login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Dec 10, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(226)

vložiť obrázok do galérie

Šemša

@ :: Okolie ::     May 19 2005, 14:20 (UTC+0)

Kostol v Šemši


Hradby pri kaštieli


Baroko-klasicistický kaštieľ


Pohľad do centra obce


Obyvatelia Šemše bývajú v klasických dedinských domoch


Typický dedinský ráz

English version / Anglická verzia

Poloha

Obec Šemša sa nachádza asi 17 kilometrov západne od centra mesta Košice pri ceste smerujúcej na Jasov.

Najstaršia história

Prvá známa písomná zmienka o obci Šemša pochádza z roku 1280. Je označená ako dedičná zem pod názvom Scemse a patrila synom komesa Beňadika z Ruskej. Dedičnú zem od Šace oddeľoval vŕšok nazvaný Kuz Berch.

O tridsať rokov neskôr, v roku 1310, dochádza k sporu o vlastníctvo zeme Šemša. Na jednej strane stáli synovia Beňadika z Ruskej, na druhej strane Serafín (Seraphin), syn Bogumíra z Ruskej. Spor vyhral Serafín, ktorý v roku 1315 založil svoj dedičný majetok Šemšu synom Mikuláša Čierneho na dva roky za 50 mariek. O dva roky nato bol už však Serafín nebožtíkom, o čom svedčí zápis z roku 1317, podľa ktorého vdova po Serafínovi a jej dcéry dostávajú svoje čiastky z majetku Šemša a Göncruszka od ostatných členov rodiny.

Listina z 23. mája 1318, ktorú vystavili mag. Beke, kuriálny komes a štyria slúžni Abaujskej stolice, dokladá, že vdova po Serafínovi z jeho majetku získala práve časť zeme Šemša. No už 19. júna 1318 proti tomuto rozhodnutiu protestuje mag. Pavel, syn Marharda. Následkom toho zemiania z obce Ruská (dnes Göncruszka) dohodli na 6. október 1318 spoločné stretnutie, kde sa zaviazali zvrušiť vlastníctvo (držbu) majetkov vdovy po Serafínovi a jej dcér. Namiesto zeme a obcí sa rozhodli vyplatiť ich peniazmi. Aby tieto peniaze na vyplatenie získali, rozhodli sa spomínané nehnuteľné majetky predať, k čomu došlo ešte v tom istom roku. Novým držiteľom sa tak stal Tomáš, syn Františka, ktorý bol spišský kastelán a čiastku zeme Šemša tak získal za 100 mariek. Jej hranice sa presne uvádzajú v listine Jasovského konventu, ktorá bola vydaná v roku 1318 a v listine Jágerskej kapituly v roku 1319.

Hranice viedli od riečky Ida, presne od miesta sútoku s potokom Hýľov, k vrchu Hola (dnešná Holička), odtiaľ na juh k hranicam zeme Paňovce. Tento opis odpredaného územia teda zahrňuje aj súčasný kataster obce Hodkovce. Pritom to stále bola iba západná časť zeme zvanej Šemša. Dedina Šemša existovala na východnej časti tejto zeme, nebola teda odpredaná. Pôvodná zem Šemša bola teda rozsiahla a jej hranice sa na západe stýkali s hranicami majetku jasovského kláštora, s hranicami dediny Rudník, na juhozápade s hranicami zeme Paňovce.
V roku 1322 Ján, syn mag.Pavla, vnuk komesa Marharda, dal východnú časť zeme Šemša aj s dedinou Šema do za 25 mariek zálohy svojmu príbuznému Tomášovi, ktorý bol kastelánom na Spišskom hrade.

V roku 1324 predali synovia Etheneda z Ruskej tú časť Šemše, ktorú mal v zálohe od synov Etheneda z Ruskej a v ktorej bol kostol zasvätený sv. Andrejovi, čiže tzv. Kostolnú Šemšu, za 80 mariek Tomášovi, synovi Ferenca, spišskému kastelánovi, kým na zvyšnú 1/3 tejto čiastky Šemše, pre ktorú sa ohradzujú Bodor a Merse, synovia Chamaza, dostáva kupujúci Tomáš predkupné právo.Táto listiny Spišske kapituly pochádza z roku 1324. Z listiny vysvitá, že táto časť zeme Šemša siahala až k hraniciam mesta Gelnica. Z roku 1324 sa dokonca zachoval zápis, ktoý udáva východné hranice zeme Šemša až k hraniciam Malej Idy.

Kráľ Karol v roku 1325 konfirmoval listinu z roku 1324 o kúpe Kostolnej Šemše a v roku 1326 potvrdil a prepísal aj svoju listinu z roku 1325. Rozsudkom krajinského sudcu Alexandra z roku 1327 dostali synovia Chamaza s konečnou platnosťou čiastku Šemše od synov Etheneda z Ruskej. V roku 1328 potom predali svoju čiastku v Kostolnej Šemši Tomášovi, synovi Ferenca za 55 mariek.
Takto sa postupne stal Tomáš, syn Ferenca, vlastníkom väčšej čiastky pôvodnej rozľahlej zeme Šemša. Stal sa zakladateľom zemianskej rodiny, ktorá držala Šemšu počas 14. a 15. storočia. Tomáš už v roku 1334, keď farár z Paňoviec oznámil pred Jasovským konventom jeho testament, uvádza sa s predikátom zo Šemše. Podľa toho testamentu sa Šemša dostala do vlastníctva jeho druhej manželky Guzy a syna Demetera z tohto manželstva, kým dcére Kataríne z prvého manželstva odkázal Slavkov (dnes Nižný Slavkov pri Prešove).

Ako už bolo uvedené, v roku 1322 sa v listine spomína kostol sv Andreja v Šemši. Tento kostol tu bol už aj v roku 1314. O tom hovorí listina vystavená v roku 1334. Uvádza, že pred tridsiatimi rokmi Štefan zvaný Čurka z Malej Idy zničil kostol sv Andreja. Ukrýval sa v ňom Mogh, syn Etheneda. Keď ho Štefan zvaný Čurka odtiaľ vytiahol a zajal, zobral mu aj mnohé dôležité listiny, mimo iné aj privilegiálne listiny o Šebastovciach. Stalo sa tak v nepokojných časoch vzrastajúcej feudálnej anarchie po bitke pri Rozhanovciach.

V roku 1331 sa Šemša pripomína medzi majetkami, ktoré po nevernom Demeterovi, synovi Bodema a po smrti Leustacha Veľkého z Verpelétu, držiaceho majetok v oblasti Veľkej Idy, dostal magister Čeník Čech. Aale v rozsudku komesa Pavla, krajinského sudcu z 10. marca 1331sa už neuvádza Šemša medzi týmito majetkami, ale uvádzajú sa len Nováčany, ktoré vyrástli nekedy na začiatku 14. storočia na pôvodnej zemi Šemša a boli teda pôvodne jej súčasťou. Vlastná Šemša už vtedy bola vo vlastníctve mag. Tomáša, syna Ferenca. Majetky, ktoré dostal mag. Čeník Čech, boli kráľom Karolom v roku 1332 vymenené za hrad Ugod vo Veszprémskej stolici. Kráľ ich potom daroval magistrovi Blažejovi, synovi Mikuláša z Fonyu a Jánovi, jeho bratovi zvanému Zonk.
Listina Jasovského konventu z 18. apríla 1333 uvádza, že došlo k dohode medzi dvoma stranami, z ktorých prvú tvorili mag. Blažej s bratom Jánom a druhú mag. Tomáš, syn Ferenca zo Šemše. Dohoda sa týkala Nováčan, ktoré mag. Tomáš prenechal Blažejovi a Jánovi na pokojné užívanie.
V roku 1427, keď Šemša patrila Frankovi zo Šemše, nachádzalo sa tu 12 port, čiže 12 usadlostí. Ak počítame v priemere 5 ľudí na jednu usadlosť, žilo tu asi 60 ľudí. V roku 1553, keď Šemša patrila Jánovi zo Šemše, bol vykonaný portálny súpis, ktorý naznačuje, že tu už žilo asi len 12 obyvateľov. V roku 1564 sa tu uvádza už len jedna porta a v roku 1578 žiadna, pretože Šemša vyhorela. No už v roku 1602 tu bolo postavených a obývaných päť domov. V roku 1720 tu žili štyri sedliacke rodiny.

Genéza názvu:

1280 - terra Scemse
1310 - poss. Semse
1315 - poss. Scemse
1317 - poss. Semche
1318 - poss. Semse, in Semse, poss. Zemsce, poss. Scemche, poss. Scempse
1319 - terra Semse
1322 - poss. Scemse
1324 - terra Eghazas Zempse, Zempse
1324/1360 - poss. Isepsemse
1325 - Ighazas Zempse
1326 - Ighazaszemse
1326/1370 - poss. Eghazas Zemse, de Zemse
1328 - poss. Zemse, poss. Zemsa
1330 - villa Scemcha
1331/1331/1334 - poss. Zemse
1332-1335 - de Semse, de Semsche, de Sense, de Zemse
1333 - poss. Scempse
1334 - poss. Scemse
1335 - de Semse
1370 - Scemse
1397 - Zemse
1399 - Zempse
1427 - Scemse, Semse
1808 - slovensky: Ssemssa, maďarsky: Semse
1903 - slovensky: Šemša
Spracované podľa údajov knihy Branislava Varsika - Osídlenie Košickej kotliny.
Súčasnosť

V obci v prvej polovici roku 2005 žije cca 720 obyvateľov. Nachádza sa tu bakorovo-klasicistický kaštieľ, ktorý dal vystavať grófsky rod Semseyovcov. V kaštieli sa dnes nachádza Domov sociálych služieb.

-sl-

Pozoruhodnosti obce

Barokovo-klasicistický kaštieľ grófskej rodiny Semseyovcov

Poviedky z obce Šemša

Byť niekým - skutočný príbeh, ktorý začína v roku 1926 - autor: Slavomír Szabó

Noc po žatve - tradovaný príbeh o nezvyčajných zjaveniach - autor: Slavomír Szabó

Trubačove marhule - skutočný príbeh o svojráznom nočnom strážnikovi - autor: Ľubica Andrásiová, Slavomír Szabó

Nočný let - tradovaný príbeh o vyčíňaní neznámej bosorky - autor: Slavomír Szabó

Hankine otázky - príbeh z posledných dní pred oslobodením Šemše počas II. svetovej vojny - autor: Slavomír Szabó

Zloba pod dverami - tradovaný príbeh o bosorovaní - autor: Jana Hajduová

Jolankine divadlo - príbeh z prostredia dedinského divadla z tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia - autor: Eva Hajdu

Kapcaričkine žaby - príbeh zo šesťdesiatych rokov 20. storočia o miestnom zlozvyku - chytaní žiab na mäso - autor: Eva Hajdu

Krátke príbehy

Rúhanie a pomsta - príbeh z prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 20. storočia viažúci sa k Borkovmu krížu - autor: Slavomír Szabó

Historické fotografie

Ženský odev na sviatky a všedný deň

Vojenské fotografie

Dobrovoľný hasičský zbor

Ženský odev a účesy

Kováči