login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Cesta za Ilonkou

@ :: Poviedky ::     Aug 23 2021, 03:30 (UTC+0)

Miesto: Buzice, dnes Valaliky – časť Buzice
Čas: údajne niekedy na prelome 19. a 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Ilonka bola tá najlepšia kamarátka, akú som kedy mala. Pamätám sa, ako sme sa raz vybrali kúpať do Hornádu. To sme boli ešte malé dievčatá, možno desaťročné, s dlhými vrkočmi a cez prázdniny sme spolu pásli husi. Tie sme nechali v dedine pri jarku a šli samé. Nesmeli sme, ale to nás neodradilo. Jednak sme nevedeli plávať, a keď by sme sa aj chceli schladiť v toku rieky, mohli by sme ísť len so staršími. Bol horúci letný deň, ani ovady v tej páľave netúžili lietať a my sme stáli bosé na brehu, hľadiac do chladivých vĺn.
       „Idem prvá,“ hrdinsky som sa ponúkla, lebo som cítila Ilonkine váhanie. Tak, ako som bola, skočila som do tône s hlbokou vodou. Deň bol ozaj pekný, vzduch priam žeravý, no voda studená, až mi vyrazilo dych. Metala som sa a bila okolo seba rukami. Sukňa nasiakla vodou a zväzovala mi nohy. Snažila som sa kričať, lenže hlas mi uviazol kdesi v hrdle. Topila som sa. Vedľa to zrazu hlasito čľuplo. To Ilonka skočila za mnou, chytala ma a hoc sme na dno nedosiahli, nejakým zázrakom ma dostala späť na breh.
       Ležali sme na chrbtoch a ja som dlho kašľala. Keď som sa konečne upokojila a cítila, ako mi slnko páli na privreté viečka, ticho som hlesla: „Ak by si ma tam nechala, už by ma nebolo.“
       „Regina, a ako by som ťa tam mohla nechať?“ nechápala Ilonka. „Veď keby som sa topila ja, skočila by si po mňa takisto.“
       „Určite! Keby si ma kedykoľvek zavolala, že potrebuješ pomoc, šla by som za tebou aj do najväčšej hlbočiny,“ povedala som v presvedčení, že inej pravdy niet a nahmatala jej ruku.
       „Videla si niečo? Hm, Regina, neboj sa a povedz.“
       „Čo som mala vidieť?“ nechápala som.
       „Babka mi hovorila o jednom ujovi. Bolo to v Geči. Vraj cez obed na žatvu, keď muži i ženy oddychovali, on bedákal. Neviem, čo sa mu stalo. Možno mu zomrela žena, možno decko, ozaj neviem. Ale vravel, že ho život nebaví a už s ním skončí. Potom sa zdvihol, vzal povraz a šiel na druhý koniec poľa, kde rástol dáky strom. Priviazal povraz o konár, urobil slučku a chcel sa obesiť. Že tam aj visel a dusil sa. Keď chlapi pochopili, že nežartoval, išli ho ratovať. Kým však k nemu dobehli, kým ho chytili a zvesili, už sa nehýbal. Búšili doň, udierali päsťami na srdce, nech sa vraj rozpumpuje a aj mu dali pár faciek, aby sa prebral. Nakoniec sa to podarilo, ten muž otvoril oči a rozplakal sa. Vravel, že chvíľu bol ozaj mŕtvy, ale že to bolo strašné. Vraj videl veci, čo by sme ani neverili, ani že ich nechce, ani nemôže vypovedať, lebo ľudská reč na to nestačí. No vraj by si nikdy nikto nemal sám siahnuť na život a on už takú sprostosť viacej neurobí.“
       „A čo si myslíš, čo videl?“ dúfala som, že začneme rozvíjať svoju predstavivosť a dáme sa unášať rečami o diabloch, o zlých duchoch a pekelnej bráne, ktorá čaká na každého, kto si sám privodí smrť.
       „Neviem. Veď preto som sa pýtala, čo si videla ty.“
       „Ja som nechcela zomrieť. Ja som sa topila. Videla som len teba, ako po mňa skáčeš,“ ruku som jej pevne stisla a myslím, že sme vtedy obe cítili silné puto, ktoré by medzi nami mohla roztrhnúť len smrť. Možno ani tá nie.
       Späť do Buzíc sme sa vracali ako najlepšie kamarátky, ktoré spája obrovské tajomstvo. Sľúbili sme si, že o dnešnom dobrodružstve nikdy nikomu nepovieme.

       Nie, Ilonka to už naozaj nikomu nepovie. Tým som si úplne istá. Počas ďalších rokov azda neprešlo dňa, kedy by sme neboli spolu. Nemali sme medzi sebou tajomstvá, boli sme viac než sestry. O to ťažšie sa mi kráčalo, keď som vystrojená v šatách družičky šla nie na jej svadbu, ale na jej pohreb. V jeden deň zmokla, keď utekala z poľa domov, potom prišla horúčka, nemohla dýchať a o pár dní zvonil umieračik. Cítila som sa, akoby som stratila časť samej seba. Azda tú lepšiu časť, pretože Ilonka mala za posledné roky viac šťastia. Napríklad na Vianoce, keď sme sa chystali na veľkú veštbu. Mnohé dievky v Buziciach ňou prešli. Na Viliju, teda na Štedrý večer, po zotmení treba vymiesť kúty v dome. S tým prachom či smetím potom vyjsť na dvor a čakať. Z ktorej strany zabreše pes, odtiaľ bude pochádzať parobok, čo sa stane jej mužom. Keď sme sa na druhý deň stretli, Ilonka vravela, že prvý pes brechal od Koštian. Aj ja som povedala, že som počula psa z tej strany, ale čakala som na brechot dlho, veľmi dlho a bola mi zima. A tak i bolo, že Ilonka si už na fašiangy našla Franca, či Franc ju a on býval presne tam, ako štekal ten pes. Mali sa radi a zdalo sa, že ani Ilonkini rodičia neboli proti. A to je už čo povedať, lebo mladí sa môžu zamilovať ako chcú, ale o svadbe nakoniec vždy rozhodnú otec s matkou. Čižma patrí k čižme a baganča k baganči! Mladí sa vezmú, len ak rodičia uznajú, čo sa svadbou dosiahne, ktoré polia sa takto spoja a načo to bude dobré.
       Počas fašiangových tancovačiek ma kde kto vykrúcal, chlapci predo mnou skákali, plieskali si v čapášoch po stehnách, lenže keď muzika dohrala, ostala som vždy sama. Bez frajera. Ilonke som trochu závidela, ale i priala. Veď komu inému, ak nie jej?
       „Stane sa z Ilonky Kristova nevesta?“ pýtala som sa Paulíny, keď som šla na pohreb. Taký bol zvyk, že ak zomrelo slobodné dievča, na cintoríne to vyzeralo skôr ako na svadbe. Dievčatá oblečené za družičky, chlapci za družbov a mladá dievka ležala v rakve vo svadobných šatách. Verilo sa, že si ju vzali do neba, aby sa stala Kristovou nevestou.
       „Nie, Ilonka bude mať svadbu i pohreb, ale nie s Kristom,“ Paulína odpovedala s prekvapením, že o ničom neviem. Nepýtala som sa viac, asi stačil môj pohľad a pokračovala: „Pri rakve pôjde Franc. Ako jej ženích. Bude pri nej stáť, až kým ju nespustia do zeme. Jeho ľúbila a on ľúbil ju. Isto by sa vzali, možno už po žatve, ak by žila. Taký to bude pohreb. Smutný, svadobný.“

       „Regina, začni vyšívať družbovské ručníky. Po žatve sa budeš vydávať!“ povedal mi ani nie mesiac po pohrebe otec. Trochu sa pritom usmieval popod fúzy, akoby si vychutnával moje prekvapenie, vlastne i strach, lebo som vedela, že o takých veciach nezvykne žartovať. Bála som sa, koho mi vybral.
       „To ako...“ iba som zajachtala, na viac som sa nezmohla. Akoby sa voľačo stiahlo v mojej hrudi a nevedela som sa nadýchnuť. Stála som v kuchyni, akurát som priniesla z pivnice zemiaky, ale odrazu som ucítila slabosť v nohách a musela som si rýchlo sadnúť.
       „Čo si čakala? Vydáš sa ako tvoja matka, ako tvoja baba, ako všetky dievky, čo nie sú odkázané na žobrotu. Pozri, naše polia susedia s tými, čo majú Francovi rodičia. Hovorili sme o tom, rozprávali a všetko bolo dohodnuté už dávno. Nepozeraj tak na mňa! Franc by si tú Ilonu beztak nevzal. Jej rodičia by to chceli, to hej, však by na tom stratu nemali. Ale i Franc by neskôr banoval a jeho rodičia by mu to nedovolili. Aj keby Ilona žila, povedali by jej, nech nezavadzia, že Franc bude tvoj. A Francov otec vravel, že mu okrem role pridá i jednu dojnú kravu a teľa. Však aj my ti dáme, neboj sa, oni si tiež všetko spočítali. Nebudete začínať s holými zadkami!“
       Ani neviem, či som mala otvorené ústa; hľadela som len nadol, ruky spustené nevládne vedľa tela a na perách som pocítila slanú chuť sĺz.
       „Veď neplač, moja,“ otcov hlas náhle zmäkol. „Všetci sme si tým prešli. Aj muži, aj ženy. Láska? Z tej nevyžiješ. Skôr či neskôr vyprchá. A čo potom? Živoriť do konca života pre pobláznenú mladú myseľ? Zvykneš si, ako si každý zvykol a potom pochopíš, že sme ti urobili len dobre. A Franc, však on nie je zlý parobok. A ešte keď Ilona zomrela, Franc je bez frajerky, takže aspoň vieš, že ti nebude behať za inou.“
       „Otec, prosím, mlčte!“ ani neviem, ako som to povedala. Nikdy som si niečo také k nemu nedovolila a čakala som ranu. Facku, po ktorej spadnem zo stoličky, alebo i horšie.
       „Tak so mnou nerozprávaj! Bež sa niekam vyplakať a potom ma príď odprosiť!“ kričal, ale na jeho prísnosť bol i tak až mimoriadne mierny. Vstala som a vybehla von. Na cintorín. K Ilonkinmu hrobu, lebo tam ma v tej chvíli ťahalo najviac.

       Kroky, ktoré ma viedli pred oltár, sľub manželskej vernosti, čo som zložila pred farárom, ba aj oslavy, to všetko boli chvíle, keď som viac než na seba myslela na Ilonku. Mama mi vravela, že som sa v tento najväčší deň ženy veľmi mračila. Smiať by som sa vraj mala, žiariť šťastím, lebo tak sa patrí a oni mi ozaj dobre vybrali. Dokonca som o svojich pocitoch povedala Francovi tesne pred svadobnou nocou.
       „Nerob mi to ešte ťažším! Ilonka nám bude chýbať obom, ale jej už niet. Teraz som tvoj muž!“ objal ma a potom prišla chvíľa, o ktorej si môže žena iba myslieť, že je na ňu pripravená. Prvá skúsenosť ju i tak ohromí. Pocity neskutočnej slasti sa rinuli ako voda z búrkových oblakov a ja som nakoniec zaspala s hlavou na Francovej hrudi, zatiaľ čo ma on ískal vo vlasoch. Dieťa sa nám narodilo skoro. Dokonca si myslím, že som oťarchavela už vtedy, vo svadobnú noc.

       „Stále plače?“ pozerala mama na malého Janka, ktorý sa mi nie a nie prisať k prsiam.
       Prikývla som.
       „Ako dlho?“
       „Však už tretí deň! Od narodenia! Spí len trochu, nepije skoro vôbec, už je z toho taký tenký. Chudne, stráca sa mi pred očami a ja neviem, čo robiť. Asi som zlá matka,“ rozplakala som sa.
       „Neboj sa, už zajtra prídu krstní a odnesú ti ho do kostola. Farár ho požehná, bude mu lepšie,“ chlácholila ma mama, akoby to malo pomôcť, ale ja som sa cítila ešte horšie. Janka už pokrstila pôrodná babica. Hneď po narodení. Taký je zvyk, ak hrozí, že dieťa neprežije. Až potom príde na rad požehnanie farárom a celá tá slávnosť v kostole. Mala som pochybnosti, ale bála som sa ich povedať.
       „A keby sme Janka umyli čistcom?“ napadlo mi. Áno, niekto ho uriekol, takto predsa deti neplačú a v prvé dni prespia skoro všetok čas! To som však nahlas nepovedala.
       „Ak bude plakať i v noci, ráno ho umyjeme. To už bude doma aj Franc,“ odvetila mama a potom vyšla z kuchyne, kde som mala v rohu posteľ.
       Vonku už bola noc a ako to uprostred leta býva, čierna obloha žiarila posiata hviezdami, akoby na ňu niekto vysypal cukor. Janko bol stále nespokojný, jeho plač sa bolestivo zarezával do mojej duše ako britva a ja som sa od strachu celá triasla. Do zajtra nevydržím, možno ani do polnoci, možno ani hodinu! Treba čosi urobiť, niečo, hocičo! Napadlo mi, či by som ho nemohla umyť čistcom sama. Franc šiel s otcom na furmanku, vlastne ani neviem kam, prídu neskoro a ak Janko bude zasa vyvádzať, Franc sa nepoteší. Položila som môjho Janíčka do kolísky a napodiv, upokojil sa a zaspal. Rýchlo som hľadala džbán, v ktorom je sušený čistec. Ruky sa mi triasli, mala som rozžatú len malú sviečku a oči ťažko privykali na tmu. Tu je! Konečne som ho našla! Vzala som džbán z police, ale keď som si lepšie posvietila, zistila som, že z čistca je už len na dne. Isto ešte niekde bude, lenže mama šla spať a nechcela som ju budiť. Mohla by som zájsť za kamarátkami. Možno za Paulínou. Zaklopala by som jej na okno, a keby zistila, prečo som prišla, rada by mi čistca požičala. Ale keby ma videli ľudia... Keď sa žena stane matkou, nesmie vyjsť z domu, až kým dieťa nie je požehnané v kostole. A navyše... Je noc. Hovorí sa, že ak matka dojčaťa vyjde z domu v noci, vrhnú sa na ňu všetci duchovia a tajomné sily zla.
       Janko sa v kolíske zamrvil. Zdalo sa, že zavzlykal a prebral ma z mojich myšlienok. Čistec! Musím mu uvariť čistec, aspoň to málo a umyť ho skôr, než zasa spustí krik!

       Hádam nikdy som nebola taká šťastná ako vo chvíli, keď sa Janko konečne prisal k prsiam a pil. Ťahal hltavo, až mu tieklo materinské mlieko po brade, a keď mal toho naozaj dosť, grgol si. Po všetkých tých útrapách to znelo ako rajská hudba! Vyzeral zlatý, spokojnučký a na viečka mu sadal sen. Stiahla som ho poriadne v perinke, tak ako mi hovorili. Rúčky tesne vedľa tela, nech ich nemôže vytiahnuť. Veď čo ak by sa náhodou dotkol čohokoľvek urieknutého, čo by mu malo priniesť prekliatie? Potom som ho uložila do kolísky a spokojne naň hľadela. Že som ten čistec neskúsila skôr! Už pri kúpaní bol tichučký, nemetal sa, akoby vedel, že toto z neho zmyje všetko zlé. Tešila som sa, nevedela som, čo so sebou. V tichu nočnej kuchyne som bosá tancovala po studenej podlahe a potom mi padol pohľad na lavór s odvarom čistca. Ako sa to hovorí? Odvar čistca, v ktorom sa už umyl človek, nesmie ostať v dome. Kto má plot a bránku, vylieva ho na pánty, nech sa zmyté zlo zlomí. Kto nemá, tak za dom, za humná, preč, čo najďalej od miesta, kde človek spí.
       Vzala som lavór do rúk a potichu otvorila dvere na dvor. Vykukla som von, nech ma nikto nevidí. Mala som šťastie. Buzice boli ponorené do tmy a okrem mňa nikde žiadna duša. Vyšla som pred dvere na gánok a zamierila hore dvorom až za záhradu k humnu. Prešla som okolo jeho mohutnej čiernej siluety a vyliala lavór na zem. Tak! Hotovo! Obrátila som sa a vracala späť domov.
       „Regina, príď mi pomôcť! Potrebujem ťa!“ ozval sa odrazu dievčenský, či ženský hlas. Preľakla som sa, čosi sa vo mne zachvelo a rozhliadla som sa na všetky strany.
       „Regina, poď! Sľúbila si mi to!“ ozvalo sa znovu.
       „Ilonka? Ilonka, si to ty?“ zachveli sa mi pery. Mala som chuť zvolať, ale skôr som len šepkala. Áno, hlas mi bol známy. Hlas taký blízky, ktorý som už nikdy nemala počuť.
       „Regina, nechaj lavór tak a poď ku mne!“ znelo naliehavo. „Na čo čakáš? Si moja najlepšia kamarátka! Budeme zasa spolu!“
       „Ilonka, kam mám ísť? Prečo ma voláš, keď si už...“ čosi sa vo mne búrilo a z očí mi vytryskli slzy.
       „Regina, nerozmýšľaj! Rozum je zlý radca, konaj srdcom. Potrebujem ťa! Potrebujem tvoju pomoc! Ty si mi ju sľúbila!“
       Lavór mi padol vedľa nôh do trávy a zdalo sa mi, že hoc som toho doposiaľ nevidela veľa, teraz nevidím nič. Humno, stromy, dom, hviezdne nebo, to všetko odrazu niekam zmizlo. Nebolo ničoho, len veľký prázdny čierny priestor, na konci ktorého čakala Ilonka na moju pomoc. Nevidela som ju, ale cítila, že tam je.
       „Poď sem, kamarátka moja, budeme spolu!“
       Šla som. Ani neviem kadiaľ, ani ako dlho. Zvuk krokov sa mi v hlave miesil s hlasnými údermi srdca. Pred očami sa mi vynárali okamihy z čias, keď som bola dieťaťom a hrávala som sa s Ilonkou na pažiti. Chvíle, keď sme si plietli vence z púpav, keď sme sa naháňali, hrali sa na skrývačky, pásli husi, snívali o chlapcoch, ktorí sa stanú našimi mužmi...
       „Regina, ja sa topím! Vytiahni ma, Regina! Potrebujem ťa!“ Ilonkin hlas náhle zosilnel a zmenil sa na vydesený krik.
       Akoby som precitla. Možno to bolo chladnou vodou, čo mi náhle začala obmývať členky a videla som, že stojím na kraji Hornádu. Toľký kus cesty! Ako som sa tu dostala? Mne sa to zdala chvíľka, ale to predsa nie je hneď za rohom. Chcela som sa obrátiť, vyjsť späť na breh, ale nešlo to.
       „Ilonka, ja tam za tebou nemôžem,“ zvolala som.
       „Sľúbila si mi to, Regina, sľúbila! Nože, už len pár krokov!“
       Znelo to tak naliehavo, že som poslúchla a šla ďalej. Hoc bolo leto, vody v Hornáde neubudlo, ba nedávne búrky jej pridali viac, než bývalo zvykom. O chvíľu mi prúd omýval kolená, potom stehná, pás...
       „Regina, už len kúsok!“ Ilonkin hlas bol stále viac naliehavý.
       „Ja nemôžem! Ďalej už nemôžem! Doma ma čaká syn a čochvíľa sa vráti môj muž,“ chytala som sa posledných zvyškov rozumu.
       „To je môj muž! Môj Franc! Vzal si ma, keď ste ma spúšťali do zeme! Janko mal byť môj syn! Môj, môj, môj a nie tvoj! Zradila si ma, Regina!“
       Hlas znel naraz zlostne a nenávistne. Nikdy som ju takto nepočula hovoriť. Čosi sa vo mne lámalo a miesila sa krivda so strachom.
       „Ilonka, nikdy som ti nechcela zle! Nemôžeš ma viniť!“
       „Čo ty vieš, Regina, o láske? O prvých nesmelých pohľadoch? O úsmevoch, pri ktorých sa rozbúši srdce? Čo vieš o láskavom šepkaní do ucha, o vyznávaní sa z úprimných citov, prvých nesmelých dotykoch a horúcich objatiach? Čo vieš o nočnom klopaní na okienko, o radosti, že ten druhý prišiel, lebo ťa túžil aspoň na chvíľočku vidieť, rovnako ako aj ty jeho... Čo vieš o oddanosti, keď máš chuť za toho druhého aj dýchať, miluješ ho a túžiš len po tom, aby si mu bola vernou ženou a obdarila ho dieťaťom? Nič nevieš, Regina, nič z toho si nezažila! Poznáš len príkaz rodičov, koho máš vo svadobnú noc objať stehnami! Toto si kamarátky nerobia! Nevieš nič o živote, ale ani o smrti!“
       „Ilonka, prosím, prepáč! Veď keby som vedela...“ hlas sa mi triasol, nohy posúvali samé a voda stúpala stále vyššie a vyššie, až ma nakoniec strhol prúd. Stále viac a viac som sa ponárala, lapala po vzduchu, myslela na Janíčka, túžila som žiť, dostať sa na breh, ale sily mi dochádzali...

       Keď sa v noci vrátil Franc z furmanky domov a Reginu nevidel, začal ju hľadať. Ráno mu už pomáhala celá dedina. Nakoniec ju našli. Hornád vyplavil Reginu až kdesi pri Ždani. Utopenú.

čitateľov: 384