Hummelskí trpaslíci
@ :: Poviedky ::
Feb 25 2008, 19:11 (UTC+0) | 
Jeden zo starých hámrov, akých ešte v 19. storoèí stálo okolo Vyšného i Nižného Medzeva vyše sto |
Miesto: Vyšný Medzev, okres Košice-okolie
Čas: táto rozprávka nie je vsadená do konkrétneho časového obdobia
Literárne spracovala: Anna Domaniková
Bolo to v časoch, keď ešte svet obývali nielen ľudia, ale aj krásne víly, mohutní obri a malí trpaslíci. Víly tancovali počas letných nocí so švárnymi junákmi a zmizli skôr, než sa prvé slnečné lúče dotkli neba. Obri prenášali celé hory z jednej strany riek na druhú a dupali pritom obrovitánskymi nohami tak silno, až sa celý kraj triasol. Pasovali sa s trojhlavými drakmi, no o ľudí sa nestarali. O trpaslíkoch nikto nič nevedel. Iba toľko, že dobrým ľuďom pomáhajú a robia radosť. Zlým robia napriek. Nikto nevedel, kde trpaslíci žijú, lebo také malé domčeky, v ktorých by mohli bývať, ešte nikto nikdy nevidel. Schovávali sa, lebo im dávnejšie, než sa tento príbeh odohral, niekto veľmi ublížil. Preto sa rozhodli, že sa ľuďom nebudú ukazovať a budú chodiť po svete tak, aby ich kroky žiadny človek ani nezačul.
V najposlednejšom hámri Hummelskej doliny pracoval majster kováč so svojim tovarišom Janom. Vstali skoro ráno. Slniečko si ešte len prečesalo zlaté vlasy, aby ukázalo svetu svoj teplý úsmev, keď oni dvaja už rozdúchavali oheň. Ich dielňa, hámor, v ktorej spracovávali kov, bola postavená na samom vrchu kopca. Voda do nej tiekla žľabmi z viacerých jazierok, ktoré sa nazývali tajchy. Vodný prúd poháňal koleso a koleso poháňalo velikánske kladivo. Kladivo pravidelne a veľkou silou udieralo na obrábaný kov. Úlohou tovariša bolo držať kov tak, aby údery kladiva, čo sa volalo chvostové, naň dopadali kolmo. Inak sa nevykul kov s rovnakou hrúbkou v každej časti a nedal sa spracovať na lopatu, či rýľ, nožík, klinec, alebo motyku. Rovnomerne vykutý kov potom majster dokončil vo vyhni na kovadline. Pomáhal mu oheň a silné svaly. Tiež búchal kladivom, no jednou rukou si musel už takmer hotový výrobok pridržiavať, otáčať a ponárať do studenej vody. Voda rozžeravený kov schladila hlasitým syčaním. Potom si mohol majster svoje dielo obzrieť. Bola to ťažká robota.
„Jano!“ rozliehal sa majstrov hlas po hámri. Kričal nahlas, aby ho tovariš začul pri buchotajúcom kladive. „Jano! Poď sa pozrieť. Zase máme menej uhlia. Včera sme prichystali plné štyri korytá.“
„Máte pravdu, majster,“ pritakával Jano. „Koľko motýk sme dnes vykuli?“
„Dnes? Akurát som rozložil oheň. Ešte spíš? Veď len nedávno sme prišli.“
Jano si pretrel oči. Bol zaspatý a unavený. Včera šiel z hámra ešte na políčko, kde mal zasadenú kukuricu. Musel ju okopať a nahrnúť zem ku stonkám. Inak by sa tie polámali pod ťarchou šúľkov so žltými zrniečkami. Preto sa mu zdalo, že je v práci už dlhšie než chvíľku.
„Tak potom neviem,“ vysúkal zo seba, „koľko uhlia ste nasypali, aby bol oheň silný?“
„Ako obyčajne. Prikladám po lopate. Ibaže jedno koryto je celkom prázdne.“
„Majster, dobre si pamätáte, že sme včera naložili štyri?“
„Nie som ako ty!“ nahneval sa majster. „Dávam pozor na to, čo robím. Aj železa na kovanie máme menej. A naše náradie sa akosi rýchlo opotrebúva. Len nedávno som všetko brúsil a čistil.“
Jano postával a počúval majstrove slová iba jedným uchom. Najradšej by bol zaliezol do postele a dospal únavu. Vedel, že sa dnešný deň povlečie ako slimák. Večer bude viac unavený, ako je teraz. Majster hľadá uhlie vari už po šiesty krát. Čo má on s tým? Príde do hámra, stojí pri chvostovom buchari a pracuje, až sa mu pot leje z čela. Večer je rád, že konečne nepočuje hukot, buchot, vrzgot a môže zísť dolinou popri ostatných hámroch domov. Prečo sa majster pýta jeho?
„Nie je to prvý raz, čo som si všimol, že chýbajú veci. Ty, Jano, ozaj nevieš o tom nič?“ vypytoval sa majster a tovarišovi bolo hneď jasné kam mieri.
„Nič,“ odvetil jedným slovom. Zamračené čelo majstra bolo predzvesťou ďalších otázok a hľadania odpovedí.
„Keď vravíš,“ neveriacky krútil hlavou, „nikto nevie kam ukladáme ešte nevykutý kov, ani kde máme pripravené uhlie. Náradie odkladáš ty. Cudzí človek sa tu nevyzná. Kto by u nás kradol?“
„Máte ma za zlodeja?“ zháčil sa Jano. Čo sa mu to snaží nahovoriť? Majster bol dobrým človekom. Naučil ho nakovať železo tak rovno a presne, až mu jeho kamaráti závideli. Iný majster neprezrádzal učňovi svoje tajomstvá. Janov majster áno. Chcel z neho vychovať dobrého hámorníka. Veď časom si môže postaviť vlastnú dielňu a majstrovať sám. Okrem toho sa tu naučil aj iné veci. Vedel už, ako sa správať na trhu. Zjednávať cenu a dostať tak za výrobky viac peňazí. Teraz je obvinený z krádeže?! Takéto poníženie si predsa nenechá páčiť. On nič zlého neurobil. Majstrovi by dal poslednú hrudu zo svojho políčka. Dennodenne tu nechával kus svojho života. Pracoval tak rýchlo ako len vládal. Aj dúchal do ohňa, aby sa s tým majster nezdržiaval. A tu ho máš! Že vraj len on vie, kde sa čo nachádza, takže nikto iný nemohol vziať uhlie aj železo.
„ Myslite si, čo chcete,“ nedal sa Jano, „ja vám aj tak dokážem, že nie som zlodej. Veď ja by som vám nevzal ani nitku z košele!“
Aj keď by bol Jano najradšej utekal do postele, po robote sa len motal okolo hámra a čakal, až majster odíde domov. Mal v úmysle ochrániť svoju česť. Schovať sa a počkať si na zlodeja. Chytiť ho, zviazať a zajtra ráno ukázať majstrovi, že sa mýlil. Už sa videl ako hrdina.
Keď zhasli ohne aj v najnižšie položených hámroch, zakrádal sa Jano späť do dielne. Dával pozor, aby ho nikto nezbadal. Pod strechou zacítil vôňu dymu a kovu. Počul tichý žblnkot vody, čo tiekla od žľabov kanálmi dole dolinou. Všade bola tma a nezvyčajný pokoj. Nočný hámor Jano nepoznal. Mesačný svit sa odrážal od náradia, čo ho bol poukladal pekne na police a zavesil na kliny v stene. Tisíc hviezd sa trblietavo blyšťalo na oblohe ako dukáty. Jano vedel, že sa musí ukryť. Hľadal skrýšu, z ktorej by dobre videl na celú dielňu. Nebola tam skriňa, za ktorú by sa bol schoval. Ani posteľ, pod ktorú by vliezol. Nakoniec našiel čo hľadal. Prevrátil prázdne drevené koryto na uhlie a vplazil sa podeň. Pochvaľoval si ako dobre to vymyslel. V koryte bola dierka, tak mohol jedným okom pozorovať hámor.
Do polnoci sa nič nedialo. Jano vedel, že sa noc prehupla do druhej polovice. Počul z dediny trúbenie nočného vartáša. Oči sa mu zatvárali od únavy, zíval a už by to bol vzdal, keď tu zrazu zaškrípali pánty na dverách. Do miesto vpochodovali trpaslíci, pekne v jednom rade za sebou. Narátal ich sedem. Hneď ho prešiel spánok a od údivu sa mu naširoko otvorili ústa. Sedem malých trpaslíkov! Koľko príbehov už o nich počul! Starí baníci a hámorníci verili, že tieto maličké bytosti existujú. Dušovali sa, že aj ak nie oni, ich dedovia ich videli na vlastné oči. No tovariši pokladali ich príhody za vymyslené, za rozprávky. Jano sa díval a nebyť toho, že sa zopárkrát uštipol, či sa mu to nesníva, povedal by zajtra, že bol v inom svete.
Trpaslíci založili oheň vo vyhni, žeravili železo a kuli lopaty. Hotové nástroje potom kamsi ukrývali. Každý jeden z nich bez slova urobil svoju časť práce. Len jeden jediný, ničím sa nelíšil od ostatných, iba stál a dozeral na robotu. Jano si všimol, že mal inú čapicu. Všetci ju mali sivú, ale tento ju mal modrú. Tak konečne! Konečne zistil, kto majstrovi páli pripravené uhlie a berie železo! Títo škriatkovia, kvôli nim sa dostal do podozrenia, že je zlodejom! A vraj sú to bytosti, ktoré pomáhajú ľuďom. Musí im vysvetliť, že tým, čo robia, majstrovi škodia. Ničia mu náradie. Kujú pre seba lopaty na jeho uhlí a s jeho nástrojmi. Musí im to povedať. Hneď teraz. Chcel sa k nim dostať bližšie a ešte zistiť kam dávajú hotové lopaty. Začal sa teda plaziť aj s korytom na chrbte. Trpaslík v modrej čiapke to však zbadal. Najskôr sa strhol, ale potom ostatným trpaslíkom prikázal, aby po koryte buchli žeravým železom. Keď tak urobili, tovariš vyskočil a chcel aspoň jedného jediného trpaslíka chytiť. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď zazrel len prázdny hámor. Trpaslíci zmizli, akoby tam nikdy ani neboli. Jano sa škrabal za ušami a divil sa. Snívalo sa mu? Alebo to bolo naozaj? Spálené koryto ho presvedčilo o tom, že všetko to bola skutočnosť.
Jano sa ako posadnutý sa rozbehol dole Hummelskou dolinou a bez ohľadu na to, že bola hlboká noc, zabúchal na dvere majstrovho domu. Raz, druhý raz. Konečne po treťom silnom buchote päsťami vyliezol majster z postele.
„Čo tu strašíš? Čo nespíš?“ spytoval sa svojho tovariša.
„Majster, vrátil som sa do hámra. Už viem, kto vám berie uhlie a ničí nástroje. Videl som to.“
„Pomaly, pomaly. Upokoj sa. Fučíš, hlas ti preskakuje, kričíš akoby horelo. Chceš zobudiť celú dedinu?“
„Ja som ich videl. Boli tam trpaslíci. Sedem malých trpaslíkov. Kuli lopaty. Potom ich niekam schovali. Nevidel som kam.“
„Čože? V našom hámri?“
„Veru tam. Bol som schovaný pod korytom. Sami si založili oheň a nakuli lopaty bez chvostového kladiva. Viete akí sú silní?“
„Viem si to predstaviť. Iba to neviem, prečo nám robia zle. Keď už nakujú lopaty, nech ich nechajú v hámri. Prečo by ich mali odniesť?“
„Pre seba robia. Noc čo noc. Preto vám chýbalo uhlie. A vy, že ja som zlodej. Už mi veríte, že nie som?“
„Verím, Jano, verím. Mohol som na to prísť aj skôr. Ale vieš, ako to chodí. Pri pive sa všeličo porozpráva. Niekto tomu uverí, iný nie. Prikyvkával som, no v skutku som si nebol istý, či trpaslíci chodia medzi ľudí.“
„Čo budeme teraz robiť? Ako ich dostaneme z nášho hámra? Nemôžem tam strážiť každú noc.“
„To nebude treba. Baníci vraveli, že treba upiecť toľko malých okrúhlych chlebíkov, koľko trpaslíkov človek videl. Hovoríš, že boli siedmi? Tak upečieme sedem.“
Ïalší deň pracoval najposlednejší hámor Hummelskej doliny tak ako po iné dni. Len po práci šli majster so svojim tovarišom spolu domov. Piekli chlieb. Pred polnocou položili sedem bochníkov v hámri na stôl.
„Neboj sa,“ potľapkal majster Jana po pleci, „teraz sme sa ich zbavili.“
Do rána chleby zmizli a sedem trpaslíkov sa do dnešného dňa už ľuďom neukázalo. Alebo možno aj áno, no nikto nenašiel toľko odvahy, aby to priznal.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.
|
|
