login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Apr 20, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(252)

vložiť obrázok do galérie

Jedna puška, jeden zajatec!

@ :: Poviedky ::     Dec 30 2005, 05:29 (UTC+0)

Vstup do Jasovskej jaskyne v súčasnosti. Počas II. svetovej vojny sa v nej vyše pol roka ukrývali vojaci, ktorí emigrovali z maďarskej armády, pretože odmietali bojovať na strane Nemcov proti Rusom. Približne od Vianoc 1944 do oslobodenia sa tu ukrývalo aj približne sto obyvateľov Jasova.

Miesto: Jasov
Čas: 20. január 1945
Autor: Slavomír Szabó

       Ešte krok! Nie, ešte dva a musím sa hodiť na zem! Teraz! - zadychčaný Gejza sa zvalil do snehu ako vrece zemiakov. Hneď zrána sa vyštveral hore na Jasovskú skalu, pretože z toho ozrutného brala je výhľad do celého okolia a dnes sa isto bude na čo pozerať. Chladilo ho, oziabalo, nepomohol ani ten hrubý kabát, čo nosil azda už aj jeho dedo. Slnko síce svietilo, ale také zubaté; mráz bol silnejší a prenikal až do špiku kostí. Ešte sa trochu nadvihol a jeho pohľadu, tam dole pod ním, sa roztvorila celá okolitá krajina. Jasov, kláštor, ba i okolité dediny mal ako na mape. Oslepovalo ho. Ak lúče dopadajú na sneh, oči prižmúri každý. Nieto ešte on, čo celé týždne žije v jaskyni ako dáky pračlovek a zvykol sa už nazerať na veci cez tmu.
       Dobre, bude dobre, ak neprídu lietadlá. Ozaj, lietadlá – vrhol pohľad na nebo, ale hneď sa aj upokojil, pretože žiadne nevidel. Určite by ich aj počul, ak by sa zasa ukázali, a tak si vyhliadol najbližšiu skupinku stromov, ku ktorej by v prípade nebezpečenstva utekal, aby sa ukryl po spleťou konárov.
       Písal sa 20. január 1945 a Gejza vedel, že dnes sa rozhodne o všetkom. Že dnes prídu Rusi a ak sa bude strieľať, uvidí to, o čom možno, ak to prežije, bude rozprávať aj svojim vnukom. Zatiaľ boli síce jeho deti malé, na vnukov ešte nemal ani pomyslenia, ale napadlo mu to, až sa usmial. Zvláštne. Človek sa dokáže zasmiať aj v situácii, ktorá by ho inak za normálnych okolností desila. Ale čo je vlastne normálne? To, že sa ľudia zabíjajú, strieľajú po sebe z diel? Keby mu to niekto hovoril tak pred desiatimi rokmi, asi by mu poťukal po čele. A napriek tomu prežil chvíle, v ktorých videl krvácať, umierať vojakov, tých, čo sa nikto nepýtal, či si chcú natiahnuť uniformu, bežať zo zákopu do zákopu a strieľať na mužov, čo stoja na druhej strane frontovej línie.
       Tok jeho myšlienok, ktoré ho navádzali na hlbšie rozjímanie, prerušil zvuk samopalov a výbuch. Možno mína, možno bomba. Videl všetko ako na dlani. Domy, cesty, zasnežené polia i okraje lesov. Ľudí však nie. V tejto chvíli všetci sedeli doma ukrytí v pivniciach, alebo v jaskyni. Už nebolo pochýb, že nastáva čas zlomu a namiesto nemčiny sa v Jasove čochvíľa ozve ruština. Ale koľko krvi dovtedy pretečie? A čia?
       Pohľadom zastal na zvyškoch kostolnej veže, čo Nemci vyhodili do povetria. Chrám, v ktorom ho krstili, v ktorom si bral svoju manželku pre tvárou Boha, v ktorom krstili i jeho deti. A nebola to len kostolná veža, čo padla za obeť výbušninám. Tiež elektráreň, komín parnej píly v neďalekom Počkaji, všetky mosty v dedine, ale i horáreň v Teplici. Zničili tak miesta, ktoré by mohli tvoriť strategické hniezda pre Rusov . Komín i kostolnú vežu vyhodili do vzduchu, pretože odtiaľ by mali ostreľovači dobrú pozíciu a mohli by narobiť strašné škody. Vysoké veže Jasovského kláštora však nechali nepovšimnuté. Žeby len predsa mali pred niečím rešpekt? Nakoniec, v kláštore mali Nemci aj nemocnicu pre svojich vojakov. Tých dovážali najmä z okolia Mokraniec, kde sa tuho bojovalo už niekoľko týždňov.

        „Gejza, videl si niečo?“ ozvalo sa mu za chrbtom, až sa strhol. Nepočul prichádzať nikoho, no napriek tomu stál priamo nad ním Ďuri. To ho len utvrdilo v tom, že dnes sa až priveľmi zaoberá vlastnými myšlienkami namiesto toho, aby bol v neustálom strehu.
        „Kde si sa tu vzal?“ spýtal sa namiesto odpovede. „No nestoj, ľahni! Chceš, aby ťa zdola videli?“
        „A čo? Keď ma uvidia, polezú tu hore, aby ma ponaháňali? Tí dnes majú iné starosti! Už prišli?“ prezvedal ďalej a Gejzovi tým liezol dobre na nervy.
       Pozrel do Ďurovej zarastenej tváre, týždeň neoholené strnisko zakrylo jeho inak večne hlúpy výraz, pretože nikdy výnimočnou inteligenciou nevynikal, ba práve naopak. A že tu prišiel práve on!
        „Keď nechceš ľahnúť, zmizni!“ prikázal mu ostro, ale Ďuro sa ešte hlasito zasmial.
        „No dobre, pán veliteľ! Keď ty povieš, tak neradno odporovať.“
        „Načo si sem liezol? Aby sme sa hádali?“
        „No, keď ty povieš, tak neradno odporovať,“ vyrýval Ďuro naďalej, opakoval sa nielen slovami, ale i úškrnom a Gejza cítil, ako mu začína bubnovať krv v sluchách. Nie pretože sa zdola opäť ozvali samopaly, ale že práve dnes, v čase, čo si chcel vryť do pamäti, sa k nemu prikmotril človek, ktorého by si tu prial najmenej. Čo od neho môže očakávať? Že začne zo skaly hádzať kamene, alebo mávať, aby po nich začali strieľať?
        „Aha na vežu. Dobre ju zničili, no nie?“ ukázal Ďuri natiahnutou rukou na zničený kostol.
       Gejza si všimol jeho dlhé a špinavé nechty, až ho prekvapilo, že niečo také môže mať človek na ruke.
        „Dobre ju zničili? To je dobre?“
       Ďuri mykol ramenami.
        „Aj kláštor mohli, však míny tam už boli. Ale mnísi im dali kríž! Veľký a celý zo zlata, vykladaný drahými kameňmi!“ s úžasom a leskom v pološialene belasých očiach vyklopil Ďuri. „Keby ho tu tak Nemci zabudli...“
        „To ti kto povedal?“ prekvapil sa Gejza.
        „Čo?“
        „No o tom zlatom kríži.“
        „Čo o tom zlatom kríži?“
        „Kto ti povedal, že mnísi dali Nemcom zlato, aby im nevyhodili kláštor do vzduchu?“
        „Hej, tak to bolo, že Nemci chceli vyhodiť obe veže kláštora, tak im mnísi dali poklad.“
       Gejza to vzdal. Pochopil, že nemá význam pýtať sa Ďuriho na čokoľvek. Správa o zlatom kríži ho síce zaujala, ale nemal partnera na zdravý rozhovor.
       Dole pod kopcom nastal akýsi pohyb. Muži v kabátoch, dozaista Nemci sa presúvali odkiaľsi z okraja lesa do mestečka, aspoň to tak vyzeralo, ale nakoniec Jasov obišli zboku.
        „Utekajú?“ spýtal sa Ďuri.
        „Asi,“ zamrmlal Gejza a teraz sa chcel postaviť on, pretože ho už skala zdola dobre chladila. Aj sa začal dvíhať, keď sa mu ozvala bolesť v ruke. Zle zhojená zlomenina. V tom sa ozval čudesný hukot. „Lietadlá,“ vykríkol a bolesť-nebolesť, razom stál na nohách a utekal pod stromy. Zastavil sa až pri kmeni, ku ktorému kľakol, akoby sa chcel modliť. Zdvihol zrak k oblohe, čo presvitala pomedzi zasnežené konáre, ale hluk v tej chvíli prestal.
        „Skáčeš ako Gizela,“ zarehotal sa Ďuri.
        „Ako kto?“
        „Gizela Krividová,“ vysvetľoval Ďuri.
       Áno, presne pred týždňom nad Jasovom preleteli ruské lietadlá a strieľali na všetko, čo sa pohlo. Zabili dve ženy. Gizelu Kirivdovú a Máriu Taisovú. Že boli práve na dvore, bežali sa ukryť, ale nestihli.
        „To sa mi vôbec nezdá smiešne! Naviac, strieľali na nás Rusi. Práve tí, čo tu prichádzajú vyhnať Nemcov!“ s neskrývanou zlosťou precedil Gejza cez zuby.
        „To neboli Rusi,“ oponoval Ďuri.
        „Jasne som videl červené hviezdy na krídlach!“
        „Nemci sa dohodli. Nepočul si? Na lietadlá dali ruské hviezdy, dohodli sa, že po nich nebudú strieľať a poslali ich nad nás, aby nám nahnali strach. Že keď tu príde nové vojsko, aby sme sa mu vyhýbali a nepomáhali.“
       Gejza musel uznať, že to, čo vravel Ďuri, malo istú logiku. Čudoval sa len, s akou istotou tvrdí veci, o ktorých kolujú len dohady. Sprostáčikovi je všetko jasné – pomyslel si a rozhodol sa, že viac času tu s ním tráviť nebude a vráti sa dolu do jaskyne. Len čosi zamrmlal, že ide preč, ani nečakal na odpoveď a už kráčal proti svojim starým šľapajam, ktoré ostali z cesty hore.

       Keď Gejza zdolal aj ten posledný svah a ocitol sa blízko rieky Bodva, dumal nad vlastným postavením. Teraz je každý normálny človek kdesi v úkryte. Len jemu napadlo, že sa na to všetko pozrie z bezpečného miesta s vyhliadkou, a namiesto toho sa teraz vytŕča na ceste, kde ho každú chvíľu môže trafiť nejaká guľka. Mohol vedieť, že Ďuri dostane rovnaký nápad ako on?
       Rozbehol sa. Zdalo sa mu, že dupotom svojich krokov a hlasitým dychom napĺňa celé okolie. Vtedy svojim vnútorným zrakom uvidel manželku Máriu a synov. Ako len naňho pozerali, keď im povedal, že chce vidieť boje zo skaly! Nie, žena sa s ním nehádala, naokolo bolo ľudia a ona naň nikdy pred cudzími nezdvihla hlas. Ale ten pohľad! Strach a výčitky z jej očí priam sršali. Keby ho teraz niekto trafil?
       Nestalo sa. O chvíľu ho pohltila tma jaskyne. Vodnaté blato mu zažblnkotalo pod starými topánkami a hneď na to už uvidel plamene prvého ohňa. Niektorí ľudia sa tu skrývali už od Vianoc. Už vtedy pri Mokranciach zúrili boje. Boli tu celé rodiny, mnohí si tu doniesli aj postele. Jasovská jaskyňa, plná podzemnej krásy, teraz poskytovala úkryt pre tých, čo volili radšej život v tme, než riziko zabitia.
        „Si tu? Čo už prišli?“ spýtal sa Imro, jeho brat, prvý človek, ktorého stretol skôr než zašiel hlbšie do labyrintu chodieb.
        „Počul som streľbu, ale iste aj vy. Videl som zopár Nemcov, ako obchádzali mestečko, ale viac nič. Radšej som sa však vrátil. Kde je Mária?“
       Ani poriadne nedopovedal, a už ju zbadal ako mu kráča oproti a synovia hneď za ňou. Boli to zvláštne chvíle. Počuli, aj keď to ešte nemali celkom overené, že Rusi oslobodili Košice už včera. Nemci nekladú veľký odpor, aspoň doposiaľ ho nekládli, skôr utekajú, lebo im hrozí, že ich Rusi celkom obkľúčia a stratia možnosť úniku.
       Ako Gejza mlčky sedel a pozeral do plameňov, nad hlavou sa mu klenul jaskynný strop plný rôznych kvapľov, z ktorých odkvapkávala voda do početných mlák. Čľup, čľup – to bol jediný zvuk, ak si odmyslíme praskot ohňa. Muži, ženy, deti, všetko mlčalo. Tam, na opačnej strane dómu, ako sa oddeľuje jedna z chodieb, mali svoje miesto mníšky. Veľký kláštor patril premonštrátom, mužom, ale mníšky mali v Jasove tiež svoje miesto. Od chvíle, keď sa na okolí ozývala streľba stále častejšie, prišli aj ony do jaskyne.
        „Mali sme šťastie, že sme nemuseli na front,“ prehodil do ticha Imro.
        „Šťastie, ozaj šťastie. Mne stačilo tých pár týždňov, čo ma vláčili po vyšetreniach. Maďarskí dôstojníci si mysleli, že simulujem, keď hovorím, ako ma bolí tá ruka. A veď som aj trocha. Ale každý vidí, že je to zle zrastená stará zlomenina, takže to bolieť môže,“ ukázal Gejza na pravicu, ktorá, i keď trochu deformovaná, mala inak sily dosť. Ako mlynár nosil aj desiatky vriec denne a dalo sa. Ale keď ho povolali do vojska, radšej sa vždy krútil od bolesti, kým nedostal papiere, že nie je schopný boja. Ten dokument si chránil ako oko v hlave.
       Horšie to bolo s Imrom. Už od detstva mal problémy so zrakom. Nevidel poriadne do diaľky. Ale tešil sa, že ho kvôli tomu k armáde ani nepovolali. Nie ako tých vojakov v maďarských uniformách, čo sedia tam obďaleč pod kamenným výklenkom.

       Ozvala sa streľba. Dunelo to riadne, akiste kanóny, pretože to počuli až do vnútra. Pohľady všetkých prítomných sa akosi naraz obrátili na maďarských vojakov, tých, čo ušli z armády, a teraz tu vysedávali aj z puškami. Mnohí z nich boli Slováci, čo mali len tú smolu, že žili na území, ktoré v roku 1938 pripadlo Horthyovskému Maďarsku. Nechceli bojovať, a už vôbec nie s Maďarmi na strane Nemcov. Ale čo mali teraz robiť? Vyjsť von a strieľať? Po kom? Po Nemcoch? Veď keby videli Rusi ich uniformy, museli by sa brániť proti útoku z oboch strán! Nie, lepšie bolo prečkať ešte pár hodín a potom azda príde sloboda.
       Čas sa dal merať kvapkami padajúcimi zo stropu, či množstvom dreva, ktoré hltali plamene. Aj hodinkami, ak na ne niekto pozeral v blízkosti ohňa. Inak tu bola tma. Tma, v ktorej sa ukrývalo asi sto ľudí čakajúcich na správu o ďalšom osude Jasova. Rozostrieľajú mestečko kanónmi? Budú ho bombardovať lietadlá? Trvalo dlhú chvíľu, kým sa ozvali prvé kroky. Niekto prichádzal.
        „Kde ste? Ľudia? Sú tu Rusi! Rusi!“ volal neznámy, jeho hlas sa ozýval v jaskyni akosi neprirodzene. Za ním kráčali akési dve postavy, zatiaľ bolo rozoznať len čierne siluety. Až keď pristúpili bližšie, každý spoznal Arpáda. Za ním stáli dvaja ruskí vojaci.
        „Ako? Ako je vonku? Počuli sme delá,“ pýtal sa Imrich.
        „Delá? Hej, ale pri Mokranciach. Nemci utiekli! Už z rána sa dali do pohybu, niektorí aj v noci. Tí poslední, čo tu museli ostať, bežali niekam na Poproč! A toto sú osloboditelia,“ hrdo, uvedomujúc si svoju pozíciu očakávaného posla, vyriekol Arpád.
        „Kde soldáty?“ opýtal sa jeden z Rusov. Očami prechádzal z tváre na tvár, všetkých si prezeral držiac v ruke pripravený samopal. Zavládlo ticho.
        „Soldáty? Aha, vojaci!“ zasmial sa Arpád zaskočený situáciou, a hneď sa snažil všetko vysvetliť. „Povedal som im, že sme mali Nemcov plné zuby! Že nie každý, kto musel do armády, bojoval proti Rusom. Aj tu máme tých, čo radšej utiekli, akoby na nich strieľali. Kde sú?“ rozhliadal sa Arpád na všetky strany.
       Na druhom konci sa zdvihlo šesť postáv v špinavých maďarských uniformách. Rus mal zbraň pripravenú na streľbu. „Stoj!“ zakričal, keď ich uvidel a namieril rovno na nich. Ten druhý hneď vydal povel, nech dajú ruky nad hlavy a pribehol k nim. Zo zeme začal zbierať pušky. Bolo ich štrnásť.
       Arpád sa zarazil, niečo také nečakal, veď to myslel dobre, a teraz tu vládlo napätie, ktoré mohla ukončiť streľba. „Sú to naši! Prišli tu už v auguste! Odvtedy sa tu skrývajú, nosili sme im jedlo. Oni sú naši!“ naliehal odrazu, vysvetľoval všetko, cítiac, že urobil chybu. Na čo ich sem vláčil?
       Ruský vojak bol však nekompromisný. Prísne črty jeho tváre naznačovali, že pre nich sú zajatcami a hotovo! Potom sa otočil na Arpáda a opýtal sa, kde sú ďalší.
        „To sú všetci. Je ich šesť,“ odpovedal s citeľným strachom.
        „Odná vintóvka, odín plénnyj!“ zachrčal Rus hlasom neznášajúcim akýkoľvek odpor.
       Arpád najskôr nechápal, ale potom mu to došlo. Jedna puška, jeden zajatec! Nasledujúca chvíľa zmenila osudy ôsmych nevinných dedinčanov a zapísala sa do pamäte všetkých prítomných. Rus už vrieskal, mieril do davu a vyzeralo to, že vystrelí. Nebolo mu poriadne rozumieť čo kričí, jedna opakujúca veta však bola jasná – jedna puška, jeden zajatec!
        „Ty, ty a ty!“ ukazoval hlavňou do davu a začal stavať chlapov z dediny z maďarským vojakom. „Ruky nad hlavu!“
        „Ty, ty...“ ukazoval ďalej...
       Gejza prehltol na prázdno. Ešte pocítil dotyk Máriinej ruky na ramene, ale úder pažby samopalu od druhého Rusa mu dal jasný signál, že sa má postaviť medzi zajatcov. Predsa len mal ostať hore na skale s bláznivým Ďurom!
        „To sú naši! Nikdy nebojovali,“ protestoval Arpád, teraz si už vedomý chyby, ktorú urobil. Hlas sa mu triasol. „To sú naši!“
        „Tišiná...“ zaručal Rus a potom si ešte raz prezrel skupinku mužov s rukami nad hlavou. „Odná vintóvka, odín plénnyj!“ dodal ešte raz, to akoby na vysvetlenie, a v tej chvíli otočil hlavu k Arpádovi.
       Teraz, alebo nikdy – napadlo Gejzovi a rozbehol sa. Dnu, ďalej do čiernej chodby, nechať sa pohltiť tmou.
        „Stoj!“ zakričali obaja Rusi ako na povel a už by aj vystrelili, ale hlavne radšej ihneď otočili na zajatú skupinku, aby sa im taktiež nerozutekala.
        „To nebol vojak, to bol náš človek. Z Jasova!“ snažil sa ešte Arpád vysvetliť. Celý sa chvel od zlosti i od strachu, najradšej by sa prepadol pod zem.
        „Pajďom! Daváj!“ ukázal Rus smerom k východu a pred ním kráčala skupinka trinástich zajatcov.

       Potom, ako Gejza utiekol na koniec akejsi chodby ku skalnej stene, ktorú pre samú tmu nevidel, len rukami, hmatom hľadal hocijakú dieru, štrbinu, kde by sa mohol ukryť. Počúval, či sa neozvú kroky, alebo neuvidí svetlo baterky či fakle. Srdce mu bilo v sluchoch. Čo bude s ostatnými? Popravia ich? Zabili by aj jeho? Prečo? A Mária, tiež deti, sú tam s tými Rusmi! Nezaplnili jeho prázdne miesto medzi zajatcami Imrom, jeho bratom? Ak áno... nie radšej na to ani nemyslieť! Čo bude?
       Prišiel večer, ale Gejza to nevedel. Tam, v hĺbke jaskyne vládla stále rovnaká čerň. Nevedel, koľko hodín tu takto strávil, čo sa deje vonku, či sa oslavuje, alebo strieľa, ak by sa Nemci pokúsili opäť o návrat. Myšlienka striedala myšlienku, predstava predstavu, a to až do tých najväčších absurdností. Ak zistia, že je mlynár a zapália mu mlyn? Alebo aj za jeho útek potrestajú Máriu a deti? Nemal by radšej vyjsť a vzdať sa dobrovoľne? Ale prečo? Veď on nikdy nebojoval, on mlel múku! Ale predsa, má rodinu, musí ju chrániť! Dospel k rozhodnutiu.
       Opäť rukami prehmatával steny, krok po kroku kráčal späť k miestam, kde tušil východ. Odrazu začul akési zvuky. Spočiatku nejasné, ale približovali sa. Aha, aj svetlo! Zastal, bez odporu čakal, čo mu nadelí osud.
        „Imro?“ ozval sa o chvíľu, až keď postava, čo oproti nemu kráčala, nabrala jasné obrysy.
        „Gejza! Si v poriadku?“
        „Ja hej. A Mária? Deti?“
        „Sú v poriadku. Len Rusi vám vzali všetko, čo ste mali v mlyne. Aj kone a voz. Vlastne, na voz to všetko naložili.“
        „A zajatci? Nehľadajú ma?“
        „Jedného popravili. Ostatných niekam odvliekli. Ale poď von. Tí dvaja Rusi, čo tu boli, už nie sú v Jasove. Videl som ich odchádzať v jednej skupine ku Poproču. Ostatní ťa nepoznajú. Poď von, lebo Mária strachom zošalie!“
       Gejza vykročil. No ešte pred tým si na chvíľku s bratom padol do náručia. Stískali sa ako keď boli malí chlapci a tešili sa. Ale dnes to boli iné pocity, radosť zo slobody sa ešte nedostavila, isto, chceli aby už Nemci a Maďari ušli, lenže zážitok s ruským vojskom ich napĺňal novým strachom. Verili, že len dočasným.

       Najťažšie boje Jasov obišli, nestrieľalo sa tu toľko ako pri blízkych Mokranciach. I tak na miestnom cintoríne neskôr pochovali tridsať maďarských a nevedno koľko nemeckých vojakov. Aj na druhý deň po oslobodení Nemci pálili z mínometov na mestečko. Boli to posledné výbuchy.
       Dedinčania, ktorých Rusi pridelili k zajatcom maďarskej armády podľa hesla „jedna puška, jeden zajatec“, sa vrátili do Jasova asi o týždeň. Po stretnutí s československými jednotkami ich Rusi prepustili. Ostatní vojaci z Jasovskej jaskyne sa márne snažili vysvetliť, že boli v úkryte, len pretože nechceli bojovať proti Rusom, a tak radšej z armády dezertovali. Nepomohlo im to. Deportovali ich na Gulag a do Jasova sa z nútených prác vrátili až v roku 1953.











čitateľov: 6884