login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Krvavé kúpele

@ :: Poviedky ::     May 19 2005, 09:00 (UTC+0)

Rudnícke kúpele, v ktorých bol počas vojny muničný sklad a po výbuchu zanikli, sa nachádzali nad obcou Rudník v blízkosti pútneho miesta - Kostola sv. Anny

Miesto: Rudník
Čas: 1944-1945
Autor: Jana Hajduová
English version / Anglická verzia

       Palcom a ukazovákom si uhladil riedke fúzy pod nosom, zmraštil obočie, nadvihol tenkú hornú peru a slabo zavrčal svoje meno: „Karrl Rrauch!“
       Skryl pokazené žltkasté zuby, nasadil vážny výraz a prehrabol plavú ofinu zmáčanú ranným mrholením. Pozoroval zatiahnuté nebo nad dedinskými strechami. Oblaky sa zbiehali, kopili, narážali jeden do druhého, nedovolili slnečným lúčom ohriať zelené kopce. Počasie však Karla obzvlášť netrápilo. Popiskoval si pesničku, ktorú pochytil od žien, striedavo otváral a zatváral vreckový nožík. Zaujali ho kontúry vlastnej tváre odrážajúce sa na vyleštenej čepeli. Pekná práca - pozrel na ornament na kovovej rúčke - asi švajčiarsky, no nebol si istý. Ukradol ho už pred čosi vyše rokom nejakému starému dedovi ešte u nich doma, v Nemecku. Chcel ho ukázať Franzovi, najväčšiemu frajerovi v meste, aby ho vzal do svojej obávanej partie. Ale potom prišli chlapi v uniformách a zobrali ho do inej partie; do armády. Nevedel, kam ho odvedú, len od kamarátov začul čosi o Hornom Maďarsku, čo vraj kedysi patrilo k nejakému Československu, ale potom zmenili hranice a už sa dostalo pod Budapešť, no stále tam žili Slováci. Nedokázal si predstaviť, kde taký štát leží, a ani ho to nezaujímalo. Matka pri rozlúčke veľmi plakala a nabalila mu desať párov teplých ponožiek, z čoho usúdil, že to bude ďaleko, možno až na Sibíri medzi ľadovými medveďmi. Vtedy, v roku 1943, trpela pre chorobnú hlúposť sotva osemnásťročného dieťaťa len otcova hrdosť a reputácia štyroch starších bratov.

       Starnúceho plukovníka Schwarza, ktorý cvičil nováčikov pre neskoršiu službu v armáde, dávno omrzeli všetky vtipy, urážky, i hrozby. Videl priveľa smrti, priveľa násilia. Keď hrdinovi prvej svetovej zavesili na krk prostoduchého Karla, raz nevedel čo s ním. V Rudníku, dedine neďaleko Košíc, kde mala jeho jednotka prechodné stanovisko, zatiaľ žiadne ťažké bitky neprebiehali, takže Karlova hrdinská smrť v boji bola nemysliteľná. Veliteľ sa preto rozhodol chlapca ignorovať. Celé dni trénoval na poli za dedinou, ako veril, budúcich čatárov, kapitánov, ba možno aj generála a Karla nechával strážiť sklad munície, čo nebolo obzvlášť bezpečné riešenie, ale aspoň sa nemotal pod nohami a nemal sprosté otázky. Poveril ho dôležitou úlohou - dvakrát denne obísť dvor, skontrolovať dvere a okná, či sa nepriateľ nevlámal dnu a niečo neukradol.
       Komora, ktorá slúžila ako sklad, patrila obyčajnému vidieckemu domu stojacemu na vŕšku uprostred obce. Ľudia ho zďaleka obchádzali, iba čo dievčatá z rozmaru pobehovali okolo, a keď zazreli vojakov načahovali ruky a oni im hádzali cukríky z prídelu. Karl pritom vždy ceril zuby, zajakavo sa pochechtával a myslel na Franza. Ten bude pozerať, keď mu povie, aké poslanie na tej Sibíri mal a ako mu dievky nadbiehali! Ešte ho bude prosiť, aby sa stal členom jeho bandy!

        „Poďme mladý, k zemi a dvadsať klikov,“ sotil Karla zozadu ktosi tak silno až klesol na kolená a zalapal po dychu. Švajčiarsky nožík mu vypadol z rúk a zapichol sa do mäkkej trávy pokrytej jesenným lístím tesne vedľa hnedej baganče. Karl ju dobre poznal. Neraz ležal blízko nej a hádal, či mu uštedrí kopanec do brucha, či medzi lopatky. Špinavá topánka s tvrdou podrážkou nepatrila plukovníkovi Schwarzovi, ohrievala nohu dvadsaťtriročného Jura, spurného Slováka s hrubým krkom, červenou tvárou a malými potkaními očami. Juro nenávidel vojnu, neznášal vojakov, a najviac zo všetkého Nemcov. Išlo ho roztrhnúť od zlosti, keď do dediny prišiel oddiel a veliteľ si za hlavné sídlo zvolil jeho rodný dom. Spali v jeho posteli, sedeli za jeho stolom, jedli z jeho taniera. Boli mu odporné ich tmavé uniformy. Keby sa nemusel báť zbraní, ktoré nosievali stále nabité, vyrazil by im tie mliečne zuby, dolámal mľandravé hnáty, poslal by ich všetkých do pekla. S chlapcami z kraja po nociach prevracal nepriateľské vozy, hrozil podpálením skladu a istou smrťou. No jediný, komu sa odvážil postaviť tvárou v tvár aj za bieleho dňa bol Karl.
        „Tak čo, mladý,“ zachechtal sa Juro a chytro odkopol nožík. Neupravené mastné vlasy rozvieval prudký severný vietor, spotené čelo sa trblietalo v odbleskoch slabého októbrového slnka, ktoré sa s námahou predieralo cez husté sivé mraky.
        „Ako sa ti dnes spalo v mojej posteli, ha?! Ešte ťa nepridlávila moja perina? Čo čušíš, ha? Kam by si šiel, kam sa dvíhaš, špinavý nemecký pes, ha?!“
Karl žmúril priezračnými modrými očkami, snažil sa nahmatať svoj poklad, ale Juro pohotovo pristúpil šmátrajúcu ruku. Prsty sa vborili do mokrej zeme, zapučili niekoľkých mravcov a tučnú dážďovku.
        „Hehehehehe,“ očervenel Juro viac než obvykle, „zavraždil si chrobáka, hehehehehe, na to si akurát dobrý, hehehe!“ Zohol sa, schmatol nožík a odkráčal. „A odkáž svojim kumpánom, že keď do Všetkých Svätých nezmiznú z Rudníka, podpálime ho v noci aj s nimi!“ skríkol cez plece namiesto pozdravu.

       Karl poslednú vetu nezačul. Roztriasol sa, ohrnul nos, mimovoľne rozšíril nozdry. Trhane nasával ostrý studený vzduch, kútiky úst striedavo krivil hore a dolu. Hrdlo zovrel silný kŕč; bolo mu do plaču. Jeho nožík! Už-už zaskučal a dal sa do revu, keď sa pod kopcom objavili široké sukne kuchárkinej pomocnice Martičky. Skoro sa pozbieral, zablatenou dlaňou pretrel vlhké viečka a švihácky sa oprel o kmeň mladej slivky. Drevo bolo navlhnuté nočným dažďom, skorý októbrový mráz potiahol konáre priesvitnou inovaťou.
        „Guten Tag,“ zakričal na dievča a to sa hneď vychytilo jeho smerom. Hoci mala len šestnásť, ťažko sa štverala hore kopcom. Telo mala široké ako mech zemiakov, no vážila azda dva razy toľko. Hnedé kučery prilepené k lesklému čelu česala za uši, zväzovala zelenou mašľou. Každý deň zavčas rána merala cestu do blízkych farských kúpeľov. Šklbala sliepky, nosila vodu, čistila cibuľu, kým páni mäsiari a iní boháči si tam liečili reumu v kolenách. Vylihovali celé dni vo vani a večer sa odušu krútili v tanečnej sále. Vždy bolo veselo. Na zábavu chodila mládež z celého okolia. Starí páni si s Martou radi zatancovali, naopak, u tunajších chlapcov nepatrila medzi obľúbené spoločníčky. O to viac jej lichotil záujem mladého, hoci vysušeného a čudáckeho vojaka.
       Karl mohol na Marte oči nechať. Každý cukrík čo dostal, si schovával pre ňu. Aj maslo, aj kávu, aj čo ukradol od dedinčanov. Teraz brnkol po konári stromu a na hlavu sa mu zniesla spŕška tenkého mokrého ľadu. Zošuchol čiapku z hlavy, nervózne ňou pobúchal a natiahol ju späť na uši. Marta sa len zasmiala a nastavila skrehnutú ružovú rúčku: „Čo máš?“
       Karl vytiahol z vačku za hrsť mentoliek a podal jej ich. Jednu si hneď hodila do úst, ostatné strčila do vrecka ošúchaného kabáta .
        „Zišiel by sa mi nový, čo povieš,“ oprášila sa a narovnala sukne. Karl nerozumel. „Kabát. Nový,“ pomaly opakovala a skúmala, či chápe.
        „No-vý?“ slabikoval ukazujúc na úzky kus látky ledabolo obopínajúci Martin hrubý pás.
        „Ja, ja,“ spokojne prikývla, podvedome stiahla brucho a vystrela chrbát.
        „Zajtra bude,“ neisto súkal slovenské slová a zdalo sa mu, že je spokojná.
        „Sľubuješ?“ bradu zaborila do vlnenej zelenej šatky, ktorú žmolila v rukách, nadvihla husté obočie a rýchlo zažmurkala.
        „Ja, si-sicher,“ koktal vojak.
       Dievča podišlo o krok k nemu, našpúlilo ústa ale hneď sa aj uhlo. „Najprv kabát!“ A už jej nebolo.
       Karl za ňou vykrútil krk, zahryzol si do popraskanej pery. Po brade mu stiekol pramienok krvi. Sladká. Ako Marta.
       Rozhodol sa obísť dedinu a porozhliadnuť sa po nejakom kabáte. Marilo sa mu voľačo o peknom hnedom aj s kožušinou, ktorý videl na Kate z dolného konca, čo chodievala za veliteľom na kus reči; vydal sa teda tým smerom. Po ceste plánoval, ako ho potiahne, či potajomky, či rovno vytiahne pištoľ, alebo počká na ostatných kým sa vrátia z cvičenia a potme urobia väčší záťah. Avšak na dvore sa motal Katin švagor, presunul teda akciu na neskôr. Ponevierajúc sa vyšliapanými rudníckymi chodníkmi, pokĺzol sa zrazu na primrznutom blate a bol na zemi. Nestihol sa ani postaviť, keď mu mocná chlapská ruka vyťala poriadne zaucho.
        „Hehehe, vidíš, mladý, sám kľakáš predo mnou, nebudeš až taký kretén ako sa zdalo, hehehehe,“ kde sa vzal, tu sa vzal, zadúšal sa zjavne dobre naladený Juro a zmizol za rohom polorozpadnutej opustenej chalupy.
        „Uf, to mi prešlo akosi ľahko,“ čudoval sa vojačik, no keď sa o pár minút vrátil ku skladu, bolo mu hneď všetko jasné. Okenice porozbíjané, dvere dokorán. Sotva veliteľa presvedčí, že poctivo strážil a zo stanovišťa sa ani nepohol. Stislo mu srdce, skrivilo tvár.
        „Zlyhal som, pre ženu nesplnil, nesplnil úlohu,“ dal sa do bedákania. Čupol si, kýval trupom dopredu, dozadu, dopredu, dozadu. Plakal. Obrovské horúce slzy sa kotúľali dolu prepadnutými lícami, roztápali mrznúce steblá trávy. „Sklamal som matku, zhanobil otca, zradil som vlasť! Franz ma nikdy nezoberie do partie, hanba, hanba, hanba...“

       Takto ho našiel veliteľ Schwarz, keď sa vrátil s jednotkou po zotmení. Znechutene privrel viečka, obišiel premočenú uzimenú kôpku nešťastia a rozkázal si pečenú slaninu. Mesačný svit osvetľoval lavicu i drevený stôl v rohu miestnosti, kde večeral. Sám, zhrbený, tvár ponorená v dlaniach. V prostej izbe vyzeral ako utrápený starec.
        „Partizáni! Divosi!“ mrmlal si do zamastenej brady, „minulý mesiac prevrhli dva vozy, tri týždne dozadu dobili chlapca do bezvedomia, k tomu sústavné problémy s Karlom, ach, škoda reči... A teraz toto! Nehoráznosť! Na staré kolená sa budem so sopliakmi naťahovať...“ Jazykom povyberal zo zubov zvyšky jedla, hlasno si odgrgol. „Ešte jedna nepríjemnosť – a odchádzam z armády, nech si ma naháňa kto chce,“ dušoval sa.
       Karl sa medzitým pozviechal, ale neodvážil sa komukoľvek pozrieť do očí. Bol spln, psy zavíjali, v korunách stromov šumel vietor. Potuloval sa po dedine, zašiel až na kraj lesa, a keď začul kroky, prikrčil sa, aby ho len nik nezbadal. Ani polnočný chlad nevohnal roztrasené dieťa do teplej postele. Pod rúškom tmy vkĺzol do pitvora dievky Katy, a než sa nazdal, uháňal odtiaľ aj s krásnym hnedým kabátom. Svedkom krádeže bol iba okrúhly mesiac a kvapky mrznúceho dažďa, ktoré zas zmáčali blatné chodníky.
        „Pre teba, Martička, za to, že jediná ma máš rada...“

       Vzájomné napádanie, urážky, ďalšie prevrátené vozy a zo trikrát zbitý Karl presvedčili plukovníka Schwarza v poslednú októbrovú sobotu, deň pred Všetkými Svätými, že najlepšie bude, ak sa stiahnu a prenesú zásoby munície trebárs do tunajších kúpeľov. Tvorilo ich sedem rovnakých domov, v každom vaňa pre pacientov, lepšie povedané pre rekreantov, ktorí mali dosť peňazí. K tomu tanečná sála, kolkáreň, kuchyňa. Krajšie miesto na oddych sa v širokom okolí nedalo nájsť. Rudníčania nazývali kúpele hrdo svojimi - Rudníckymi, i keď v skutočnosti patrili mníchom z Jasovského kláštora. Iba tí postarší, hovorili, že to sú kúpele U bielych popov.

        „Poďme, poďme, pohnite sa, vlečiete sa ako zdochnuté kone“ vykrikoval na svojich zverencov veliteľ. Chlapci nakladali na drevené vozy šaty, zbrane, jedlo, chystali odchod. Deň bol neobyčajne chladný, po daždivom decembri udreli tuhé novoročné mrazy. Pod kabátmi mali po dve košele i teplé kožušinové čiapky, no zima im napriek tomu zaliezla za krk, ba nepríjemne šteklila na rebrách. Fúkal ostrý vietor a oni sa nevedeli dočkať, kedy konečne vypadnú z tejto nepriateľsky naladenej dediny.
       Odrazu čosi zahrmotalo. Veľký tresk, tenký výkrik, vojaci obstúpili jeden z vozov. Pod hromadou mechov, čo sa zviezli z kopy, ležal pripučený Karl.
        „Pomoc,“ šepol a odpadol.
        „Blbec, dávaj pozor, dnes nemám na teba nervy!“ rozčúlil sa Schwarz. „Chlapci, berte ho niekam a do večera nech na mňa ani nedýchne! Čo som komu urobil, babrať sa s takými, takými...“ nenachádzal slová, „hlupákmi,“ dodal, keď sa mu pred nosom mihla ženská sukňa, ale v mysli si neodpustil hrubé nadávky. Napokon prikázal, nech Karla vyložia na hromadu na vrchu voza a odnesú ho s prvou várkou do kúpeľov. Pomalý sprievod sa niesol dedinou – mladíci v uniformách, tmavé kone a uprostred krehké nevládne telíčko. Vyzerali ako pohrebná procesia. Dievčatá poskakovali raz pri tom, raz pri tom vojakovi a prosíkali: „Zhoď mi dačo dobré z voza!“ A chlapci ničoho neľutovali. Zhadzovali zabalené škatule, ani nezisťovali, čo v nich je. Tej sa ušla hruda masla, tej metre látky. Mamky zháňali deti domov, ale dcéry nedbali – utekali, zabávali sa. Nemci na nich volali po nemecky a Slovenky po slovensky. Toľko stačilo, aby sa dohodli, kto s kým sa večer stretne.
       Karl celú parádu prespal. Úder do temena ho na čas omráčil, ani zima, ani nepohodlie na kope harabúrd ho nerušilo. V kúpeľoch ho zložili bokom ku kuchyni, aby nezavadzal pri práci, a zabudli naň. Snívalo sa mu o Marte, o kabáte, ktorý pre ňu nedávno ukradol, aká bola vďačná, potom o mame a o ponožkách, o Franzovi ako ho dôrazne žiada, aby bol jeho priateľom, ako víťazoslávne stojí na Jurovom chrbte a krk mu prebodáva krásnym švajčiarskym nožíkom s kovovým ornamentom na rúčke. Juro práve žobral z posledných síl o život, keď Karl náhle precitol. Usmial sa a zažmurkal viečkami pokrytými inovaťou. Bolo neskoré popoludnie, nad lesom červenelo nebo, vrabce poskakovali okolo kúska starého chleba roztrúseného pod kuchynským oknom. Nad ním stál plukovník, zvedavo ho pozoroval. Keď zbadal, že sa telo hýbe, zahrešil a odišiel. Tešil sa predčasne. Nariadil presun jednotky späť do dediny, strážením zásob poveril niekoľkých starších vojakov. Chlapec ostal ležať na zemi. Nechali ho napospas osudu.

       Marta už vyše troch hodín netrpezlivo vykukovala z okna. Prácu mala hotovú. Hrnce umyla do jedného, pozmetala podlahu, učesala sa. Vonku sadla hmla, zdalo sa jej, že zas začína snežiť a aj vietor sa nepríjemne zdvihol. Mali s Karlom dohovorenú schôdzku v kúpeľnej kuchyni. Radovala sa, že jednotku dnes začali premiestňovať práve sem. Teraz mohla pracovať a pritom byť so svojím milým. Ibaže chlapec nechodil a nechodil. Poklopkávala si nervózne po stehne, pochodovala okolo pece, hmkala akúsi pesničku. Prešli ďalšie tri hodiny. Napokon si unavená a nahnevaná prehodila cez plecia nový kabát-dar, zababušila sa do hrubej šatky a poďho domov. Bála sa ísť nocou cez les mihajúci sa tieňmi, vravela si, že sa azda neoplatí merať cestu do Rudníka, veď i tak začne čochvíľa svitať. Keď začula, alebo si sama namyslela, blížiace sa tiché kroky medzi stromami, v návale strachu sa rozbehla späť. Potkýnala sa o kamene ukryté pod kopami snehu, sukne sa jej lepili na robustné lýtka, tučné líca nadskakovali ako dobre vykysnuté cesto. Pred kuchynskými dverami zakopla o bezvládneho Karla a rozpľaštila sa na bielu zem. Neodvážila sa pohnúť, čakala. Chudáka zabudnutého polomŕtveho vojaka ležiaceho pri dome kopanec do brucha načisto prebral.
        „Martička,“ šepol.
        „Karl?“ neveriacky žmúrila oči, v mesačnom svetle rozpoznávala obrysy známej tváre.
        „Ja“ prikývol a snažil sa posadiť.
        „Čo tu robíš?“
        „Nič. A ty?“ mykol plecom, akoby sa práve náhodou stretli v krčme.
        „Dohodli sme sa predsa, ty trúba, kde si bol?“ vrkla naň nazlostene.
       Sklonil hlavu a nesmelo zapišťal: „Tu.“
        „A čo si tu robil? Čakal kým pôjdem okolo a zakopnem o teba?“ jedovala sa stále udivená vyľakaná Marta. Karl nerozumel tak dlhej slovenskej vete a ani ho to zvlášť netrápilo. Spomenul si, že ho môže začuť Juro s kamarátmi a tí cudzí chlapi. Pred časom, ktorý sa vojakovi zdal chvíľou, pobehovali popri domoch, kde-tu zastali, zohli sa a podišli zas o pár krokov vpred. Bolo ich vari sto, aj ponad hlavu mu jeden preskočil, ale si ho našťastie nevšimol. Zrazu voľačo zahrmotalo – mačka skočila zo strechy. Karl inštinktívne prikryl Marte ústa a tú dobre neporazilo.
        „Si normálny? Daj preč ruku...“ spustilo do krvi urazené dievča hysterický krik. Karl nechápal. Strašne ho zabolelo brucho a prestal ju vnímať. Oči upieral na tmavé mračná na nebi, predstavoval si ju v svadobných šatách kráčať priamo k nemu; nastavila dlane a on jej do nich nasypal milióny mentoliek.
        „Karl, počúvaš ma? Karl! Karl!“ podráždene naliehala, keď sa nevládna ruka zošmykla z jej úst „nemôžeš zamdlieť vždy, keď sa ti to hodí! Hej, zbabelec, vstávaj!“
       Na dvor vybehli rozospatí vojaci dozerajúci na nový sklad. Sprvu len namrzene pohundrávali, ale keď videli vrieskajúcu Martu, ktorá sa nie a nie upokojiť, schytili ju, mocne ňou zatriasli aby sa spamätala a vliekli ju do najbližšieho domu.
       V Karlovej detskej duši sa zrodil doteraz nepoznaný pocit zodpovednosti. Musí ju chrániť! Svoju ženu predsa musí chrániť! Pozbieral sa zo zeme, doterigal do skladu, schmatol pištoľ a statočnejšie ako hrdina vystrelil do prázdna.
       Prvý náboj trafil starý hrdzavý plech, druhý mačku na zlomenom konári, tretí zasiahol miesto, kde Karl naposledy zazrel Jura. Ozval sa ohavný výbuch. Explodovala nastražená partizánska mína. A potom ďalšia a ďalšia a ďalšia... Kúpele sa stali dejiskom pekelného ohňostroja, lietali drevené kláty, mŕtve potkany, opustené lastovičie hniezda, topánky, ľudské údy, trupy, všetko sekundu ožiarené plameňom a v okamihu odhodené do čerstvého snehu, na strechu tančiarne, do korún sliviek a orechov.
       Výbuch zobudil obyvateľov Rudníka i okolitých dedín. Čo malo nohy povybiehalo na dvory. Od kúpeľov sa niesol dym, prach a jačanie. Plukovník Schwarz stál na priedomí. Túto noc nemohol zaspať, tak fajčil. Rachot ho vyrušil z príjemných spomienok na domov, na detstvo v objatí bielych alpských končiarov. Strhol sa a ako očarovaný sa vydal za hlukom. Nenáhlivo prechádzal cez les, počúval spev ranných vtákov, nemyslel na nič. Muži, ženy i deti utekali popri ňom, vrážali doň, sácali sa, strkali. Pri kúpeľoch zastal. Zo stromov viseli ľudské ruky, krv zasychala na kmeňoch. Zvyšky tiel prikryli krajinu, nik sa neodvážil pristúpiť čo i len o krok bližšie. Spustil sa neopísateľný nárek. Schwarz poznával svojich chlapcov, Nemcov, bratov. Necítil nič, vedel, že raz to musí prísť. Kdesi v dave začul výstrel. Otočil sa.
        „Musím napísať hlásenie,“ sťažka si vzdychol. Obišiel kus Karlovho mŕtveho tela a poslednýkrát naň zagánil: „Bolo ti to treba, hlupák, načo si liezol do armády...“

       Juro vôbec nespal. S ostatnými partizánmi sa pridal k výsadkárom, ktorých nedávno vyložili pri neďalekom Hýľove. V noci s nimi uskutočnil plánovanú akciu – podmínoval Nemcov. Vzrušenie z očakávania mu nedovolilo oka zažmúriť, prehadzoval sa oblečený na lavici z boka na bok do svitania. Keď začul tresk, v momente bol obutý a bežal o život do kúpeľov. Úsmev sa rozlieval po celej jeho tvári, mocne stískal pušku, ktorú len tak naverímboha schmatol pri odchode. V lese vo vytržení skoro zvalil plukovníka, ale nedbal na to a rútil sa vpred. Napínal svaly, nozdrami nasával studený vzduch. Každú bunku jeho tela spaľovala nesmierna pýcha. Na miesto nešťastia dobehol medzi prvými. Oprel sa dlaňami o kolená, odpľul si a zodvihol hlavu. Pohľad na údy hompáľajúce sa v korunách stromov ho ohúril. Stál, opieral sa o pušku. Dedinčania neustále dobiehali, kričali, revali ako obrovské ranené zviera hlasnejšie a hlasnejšie. V Jurových ušiach sa rozliehal čoraz neúprosnejší ohlušujúci plač. Každá vyronená slza, každý ston mu hovorili: „ Ty si na vine, ty, spôsobil si bolesť, rozplakal mužov, si vrah, vrah, ktorý popravil nevinné deti, diabol, zloduch, nemáš právo žiť ani o minútu dlhšie, patríš do pekla, nemáš právo žiť...“ Rozbolela ho hlava. Silno si stlačil spánky, zmraštil čelo a privrel viečka.
       „Niééé!“ vykríkol. Strčil si pušku do úst a vystrelil.


čitateľov: 6548