. Medzi živými, aj medzi tými, čo už len ako mŕtvoly ležia v lesoch a celé týždne ich zvážajú na vozoch až do Košíc.“

       Slnko si prerazilo cestu mračnami a aspoň trochu zahrialo. Fero už kráčal rezkejšie, ako to len šestnásťročný chlapec dokáže. Žalúdok ho trocha bolel, bodaj by nie. Keď ruské vojská odtiahli, ostali v dedine len vojaci, čo boli odborníci na stavby. Pár chlapov z nejakého oddielu, čo mal za úlohu dávať dohromady zničené komunikácie. Z úradu získali zoznam mužov z Rákoša a potom ich nahnali do lesov na drevo. Rúbali stromy, odsekávali z nich konáre a bolo jedno, či im mrznú prsty, alebo nie. A kto mal koňa, vola, alebo čoby len kravu, musel tiež požičať, aby bolo klady čím ťahať do Rákoša, Bohdanoviec či až k Myšli. Vtedy si Fero so sebou nosil mlieko vo fľaši. Raz mu zamrzlo na kosť. Pichal doň zastrúhanou paličkou z dreva, drvil ho na kúsky ľadu a tie potom hltal. No, na chvíľu sa zasýtil, ale potom? Potom dostal tie strašné kŕče, bolesť, od ktorej takmer prestával vidieť. Zvíjal sa na zemi, zatínal zuby od bolesti a lekár mu oznámil, že má žalúdočný katar. Ale tu ani žalúdočný katar nepomôže, robiť sa musí. Nastala však iná situácia, už dostávajú jedlo. Síce niekoľko týždňov len teplé strukoviny, fazuľu so šošovicou, ale je to teplé.

       Keď Fero prišiel ku trati, práve sa delila práca. Zasa mal za úlohu tlačiť páku. Potom ako Nemci vyhodili do vzduchu trať, dedinčania nejaký čas zbierali kusy koľajníc a skladali ich dohromady. Rusi priniesli akúsi mašinku, čo sa priskrutkovala ku koľajnici. Mala vrták, ozubené koleso a páku, čo celou silou musel tlačiť, aby začal do železa vŕtať dieru. Aj keď prichádzala jar a okolité lúky i polia zdobili už len fľaky snehu, teplo nebolo. Pri tej práci stekal pot po chrbte, čo ho potom, keď na chvíľku v robote ustal, zasa chladil. Ešteže sa vrták tak zahrieval, že sa na ňom dali ohriať ruky.
       „Dnes je ten cigánsky pohreb,“ prehodil medzi rečou Ondrej, spolužiak zo školy, čo teraz s ostatnými oboma rukami držal koľajnicu, aby ju dobre pripevnili.
       „Ten cigán, čo s granátmi v Olšave ryby lovil?“ precedil Fero cez zuby, keď tlačil na páku.
       „Hej ten. No, zabudol, že granát treba rýchlo odhodiť.“
       „Somár to bol. Ja by som takto nechcel skončiť. Radšej ich nechávam tam, kde ležia.“
       „Ale veď som ťa videl, že aj ty si hádzal,“ pokúšal Ondrej s úškrnom až mu zuby svietili. Také provokovanie veru nebolo dobré, lebo každý to mohol počuť.
       „To boli len tie malé kovové vajíčka, čo je ich plný les. A teba nepokúša občas niektorým hodiť, nech buchne, urobí rachot a dieru do zeme? Veď každý to chce skúsiť. Ale už si dávam pozor,“ vykrúcal sa Fero. Nechcel sa o tom baviť. Ľudia, čo zhromažďujú zbrane, predsa idú pred súd.

       Deň zbehol ako všetky tie v predošlých týždňoch. Ruskí vojaci pobehovali s akýmisi výkresmi, dávali pozor, aby sa nikto neulieval. Na obed boli zasa strukoviny, a keď sa začalo stmievať, spoločne sa vracali do Rákoša. Kráčali cestou, už videli prvé domy, keď oproti nim išiel voz. Zastal. Na kozlíku sedel ujo Peter a chvíľku akoby hľadal slová. Z jeho tváre sa dalo jasne vyčítať, že sa čosi stalo. Ešte potiahol nosom, pozrel, koho každého vlastne stretol a prehovoril. Jeho hlas znel smutno, ticho: „Andrej Zeher skoro zomrel. Nie je ani isté, či to prežije.“
        „Čo? Andrej? Kde je?“ vykríkol Fero, ale oči vypúlil každý, lebo Andreja poznali všetci. Ferovi to určite nebolo jedno, spolužiak zo školy, síce o tri roky starší a samotár, lenže poznal ho dobre.
       „Nikto nevie, ako sa to stalo. V lese bol s chlapmi rúbať stromy. Naraz len výbuch, asi granát. Andreja našli na zemi v bezvedomí. Nohu mu odtrhlo, rovno pod kolenom a kusy mäsa rozmetalo po okolí. Už ráno ho niesli do košickej nemocnice. Stratil veľa krvi.“
       S Ferom cuklo. Aj keď sa ešte vojna celkom neskončila, Rákoš bol už slobodný a s ďalšími mŕtvymi už nikto nepočítal. Žeby granát? Chcel si ho vziať a vybuchol mu? Alebo šliapol na mínu?

       Skupina chlapov ďalej kráčala mlčky. Aj Fero rozmýšľal, aké by to bolo, keby sa to stalo jemu. Ak aj Andrej prežije, čo z neho bude? Kalika? Mladý muž s barlami, čo sa ledva pred dom vyteperí? Nie, granáty nehodno brať do rúk. Ľahko sa môže stať, že nájde poškodený, čo exploduje už pri prvom dotyku. A potom? Kde sú jeho sny? Ostať celý život sám, mrzák, čo si ho žiadna žena nevezme?
       Pred očami sa mu v tej chvíli zjavila Šarlóta. Učiteľka, čo potom ako Rákoš v tridsiatom deviatom pripadol Maďarsku, prišla učiť do školy. Krásna žienka, Maďarka, ale blondínka s modrosivými očami..
        „Škoda, že býva u Hreháčovcov. Keby tak u nás, miesto tých Nemcov, čo sa nám tam nasúkali. Ale Nemci sú už preč, izba je voľná,“ sníval, predstavoval si ako stokrát predtým.
        „Lenže mala by učiteľka záujem o takého fagana, ako som ja? No, po vojne je viac žien ako mužov,“ nádejal sa, ale sám si nie istý. V mysli sa mu vynáral ešte jeden obraz ženy. Krásnej, nežnej a milej rehoľnej sestry, čo prišla do dediny s misionármi. Takmer ho zlákala za kňaza.
        „No jasné, keď nie maďarská učiteľa, tak mníška. To sú nezmysly. Ale pekné. Veľmi pekné. Ale čo Andrej? Keď aj prežije a vráti sa, už si ženu nenájde. A ja určite. Niekedy. Áno, niekedy, ale čo najskôr,“ hútal ďalej, to už ako míňali prvé domy Rákoša a pomaly sa rozchádzali k rodinám, teplým vykúreným peciam a večeri.

       Prešiel čas, letné lúky už voňali prvým senom, oslavovala sa sloboda a Andrej sa do dediny vrátil. Veľa nevravel, nakoniec, nikdy nebol výrečný. Lenže ani neostal samotárom. Veru, po niekoľkých rokoch sa oženil, hoc bez jednej nohy, rodinu založil a nielen to. Písal na úrady, žiadal, prosil, naliehal, že on si iba po invalidný dôchodok chodiť nechce. Robota mu chýbala, pocit užitočnosti. Úradníci prijímali listy, odpovedali, no vybavené nebolo nič. Andrej ďalej vypisoval, vysvetľoval, že sily má dosť, záujem aj organizačné schopnosti.
       Trvalo to niekoľko rokov, ale nakoniec mu predsa uvolnili dom, kde zriadil dedinskú krčmu a stal sa krčmárom. A dobrým, lebo chlapi tam radi chodili a vedeli prečo. Nuž preto, prečo všetci chlapi chodia do krčmy, ale o to radostnejšie, že Andrej stále kdekade písal, prosil, naliehal, aby do dediny dostal to, čo inde už dávno bývalo. Výčapný pult. Podarilo sa mu a tak sa do Rákoša niekoľko rokov po vojne prvýkrát dostalo čapované pivo.



*

Tento príspevok vznikol v rámci projektu "Rákoš - ľudia a ich príbehy" a na web bol uvedený v rámci projektu "Zachráňme staré príbehy pre budúcnosť", ktorý finančne podporili Karpatská nadácia a Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 8204