login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Nedosnívaný sen

@ :: Poviedky ::     Nov 13 2010, 12:24 (UTC+0)

Historický pohľad na Slavošovské papierne. Počas vojny sa v tejto fabrike vyrábali lieky a mydlo.

Miesto: Slavošovce, okres Rožňava
Čas: 23. október 1944
Autor: Jiří Zaťovič

Je zvláštne, ako sa mení naše vnímanie významu stavieb, ak poznáme ich históriu. Každý dom, most, veža, všetko v sebe ukrýva aspoň jeden príbeh. Stavby starnú pomalšie ako ľudia, ktorí ich kedysi budovali, ktorí tam voľakedy žili. Na tie veľké sa viaže mnoho osudov, veľa príbehov. V Slavošovských papierňach napríklad tento o niekdajšom českom riaditeľovi Bohumilovi Janatovi...

Bohumil sa vydal po novom násype. Za chrbtom nechal fabriku. Hluk z nej pohltilo ticho lesa. Ako vždy doteraz, aj dnes pocítil hojivú náruč prírody. Zanikla hrôza, ktorá sa na neho, jeho fabriku aj ľudí v dedine rútila zo všetkých strán, nič dočasné nebolo dôležité, zostávala len moc Všehomíra a večná pravda o nesmrteľnosti života.
Samozrejme, tajomník okamžite odhadol, že ho znovu pochytila melanchólia a vystríhal ho, koľký raz už, aby zbytočne neriskoval. Aby nezabúdal, že lesy okolo Slavošoviec nie sú vôbec bezpečné. A nemal na mysli divú zver, myslel na ľudí, na zdivených ľudí, ktorí sa v lesoch okolo dediny vzájomne kántrili, šli si po krku a náhodné výbuchy ich zlosti ohrozovali predovšetkým nič netušiacich obyčajných ľudí, tých nepomenovaných hrdinov, ktorí s nasadením vlastných krkov udržiavali vieru v lepšie časy, v úctu k človeku a jeho životu.
„Ale jo,“ odvetil Bohumil na stokrát počutú výstrahu. Chápal, že tajomníkovi leží na srdci jeho osud. Najmä teraz, keď sa vojna prehupla, hádam už naozaj, do svojho definitívneho finále. Zo všetkých strán prichádzali správy o nových a nových chlapoch, ktorí zahodili strach, vytiahli spoza trámu v stodole starú flintu a pridávali sa k davu, k nezadržateľnej vlne, ktorá sa chystala vyšplechnúť nenávidených votrelcov, zmietnuť ich z povrchu krajiny. Lenže dobre vedel aj to, že kým sa okolo Slavošoviec pohybujú všetci tí partizáni, s ktorými mal doteraz do činenia, nebezpečenstvo mu nehrozí. Dá sa život človeka vykúpiť napríklad mydlom alebo kožami na čižmy či nad zlato cenenými liekmi, ktoré vyrobili v labákoch fabriky postavenej kedysi na výrobu papiera? Dá sa odmerať vďačnosť tak, ako stovky metrov plste, čo skladovali v továrni, ale z ktorej si všetci potajomky šili trojštvrťové kabáty, aby chlapi počas tuhej zimy nepomrzli?! Koľko životov zachránil on a jeho ľudia? Tak by to hádam stálo za ochranu toho jeho vlastného, nie?

Keď za ním prišli priatelia v roku 1929, mal za sebou štvrťstoročie skvelého života plného úspechov. Bolo málo takých uznávaných odborníkov. To, že sa naučil „variť“ papier v Ružomberku, ho posúvalo po šachovnici Európy raz do Nemecka, inokedy do Talianska. A keď sa vrátil domov, pokúšali ho, aby ukázal, čo v ňom je a odsťahoval sa do dedinky uprostred slovenských hôr, do papierne, nad ktorou už toľkokrát zlomili palicu... Nezaváhal.
Zastal a obzrel sa. Les sa pred ním ako na povel otváral a ponúkal mu pohľad na dedinu, ktorej dominovala kostolná veža. Veža, ktorá ho zaujala ešte skôr ako vysoký továrenský komín, keď sa pred ním prvýkrát otvorila panoráma doliny. Supiaci vláčik ho privážal na novú štáciu.
Idylka skončila, len čo vystúpil z vlaku. Do nosa mu udrel charakteristický zápach papierenskej výroby. A hneď nato sa zhrozil, keď okolo papierne videl porozhadzované bedárske chalupy utopené v blate a odpadkoch, usmrkané polonahé deti, kúdoly dymu a začul všadeprítomný krik, plač a bedákanie. Akoby sa ocitol na inej planéte. Chvíľu mal chuť obrátiť sa a ujsť. Po toľkých významných továrňach, po toľkých vyznamenaniach za svoju prácu sa má zakopať v tejto diere? V tomto predpeklí? Navyše nevidel nikoho, kto by ho privítal. Nie, že by si potrpel na slávobrány a uvítacie ovácie, ale predsa len by bolo dobré, keby tu stál aspoň jeden človek, ktorý by mu povedal dobrý deň, vitajte a podal mu ruku. Položil kufor, upravil si klobúk, nadýchol sa o vykročil – priamo do papierne.
Nečakali ho. Dokonca ani riaditeľ Brauner tu nebol. Vraj si šiel obzrieť svoje nové pôsobisko v Gemerskej Hôrke.
„Tak sa u nás posaďte,“ odkladal hlavný majster kopu papierov zo zosušenej stoličky. Bohumil sa na ňu pochybovačne pozrel, ale napokon to riskol. Všetko, čo doteraz videl, ho šokovalo. Či sa skydne zo starej stoličky už na veci veľa nezmení.
„Zajímalo by mne, kde budu bydlet,“ spýtal sa, aby zastavil majstra, ktorý zatiaľ splašene pobehoval po svojej kutici.
„To by vám mali povedať v kancelárii,“ mrdol plecom. Priateľské vítanie v úvode razom zmizlo. Bohumil v tóne jedinej vety pocítil pohŕdanie. Bol len ďalší z dlhého radu Čechúňov, ako tu nazývali nechcených a neželaných ľudí. Nikoho nezaujímalo, že opustili svojej vzdialené domovy, aby pomohli. Videli v každom prichádzajúcom Čechovi votrelca a nepriateľa, čo ich prišiel okradnúť o biednu skyvu chleba.

Bohumil zo spomienok na chvíľu precitol a očami znovu prebehol násyp. Vzorne vybudovaný tvrdý podklad pre železničnú trať, ktorá spojí jeho milovanú fabriku so svetom. Zasa. Lebo keď pred pár rokmi, naozaj, je to len pár rokov, päť a čosi, čo Viedenská arbitráž odťala kus Slovenska a vhodila ho ako skrvavený úd do náruče Maďarska, ktoré sa šikovne pridalo na stranu vtedy najmocnejšieho a najdespotickejšieho vodcu v Európe, odťala papierňam životne dôležitú tepnu, ktorá ich spojovala so svetom, zdalo sa, že papierňam je koniec. Zdalo sa, že to zlomí väz aj Bohumilovi, čoraz častejšie počúval za chrbtom reči o Čechúňovi, čo berie prácu Slovákom. Nebral na ľahkú váhu hrozenie päsťou. No v novembri ešte netušil, že horšie chvíle ho čakajú hneď na jar. Len čo vznikol Slovenský štát, vystupňovali sa útoky voči českému riaditeľovi a krikľúni, medzi ktorých patrili najmä chlapi, čo sa nechceli podriadiť disciplíne a novým poriadkom, už mali pocit, že vyhrali a nenávideného riaditeľa vyženú. A keď sa aj na múre jeho domu objavil vápnom namazaný výkrik Češi peši do Prahy!, bol pripravený zbaliť sa a odísť Ťažko sa mu vtedy premýšľalo, ako pomôcť fabrike a ľuďom, čo mu za desaťročie prirástli k srdcu. Nebezpečnejšie boli hrozby tých, čo chceli násilne pripojiť Slavošovce k Maďarsku, čím sa mala podľa nich zachrániť fabrika a predovšetkým práca pre ľudí. Riskoval, ale požiadal o pomoc armádu. Za pravdu mu dal aj radca Koryčanský, ktorého do Slavošoviec vyslali, aby tu zastupoval štátnu moc. Bohumil nemal prostriedky ani moc, aby mávol čarovným prútikom a zmenil pomery. To až v Bratislave našiel uši, čo jeho nápady počúvali a čuduj sa svete aj podporili.

Na konci októbra sa dni začínajú krátiť. Bohumil si to uvedomil, keď zasa zašiel medzi stromy. Zošerilo sa, zavial čerstvý vetrík. Už bol blízko pri cieli svojej vychádzky. Ten cúg signalizoval, že už-už uvidí výsledok snaženia stoviek ľudí, dielo, ktoré tu zostane aj po rokoch, keď jeho kosti spráchnivejú a možno zažltnú aj stránky kroník, na ktorých teraz poctivo zaznamenávajú udalosti búrlivej doby.
„Dobrý deň, pán riaditeľ. Ale ste ma vyľakali,“ pozdravil odrazu spoza chrbta známy hlas. Bohumil sa ani nemusel obracať, aby vedel, že to aj inžiniera Savčenka tiež prepadol svetabôl a tak sa vybral na prechádzku. Ani on sa nedovažoval hlbšie do lesa, cesta k tunelu bola ich revírom, kde neraz spoločne preberali nové nápady a hodnotili situáciu – vo fabrike, v dedine, ale aj na mape sveta.
„Tiež neviete obsedieť doma?“
„Jo, taky. Přemýšlím, jak se domluvit s těmi Dudovými vojáky. Co jsou tady, pořád dělají potíže.“
„Hej, už vám povedali, že zasa uviazol transport chemikálií pre výrobu?“
„Slyšel jsem. Je to opravdu k nevíře, jak těm klukům nedochází, že když nebudeme mít potřebné komponenty, nebudeme pro ně moci ani tisknou letáky.“ Bohumil vzdychol.
„Tak sa tu dlho nezdržte, pán riaditeľ. Počul som, že dnes mali na štábe pohotovosť, chystali sa na nejakú švábsku jednotku, čo sa tadiaľto mala presúvať.“
„Vy jste vzácný člověk, pane inženýre. Děkuji vám za zprávu. Ještě kousek a vrátím se zpátky. Počkejte na mně v kanceláři, ještě potřebuji něco probrat. Nashledanou!“

Nie, nikdy sa necítil ako bájny vták Fénix. Bavili ho nové výzvy, rád sa učil všade, kde bol. Nikdy však nemusel čeliť biede a zaostalosti. Ako je možné, že tu, uprostred lesov kedysi pred sto rokmi vdýchla život papierni slabá žena? Ako sa jej podarilo nájsť robotníkov a majstrov, ktorí robili? Veď po pár prvých dňoch mal pocit, že prišiel na kar. Že už naozaj neostáva nič iné, len fabriku zatvoriť, kľúč zahodiť do škarpy a dedinu vymazať z mapy. Nech to tu všetko zjedia medvede! Jedoval sa, lebo denne pri prehliadke výroby narážal na podnapitých ľudí. Neraz našiel chlapov nie pri holendroch, ale v závetrí za balmi vyspávať opicu. Nie, Darwin, nemal pravdu. Nie človek pochádza z opice, človek sa na opicu mení!
Porozprával to svojim priateľom v Čechách, kam sa raz vybral pookriať. Slovo dalo slovo a späť sa vracal s dvomi športovcami – dobrodruhmi, ktorí prijali jeho výzvu.
Do Slavošoviec vtrhol víchor. Akoby sa do starej potuchnutej pastierne oprel vietor, vyrazil všetky okná a rozmetal vetchú strechu. Kúzlo fungovalo. Smeti zmizli, špinavé zákutia plné chorôb a nebezpečenstiev pre malé deti potichu sublimovali. Inak sa nedalo vysvetliť, že v robotníckej kolónii začalo byť jasnejšie a čistejšie.
Vo fabrike sprísnil kontrolu zamestnancov. Koho pristihol v práci netriezveho, tomu udelil výstrahu. Chlapi to najprv brali na ľahkú váhu, len čo však vyhodil prvého nenapraviteľného pijana, začali sa ľudia v dedine búriť. Vraj priniesol biedu deťom, ktorých otca pripravil o poživeň. On bol na vine – nie ten ožran, čo všetko prepil a nestaral sa o rodinu. Začali sa organizovať. Aj tu sa objavili tí komunisti a hneď spustili vyhrážky na adresu riaditeľa. Z úst do úst letelo slovo, o ktorom doteraz viac počúvali ako ho poznali – štrajk! Bohumil sa nedal a keď k nemu vyslali deputáciu s požiadavkou, aby vzal späť vyhodeného robotníka, položil na stôl svoje podmienky: žiadny alkohol, nikto z mojich zamestnancov nebude piť, nielen v robote, ale ani doma! Deputátnici sa na riaditeľa pozerali zhovievavo, akoby hovorili - nechajme ho snívať, že chlapi v Slavošovciach prestanú piť. A čo ešte? Druhá podmienka bola, že každý, kto bude chcieť robiť vo fabrike, musí začať cvičiť v Sokole. Áno, pamätá si, že tým deputátnikov rozosmial. Nič mu nesľúbili. Stačilo však, aby vydal pokyn pre osobné oddelenie a kto sa nepreukázal potvrdením, že je členom Sokola, nemal šancu nastúpiť do práce. A prácu potreboval každý. To už boli tridsiate roky a okolo vo svete zúrila kríza. Hrýzla najviac tých, čo ju nespôsobili, ale boli jej obeťami. Vracali sa ľudia, ktorí pred rokmi odišli za lepším chlebom do sveta. Chlieb sa minul, Európa hladovala a začala vrieť. Bolo treba nájsť niekoho, kto to zastaví, kto dá ľuďom šancu na lepší život, kto ich spasí. Našiel sa jeden taký, skrčok, čo by u nás v krčme dostal do zubov a bol by s ním pokoj, lenže Nemecko, zbedačené po prehratej vojne bolo príliš natlakovaným kotlom a tak ten fúzatý čudák, čo táral dve na tri a hlavne vrieskal a vrieskal a rozhadzoval na všetky strany svoje smiešne zamračené pohľady, presvedčil postupne zástupy ľudí, aby sa k nemu pridali a snívali o tom, že sa zasa budú mať dobre.
Kam sa ten vysnívaný svet dostal? Propaganda už nevládala zakrývať šantenie smrti na bojiskách. Vojna bola ako nenásytný mlynček na mäso. A začínala mlieť už aj tých, čo na ňu nemysleli a nádejali sa tak, že sa im vyhne.

Spomienky, spomienky, samé spomienky! Bohumil sa až otriasol a pri vstupe do tunela zastal. Úhľadný portál z veľkých kamenných blokov ho napĺňal pýchou. Nebyť zaťatosti vtedy, v tom tridsiatom deviatom, bola by tu aj teraz len nepreniknuteľná húština. Trvalo síce dva roky, kým ležal na stole projekt celej trate zo Slavošoviec do Chyžnianskej Vody. Smelé plány! Koľko sa napočúval, že je to príliš veľké sústo, že sa to nemôže podariť. Kde vezmeš toľko ľudí na stavbu? Ktorý inžinier sa do toho teraz pustí? Všimol si si, že je vojna a v tej sa nebuduje, ale rúca? Jedným uchom dnu, druhým von, musel sa obrniť. A trvalo krátkych päť mesiacov od prvého výkopu, kým robotníci tunel prerazili. Chodili sa na to čudo pozerať z celej doliny. Ešte aj Lehoťania, čo sa neustále so Slavošovčanmi prekárali a doťahovali, obdivne skladali klobúky a hvízdali. Aj chlapi z ich dediny tu precedili litre potu.
Ktosi si dal námahu a spočítal, že tých kamenných blokov je v tuneli stopäťdesiat tisíc. Z takého množstva by sa možno dala postaviť aj pyramída. Nie taká, ako v Gíze, ale určite taká naša, malá, slovenská. Spomenul to aj minister pri slávnostnom otvorení tunela, ktoré zorganizovali na jar, v apríli. Ľudia dreli, uskromňovali sa, bolo im treba naliať energiu a dodať odvahu.

Bohumila obklopilo šero. Obrátil sa a rezkým krokom šiel späť do dediny. Opäť sa vynorila veža kostola, teraz už len ťažko rozoznateľná, vyzerala ako tmavšia šmuha oproti oblohe. Sem-tam prenikli spoza zle zatemnených okien prúžky slabého svetla. Na ulici hliadkovali partizáni, prezrádzali ich iskričky cigariet, porušovali predpisy, ale kto si s nimi poradil? Nebola to žiadna armáda, chlapi pozbieraní z dolín, odhodlaní položiť život, len aby sa zbavili nenávidených votrelcov. A napokon tu, v Slavošovciach, sa cítili v bezpečí. Sem už dávno nezavítala žiadna nemecká jednotka, vyhýbali sa tejto doline ako čert krížu.
Z mosta zbehol na cestu a o chvíľu už prechádzal popri barakoch, v ktorých donedávna žili robotníci, čo stavali tunel a teraz sa v nich ubytovali partizáni. Prešiel cez bránu fabriky, kde sídlil partizánsky štáb, ba bol tu aj muničný sklad a zamieril do svojej kancelárie. Nechcel nechať čakať inžiniera Savčenka. A tiež mal chuť ísť domov, aby nezabudol, ako vlastne jeho vilka vyzerá zvnútra.
Staré pondusovky odbíjali šiestu. Obaja inžinieri sa skláňali nad výkresmi, na ktorých bola načrtnutá nová výrobná linka. Tá pomôže fabrike zvýšiť výrobu a zaviesť novú technológiu, o ktorej sa riaditeľ dozvedel z ťažko získaného nemeckého odborného časopisu. Zabával sa. Aj Savčenko vedel, že je to iba hra. Teraz počas vojny bolo všetko podriadené armáde. Nedalo sa ani pomyslieť na nové stroje, nedalo sa nič, len snívať a pripravovať sa na čas, kedy bude mier. Bol 23. október 1944, necelé dva mesiace po vypuknutí povstania. Postupujúca Červená armáda sa len ťažko prehrýzala cez obranné línie. Nemci za sebou nechávali spúšť, čo nemohli odviezť, to zničili. A obaja, riaditeľ i Savčenko, vedeli, že Slavošovce plné partizánov, navyše s revolučným národným výborom budú pre ustupujúcich Nemcov chutné a tučnučké sústo. Obávali sa o fabriku, oveľa viac sa báli o ľudí v dedine, počuli o vyhladení celých obcí a strieľaní ľudí.
Obloha sa zrazu rozjasnila a vzápätí všetky tabuľky skla v oknách vybuchli. Ohlušujúci rachot zrazil oboch na zem, inštinktívne si rukami zakryli hlavy. Po výbuchu nastalo ticho, ozvena odnášala posolstvo hrôzy.
„Nálet?“
„Neviem. Asi. Mali by sme do krytu...“
„Tak už nás dostali,“ vzdychol Bohumil. Ak má papiereň skončiť takto, nemá chuť skrývať sa ako krt pod zemou. Prvý impulz ho zdvihol na nohy, prepotkýnal sa ku vzpriečeným dverám a po schodoch, habkajúc v tme vyšiel na dvor. Brána so štábom neexistovala. Nádvorím sa rozliehal krik, škrípali železné konzoly, pobiehali ľudia, vládla panika. Nesvietilo žiadne svetlo. Len trosky budovy žiarili spaľujúcim plameňom.
Bohumil pozrel k oblohe. Bola tichá, zatiahnutá, lebo len sem-tam presvitala hviezdička. Čudný nálet, pomyslel si.
„Co se děje?“ odchytil okolo bežiaceho chlapa.
„Vybuchla brána. Muničný sklad. Roztrhalo chlapov. Také nešťastie.“
„A kde jsou hasiči?“
Odpoveď nedostal. Kráčal ďalej, ešte ďalej, čo najďalej, preč od tej hrôzy. Sadol si, pozeral navôkol a plakal. Cítil, že vojna ešte ani zďaleka neskončila, že jeho Slavošovce aj s ľuďmi, s ktorými sa tak ťažko zžíval, sú v ohrození života. A zároveň vedel, že je slabý, príliš slabý na to, aby všetkých zachránil. Únava mu ťažila viečka. Pretrel si začadenou rukou s oškvŕknutými chlpmi tvár.
Od fabriky prichádzali chlapi. Nemý zástup viedol učiteľ Paľo Kupec. Bol nezreteľný, akoby sa rozplýval, akoby vietor vlnil jeho obraz. Za ním kráčali ďalšie tiene. Konečne podľa charakteristickej chôdze spoznal doktora Beláka. Chcel ho pozdraviť, ale nevidel jeho tvár, nevidel vôbec jeho hlavu. Tiene a dokrvavené postavy sa vliekli popri ňom, nevnímali ho. Nevydávali žiadne zvuky, pod ich nohami sa nepohol ani kamienok. Bohumil užasnuto sledoval zástup, ktorý stúpal do vrchu, a strácal sa v tuneli. Rozbehol sa za nimi, ale v tuneli ho čakala len hustá tma. Mal iba vidiny? Bolela ho hlava, steny tunela akoby sa k nemu približovali, z posledných síl vybehol von a za sebou počul len mľasknutie zatváranej tlamy. Vykríkol.
Prebral sa pod násypom. Zaspal, ani nevedel ako, únava ho premohla. Ku všetkým drobným zraneniam pribudli ešte aj škrabance od ostrých kameňov. Vyštveral sa späť na násyp, pozrel smerom k tunelu, ale vydal sa naspäť do fabriky. Ešte neprišiel jeho čas, ešte má pred sebou veľa práce. Výbuch nastal aj bez zásahu nepriateľa. Disciplíne partizánov nikdy nedôveroval, nemal prečo. Bude môcť vrátiť všetko do starých koľají? Obnoví výrobu? Musí hneď zistiť všetky škody. Musí...

Poznámky autora:
Slavošovský tunel - je súčasťou nedokončeného železničného prepojenia trate zo Slavošoviec do Lubeníka (Chyžnianskej Vsi). Je dlhý cca 2450 m a vybudovali ho v rokoch 1941 – 1944. Zámerom budovateľov bolo kvôli vzniku novej hranice Horthyho Maďarska spojiť znovu Slavošovce so železnicou na ostatnom územím Slovenska a zabezpečiť tak zásobovanie papierní surovinou a umožniť odbyt papierenských výrobkov. Po skončení vojny slúžil tunel ako sklad. V súčasnosti silnejú snahy o jeho revitalizáciu a využitie v turistickom ruchu. Dnes ho využívajú miestni obyvatelia na rýchly prechod pod vrchom Homolka do Revúckej doliny. I keď tunel existuje, pôvodnému účelu neslúžil, pretože v ňom nikdy nestihli položiť koľajnice.
Výbuch v papierňach - 23. októbra 1944 vybuchla vstupná brána Slavošovských papierní, v ktorej v tom čase sídlilo veliteľstvo partizánskej skupiny usadenej v obci. V druhej časti objektu bol muničný sklad. Explóziu spôsobilo pravdepodobne neopatrné manipulovanie s výbušninami. Počet obetí bol veľký, uvádzajú sa údaje od 25 do 35. Pamiatku tejto udalosti pripomína pomník odhalený pri prvom výročí tragédie.
Ing. Bohumír Janata v príbehu Bohumil – v roku 1929 nastúpil ako splnomocnenec banky, aby kontroloval riaditeľa papierní v Slavošovciach. V roku 1930 sa stal riaditeľom a zaviedol v papierni disciplínu a poriadok. Bojoval nielen proti alkoholizmu, ale veril v prospešnosť telesného cvičenia a preto zamestnanci papierní cvičili v Sokole. Podporoval aj iné spolky, ktoré v Slavošovciach pomáhali ľuďom vymaniť sa z biedy. Výrobu a prosperitu fabriky udržal aj v tridsiatych rokoch hospodárskej krízy. Napriek oddeleniu vojnového Slovenska od Protektorátu Čechy a Morava nemusel Slovensko opustiť, ale ostal tu pracovať ako odborník. Keďže fabrika mala počas vojny problémy s dodávkou náhradných strojných dielov, výroba papiera bola prerušená a nahradil ju výrobou liekov a mydla. Bol jedným z navrhovateľov novej železničnej trate – prepojenia medzi Slavošovcami a Chyžnianskou Vodou (dnes Lubeník). V časoch II. svetovej vojny všemožne pomáhal aj partizánskym skupinám, ktoré operovali v celej doline. Po vypuknutí SNP mali partizáni štáb vo vstupnej bráne, ktorá sa spomína aj v poviedke. Materiálna pomoc pre partizánov sa zameriavala na zabezpečenie teplého ošatenia a liekov, jedna časť výroby vo fabrike robila aj montované chatky, ktoré potom odvážali do lesov okolo Slavošoviec opäť pre partizánov. Všetky tieto aktivity sa diali s vedomím riaditeľa Ing. Janatu. Život tohto človeka ukončila guľka vraha na sklonku roku 1944.
Zakladateľka papierní - v poviedke sa spomína, že fabriku založila žena. Bola to Johanna Gyürkyová z rodu Markušovcov v roku 1817; v papierni sa v už v roku 1842 nachádzal aj prvý stroj na výrobu papiera na Slovensku, keďže papier sa tu dovtedy vyrábal len ručne.

***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 4594