login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jan 01, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(251)

vložiť obrázok do galérie

Pytliak i hrdina

@ :: Poviedky ::     Jan 25 2020, 13:05 (UTC+0)

Miesto: Richnava, okres Gelnica
Čas: od polovice tridsiatych rokov po koniec II. svetovej vojny
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       Cyril hľadel na svoje zablatené čižmy a vedel, že ich zasa bude musieť dlho pucovať a natierať tým drahým boxom, aby sa leskli rovnako ako ráno. Taký zadžabaný sa na žandárskej stanici nemôže ukázať. To by naň pozerali znechutene, pohŕdavo by krčili nosmi, a potom by sa s ním rozprávali, akoby mal prinajmenšom týfus. Teraz, za českých žandárov, je to iné, ako keď tu boli Maďari. Tí si s radosťou vypočuli všetko, čo im mohlo dať zámienku, aby s pelendrekmi zjednali poriadok. Ale Česi? Bez zápisnice ani neopustia Krompachy. Teda, ak práve nemajú tú svoju povinnú vychádzku na trase Hrišovce, Richnava, Kluknava. To vždy rýchlo prejdú raz denne a inak len trčia v tej svojej kancelárii. A ak za nimi niekto dôjde, že treba rýchlo konať, najskôr len dlho vypisujú úradné papiere a diskutujú, že ak im žalujúci hovorí pravdu, ktorý zákon bol porušený. Akoby paragrafy boli dôležitejšie než spravodlivosť! A kto tam nepríde vyštafírovaný priam ako na svadbu, s takým sa bavia zvrchu. Možno si Česi myslia, že niekomu nemôže záležať na verejnom poriadku, keď sa nedokáže postarať ani o seba, aby mal čisté šaty a vyglancované čižmy. Lenže takto to ďalej nejde! Musí im predsa povedať, musí ich požiadať o pomoc, nech si plnia svoju povinnosť! Aj dnes, teraz, pred chvíľou schádzal popri prúde Zlatníka do dediny, keď si všimol, že potok je uprostred akýsi divný. Hŕba kamenia vyčnievala nad hladinu. Ale ozaj veľa, pričom ešte včera na týchto miestach nič také nebolo. A potom, keď vstúpil do vody, aby zistil, čo to môže byť...
       Cyrila z myšlienok vytrhol pohľad na richnavský kostol, spoza ktorého práve vyšla trojica českých žandárov. Žeby mal predsa len trochu šťastia a oni sem práve zašli? Veď ak ich osloví tu, hádam budú trochu ľudskejší, než akoby naň hľadeli spoza úradného stola. Už aj zrýchlil krok, na zablatené čižmy zabudol, keď sa mu popod nohy priplietol Mytúšov syn. Bosý, strapatý a v nedobre prešitých šatách, do ktorých dorastie hádam až o päť rokov.
       „Janko, a ty tu čo?“ vyhŕkol, akoby mu nič múdrejšie neprišlo na um.
       „Som bol s kamarátmi, ale išli sa kúpať do Hornádu a mňa poslali preč, lebo neviem plávať,“ chlapec odvetil takmer plačlivo a potiahol plným nosom, ktorý by isto ocenil vreckovku. Potom si premeral Cyrila, chytil ho za ruku a rovno sa spýtal: „Nepôjdete sa so mnou kúpať do Hornádu? To by všetci pozerali, s kým som prišiel a nemohli by ma odohnať!“
       „Nie, do Hornádu teraz nemôžem, ale pozri,“ siahol Cyril do plátennej brašne, z ktorej vybral dve jablká a držal ich chlapcovi priamo pred očami. „Toto ti dám, ak mi povieš, kde je teraz tvoj otec.“
       „Načo vám otca?“
       „To sa nestaraj, len povedz a vezmi jablká.“
       Chlapec pokrčil ramenami a náhle sa kamsi rozbehol. „Nie som hladný! Mám plné brucho, už sa tam nič nevmestí, lebo by som praskol!“ zakričal ešte a vbehol do úzkej uličky, kde zmizol z dohľadu.
       Do riti! – zahrešil v duchu Cyril vidiac, že ani žandárov už niet pri kostole a hoc potom prešiel celou Richnavou, nenašiel ich nikde. Načo sa len zdržiaval s tým malým nevďačníkom! Takže predsa len musí zájsť do Krompách. A teraz ešte najskôr ísť domov a leštiť tie zabrýzgané čižmy!

       Zotmelo sa. Slnko už zapadlo za hory a všetky domy, stromy, ploty, mlyn i kostol sa zmenili na čierne siluety, vystupujúce z hustého šera. Za oknami domov blikali sviečky a petrolejky, iba na jednom mieste to vyzeralo ožiarené, akoby tam sedelo dvanásť mesiačikov okolo vatry. Popravde, viac ako dvanásť chlapov tam naozaj nebolo, lebo nie každý bol ochotný utrácať v krčme za pálenku. A Cyril, hoc strážca lesného urbariátu, čo nemal až taký zlý príjem, tam nechodieval vôbec. Dnes však prišiel. Len čo zastal na prahu, vo vnútri to stíchlo. Všetky pohľady sa naň zvedavo upreli a on sa cítil tak trochu neisto, akoby rozmýšľal, čo tam vôbec robí. Potom si však pri pulte nechal naliať dva poháriky ražnej a prisadol si k Emilovi. Ten chudák, čo sa celé dni trápil na svojej kamenistej roli, bol večer čo večer taký zničený, že si zakaždým do ďalšieho dňa pridal silu niekoľkými poldecákmi čohosi voňavého, dobrého, ostrého, ale ak by si to zrátal, tak vlastne robil iba na to, aby mohol večer piť a pil iba preto, aby vládal cez deň robiť. Chudák sa kamaráti len s chudákmi a Emil bol Mytúšov dobrý kamarát.
       „To si mi prečo kúpil?“ pozrel Emil nedôverčivo na Cyrila, keď mu po doske krčmového stola prisunul poldecák až pod nos.
       „Rozmýšľal som, vieš?“ začal Cyril rozvážne a potichu, aby jeho hlas nevliezol do uší nepovolaným. „Potrebujem pomocníka. Nechcel by si byť mojim zástupcom?“ opýtal sa a Emil zatiaľ do seba bleskurýchlo otočil ražnú, aby si to Cyril po jeho odpovedi nebodaj nerozmyslel.
       Potom sa uškrnul: „Si robíš zo mňa srandu? Pozri sa na hociktorého chlapa v krčme. Ba pozri sa aj na hociktorého chlapa v dedine, teda až na richtára, farára a učiteľa. Komukoľvek by si to ponúkol, nikto by nebol taký sprostý, že by odmietol. Tak prečo chceš akurát mňa?“
       „Možnože preto, lebo si jediný, kto by sa po mojej ponuke pýtal práve tak, ako ty teraz. Strážca urbariátu i jeho pomocník musia z kradnutia dreva i pytliactva podozrievať každého. Takže ozaj dobre, keď tak nedôverčivo vyzvedáš, prečo chcem práve teba. To značí, že rozmýšľaš. A ja potrebujem múdreho pomocníka. Vieš, koľko pascí som už našiel v lese?“
       „Keby len pasce! Však dosť sa tam i strieľa, nie? Dakedy to musíš počuť...“
       „No, Emil, tak ti poviem. Keby si pomohol odhaliť aspoň jedného pytliaka, a čím väčšieho – tým lepšie, miesto môjho pomocníka by si mal celkom isté. Mňa si už presvedčil, že ťa chcem. Ale treba presvedčiť aj urbariátnikov, že ťa potrebujeme. Zdá sa mi, že tu ozaj ktosi pytliači vo veľkom. Tušíš, o kom hovorím?“
       Emil sa zahľadel na dno prázdneho pohára, akoby nechcel veriť, že sa znova sám nenaplnil a ďalej nepohol ani brvou, kým mu ďalší plný poldecák nepristál opäť rovno pod nosom. Bol to len okamih, možno kratší ako lúsknutie prstami, keď ho ražná opäť pošteklila v gágore a potom sa zasmial: „A ty si si nikdy nevšimol, že richnavské párky chutia lepšie, ako od iných mäsiarov?“
       „Myslíš si, že je v nich divina? Takže to on? Mäsiar Viktor je pytliak?“
       „Čoby, on na to nemá čas. Ale keď môže kúpiť lacnejšie mäso, nezaváha.“
       „Takže priamo nie, ale je v tom namočený aj Viktor. Dobre vedieť!“
       „No nielen on. Aj kdekto iný. Furmani, čo prechádzajú cez Richnavu, len tak, akoby čírou náhodou v noci, nie sú žiadni svätci. Ich vozy sú plnšie, keď dedinu opúšťajú. Mädlia si ruky a tešia sa, že tu dobre nakúpili a ešte lepšie predajú. No neviem, kam to vozia.“
       „Mňa by skôr zaujímalo, od koho to vozia.“
       „No, veď keby som mal zmluvu, že som tvoj zástupca, ale k tomu aj dobrý plat, lepšie by sa mi žilo. Lenže mám istotu, že dajakú zmluvu vôbec dostanem? A ak nie, ako mi bude, keď zradím kamaráta?“
       „Vieš, čo som dnes našiel v lese?“ začal Cyril z opačného konca. „Uprostred Zlatníka, priamo do potoka ktosi vykopal veľkú jamu, vložil do nej zastreleného srnca a zakryl ho kameňmi. Bol to krásny srnec. Nádherný. Mladý...“
       „Jasné, že ho strčil do potoka! Však pre seba ho ulovil, či nie? Netreba mu, aby ho do večera obžrali líšky. A cez deň ho do dediny neponesie. A čo si potom urobil?“
       „Poobede som ho naložil na voz a odniesol urbariátnikom.“
       „A teraz tu sedíš a leješ do mňa ražnú, čo? Veru, Cyril, nepohnevaj sa, ale ty nie si dobrý strážca! Keby si nestrácal čas tu, ale toho srnca tam nechal a teraz čakal pri Zlatníku, už by si pytliaka možno aj chytil.“
       „Pravdu máš, Emil,“ hlesol Cyril. „Dobre rozmýšľaš. Aj pre toto ti núkam robotu. Povedz, dáva furmanom aj Viktorovi mäso Mytúš? Vieš, hovorí sa o ňom kadečo...“
Emil sa veľavravne usmial, no hneď na to opäť zvesil hlavu a teraz hľadel na suché dná dvoch poldecákov. Možno by aj povedal, že do tretice všetko dobré, to už nevedno. V tej chvíli sa totiž otvorili dvere do krčmy a v tento nezvyčajný čas do nej vstúpili traja českí žandári. Medzi nimi aj ich veliteľ Česel.
       „Tak co, Cyrile, víte něco nového?“
       Cyrilovu tvár zaliala červeň, ktorá pozvoľna prerástla až do bordovej, a následne sa celkom vytratila, takže po chvíli zasa vyzeral bledý ako vápno.
       „Vy jste Mytúš?“ pristúpili žandár Česel k stolu, pozerajúc na Emila.
       „Možnože aj hej, spýtajte sa ma, keď budem triezvy,“ rozrehotal sa Emil a zadkom odtlačil hrkotajúcu stoličku. Vstal a chystal sa odísť, no Česel ho schmatol za košeľu.
       „Nie je to Mytúš, ale isto ho práve chcel ísť varovať. Sú kamaráti,“ Cyril sa vystrel a dobre si všimol Emilov pohľad. Bol plný zlosti. Ak by tam neboli žandári, možno by mu aj jednu tresol.
       „Tak ať nás k němu zavede!“
       „Načo? Však každý vie, kde býva,“ hodil plecom Cyril a potom vedno so žandármi vyšiel z krčmy. Netušil, že len čo za sebou privrel dvere, dopadla na ne Emilova slina. Takto sa nechať napáliť! Skoro mu uveril, že mu naozaj ponúka prácu pomocníka strážcu urbariátu!

       Cyrilovi to už bolo jasné. Vlastne aj žandárom. Všetko do seba presne zapadalo a už keď popoludní spisovali v Krompachoch hlásenie, v kolónke „podozriví“ sa ocitlo aj Mytúšovo meno. Veď je to predsa chudák. Zeme má iba toľko, že je priam na smiech nazvať ju roľou. Vlastne tú svoju roličku aj pokojne prepľuvne, ba keby si dobre vypil, tak ju i preští. Koní nemá, ani volský záprah. K takej malej roli vlastne ani netreba. Tá by neuživila ani jeho samotného, nieto celú rodinu. V stáde, čo pasie obecný bača, má len dve ovečky a po tom, čo mu na jar zdochla krava, si novú nekúpil. No i tak sa nikam nenúka na robotu, ani na cudzie polia, ani do lesa, ani do krompašskej fabriky. Celé dni spí doma a čo robí v noci, nevedno. No nevyzerá to tak, že by rodina hladovala. Cyril ponúkol aj ďalšie informácie. Že streľbu počuť aj z iného urbariátu, nielen toho, kde stráži. Pri Richnave sú tri. Šuster a spol., Hojstvič a spol., tiež Urbariát bývalých urbárnikov v Richnave. Streľbu počuť z každého, ale často aj z okolitých dedín, kam ich majetky nesiahajú. A podozrivé je napríklad to, že Mytúš nefajčí fajku s orechovým lístím, ani si nekupuje lacný tabak, aby si šúľal cigarety. Kupuje už hotové. Také urobené, v parádnej škatuľke. Najčastejšie zory alebo slávie. Jeho šaty síce vyzerajú biedne, ba i celá jeho rodina chodí ako takí hastroši, ale možno si len dávajú záležať na tom, aby vyzerali úboho. No Mytúš má čižmy vždy nové, vyleštené, isto lepšie ako samotný richtár! Tak! Každý chudák je natoľko samoľúby, že hoc čo i len trochu zbohatne, nájde si spôsob, akým to svetu chtiac či nechtiac vyzradí. Cigarety a čižmy sú Mytúšova slabina!
       „Otevřete!“
       Niekoľko ráznych úderov na dvere Mytúšovho domčeka dalo znať, že sa deje čosi vážne.
       „Však je otvorené,“ ozval sa zvnútra ženský hlas. Potom, keď zaškrípali pánty, žandárov obkolesili malé deti, kričiac, vraj dobre, že už žandári prišli. Pozerali na ne prekvapene, najmä keď deti kričali jedno cez druhé, že na dvore je akési strašidlo. Vraj sedí u nich na čerešni každú noc, húka ako sova, ale nikdy tam žiadnu sovu nevideli. Tak nech to strašidlo žandári zatknú a vezmú do áreštu!
       „Jaké strašidlo, prosím vás? Jaké strašidlo?“ rozkričal sa žandár Česel, načo deti hneď roztiahli ruky, začali nimi mávať, húkať ako sovy a pobehovať okolo neho, takže sa nemohol ani pohnúť.
       „Tak a dost! Všichni stranou! Kde máte muže?“ pozrel Česel na Mytúšovu ženu, ktorá práve ukladala hrnce na policu. Z toho, ako ich dvíhala a ako sa jej pri tom triasli ruky, bolo jasné, že nie sú prázdne a voľačo nie je v poriadku. „A heleďme se, gulášek! Takový libový, fajnové masíčko,“ viac škodoradostne ako milo sa usmial, keď nahliadol do hrncov a potom zábava skončila.
       Žandári, odstrkujúc deti, ktoré ešte stále tárali čosi o strašidle na čerešni a kričiac na ženu, že ak im nebude nápomocná, skončí vo väzení i ona, začali prehľadávať dom.

       Mytúš sa vracal za tmy z hory poriadne nazlostený. Bodaj by nie. Ktosi našiel jeho srnca! Toho srnca, na ktorého striehol dva dni. Takže on sa snaží, morduje, lebo vykopať jamu uprostred potoka nie je len tak, a keď je všetko hotové, mäso zmizne. Ešteže má doma zásoby. Veď furmani prídu zajtra po polnoci. To je ten čas, keď nočný vartáš zvykne kričať, že deň nadobro skončil, všetko je v poriadku a sám si ide na hodinku schrupnúť kamsi do kríkov. Tým si bol istý. Neraz ho pozoroval.
       Zabalil svoju pušku do handier napustených petrolejom a ukryl ju v dutine stromu. Dieru zamaskoval machom a zlostne ako Perún kráčal Richnavou. Jeho sklamanie a zlosť však boli ničím v porovnaní s tým, čo nasledovalo.
       Pred domom stál rebrinák s dvoma koňmi, na ktorý nejakí chlapi vyložili sud. Jeho sud, kde mal v soli naložené mäso, čo mohol zajtra predať. Ešte aj tie hrnce s gulášom rozložili okolo. A čo ak našli aj tú koženú tašku s peniazmi? Rozhrabávali aj seno? Úzkosť sa mu vkradla do duše, akoby to nebolo jedno. Majú predsa dosť, aby ho mohli zavrieť. Bude pozerať na svet cez zamrežované okno? Namiesto k žene sa túliť k studenej stene väzenskej cely a diviačie, srnčie či zajačie fajnoty nahradí dennodenná hrachová kaša? Tou vraj kŕmia kriminálnikov najčastejšie. Ale on neznáša hrach! Ešte raz pozrel cez tmu na svoju ženu a deti. Nezbadali ho ani oni, našťastie ani žandári. Otočil sa a utekal nazad do hory. Sám ešte netušil kam, ani na ako dlho.

       Prešli roky a Mytúša viac nebolo. Niektorí ľudia, najmä ženy, krútili hlavami, že sprostejšieho chlapa hádam na svete niet. Veď už si mohol odsedieť trest, vrátiť sa domov a žiť s rodinou. Opustil ženu, opustil deti. A možno si na nich ani nespomenie. Takýto muž je čistá hanba! Iní, tí, čo ho poznali lepšie, sa oň skôr strachovali. Vraveli, že možno je už po ňom. Azda niekde v lese plano stúpil, zlomil si nohu, alebo sa zosypal zo skaly. Každopádne verili, že jedného dňa nájdu jeho telo, možno len kostru a to bude pohreb, aký ešte Richnava nezažila. Keď sa jeho žene minuli nasporené peniaze z predaja mäsa, rodina žila ako čistá chudoba. Nebyť zopár súcitných gazdov, možno by aj pokapali.
       Ako čas šiel, kadečo sa zmenilo, ba vlastne všetko. Českí žandári sa stali minulosťou, rovnako ako Československo. Za Slovenského štátu dupotali Richnavou gardistické čižmy, potom i tie nemecké a ľudia museli pod dozorom kopať zákopy, aby vraj zastavili blížiacich sa Rusov. Nemci, spočiatku milí páni, čo rozdávali deťom cukríky i čokoládu, na konci vojny besneli a svoju pravú tvár ukázali vtedy, keď vypálili celú Richnavu. Ľudia s plačom utekali do Kluknavy, do Hrišoviec, do Slatviny, kamkoľvek. A potom, keď konečne prišla sloboda, tak draho vykúpená plameňmi, sa ľudia stretli opäť. Začínali odznova, aby kameň po kameni postavili opäť niečo, čo by mohli nazvať svojim domovom. Vtedy ako blesk z jasného neba prišla správa, že do Richnavy sa vrátil Mytúš. Neprišiel v strachu, či ešte platí zatykač českých žandárov. Ba neprišiel ani s pokorou, padajúc na kolená pred svojou ženou a deťmi, prosiac o odpustenie. Vrátil sa ako hrdina. Na jeho uniforme I. československého armádneho zboru sa leskla medaila za chrabrosť. Keď prechádzal zhoreniskom bývalej dediny, vzbudzoval rešpekt a ľudia naň hľadeli priam s posvätnou úctou. Veď je to človek, ktorý bojoval pod vedením samotného generála Ludvíka Svobodu! Spolu s Rusmi vyhnali nenávidených Nemcov, priniesli mier a nádej na lepší život. Zastal až tam, kde kedysi stával jeho domček a vypytoval sa na ženu a deti. Keď ich našiel, dlho sa objímali a plakali všetci.
       Pár chlapov, čo ho videli, začuli i jeho slová: „My tu už nič stavať nebudeme! Ideme do Vlachov. Po spišských Nemcoch sme dostali dom i poriadny kus poľa. Poďte, začneme znova. Veľmi ste mi chýbali.“

čitateľov: 906