login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

Päť vzývaní Perúna

@ :: Poviedky ::     Jun 18 2008, 13:45 (UTC+0)

Jazero Izra – k jeho vzniku sa viažu dve povesti. Dejovo mladšia siaha do čias okupácie Osmanskou ríšou. Druhá povesť zachádza do ešte staršej histórie – do čias bojov Avarov a Slovanov.

Miesto: Izra (kataster obce Slanská Huta), okres Košice-okolie
Čas: povesť dejovo zasahuje do 6. až 7. storočia
Autor: Slavomír Szabó

Vzývanie prvé – v deň úteku: „Myslím na teba, obraciam sa k tebe, Perún, hoc len v svojej mysli, lebo každé slovo vypovedané nahlas ma môže prezradiť a pripraviť o život. Som Zvonimír, Slovan z kmeňa Venédov a potrebujem tvoju pomoc. Všetci potrebujeme tvoju pomoc. Dnes som ušiel. Hovorí sa, že človek sám bez obce dlho neprežije. Ale ja som ušiel, pretože som nevidel inú možnosť. To Avari, ten divý národ plný krutosti nás zotročuje tak, že to nemôže zvládnuť žiadna ľudská bytosť. Najskôr nás vraždili. Nielen nás. Ešte predtým útočili na Gepidov. To bolo len dobre, veď o krutostiach, čo napáchal gepidský vodca Mundo, stále kolujú historky, pri ktorých naskakuje husia koža. Ale potom sme prišli na rad my. Avari majú rýchle kone a tie ich šable, krivé hneď pri rukoväti, tým sa ťažko vyhnúť. Nevyvraždili nás všetkých. Tých, čo nechali žiť, a medzi nimi som i ja, zoradili a kládli nám podmienky. Sú to divokí bojovníci, čo nevedia orať, siať, žať, nevedia načo Rod, Svarog a Lada stvorili zem. Povedali, že my im musíme obrábať pôdu, skladať k ich nohám zlaté obilie. A naše stáda! Boh Veles, ich ochranca, aj jeho sa spýtaj, musel to vidieť, ako v nich zabíjali tie najlepšie kusy, hostili sa a čo nezjedli, hádzali psom. Ale najhoršie bolo, že si brali naše ženy na svoje lôžka, ba i naše kňažky! Môže muž prežiť väčšiu potupu, ako sa tomuto nečinne prizerať? Kto zdvihol čo by len hlas, skončil s podrezaným hrdlom. Niektoré ženy odvliekli so sebou k akejsi čarodejnici. Tiež deti. Aj moju Zemižízňu, aj môjho syna Božidara. Čo tam s nimi urobia?!
Mužov, teda tých, čo ich príchod prežili, rozdelili do dvoch skupín. Jedna skupina bude pre nich obrábať zem a chovať stáda. Z druhej skupiny sa stali belfukovia – peší vojaci s kópiami a sekerami, čo majú bojovať v prvých avarských radoch na ich strane. O belfukoch som už počul. To slovo naháňa každému hrôzu. Aby ich Avari rozoznali od ostatných bojovníkov, belfukovia musia bojovať do pol pása nahí. Nesmú sa chrániť žiadnou kožušinou, čo by zmiernila rany mečmi, strely šípov či bodnutia kópií. Belfuk musí byť zraniteľný, aby bojoval zúrivo. A ak Avari boj vyhrajú, delia si korisť medzi sebou, belfuk je pre nich len ako zviera, čo musí poslúchať a dosť!
Perún, aj mňa pridelili k belfukom! Vraj zaútočíme na Longobardov, potiahneme aj na Byzanciu! Tak ako kedysi! Ale teraz v predných radoch Avarov! Hneď potom, ako sme sa to dozvedeli, Avari ešte urobili ďalšiu hostinu. Pre seba, nie pre nás. A z nášho, nie zo svojho. Na oheň kládli dubové drevo! Drevo posvätných stromov! Veď v ich korunách sa v šumení lístia ozývajú hlasy bohov, ktorým načúvajú naše kňažky! Veď z postrúhaných žaluďov možno zhotoviť múku na chlieb, aby sa osada zasýtila aj v časoch hladomoru! Ale Avarom to nehovorí nič, vôbec nič!
Ostal som bez ženy a syna, pridelený k bojovníkom, čo za slávu iných zomierajú ako prví, a to pod vládou avarského kmeňa, ktorý šliape po všetkom, čo je nám sväté. Ak mám zomrieť, nech zo mňa nemajú žiaden úžitok. Preto som ušiel ešte pred západom slnka, strieľali po mne z lukov, vyšli i na koňoch, ale mne sa poradilo vbehnúť do lesa a ukryť v korune hrabu. Až neskôr som zliezol dole, teraz idem, neviem kam a myslím na teba, Perún, aby si pomohol ľuďom, ktorí ťa vždy vzývali. Aby si nás netrestal krutými Avarmi, ale poskytol ochranu. Moje myšlienky patria tebe.“

Vzývanie druhé – v deň Ctiborovej smrti: „Perún, stále sa neodvažujem hovoriť nahlas. Ťažko povedať, či bol horší včerajšok, či dnešok. Skrýval som sa tuto, uprostred Slanských hôr, ale pomaly, pomaličky som sa snažil zostúpiť aj niekam k ceste, alebo aspoň na miesto, kde by som mal na cestu výhľad. Vtedy som našiel Ctibora z našej osady. Pokúsil sa utiecť rovnako ako ja. Hneď zrána, keď belfukovia kráčali obklopení jazdcami na koňoch, vybehol z ich radu medzi stromy. Avari ho dobehli a sekli šabľou do hlavy. Padol na zem a mysleli si, že je mŕtvy. Stratil veľa krvi, a keď sa prebral, hovoril ticho, sotva hýbal perami. Vravel, že v noci sa od Avarov dozvedeli desivé veci. Niekde tu v horách si ich čarodejnica Izra dala postaviť hradisko. Vraj ich tu mala už tri, ale toto nové je úplne iné. Stavali ho zajatí Venédi zo soli. Znášali ju zo severnej časti Slanských vrchov, soľný kameň po kameni na miesto, ktoré si vybrala ona sama. Avari tieto hradiská nazývajú hrinky. Nemajú jednu hradbu, ale hneď niekoľko a za všetkými je uprostred Izrin dom. Ona má vraj veľkú moc, ovláda sily zla, ktoré živí krvou žien a detí. Preto odviedli aj moju Zemižízňu a Božidara! Už je isto po nich!
Ctibor dlho nežil. Hovoril len krátko, potom ešte chvíľu blúznil, už mu nebolo nič rozumieť. Nakoniec skonal. Čakal som na súmrak a potom som ho vliekol na chrbte až k našej osade. Nie, neukázal som sa tam, to by nikomu nepomohlo. Ale Ctibora som položil hneď vedľa cesty, ktorou môj ľud ženie stáda na pastviská. Snáď ho do rána vlci neožerú. A snáď, keď ho ráno moji ľudia nájdu, budú ho môcť spáliť, uložiť popol do hlinenej nádoby a zahrabať pod zem. Tak sa to má robiť, tak nás to učili naši predkovia! Nie ako Avari! Keď zomrie bojovník, zabijú i jeho koňa a pochovajú spolu do jedného hrobu, aby tam ich telá zhnili! Všetko sa v tomto svete obracia na ruby. Perún, ako sa na to môžeš pozerať?
Neďaleko miesta, kde som našiel Ctibora, ležala v tráve aj jeho sekera. Isto s ňou utekal, upustil ju a Avari, keď ho sekli, ju nezbadali. Ostala tam a teraz je moja! Už nemám len holé ruky. Viac by sa však zišiel luk so šípmi. Musím voľačo uloviť, musím jesť! Len lesné plody ma neuživia, čoskoro stratím silu. Rozmyslím sa, čo ďalej. Skonať tu od hladu len tak, to nemá význam. Možno by som sa mal ukryť niekde vedľa cesty. Počkať, a len čo uvidím kožený opasok s bronzovými sponami, to jasné znamenie Avara, či šikmé oči a tmavú pleť, zaútočím. Ak zabijem čo by len jedného z nich, mal môj útek význam. Ale s tvojou pomocou, Perún, by sme ich mohli zabiť všetkých. Ty máš tú silu, ty máš tú moc, ty vládneš hromu a blesku. Perún, pomôž Venédom!“

Vzývanie tretie – v deň stretnutia s Finčíkom: „Perún, ja som ti krivdil! Možnože si už ani nezaslúžim, aby si ma vypočul, ale nemôžem mlčať! Nemôžem ani hovoriť, hanbil by som sa, keby Finčík začul moje slová a dozvedel sa tak, ako som zle zmýšľal. Ani sa nepatrí, aby sa muž zaoberal rozjímaním a čímsi iným naraz. A ja jazdím na koni, ale bojím sa, že už nevydržím ani chvíľu bez toho, aby som sa ti neprihovoril aspoň v myšlienkach!
Noc som prespal v lese, budil som sa na rôzne hlasy zvierat a ráno som bol hladný, unavený a dolámaný, až som zle videl. Myslel som, že je to môj posledný deň a tak musím zabiť aspoň jediného Avara. Stál som pri ceste ukrytý za stromom, keď som počul zvuk konských kopýt. Nemohol som sa veľmi vytŕčať, len som vzal do ruky kameň, a keď som zbadal jazdca, hodil som. Trafil som ho presne do hlavy. Ešteže mal prilbicu! I tak padol na zem, ale keď som k nemu pribehol so sekerou, zbadal som, že už stojí a proti mne má natiahnutý meč. Slovanský meč! Takto som spoznal Finčíka. Padol som pred ním na zem a prosil o odpustenie. Potom mi povedal, akú ochranu si nám poskytol. Už viem, nie je pravda, že Izrine soľné hradisko stojí. Finčík hovoril, že zajatci Avarov zvláčajú soľné kamene celé dni, ale vždy v noci zosielaš z oblohy svoje blesky, ktoré zničia to, čo cez deň postavili. Avarská čarodejnica by tu len chcela svoju soľnú pevnosť, ale vďaka tebe ju ešte nemá. Ďakujem za všetkých Venédov!
Finčík bol nakoniec tiež rád, že ma stretol. Všetko mi rozpovedal. Prichádza z východnej zeme, bojuje proti Avarom, už roky hľadá Izru, aby ju skántril a s ňou aj jej temnú moc. Jeho vojsko tvoria chlapi, ktorí vedia narábať so zbraňami. Aj sa už priblížili k hradisku. Nevideli ho ešte, ale blízko byť museli, lebo čarodejnica Izra zasiahla priamo proti nim. Potom, ako Finčíkovi vojaci večer uľahli, zoslala na nich tvrdý spánok, z ktorého sa vraj nikdy neprebudia. Aspoň tak zmýšľa Izra. Finčíka nechala na pokoji, aby to všetko videl a trpel. Ale on už pred svitaním vzýval Beloboga i Černoboga naraz, aby spoznal pohľad na vec z oboch strán. Vzýval i Triglava, čo svojimi očami hľadí na svet do všetkých strán naraz. Oni si ho vypočuli a poslali mu pomoc. Z lesa vyšla víla, tajomná kráska, božská bytosť, tak mi to presne Finčík povedal a dala mu radu. Má vziať dva kone, tmavého i bieleho, že tie ho dovedú na kopec, kde nájde studničku. Vodu z nej má nabrať do prilbice, vrátiť sa k vojakom a umyť ich, či na tvári každého rozotrieť aspoň kvapku. Preto išiel ráno po ceste, to nie on viedol kone, ale kone jeho. A teraz ideme naspäť, ponáhľame sa. Nemôžeme zastaviť, i keď by som tak najradšej urobil, aby som ti pri rozjímaní mohol vzdať úctu, aká ti prináleží. Nesieme však v prilbici vodu zo studničky, ku ktorej nás kone nakoniec doviedli.
Perún, krivdil som ti, pritom bojuješ s Izrou, nedovolíš, aby ovládla Slanské vrchy. Odpusť, mýlil som sa. Bohovia sú dnes ku mne vľúdni. Veď som aj jedol, Finčík mi dal zo svojho, ba mám už aj kópiu, šípy a luk! Cválame na koňoch, musíme prísť k začarovanému vojsku skôr ako zapadne slnko. Perún, stoj ešte na našej strane!“

Vzývanie štvrté – v deň pochodu a zázrakov: „Sláva ti, Perún! Sláva, sláva, sláva! Sláva všetkým bohom, ktorí nás chránia na našej ceste za víťazstvom! Teraz to môžem kričať z plného hrdla, tešiť sa tak, ako tvojej sláve prináleží! Keď som sa včera večer vrátil s Finčíkom k zakliatemu vojsku, myslel som, že je všetkému koniec. Vojaci spali tak silno, že necítili, ako ich trhali vlci, ba aj červy, ktorých čas mal ešte len prísť, sa poponáhľali a preliezli nimi skrz naskrz. Dokonca aj raky z neďalekého potoka si našli cestu, aby začali bojovníkom nivočiť ich telá. Finčík tiež na chvíľu váhal, ale potom začal vodou kropiť tváre bojovníkov. Tie sa im ako zázrakom sceľovali a budili sa jeden po druhom. O chvíľu stálo na nohách celé vojsko! Bola to radosť a oslava až do noci. Len jedlom sa už muselo šetriť. O to väčšie bolo prekvapenie, keď sme ráno postupovali k hradu a naraz nás z jednej strany cesty ovanula vôňa chleba. Pozreli sme a naozaj. Bolo ho tam dosť pre nás, ba ešte i pre ďalšie vojsko by bolo dosť. Len tak voľne na zemi. Muži sa k chlebu rozbehli, volali na slávu Velesovi a jedli. O to trpkejšie bolo poznanie, že chlieb nepripravili bohovia, ale čarodejnica Izra a bola to jej ďalšia pasca. Muži odrazu začali kamenieť. Jeden po druhom znehybneli. Mojím šťastím bolo, že som sa držal blízko Finčíka, a keď som videl, že on nebeží jesť, vyčkával som aj ja.
Bohovia sú však na našej strane. To, čo som videl dnes, už možno nikdy neuvidím, ale budem na to spomínať navždy. V tom ľaku a dese, ako mužom kameneli nohy, potom ruky a nakoniec i tváre, vyšla z lesa víla. Bola krajšia ako kňažky okúpané v rannej rose. Jej dlhé vlasy povievali vo vánku ako klasy na poli, a i keď sa zo všetkých strán ozývalo kvílenie zomierajúcich mužov, ona sa usmievala. Šírila sa z nej vôňa poľných kvetov, v jej očiach sa odrážal jas slnka a kožu mala bielu ako prvý sneh. Pristúpila k Finčíkovi a povedala mu, aby vytiahol meč. Ten potom pohladila po ostrí, vôbec ju však nezranil. Finčíka požiadala, aby chlieb rozsekal tým mečom. Finčík neváhala a začal. Stačilo sa chleba iba dotknúť a ten sa menil na kameň. Naopak, skamenení vojaci zasa oživli a volali na slávu bohom. Okolo víly zažiarili svetielka ako hviezdy a rozplynula sa. Nikdy nezabudnem na jej obraz, na zázrak, ktorý porazil ďalšie zlo avarskej čarodejnice.
Perún, my teraz ideme ďalej. Vraj už za týmito kopcami dôjdeme na tajné miesto, kde sídli zlá Izra! Tam sa začne krutý boj! Vieme to isto, cestou sme už chytili a zabili avarské stráže! Ale skôr, ako sme im uštedrili poslednú ranu, museli povedať všetko, čo vedeli. Inak by ich smrť bola nekonečne bolestná. Perún, my ideme!“

Vzývanie piate – v deň boja: „Volám na tvoju slávu, Perún! Viem, že vždy si stál na strane Venédov, ty si naša cesta k obnove! Boj bol strašný. V prvej chvíli sme sa všetci báli. Ale či sme mali na výber? Mohli sme báť sa a bojovať, alebo báť sa a utekať prenasledovaní Avarmi. Nikdy som si nepomyslel, že ich bude toľko. Na každého z nás pripadalo hádam zo tridsať mužov! A to ešte i boli za hradbami. Aspoň za tými, čo stihli v ten deň postaviť. My sme boli unavení, šli sme celý deň i noc, blúdili sme. To isto kvôli ďalším čarám Izry! K soľnému hradisku sme došli až dnes, až keď Svarožič presunul slnko na západnú stranu oblohy. Boj bol strašný, ale taký je vždy. Šípy svišťali vzduchom, muži padali pod avarskými šabľami, ale tiež Avari pod našimi oštepmi, mečmi a sekerami. Sám som niekoľkých rozrúbal, cítil som neuveriteľnú silu. Božidar, Zemižízňa – spomienky na syna a ženu ma hnali vpred, vedel som, že alebo zvíťazíme, alebo zomriem. V jednej chvíli, keď som zložil chlapa, čo ma predtým ranil šabľou do ľavice, som si myslel, že je už po mne. Už som nevládal stáť na nohách, len som sa držal kmeňa akéhosi buku. Ale vtedy si prišiel na pomoc ty. Slnko sa stratilo za mrakmi, čo sa odrazu zjavili na oblohe a prvým ohnivým bleskom si zbúral zvyšky avarských hradieb. Spustil si hustý lejak. Takú búrku som ešte nezažil! Vedeli sme všetci, že si na našej strane a nemýlili sme sa. Jeden blesk za druhým udierali do nepriateľa a jeho vojaci v ošiali kričali. Práve prešli do výboja proti nám, hnali svoje kone, až sme museli vybehnúť vyššie do svahov. Ďakujem ti za tie blesky, čo v tom okamihu začali šľahať na jedno miesto, až sa pohla zem. Hora sa rozlomila a zosunula tak, že medzi nami a Avarmi vznikol val zeme a kamenia. Potok sa zväčšil, naplnil vodou z hôr, čo v mohutnom prúde už ako rozbesnená rieka stekala rovno na nepriateľa. Hromy duneli, v nich zanikol i vojnový krik a blesky nad stúpajúcou hladinou zasiahli každého Avara, čo sa dosiaľ neutopil. Tvojou božskou silou vzniklo v priehlbine jazero, na jeho dne zahynula i čarodejnica Izra, čo nám spôsobila toľko ukrutností. Sláva ti Perún, sláva! Tvoje jazero tu ostane naveky a bude pripomínať, ako si sa postavil na stranu Slovanov!
Moja zranená ruka krváca, ale srdce sa mi smeje. Finčík po boji povedal, že sa vrátime do mojej osady a vyženieme Avarov aj odtiaľ. Teraz, keď Izra zahynula, ich určite porazíme. A potom tam postavíme hradisko. Nové, ako tu už dávno chýba. S hlinenými valmi i kolovou ohradou. Obkolesené poľami i lúkami na pastvu našich stád. Tiež s blízkym svätým hájom pre kňažky a veštcov i s obetným ohniskom. S domami, kde ženy budú rodiť deti, aby postupne osídlili celý kraj. Náš kraj. Tvoj kraj, Perún...“



Poznámky autora:

Rod – slovanský praotec bohov, stvoril bohyňu Ladu i boha Svaroga, aby s nimi dokončil svoje dielo – všehomír, čiže vesmír. Neskôr stvoril i ďalších bohov slovanského panteónu.

Svarog – slovanský boh, syn Roda, muž Lady, starší brat Perúna a Velesa. Naučil Slovanov ovládať oheň, spracúvať kovy a je i ochrancom rodiny.

Lada – slovanská bohyňa lásky, plodnosti, života a mieru. Tiež bohyňa radosti a vášne.

Perún – syn Roda, slovanský boh, ktorý ovládal blesky, dážď i krupobitie. Svojou mocou chránil ukrivdených a trestal nespravodlivých. Mohol pomôcť dobrej úrode, mohol ju aj zničiť, vždy podľa zásluh. Svojou silou vedel pomôcť v ochrane pred nepriateľmi. Na východe súčasného Slovenska požíval veľkú úctu.

Veles – slovanský boh, ochranca stád a polí, darca hojnosti.

Belobog – niektorými etnografmi stotožňovaný so Svarožičom. Slovanský boh, ochranca všetkého dobrého a milého, zabezpečuje bezstarostný život. Vládca dňa.

Černobog – slovanský boh, pokušiteľ, vládca noci a podsvetia. Protiklad Beloboga, ale tiež so svojim miestom v panteóne slovanského božstva, ktoré vnímalo dobro a zlo ako súčasť jedného celku.

Triglav – slovanský boh, ochranca zákona a poriadku. V tomto kontexte je i bohom vojny. Má tri tváre, ktoré symbolizujú nebo, zem a podsvetie.

Svarožič – syn boha Svaroga, jeho úlohou bolo riadiť slnko na ceste po oblohe, aby sa striedali dni a noci, ako aj ročné obdobia.

Venédi – kmeň Slovanov, ktorý osídlil územie súčasného Slovenska.

Tradovaná rozprávkovo ladená povesť je dejovo situovaná na územie, ktoré skutočne Avari osídlili. Podľa archeologických nálezov práve lokality Košice – Barca – Šebastovce tvorili pravdepodobne severnú časť Avarmi okupovaného územia. Pohybovali sa teda aj v oblasti Slanských vrchov.












* * *

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.





čitateľov: 6536