login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Apr 20, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(252)

vložiť obrázok do galérie

Posledný jasovský zbojník

@ :: Poviedky ::     Nov 15 2005, 06:09 (UTC+0)

Pohľad na jedno krídlo Jasovského premonštrátskeho kláštora v súčasnosti /2005/

Miesto: Jasov
Čas: cca 1934
Autor: Eva Hajdu

        V diaľke ešte doznievali dunivé ozveny hromov, no nad Jasovom sa už obloha vyjasnila a na východnom obzore sa ukázali prvé hviezdy. Búrka s prudkým lejakom akoby odplavila nielen dusivé sparno posledných týždňov v tunajšom kraji, ale aj napätie v Kandriho duši, ktoré sa tam jedného dňa odrazu zahniezdilo a šírilo sa po jeho vnútri sťa jed. Pulzovalo mu v žilách a bezhlasne vrešťalo v hlave. Ani čo by ho varoval neznámy, podivný posol: Kandri, dávaj na seba pozor, neriskuj!
       Mal toho na rováši dosť a naposledy, pred čosi vyše dvoma týždňami, žandárom zasa sklapli zuby naprázdno. Dobre oni vedeli, kto tu má prsty v krádežiach koní, len ho nie a nie prichytiť pri čine. Akoby v tom Kandrimu pomáhal sám rohatý!
        No tentoraz mal dosť namále. Je síce pravda, že tie dva pekné grošáky, ktoré si vyhliadol v neďalekej Debradi, sa mu predsa len podarilo previesť cez hranice do Maďarska a tam ich speňažiť, no na spiatočnej ceste si na neho počíhali. Bežal ako azda nikdy doteraz, cítil, že mu ide naozaj o krk. Na pol ucha vnímal guľky, čo svišťali okolo, no ako zázrakom ho každá jedna minula.
       Nemal na výber, vedel, že ak ho tentoraz dolapia, nebudú s ním zaobchádzať v rukavičkách. Žandári už boli na neho poriadne nabrúsení a isto mu jeho výčiny náramne radi spočítajú aj s dlhoročnými úrokmi! Azda ten celkom obyčajný, pudový strach v ňom vybičoval posledné zvyšky síl. Nie, v nejakej špinavej, zatuchnutej väzenskej cele skončiť nemieni! Alebo by ho vari čakalo niečo ešte horšie?
        V behu poločkom zachytil tú starú hrčavú lipu, čo rástla pod lesom. Už neraz popri nej prechádzal. Riešenie bolo rovnako pudové ako strach o vlastný život. Sám nevedel, ako sa ocitol v jej košatej korune, keď sa celý roztrasený pritískal telom o drsnú kôru, zúfalo objímajúc mocný konár, s ktorým sa snažil splynúť v jedno. Tuho zavrel oči, ani čo by sa tak stal neviditeľným. Tlmenú vravu, doliehajúcu zospodu, vnímal ako v polosne.
       Žandári, nič netušiac zastali rovno pod lipou a lapali po dychu. Len čo sa vynorili spoza ostrej zákruty, bolo im jasné, že najchýrnejší zbojník, ktorý šarapatí v okolí Jasova, im opäť vykĺzol rovno pomedzi prsty.
        „Došľaka, tak kde je?! Vari sa niekam prepadol?!“ zlostne zahundral najstarší z trojice, vysoký šľachovitý žandár s fúzmi a nervózne sa poškriabal na zátylku. Vedel, že ich zasa čakajú opletačky.
       Vošli aj do lesa, prečesávali ho hodnú chvíľu, napínali uši za každým podozrivým zvukom, no ich snaha bola márna. Preklínajúc Kandriho sa predierali krovím, aby sa dostali späť na krivolakú cestu, vinúcu sa popri poraste. Vrátili sa k lipe, chvíľu ešte pod ňou postávali, neisto prešľapujúc z nohy na nohu a očami jastrili po okolí. No okrem akéhosi vtáka plachtiaceho v povetrí tu nebolo nikoho.

       Kandri sa zahľadel na tmavú oblohu. Kým sa ponorený do vlastných myšlienok vracal späť k svojmu poslednému úniku pred žandármi, vyšli aj ostatné hviezdy a teraz vyzerala, akoby bola nimi posiata. Mesiac sa zreteľne zaokrúhľoval a zalieval okolie jasným svetlom. Ešte zopár dní a bude spln – preletelo mu hlavou. Mesiac vtedy nebýval jeho spojencom, odhaľoval viac, než bolo treba, a to mohlo byť nebezpečné.
       Zakrádal sa okrajom lesa, ktorý bol jeho domovom, popri zurčiacom potoku. Z diaľky k nemu doliehal ojedinelý štekot psov a v korunách stromov šumel osviežujúci vetrík, ktorý sa po búrke zdvihol a rozohnal posledné zdrapy neznesiteľnej horúčavy, ktoré viseli v ovzduší už pár týždňov a kvárili celé okolie. Konečne sa bude dať lepšie dýchať – pomyslel si s úľavou Kandri, opatrne našľapujúc po zmáčanej lesnej pôde.
       Odrazu sa mu do myšlienok vkradla spomienka na Boženu. Vzápätí pocítil zahanbenie i výčitky – veď sa už u nej neukázal celú večnosť, ani jej len nedal znať, že je v poriadku. Ako ju poznal, isto sa kvôli nemu zhrýza obavami. Som obyčajný hnusák, taká skvelá žena ako Boženka si to nezaslúži – nadával si v duchu. No pravdou bolo, že odkedy šlohol v Debradi tie dva kone, neodvážil sa tým smerom ani len priblížiť. Nechcel vystaviť zbytočnému riziku ani ju ani seba. Vraj sa už aj tak pošuškávalo, že tam občas tajne chodí za peknou vdovou. Veď čo aj bol tvrdý chlap, zbojník, zlodej, vyvrheľ spoločnosti, predsa sa aj jemu z času na čas zažiadalo trochu ženskej nehy. Čo by občas bol dal za nežný dotyk, pohladenie, milé slovo. Mocná hruď sa mu dvíhala pri pomyslení na Boženine ladné krivky, hebkú pokožku a voňavé vlasy, jemné sťa hodváb. Telom mu prebehla vlna vzrušenia ako elektrický prúd. Ovládla ho taká naliehavá túžba, že by sa najradšej zaraz rozbehol k Debradi, nedbajúc na možné nebezpečenstvo.
       No vtom jeho vycvičený sluch zachytil v povetrí akýsi podozrivý šramot. Na okamih zostal na mieste ako prikovaný. Zašiel už hlbšie do lesa, nuž bolo dosť možné, že skrížil cestu dajakej zveri. Znova! No tentoraz už rozpoznal kroky. V lese sa nepochybne ponevieral nejaký človek. Žeby niektorý z miestnych cigánov, alebo...
       Kroky boli už celkom blízko. Kandri sa pritisol o strom a vyčkával. Z pravej strany tesne minula strom tmavá postava. Neznámy muž opatrne schádzal dolu svahom, a keď došiel na malý priesek, zaliaty jasným mesačným svetlom, Kandri rozoznal na jeho pleci pušku. A ešte voľačo. Bol si istý, že chlap vlečie na chrbte nejaké zastrelené zviera, možno mladú srnu. Napínal zrak do tmy, ale nebol si istý čo to je. Zato si bol istý tým, kto je ten pytliak. Podľa postavy a najmä typickej chôdze ihneď spoznal Miša. Bol rovnako starý ako on, býval s rodinou v Jasove neďaleko jaskyne a už sa s ním zopár ráz stretol v okolitých lesoch.
       Zasa si bol pytliačiť, čo? Rodinke sa zažiadalo fajného čerstvého mäska! - zasmial sa v duchu Kandri. Boli ako dvaja sprisahanci – Mišo nikdy ani len nemukol o tom, že videl v lese zbojníka, po ktorom prahli žandári z celého kraja, a Kandri na oplátku nevyzradil na neho, že pytliači v lesoch okolo Jasova. Už sa mu dostalo do uší, že Miša žandári upodozrievajú, ale doteraz mu šťastie prialo, podobne ako jemu. Len aby to tak vydržalo aj naďalej – podpichol ho vnútorný hlas.
       Hoci ho to ťahalo za Boženou, až sa mu nohy akoby samy od seba obracali smerom k Debradi, ostražitý inštinkt zbojníka, celý rok žijúceho v lesoch, napokon zvíťazil. Najbližšie nám to obom vynahradím – zastrájal sa v duchu a pri tej predstave sa spokojne usmial. Na rázcestí sa zvrtol na sever a zmizol v húštine.

       Mišo bol síce po nočnom pytliačení zmorený, ale keď sa potichu ako mačka vkradol do domu, prinútil sa premôcť vyčerpanosť a skôr než sa zvalil do postele, starostlivo ukryl pušku i ulovenú zverinu. Úchytkom nahliadol do izby, žena aj deti pokojne ležali v posteliach, ponorení do hlbokého spánku. V duši sa mu rozlialo príjemné teplo pri pomyslení na to, ako si jeho dvaja synovia a najmladšia dcérka s chuťou zamaškrtia na šťavnatom mäsku z mladej srny, čo práve dovliekol. Hej, to dvojdňové trmácanie po lese aj nočná postriežka veru stáli za to!
       Keď urobil, čo bolo treba, po špičkách vošiel do izby, všuchol sa pod perinu a vari v tom istom okamihu tuho zaspal. Okolitý svet preňho prestal existovať, zhlboka odfukoval a sem-tam sa mu z úst vydral dlhý chrapot. Nevnímal, keď jeho žena skoro ráno vstala, aby pred odchodom na šichtu do tehelne, kde pracovala, stihla doma všetko porobiť.
       Irene spadol kameň zo srdca, keď v rannom šere zbadala v posteli siluetu svojho muža. Zakaždým tŕpla, keď sa vybral pytliačiť. Veď aj mala prečo, mohlo sa prihodiť kadečo, škoda pomyslieť! Mohol sa niekde v hlbokých lesoch dochrámať, mohol ho napadnúť nejaký zver, mohli ho pri love načierno prichytiť, mohol...
       Žena, nemaľuj zbytočne čerta na stenu, lebo ho nakoniec privoláš! Presne takto Mišo zakaždým vyvracal jej obavy, keď sa ho snažila odhovoriť, aby nešiel loviť. Nuž hej, lenže na druhej strane musela uznať, že z toho má úžitok celá rodina. Darmo, uživiť päť hladných krkov nie je maličkosť. Aj deti rastú ako z vody, jesť sa im žiada stále viac a taká čerstvá divina naozaj nie je na zahodenie. Zrejme iné východisko, než dajako pretrpieť to riziko, ani nemá. Irena si uľahčene vydýchla, nahla sa nad chrápajúceho Miša a starostlivo ho poprikrývala. Až potom potichučky vyšla do kuchyne.
       Zažala lampu a jej neomylné oči vzornej gazdinky si ihneď všimli stopy svedčiace o tom, že muž sa nevrátil domov naprázdno. Chytro upratala zvyšky blata, ktoré mu poopadávali z čižiem, aj zaschnuté kvapky krvi, čo sa sem-tam objavili na dlážke, keď Mišo niesol zastrelené zviera krížom cez kuchyňu do tajnej skrýše. Pohmkávala si svoju obľúbenú melódiu a spokojne sa usmievala. V duchu už plánovala, čo dobrého navarí, keď sa vráti z tehelne.

       Kandri si nedal pokoj. Sotva prešiel mesiac odvtedy, čo len-len unikol žandárom, už mal vo vyhliadke ďalšie kone. Kupec za hranicami bol istý, platil dobre a hlavne rovno na ruku, takže obe strany mohli byť nanajvýš spokojné. Nakoniec, taký mesiac od posledného veľkého lupu by azda mohol stačiť na to, aby sa na neho trochu pozabudlo, presviedčal sám seba, keď dostal túto výhodnú ponuku. Veď už podstúpil aj omnoho riskantnejšie záťahy. Len keby mu ten čudný vnútorný nepokoj toľko neotravoval myseľ. Bol ako dotieravá mucha, ktorú nie a nie odohnať! Došľaka aj s tým! Čo by sa mi mohlo stať? – mimovoľne sa zahnal rukou, akoby tým chcel odplašiť neodbytnú varovnú myšlienku.

       Keď teraz bezvládne ležal horeznak s rozhodenými rukami a nechápavo vytreštenými očami, s unikajúcim životom sa mu v duchu odvíjali udalosti posledných pár hodín. Silno krvácal a akoby cez hustý závoj vnímal hlasy žandárov, ktorí sa k nemu blížili.
       Tentoraz im už nevykĺzol, tak ako mnohokrát predtým. Išli po ňom naisto a v početnej prevahe. Vystriehli ho hneď za hranicou a naháňali ako štvanú zver. Smrtonosné praskavé výstrely v súzvuku s dunivým dupotom kopýt doliehali k nemu vari z každej strany. Čosi vo vnútri ho z ľadovou istotou ubezpečovalo, že tentoraz je už naozaj koniec...
       Guľky svišťali vzduchom a zavrtávali sa do vlhkej pôdy v jeho tesnej blízkosti ako krúpy za letnej búrky. Zlostné, chrapľavé výkriky, vyrážajúce zo žandárskych hrdiel vnímal len nejasne. Päty zabáral do konských slabín čoraz prudšie a zúfalejšie, bez štipky zľutovania nad úbohým zvieraťom, ktoré cválalo na pokraji síl. No ten dotieravý, zlovestný hlas nedokázal prehlušiť ani zúrivý cval, ani ostré výstrely z pušiek.
       Náhle pocítil prudkú, pálčivú bolesť niekde v hrudi a vzápätí sa mu zatmelo pred očami. Prišlo to tak nečakane a tak rýchlo... Premohla ho neovládateľná slabosť a ako v mrákotách sa zviezol z konského sedla na zem. Dopadol tvrdo, ale aj pád vnímal len tlmene. Nevedel sa dobre nadýchnuť, pri každom pokuse nabrať do pľúc trochu vzduchu mu telom prebehla neznesiteľná bolesť, akoby ho niekto bodal žeravým hrotom.
        V ústach pocítil slanú, odpornú pachuť. Odkiaľsi z neznámej diaľky akoby k nemu doliehali výsmešné slová: Prečo si bol taký tvrdohlavý osol, Kandri? Máš čo si chcel. Teraz je už neskoro, príliš neskoro.
       Chcel čosi povedať, brániť sa, vysvetliť... No slová pomaly zanikali, už ich nedokázal zachytiť. Strácali sa v prenikavom šume, ktorý ho celého pohltil. Aj svetlo pred jeho vyhasínajúcim zrakom postupne slablo, na okolitý svet sa znášala tma a šum sa zmiešal s tichom, ktoré ho začalo mäkko, zľahučka obostierať...

        „Počul si už, že vraj Kandriho zastrelili žandári? Tentoraz sa mu už nepodarilo zdrhnúť,“ sucho oznámila Mišovi žena pri raňajkách. Ukradomky pozrela zboku naňho, zvedavá, akú reakciu tie slová vyvolajú. Mišo sa práve naťahoval za krajcom chleba, no vzápätí sa zháčil a ruku položil na stôl, vedľa taniera. Snáď aby zakryl chvenie, ktoré by ho mohlo prezradiť.
       Kandri je mŕtvy! Odbachli ho ako psa! V zmätenej mysli sa mu odrazu vyrojilo množstvo nevypovedaných otázok i odpovedí. Kandri. Veď len nedávno sa stretli v lese, chvíľu podebatovali, vyfajčili cigaretu. Koľko je to, týždeň, desať dní, a či viac? Vždy si o ňom myslel, že ho azda ochraňuje voľajaká tajomná sila, že jemu, Kandrimu sa nemôže nič zlé pritrafiť. A predsa...
       Mišo si nervózne pripálil cigaretu, tuho ju stískajúc medzi trasúcimi sa prstami. Vedel, že aj on chodí po tenkom ľade, šípil, že aj on je u žandárov na zozname podozrivých. No zatiaľ ho nikdy ho neprichytili, doteraz mu šťastie pri pytliačení prialo... tak ako Kandrimu. Ale dokedy ešte?
       Pri predstave, že by aj jeho mohli takto zastreliť, niekde pri naháňačke uprostred tmavého lesa, mu nevdojak aj napriek chladnému ránu vystúpili na sluchy kropaje potu. Stojí to mäso za také riziko? – pýtal sa odrazu sám seba. Dovtedy by si takú otázku nepripustil ani len náhodou. Vždy mal na zreteli predovšetkým blaho svojich najbližších. Veď aj teraz, tesne predtým, než mu Irena prezradila tú správu o Kandriho smrti, sa pohrával s myšlienkou, že zajtra sa znovu vyberie na lov. Veď mäso z posledného úlovku sa už minulo vari pred týždňom. A Irena, tá dokáže z diviny ukuchtiť hotové zázraky! Aj v tom sa skvelo dopĺňajú – on pytliak a ona výborná kuchárka.

       Mišo zvádzal tuhý boj sám so sebou ešte zopár dní. Všetko dokopy mu splývalo do jednej nesúrodej mäteže – strach, obavy, pocity zodpovednosti voči rodine a starostlivosť o ňu, jeho nezlomná lovecká vášeň. Či sa mu to páčilo, či nie, musel nakoniec pripustiť, že práve tá vášeň častokrát zvíťazila, dokonca aj vtedy, keď pytliačiť nemusel, lebo zásob bolo doma ešte dosť. No jednako nedokázal odolať. Akoby ho čosi nástojčivo ťahalo do lesov. A on to volanie zakaždým rád poslúchol...
       Tesne pred brieždením sa nenápadne vykradol z dvora a zamieril skratkou do hory. Srdce mu divo búšilo, jeho ozveny cítil priamo v sluchách. Sám si nevedel dosť dobre vysvetliť, prečo je odrazu taký nervózny. Oči mu nepokojne blúdili po okolí, hlava sa podchvíľou otáčala zo strany na stranu a uši sa snažili zachytiť aj ten najnepatrnejší podozrivý šelest.
       Och, ty starý somár, veď ťa už asi načisto máta! – nadával v duchu sám sebe, ale guráže mu to aj tak nepridalo. Stále sa mu do mysle vkrádala spomienka na Kandriho. Veru, v mnohom si boli takí podobní a ani jeden, ani druhý si nedokázali povedať dosť!
       Vydýchol si, až keď bol v bezpečí prítmia pod klenbou stromov. Všade vládlo hrobové ticho. Napravil si pušku, ktorá sa mu zošmykla z pleca a prstami vylovil z kapsy škatuľku cigariet. Zapálil si a uľahčene zhlboka potiahol. Pomaly sa upokojoval, v lese sa vždy cítil uvoľnený a chránený. Doprial si chvíľku oddychu a blažene vyfukoval cigaretový dym. Až tak sa pobral hlbšie do lesa.
       Nemohol, pravdaže tušiť, že žandári medzitým dostali zaručenú správu, že znova išiel pytliačiť. Stúpal hore svahom a s každým krokom z neho obavy opadávali ako na jeseň lístie zo stromov. Nie, jemu sa nemôže stať to, čo Kandrimu! – ubezpečoval sa v duchu. Ešte pod temenom kopca sa pustil krížom cez svah k mladej húštine. Musí ju obísť a potom zamieri do svojho osvedčeného revíru. Mohol by sa pritrafiť mladý diviak – robil si plány a v predstavách už načieral lyžicou do pariaceho sa taniera.
       Bol už takmer na dosah húšťavy, keď by odrazu odprisahal, že celkom zreteľne začul akýsi divný zvuk. Znelo to ako rýchle kroky, alebo dokonca beh, ktorý sa približoval odkiaľsi spoza jeho chrbta. Áno, tentoraz už nemal pochybnosti, niekto ho určite prenasleduje. A zrejme nie je sám, podľa šuchotu v lístí jeho vycibrený inštinkt pytliaka jasne rozoznal, že má v pätách viacero osôb. Dokonca sa mu zazdalo, že zachytil aj tlmenú vravu.
       Žandári! Došľaka, ktosi ho musel udať! – bolo prvé, čo mu v tom okamihu napadlo. Pud sebazáchovy velil - ihneď zmiznúť! Ale kam? Zvuk blížiacich sa krokov silnel každou sekundou. Mišo bez rozmýšľania trielil rovno do húštiny pred sebou.
        „Za ním, tam je, nech nám neujde!“ zvrieskol mu za chrbtom ostrý mužský hlas.
       Mišo utekal ako len vládal, potkýnajúc sa o popadané haluze a kamene. Sotva lapal dych, v hrudi ho pichalo, ale plahočil sa ďalej. Kliesnil si cestu pomedzi hustú mladinu, rozhŕňal pred sebou konáre, ktoré ho nemilosrdne šľahali do tváre a driapali mu šatstvo. Nohy sa mu na vlhkej lesnej pôde šmýkali, zo dva razy stratil rovnováhu a pri páde si bolestivo udrel koleno. No nedbal na bolesť, zúfalá snaha uniknúť svojim prenasledovateľom ho hnala vpred.
       Už len trochu, pár metrov a vymotá sa z húštiny. Hlasy a krik za ním sa ozývali podstatne slabšie, žandári s ním nestíhali držať krok a zaostali kdesi vzadu. To mu dodalo nových síl, cítil, že záchrana je blízko. Konečne! Chvatne sa obzrel za seba, ale v rannom šere nevidel žiadnu postavu. Prudko zmenil smer a širokou okľukou sa náhlil domov. Veď ak ho neprichytili pri čine, kto mu dokáže, že tým pytliakom, po ktorom toľko snoria je on?
       Chlapi v žandárskych uniformách prečesávali les, v ktorom im Mišo ubzikol, ale onedlho im bolo jasné, že ho nechytia ani dnes. No ich veliteľ sa nemienil len tak ľahko vzdať. Mišo mu tentoraz poriadne zdvihol mandle a náramne rád by mu to zrátal.
        „Ja ti dám! Nie, môj zlatý, tentoraz ti klepnem po prstoch!“ vyhŕkol zlostne a utrel si dlaňou spotené čelo. „Andráš, Feri! Hneď teraz bežte naspäť do Jasova a počkajte si naňho priamo doma! My to tu ešte prezrieme, ale ak by sa mu predsa len podarilo ujsť, určite pôjde rovno domov. Len čo sa ukáže, okamžite ho priškripnite! Nie, teraz mu to už neprejde!“ vyštekol na dvojicu žandárov. Tí sa bez slova otočili a vracali sa do mestečka.

       Mišo, celý zablatený a doráňaný, sa blížil zozadu k domu. Bolo mu jedno, ako vyzerá, hlavne, že puška je v poriadku. Nevšímal si zvedavé pohľady ľudí, ktorých cestou minul. Aj tak už každý všetko vedel. No odrazu ho prepadol čudný nepokoj, ktorý sa stupňoval s každým krokom, deliacim ho od jeho domova. Čosi mu tu neštimovalo.
       Spomalil a obozretne, ako mačka na love sa zakrádal popri zadnom múre. Ani čo by ho naraz voľačo osvietilo, zovrel pušku, natiahol sa na špičky nôh a opatrne ju zasunul pod vrstvu slamy na streche domu. Ešte preletel pohľadom, či z nej niekde niečo nevykúka, a potom sa vrátil späť na cestu.
       Sotva vkročil na dvor, bolo mu jasné, prečo pocítil ten zvláštny nepokoj. Už tam naňho čakali žandári. Veliteľ sa tváril spokojne, s prekríženými rukami na hrudi si ho posmešne premeriaval.
        „Tak čo, Mišo, aká bola poľovačka, nože sa nám pochváľ! Ale no tak, žeby si sa dnes nebodaj vrátil naprázdno? Hm, a vari aj pušku si pri tom behu niekde stratil? Jój, to by bola škoda, čo povieš?“
       Mišo stál a mlčal ako hrob. Načo zapierať, veď bolo nad slnko jasné, že musel byť niekde v lese, a že sa tam naisto len tak naverímboha neprechádzal.
        „Nuž, čo už, pán pytliak sa rozhodol mlčať. Lenže ja mám času dosť, aj trpezlivý viem byť, keď treba. Veď nám ty nakoniec prezradíš, kde si schoval pušku aj úlovok!“
       Keďže s Mišom nebolo reči, veliteľ prikázal prehľadať celý dom, dvor aj záhradu, meter po metri. Čas plynul, hodina striedala hodinu a pušky stále nebolo. Žandárov sa zmocňovala únava a ich trpezlivosť sa takisto vytrácala kamsi do nenávratna. No Mišo nevyzradil ani pol slovom, kde ukryl svoju pušku. Nakoniec sa zdalo, že aj veliteľ má toho akurát dosť.
        „Počúvaj, Mišo, sme predsa rozumní ľudia, dohodneme sa. Uznávam, neprichytili sme ťa pri čine, tak ti budeme ťažko niečo dokazovať. Ale ani všetci svätí ma nepresvedčia, že si dnes nebol pytliačiť! Mám pre teba takýto návrh: ukáž nám, kde si ukryl tú poondiatu pušku a ja ti na oplátku odpustím všetky tvoje doterajšie prehrešky. Ale s tým, že viac sa s puškou k lesu ani len nepriblížiš, jasné?!“
       Mišo chvíľu prešľapoval z nohy na nohu, nervózne žmolil v rukách čiapku a tuho uvažoval, či to azda nebude dajaký chyták, no nakoniec sa podvolil. Zvrtol sa na päte a obišiel dom. O chvíľu sa vynoril s puškou v rukách a zoširoka sa usmieval.
        „Kde, dočerta, bola tá puška? Veď sme predsa hľadali aj tam vzadu!“ nechápal veliteľ.
       Mišo sa len lišiacky uškrnul a prstom ukázal na slamenú strechu...




čitateľov: 5958