login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

Izra, moja dcéra

@ :: Poviedky ::     Sep 05 2008, 08:25 (UTC+0)

Jazero Izra - podľa jednej zo svojich povestí nesie meno po dcére tureckého vezíra

Miesto: Izra, (kataster obce Slanská Huta)
Čas: povesť je dejovo vsadená do 16. storočia
Autor: Slavomír Szabó

Akoby oči stratili svetlo. Akoby život stratil cieľ. Čo akoby! Svetlo zmizlo, rozplynulo sa v dákom šerosvite, čo sa strieda s tmou, ale tma je lepšia. Oči v nej nevidia, nehľadajú, čo už nie je. Čo mohli zočiť donedávna, kým bolo aj svetlo. Vlastne iba márne hľadajú to, čo bolo skutočným svetlom môjho života...
Hlúposť! Aké nesúrodé myšlienky sa mi to prevaľujú v hlave, bláznivo lietajú, udierajú do tela, ktoré nechráni žiaden štít! Zarezávajú sa pod kožu, prenikajú dovnútra a nechávajú moju dušu krvácať. Nakoniec, čo iné by som mohol čakať? Kde je moja sláva, pocty, čo mi udelil samotný sultán, rešpekt, ktorý majú predo mnou moji priatelia i nepriatelia? Všetko zmizlo ako ranný opar nad vodnou hladinou. Som vezír, som... Vlastne, kto som? Bridí sa mi vysloviť i vlastné meno! Nie som nič iné len muž, ktorý zabil svoje dieťa! Teraz tu sedím sám uprostred vrchov s tvárou v dlaniach a bojím sa zodvihnúť hlavu. Bojím sa pozrieť na okolie, nechcem ho už nikdy vidieť, lebo ten obraz sa mi vryje do pamäte a bude ma prenasledovať až do konca života. Nechcem už hľadieť na žiaden les, žiadne jazero, žiadneho človeka, a najmä na takéto, čo sa smeje šťastím. Nechcem už vôbec nič! Čas je hlúpy bežec. Ide stále iba jedným smerom, nevie sa otočiť a aspoň na chvíľku pobehnúť trochu naspäť. Vrátiť sa tam, kde už raz bol a vrátiť tam aj všetko, tak ako bolo. Hlúposť! Len nesúrodé myšlienky, nesúrodé myšlienky... Zabil som stovky ľudí, možno aj tisíce. Ale teraz sa prvýkrát cítim ako vrah!

Ako sa to len začalo? Kde hľadať príčinu všetkého, čo ma vynieslo tak vysoko, až som prestal rozoznávať skutočné hodnoty? Možno vtedy, keď sa celou Osmanskou ríšou šírili zvesti, že naša vojna je svätá. Musí byť svätá, lebo vedie proti Uhrom. A čo je to Uhorsko? Kráľovstvo, kde veria na Boha, ktorého ukrižovali ako posledného zločinca. Akí ľudia tam žijú, keď ich Boh bol taký slabý, že sa nedokázal ubrániť potupným mukám? Ako by teraz mohol ochrániť Uhrov? Títo ľudia sa isto pomiatli, sú to slabé červy, čo si nectia Alaha, nepoznajú jeho silu a moc, nemajú právo vlastniť takú veľkú krajinu!
Vtedy som velil len hŕstke vojakov. Len malej skupinke, i keď nás bolo dovedna šesťdesiattisíc, ako sme tiahli na Moháč. Sultán predpokladal, že Uhri na nás zaútočia pri prechode cez rieku Karašica. Nemýlil sa. Rozdelili sme sa do viacerých oddielov a ráno za pochodu Uhri udreli na náš predvoj. Kričali, tasili svoje neobratné rovné meče, hrnuli sa na koňoch k vlastnej skaze. Hlupáci, vari si mysleli, že vidia celé vojsko? Zahrali sme im pekné divadlo. Neveriaci psi sa mohli len čudovať, keď prichádzali stále ďalšie jednotky. Naše šíky viedol Süleyman, nie nadarmo ho volajú Veľkolepý. Rozostúpili sme sa, akoby sme chceli ujsť, ale to sme len urobili priestor, ktorým začali páliť naše delá a ručnice. Hlúpi jazdci, čo sa celí oblečú do kovu! Neobratní uhorskí bojovníci padali z koní ako prezreté plánky. Bitku sme vyhrali už popoludní, ale to sme ešte netušili. Nazdávali sme sa, že aj nepriateľ sa rozdelil do viacerých bojových skupín a opäť udrie. Celú noc sme ostali v strehu, a najmä pred svitaním, lebo sme mysleli, že s východom slnka zaútočia znova. Zbytočne sme čakali. Celú ich slávnu armádu, čo nemala ani toľko vojakov, ako bola naša polovica, sme vlastne rozdrvili za pol dňa. Tráva bola červená od krvi, kamkoľvek som len šliapol. Ranení kričali od bolesti tak nahlas, že človek nepočul ani vlastné slová. Museli sme ich dorážať po tisícoch, aby nás z nich neboleli uši.
Keď sme si už boli isti, že bitka naozaj skončila, sultán rozhodol o osude zajatcov. Bolo ich priveľa, zbytočná záťaž. Nechal z nich popraviť, aspoň myslím, rovné dve tisícky. Aké úlovky boli medzi nimi! Ten ostrihomský arcibiskup Ladislav zo Skalky, či ako ho volali. S ním ďalších päť biskupov. Bola to dobrá voľba, lebo čím viac kresťanských kňazov padne, tým skôr prevedieme túto zem na pravú vieru. A Pavol Tomori? Veliteľ uhorského vojska? Aspoň zomrel ako vojak v rukách nepriateľa. Lepšia smrť, než mal jeho kráľ. Toho sme hľadali, slávneho Ľudovíta, čo náš ľud nevítal, ale chcel sa proti nemu postaviť so zbraňou v ruke. Kráľ? Vládca? Veď ten by mal byť ochotný za svoju krajinu i zomrieť, bojovať do poslednej kvapky krvi. Ale Ľudovít utiekol. Zbabelo bodal ostrohami koňa do slabín, ako si to trielil domov, v tej trme-vrme mu išlo len o vlastnú kožu. Aj jeho verní ho v tom zmätku opustili. To sme sa dozvedeli až neskôr, že pri úteku z koňa spadol a utopil sa v potoku. Takže - to je kráľ! Či skôr - to bol kráľ! Nemal mu ani kto podať ruku, vytiahnuť ho z vody. Zomrel potupne ako jeho Boh. Po bitke pri Moháči sme mali otvorenú cestu na Budín. Mesto, z ktorého pred nami už vopred ušla kráľovná Mária do Prešporka. Ale čo nás bolo po nej. Žena predsa nemôže vládnuť mužovi a už vôbec nie celej krajine.

Nie, nie, nie! Už sa mi nechce spomínať na ďalšie boje. Na zapálené dediny i mestá, mŕtvych, ktorí lemovali všetky naše cesty. Na rykot detí, čo sme odvážali na prevýchovu za janičiarov, ba nemám chuť myslieť ani na ženy, ktoré sme posielali do palácových háremov po stovkách. Moja úloha vo vojsku stúpala, v rýchlom slede dejinných zlomov je vždy ten najlepší priestor na závratný postup. Stal som sa dôležitým mužom silnej krajiny, ktorej cieľom som úplne veril.
V tom čase som dostal správu, že moja žena mi priviedla na svet dcéru. Dala jej meno Izra. Prvé dni som dokázal iba s ťažkosťami myslieť na niečo iné. Bol by som najradšej doma, aspoň na chvíľu, na chvíľočku si ju môcť privinúť, pozrieť do jej detských očí, povedať jej, že ja som jej otec a mám ju rád. Sníval som o tom s privretými viečkami, za ktorými sa mi vynárali tie najkrajšie obrazy. Ako ju nosím na rukách a ona sladko spí. Ako v tom spánku špúli svoje pery. Že je voňavá, ako dokážu byť len malé deti. Pri tejto predstave som dýchal zhlboka, nasával nosom a doslova som cítil úžasnú vôňu krehkého bábätka. Nič jemnejšie, nič nevinnejšie si nemožno predstaviť.

Budín sme získali vlastne bez boja. Opäť sa vo mne zosilnel pocit, že táto zem musí byť podrobená. Ktože by bez boja opustil hlavné mesto? Kto dobyje hrad, vlastne si podmanil celé územie, ktoré hradu prislúcha. Kto dobyje hlavné mesto, akoby porazil celú krajinu. Krajina bez kráľa a bez hlavného mesta nie je nič než kus zeme, čo čaká na to, kto si ju skôr uchmatne.
A Uhri? Ľudovít si upíjal z potoka ešte skôr, akoby mal potomka, zomrel bez dediča. Hej, Uhri boli hlúpi. Zvolili si potom dvoch nových kráľov naraz. Habsburga Ferdinanda i Jána Zápoľského. V čase, keď by sa mali zomknúť a držať spolu, sa ešte rozhádali. Ba začali i medzi sebou bojovať. To boli časy! Viac nám ani nemohli vyjsť v ústrety. Zápoľského vojsko však Ferdinand porazil neďaleko odtiaľ na Tokaji. Ferdinand nám ozaj robil problémy. Obsadil zasa Budín, ale vedeli sme, že to bude iba dočasne.
Popri tom, ako s mojim postavením narastala i zodpovednosť, som od myšlienok na dcéru utekal stále ďalej a ďalej. Môj čas si vyžadovali vojenské povinnosti, dôležité rozhodnutia, plánovanie postupu po Süleymanovom boku.
Sultán uznal za uhorského kráľa Jána Zápoľského. Nebolo to ľahké, ale nebolo to ani zadarmo. Zápoľský sa stal jeho vazalom. To nie obrazne ale doslova. Mali ste ho vidieť, ako sa triasol o našu priazeň a svoj trón. Dokonca sultánovi zložil, a to presne na mieste pri Moháči, kde sme vyhrali náš prvý veľký boj, vazalskú prísahu. Vojsko, čo sme vyslali do Uhorska znova, už bojovalo za Zápoľského práva, aby nám spravoval Uhorsko ako provinciu.

Ako som však bol medzitým doma, cítil som sa najšťastnejším človekom na svete. Videl som ju! Videl a maznal sa s ňou, ako len dokáže otec so svojim dieťaťom. Izru som zahrnul tými najcennejšími darmi, i keď si ich hodnotu ešte vôbec nemohla uvedomiť. Plné truhlice zlata, drahé kamene, tie najlepšie látky, aké vôbec kedy boli vyrobené. Na chvíľu sa stala stredom môjho sveta. Viete, aký je to kontrast, keď prichádzate domov z miesta, kde ste denne videli zomierať ľudí v celých húfoch, bolesť iných už ani nedokázali vnímať, kde by ste si denne museli čistil meč od krvi? A potom odrazu na vás z postieľky pozerá pár tých najnevinnejších očí. Cítite z nich dôveru a máte krásny pocit, aký si hádam ani nezaslúžite. Ďakujete Alahovi, ale naraz akoby ste nevedeli čo s rukami a nohami. Máte chuť skákať, tancovať, hnať svojho koňa v prudkom svale a potom zas jemne pozdvihnúť dieťa a pritúliť si ho.

Obliehali sme aj Viedeň. Odrezali sme všetky prístupové cesty. Vedeli sme, že ak nedobyjeme mesto, tak ich vyhladujeme. Nakoniec sme sa rozhodli, že zbytočne stratíme veľa času a tiahli sme na Ponitrie.
Dosť! Dosť, dosť, dosť! Opäť len spomínam?! Aby som zahnal spomienku na hrôzu, ktorú som si sám spôsobil? Veď aj ten šelest lístia na stromoch mi znie v ušiach ako výčitka, ktorá všetko prehluší! Na čo mám myslieť ďalej? Ako sme zasa opustili Uhorsko, ako Zápoľský s Ferdinandom uzavreli mier, ale čosi vyše roka nato Zápoľský zomrel? Ako sme opäť získali Budín? Už nie bez boja a nie bez strát. Ale získali sme ho. Nakoniec, ako inak? Vypukol tam hladomor, ba nielen tam ale všade od Budína na sever. Vedeli sme, že náš postup je už istý. Hovorili sa strašné veci. Dokonca o tom, že tu od hladu a chudoby vypuklo ľudožrútstvo. To môžu naozaj len neveriaci psi. Sultán vyhlásil, že Budín patrí islamu. Priamo na hrade nechal prerobiť kresťanský kostol na mešitu a potom sme dobyli aj Ostrihom. Na druhom brehu Dunaja sme vybudovali nedobytnú pevnosť – parkan. Už nás odtiaľ nikto nedostane! Všade máme svojich sandžabekov, čo už len vyberajú dane a nájazdmi trestajú neposlušných, ak sa vôbec takí vyskytnú. Len v Kysaku, neďaleko odtiaľ, tam pod hradom nám Uhri uštedrili tvrdú ranu, ale ešte sme nepovedali posledné slovo.
Mňa osud zavial do Slanecka. Len na chvíľu všetko prezrieť, či veci idú ako majú, nahlásiť stav sultánovi. Odtiaľ sa môžem vrátiť domov. Môžem, ale vrátim sa? Prečo som len bol taký netrpezlivý? Celých pätnásť rokov som strávil na cestách a v bojoch, a teraz na záver, keď si už môžem hovieť vo svojom úrade, sa môj svet zrútil.
Áno, bol som netrpezlivý. Možno mojou chybou bolo i to, že som tak miloval svoju dcéru. Naše územia v Uhorsku som už považoval za bezpečnejšie a nedokázal som odolať Izre, jej prosbám. Keď chcela vidieť náš nový svet, súhlasil som. Neustále strážená skupinou vojakov sa so mnou prechádzala po okolitých lúkach, hovorila o mne s obdivom, čo všetko sme získali pre sultanát. Cítil som sa šťastný. Aspoň do chvíle, keď sa stratila. Prvýkrát asi pred desiatimi dňami. Hľadali sme ju celý večer, bol som zlostný, no mal som aj strach. Naraz sa objavila s úsmevom, ktorý ma celkom odzbrojil. Jej dlhé čierne vlasy viali vo vetre, oči, tie úžasné oči, ktorým som nikdy nedokázal v ničom odolať, na mňa pozerali rovnako nevinne, ako keď som ju videl prvý raz. Nechcela povedať, kde bola. Vraj sa vybrala iba tak sama na koni po okolí. Sama! Jej strážcov som nechal palicovať, ale jej som len dohováral, nech to už viac neurobí. Zbytočne. Odvtedy sa strácala pravidelne. Nikto ju nikdy nevidel odchádzať, a predsa vždy zmizla. Zúril som, ľutoval, že som jej tu dovolil prísť. Celá okolitá krajina mi leží pri nohách, ale ona sa nad mojimi príkazmi vždy len tajomne usmeje a neposlúchne! Až sa za to hanbím, ale nechal som ju špehovať. Vedel som, že to nikto z jej strážcov nedokáže. Poznala ich, isto si dávala pozor, aby ju neuzreli. Tak som zaplatil, a to nie málo, jedného Uhrovi, čo nám tu posluhoval. Keď ráno zasa Izra zmizla, vojaci sa predo mnou hádzali na zem, vraveli, že azda pozná nejakú podzemnú chodbu, tajný východ, nevedeli však nič bližšie. A vtedy prišiel ten neveriaci pes, že ju videl! Vraj klusala na koni cestou k jazeru uprostred hôr. Že je to tiché a opustené miesto, kam ľudia bežne nechodia.
Nevedel som, ale tušil. Čo ju tam mohlo vylákať? Nikdy netúžila po samote, od detstva bola obklopená množstvom ľudí. Prepych palácov mala radšej ako hĺbky lesov. Pätnásťročná dcéra už nie je dievča ale žena. Určite sa s niekým stretáva, lenže s kým? Z ľudí, čo sa tu tmolia okolo mňa, jej žiaden nie je hoden. Hádam len nie s nejakým vojakom, nebodaj janičiarom? Sadol som na koňa a cválal. Ani som so sebou nikoho nevolal, nechcel som strácať čas. Zle som si upol plášť, upadol mi kdesi po ceste, ale nezastavil som. Čo tam po plášti! V ušiach sa mi miesil dupot konských kopýt a tep srdca; bubnovalo mi až kdesi v sluchoch. Netušil som, že to jazero je tak vysoko. Myslel som, že tam dôjdem skôr. A čím dlhšia bola cesta, tým môj hnev viac narastal. Nemyslel som na nič, nič neplánoval, nebol som toho schopný. Predstava vojaka ako milenca dcéry ma napĺňala zúrivosťou.

Spomalil som, až keď sa medzi stromami zaleskla vodná hladina. Naozaj, presne ako to povedal ten sliedič, našiel som jazero. Zoskočil som zo sedla a zhrbene sa zakrádal ako malý chlapec. Slnko už stúplo vyššie na oblohu, odrážalo sa od hladiny a nedovoľovalo mi rozoznať, čo sa to na nej hýbe. Až keď som konečne naokolo prebehol do tieňa, videl som čln a v ňom dve postavy. Neznámeho muža a Izru. Spamätal som sa, že teraz mi meč nepomôže a luk som nechal pri sedle. Opäť som bežal naspäť, teraz sám sebou istý, že nech je tým mužom ktokoľvek, zomrie. Tu, hneď na mieste. Keď som sa potom už aj s lukom vracal na breh jazera, videl som, že mi okolnosti prajú. Čln sa blížil priamo ku mne. Dokonca som mohol rozoznať aj muža, čo vzal pokoj z mojej duše. Žiaden paša, žiaden beg, ba ani kádí. Bol to Uhor! Oblečený noblesne ale Uhor! Chytila sa ma triaška. Zdvihol som luk, vložil šíp, napol tetivu a strelil. Moja presnosť bola vždy obdivuhodná. Doposiaľ. Ale to vzrušenie a zlosť spôsobili, že som netrafil tam, kam som chcel. Ruka sa mi zachvela a ostrie hrotu šípu sa predralo Izrinim bielym hrdlom. Ani nevykríkla. Len sa chytila za krk a ihneď padla do vody. Viete si to predstaviť? Dokážete si čoby len trochu predstaviť, aký sa ma zmocnil pocit? Hrôza, čo ma premkla, je neopísateľná. Tak ako som bol, rovno v šatách som vbehol do vody a plával k člnu. A ten smradľavý Uhor, čo mi pobláznil dcéru, ju ani neratoval. Namiesto toho začal hneď veslovať na náprotivný breh, chránil len seba. Utiekol.
Keď som sa pod ťarchou vlastných mokrých šiat takmer utopil, musel som zmeniť smer a vrátiť sa na breh. Obehol som jazero rýchlo ako zbavený zmyslov a nasadol do opusteného člna. Celý deň som vesloval krížom krážom. Veď voda predsa telo vyplaví! Ale teraz nie! Hladina sa nad Izrou uzavrela, akoby sa stiahla opona, čo mi vzala svetlo môjho života. Moja dcéra, moje jediné potešenie sa nadobro stratilo.
Teraz tu sedím sám uprostred vrchov s tvárou v dlaniach a bojím sa zodvihnúť hlavu. Kde je moja sláva, pocty, čo mi udelil samotný sultán, rešpekt, ktorý majú predo mnou moji priatelia i nepriatelia? Som vezír, som... Vlastne, kto som? Bridí sa mi vysloviť i vlastné meno! Izra zmizla z môjho života. Možno to jazero, aspoň ono pretrvá naveky, nech nesie meno mojej dcéry. Ja už nie som nič iné len muž, ktorý zabil svoje dieťa!




* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 6892