login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Život je zábavnejší ako divadlo

@ :: Poviedky ::     Dec 14 2010, 09:06 (UTC+0)

Slavošovce v jeseni 2010

Miesto: Slavošovce, okres Rožňava
Čas: začiatok šesťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Jiří Zaťovič

Nič nebolo Leopoldovi cudzejšie ako nečinne sedieť a čakať, že niekto zhora zasiahne a zabaví ho. Už v škole ho poznali ako organizátora každej psiny, mal tisíc koníčkov, rád sa učil a nadovšetko rád spoznával nových ľudí. Samozrejme, potešilo ho, že len čo skončil s vyznamenaním chemickú priemyslovku v Štiavnici, dostal umiestnenku kdesi na Gemer do dediny známej výrobou papiera. Veď sa o Slavošovciach aj učili. Na svoju hanbu si však musel dva dni pred nástupom do práce sadnúť k starej potrhanej mape Slovenska a hľadať, kde sa ten zapadnutý kút sveta skrýva.
O čom nechcel hovoriť a ani si to priznať, bola iná radosť – konečne sa dostane spod matkinej kurately. Kým sedel v laviciach, musel poslúchať. Ani letné brigády, počas ktorých si zarobil pekný peniaz, lebo od žiadnej roboty sa neodťahoval a všetko chcel vyskúšať, na tom nič nezmenili. Všeličo vedel prehryznúť, jedno však mame zazlieval. Nijako nedbala na to, že už je dospelý, nebrala na vedomie, že sa mu páčia dievčatá a chce sa - tak ako jeho kamaráti – zamilovať a neskôr aj ovrabčiť, čiže oženiť. Mama trvala na tom, aby každé dievča vždy najprv priviedol domov. Po krížovom výsluchu nádejnej nevesty zasadol jednočlenný najvyšší tribunál. Vždy počul rovnaké rozhodnutie: „Táto sa ti páči?“ Veru, nikdy v živote nepočul v žiadnej inej vete toľko dešpektu a odmietania ako v tomto maminom okrídlenom odsudzujúcom výroku. A tak, kým sa kamaráti okolo neho zamilovávali, zaúčali do tajov dvorenia, stretávania a vodenia za ruky či popod pazuchy, nadovšetko však bozkávania a dych vyrážajúceho objímania, musel Leopold prehltnúť nejednu horkú slinu. Asi najmä vďaka tomu bol z neho vzorný študent a pýcha školy.
Ale to už mal konečne za sebou. Moc matky na Gemer nesiahala a tak sa Leopold zanietene vrhol dobiehať zameškané. A v Slavošovciach bolo z čoho vyberať. Kam sa len pozrel, všade sa na neho usmievali Marienky aj Zuzky, Terky, Anky, Kristínky či Helenky. Fabrika sa rozrastala, potrebovala novú krv, chtivo do svojej náruče prijímala ľudí z rôznych kútov doliny, ale aj odborníkov, ktorí podobne ako Leopold prišli na umiestnenku. Slavošovce boli jedným veľkým kotlom, v ktorom sa z najlepších ingrediencií miešala a varila vysnívaná budúcnosť plná krásnych ľudí, utešených domov, dymiacich fabrických komínov a plných obchodov.

„Prekrásne!“ zatlieskal dedo Kurka chlapcom, čo si len tak, z dlhej chvíle zanôtili. „Len jeden hlas mi tam celkom neštimoval. Nehodí sa do zboru. Ktorý z vás to bol?“
Mládenci po sebe poškuľovali, im sa na tej pesničke nevidelo nič zvláštne. Používali ju na prilákanie dievčat a nepremýšľali, či spolu ladia. Dobre sa im spievalo, ostatné nebolo dôležité.
„Nože, skúste po jednom. Ja toho beťára nájdem!“ vyzval ich dedo.
Mládenci sa ošívali. Spolu by spievali aj celý večer, ale ak sa mali predstaviť po jednom, odrazu sa hanbili.
Leopold sa osmelil prvý. Čo už sa môže stať? Prinajhoršom mu ten dedo povie, že nemá dobrý hlas. Aj tak si bude spievať ďalej!
„Na Kráľovej holi
stojí strom zelený.
Na Kráľovej holi
stojí strom zelený.
Vrch má naklonený,
vrch má naklonený,
vrch má naklonený,
do slovenskej zemi.“

„Na prvý pokus!“ potešil sa dedo. „Toto je ten hlas, čo mi nepasuje do zboru! Ty by si mal byť sólista! Odkiaľ si? Z ktorej fajty?“
„Ja nie som z doliny. Prišiel som na umiestnenku z Hronseku. Nemôžete ma poznať.“ Leopold chcel ešte čosi dodať, ale dedo ho zahriakol, že stačí. A pozval ho do Sokolovne na skúšku.
„A z čoho ma tam budete skúšať?“
„Ty si ešte nepočul o našom divadle?“

Okrem divadla v Sokolovni nacvičoval aj folklórny súbor a po dva večery sa sála menila na telocvičňu, aby poskytla miesto pre nacvičovanie spartakiády. V nedeľu popoludní organizoval Československý sväz mladých, čiže ČSM, zábavy. Netrvalo dlho a Leopold nemal ani chvíľu voľného času. V divadle sa zahľadel do očí Marienky, s ktorou mali hrať v klasickej dráme Maryša. On, dobre zamaskovaný, hral starého Vávru, Marienka mala byť jeho divadelná žena, čo mu podsunie otrávenú kávu. Ťažko sa im cvičilo, zamilovanosť z človeka trčí a obmedzuje jeho schopnosti. Ale divadelná láska nemá nikdy dlhé trvanie a bez publika celkom zvädne. Kým sa dočkali premiéry, nebolo už po Marienke ani chýru a na jej mieste sa pevne usadila Kristínka. Nie však v divadelnej roli, lež po Leopoldovom boku.
Všetko sa stalo úplnou náhodou a nečakane. Leopold si za svoju aktivitu vyslúžil, že ho zvolili do výboru, a to rovno za za predsedu závodnej organizácie ČSM. A pri tej istej voľbe sa zapisovateľkou výboru stala Kristína. Výborníci sa museli schádzať častejšie, Leopoldovi lichotilo, že ho odrazu všetci počúvajú a zahľadieť sa do peknej dievčiny bolo záležitosťou okamihu. Navyše pre mládenca, od ktorého matka doteraz odháňala všetky možné frajerky, to bolo príliš veľké pokušenie. A pokúšal sa aj o iné – chvíľu chodil s oboma dievčatami naraz. To, čo si skúsený človek nedovolí, pretože vie, že dedina hneď všetko zistí a roznesie v klebetách, na to si Leopold trúfol.

„Ja ti zahrám také divadlo!“ vykríkla naraz Marienka počas skúšky a vrhla sa na Leopolda. Ale takto to v scenári predsa nie je, stihol si ešte uvedomiť a už čelil buchnátom a škrabancom svojej zrádzanej milej. Ostatní sa na to chvíľu pozerali a zabávali sa – to by bola scéna zo života, nie nejaká otrávená káva, to už dnes nerobí nikto iba staré dámy v ešte starších detektívkach! Už – už sa chystal dedo Kurka vyzvať svojho syna i vnuka, aby zabránili vražde na javisku, keď sa rozleteli dvere a v nich stála ako bohyňa pomsty - Kristína! Len teraz to začalo byť veselé! Kristína preletela cez sálu a vyhupla sa na javisko.
„Ty paskuda!“ namierila si kabelkou na Leopoldovu hlavu a zasiahla presne. Zo škrabanca na čele mokvala krv, čo v Kristíne povzbudilo chuť uštedriť neverníkovi ďalší zásah. Lenže kabelka sa tentoraz skĺzla po Leopoldovom pleci a zasiahla Marienku. Bitka na moment ustala, aby si vzápätí obe mladé ženy vošli do vlasov. Kvákali sa, uštedrovali si nevyberané – či vyberané? - slová, bol to ľúty boj, z ktorého mohla iba jedna vyjsť ako víťazka a druhá musela opustiť scénu. Leopold chcel ženy rozdeliť, ale iba pritom utŕžil ďalšie rany.
Ešte v ten večer, kým Kristína doma smoklila po prehratom boji, zbalila si Marienka svoje veci a upratala po sebe všetko v slobodárni, kde bývala. Ráno, cestou na vlak dala výpoveď a už sa za Slavošovcami ani neobzrela. Ostatných aktérov večernej tragifrašky čakali závažné rozhodnutia – divadelníkov, kde zohnať novú Maryšu a či radšej hru nestiahnuť, Leopolda, či sa ujať Kristíny, pretože v tom večernom súboji poznal, že ju má radšej ako Marienku. A samotnej Kristíne vŕtalo v hlave, či opustiť zväzácky výbor a zabudnúť na Leopolda, ktorý ju predsa zradil alebo tú zradu prežrieť a ďalej bojovať.
„Ale už sa nebudeš pozerať sa cudzími sukňami, to ti hovorím!“ prijala Kristína ťažko súkané ospravedlnenie, ktoré z Leopolda liezlo ako z chlpatej deky...

Prerušený nácvik divadelnej hry a sklamané očakávania Slavošovčanov, medzi ktorými sa zatiaľ rozniesli pikantné podrobnosti „nácviku“ záverečnej scény, pomohol vyriešiť závodný výbor ČSM, ktorý odhlasoval, že za peniaze, ktoré získali zväzáci za brigádu, kúpia do Sokolovne televízor. Lebo, či sa to chce veriť, či nie, ešte na sklonku roku tisícdeväťstošesťdesiat nebolo v Slavošovciach ani jedného televízneho prijímača. Zlé a jedovaté jazyky Lehoťanov tvrdili, že Slavošovčania sú takí skúpi, že v ich dedine nikdy žiadny televízor nebude. A odrazu sa mali pri čom stretávať a na čo hľadieť. Pravda, Sokolovňa nebola nafukovacia a začalo dochádzať ku kolíziám. Šikovne to využil dedo Kurka, ktorý ohlásil, že divadelný súbor sa teda trochu uskromní, že jeden z dvoch nácvikových večerov venuje ostatným, čo chcú sledovať svet cez magické oko obrazovky, ale že potom musí publikum pozhovieť a súhlasiť s tým, že premiéra novej hry sa o kus posunie.
Na aféru s Maryšou sa pomaly zabúdalo, opäť sa jeseň chýlila k zime a Leopoldovi sa videlo, že musí niečo významné urobiť. Pozbieral odvahu a vydal sa za Kristíniným otcom.
„A ty vieš aj voľačo iné, než len schôdzovať a hrať divadlo?“ spýtal sa ho Kristínin otec, budúci svokor. Tým sa začalo dlhé priateľstvo medzi chlapmi. Leopold bol z domu naučený robiť v záhrade i v dielni, mal priemyslovku a tak mu to technicky dobre myslelo. Občas to vyzeralo tak, že Leopold si nenahovára Kristínu, ale jej otca.

Okresná konferencia ČSM v Rožňave, kam delegovali z fabriky Leopolda a Kristínu, skončila skôr. Všetko už bolo povedané, tlieskať sa už nikomu viac nechcelo, chlebíčky a minerálka boli dávno zjedené a tak sa mládež rozpŕchla po meste, aby každý ešte do odchodu autobusu stihol utratiť našetrené peniaze.
„Tieto sa ti páčia?“ spýtal sa Leopold, keď zastali pred výkladom zlatníctva, v ktorom sa jagali prstienky a hodinky najrôznejších značiek. Kristína si myslela, že sa pýta na jemne vypracované hodinky s pozláteným remienkom a tak prikývla.
„Tak poď, myslím, že teraz je najlepší čas urobiť tento dobrý obchod!“ pozval ju dnu. Na jej prekvapenie však nepýtal od zlatníka, aby im predviedol hodinky, ale ukázal na obrúčky. Také trochu obyčajné, ale zasa ani nie hrubé, ani príliš prepychové.
„Pre slečnu to bude myslím číslo päťdesiatdva,“ pozrel znalecky na Kristínine prsty a vyťahoval prsteň príslušnej veľkosti, aby jej ho nastokol na prstenník. Sadol ako uliaty a Kristíne vohnal do očí slzy.
„A pre vás, mladý muž, no, to bude trochu problém, pozerám, že tak päťdesiat sedem alebo päťdesiatosem. Ale hádam niečo nájdem,“ hral zlatník ochotu a úslužnosť a vôľu vyrovnať sa s nečakanou ťažkosťou. Prsteň samozrejme mal. Keď si ho Leopold vyskúšal, vložil zlatník obe obrúčky do zamatom vyloženého puzdierka, zinkasoval peniaze a pri odovzdávaní paragonu zažartoval: „Ale záruka sa nevzťahuje na dôsledky použitia prsteňov!“ poprial obom pekný deň a krásny život a staromódne úslužne im otvoril dvere.
Leopold vytiahol puzdro, nastokol Kristíne menší prsteň a tam, na ulici pred klenotníctvom, pred všetkými ľuďmi ju pobozkal. Zapýrila sa a po lícach sa jej rozkotúľali slzy.
„Juj, takmer by som sa zabudol opýtať!“ ťapol sa dlaňou po čele. „Kristínka, vezmeš si ma za muža?“
Tej už nebolo viac treba, plakala od šťastia, chcelo sa jej spievať, pohladiť milého Leopolda. Len hrča v krku jej nedovolila povedať ani slovo, tak iba prikyvovala a prikyvovala.
„Počuj, veď ty si načisto ako ten černoško pri Betleheme, čo pokyvká hlavou za každý vložený peniaz, akože ďakujem, ďakujem!“ smial sa Leopold, ale aj on potreboval zakryť rozpaky z toho, čo práve vykonal.
„Len či ti ma naši dajú?!“ napadlo v autobuse Kristíne.
„Že či! Otec sa nevie dočkať!“
„Len... horšie to bude s mojou mamou,“ vzdychol, keď vystupovali pri Sokolovni. „Veď vieš, čo neschváli, to neplatí...“
„Ale ty sa vynájdeš, však?“ zavesila sa do neho a po tele sa jej rozlieval príjemný pocit. Len teraz si uvedomovala, aká je zamilovaná a aké má šťastie, že za svoju lásku bojovala.

Bude zasa chcieť, aby som prišiel aj s Kristínou a dovtedy sa nevyjadrí? Leopold celou cestou k rodičom, k najvyššiemu súdnemu stolcu premýšľal, ako to zaonačiť, aby mama nemala možnosť zasiahnuť a zmariť jeho predstavu o budúcom živote tou tradičnou odsudzujúcou vetou. V náprsnej taške skrýval poklad - fotku svojej Kristíny, ktorú mu podarovala namiesto darčeka pod stromček. Rozhodli sa, že svoj úmysel oznámia rodičom každý zvlášť pri štedrovečernom stole, lebo Vianoce sú taký sviatok, že ešte aj tí najufrfľanejší ľudia zmäknú a pozerajú na svet prívetivejšie. Čo tam po tom, Kristínini rodičia boli po ruke, s nimi to vlastne dojednali ešte pred Vianocami, horšie bolo, že do Hronseku sa musel Leopold vybrať sám a Kristína mala prísť až na Štefana. A vtedy už malo byť jasno, či Leopoldovi rodičia so sobášom súhlasia a dajú synovi požehnanie alebo bude svadba natruc.

„Čo to máš na ruke?“ spýtala sa mama, keď sa konečne zvítali a vyobjímali a sadli si k stolu, aby si vypili dobrú voňavú kávu a okúsili z bábovky. Leopold sa podvedome chcel prikrčiť a skryť ruku s obrúčkou pod druhú dlaň, ale odrazu do neho vošla smelosť, vybral z náprsnej tašky fotografiu svojej milej a podal ju mame so slovami: „Túto si beriem za ženu!“
V kuchyni zavládlo ticho. Lenže teraz sa Leopold necítil ako pred tribunálom, odrazu vedel, že tribunál už skončil svoju činnosť, že pred ním sedí mama, ktorú najviac na svete zaujíma, aká bude žena jeho milovaného syna.
„Leopold, prekvapil si ma!“ rozlúskla ticho. „A ty jej budeš dobrým mužom?“
„Áno, mama.“
A bolo vymaľované, ani to nebolelo. Život sa znovu rozbehol.

Hej, život sa znovu rozbehol. Asi až príliš, pretože do vianočných príprav každý vkladal toľko energie, až s tým nastali problémy. Začal to Leopoldov otec. Nijako si nedal vyhovoriť, že stromček vyzdobia spolu, že je na to dosť času na Štedrý deň popoludní. Zavrel sa v prednej izbe, počuli ho pospevovať si a pískať veselé koledy a naraz akoby uťal, len hrmot a rachot a bedákanie. Keď vpadli do izby, videli už len spúšť. Na zvalenom stromčeku ležal otec, v ruke držal hviezdu, ktorú sa asi chystal ako poslednú umiestniť na vrchol smreka a jajkal a jajkal. Zrútil sa zo stoličky tak nešikovne, že si zlomil ruku.
Kým sa rodina dostala k štedrej večeri, užila si čakanie na chirurgickej ambulancii. Kapra jedol otec prstami, šalát si naberal nešikovne ľavou rukou. Pozerali po sebe a po chvíli sa začali všetci smiať. Do prednej izby sa presunuli rozveselení a pohľad na zdevastované zvyšky vianočného stromu v nich vyvolával nové a nové výbuchy smiechu.
Rovnako sa smiali, keď na Štefana došla Kristína, otrasená hroznou cestou. Do Hronseku ju priviezol s ostatnými cestujúcimi náhradný autobus, lebo ten, do ktorého pôvodne nasadli, dostal na zľadovatenej ceste šmyk a skĺzol do priekopy, až prednými kolesami zastal na brehu Hrona. Kristína nechápala, čo je na tej príhode také zábavné a nevedela to pochopiť ani potom, keď jej vyrozprávali, ako Leopoldov otec zdobil stromček.
Leopold sa ako správny chemik chystal odpáliť niekoľko delobuchov, aby dal na všeobecnú známosť, že sú sviatky pokoja lásky a radosti. Pri neopatrnej manipulácii mu odrazu pripravená munícia explodovala v ruke. Spolu s posledným článkom malíčka vzal skazu aj chumáč vlasov aj s kožou. Na chirurgii dostal Leopold záchvat smiechu, zatiaľ čo Kristína plakala. Snažil sa lekárovi vysvetliť, čo ho tak rozveselilo, spomenul otcovu nehodu, Kristínin zážitok z cesty a teraz na dôvažok toto tu, ukázal si na čelo a opäť sa začal smiať.
„Nuž, dosť čudný zmysel pre humor, povedal by som, že trochu morbídny,“ kývol plecom lekár. „Hlavne, že ste všetci zdraví.“

Kým sa na jar brali, zakúsili záujem celej rozvetvenej a teraz už zdvojenej rodiny. Jedným sa nepáčilo, že sa tak narýchlo berú, iní významne dvíhali obočie, že nevesta je určite v tom a takto len ratujú spôsobenú škodu a mudrovali, že to nie je len tak, potajomky mlieko piť a neporozlievať pritom. Pridávali rady, kde sa majú brať, lebo svadba na úrade to predsa na dedine nemôže stačiť, treba ísť do kostola – lenže do ktorého, keď je jeden luterán a druhý katolík, to nebude robiť dobrotu a mladí nerozmýšľali a nevážia si skúsenosti predkov. Kým prišla tá vytúžená májová sobota, vypočuli si obaja toľko návodov a rád, že by z nich mohli poskladať celú knihu. Dôležitejšie bolo, že z papierní dostali dekrét na byt v činžiaku, ktorý práve budovali.

Posledná nepríjemná udalosť ich postihla v svadobný deň. Sokolovňa bola slávnostne vyzdobená, predseda miestneho národného výboru sa tešil na obrad a na hostinu, na ktorú ho už pozvali, Kristína so sesternicami, čo jej robili družičky, posedávali a sledovali hodiny. Všetci nedočkavo načúvali, kedy začnú zvučať koľajnice, ohlasujúce príchod vlaku, ktorým príde Leopoldova rodina. Vlak prišiel, rodiny nikde. Žeby sa na poslednú chvíľu rozhodli a predsa len zmenili názor? Kristína posmrkávala, najkrajší deň jej života a pre nejakú pletku sa zmení na katastrofu?! Darmo ju Leopold utišoval, aj jemu vŕtalo v hlave, čo sa prihodilo.
Šunka na tanieroch obschla, polovica svadobných hostí unudene sedela pri vyzdobenom stole, sledovali akýsi športový prenos, ktorý vysielala televízia. Kristína doma vo svojej dievčenskej izbičke plakala a už jej bolo jedno, že bude mať pokrčené šaty. Leopold s predsedom si otvorili fľašu vodky a občas si uliali, ťukli a zapíjali žiaľ. To je tak, čím viac sa tešíš, tým skôr ti čosi radosť prekazí, mudroval predseda. A čo ak sa im niečo stalo, obával sa Leopold. Aby sme nakoniec zo svadobnej hostiny nerobili kar. Hoci – už to tak aj vyzerá.
Až večerný vlak z Plešivca vyklopil na stanici čudnú výpravu v pokrčených sviatočných šatách. Leopoldov otec chvíľu bezradne pozeral, ktorým smerom sa pustiť, ale to už pri ňom stál prednosta stanice.
„Pekne vás vítame v Slavošovciach. Už sme si mysleli, že neprídete, že sa niečo stalo, že ste si to rozmysleli,“ chŕlil zo seba, kým ho Leopoldov otec nezastavil.
„Vo Zvolene sme si posadali do vlaku, ešte som sa pozrel na hodinky, ako dobre, že sme stihli spoj. Zadriemal som a keď som sa prebral, ešte stále sme sedeli na stanici vo Zvolene. Akurát bolo o dve hodiny viac. Ja som to poplietol, usadil som všetkých do osobáku, čo mal vyraziť až o pár hodín neskôr a nik ma nezobudil, že stále nejdeme.“

„A preto vám prajem, aby váš spoločný život bol ako v každej poriadnej rozprávke – žite dlho a šťastne,“ zakončil predseda už trochu nezrozumiteľne svoj svadobný príhovor, nechal snúbencom podpísať zápisnicu a na čele svadobného sprievodu sa vybral z národného výboru do Sokolovne.
„Hlavne, že sa všetko dobre skončilo!“ usmiala sa Kristína na svojho muža a stisla mu ruku.
„Čo skončilo?! Veď toto je iba začiatok!“ zasmial sa Leopold a pobozkal svoju ženu. „Toto bude naše najlepšie predstavenie!“

Poznámky autora:

Sokolovňa v Slavošovciach bola postavená v 30. rokoch, bolo to jedno z diel vtedajšieho riaditeľa Ing. Janatu, ktorý rozhodne bojoval s prejavmi alkoholizmu a ľahostajnosti vtedajších obyvateľov obce.

Divadelný súbor, ktorý v sokolovni nacvičoval, nemal vlastne poriadne meno, počas 50. a 60. rokov však nacvičil niekoľko obľúbených a hojne navštevovaných hier. Okrem spomínanej Maryše to bol klasický Kamenný chodníček, Polnočná omša či Ženský zákon.

Umiestnenka bola v 50. a 60. rokoch 20. storočia spôsob, ktorým štát zabezpečoval rozmiestnenie odborných kádrov vo výrobe, ale napríklad aj vo vzdelávaní. Každý absolvent strednej alebo vysokej školy dostal spolu s dokladom o ukončení školy aj tzv. umiestnenku, ktorá mu na trojročné obdobie určila miesto pôsobenia. Rozhodovanie o umiestňovaní absolventov sa robilo administratívne, často sa ľudia dostávali do úplne odľahlých končín, o ktorých existencii ani netušili. Tak sa aj do Slavošoviec dostal náš hrdina Leopold. A skutočnosť, že ohrdnutá milenka Marienka sa z večera do rána zbalila a odišla zo Slavošoviec znamenala, že už mala za sebou povinnú trojročnú dobu a teda mohla o svojom osude rozhodovať sama. Neraz sa však stalo, že „umiestnený“ absolvent si na nové pôsobisko zvykol, založil si v ňom rodinu a prežil celý život.



***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.




čitateľov: 3868