login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Mar 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(249)

vložiť obrázok do galérie

Krutá Vilija

@ :: Poviedky ::     Mar 18 2019, 03:57 (UTC+0)

Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov
Čas: zima 1944 a 1945
Autorka: Zuzana Kratyinová


Keď som videla otca naposledy, bol začiatok decembra. Sedel na kozlíku grófovho koča, pred ním pár grošovaných koní a vzďaľovali sa z dediny. Sledovala som ho, kým z nich neostala len čierna bodka a potom mi zmizli z dohľadu.
„Skoro sa vrátim. Vyložím grófove debny a zaraz to otočím nazad,“ povedal mi predtým ako odišiel a so smiechom dodal: „Neboj sa Haža, Viliju oslávim doma s vami.“
Nemala som mu prečo neveriť. Neznepokojovali sme sa ani ja, ani čítať ďalej...
čitateľov: 104   

Konečne je všetko, ako má byť

@ :: Poviedky ::     Mar 10 2019, 13:59 (UTC+0)

Miesto: Valaliky – časť Buzice, okres Košice-okolie
Čas: päťdesiate roky 20.storočia
Autor: Silvia Bolčová


Obraz prvý: Smarkatý

Bože, už je to tu! Vinco! Konečne Vinco! I keď sama neviem, prečo mi tak chýba. Láska z detstva, ak to vôbec láskou možno nazvať, niekedy vyvolá úsmev, možno úškrn. Ale ja dobre viem, čo pre mňa vtedy znamenal. Ako som sa tešila do školy. Nie kvôli učeniu a skúšaniu, nie kvôli učiteľovi a už vôbec nie kvôli kamarátkam, ktoré sa mi vždy smiali, že som Vincova frajerka. Vlastne mali pravdu, či skôr, bola by som rada, ak by tak bolo. Ale veď to poznáte. Vinco bol milý, no detský, rovnako ako ja. Pamätám si, ako mi rozprával o svojej statočnosti, keď musel naháňať kravu až do Hanisky, a tiež ako ju zachránil na poslednú chvíľu, keď ostala stáť na koľajniciach a rútil sa na ňu vlak. Vypínal pri tom svoj úzky chlapčenský hrudník, akoby som mu mala pripnúť na košeľu medailu a hľadel mi rovno do očí, až som musela sklopiť zrak a pozerať radšej na špičky svojich bosých nôh. Vinco! Nikdy nebol ako valibuk, okolo ktorého by sa vlnili sukne tých najväčších buzických krásavíc. Ale vedel pekne rozprávať a rád i veľa sa smial. Vlastne, ak si pamätám, okrem mňa sa žiadnej nepáčil. A dobre tak! Takej by som oči vyškriabala! Ale potom? Po škole? Pätnásťročné dievča je už dievkou, ale pätnásťročný chlapec je iba taký, ako vravíme, smarkatý. Medzi parobkov nechodí, nemôže, nesmie! Chýbal mi. Celé tri roky som na tancovačkách spoznávala čítať ďalej...
čitateľov: 336   

V zlom čase na zlom mieste

@ :: Poviedky ::     Mar 03 2019, 08:08 (UTC+0)

Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie
Čas: september 1968
Autor: Juraj Korpa

„Včera, dne 20. srpna 1968, kolem 23. hodiny, překročila vojska Sovětského svazu, Polské lidové republiky, Německé demokratické republiky, Maďarské lidové republiky a Bulharské lidové republiky státní hranice Československé socialistické republiky. Stalo se tak bez vědomí prezidenta republiky, předsedy Národního shromáždění, předsedy vlády i prvního tajemníka ÚV KSČ a těchto orgánů...“
Uplynuli už viac než dva týždne od okamihu, keď v rozhlase zazneli slová Provolání, a až teraz sa počiatočný šok začínal pomaly meniť na trpké prijatie reality. Už bolo jasné, že vojna a krviprelievanie nebudú. To bol dôvod na obrovskú úľavu. Ale zároveň bolo jasné, že sa čoskoro začne obdobie tvrdého potlačenia všetkých doterajších snáh o liberálne reformy, o väčšiu slobodu, o socializmus s ľudskou tvárou, ako sa vyjadril Dubček. O väčší priestor na nadýchnutie. Že sa, naopak, bude dýchať ťažšie. Československý národ sa cítil ako znásilnený, a to znásilnený niekým, komu doteraz dôveroval, čo je ten najhorší prípad. Bolo mu brutálnou silou ukázané, kde je jeho miesto, aká je, či presnejšie nie je jeho sloboda. Zobrali mu sebavedomie, vôľu i silu.
„Předsednictvo ÚV KSČ vyzývá všechny občany naší republiky, aby zachovali klid a nekladli postupujícím vojskům odpor. Proto ani naše armáda, bezpečnost a Lidové milice nedostaly rozkaz k obraně země...“
Bolo jasné, že proti spojeným armádam piatich susedných socialistických štátov by Československo nemalo veľkú šancu – možno by sa bránilo dobre a aj srdnato, ale nie dlho, a viedlo by to iba k veľkému počtu obetí na oboch stranách. Prekvapivosť vstupu cudzích vojsk, jeho rozmer a úspech, no a, samozrejme, prerušenie komunikačných dráh a internácia vedenia zeme v podstate zabránili úspešnému vzniku organizovaného odporu. Armádu sa podarilo čítať ďalej...
čitateľov: 347   

Smrť a nádej

@ :: Poviedky ::     Feb 24 2019, 12:05 (UTC+0)

Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

Nikdy som nebola taká napätá, ako na tej stanici. Veď si to len predstavte! Berty, ktorý sa okolo mňa krútil skoro pol roka, ospevoval ma, aká som pekná, aká som milá, ako dobre tancujem, sa naraz začal tváriť, akoby som nejestvovala. Somár je to! Somár dupľovaný! Čo čakal? Že mi pošepká do uší zopár pekných slov a ja zavzdychám, privriem slastne oči a nechám ho, nech si so mnou robí, čo chce? Nebolo nám dobre? Koľkokrát sme sa spolu pekne prešli až ku Kadlubku, alebo opačnou stranou na brehy Hornádu a naspäť a išli sme len my dvaja. Zopárkrát som ho i nechala, nech ma chytí za ruku. Ale potom už nie! Veď raz sa oproti nám viezol na koči pán farár a takmer nás zbadal! Tak som už bola opatrnejšia a Bertymu sa to nepáčilo. Skúšal to zas a znova, chytiť ma za ruku, za pás, pritúliť sa a ako som ho odstrkovala, odrazu rozprával stále menej a menej, len pozeral do zeme, kopal do kameňov, hrýzol si spodnú peru a naraz... Naraz sa čítať ďalej...
čitateľov: 545   

Nové časy, staré časy

@ :: Poviedky ::     Feb 18 2019, 02:02 (UTC+0)

Miesto: Zdoba, v súčasnosti Sady nad Torysou - časť Zdoba, okres Košice-okolie
Čas: 1954
Autorka: Zuzana Kratyinová

„Zuza, ja na trh nejdem!“ povedala som pevne, rozhodne, hoc som vopred vedela, že nakoniec asi ustúpim.
„Ale len poď, Regina!“
„Načo by sme tam šli?“
„Len tak...“
„Veď nemáme peniaze!“
„Tak si len poobzeráme, čo predávajú.“
„Mne nič netreba! Nebudem ani obzerať!“
„Juj, či si len zaťatá... Veď autobus pôjde až o tri hodiny,“ Zuze nejako ťahalo jeden kútik úst bokom, čo bolo pre mňa jasné znamenie, že ak nebude po jej, čakajú ma už len čítať ďalej...
čitateľov: 370   

Ktorý Boh odsúdil lásku?

@ :: Poviedky ::     Feb 08 2019, 17:30 (UTC+0)

Rímsko-katolícky kostol Nanebovzatia panny Márie v Šaci

Miesto: Šaca, dnes mestská časť Košice - Šaca
Čas: pravdepodobne rok 1936
Autor: Silvia Bolčová

Tešil som sa, že poradovník vybral na pasenie Reginu a mňa. I tak som chodil s kravami rád. Mohol som byť celý deň vonku a nik na mňa nepokrikoval: „Dones mi hento,“ alebo „Neseď tu, nemáš čo robiť?“ Na lúke som sa cítil slobodný. Obloha bola modrejšia, oblaky belšie, kvety voňali prenikavejšie ako inokedy. A keď som sa dozvedel, že mám pásť s Reginou, vedel som, že mi budú všetci závidieť. Chlapi mladí i starí, ba i dedkovia. Čo na tom, že mám len štrnásť rokov?! Regina je z bohatej gazdovskej rodiny a napriek tomu nechodí s nosom dohora. Práve naopak, je urozprávaná. No dnes ráno okrem pozdravu neprehovorila. Dlho sme kráčali za kravskými zadkami mlčky. Díval som sa na ňu, pravda tak, aby si to nevšimla. Je už takmer dospelá. Niet divu, že mnohí na ňu myslia i po nociach, keď sa len nepokojne prehadzujú pod perinami. Má súmernú tvár, oči ako studne a svetlú pleť, ktorú som túžil pohladiť. Aspoň raz, aspoň na chvíľku. Má všetko, po čom človek túži. Jej rodina je bohatá, ľudia ju majú radi, navyše je aj pekná. Tak prečo práve teraz išla zachmúrená a z času načas bezdôvodne pokrčila nosom?
„Nuž, neviem, načo musí byť na všetko čítať ďalej...
čitateľov: 474   

Správny človek

@ :: Poviedky ::     Feb 01 2019, 18:05 (UTC+0)

Miesto: Košická Nová Ves, dnes: mestská časť Košice - Košická Nová Ves
Čas: sedemdesiate roky 20. storočia
Autor: Juraj Korpa

Keď pani Helena zbadala otca na nemocničnej posteli, okamžite jej vbehli slzy do očí. Ležal obklopený rôznymi stojanmi, na ktorých viseli všelijaké vrecúška s krvou, výživovými roztokmi a tekutými liekmi a hadičkami pomaly kvapkali život do bezvládneho tela. Hlavu mal vyvrátenú dohora, pretože cez ústa do neho prístroj vháňal vzduch. Oči mal tmavé a zatvorené, vpadnuté líca zarastené sivým strniskom a nebyť pomalého pohybu dýchacieho piestu, izba by bola úplne bez najmenšieho pohybu. Uplynuli už tri dni od osudnej nehody, keď ho zrazila embéčka, a ešte sa neprebral – a ako sa dalo vyčítať z tvárí lekárov, prognóza bola skôr zlá. Pani Helenu však šokoval a rozplakal hlavne výzor jej otca, ktorého vždy vídala ako veľkého, silného chlapa.
„Bože, je taký malý... Úplne sa v tej posteli stráca,“ pomyslela si a utrela si oči vreckovkou. Bol to obrovský rozdiel oproti čítať ďalej...
čitateľov: 447   

Nemci, Rusi a my

@ :: Poviedky ::     Jan 25 2019, 15:07 (UTC+0)

Miesto: Vyšná Šebastová, okres Prešov
Čas: prvá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

Mali sme tajnú výpravu. Mižo a ja. Mižo je môj najlepší kamarát a hoc sme vedeli, že doma za neohlásený odchod dostaneme bitku, rozhodli sme sa, že ujdeme a pôjdeme hľadať poklad na Kapušiansky hrad. Vzali sme si lopatku, ktorou mama zhŕňa smeti, plátennú brašnu cez plece, aby bolo poklad v čom odniesť, a tiež sekeru. To ak by bol poklad taký veľký, že by sa nám do brašne nevmestil a museli by sme ho ukryť a zahádzať konármi stromov. Potom by sme sa poň vrátili a za peniaze by sme išli do Ameriky. Všetko vyzeralo jasné, náš plán bol dokonalý a nemali sme žiadne pochybnosti, že z nás čoskoro budú boháči. Lenže po ceste do Kapušian sme zbadali, ako od Prešova idú vojenské autá a za nimi kráča zástup vojakov. Nemci. Celé vojsko. Pochodovali v štvorstupe, pekne zoradení, v krásnych uniformách a vyleštených čižmách a my sme sa postavili na okraj cesty, nech nezavadziame.
„Heil Hitler!“ zdvihol čítať ďalej...
čitateľov: 1091   

Andrej je sviňa!

@ :: Poviedky ::     Jan 18 2019, 02:17 (UTC+0)

Miesto: Brzotín, okres Rožňava
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Zuzana Kratyinová

Andrej je sviňa! A to poriadne veľká! Keby ma zradil brat, bolelo by to menej. Veď rodinu si človek nevyberá, ale kamarátov áno. Boli časy, keď by som dal za neho aj ruku do ohňa. Keď sme si nemuseli nič vravieť, lebo stačilo, aby sme sa na seba pozreli a vedeli sme, čo si ten druhý myslí. Mohli sme zo seba čítať ako z otvorených kníh, aj keď pravda, doposiaľ sme toho veľa nenačítali. A veď načo, svet núka toľko možností, dobrodružstiev, zábavy, hier, toľko radostí a predstáv, že sa každý deň môžete stať tým, kým chcete. Boli sme šťastní rybári, čo chytili striebornú rybku. Pravda, nie v mori, len tuto u nás v Slanej, keď sme vstúpili do jej vôd a holými rukami zdrapili jalca. Položili sme ho na breh, hľadeli, ako sa striebristé šupiny krásne lesknú a čakali, či sa čítať ďalej...
čitateľov: 664   

Pod cigánskou sukňou

@ :: Poviedky ::     Jan 09 2019, 16:26 (UTC+0)

Miesto: Kechnec a Ždaňa, okres Košice-okolie
Čas koniec 19. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

Ždaňa nie je žiadna zaprdená dedina! Kto by čo len na chvíľku uvažoval, že okrem bučania kráv, kondáša so stádom svíň a škrekľavých kohútov tu nenájde nič, je na omyle. Našťastie. Lebo keď ma tu z Pešti vyslali do služby, bál som sa, že za poslednou roľou bude brázda ohraničujúca koniec sveta a potom len nekonečné prázdno. Prázdno azda aj v hlavách ľudí, čo sa nestarajú o viac, než o pálenku, plný bachor a uspokojenie tých najnižších pudov na žene; najlepšie na takej, ktorej ešte pre jej vek nenarástli fúzy. A to som kedysi chodieval s tými najkrajšími kišasoňkami do Maďarskej kráľovskej opery, rozplývali sme sa nad Verdiho áriami a inde zasa s úžasom načúvali Schumannovým klavírnym koncertom, lebo kto nepoznal tohto génia modernej hudby, akoby ani nejestvoval. Myslel som, dúfal, že keď skončím žandársku školu, budem chrániť svoje mesto od všetkej zberby a chamrade, aby kvitlo a stalo sa šperkom zdobiacim moju krajinu. Naraz mi prišlo písmo, rozkaz, že musím sem. Do Ždane. Bál som sa, že namiesto hradného paláca budem hľadieť na kopec s medveďmi rozlezenými po stromoch, namiesto kúpeľov s horúcimi prameňmi si pôjdem zmáčať nohy do chladného potoka a ak dostanem chuť na tokajské, nechám si ju zájsť a s radosťou zaplatím za akýkoľvek pohár kyslého vína. Ale žiadna noc netrvá večne a i v mojej hlave čítať ďalej...
čitateľov: 717   


staršie články:

ešte staršie články...