login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Tajomstvo spravodlivosti

@ :: Poviedky ::     Jul 04 2008, 16:29 (UTC+0)

Rímsko-katolícky kostol v Slančíku

Miesto: Slančík, okres Košice-okolie
Čas: polovica tridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Jiří Zaťovič

Chlapci mali učiteľa Čecha radi. Nepoznali ale väčšiu radosť ako v sobotu na obed odložiť školské pomôcky do kúta, chytro porobiť, čo mama nakázali a už utekať za kamarátmi. Nastala jar, kto by sa motal doma, komu by sa chcelo vysedávať v kuchyni a čakať na tmu, ktorú potom treba rozháňať petrolejkou či sviečkou? A úlohy? Aj učiteľ vie, že na jar sa úlohy nedávajú! Prinajhoršom v nedeľu podvečer si s nimi poradia. Veď do školy sa ide až v pondelok! Vonku je pekne, najväčšou úlohou je predsa všetko preskúmať, všetkému porozumieť, všetko si zapamätať!
Keď sa chlapci zišli uprostred dediny, na svojom stálom mieste, odkiaľ bolo všade rovnako ďaleko či blízko, mal už každý z nich nápad, ako využiť núkajúci sa čas. Kým bolo vidno, stačilo len tak behať a sledovať, čo je v ktorom dvore nové. Ako sa stmievalo, menila sa dedina pre chlapcov na trojuholník s magickými vrcholmi. Jedným z nich bola krčma, druhým guľatina, zložená prostred dediny, kde sa podvečer schádzali parobci a tretí vrchol bol vždy nový. Dnes sa malo tancovať u mladého Férenca, dostavali chalupu, glajcha šumela nad štítom, bolo treba podupať zem, tak pozvali mladých a nezabudli vraj ani na muziku. Každému z chlapcov zneli v ušiach výstrahy, aby sa vyhýbali krčme, aby nesliedili za parobkami a dievkami a už vôbec aby neokukovali pod oknami. To sa nepatrí, je to neslušné a ak neposlúchnu, stihne ich trest. Lenže zakázané ovocie najviac chutí! A keby mali aj tisíc robôt, práve tie tri „zakázané“ museli stihnúť, veď boli zo všetkého najzaujímavejšie...

Len čo sa chlapi zišli večer v krčme, zhrčili sa chlapci pod oknami a počúvali ich povedačky. Čosi o slávnych strašidlách z krížnych ciest, čosi z vojny za cisára pána, občas novoty z mesta. Niekedy len tak o počasí, starostlivo o tom, aká bude úroda, s čím sa stretli na ostatnom jarmoku. Chlapi popíjali a jazyky sa im rozväzovali. Čím dlhšie hovorili, čím viac sa stmievalo, tým tichšie chlapčiská dýchali. Len aby ich nikto nenachytal, že načúvajú. V ich detských hlavách nadobúdali strašidlá okamžite obludné miery, na chvíľu sa podaktorý z nich cítil ako generál víťaznej armády, len do cintorína či na tichú nočnú cestu lesom by ich nedostali ani párom volov.
Počúvanie prípoviedok prerušilo výskanie dievok. Kráčali vyparádené hore dedinou, tu zabočili do dvora, nazreli k Marči, Ilonke, Haničke, pochválili novú výšivku, uhryzli z koláča, napili sa čerstvo vytiahnutej vody. Popritom sa prekárali, spievali obľúbené pesničky. Vyspievali sa z radosti, že robotný týždeň končí, zajtra je nedeľa a to aj Pán Boh odpočíval. A tá trocha roboty okolo hydiny a v kuchyni neprekáža. To k nedeli patrí.
Na guľatinu sa zatiaľ pousádzali parobci. Žartovali hrubšie, ale obozretne, aby ich nebodaj nepočuli deti alebo – ešte horšie – dievky. Ťažko by sa vysvetľovalo, že to iba zo žartu. Podchvíľou stíchli, počkali, kým si Ďula pripáli šúľanú a lačne vyčkávali, kým na nich vyšiel rad, aby si potiahli. Mladší, nezvyknutí na štipľavý dym sa rozkašľali, vybuchol krátky smiech, potom sa opäť započúvali do ticha. Jarná robota na poli sa podpísala pod únavu každého. Lenže keď sa dnes nepohnú, nebude na jeseň a v zime čo položiť na stôl. A krivo sa bude pozerať práve na nich, na parobkov. Už predsa nie sú deti, že iba otrčia ruku a povedia: „Hladný som!“

Spevavý had medzitým zastal pred novým domom. Na bielo vylíčené múry, rozložitá strecha, pokrytá slamou. Dve okná prednej izby pozerali do ulice a cez dolinu až na Slanský hrad. Pod domom pivnica, popri dome gánok s vyrezávaným zábradlím. K zadnej časti domu, aby sa zmestil pod jednu strechu, prilepený chliev, zatiaľ pre kozu a hydinu, nech nezačínajú s prázdnymi rukami. Raz tam bude iste aj kravka. Malý dvor z jednej strany ohraničený orechom a vzadu do záhradky nakúka les. Dalo to dosť práce vytrhnúť lesu aj tento fliačik zeme na žitie.
„Ešte chvíľku, pekne je dnes vonku,“ ozvala sa Jolana, ale viac ako na pekný večer čakala na svojho Ďulu, ktorý už sa približoval z opačnej strany ulice na čele skupiny parobkov.
Dievky vošli do vysvieteného domu a chytro si posadali na lavice a stolce pri stenách. Izba vyprataná, aby sa pri tanci niekto nebodaj neudrel či nenatrhol gate. Parobci už nakúkali cez okná, aj by sa pridali, ale ďurkovskí cigáni, čo mali prísť hrať, ešte nedorazili. Tak aspoň podpichovali dievčatá, súperili, kto tú svoju skôr a viac rozosmeje. Pechorili sa ako mladé kohúty.

Rozhovor v krčme zatiaľ ustal. Chlapi mali roboty dosť, obrátili posledný kalíštek a poberali sa domov. Do chlapčisiek pod oknami ako keď strelí. Rozpŕchli sa poza ploty, poza kríky, nepozorní aj do jarku ku koprive. Chlapi vychádzali z krčmy a tvárili sa, že nepočujú šuchotanie v kríkoch ani zadržiavaný dych za plotom. Veď neboli iní. A každý musí prežiť svoj život sám. Aby im závideli, že detiská majú ten svoj ešte pred sebou?
Keď krčmár osamel, chlapci povyliezali z úkrytov. Tma už sa chystala spadnúť na dedinu, ale čo doma? Len zjesť kus chleba či pár zemiakov, čakať, kým na nich príde rad s kúpaním a potom zavŕtať sa pod prikrývku a spať? Komu sa už chce spať?!
Od Petrovho nového domu priletelo kvílenie husličiek. To Arpád, primáš, ladil. Chlapci pozreli po sebe a viac sa nebolo treba dovrávať. Vystrelili, aby nič nezmeškali. Nemohli si nechať ujsť zábavu v novom dome. Nič neprekážalo, že chlapci mali prísne zakázané zúčastniť sa zábavy, že okrem rodičovského hnevu, učiteľovej trstenice a farárovho hromobitia si aj dievky s parobkami dávali pozor, aby sa medzi nich nevotrel nepozvaný hosť. Každý predsa dlho čakal, kým ho vzali medzi seba. Chlapci mali ešte času dosť. Iste, občas zo žartu chytili mládenci neposlušného sliediča a dotiahli ho do domu, že ho idú dvihnúť za parobka. A chlapci ako háďatá sa rýchlo vykrútili a ušli. To už nebol žart, ukázať, s ktorou dievkou chce tancovať, kupovať jej čokoládu za vyšitú chustečku a napojiť v krčme večne smädné krky ostatných parobkov. Na to bolo treba mať peniaze a už aj čosi na seba. Motúzom podviazané gate a zelené pod nosom na parobka nestačili.
Pri takej zábave sa kdečo pohovorilo, ak sa daktorý z parobkov pozabudol a vyzval do tanca kamarátovu dievku aj na krik prišlo, ale že by sa niekto pobil, že by krv tiekla, na to si dávali pozor. Tvrdé päste si schovávali na zábavy po okolitých dedinách.
Chlapci opäť zhrčení popod okná nazízali, hodnotili, ako sa ktorý mládenec zvŕta okolo tej svojej, chichotali sa do hrste nad žartmi, ktorým celkom ešte nerozumeli. Dianie za oknom ich úplne pohltilo, cigánska muzika navádzala na krepčenie aj ich, akoby s nimi čerti šili, a tak si hneď nevšimli, že Milan rastie, ťahá sa za uchom, za ktoré ho spomedzi ostatných vybrala ruka jeho mamy. Potichu jojčal, kým ostatní sa rozpŕchli. Naozaj ako kŕdeľ vrabcov.
„A to je čo za robota!“ kričala matka na chlapca, veď sa ho vydala večer hľadať, kde zasa lieta. Ani dlho nemusela, išla naisto, vedela, kam to chlapcov určite pritiahne. Až ľutovala, že nezavolala aj susedu, aby si svojho Janíčka tiež za ucho domov priviedla.
„Doma nepomôžeš, s čertiskami sa naháňate a zle robíte! Že ti hanba nie je! Koľkokrát som ti hovorila, že sa nemáš čo túlať a načúvať!“
Aj muzikant vrzol falošne, aj dievky sa uprostred tanca zasekli. Krik vonku bola iná zábava. Nahrnuli sa k oknám, mládenci za nimi, ktorý pozerať, ktorý trochu opáčiť, veď príležitostí nikdy nie je dosť.
Mama ťahala syna hore ulicou, nadávala mu a druhou rukou mu občas prilepila zaucho.
„Aha, tam je ďalší!“ všimol si Ďula a predral sa cez okno do záhrady. Chvíľu kľučkoval pomedzi stromy, ale chlapča bolo vrtkejšie a zachránilo sa útekom do kriakov, kam sa starší a väčší chlapi nepredrali. Aj ostatní mládenci sa pustili naháňať chlapčiská, čo ich obkukávali, lebo poriadok musí byť. Ktorý zdravý chlapec by však čakal na výprask a hanbu? Ten večer sa z pobehajova vrátili všetci oveľa skôr, bez slova sa najedli a bez slova zaľahli.

Dvere kostola sa otvorili, aby vpustili dnu viac slnka. Doznievali posledné slová nábožnej pesničky a dedinčania sa pomaly trúsili von, vychutnať si nedeľné dopoludnie. Aspoň na chvíľu sa porozprávať, pozdraviť farára, aby videl, že nezabudli a prišli, že vedia, čo sa v nedeľu patrí. Farár mal riadne podrezaný jazyk a nezriedka im v kázni aj poriadne vyčistil žalúdky. Nemenoval, ale tu sa predsa všetci poznajú, načo mená, stačí povedať, čo sa odohralo a ostatní si domysleli. A pred farárom sa väčšinou pochválili, aby videl, že im robota nie je ťažká a že sú dobrej mysle.
„Jaj, dôstojný pán, dobre je, dobre. Statok zdravý, na poli sa pekná úroda zakladá, všetko ide po poriadku, len s tými chlapčiskami keby nebolo toľko trápenia!“ pochválila i posťažovala sa Milanova mama farárovi, keď zostali po omši pred kostolom na susedskú debatu. „Pomôcť nepomôžu, len kadejaké fígle im po rozume chodia. Aj minule som Milana spod okna ťahala. Zábavy sa im zažiadalo. Dala som mu, čo mu patrí, ale aj ostatní by zaslúžili!“ Farár iba pokyvkal hlavou.

„Tak, ktorí to boli?“ predstúpil farár pred katedru. Bol pondelok, učiteľ prenechal chlapcov velebnému otcovi, aby ten do nich zasieval katechizmus, aby vedeli, čo si treba ctiť a vážiť.
Chlapci sa na farára pozerali nevinne, nevinnejšie stvorenia by sa v tej chvíli pod slnkom nenašli.
„Milan?!“ farár tresol trstenicou po katedre, len to tak mľasklo. „Pripomenúť ti, za čo ťa mať za uši vyťahala?“
„Nie, pán farár.“
„Tak ktorí?“
Ticho v triede sa dalo krájať.
„Kto klame, príde do pekla! Klamať je hriech! A nezradiť kumpánov to nie je hrdinstvo, ale hriech voči nášmu Pánu Bohu a jeho synovi Ježišovi Kristovi! Chceš sa dostať do pekla?“ zrúkol na Milana. Ten si až cvrkol a roztriasol sa. Ale ostatní mlčali ako Jánošíkova družina.
„Tak sa mi vidí, že sa chcete preťahovať s mojou motorkou?“
V triede bolo počuť padajúci prach. Pochytať sa za ruky a zadržiavať motorku, ktorú farár túruje sa nikomu nechcelo. Nestačilo, že museli dýchať smrad z výfuku, neustále hrozilo, že niektorý ten silný ťah nevydrží, povolí a všetci popadajú, doudierajú sa, nejaké gate zaplačú a zaprášení chlapci dostanú doma ešte prídavok.
„Všetci sme tam boli,“ preskakujúcim hlasom povedal Janko. Potvrdil to súhlasný mrmot v triede. Do pekla nechcel ísť nikto. A keď sa priznajú, Pán Boh im odpustí. A nebudú vystavení ponižujúcemu mučeniu s motorkou. Lebo to sa dialo pred celou dedinou a každý vedel, že chlapci museli urobiť niečo veľmi zlé, inak by farár nezasiahol. A keď počuli vrčať zdivenú motorku, chystali tatovia remene a k farárovmu trestu pridávali svoj, aby detiská rástli rovno.
Tak celý zvyšok náboženstva stáli v kúte štyria chlapci, na vystretých rukách držali polienka, brušká prstov ich štípali po hruškovej nádielke od farára. V očiach mali slzy, ale neodvážili sa nič povedať. Farár chodil a hromovým hlasom – lebo keď sa nazlostil, vždy burácal – vykresľoval chlapcom, čo ich čaká, ak sa nedajú na cestu pokánia.

Až doma sa Milan schúlený v kútiku kuchyne rozplakal. Boleli ho prsty aj chvejúce sa ruky, ale najviac zo všetkého ho bolela nespravodlivosť. Veď sa iba pozerali, nekradli, nenadávali, nebili sa, neubližovali nikomu. A teraz práve oni štyria, len zato, že farár ich chodí učiť náboženstvo, dostali. Ostatní štyria, Maďari, chlapci, ktorí chodili na náboženstvo do Slanca, lebo v Slančíku kalvínska fara nebola, obišli bez trestu. Navyše sa nemal komu posťažovať, otcovi sa nesmelo a od mamy už raz dostal a nechcel riskovať, že sa mu ujde znova. Keď to spočítal, dostal už za jedno lapajstvo dvakrát. A daktorí vôbec!
„Milan!“, vytrhla ho z tichého ponosovania mama.
„Pôjdeš učiteľovi odniesť košík. A dávaj pozor, sú tam vajíčka a syr, nie že to niekde vysypeš!“ vyprevadila ho na cestu s preventívnym zauchom.
Milanovi sa veľmi nechcelo, ale mame sa nesmie odvrávať, tak košík vzal a vydal sa na horný koniec. Učiteľ býval u Petrov, nasťahovali ho do prednej izby, a keď sa chlapci večermi túlavali po dedine, nazreli občas aj do jeho okien. Takmer vždy sedel pri petrolejke, na stole mal rozložené papiere a knihy, čítal, občas si niečo zapísal. Inokedy bol potme, že je v izbe bolo poznať len podľa červenejúceho sa ohníčka cigarety a ak mal otvorené okno, počuli, ako si ticho pospevuje pesničky. Po česky. To vedeli, že je mu clivo za domovom, vedeli, že na stole má určite aj fľašu vína, z ktorej si občas uleje do pekného brúseného pohára, ktorý vraj dostal od akéhosi pána z mesta. Dnes ale ani nečítal, ani si nespieval. Milan ho dobehol na cestičke k domu.
„Dobrý večer, pán učiteľ!“, pozdravil sa, ako ho naučili a ako sa aj jemu chcelo, lebo učiteľa mal rád.
„Dobrý večer, Milane!“, odzdravil učiteľ. „Kampak ideš?“
„Do vás, pán učiteľ. Mama posielajú,“ otrčil košík.
„To děkuji pekne,“ potešil sa učiteľ.
„A dnes si nečítate?“ spýtal sa Milan, ale hneď by si bol jazyk prehryzol, veď prezradil, že chodia s ostatnými pod okná! Začal sa škrabať vo vlasoch.
„Ne, dneska si nečítám, bol som na besedu s pána farárom. Kadečo som se podozvedal!“, významne zvýšil hlas, ale hneď aj mrkol na Milana, akože neboj sa, chlapče, nebolo to nič také zlé, ja viem, že neobsedíte. „Že ste neposlušní,“ dodal a usmial sa.
Takto Milan už vôbec nevedel, na čom je. Nijako mu nešlo do hlavy, ako spojiť to, čo učiteľ hovoril s tým, ako sa pritom tváril. Aj by si myslel, že učiteľ s ním žartuje, ale dvojnásobný trest za čosi, čo vlastne vôbec nie je... veď to bol trest za zvedavosť! A zvedavosť je hriech? Aj učiteľ im stále opakuje, aby boli zvedaví, aby sa stále pýtali, lebo kto nie je zvedavý, zlenivie. Lenže farár zasa hovorí, že zvedavosť je hriech. A lenivosť tiež. Tak čo je vlastne hriech? A ak sú obidve tieto vlastnosti hriešne, ktorá z nich viac?
Prišli na dvor, učiteľ vzal košík a posadil Milana na lavičku.
„Počkej tu, košík ti ihneď vrátím!“, zašiel s ním dnu a o chvíľu sa ozaj vrátil s prázdnym košíkom. Posadil sa k Milanovi, košík položil pod lavičku.
„Tak vyprávaj!“, vyzval chlapca. Ten akoby len na toto čakal. Rozhovoril sa o sobotnom večere, ako bolo pekne, čo všetko videli a počuli, kadečo popridával, čo počul alebo videl už predtým.
„A to ozaj nie je spravodlivé, veď tam boli aj Maďari!“ uzavrel rozprávanie.
„No, hezky umíš rozprávať!“, pochválil ho učiteľ. „Ale vieš, keď neposlúcháš, nesmieš sa čudovať, že sa ti ujde pohlavok. Keby neboli rodičia prísní, nič by ste sa nenaučili, rástli by ste jako drevo v lese. Poznáš príslovie: ´Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko! Keď ja budem Jano, neohneš ma mamo!´?“
„Poznám, čoby nie! Lenže ja som Milan!“
„Jaj ty špekulant. Keď ho poznáš, tak aj vieš, čo vyjadruje, však?“, postrapatil chlapcovi šticu.
„No už choď, aby si zasa nedostal!“, podával učiteľ Milanovi košík. Potom mu ešte podal ruku, aby sa rozlúčili ako chlapi. Milanovi sa bežalo dole kopcom domov oveľa veselšie. Už len to, že sa mal komu posťažovať, že ho vypočul dospelý človek a ešte k tomu pán učiteľ, ho hrialo pri srdci. Už aj zabudol na všetky nespravodlivosti.

Druhý deň na obed kráčal Milan domov hrdý a spokojný. Štyria potrestaní chlapci dostali zadosťučinenie od učiteľa, ktorý si ich hneď ráno nechal nastúpiť všetkých a nekatolíkov – Maďarov, ako ich prezývali, lebo boli kalvíni a na náboženstvo chodili do Slanca a učili sa ho po maďarsky - rad za radom vyťal trstenicou. Pána Boha nad sebou máme len jedného, všetci sme dietky božie, hovoril im pri exekúcii. A Božej spravodlivosti treba občas pomôcť!
Len jedno Milan vedel - nikdy sa nesmie prerieknuť, že to on sa vyžaloval učiteľovi a že iba jemu môžu Maďari vďačiť za výprask. Lebo potom by dostal od všetkých bez rozdielu a možno by ho, žalobabu, ani medzi sebou nechceli. Keď raz bude parobkom, možno to na guľatine ostatným porozpráva, ale dovtedy bude určite mlčať.





* * *

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 4669