login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Urieknutie pri Regete

@ :: Poviedky ::     Aug 15 2008, 04:36 (UTC+0)

Jeden z mohutých dubov na Regete, ktorých vek sa odhaduje až na 700 rokov

Miesto: Slančík, Regeta, okres Košice-okolie
Čas: začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

Peter mal tieto chvíle rád. Slnko bolo tak akurát, ani veľmi nepálilo, ale keď mu vystavil tvár, jasne cítil dotyk jeho lúčov. Fúkal slabý vánok, zem bola vyhriata, len si ľahnúť do trávy a odpočívať. Aj jalovice sa pokojne pásli, nič ich nerušilo. Jediné, na čo musel v tej chvíli dávať pozor, boli pozemky. Tam, na lúke povedľa horárne Regeta sa dobytok mohol pokojne pásť, ale nebolo by dobre, ak by zišiel pod cestu na pole, alebo priamo ku horárovmu domu. Tunajší lesník sa síce viac zaoberal pytliakmi ako strážením svojho pozemku, aj dnes hneď zrána vyšiel niekam smerom na Bogotu, ale jeho žena ostala doma, azda aj dcéry, a tie by hneď dali najavo, že sa stádo rozlieza nesprávnym smerom.
Peter ešte raz skontroloval všetko naokolo, potom si spokojne ľahol, vložil steblo trávy do úst a tváril sa blažene. Možno by naň došli aj driemoty, veď oči sa mu zužovali do čoraz tenších čiarok, keby nezbadal na ceste pri horárni pohyb. Prichádzal akýsi človek, tým si bol úplne istý, ale správal sa čudne. Zatiaľ, čo by každý normálny chlap kráčal pokojne po ceste bez zastávky, tento sa tmolil okolo starých sedemstoročných dubov, vždy rýchlo prebehol od jedného kmeňa k druhému, a tam akoby sa ukrýval.
„Hľadáte niekoho?“ zakričal Peter, ale nikto mu neodpovedal. Bol si istý, za ktorým dubiskom sa neznámy práve nachádza, ale nevidel ho.
Pomaly vstal, ale potom pridal do kroku, šiel presne tým smerom. Napočudovanie, pri dube nenašiel nikoho. Ešte pozrel za dva-tri vedľajšie stromy, a potom aj k horárni. Možno ten neznámy prešiel práve tam, ale určite nezaklopal, búchanie na dvere by počul. Mohol teda stáť niekde za domom, alebo hoc i za vedľajším chlievom.
Už sa aj otočil, že to nechá tak a pôjde naspäť k stádu, keď neznámeho naraz uvidel presne uprostred pasienkov. Ledabolo vytiahnutá košeľa mu trčala z gatí a na hlave mal starý čierny klobúk, ktorý vrhal taký tieň, že mu nevidel do tváre. Neznámy však kývol na pozdrav, a to Petra upokojilo; vykročil priamo k nemu.
„Čo tu hľadáš? Voľné miesto pastiera nemáme,“ prehodil položartom, ale tiež varovne, keď sa zo záhadného chlapíka vykľul Imre, kraviar od Keceroviec, ktorý však zvykol pásť aj v iných chotároch.
„Nič, ja len tak, pozerám, že tu máte celkom pekné jalovice,“ odpovedal Imre naoko zdvorilo, ale jalovíc si akosi nevšímal. Pozeral kdesi na zem, pred seba, ale potom zdvihol hlavu, hľadiac akoby do korún stromov a spýtal sa: „Ešte furt pasiete štyria?“
„Tak je, tuto jalovice, pri píle, pri tej čo je pri jazierku, kravy, nižšie voly a kondáš ženie prasatá až na druhú stranu. Pre piateho pastiera tu niet roboty.“
„No, veď sa neboj, s cenou podliezať nebudem, len som chcel vedieť, či náhodou...“
„Ani náhodou,“ odsekol Peter, a teraz to už na priateľský rozhovor vôbec nevyzeralo. Stáli oproti sebe ako dvaja muži čo sa nemajú radi, súperi pripravení na zápas, ktorého pravidlá si určuje každý sám.
„Hovorím, neprišiel som nikomu brať robotu, tak sa toľko neser, keď ti prekážam, môžem ísť preč.“
Peter ostal v pomykove, azda to s tou ostrosťou naozaj prehnal, takže teraz ako chlapec, čo si práve uvedomil svoju detinskosť, začal sám rozprávať, že prácu si každý chráni, ale keď sa len prišiel pozrieť, že dobre, veď jalovice sú pekné, toho roku naozaj vydarené a má tu už aj kusy, čo o pár týždňov privedú na svet prvé teliatka.
„Tamto je Janova Strakuľa?“ ukázal Imre prstom na jednu jalovičku a Peter prisvedčil, že hej. Tá sa nedala prehliadnuť. Jej fľakatá kresba na koži bola akási sýtejšia než u iného dobytka. Možno i preto, že jej majiteľ Jano sa o ňu staral ako o nevestu a čistil ju i zo dva razy denne.
„No dobre, už pôjdem,“ zamrmlal Imre a pozeral na všetky strany, akoby sa mal rozhodnúť, či sa vyberie do Slančíka, alebo sa vráti kamsi do lesa, odkiaľ prišiel. Potom si však zložil klobúk a pozrel priamo na Strakuľu. Tá akoby vycítila jeho pohľad, prestala sa pásť a zabučala.
Sotva Imre mávol rukou, to akože Petrovi na pozdrav, a urobil zopár krokov, stalo sa čosi neočakávané. Strakuľa, inak vždy pokojná kravka, vyrazila, lež nie ako jalovička, ale ako býk, rovno na Imreho. Petra až stiahlo pri žalúdku, keď uvidel, ako sa bleskurýchlo zohol, schmatol zo zeme kameň a hodil ho po zvierati, aby ho zastavil. Strakuľu zasiahol rovno do hlavy, bola to riadna rana, hodil silno. Zviera bolestne zabučalo, zmenilo smer a rozbehlo sa k starým stromom. Akoby malo pred očami tmu, len naraz v plnej sile narazilo hlavou do najbližšieho duba a zvalilo sa na bok.
Keď Peter aj s Imrem k Strakuli dobehli, mysleli si, že je po nej. Vedľa, priamo pri koreňoch, sa váľal jej odlomený roh; zlomil sa pri náraze. Jalovica ležala ako bez života. Imre jej nadvihol hlavu, pozeral, kde a ako sa jej to zlomilo a Peter len funel, to od zlosti i od strachu, čo mu teraz Jano povie.
„Trochu sa otrasie, postaví na nohy a bude dobre,“ snažil sa ho upokojiť Imre, ale neúspešne.
„Choď preč! Počuješ?“
„Čože? Veď si videl! Vybehla na mňa, musel som niečo urobiť!“
„Videl som, a ako som videl, tak aj poviem, ale teraz choď preč!“ trval Peter na svojom.
Imre sa zodvihol, ešte si popravil klobúk a potom pomaly odkráčal smerom do Slančíka.

Vietor fúkal od lesa, Petrovi do chrbta, keď popoludní kráčal aj so stádom z pastvín do dediny. Každá jalovička sa už sama oddelila od ostatných a po pamäti išla priamo do svojho dvora, k rodine kam patrila. Len Strakuli Peter uviazal okolo krku špagát a držiac v druhej ruke odlomený roh, odviedol ju k Janovi.
„Nemohol som nič robiť, nedalo sa,“ previnilo tvrdil, keď vysvetľoval, čo a ako sa stalo. Že sám videl, ako sa Strakuľa rozbehla rovno na Imreho, vraj doposiaľ o niečom takom ani len nepočul, ale oči ho neklamali.
Jano, ktorý mu za pasenie platil, len krútil hlavou, prezeral kravku, ale i keď ho zmáhala zlosť, nevykrikoval, snažil sa ostať čo najpokojnejší. Zrovnával si všetko v hlave. Prečo by mu Peter klamal? Vždy sa naňho mohol spoľahnúť, je to dobrý pastier, poctivý chlap. Ale Imre? Ten nemal dobrú povesť ani v Kecerovciach, ani tu v Slančíku, vlastne nikde. Naviac, len nedávno prišli spolu do konfliktu. To keď sa Imre chcel oženiť s Jolankou, mladšou sestrou jeho ženy Márie. Vraj, že budú rodina, či sa na to teší. Lenže Jolanka nemala o Imreho zámysloch ani potuchy, nakoniec, veď ani neboli frajeri. Div, že nespadla z nôh, keď Imreho rodičia ku nim prišili a žiadali jej mamu a i otca o súhlas na sobáš. Vtedy tam bol aj Jano s Máriou a jasne počuli, ako po odmietnutí Imreho rodičia vyprskli, že sa im za to zle povodí. Ale súvisí to nejako?

„Len aby sa teliatku nič nestalo, nech sa narodí zdravé,“ bedákala v jeden večer Mária, a Jano radšej len mlčal. To už prešiel nejaký čas a Strakuľa čakala mláďa. Zo stajne sa ozývali nepokojné zvuky a ruchy.
Strakuľa bola od stretu s Imrem naozaj akási čudná, akoby vymenená. Nielen človek, ale každé zviera, či už kravka, ovca, alebo i sliepka má svoju povahu, nie je kus ako kus, to vie každý gazda. A Strakuľa sa naraz správala inak. Jano hovoril, bol si tým aj istý, že to od toho nárazu do duba, ale bolo mu jej ľúto. Už ani nepočúvala na meno, a keď ju čistil, nepokojne sa vrtela, zo dva razy ho i kopla.
Keď o pár týždňov prišiel jej čas a otelila sa, všetci si vydýchli. Teliatko sa narodilo zdravé. Ešte mokré ležalo v maštali na slame, zverolekár potvrdil, že je všetko v poriadku, ale potom sa stalo niečo neočakávané. Strakuľa namiesto toho, aby mláďatko olízala, pomohla mu na nohy a nechala ho piť, začala sa krútiť, funieť, metala sa, takmer naň šliapla a bokmi prudko narážala do válova. Museli ju odtiahnuť, aby maličké nerozdupala.

„Janko, môžem niečo? Máš čas?“ prihovorila sa v jeden večer k mužovi Mária. Jano sedel pri kachliach, vonku padal sneh. Od chvíle, čo ich Strakuľa prišla o roh, už prešlo cez dva roky.
Bolo zrejmé, že Mária bude od neho niečo chcieť. Inak by ho Jankom nenazvala. A jej zasa muselo byť jasné, že čas má, pretože síce držal v rukách roztvorené noviny, ale oči mu blúdili hore-dole po miestnosti, zaoberal sa skôr svojimi myšlienkami a jeho pohľad v skutočnosti smeroval do vlastného vnútra.
„Počúvam.“
„Janko, takto to už ďalej nejde. Len pozri na moje ruky,“ zašepkala Mária a vytiahla si rukávy blúzky až po lakte. Nad oboma zápästiami mala tmavé čiary, modriny od povrazov. Jano dobre vedel, o čo ide. Strakuľa, tá kravka, ktorú mal kedysi tak rád, sa stala postrachom maštale. Už sa síce otelila aj druhýkrát, rovnako však odvrhla teliatko, a čo bolo ešte horšie, nedala sa dojiť. Kopala, dokonca hrýzla, až kým nenašli ten správny spôsob. Najskôr jej vždy prehodili slučku lana cez krk, potom ju pritiahli dole k válovu, až sa zvalila na zem. Nato jej museli zviazať dolu nohy, a až potom sa mohli dotknúť jej vemien. Mlieka mala dosť, to áno, každý deň zo desať litrov. A husté, vždy bolo skoro za pol vedra smotany. Ale tá jej zlosť! Akoby jej z očí sálala nenávisť, a keby mohla, preklala by ich i tým jedným rohom, čo jej ostal.
„Vidím. Modriny. Takže čo chceš? Dať ju na bitúnok?“
Teraz chvíľku mlčala Mária, akoby hľadala správne slová, potom si pritiahla stoličku a sadla si tesne k nemu.
„Skôr ako čo s ňou, možno by sme si mali pohovoriť o tom, prečo sa to stalo,“ zatiahla a Jano namiesto otázky len zdvihol obočie.
„Vieš,“ pokračovala, „ľudia všeličo hovoria. Veď si určite aj ty počul, a aj Peter, keď som ho nedávno stretla, mi povedal, že na jar, keď znova začne pásť, už nebude mať na starosti jalovice, ale kravy, a trochu sa tej našej Strakule bojí.“
„Pastier, čo sa bojí kravy? Vysmiala si ho?“
„To by bolo to najľahšie, ale hádam je lepšie porozmýšľať, prečo tak povedal. Vravel mi, a ja si tiež tak myslím, že naša Strakuľa má porobené.“
„Žeby bosorky?“
„A možno bosorák,“ zašepkala ticho a nesmelo Mária, ale potom sklonila zrak ako dieťa, čo sa hanblivo priznáva rodičom, že sa bojí tmy. Nechcela, aby ju Jano vysmial.
„No, počul som, že Imre tu susedom strihal ovce. Chcel si privyrobiť. Nedali mu však toľko, koľko si pýtal. Že sa vraj strašne nazlostil a povedal, že ešte budú ľutovať. A susedovi teraz všetky ovce krívajú. A všetky na tú istú nohu!“
Mária na muža vypúlila oči, čakala, že ju zahriakne, nech s hlúposťami o čaroch naňho nechodí. No on ju pochopil. Aj ju trochu potešilo, že ho má na svojej strane, ale situácia bola veľmi vážna na to, aby prejavila náznak akejkoľvek radosti.
V peci zapraskalo poleno, čo len nedávno prihodila do ohňa, keď pokračovala: „Myslím, vieš, len si dávam dohromady súvislosti, to ako Jolanka odmietla Imreho, ako sa vyhrážal, ako sa najskôr Petra pýtal, ktorá je naša krava a až potom sa naňho rozbehla... Tak mi to nejako vychádza, a možno sa pletiem, ale bojím sa, že nám Imre naozaj poškodil nejakými čarami.“
„Keď poškodil, poškodil Strakuli. My sme, chvalabohu, zdraví. A ako pozerám na tie tvoje modriny, dobre, pokúsim sa nájsť kupca na Strakuľu a my si potom kúpime novú kravku. Zajtra sa pôjdem opýtať Petra; pastier pozná kdekoho, kto by mohol mať záujem.“
„A keď kúpime novú a Imre nám ju znovu uriekne?“ vzdychla Mária.
„Keď sa tu Imre objaví, poženiem ho svinským krokom. A nebol by som sám, ten sa tak skoro v Slančíku neukáže. Aj sused by si ho najradšej podal!“
„A čo myslíš, ako to ten Imre mohol...“
„Viem ja? Som bosorák? Počul som kadečo, ale radšej o tom nikde nerozprávam, lebo nechcem vyjsť na posmech. Niet nič ľahšie, ako sa vysmievať ľuďom, čo hovoria veci, ktoré si iní pre vlastnú hlúposť a slabosť nedokážu pripustiť.“
„I ja tak rozmýšľam. Ale odkiaľ môže mať takú moc? Dá sa to naučiť?“
„Bosorky sú nevesty diabla a bosoráci jeho predĺžené ruky. Neviem, kde sa to učia, ale moc si vraj odovzdávajú v hodine smrti. Bosorka ani bosorák neumrie, kým si nenájde pokračovateľa! Môžu aj celé mesiace skuvíňať, metať sa v kŕčoch, ale kým neodovzdajú svoju moc, dušu nevypustia. Počul som, že si musia nájsť takého človeka, ktorému pred smrťou pozrú do očí. Hej, oči sú ako studne. Ich hladina je ako zrkadlo duše, pohľadom do očú zistíš, či ide o dobrého človeka, alebo nie. A bosorák sa za života nikomu do očí nepozrie.“
Mária sa zamyslela. Skúšala si vynoriť v pamäti, či sa jej niekedy Imre do očí pozrel. Bol už taký, keď hovoril, hľadel vždy kamsi bokom alebo na zem, akoby nemal pokoja. Ale bolo to len tým?
„A keby si sa pokúsil rozkopať v maštali prah?“ navrhla Mária.
„Prečo?“
„No, či tam niečo nenájdeme. Vieš, myslím kus odevu, alebo vlasy.“
„Zbytočná robota! Hej, ale počul som, že bosoráci zakopú pod prah maštale prameň vlastných vlasov, aby boli neustále prítomní a mohli cez ne škodiť, ale to potom trpí všetok dobytok. Nám robí problémy len Strakuľa, predáme ju a potom uvidíme,“ rozhodol Jano a hneď vstal, hľadajúc po vreckách cigarety, aby si zapálil.
Pre Máriu to bolo jasné znamenie, že rozhovor končí. I tak bola rada, že si mohli pohovoriť o veciach, na ktoré sa nikdy nenaskytla príležitosť, alebo si ju aspoň doposiaľ nikdy nevytvorili. Vždy tam bola akási obava, že ten druhý to nepochopí, neuverí. Skúsenosti z posledných dvoch rokov ich však naučili brať tieto veci vážne.

Pastier Peter sa na druhý deň trochu okúňal. Vraj, že to nie je krava, ale útočná obluda. Poznal ju dobre, vždy samé problémy, že by bolo azda lepšie predať ju na mäso. Nakoniec však súhlasil, že sa môže opýtať na kupca, ale povie len pravdu, lebo kvôli Strakuli si nepriateľov robiť nebude. Nech kupujúci vie, za čo má zaplatiť. Dohodli sa a rovnako sa rozhodol pohľadať kohosi aj Jano. Pastier Peter bol však šikovnejší a už o pár dní mu povedal, že by sa dala predať do Opinej, ale vraj len za polovičnú cenu. I tak sa dohodli, bolo to lepšie než menšie peniaze za mäso.

Prišla ďalšia jar a po nej leto. Peter už niekoľko dlhých týždňov pásol, lenže nie kravy pri píle, ako predpokladal. Opäť mal na starosti jalovice a zasa ležal v tráve neďaleko Regety. Bola sobota, voľný deň, ale nie pre pastiera. Zato Jano sa rozhodol, že sa vyberie na prechádzku do lesa, tam pod Bogotu. Len tak, oddýchnuť si, utriediť v hlave myšlienky, bol to jeho sobotňajší zvyk. Keď sa blížil k horárni, videl pasúce sa stádo, i Petra, ako si tam vylihuje. Zdalo sa mu však, že tam nie je sám, že niekto vedľa neho leží. Žeby si tento starý mládenec našiel frajerku? Nie, v takejto chvíli ho nesmie vyrušiť! Takto uvažoval, keď došiel k prvým zo starých košatých dubov. Aj sa za jeden ukryl. Kdesi tam v hĺbke jeho duše sa prebudila chlapčenská zvedavosť, že sa len pozrie, s kým sa Peter stretol. Netušil, nevedel, že vedľa pastiera leží len vrece, do ktorého si chcel našklbať trávu pre zajace.
Peter nespal, nedriemal, naopak, zvýšil pozornosť. Zbadal, že ktosi sa opäť ukrýva za stromami a spomenul si na chvíľu, keď tak robil Imre. Hej, vtedy sa to neskončilo dobre. Teraz nezaváhal, schmatol palicu a rozbehol sa k dubu. Keby spoza kmeňa nevystúpil prekvapený Jano sám, kto vie, ako by to dopadlo.
„Ty?“ vyhŕkol pastier lapajúc po dychu.
„Ja. A koho si čakal?“ trochu previnilo, ale hlavne prekvapene odpovedal Jano.
„Nič, ja len... Vieš, človek s dobrým úmyslom sa tak nezakráda.“
„No, to pretože...“ hľadal Jano správne slová, ale potom mu napadlo namiesto vysvetľovania stočiť reč iným smerom. „Hádam si nemyslel, že tu je nejaký zlodej. Veď ako by odtiaľ odviedol jalovicu bez toho, aby ho niekto nevidel?“
„Horšie ako zlodej. Myslel som, že Imre!“
Jano naň prekvapene pozrel. „Čo, zasa tu chodí?“
„Zatiaľ nie, skúsil by! Je to bosorák, bosorák!!!“
„Ty veríš na také reči?“
„Aj ty uveríš! Nakoniec, sám si už toho zažil dosť. A to ešte nevieš, ako Strakuľa nakoniec dopadla!“
Jano prejavil okamžitý záujem. Predsa len, kým neprišla o roh, bola to nádherná kravka, dosť sa jej venoval a takto to skončilo.
„Takže, Jano, teraz ma počúvaj! Včera som bol v Opinej. A stretol som chlapíka, čo kúpil Strakuľu. Vieš, čo mi povedal?“
Jasné, Jano nevedel, tak vyhŕkol, nech už hovorí, nezdržuje, že ho to zaujíma.
„Ten muž vravel, že do Opinej nedávno prišiel Imre. Vraj Strakuľu spoznal a pýtal sa, odkiaľ ju má. Keď mu to chlapík povedal, Imre sa ponúkol, vraj ju vylieči.“
„A?“
„No, že ju potom chytil sa hlavu a s nejakým kolíkom jej špáral do toho zlomeného rohu, až jej odtiaľ vytiahol nejaké nitky, alebo malý kúsok látky, niečo ako útržok z gázy. A potom povedal, že krava už bude krotká a pýtal si za to zaplatiť.“
„A ako to dopadlo?“
„Chlapík si teraz nevie Strakuľu vynachváliť. Vraj už stojí poslušne, nechá si siahnuť na vemeno, aj sa dá podojiť ako tá najkrotkejšia krava!“
Peter a Jano stáli pod dubiskom, ďalej už obaja mlčali. Vlastne, pokračovali v rozhovore bez slov. Len jemná mimika, pohľady očí, mierne zamračené čelá, či drobné pohyby kútikov úst jasne vypovedali o obsahu ich bezslovného hovoru. Ten bol o spravodlivom rozhorčení i ľudskej bezmocnosti proti zlobe, ktorá pramení hádam zo samotného pekla.





* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.





čitateľov: 5239