login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Apr 20, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(252)

vložiť obrázok do galérie

Statočná Sabina

@ :: Krátke príbehy ::     Jul 15 2005, 06:01 (UTC+0)

V starej povesti sa spomína i Jasovský kláštor. Ten musel čeliť mnohým vojnám i nájazdom, spomínané vypálenie v roku 1241 sa týkalo nielen kláštora, ale celej obce Jasov.

Miesto: Jablonov, Hrhov, Jasov, Kamenica
Čas: 13. storočie
Autor: Eva Hajdu
English version / Anglická verzia

       Príbeh statočnej slovenskej devy Sabiny, ktorá zachránila život uhorskému kráľovi Belovi IV. sa odohral za čias vpádu Tatárov do našich krajov. Bola to doba strachu, hrôzy a ukrutností, ktoré Tatári páchali, kamkoľvek vkročila ich noha. Ľudia ich nazývali aj psohlavcami, kvôli ich výzoru. Kadiaľ sa tatárske hordy prehnali, tam zostali len spustošené zhoreniská a množstvo mŕtvol. Tie ani nemal kto pochovávať, lebo ľudia sa zo strachu pred Tatármi ukrývali do hlbokých lesov, jaskýň, či močiarov, pretože kto im prišiel do cesty, ten viac svetlo sveta neuzrel.

        Kráľ Belo IV. vtedy vydal rozkaz nosiť po krajine krvavý meč ako výzvu pre všetkých bojaschopných mužov, aby sa nepriateľovi postavili na odpor. No len málo šľachticov i zemanov jeho rozkaz poslúchlo. Tak došlo k rozhodujúcej bitke pri rieke Slanej, kde bolo vojsko uhorského kráľa porazené a sám panovník len o vlások unikol smrti. Nebyť statočného zemepána Detricha, ktorý vlastným telom bránil kráľa a bol pritom ťažko zranený, Belo IV. by už nebol medzi živými. Po tvrdom boji sa kráľovskej družine napokon podarilo uniknúť z nepriateľského obkľúčenia a utiekli na slovenské územie, aby tu na niektorom z hradov našli útočisko.
       Po namáhavej ceste plnej nebezpečenstva dorazili do Jablonova. No ani tu neboli v bezpečí, preto sa kráľ vydal ešte tej noci do Hrhova. Dorazili tam úplne vysilení, ale našťastie im už nič nehrozilo. V Hrhove je vraj dodnes zachovaný úkryt, v ktorom sa kráľ počas svojho úteku pred Tatármi zdržiaval.
       Tu však kráľ nemohol dlho zostať, pretože Tatári plienili celú krajinu. Vydal sa preto cez Zádielsku dolinu do Jasova. No aj Jasov „psohlavci“ prepadli a pokračovali v prenasledovaní uhorského panovníka. Vodca Tatárov Seiban poveril touto úlohou Subuta, ktorý bol kráľovi všade v pätách. Kým opustili Jasov, vypálili ho a mníchov, ktorí tam žili, surovo povraždili. Uhorský kráľ utekal pred nepriateľom ďalej, no pri hrade Kamenica im len-len že stihol uniknúť. V tom čase vraj boli v kraji veľké povodne a aj rieka Torysa sa vyliala z koryta. Ak sa však vysilené zvyšky kráľovho vojska chceli zachrániť, museli sa za každú cenu dostať na jej druhý breh.
       V rozvodnenej Toryse našlo svoju smrť veľmi veľa vojakov z kráľovej družiny. Aj kráľovho koňa zaliali vlny a spolu s ním sa začal topiť aj Belo IV. V duchu sa už lúčil so životom, studená kalná voda mu vnikala do tela, keď vtom ucítil, ako ho schmatla čiasi ruka a ťahala ho von z vody. Pozbieral zvyšky síl a s pomocou neznámeho záchrancu sa vydriapal do člna. Až vtedy uvidel, komu vďačí za život – v člne sedela pekná, urastená slovenská dievčina. Nezmohol sa ani na slovo a lapajúc po dychu, bezvládne klesol na dno člna.
       Deva veslovala zo všetkých síl, voda bola nepokojná. Napokon sa jej podarilo doraziť na druhý breh. Pomohla vyčerpanému panovníkovi vystúpiť z člna a doviedla ho do chalupy, kde bývala spolu s rodičmi, bratom a dvoma sestrami. Keď sa jej kráľ opýtal na meno, odpovedala prosto – Sabina.
       Belo IV. sa jej za záchranu života hneď chcel odvďačiť a dával jej dukáty. Sabina však odmenu odmietla so slovami, že to urobila z lásky k blížnemu. No ak mu vraj už bude lepšie, nech si spomenie na jej chudobnú rodinu.
       Tatári na opačnom brehu Torysy sa snažili preplávať rieku. Kráľ si zobliekol svoj odev, zložil si z hlavy korunu a dal to dievčine do úschovy. Sám sa preobliekol do šiat, ktoré mu dala a s družinou vyrazil do Kamenice.
       Keď napokon tatárske hordy odtiahli z uhorských krajov a všade zavládol vytúžený pokoj, spomenul si kráľ Belo IV. aj na chudobnú dievčinu, ktorá ho vytrhla z pazúrov smrti. Daroval jej peniaze i majetok. Na mieste, kde sa kráľ zastavil na krátky odpočinok pri úteku pred Tatármi dal vystavať kláštor, v ktorom aj samotná Sabina opatrovala chorých.
       Sabina sa tešila úcte celého okolia. Ľudia ju mali radi pre jej láskavé a šľachetné srdce. Keď sa jej čas naplnil, pochovali ju vraj v tých šatách, ktoré jej pri úteku zveril kráľ Belo IV. do opatery. A mesto, ktoré tam neskôr vybudovali, pomenovali po nej – Sabinov.

Poznámka: Tento príbeh je situovaný do 13. storočia, keď východné Slovensko, na území ktorého sa odohráva, patrilo k Uhorsku. Vystupuje v ňom Belo IV., ktorý bol uhorským kráľom v rokoch 1235 až 1270 (i keď korunovaný bol už v roku 1214). Tento panovník naozaj bojoval proti Tatárom a rozhodujúca bitka sa odohrala 11. apríla 1241 na rieke Slaná. Kráľovské vojsko tu utrpelo porážku, pretože bolo jednak menej početné, ale tiež Tatári zaútočili, keď uhorskí vojaci odpočívali v lesnom tábore. Odtiaľ kráľ utiekol až k Nitre, potom k rieke Morava a do Rakúska, kde hľadal pomoc.

       Povesť zaznamenáva kráľa v čase úteku medzi Slanou a Nitrou, konkrétne pri rieke Torysa. Ťažko hodnotiť hodnovernosť faktov, či tam kráľ nechal svoj odev, alebo nie. Dôležitejšie je zachovanie nájdeného príbehu. Jednoduchšie než s bitkou pri Toryse je to s bitkou pri rieke Slaná. Z nej sa zachovali historické dokumenty. Podľa nich kráľovi život zachránili bratia Tomáš a Ondrej z rodu Huntovcov-Poznanoncov, ktorí kráľovi na úteku poskytli svojho čerstvo oddýchnutého koňa.

       Je však zaujímavé, že povesť naozaj mapuje geografické oblasti, v ktorých sa kráľ počas týchto vojen pohyboval. Je naozaj pravda, že trávil veľa času na spomínanom území. Azda si ho aj obľúbil, pretože sa zachovala kráľovská listina z 13. apríla 1249, podľa ktorej Belo IV. udelil obci Seňa také privilégiá, ktorými ju postavil na úroveň Košíc. Ten istý kráľ sa zaslúžil aj o opätovné obsadenie takmer vyľudneného východného Slovenska po tatárskych vpádoch. Prizýval sem najmä nemeckých kupcov a hospodárov, ktorým rovnako poskytoval mnohé majetkové výhody. Týmto sa nielen územie opäť zaľudňovalo, ale tiež sa povzniesla úroveň jeho obyvateľstva.

       Určite by si to vyžadovalo väčší historický a etnografický výskum, ale podľa niektorých údajov, práve touto zásluhou vznikli na východnom Slovensku niektoré „mantácke“ spoločenstvá, ako napríklad pri Medzeve.

-sl-
čitateľov: 12867