login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Zradná pieseň

@ :: Poviedky ::     Oct 14 2010, 06:25 (UTC+0)

Rieka Slaná, ku ktorej sa viaže tento príbeh, vyviera v Stolických vrchoch v podcelku Stolica v katastri obce Rejdová.

Miesto: Rejdová, okres Rožňava
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Ján Mičuch

Keby sa Slnko pri svojej pravidelnej pochôdzke nebom nepozeralo pod nohy, určite by skončilo v Rejdovej. Najprv by sa pošmyklo na čistinkách na Halene, potkýnalo by sa o Striebornú a Skalie, chcelo by sa odraziť od Buchwaldu, aby urobilo dlhý záchranný skok na druhú stranu až po Rovnú, teda na Stolicu. Nohami by spočinulo na pevnej pôde, no ťažkou hlavou nie. Spolu so zvyškom tela by chvíľu zápasilo so zemskou príťažlivosťou, až by ho to definitívne stiahlo dozadu. Po niekoľkých kotrmelcoch by skončilo v riečke Slaná. Lenže Slnko sa pod svoje kráčajúce nohy pozerá veľmi pozorne a na hladine Slanej sa ocitá len jeho odraz.
Rejdová je trochu ako pasca. Pre ľudí, čo tu žijú, je to však bezpečný úkryt. Schovaná dolina ich naučila uskromniť iba s tým, čo im ponúknu okolité vrchy. Naučila ich bojovať, ale aj pomáhať, naučila ich neustále sa pozerať pod nohy.
„Do čerta,“ zahreší namosúrene Mišo. Stačila chvíľka nepozornosti a už má staré krpce nielen deravé, ale aj zababrané od kravského lajna. Dedina sa večer ozýva bučaním a zvonením kravských klopárov. Ale aj kvičaním svíň, ktoré sa rovnako ako dojnice vracajú do svojich dvorov a maštalí, pričom ich netreba nijako zvlášť zaháňať. V Rejdovej aj každá sviňa vie, kde je jej miesto.
„Do čerta,“ znovu si uľaví Mišo a šúcha nohami po tráve dúfajúc, že mu to pomôže.
Ručička na kostolnej veži si chvíľu oddýchla dole hlavou a pustila sa do svojho večerného strmého výstupu po ciferníku. Kto sa chcel pred nocou schovať do dediny, ten sa už vrátil, ostatní prespia v okolitých kolibách alebo pod holou oblohou. V doline za Vŕškom či Pod Martalusku, kde ostali starí chlapi s chlapcami. Pasú tam voly. S volmi občas zájdu na pašu až na Rovnú a schádzať každý večer do dediny sa nechce ani starcom, ani volom. Deťom sa nocovanie v horách páči. Starci rozložili Pod Martalusku veľký oheň, pri ktorom rozprávajú chlapcom o Mocnom Ďurmanovi, o Turkoch, ale najmä o Martalusoch, obludách s jednookými konskými hlavami. Deti musia ležať v presnom kruhu nohami k ohňu. Len tak majú istotu, že ich nejaký Martalus nevytrhne a neodvlečie preč. Chlapci sa trochu boja a trochu zabávajú, no a starci sú spokojní, lebo deti sa im zbytočne nerozutekajú po lese.
Na opačnej strane rejdovského chotára, na mieste čo tu volajú Za skalu, pastier Andro kontroluje spolu s druhým pastierom ohradu a počíta jalovice. Chlapi to robia iba zo zvyku. Keby im nejaká jalovica zmizla, vedel by to ihneď, nemuseli by zvieratá počítať. Napokon, celé dni nerobia nič iné, iba sledujú pasúce sa stádo. Andro je celé leto odlúčený od rodiny, no takto mu to vyhovuje. Naháňať sa každý večer s dojnicami do dediny by ho nebavilo. Pastiera vyplácajú dedinčania oficiálne štyri krát: na výhonku, teda na prvé vyháňanie dobytka na pašu, na Rusadle, na Hostinu, čo je v prípade Rejdovej sviatok Svätého Michala a na Vianoce. Dáva sa mäso, slanina, zemiaky a maslo. Nie málo, no nie vždy sa z toho dá vyžiť počas celého roka. Veľa pastierov to rieši tak, že chodievajú vinšovať ľuďom aj počas ostatných sviatkov. Človek sa pri tom nenarobí a nikdy neobíde naprázdno. Androvi je to proti srsti. Pripadá mu to ako žobranie. Na prosíkanie o kúsok chleba a slaninky, aj keď to na prvý pohľad vyzerá ako vinšovanie, nemá hrdý pastier žalúdok.
„Nechoď za mnou,“ prikazuje Andro Barónovi, obrovskému psisku, ktorý im pomáha pri strážení jalovíc, „naspäť,“ ukazuje rázne pastier smerom ku kolibe. V kolibe drieme Jano, druhý z pastierov. Jano, ak nedrieme, tak spí a ak nespí, tak drieme. S Androm toho veľa nenahovoria, obaja si na toto tiché partnerstvo zvykli. Slová považujú pri svojej práci za celkom zbytočné. Aj teraz nepovedal Andro Janovi ani slovo. Dve až tri hodiny bude späť, tak čo mu má čo vysvetľovať?

Mimo dedinu ešte ostávajú v letných mesiacoch aj čriedy oviec, ktoré sú porozdeľované až v štyroch salašoch. Niektorí gazdovia chovajú aj dvadsať ovečiek, čo nie je málo. Koho neživí pole alebo dobytok, pomôže si nejakým remeslom. Šikovné rejdovské ruky vedia vystrúhať užitočné šindle na prikrytie chalúp aj vyšiť nádherné čepce, ktoré zdobia hlavy tunajších žien. V Rejdovej nenájdete boháča, ktorý by svojím majetkom vytŕčal priveľmi nad ostatnými, ale nie je tu ani chudák, ktorý by umieral od hladu. Každý má to, čo potrebuje a čo si zaslúži.
Azda len Mišo si myslí, žeby si zaslúžil viac. Jediné, čoho má na rozdávanie, je smola. Narodil sa ako sirota. Takému hovoria v dedine mendik. Celé detstvo putoval týždeň čo týždeň od rodiny k rodine. Ľudia ho nakŕmili, obliekli, nenechali na zime, no na úprimnú lásku nezvýšilo. Vyučiť nejakému remeslu ho nemal kto, od malička vykonával len tie najpodradnejšie pomocné práce. Nikdy si na to nezvykol a nikdy sa s tým celkom nezmieril. Chvíľu bol šťastný, to keď si našiel dievča. Keďže aj ono pochádzalo z chudobných pomerov, radosť z lásky im dlho nevydržala. Mišo sa musel odrazu postarať nie len o seba, ale aj o ňu, už o svoju ženu Anču a onedlho aj o dieťa. V jednom z dlhých rejdovských dvorov ich našťastie prichýlili dobrí ľudia. Dali im takú tesnú komôrku. Čochvíľa im bude ešte tesnejšia, Anča čaká ďalšie dieťa.
Mišovi sa večer ešte nechce k žene a plačúcemu dieťaťu. Dnes bol pomáhať gazdom na stráni. Vyslúžil si chlieb aj mlieko. Všetko doniesol domov, tak čo by od neho žena ešte nechcela? Najradšej by bola, aby sedel pri peci a držal sa jej sukne. Alebo si našiel poriadnu robotu - lopotu. Má pocit, že Anča si ho vôbec neváži. A pritom ju v živote neudrel i keď za mnohé hlúpe reči by si veru zaslúžila. Niektorí gazdovia sa k svojim ženám správajú horšie ako k dobytku. Aj dnes si všimol, keď išli s gazdami do vrchov, že voly stúpali celkom naľahko. Neťahali za sebou vozy, aby sa zbytočne neunavili, ale iba vlačuhy. Vrecia s osivom, no aj raňajky pre chlapov vliekli ženy na vlastných chrbtoch. Strýko Štefan dokonca čír, ktorý mu doniesla žena, vyšpliechal nenápadne lyžicou do trávy, pretože mu nechutil. Chcel halušky alebo pirohy. Mišo by bol pokojne zjedol aj porciu strýka Štefana, taký bol hladný. Niekomu musí stačiť suchá kôrka a niekto vylieva čír len tak z rozmaru. To je život. Mišovi sa ešte nechce k žene. Noc bude jasná, ide sa poprechádzať, popremýšľať.

Riečka Slaná je ako vráska, ktorá rozpráva celej doline, akú náladu má Stolica. Keď je hora veselá, voda sa ponáhľa s dobrou zvesťou stále ďalej a ďalej, nechávajúc po sebe len tancujúce bublinky na hladine. Ak je Stolica smutná, aj prameň, ktorý spod nej vyteká, je pochmúrny a po oboch brehoch ostávajú šmuhy, ktoré sú každému na očiach a varujú, aby sa všetko živé malo radšej na pozore. Mišo chodí počúvať rieku, aby ho doma nenervoval detský plač a ženino šomranie. Večer sa už okolo Slanej nikto nemotá a chlap má istotu, že ho pri premýšľaní nebude nikto rušiť. Mišo sa v týchto miestach dokáže pohybovať aj so zatvorenými očami. Šero sa pomaly strieda s jasným svitom mesiaca, no muž nájde svoj obľúbený kameň, na ktorom pravidelne sedáva, bez toho, aby sa na neho pozrel.
„Do čerta,“ zašomre si Mišo skôr zo zvyku a zhlboka vydýchne, akoby chcel zo seba dostať celý prežitý deň. Zajtra už gazdovia na stráni jeho pomoc nepotrebujú. Bude sa musieť zasa ponevierať od rána po dedine a prosíkať. Nahmatal vedľa seba ostrý kamienok a chystal sa ho prudko šmariť do vody, aby aspoň takto zo seba dostal kúsok jedu, ktorý sa mu rozlieval po hrudníku. Rýchlo však stiahol ruku späť a kamienok odložil, odkiaľ ho zobral. Zadržal dych a počúval. Asi päťdesiat metrov po prúde, v mieste, kde je prístup k Slanej zarastený hustými kríkmi, sa ozýval akýsi šramot. Mišo sa vybral za ním.

Andro vedel, že sa musí poponáhľať. So všetkým chcel byť hotový ešte pred zotmením, čo sa mu veľmi nedarilo. Čistá obloha ho však upokojila. Vyhádzal na breh posledné lopaty piesku a kamenia a vyšiel na breh. Bol rád, že do toho nezaťahoval pastiera Jana. Všetko zvládne sám a s nikým sa nebude musieť deliť. Znovu sa rozhliadol, či ho nikto nesleduje, vyšiel na breh ku kríkom, kde mal pristavený vozík so sudom. Sud najprv prevalil nabok, pevne ho uchopil oboma rukami a opatrne drobnými krokmi sa s ním presúval k rieke k vykopanej jame. Išlo mu to ľahšie, ako si predstavoval. Sud zapasoval do jamy na prvý krát a ešte raz sa pozrel, či v ňom nič nezabudol. Ostávalo utesniť veko, odobrať zospodu niekoľko kameňov a sud zmizol pod hladinou. Andro postúpil niekoľko krokov na breh. Nad miestom práve vyrobenej skrýše sa navyše skláňali husté konáre. Výborne, vydýchol si spokojne Andro. Až teraz si všimol, aký je celý premočený. Vôbec mu to neprekážalo. Zatiaľ sa mu podarili vykonať všetko presne tak, ako si to naplánoval. Zajtra ho čaká ďalšia, oveľa ťažšia úloha.
„Čo ty tu?“ vybehol na Andra Mišo z kríkov vo chvíli, keď sa pastier práve zaprel do vozíka, aby ho vytlačil z brehu na blatnú cestu. Andra čakal dlhý výstup ku kolibe a vôbec nemalo náladu dávať sa teraz s niekým do reči. A už vôbec nie s chudákom Mišom.
„Ponáhľam sa, nezavadzaj,“ snažil sa vybaviť nečakané stretnutie čo najrýchlejšie Andro.
„Všetko som videl,“ škeril sa Mišo a nezdalo sa, žeby mal v úmysle s Androm sa len tak rozlúčiť.
Andro si nechcel pripustiť, žeby niekto videl, čo tu pred chvíľou robil. Mišove úškľabky mohli znamenať všetko a nič. Ak tento odkundes naozaj videl Andra dávať sud do vody, tak...
„Nezaujíma ma, čo si videl. Mám robotu, ustúp,“ snažil sa Andro odtlačiť Miša. Ten sa však nedal: „Čo v tom sude skrývaš? Môžem sa pozrieť?“
Mišo teda videl aj sud. Androvo tajomstvo je prezradené. Čo teraz? Andro zvažuje, aké má možnosti. Môže sud ponechať svojmu osudu a všetko ostatné, čo si naplánoval, sa jednoducho neuskutoční. Niekedy sa prosto veci vyvinú inak, ako by sme chceli. Alebo Mišovi všetko vyloží a urobí si z neho pomocníka. Možno predsa len precenil svoje sily a niekoho potrebuje. Mišo sa nechce vzdať príležitosti, ktorá mu práve padla do lona, aj keď stále presne netuší, o čo ide. Z Androvho váhania usúdil, že ide o veľa. Andro by najradšej ovalil Miša lopatou po hlave a hodil ho do rieky. Mal byť opatrnejší.
„Ja pomôžem tebe a ty pomôžeš mne. Určite sa dohodneme,“ začal opatrne vyjednávať Mišo, aj keď stále ešte presne nevedel, o čom.
„Prečo by som ti mal pomáhať?“
„Máš všetko, na čo si len pomyslíš, a pozri sa na mňa. Žena mi čaká druhé decko, poriadnej roboty nemám. A pritom sa snažím. Boh mi je svedkom, že sa snažím.“
„Načo mi to tu rozprávaš? Daj pokoj ty mne, dám aj ja tebe,“ skúšal naposledy Andro zvrátiť nezvrátiteľné. Až teraz si uvedomil, čo všetko vlastne má. Má vlastnú chalupu, v lete pasie jalovice, v zime pomáha v stolárskej dielni. Komoru má plnú slaniny, má vždy čerstvé maslo aj chlieb. Ani on ani jeho rodina nepoznajú, čo je to hlad. S najbohatšími gazdami sa síce porovnávať nemôže, nemá kožuch či vlastnú kravu, ale ak sa pozrie na Miša, tak má naozaj všetko. Prišlo mu odrazu Miša ľúto.
„Tak ma teda počúvaj,“ začalo sa odrazu liať z Andra ako z rozvodnenej Slanej.
Mišo sa dozvedel celý Androv plán a chlapi sa dohodli, že zajtra večer vykonajú jeho druhú polovicu. A so všetkým sa rozdelia, samozrejme na polovicu. Andro stúpal hore do vrchov. Čakala ho ešte poriadna cesta. Mišo sa vracal do dediny. Dúfal, že v komôrke už bude ticho.

O päť dní na to sa v Rejdovej objavili žandári. Skapala jalovica. Nezdochla, len jednoducho zmizla. Keď ich večer pri kolibe počítal pastier Andro, boli ešte všetky. Vlastne ich počítali obaja pastieri a dvakrát, tak ako vždy. Ráno jedna jalovica chýbala, nech počítali koľko chceli. Ohrada bola neporušená, ani pes Barón neštekal. Pastieri prehľadali, čo len mohli, no jalovicu nenašli. Andro preto zbehol do dediny a nepríjemnú správu oznámil gazdovi.
„Andro, tak ty si nedáš pokoj?“ hromžil gazda.
„Hádam si, gazda, nemyslíte, žeby som...“
„Ak nebudem mať do večera späť svoju jalovicu, idem pre žandárov,“ zabuchol gazda dvere Androvi pred nosom.
Andro dúfal, že gazda si to rozmyslí. Kto to kedy videl, aby v Rejdovej vyšetrovali krádež kravy žandári. Naposledy sa to stalo asi pred piatimi rokmi. Tiež síce z krádeže najprv podozrievali aj Andra, napokon však Na Priehybe zlapali celkom iného chlapa, ktorý vodieval kravy až na Hron. Výhodne ich tam predával v Telgárte, Šumiaci, ale aj v Heľpe. Zlodej obúval kravám krpce, a to naopak, aby sa zdalo, že išli opačným smerom. A veruže sa mu to aj chvíľu darilo, no nakoniec ho predsa len dostali. Za tie roky potom zmizli v dedine možno ešte asi tri kravy, no zlodeja nikdy nevypátrali. Iba sa povrávalo, že v tom môže mať prsty aj Andro. Nikto mu ale nič nedokázal, aj preto mohol stále robiť pastiera.
Žandári prešli celú dedinu, vypočuli každého, kto sa im priplietol do cesty. Vypočúvali aj Miša a vystúpili si aj do vrchov ku kolibám.
„Pôjdeš s nami, Andro,“ zahlásil rozhodne jeden zo žandárov.
„Kamže by som s vami išiel. Roboty mám, že neviem, kam skôr skočiť,“ vykrúcal sa Andro a prosebne zazeral na svojho spoločníka Jana, aby aj on dosvedčil, koľko je tu práce. Jano však mlčal ako vždy.
„Nejednaj sa s nami a poď. My ti už ukážeme, kam pôjdeme,“ povedal žandár bez toho, aby očakával od Andra akúkoľvek odpoveď.
Keď sa cestou z vrchu ešte zastavili pre Miša, Andro vedel, koľká bije. Rozhodol sa však, že bude zapierať, aj keby neviem čo. Mišo sa tváril rovnako, že o ničom nevie. Žandári viedli oboch chlapov celkom istým krokom k Slanej.
„Tadiaľto ste viedli jalovicu, aha,“ ukazoval im jasné stopy po kravských kopytách jeden zo žandárov. Obaja muži však iba nechápavo krútili hlavami. Kravské stopy sú síce jasné, ale čo majú s nimi spoločné oni dvaja? Takéto stopy sú v Rejdovej na každom kroku. Keď však došli žandári až k brehu Slanej a v kríkoch ukazovali krvou zafŕkané listy, zdalo sa, že prípad bude mať veľmi rýchle odhalenie. Stačilo odhrnúť kríky a urobiť niekoľko krokov k riečke. Žandári ale ostali stáť na mieste.
„Tuto ste kravu zabili,“ len toľko povedal a potom zmĺkli.
„Celé leto som hore pri kolibe. Do dediny som zbehol až včera, aby som gazdovi povedal, že mu skapala krava,“ strúhal čo najnevinnejšie grimasy Andro.
„Ja sa po večeroch ani len nepohnem od ženy. Veď sa jej spýtajte,“ odpovedal rovnako krotko aj Mišo.
„Veď práve, že sme sa pýtali. Niekto vás tu videl. Oboch. Aj s jalovicou,“ zdvihol obočie žandár.
„Kto?“ zamračil sa Andro, cítiac ako mu od strachu tuhne krv v žilách.
„Tak kde je tá krava, chlapi? Zbytočne to sťažujete sebe aj nám,“ pridal otázku o čosi dobráckejšie druhý žandár.
Androvi už bolo všetko jedno. Ak sa to má prevaliť, tak nech sa to prevalí, ale priznať sa on veru neprizná ani za svet: „Ukážte nám tú jalovicu, ak viete, kde je, no my dvaja s tým nemáme nič spoločné.“
Mišo iba vystrašene pokyvoval hlavou a striedavo sa pozeral chvíľu na Andra a chvíľu na žandárov. Ak by sa priznal Andro, okamžite by sa priznal aj on, ale takto bol zo všetkého celý popletený.
„Takže ste sa rozhodli zapierať?“ pokračoval ten prísnejší žandár.
„Nemáme sa k čomu priznať,“ odpovedal bez rozmýšľania Andro, „však povedz niečo, Mišo.“
Mišo iba otváral ústa ako ryba, súhlasne prikyvoval, no nedostal zo seba ani hlások. Žandári pobehovali bezradne okolo kríkov, zišli až za ne celkom k vode, chodili popri brehu hore-dolu.
„Dávam vám poslednú možnosť,“ skríkol od vody k obom prísnejší zo žandárov.
Andro víťazne pokrčil plecami, Mišo stál ako čerstvo vytesaná socha.
„Do frasa aj s robotou,“ zahrešil žandár, strhol si z hlavy čapicu a šmaril ju o zem, „premenila sa na rybu tá krava, alebo čo?“
Andro cítil ako sa mu uvoľňuje zovreté hrdlo, ako mu z hrude padá vrece ťažkých kameňov.
„Ešte sa vrátime,“ pohrozil nervózne chlapom žandár, zodvihol čapicu a bez toho, aby ju oprášil, si ju nasadil na hlavu kývol kolegovi, že už pôjdu preč. Aj odišli.
Chvíľu sa nedialo nič. Andro s Mišom stáli ako vŕby a len sa na seba mlčky pozerali. Prvý sa začal hýbať Mišo. Najprv si obzeral ruky a potom sa nimi začal celý ohmatávať, akoby sa chcel presvedčiť, či sa mu to celé nesníva. Potom začal tancovať a do tanca ťahal aj Andra.
„Tak ako som to vymyslel, há?“ vypínal pyšne hrudník Andro.
„Keby som ti nebol pomáhal, tak...“ vrieskal od radosti Mišo.
„Nie, že sa niekde preriekneš. Alebo začneš vyberať zo suda mäso bezo mňa. Rozumel si?“
„Rozumel, rozumel,“ podskakoval stále tancujúci Mišo.
Teraz začal tancovať aj Andro. Tá radosť z náhlej zmeny situácie, v ktorej sa obaja nachádzali, sa nedala ovládať. Chlapi boli na to, ako prešli žandárom, gazdovi a celej Rejdovej cez rozum, nesmierne hrdí a k tancu pridali i pesničku: „Tu buli, ta ta išli, hľedali, nenašli. Jalovička v sude, voda po nej ide.“ A ešte raz: „Tu buli, ta ta išli, hľedali, nenašli. Jalovička v sude, voda po nej ide.“
Roztancovaným mužom sa v tej chvíli nežiadalo nič iné, iba spievať. Vbehli do rieky a poskakovali v nej ako splašené kone. Výskali, špliechali po sebe vodu a stále spievali a spievali... Svoju radosť chceli vykričať do celého sveta a veruže sa im to aj darilo. Aj slnko už zvedavo nakukovalo, čo sa to vlastne pri tej Slanej deje a aj ono si už mohlo vypočuť radostné spievanie: „Tu buli, ta ta išli, hledali, nenašli. Jalovička v sude, voda po nej ide.“
„Hej!“ ozvalo sa odrazu od cesty.
Chlapi stuhli a obaja sa obzreli za seba. Na ceste stáli opäť žandári.
„Vravel som, že sa ešte vrátime,“ zaškeril sa víťazoslávne prísnejší zo žandárov a obaja muži v uniformách zamierili cez kríky opäť k brehu.

Prípad s jalovicou, ktorá skončila v sude, bol teda napokon uzavretý. Mišo s Androm išli do áreštu. Kto si nakoniec pochutnal na mäse uskladnenom v sude, o tom nie je v policajnom zápise ani slovo. Možno len slnko, ktoré sa občas odrazí od vodnej hladiny, niečo tuší. Alebo samotný potok Slaná, ktorý sa na označenie potok trochu uráža, niečo vie. Možno.

* * *

Poznámka autora: Rieka Slaná, ku ktorej sa tento príbeh viaže, pramení v Stolických vrchoch, presnejšie v podcelku Stolica, čo je kataster obce Rejdová. Celková dĺžka vodného toku je 229,4 km a prechádza okresmi Rožňava, Revúca a Rimavská Sobota, aby po 110 kilometroch od prameňa opustila Slovensko a v Maďarsku sa vliala do rieky Tisa. Pri Rejdovej má Slaná charakter skôr širokej a často i prudkej horskej bystriny.



***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 3815