login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Zlostný Jozef

@ :: Poviedky ::     Jun 09 2006, 15:26 (UTC+0)

Poh¾ad na dvor oknom z jedného vyšnomyšlianského domu

Miesto: Vyšná Myšľa
Čas: jar 1935
Autor: Slavomír Szabó
Anglická verzia / English version

       Jozef bol poriadne nahnevaný. Mračil sa, nervózne poklepkával prstami po stole a vzduch nasával nosom tak zhlboka a hlasito, až to bolo počuť i od dverí. Napriek tomu to bolo ráno ako každé iné. Jozef bol totiž nahnevaný vždy. Rozčúlilo ho slnko, ak mu zasvietilo do očí, vietor, keď fúkal, kohút pri kikiríkaní, mačka, čo sa priplietla do cesty, vàzgajúce vráta i mláka na dvore. Ale zo všetkého najviac ho rozčuľovali ľudia. Keď sa naň niekto usmial, vynadal mu, že sa škerí ako sprostý. Ak bol niekto vážny, poslal ho do psej matere, a ani vlastne nevedel prečo. Len tak, zo zvyku. Kdesi z håbky jeho duše vyvierala zlosť a šírila sa do okolia tak citeľne, že sa mu všetci radšej vyhýbali. Nečudo. Na druhej strane, azda ho vedeli i trochu pochopiť.
       Jozef sa už narodil ako mrzák. Jednu nohu mal kratšiu a čudne skrútenú, trochu bokom, akoby sa mu išla vykåbiť. Ešte ako malý chlapec smutne pozeral, keď sa ostatné deti rozbehli dole dedinou, aby sa vykúpali v Olšave. Keď sa s nimi chcel hrať na skrývačky, vždy ho našli, lebo zatiaľ čo niekto odpočítaval, on sa vždy dokázal skryť len za najbližší roh. A potom neskôr, keď chlapci zvàtali dievčatá na tancovačkách, on radšej ostal doma rúbať drevo. Všetkým mohlo byť jedno, koho si namiesto tých klátikov predstavoval. al sekerou celé hodiny, silu čerpal z krivdy, čo ho stavala bokom od ostatných. Až keď sa úplne vysilil, vzal svoje dve palice, oprel si ich pod pazuchy a dokríval do izby, kde sa hodil na posteľ, aby zaspal.
       Zlosť sa stala jeho vernou spoločníčkou, s ktorou si líhal i vstával. ¼udia sa ani nepamätali, či ho niekedy videli usmiateho. Ba raz, ale i keď sa vtedy vyslovene nesmial, vyzeral aspoň na chvíľku spokojný. Stalo sa to, keď už nad ním všetci dávno mávli rukou, že azda len sám dožije, veď načo komu takú kaliku. Ale on si našiel nevestu. Máriu z Nižnej Hutky, čo súhlasila, že áno, vezme si ho a bude mu verná až do smrti. Chudobná bola, bez majetku, bez vena, ale ľúbila ho.
       Jozef sa už nepamätal, kedy ju prvý raz udrel. Ani či to bolo päsťou, alebo s bakuľou. Dokonca si už nepamätal ani to, keby ju udrel naposledy. Robil to často, viackrát denne, takže takej všednej veci nevenoval pozornosť. Ferko, ich syn, s ním hovoril tiež len keď musel a rovnako jeho chovanci. Jozef s Máriou si totiž ešte vzali do opatery tri deti zo sirotinca. Mnohé rodiny z Vyšnej Myšle to takto robili a dostávali za to od štátu peniaze. A tam, kde hlava rodiny kríva, zlosťou vrčí a vybuchuje, sa naozaj zíde každá koruna.

       „Kávu budeš?“ opýtala sa Mária potichu.
       Jozef zdvihol hlavu, prstami na chvíľku prestal klepkať po stole, potom silno nasal vzduch a vyštekol: „Hej. Myslíš, že čo?! Že tu sedím, lebo nemám roboty?“
       „Ja len,“ pokračovala Mária, „že už je hotová. Ale ešte bude horúca. Dať ti ju už teraz?“
       „Daj ju sem, preboha, veď vidíš, že čakám! A čo má byť, studená? Však nie som decko, že by som sa oparil!“ odprskol Jozef a Mária rýchlo položila hrnček na stôl.
       „Fero, Jano, Tóno, Štefan? Už sú v škole?“ pozrel na ňu potom, ako fúkol do čiernej cigorky, z ktorej ešte stúpala para.
       „Už hej, už išli.“
       „A kožu priniesli? Mali mi ju doniesť z pôjda, nech môžem robiť.“
       „Neviem, hádam hej. Pozriem sa,“ kývla plecom Mária.
       „Jednu vec! Jednu jedinú vec chcem, aby urobili, ale tu nikto nič nevie! Ja poleziem hore? Dobre, veď čo! Veď prečo by nám pomohli deti, nie? Hlavne, že sa najedli a už aj odišli!“
       „Veď nekrič, pozriem sa,“ snažila sa ho utíšiť Mária.
       „A budem kričať! Budem, keď sa mi chce! Ešte mi tu budeš rozkazovať, či môžem hovoriť?!“ zvrieskol a schytil palicu. Šmaril ju za Máriou, ale tá našťastie práve prešla dverami do izby, takže bakuľa len tresla o stenu a padla na dlážku.
       „Všetko je v poriadku, kožu máš pri posteli. Len si si to ráno nevšimol,“ zaznel z izby ženin hlas, a potom sa len mihla ako vstúpila späť do kuchyne, aby ňou prešla a vybehla na dvor.
       „Hej! Späť!“ zakričal a ustráchaná Mária vošla nazad do dverí.
       „Daj mi sem bakuľu,“ ukázal na palicu, čo len pred chvíľou po nej šmaril a priložil si hrnček k ústam. Po tom ako mu ju podala, odišla a on osamel.
       Vedel, čo ho čaká. Najskôr prichytiť chromú nohu k zdravej koženými remeňmi, nech sa mu neplantá, keď vezme svoje palice a začne chodiť. To už dávno vymyslel, ako si tým pomôcť. A potom začne robiť. Na dnes prácu mal. Čo aký bol nevľúdny, ľudia k nemu občas, keď potrebovali, predsa len zašli. Opravoval topánky. Tomu opätok, inému podrážku, a teraz to bolo ešte o niečo lepšie. Imro, sused z dolnej časti Myšle, si dal na čižmách vymeniť celú sáru.
       Jozef natiahol ruku a zo stola vzal balíček cigariet. Zorky. Chutili mu aj Vlasty a Memphisky, ale tie boli drahšie. Fajčenie, to jediné ho upokojovalo, nechávalo na chvíľku zabudnúť na skutočnosť. S pôžitkom potiahol prvý šluk a dym vyfúkol proti svetlu okna.
       „Joži, doma si?“ ozvalo sa zvonku a za sklenými tabuľami sa mihla akási postava. Hneď nato sa vo dverách zjavil Imro.
       „Nevieš spať, alebo čo?“ začudoval sa Jozef.
       „Tie moje čižmy máš?“
       „Čože?“
       „Či máš moje čižmy,“ zopakoval Imro, chlap v najlepších rokoch, ktorý si azda viac ako iní potrpel na parádu.
       Jozef sa nadvihol, aspoň toľko, čo mu noha dovolila a pozrel mu priamo do očí: „Si spadol na hlavu? Veď je ráno, nie? Povedal som, že dnes budú, tak dnes budú! To som mal robiť v noci? Príď večer!“
       Imra ani neprekvapilo, akým tónom sa s ním rozprával. Veď inakšieho si ho ani predstaviť nevedel. Len zamrmlal, že dobre a hneď sa vytratil. Jozef si opäť sadol, ale ako sa pokúšal pritiahnuť si stoličku ku stolu, nejako nešikovne sa mu pošmykla ruka a cigareta padla na zem. Aj sa trochu odkotúľala, a to ďalej než mohol dosiahnuť. Pokúšal sa ju pritiahnuť palicou, ale len čo ju rozpučil až zhasla. Zaklial. Poriadne, od srdca a potom ešte raz. Jeho ranná cigareta! Pôžitok, pri ktorom k nemu neprehovorí ani žena, ani deti, lebo vedia, že je to jeho jediná radosť. A naraz ten frajer, čo sa už nevie dočkať parádnych čižiem, mu v dome buntoší, keď si vychutnáva prvé šluky! Ešte raz zaklial, vypil svoju obilnú kávu na dúšok, vzal kožené remene a začal si nimi priväzovať nohu.

       Vonku medzitým začal krásny jarný deň. Na dlhom dvore rástla prvá tráva, pobehovali sliepky a na jeho konci, tam ako vedľa seba stáli tri stodoly, si do tieňa ľahol pes. Mária odišla za dedinu uviazať kravu nech sa napasie, a potom do obchodu. Potrebovala dokúpiť petrolej a margarín. Všetko si presne naplánovala, aby stihla ešte včas zájsť na pole a dohodla sa s chlapmi, kto a za čo im poorie zem.
       Z dverí domu vyšiel Jozef. Nohy zviazané dovedna, vysoké palice opreté až pod pazuchami, raz bakule, raz nohy, raz bakule, raz nohy, presúval sa známym kolísavým spôsobom na lavičku k stodole. Chcel robiť ihneď, ale čosi mu chýbalo. Bola to tá chvíľka pohody, pokoja, čo v krátkych dúškoch nasával s cigaretovým dymom. Po tom, ako mu ten sprosták Imro, inak ho ani nazvať nevedel, prerušil jeho tabakové rozjímanie, netúžil viac po ničom, než si znovu poriadne potiahnuť z cigarety. Robota chvíľu počká, veď všetko stihne.

       „Horí, horí!“ kričali deti, ktoré zbadali oheň ako prvé. Vyrútili sa zo školy, bežali dole ulicou a Márii skrížili cestu. Až odstúpila nabok, aby do nej niektoré nevrazilo. Rozhliadla sa, ale príliš dlho nepozerala, pretože rovnaký výkrik sa ozval aj odniekadiaľ spoza rohu. Ulicou prebehli ďalší ľudia, vyzeralo to vážne. A všetci smerovali tam, kde i ona.
       Preboha! Jozef! – len toľko jej v tej chvíli preletelo mysľou, že čo ak sa plamene, nebodaj, chytia aj ich domu a dnu je jej muž. Ktovie, či si už zviazal nohy, aby vedel vyjsť von? Kde to vlastne horí?
       Bežala. Naboso sa nedalo tak rýchlo, ako keby sa obula, ale čižmy nechala doma; šetrila si ich. Spod šatky jej po spánku stiekla kvapka potu. Zadychčala sa, nezastávala, zlá predtucha sa menila na skutočnosť. Všetci bežali tam kde stál ich dom. Už zbadala aj dym, a potom plamene. Veľké, oslepujúce, šľahali k oblohe z veľkých slamených striech troch stodôl. Dom našťastie nezasiahli, ale prostredná stodola bola ich.
       Na gánku pri dome stál Jozef. Vydýchla si. Nekričal, nevolal o ratu, len bezradne pozeral a v rukách zvieral svoje palice.
       „Chvalabohu, chvalabohu,“ pobehla k nemu Mária, jemne sa dotkla jeho ramena, ale potom vbehla do domu a hneď s vedrom von.
       „Ja...“ zavolal za ňou Jozef, ale nevedno čo. Jeho hlas zanikol v kriku ľudí, čo sa zbiehali.
       „Vodu, rýchlo vodu!“ volal ktosi, ale čo tu pomôže päť, desať, či dvadsať vedier? Keď vzbåkne slamená strecha, je to ako fakľa. A keď je taká veľká ako na stodole? A na troch?!
       Jozef stál, zdalo sa, že sa trasie, už ani nemukol, len jemné pohyby svalov na jeho napätej tvári dávali jasne najavo, čo sa v ňom odohráva.
       Páľava plameňov naplnila celé okolie, k požiaru sa už ani nedalo priblížiť. Horeli aj drevené steny, chytil sa i blízky strom. Ktovie čím to je, ale potvrdí to hádam každý kto videl veľký požiar. Ak vzbåkne aj za pekného počasia, po chvíľke sa ako naschvál zdvihne vietor. Teraz išlo hlavne o to, aby horiacu slamu nerozvial na ďalšie domy.
       „Hasiči! Všetci nabok, ide striekačka!“ zvolala zrazu Mária, čo si ako prvá všimla chlapov tlačiacich nové prapodivné zariadenie. Veľká kovová nádrž s piestom a hadice z oboch strán. Jednu už spustili do studne, druhú, ukončenú kovovou píšťalou, namieril Imro na stodoly. Muži začali pumpovať. Chlapi z hasičského zboru, dedinskí dobrovoľníci, čo len nedávno skúšali novú striekačku pri Olšave, netušili, že ju využijú už tak skoro.
       Prúd vody vyšľahol priamo do plameňov. Možno to i zasyčalo, ale pre praskot dreva a krik to nik nepočul.
       „Pumpuj, pumpuj!“ súril chlapov Imro, práve ten, čo si ráno prišiel po čižmy.
       Chlapi prehýbali páku zo strany na stranu, ruky začali bolieť, páľava nabádala odísť hádam trochu ďalej, ale nikto sa to nedovážil navrhnúť. Treba zachrániť, čo sa dá. Ostatní zatiaľ vytvorili reťaz, podávali si vedrá, ale tie zasa vyliali skôr na zem, než priamo do ohňa, lebo veľmi blízko už ísť nemohli.
       „Padne! Pozor, už praská!“ zakričal Imro, prehlušil všetkých a sám začal tlačiť striekačku ďalej od požiaru. Chlapi sa pripojili, a bolo to v poslednej chvíli. ¼udia sa rozbehli kam mohli, len preč, čo najďalej. A urobili dobre. Najskôr sa zrútila prostredná stodola, s rachotom dopadla na zem a milióny iskier sa vymrštilo do vzduchu. Padali na hlavy dedinčanov a pálili. Aj kusy horiacej slamy leteli vzduchom a len čo pristáli na zemi, ľudia po nich dupali, zalievali ich vodou.
       Jozef stál naďalej bokom od všetkých. Držal sa svojich palíc a mlčal. Stodola mu zhorela, hneď po nej padli aj ďalšie dve, ale on nemohol robiť nič. Dobre vedel, že by len zdržiaval, zavadzal.
       Mária sprostred dvora pozerala na strechu domu, potom ho obehla aj z druhej strany, aby sa ubezpečila, že tam nezavialo nič, čo by ich mohlo zapáliť. Viacero ľudí takto odišlo, kto ku svojmu domu, kto po celej dedine pozrieť, či sa plameň nešíri. Pri zrútení poslednej stodoly totiž vietor zafúkal tak silno, že veľké chuchvalce horiacej slamy rozniesol naširoko.
       „Buďme radi, že je jar a stodola prázdna! Inak by z toho zhorela celá dedina!“ vykrikoval Imro, akoby to nebolo každému jasné. Potom ale kázal, že zasa treba pumpovať a striekačku prisunúť k stodolám bližšie. Teda aspoň k tomu, čo z nich ostalo.
       Zatiaľ, čo ostatní hasili, Jozef vošiel do kuchyne a sadol si za stôl. Palice oprel o stenu a tvár vložil do dlaní.
       „Môžeme? Len sa napijeme vody,“ ozval sa odrazu známy hlas. To syn Ferko, ale za ním aj Janko, Tónko a Števko nesmelo nazreli do domu.
       „Čo, vy nie ste v škole?“ pozrel na nich Jozef.
       „Niekto dobehol, kričal na chodbe, že horí, všetci sme utekali pozrieť sa. Aj učiteľ,“ snažil sa vysvetliť Ferko.
       „Vedro vzala mama, musíte si vodu natiahnuť zo studne, tu sa nenapijete,“ rozložil rukami Jozef až nezvyčajne pokojne, bez kriku.
       „Máme ostať doma, alebo ísť späť do školy?“
       „Choďte naspäť, toto tu nie je pre deti,“ zložil Jozef opäť tvár do dlaní.
       Opäť osamel, len zvonku doliehali hlasy. Máriin žalostný, čo nemal ďaleko od plaču, Imrove strohé príkazy i tie ďalšie, čo sa prelievali jeden cez druhý. O chvíľku nato však ktosi vzrušene volal, kričal oveľa hlasnejšie než ostatní, že nech, preboha, berú striekačku a idú dole, lebo u Eleka horí strecha. Že to iste tá horiaca slama doletela až na koniec dediny.
       Hurhaj na dvore postupne stíchol, hasiči odišli, ostalo tam už len zopár ľudí, čo vedrami zalievali zvyšky padlých stodôl. Jozef nevedel, ako dlho tak nečinne a potichu sedel. Dve hodiny, tri? Hlavu zodvihol, až keď si vypočul rozhovor. To Tereza, horná suseda akurát pred oknom vykladala Márii, že dole zhorel celý dom. Chudáci starkí, čo tam bývali. Boh im nepožehnal potomka, žili sami a nakoniec v starobe prišli o všetko. Ale Jano Marcinko im hneď povedal, že má voľnú izbu. Nech už len neplačú, veď život je o tom, že človek človeku pomôže ak treba. Aj Marcinkova žena pritakala, že nech len prídu, vraj môžu u nich bývať.
       „A to ani nie sú rodina. No nie je to pekné?“ dokončila Tereza a Mária prikývla.
       Práve v tej chvíli vyšiel na priedomie Jozef. Pozrel si na ženu, na susedu, a potom tam, kde namiesto stodôl ležalo už len niekoľko dymiacich trámov.
       „Ja tu asi veľa nenarobím, veď vieš, vedro neodnesiem,“ pozrel na Máriu. „Ale pôjdem urobiť tie čižmy. Imrovi. Sľúbil som mu, že dnes budú hotové. Musím sľub splniť,“ povedal ticho, nezvyčajne ticho, ľútostivo, až to obe ženy prekvapilo. Nikdy takto nezvykol. Potom sa opäť oprel do palíc a vošiel dnu, do izby, tam, kde ho čakala jeho robota...


***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.



























čitateľov: 7906