login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Oct 13, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(219)

vložiť obrázok do galérie

Ďurkov

@ :: Okolie ::     Jun 20 2008, 10:52 (UTC+0)















Poloha

Obec Ďurkov sa nachádza necelých 20 km východne od Košíc na ceste 576. Administratívne patrí do okresu Košice-okolie v Košickom samosprávnom kraji. V strede obce je nadmorská výška 261 metrov. V obecnom chotári Slanských vrchov sa nadmorská výška pohybuje od 216 do 580 metrov. Poloha na mape: - - - klikni tu - - - .

História obce

Obec uvádza, že prvá písomná zmienka o jej existencii pochádza z roku 1272. V rokoch 1272 až 1290 v Uhorsku vládol kráľ Ladislav IV. a listina, i keď nedatovaná, bola vydaná v čase jeho kraľovania. Obec Ďurkov sa v nej priamo nespomína, ale uvádza sa, že Dionýz, syn Buduna, násilne zobral slaninu z domu Ladislava, syna Mikuláša. Ďalšia písomná zmienka o Budunovi pochádza z roku 1276, kedy zdedil po otcovi Jurajovi na Above obce Ďurkov, Ďurďošík a Trsťany, v Šarišskej stolici Chabžany a Janovík, tiež obce Zemplínske Kochanovce, Buky a určitú časť Chlmeckého panstva. Mikuláš, Budun a Dionýz patrili k ďurkovskej vetve rodu Aba, čo potvrdzuje aj listina z roku 14283.

Písomný záznam o Ďurkove poznáme aj z roku 1323, ale táto písomnosť pojednáva o udalostiach, ktoré sa odohrali v obci v roku 1312, konkrétne v časoch bitky pri Rozhanovciach. Vtedy bol v Ďurkove šípom zavraždený Ladislav, syn Pavla a vnuk Komplota, ktorý pochádzal z komplotskej vetvy rodu Aba. Stalo sa tak, keď sa snažil nájsť pre kráľa ubytovanie. Zavraždený Ladislav stál na strane kráľa, zatiaľ čo členovia ďurkovskej vetvy rodu Aba boli proti kráľovi. Kráľ Karol Róbert z rodu Anjou preto v roku 1323 odobral majetky Budunovým synom. Tieto dal Mikčovi, manželovi sestry zabitého Ladislava. Obec Ďurkov dal do rúk magistra Imricha, syna
Pavla, vnuka Komplota, čiže do rúk brata zabitého Ladislava.

Podľa ďalšej písomnosti z roku 1330 vieme, že magister Imrich, syn Pavla, mal dať časť dediny Ďurkov, ako aj časti ďalších majetkov, ktoré dostal od kráľa z pôvodného vlastníctva ďurkovskej vetvy rodu Aba, dcére komesa Buduna. Išlo o celú štvrtinu majetkov.
Synovia Buduna sa v roku 1332 sťažovali pred krajinskou kongregáciou v Budíne. Tvrdili, že Mikč, bán Slavónie, a Imrich, syn Pavla, zaujali ich rodinné majetky, medzi ktorými sa uvádza aj Ďurkov.

Záznam z vyšetrovania poznáme až z roku 1351, čiže až 19 rokov po predložení sťažnosti. Vyšetrovanie viedli podžupan a slúžni, ktorí dokumentovali, ako boli prevedené majetky Ďurkov a Ďurďošík v Abaujskej stolici a Janovík a Chabžany v Šarišskej stolici. Ich práca sa sústredila na to, ako bol tento majetok odňatý ďurkovskej vetve rodu Aba a dostal sa do rúk Imricha, syna Pavla. V roku 1351 držali tieto majetky už jeho synovia. Vyšetrovaním dospeli k záveru, že Ladislava, syna Pavla, pri zháňaní nocľahu pre kráľa, zabil v obci Ďurkov Klement, syn Eykesa, hosť z Ďurkova. I keď týmto bola de jure uznaná nevina ďurkovskej vetvy rodu Aba, Ján, syn Donča, tieto majetky naspäť nezískal, ale ostali naďalej v rukách Jána, Mikuláša, Štefana a Imricha, synov Imricha a vnukov Pavla z komplotskej vetvy rodu Aba.

V roku 1369 sa Ďurkov rozdelil na dve polovice. Jedna z nich patrila magistrovi Jánovi a druhá Imrichovi. Obaja to boli vyššie spomínaní synovia Imricha a vnuci Pavla.

Podľa uvedených informácií je jasné, že Ďurkov bol už v roku 1312 vyvinutá dedina, ktorú obývali aj hostia. Je dosť pravdepodobné, že spomínaný vrah Klement, syn Eykesa, bol Nemec. V problematickom roku 1312 patril Ďurkov synom Buduna, vnukom Juraja z rodu Aba. Tento bol zakladateľom ďurkovskej vetvy rodu Aba. Už v roku 1285 mal Budun dospelého syna Dionýza. Obec Ďurkov dostala svoj názov podľa mena, ktorého je dnešný ekvivalent meno Juraj (Ďuro), otca Buduna, ktorý žil okolo polovice 13. storočia. Je možné, že územie dnešnej dediny Ďurkov bola už dávnejšie osídlená zem, ktorá mala pôvodne iný názov. Ten sa však nezachoval.

Ako všetky obce, tak aj Ďurkov odvádzal pápežské desiatky. V rokoch 1332 - 1335 tu už stál kostol s farou, kde slúžil farár Saul a tento desiatky odviedol. O dnešnom kalvínskom kostole v Ďurkove sa uvádza, že pochádza ešte z čias Arpádovcov, v pôvodnom stave sa však zachovala len predná časť kostola s obohnaným múrom.

Kráľ Žigmund daroval v roku 1397 niektoré kráľovské majetky bratom Imrichovi, Jánovi a Mikulášovi z Perína. Spomínané majetky sa nachádzali v oblasti Svinice pri rieke Olšava a medzi nimi sa uvádza aj Ďurkov. Tento dar kráľ Žigmund opätovne potvrdil v roku 1405. V skutočnosti však Ďurkov naďalej ostal v rukách potomkov príbuzných zabitého Ladislava, syna Pavla z komplotskej vetvy rodu Aba. Rodina používala prediktát "z Visonty“, pričom Visonta sa nachádzala v Hevešskej stolici.

Portálny súpis z roku 1427 uvádza, že Ďurkov bol v rukách Ladislava z Ruskova a nachádzalo sa tam 51 port. Porta je brána do dvora hospodárskej usadlosti, ktorou môže prejsť naložený voz ťahaný koňmi. Vtedy sa nepočítali obyvatelia, ale porty. Všeobecne sa dnes ráta s tým, že v jednej takejto usadlosti žilo minimálne sedem ľudí (včítane služobníctva hospodára), takže v danom roku žilo v Ďurkove minimálne 357 obyvateľov. Na tie časy to bolo ľudnato osídlené miesto.

Páni z Ruskova však Ďurkov držali asi iba v zálohe, pretože kráľ Žigmund v listine z 5. februára 1430 uvádza, že majetky obcí Ďurkov, Janovík a Chabžany pripadajú kráľovi, čiže jemu. Stalo sa tak, pretože vymrela rodina Štefana z Visonty a spomínané majetky držala len vdova niekdajšieho Bartolomeja z Ruskova.

Portálny súpis z roku 1553 udáva, že sa v Ďurkove nachádzalo 21 port, ktoré už patrili Jurajovi Báthorymu. Už o 12 rokov neskôr, čiže v roku 1565, decimálny súpis Abaujskej stolice uvádza, že sa v Ďurkove nachádza 44 sedliackych usadlostí a 13 želiarov, teda spolu 57 hláv rodín. Ak na jednu rodinu počítame aspoň 5 osôb, Ďurkov už mal 285 obyvateľov. Z osobných mien poddaných bolo 12 rodín slovenského pôvodu a 29 maďarského pôvodu. Národnú príslušnosť ostatných rodín na základe mien určiť nevedno. Obec sa nachádzala na vtedajšej rečovej hranici, pretože severnejšie sa už nachádzalo slovenské etnické územie.

Podľa súpisu z roku 1598 bolo v Ďurkove 66 domov. Obec patrila rodine Báthory. V druhej polovici 16. storočia sa tu udomácnilo kalvínske náboženstvo a pôsobili tu kňazi maďarského pôvodu. Ich vplyvom sa pomaďarčovali aj mená slovenských rodín. 17. storočie sa nesie v znamení úpadku obce, v roku 1636 tu žilo len 36 poddaných. Ešte horšie to bolo začiatkom 18. storočia. V roku 1715 tu žilo len 7 sedliakov a v roku 1720 len 9 sedliakov. Nebol to problém len tejto dediny. Vplyvom Rákociho stavovských povstaní a morovej rany na začiatku 18. storočia sa počet obyvateľov prudko znížil, niektoré obce ako napríklad blízky Ruskov dočasne zanikli. Potom však počet obyvateľov vzrastal, a to hlavne prílevom Slovákov.

Konskripcia cirkví a farárov Abaujskej stolice z roku 1746 uvádza, že obyvatelia Ďurkova hovorili maďarsky i slovensky, prevládala maďarčina. Podľa náboženskej príslušnosti tu v tom čase bolo 64 kalvínov, 27 gr. katolíkov, 23 rím. katolíkov, 19 luteránov a 75 detí. Obec teda mala 208 obyvateľov.

Lexikón z roku 1773 udáva, že sa v Ďurkove rozprávalo prevažne maďarsky. Podľa Fenyésa z roku 1851 to bola maďarsko-slovenská dedina, kde žilo 150 rím. katolíkov, 10 luteránov, 230 kalvínov a 40 židov.

Boje I. svetovej vojny sa územia Ďurkova priamo nedotkli. I tak na fronte padli traja obyvatelia obce a jeden prišiel o nohu. Po vzniku I. ČSR Ďurkov pripadol novému štátu. V obci sa pritom od roku 1936 v škole učilo po slovensky, ale v škole reformovanej cirkvi po maďarsky. V roku 1938 bola obec pričlenená k Horthyovskému Maďarsku, vyučovanie po slovensky skončilo.

Od októbra 1944 začali nemecké vojská osídľovať obce v okolí Košíc, pričom bývali priamo v domoch u miestneho obyvateľstva. V tomto ohľade mal Ďurkov šťastie. Medzi Nemcami sa rozšírila správa, že v dedine je údajne týfus a opustili ju. I tak bolo v bojoch poškodených desať domov. Červená armáda IV. ukrajinského frontu oslobodila Ďurkov 18. januára 1945. Od 21. januára 1945 bola obec opätovne pričlenená k Československu. Po opakovaných a viac-menej neúspešných pokusoch o vznik jednotného roľníckeho družstva v rokoch 1949, 1952 až 1954 tu väčšinové JRD založili v roku 1957.

Genéza názvu

1323 - villa Gurke
1323/1351 - villa Gyurke
1314 - villa Gurke
1330 - Gyrke
1332 - Gurky
1342 - de Gyurke
1351 - villa Gyrke, de Gyrke
1369 - villa Gyurke
1397/1405 - poss. Gyurke (Gywrke)
1427 - Gwrke
1773 - slovensky: Gyurkow, maďarsky: Györke
1806 - slovensky: Djurkow, vel Gyurkov, maďarsky: Györke
1920 – slovensky: Ďurkov, maďarsky: Györke

Súčasnosť

Kataster obce má 998 hektárov. Na jeho území sa nachádza geotermálny vrt, ktorý v hĺbke 2 100 až 3 500 metrov narazil na rezervoár vody s teplotou 123 až 134 °C. V budúcnosti sa počíta s jeho využitím na centrálne zásobovanie teplom pre mesto Košice.

V posledných rokoch má obce približne 1 600 obyvateľov.

Kontakt

Obecný úrad
Ďurkov 274
044 19 Ruskov

Telefón: +421-55-696 55 54
Fax: +421-55-729 67 29
e-mail: obecdurkov@stonline.sk


Použité informačné zdroje:
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku
Branislav Varsik: Osídlenie košickej kotliny
Marta Čiderová: Fragmenty zo života obce Ďurkov

Spracoval: Slavomír Szabó



Nositelia tradícií

PhDr. Marta Činderová – dokumentaristka, autorka monografií


Prírodné bohatstvo, kultúrne dedičstvo

Kúria Rakovszkých

Geotermálne vrty


Tradičné recepty

Dedinské salónky

Kompere s viničkovu mačanku

Lokše s makom

Ciberej

Kanda

Raškova juška so suchu lokšu

Hajtvaňoše

Kapusta na zobky

Podlubky

Lečky na sladko i nesladko

Lečky do kvašneho mľeka

Maleje

Historické fotografie

Ženích a nevesta

„Rodzina na šveto“

Posledná dovolenka z vojny

Pozdrav z frontu

Prvé sväté prijímanie

Nezvyčajný dôvod pre život v USA

Keď sa dieťa kojilo aj štyri roky

Veľkonočná nedeľa

Ženské divadlo

Gazda, ktorý sa zaťal

Zmeny v krojoch v rokoch päťdesiatych

Nočné svadobné rituály a „vyhryzky“

Poviedky z obce Ďurkov

Tajomstvo Šartovského močiara - tradovaný mystický príbeh z konca 19. storočia - autor: Slavomír Szabó

V ďurkovskej pastirni - tradovaný príbeh, ktorý sa údajne odohral okolo roku 1892 - autor: Jana Hajduová

Tajomstvo dlhovekosti - tradovaný príbeh z 19. storočia, ktorý rád rozprával jeden Ďurkovčan ako osobný zážitok, vďaka ktorému sa dožil 95 rokov - autor: Ľubica Andrásiová, Slavomír Szabó

Vojna a bosorky -tradovaný príbeh z roku 1916 - autor: Slavomír Szabó

Anderov návrat - skutočný príbeh z čias I. svetovej vojny - autor: Slavomír Szabó

Mamin návrat - tradovaný príbeh z tridsiatych rokov 20. storočia - autor: Slavomír Szabó

Mačkarov úlovok - skutočný príbeh z tridsiatych rokov 20. storočia - autor: Jana Hajduová

Piesne pre Máriu Rakovszkú - skutočný príbeh z konca tridsiatych rokov 20. storočia - autor: Slavomír Szabó



* * *

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.