login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Ak sú svätci, musia byť i bosorky!

@ :: Poviedky ::     Jun 15 2008, 15:17 (UTC+0)

Obyčajnú žabu od prečarovanej bosorky rozoznáme tak, že obyčajná žaba má ústa bezzubé a bosorka premenená na ropuchu má papuľu plnú zubov!

Miesto: Slančík, okres Košice-okolie
Čas: tradovaný príbeh sa odohráva v bližšie neurčenom čase
Autor: Slavomír Szabó

Bola noc. Nie hocijaká, ale krásna a teplá s mesiacom v splne a s nespočetným množstvom hviezd, ktoré žiarili tak jasno, až všetko vrhalo tiene. Janove jablone, Janov plot z drevených latiek, Janov dom so slamenou strechou, Janova maštaľ i Janove chlievy. Či tomu tak bolo i ďalej, možno za kopcom, za Bogotou či Miličom, nevedno. Jano stál sám uprostred svojho dvora, vlastne všetko tu bolo jeho. Aj ten čudný pocit, čo sa mu vkradol do duše, keď vyliezol uprostred noci spod teplej periny, lebo sa už druhý krát zobudil na to, ako bučí krava. Jano bol gazda vekom po štyridsiatke s okrúhlou tvárou a hustými, večne strapatými čiernymi vlasmi, lebo škoda vraj strácať čas ich česaním a strihaním. Ľutoval čas na všetko, čo bolo čímsi iným než robotou, preto sa i oženil po tridsiatke. Teraz vyšiel na dvor pomaly, potichu, lebo v kuchyni spali ešte jeho tri deti. Kravy poznal dobre, rozumel im, to preto naň doľahol ten neistý pocit, lebo také bučanie sa mu nezdalo celkom obyčajné. Nebolo od smädu, ale ani od zapáleného vemena či inej pliagy. Bolo to bučanie zvieraťa, ktoré sa bojí. A krava sa potme v stajni nemá čo báť, má spať a hotovo! Vykročil teda k maštali, len tak ako bol, v dlhej ľanovej košeli a s holými nohami. Naboso šliapal po vlhkej udupanej hline, ktorá ho trochu schladila a nadobro prebrala z driemot. Zhlboka sa nadýchol, keď sa odrazu zdalo čosi nečakané. Priamo nad ním preletel tieň. Veľký a čierny, na chvíľku ho celkom prekryl, potom zmizol kdesi za jeho chrbtom ešte skôr, ako sa stihol obrátiť. Jano zastal, zdvihol hlavu, ale márne hľadel oproti oblohe, nezbadal nič. Bosorky! To ony vystrájajú na metlách tak, že ich len málokedy uzrieť! Len lietajúce tiene, tieto už videl hádam každý, iba podľa toho ich možno poznať! A krava v maštali opäť zabučala. Otvoril vráta, vošiel dnu a potme, veď sa tu vyznal tak, že svetlo nepotreboval, skontroloval všetky zvieratá. Vyzerali v poriadku, až na Rysuľu, čo sa chvela, kopala, i keď inak to robiť nezvykla a kývala hlavou zo strany na stranu, akoby jej do očí liezol celý húf ovadov. Tľapkal ju po šiji, tak ako to mala rada, dal jej vedro s vodou, prihováral sa a trvalo to hodnú chvíľu, kým sa upokojila. Potom sa vrátil späť do izby, vliezol pod perinu k svojej žene Jolane a snažil sa zaspať. Aj sa mu to podarilo, unavený zo včerajška bol dosť. Lenže po hodine sa všetko začalo znova. Rysuľa bučala ako na ratu, z maštale sa ozývalo i akési búchanie, čudesný lomoz a Jano sa už zasa náhlil cez dvor, zatiaľ čo mu nad hlavou preletel čudesný tieň. A do rána sa toto všetko zopakovalo ešte tri razy.

„Bol si kosiť?“ ticho hlesla Jolana, Janova žena, keď sa predpoludním vrátil domov. Stála uprostred kuchyne nad hrncom a vyzerala akosi nesvoja. Drobná a štíhla, s priam detskou tvárou, na ktorej nedokázala nič ukryť, ani radosť, ani žiaľ. Vždy sa z nej dalo čítať ako z otvorenej knihy. Teraz jej výraz hovoril, že sa stalo čosi zlé.
„Deti išli s pastierom?“ kývol na ňu Jano hlavou namiesto pozdravu a sadol na lavicu za stôl, čím dal jasne najavo, že chce jesť.
„Hej, vzal ich, že im aj bude rád, veď kde by boli? Hovoril, že nám na nich pokojne dohliadne, aspoň mu nebude otupno. Ale som sa ťa pýtala, či si bol kosiť.“
„Veď hej, hovoril som ti včera, že pôjdem za svitania a ty, len čo deti odídu s pastierom, si mala prísť pohrabať. Ale čakal som zbytočne. Takže čo ťa tu držalo?“
„Videla som, že si v noci viackrát vstával. Aj kravu som počula, ako bučala. Určite to bola Rysuľa, som si istá, lebo... Čo si vlastne v noci zistil?“
Jano si pošúchal nos. Mal ho veľký, mäsitý, taký ako mávajú pijaci, i keď on k pálenke pričuchol len málokedy. Rozmýšľal, čo povedať. Vždy sa vysmieval z bosoráctiev, rád, všade a nahlas, nikdy nepripustil, že by také dačo existovalo. Azda i preto, že sa nad tým nikdy hlbšie nezamýšľal. Jednoducho to tak robil a hotovo. Ale v noci, pre ten pocit v ňom ešte stále doznieval, ho prepadla akási predtucha. Voľačo, pri čom sa otriaslo jeho presvedčenie. To pre tie lietajúce tiene. Nakoniec odpovedal otázkou.
„Pýtam sa druhý raz, prečo si za mnou neprišla na lúky?“
„Rysuľa pochorela,“ utrela si Jolana ruky do zástery a potom sa jedným prstom dotkla kútika oka, azda aby zastavila slzu.
„Ako pochorela? Hovor!“ postavil sa Jano rýchlo, nezniesol ani pomyslenie, žeby o ňu mohol prísť.
„To, čo som ráno nadojila, to ani nie je mlieko. Skoro priesvitné, vodnaté a pritom mazľavé, nakoniec som zrobila skúšku.“
„Ukáž ho,“ podišiel Jano bližšie a nazrel do hrnca. Jolana sa odstúpila a on videl, že v slabo zafarbenej žltkasto-bielej vode pláva akási hrudka. Vzal ju do dlane.
„Tak ako mi hovorila Haňa. Že keď sa mi mlieko nezdá, mám ho zvariť. Ak sa v jeho strede urobí hrudka, taká ako táto, potom že je krava...“
„Pobosorovaná?“ skočil jej Jano do reči. Jolana naň pozrela priamo, veď ku komu by bola úprimná, ak nie k vlastnému mužovi a nemo prikývla.
Jano hodil hrudku späť do hrnca a utrel si ruky do nohavíc. „Teraz je kde? Pustila si ju s pastierom?“
„A nemala som? Ešte kým vstali deti, hneď potom čo si odišiel, som všetkých šesť kraviek vyviedla, uviazala pri strome, nech dačo požerú na záhrade. A žrala normálne. Aj podojiť sa dala, len naraz toto. A viem, že to mlieko je od nej, veľa ho nebolo, len tak za pol žochtára, ale nezdalo sa mi. Preto som ho nezlievala s ostatným a vzala hneď sem.“
„Keď žrala, dobre že si ju poslala na pašu, ale pýtam sa ťa, čo chceš teraz robiť?“ Jano zasa sadol za stôl, Jolana rýchlo vzala chlieb a nôž, aby už nečakal.
„Myslím, že by si mal ísť za Imrem,“ len toľko povedala, keď mu kládla na stôl prvý krajec.

Imre bol čudák. Nebýval taký vždy, i keď sa už predtým od ostatných chlapov odlišoval tým, že sa zaujímal o čary, liečiteľstvo, ba i o staré knihy. Dokonca aj doma mal dve, nevedno, či z nich vedel čítať. Na zožltnutých stránkach boli len všakovaké vycifrované písmená a reč, ktorej by nikto v Slančíku nerozumel. I tak bol na ne hrdý, aspoň do chvíle, kým nezišiel z mysle. Haňa, jeho žena, práve tá, čo poradila Jolane ako rozoznať mlieko z pobosorovanej kravy, sa s ním už dlho trápila. Skoro desať rokov. Každý ju ľutoval, pozeral na ňu s obdivom, ako sa o toho úbožiaka stará. Jediný, kto k nej takto nevzhliadal, bol práve Imre. Ale on už bol taký voči každému. Akoby sa v ňom usídlil strach, čo ho mátal, dusil, nedovoľoval mu usmiať sa, či prejsť po dedine bez toho, aby sa za každým druhým krokom po sebe obzrel. Vychudnutý až na kosť, jedol vraj zásadne len to, čo si sám pripravil, s očami, ktoré mu priam vyliezali spod hustého obočia a žltými zubami, pôsobil ako prízrak. Zlý však nebol, skôr plachý. Viackrát ho vraj videli, ako chodí po večeroch popred domy, pred niektorými sa zastaví a žehná im zdvihnutou pravicou, akoby im chcel poskytnúť voľajakú ochranu. Nikdy nechodil ďaleko za Slančík, aspoň nie tam, kde sa krížili poľné cesty, pretože práve to vraj boli miesta, kde čary zlých mocností mali najväčšiu moc.
Hovorilo sa, že Imre sa zbláznil potom, ako zoči-voči hľadel bosorkám do tvárí. Bolo to tak, že sa kdesi dopočul, ako rozoznať služobnice diabla od poctivých žien. Potom sa to rozhodol vyskúšať. Od stridžej noci až po sviatok narodenia pána sekal sekerou, hrany dreva dorovnával nožom, robil stoličku, v ktorej by nebolo jedného klinca. A keď ju mal hotovú, vzal ju so sebou do kostola na polnočnú omšu, že tam rozpozná z prítomných žien bosorky. Nikto viac nevedel povedať nič. Len toľko, že v kostole naraz začal kričať o ratu, rozbehol sa hlavou rovno proti stene, akoby ani nevedel, kde je východ a poriadne sa tresol. Možno i na chvíľku stratil vedomie. Hneď sa nad neho zohli ľudia, ale len čo otvoril oči, zasa kričal a utiekol von. Celý čas za sebou sypal mak, mal ho plné vrecká. Ten ho mal ochrániť. Ľudia potom videli Imreho až o pár týždňov. Každý sa ho pýtal, čo sa mu porobilo, nech hovorí, ale on vždy len zvesil hlavu a pridal do kroku. Ak niekedy niečo povedal, boli to len výzvy, nech sa každý modlí, začne s pokáním a mladým chlapcom radil, že skôr ako sa oženia, nech vyskúšanú svojej milej umyť tvár svätenou vodou. Neskôr sa stal terčom posmechu detí. Kričali za ním „Bosorák, bosorák“, ale on vždy iba zdvihol k nebesám ruky a opakoval slová Krista: „Bože, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“

Imre teraz sedel na lavici pred svojim neveľkým domom a vyhrieval sa na slnku. V drelichových nohaviciach, čo už od špiny dávno stratili svoju bielu farbu, v podobnej dlhej vytiahnutej košeli a s klobúkom zarazeným hlboko čela vyzeral, že drieme. Haňa ešte zrána odišla s nošou na chrbte do Trebišova na trh, že tam skúsi predať vajíčka, maslo, aj niečo zo skorých letných jabĺk, nechala ho teda samého.
„Imre, môžem si prisadnúť?“ ozval sa Jano, keď prišiel k nemu na dvor, lebo sa rozhodol Jolanu poslúchnuť a pohovoriť s ním.
„A si maličký?“ spýtal sa Imre tichým hlasom, ani pritom nezdvihol hlavu, nepozrel na svoju návštevu.
„Asi ti nerozumiem.“
„Pýtam sa, či si maličký. Pustite ku mne maličkých – tak je napísané v písme. Ak teda prichádzaš ako dieťa, čo chce radu, alebo ako dieťa, čo hľadá kamaráta, si vítaný. Keď však prichádzaš ako gazda, čo sa chce vyťahovať a poúčať ma, potom choď radšej preč.“
„Som maličký,“ takmer po slabikách zo seba vysúkal Jano a naozaj sa tak i cítil.
„Potom sadaj a hovor,“ konečne zdvihol Imre hlavu, pozrel svojimi vodnatými očami na Jana a pokynul mu rukou. V jeho uhrovitej tvári sa zračila tajomná bolesť, aká, to si nikto netrúfol odhadnúť.
„Tak som prišiel, lebo potrebujem, aby si mi poradil,“ prisadol si Jano.
„Chceš radu blázna? Tak o mne ľudia hovoria, nie?“
„Ak by som si myslel, že si blázon, tak za tebou nejdem.“
„Kto je blázon a kto je normálny? Ľudia si myslia, že normálne je to, čo robí, alebo v čo verí väčšina. Ale mnohí pritom ani neuvažujú nad tým, prečo robia veci tak, ako sa naučili od iných, či to ozaj má takto byť a podobné je to aj s ich vierou. A potom, ak získajú nejakú vlastnú skúsenosť, keď zistia, že všetko je inak, zrúti sa im svet. Opäť si ho zložia dohromady, ale už vyzerá inak, riadi sa inými pravidlami. Lenže človek s poznaním už nikdy nebude taký ako predtým. Pre iných sa stane bláznom a možnože práve vtedy začína byť normálnym.“
„Krava mi dojí akési svinstvo, čo sa ani nedá zvariť, po nociach bučí od strachu a nad dvorom mi lietajú čudné tiene,“ začal Jano rovno, nemal chuť rozvádzať Imreho dumky.
„No, možno si na rade.“
„Na rade v čom?“
„Sám zistíš. Len aby si na to neprišiel, až keď bude neskoro. Takže chceš radu?“ pozrel sa naň Imre, hlas mu odrazu nabral na sile, i keď pery sa mu začali chvieť.
„Sú to bosorky?“ spýtal sa ho Jano priamo, ako mal vo zvyku.
„Hm,“ pokýval ramenami Imre, „presviedčať ťa nebudem. Veď som neraz videl, že i ty si sa z takých vecí vysmieval. Ale vypočuj ma a odpovedz si sám. Vieš, ľudia veria na svätých. Sú dobrí ľudia, ale sú aj svätci. Takí, čo už za života venovali svoju dušu bohu. Mnohí z nich vykonali veľké zázraky, na ktoré ľudský rozum nestačí a nikto nepochybuje od ich zázračnej moci. Nikto zo svätých sa nevystavoval na obdiv, nežiadal, aby ho za svätca uznali, ale všetci bohu slúžili pokorne a oddane. Koľko bolo svätých? Stovky? Tisícky? V koľkých z nich ľudia spoznali, že sú tu medzi nami ako predĺžené ruky boha, aby pomáhali tam kde treba? A v koľkých z nich svätcov nespoznali, alebo na nich zabudli? Svätosť v človeku je viac ako prostá dobrota. Nepodlieha náladám. Duša svätca je prežiarená svetlom stvoriteľa a jej temná časť nadobro zmizla. Preto je svätcova myseľ stála, schopná zázrakov. Ale iba boh tu má svojich pomocníkov a diabol nie? Sú i ľudia, v ktorých temnota pohltila všetok jas, služobníci diabla a predĺžené ruky pekla. Je blázon ten, kto verí a ctí si svätých, ale vysmieva sa pritom z bosoráctiev. Ak sú svätci, musia byť i bosorky! Obe strany zápasia o ľudskú dušu, ale rozhodnutie je vždy na človeku.“
„Takto som o tom ešte nikdy nepremýšľal,“ priznal Jano. Nemal pocit, že sa rozpráva s bláznom. Skôr s človekom, čo svojimi večnými myšlienkami zašiel oveľa hlbšie ako bežný smrteľník, ktorého práca sa točí len okolo polí a dobytku.
„Vravíš, že ti pochorela krava. Prečo nejdeš za felčiarom?“
„Možno i pôjdem, keby tvoja rada nepomohla. Ale tu som prišiel skôr. Videl som čosi, ale to som už hovoril. Letiace tiene. A videl som ich ako teraz vidím teba.“
„Aj ja som čosi videl. Niečo, čo mi nedá spávať, dusí ma, zarezáva sa do duše, ranilo ma to priamo do srdca, ale viac povedať nemôžem. Ak by som tak urobil, skántrili by ma sily zla. Tak len žijem a čakám, či budem môcť niekedy komusi pomôcť. Možno je tá chvíľa tu.“
„Imre,“ otočil sa Jano priamo k nemu a chytil ho za plecia, akoby ním chcel zalomcovať, „ja ťa prosím, preboha ťa prosím, ak vieš, tak pomôž.“
„Pozháňaj svätenú vodu. Tak, aby o tom farár nevedel, lebo inak ťa vysmeje a vykričí pred celou dedinou. Ale zožeň si ju a potom ňou urob nad maštaľné vráta krížik. Trochu si daj aj do džbánu a ten zober so sebou. Polož si ho k hlave, keď pôjdeš spať. Ale spať musíš v maštali. A potom ti už len želám, aby si mal pevnú ruku, keď to na ňu pôjdeš vyliať.“
„Na koho, Imre, na koho? Uvidím ju? Príde tam bosorka, bude chodiť po mojej maštali?“
„Možno príde, možno nie. Nie som veštec. Možno ju odženie ten krížik, znamenie čo ostane po svätenej vode nad vrátami. Ale ak ti tam stihla narobiť veľa zla, a to zlo je už i dnu, niekde medzi tvojimi kravami, krížik ju nezastaví. A nemysli si, že hneď uvidíš ženu, čo priletí na metle. Možno tam bude poletovať iba ako tieň, možno príde ako mačka alebo žaba. A to by bolo ešte lepšie, lebo ak by si videl jej skutočnú tvár, tú čo sa skrýva pod povrchom niektorej hoc i známej ženy, mohol by skončiť ako ja. V takú chvíľu, keď ti raz bosorka pozrie do očí a povie, že vyzradením jej tajomstva zomrieš, ti naozaj neprajem. Potom sa i z teba stane dedinský blázon, za ktorým pokrikujú deti.“
„Takže to môže byť aj mačka alebo žaba?“ prekvapil sa Jano.
„Nie hocijaké. Alebo mačka s ľudskými očami, alebo žaba so zubami.“
Keď to Imre dopovedal, v Janovi sa opäť voľačo vzbúrilo. Toto sa mu už zdalo priveľa. Mačka s ľudskými očami! Zubatá žaba! Na jazyk sa mu tisli štipľavé slová, ale v tej chvíli si znova spomenul na letiace tiene. Nie, musí sa zdržať výsmechu, veď predsa sám videl... Tak vstal, poďakoval Imremu a odišiel.
Ako sa dostal späť na ulicu, zdalo sa mu, že prešiel z jedného sveta do druhého. Opäť si všimol slnko, psa, čo zabrechal spoza susedovej bránky i husi, ako si pekne v rade kráčajú popri plote. Svet ozajstný, skutočný, tak ako ho doteraz poznal. Svet, v ktorom je jablko jablkom, dá sa chytiť a hryznúť doň, kde je voda vodou, čo zaženie smäd a človek človekom so svojou silou i slabosťou. Ale v Imreho svete bolo všetko akési iné. Chýbala mu v ňom istota, že to čo vidí a počuje je naozaj tak, ako sa javí. Chudera Haňa, žiť toľké roky pri takom mužovi... Ale to už prešiel k svojmu domu, len tak na krátku chvíľu, že vezme kosu a pôjde za Jolanou na lúky. Treba dokončiť robotu.

Bola noc. Jano i s Jolanou urobili všetko, ako Imre nakázal. Svätenú vodu zohnali, Jolane to napodiv ani nedalo toľko roboty, vlastne sa jej ani nestihol opýtať, odkiaľ ju má. Na kladu nad vrátami urobili krížik, a neskôr, keď súmrak padol na dedinu a Jolana s deťmi sa zatvorili v dome, Jano zaľahol s krčahom pri hlave v maštali. Čakal na kôpke sena, až zaspal. Noc sa už isto prevalila do druhej polovice, keď sa náhle strhol a otvoril oči. Nevidel nič, len tmu, ale zato počul. Znovu Rysuľa. Bučala, dupala nohami, bála sa. Jano sa smažil zrakom prepichnúť nočnú čerň, rozoznať aspoň obrysy, ale nepomohlo nič. Cítil, ako mu bije srdce a v ústach mal neskutočné sucho. Opatrne, pomaly, aby si ho nebodaj niekto nevšimol, si z vrecka vytiahol sviečku a zápalku. Potom natiahol ruku a škrtol o kameň, čo ležal oproti. Zahorel malý, jasný plamienok. Ešte stále sa nemohol rozhliadať, najskôr priložil zápalku ku knôtu. Až keď ten prijal oheň a vniesol do maštale trochu jasu, Jano zodvihol sviečku nad hlavu.
„Do zadku! Toto nie!“ zaúpel nahlas a plný zlosti, lebo pritom prevrátil krčah a svätená voda sa rozliala po zemi. Vstal a zmätený pozeral na všetky strany. Svetlo sviečky toho veľa neukázalo, až na to žalostné bučanie to vyzeralo v poriadku. Ľavou rukou schytil aspoň vidly a podišiel bližšie k Rysuli. Stála tam hlavou vytočenou k nemu, opäť zabučala. Pohľad mu skĺzol z kravy na válov, zdalo sa mu, že sa tam voľačo pohlo. Pozrel a zbadal žabu. Celkom obyčajnú žabu, ale zato riadny kus, azda ropuchu. Zahnal sa po nej vidlami a aj ju trafil. Neprepichol ju celkom, ale aspoň prednú nohu. V tej chvíli však žaba zakričala. Nebolo to žiadne kvák, ale hlas ľudský, škrekľavý a plný bolesti. Ba čo viac, a tým si bol celkom istý, ako žaba zvrieskla, v jej papuli sa zabelel rad zubov. Mačka s ľudskými očami, alebo zubatá žaba! Bosorka! Jano plný zlosti vytiahol vidly a bodol ešte raz. Teraz mal však ešte menej šťastia ako predtým, lebo žaba uskočila. Rozum by mal prikázať, aby ušiel, stratil sa, ale zlosť, čo ho naplnila, ho hnala ďalej. Pozeral pod válovy, všade po zemi, popri stenách, ale žabu už nenašiel. Až keď sa upokojil, keď sa vzdal nádeje, že ju voľakde uvidí, vtedy naň všetko doľahlo. Že veci mohli dopadnúť oveľa horšie, možno i dopadnú. Rysuľa sa však upokojila a sfúknutím sviečky sa opäť celá maštaľ ponorila do tmy.

Ráno, sotva svitalo, sa Jano vybral kosiť, lebo veľa toho včera nestihol. Myslel na tú noc, myslel, že i dnes zájde za Imrem, aby mu všetko rozpovedal a spýtal sa čo ďalej. Veril, že ten, ktorého všetci považujú za blázna, mu ako jediný môže pomôcť. Možno by aj ľudia Imreho vnímali inak, keby nežil vo večnom strachu, v tej hrozbe smrti, čo mu predpovedala neznáma bosorka, ak by ju prezradil. A ako tak kráčal, uvidel, že rovno oproti nemu ide Haňa, Imreho žena. Isto zasa na trh. Ale náhle si niečo všimol. Rýchlo sklopil zrak a hľadel do zeme. Nie, nesmie je pozrieť do očí! Haňa oproti nemu kráčala s rukou previazanou plátnom, ktoré bolo celé premočené od krvi...








* * *

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
čitateľov: 5268