login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Píšťalkina tklivá pieseň

@ :: Poviedky ::     Sep 08 2009, 13:10 (UTC+0)

Interiér grécko-katolíckeho chrámu Svätej Trojice v Orechovej. I keď počas vojny tu bolo delami rozostrieľaných veľa domov, kostol ostal nepoškodený.

Miesto: Orechová, okres Sobrance
Čas: jeseň 1944
Autor: Soňa Jakešová

       Obloha nad dedinou potemnela. Už sa na nej jagali hviezdy, keď sa Píšťalka ponáhľala domov. Nešla po ceste, to by jej trvalo dlhšie, radšej sa pustila behom cez záhrady. Tráva bola vlhká. Rosa jej chladila bosé nohy, až ju oziabalo. Cítila vôňu dozretých jabĺk, ktoré už začali padať. Dievčina sa vždy preľakla, keď začula zapraskanie konárov, šuchot lístia a tlmené buchnutie, ako sa dozretý plod pobral k zemi. Vystrašil ju každý zvuk, lebo vedela, že aj ten najnepatrnejší môže zaujať nemecké stráže. Nemala som sa tak dlho zdržať - hnevala sa sama na seba. Ale dalo sa odolať? S Paľkom jej bolo tak dobre. Lúčila sa s ním ťažko. Každý ďalší bozk na dobrú noc bol vábivo naliehavejší... Rozbúšil jej srdce a do tváre vháňal horúčavu, až jej červeň zapálila líca. Ach, aké len bolo ťažké zmieriť sa s tým, že práve tento bozk bude na dnes ten posledný. Cítili to tak obaja. Rozlúčková pusa nikdy nebola jedna, bolo ich niekoľko. Píšťalka si vzdychla. Doparoma aj s touto vojnou! Kvôli nej nemôže byť vonku so svojim milým dokedy chce. Dedo jej zasa dá kázeň - že sa treba vracať pred západom slnka, že po dedine nemá chodiť sama, kým tieto pľuhavé časy nepominú, mala by radšej sedávať doma a tak ďalej. Stále dokola bude verklíkovať tie isté slová. Píšťalka sa zamračila a vzdorovito odula pery. Jemu sa to vraví, keď je starý a najlepšie mu je za pecou. No hneď sa zháčila. Dedko si predsa nezaslúži, aby o ňom takto zmýšľala. Veď keď neráta Paľka, ona má na tomto svete už iba jeho. O mamu prišla, sotva jej zmizlo mlieko z brady a otec, kto čo by len tuší, kde je teraz? Píšťalka o ňom vedela iba toľko, že žije v Amerike.
       Útla dievčina prebehla okolo humna, v ktorom mali Nemci ukryté obrnené vozidlo. Rýchlo minula delo postavené na dvore pod orechom. Chcela nebadane prefrnknúť okolo vojaka, čo bol na stráži, ale ten sa k nej obrátil práve vo chvíli, keď sa dotýkala kľučky. Píšťalka zastala. Ich oči sa nakrátko stretli. Všimla si, že vojak je mladý, asi tak ako jej Paľko, sotva dvadsaťročný. Usmial sa na ňu. Na hladko vyholenej tvári sa mu zaleskol rad pekných bielych zubov. Na pozdrav zodvihol ruku, nie tak vysoko, ako sa salutuje, bol to skôr nepatrný pohyb zápästia, priateľské, upokojujúce gesto. Píšťalka pozdrav opätovala slabým kývnutím hlavou a zmizla v dome. Dvere na prednej izbe boli zavreté. Za nimi sa ozývali hlasy nemeckých vojakov, ktorí u nich teraz bývali. Otvorila dvere do zadnej chyže a náhlivo vošla. Dedo už ležal na posteli až po bradu zakrytý perinou. Píšťalka si pomyslela, že takto vyzerá ako vyľakané decko, čo sa skrýva pred mátohou. Len čo sa všuchla do izby, starý muž odhrnul perinu a rýchlo sa posadil, akoby ho vystrelila dajaká pružina.
       „Kde si bola tak dlho?“
       „Všetko je v poriadku. Nič sa mi nestalo,“ snažila sa povedať Píšťalka čo najpokojnejšie.
       „Cez deň je nebezpečné presúšať sa po ulici, nieto v noci. Nabudúce nikam nepôjdeš, keď nevieš prísť načas!“
       „Deduško, ja viem že ma máš rád a preto sa o mňa bojíš,“ Píšťalka k nemu podišla a kľakla si k jeho posteli. Hlavu si položila na jeho kolená a zašepkala: „Aj ja ťa ľúbim,“ pozrela na neho modrými očami a pohladila ho po vráskavej ruke, na ktorej mu rástli riedke sivé chĺpky. Vedela, ako skrotiť dedkov hnev, jej neha na neho vždy zabrala.
       „Čo s tebou? Stále si robíš po svojom,“ vzdychol si starý muž. Zodvihol dlaň a zľahka ňou potľapkal Píšťalkino líce. „Ty neposlušná čertica,“ dodal miernejšie. „Si celá premrznutá, chladíš ako kocka ľadu. Rýchlo sa prezleč a šupni pod perinu.“
       „Polepším sa,“ usmiala sa na neho a vstala.
       Píšťalka si rýchlo vyzliekla svetlú blúzku a nariasenú sukňu, cez hlavu si natiahla voľnú ľanovú košeľu s viazačkou pri krku. Uvoľnila si mašľu a začala rozpletať vrkoč. Na chrbát jej spadli ťažké dlhé vlasy orieškovej farby. Podľa svojho zvyku zošpúlila pery a začala si pískať. Vedela to veľmi dobre. Všetci, čo ju počuli, obdivovali jej majstrovstvo. Jasné melódie vyludzovala čisto, chvíľami sa zdalo, že nepíska, ale jej piesne vychádzajú z akéhosi hudobného nástroja. Preto ju známi, ale aj všetci ľudia v dedine nevolali inak ako Píšťalka.
       Dievčina si sadla na drevenú stoličku. Hlavu naklonila nabok a prečesávala si husté zvlnené vlasy. Jej pesnička bola smutná. Bola v nej neha, láska i bôľ. Ťahavá melódia vylietala do výšok a potom zasa dramaticky klesala. Zaplnila celú izbu, rozpínala sa do všetkých kútov. Píšťalka zrazu stíchla a spozornela. Zaujalo ju niečo nezvyčajné. Z prednej izby zachytila zvuk. Pekné, čisté a rovnako majstrovské pískanie ako to jej. Jeden z nemeckých vojakov nôtil tklivú pieseň. Tú istú, ako pred chvíľou ona. Ruka s hrebeňom jej klesla do lona. Zavrela oči, aby sa na melódiu neznámeho lepšie sústredila. Po chvíľke sa pridala a opäť začala pískať. Najskôr len tichunko, potom stále hlasnejšie. Dvaja neznámi ľudia, dievčina i vojak nôtili tú istú pieseň - o túžbe, smútku a bolesti.

       „Píšťalka, srdiečko, ty musíš odtiaľto odísť,“ naliehal o niekoľko dní dedo. „Nevieme, čo nás tu čaká, ty si mladá, máš len sedemnásť, choď odtiaľto čo najďalej.“
       „Ako ťa tu môžem nechať?“ dievčaťu sa v očiach zaleskli slzy.
       „Pôjdem sa ukryť do bunkra, tu to všetko pozamykám. Ja musím zostať, aby som kŕmil naše kravy,“ vysvetľoval starec.
       „Zostanem s tebou,“ trvala na svojom Píšťalka.
       „Nemôžeš. V úkryte nie je dosť miesta. Vojde sa tam len zopár ľudí. Budú tam len starí a takí, čo nevládzu odísť.“
       Vonku zahučal motor. Nemeckí vojaci, ktorí boli v Orechovej, v chvate opúšťali dedinu. Presúvali sa do Ostrova, aby si tam vybudovali obrannú líniu. Blížil sa front. Červená armáda postupovala, nervózne správanie nemeckých vojakov a reči, čo sa šírili po dedine, dávali tušiť, že prídu veľmi ťažké časy. Nik nevedel, čo sa stane. Píšťalku tlačil tiesnivý pocit. Bála sa najmä o dedka a o svojho Paľka. A kto vie, čo čaká tých vojakov? Prišli nevítaní, no predsa sa k nej aj dedovi správali slušne.
       „Dobre, dedo, pôjdem teda,“ privolila napokon na starcovo naliehanie. „Začnem sa chystať na cestu,“ dodala a vyšla na dvor. Chvíľu tam stála a pozorovala ruch na ulici. Poobzerala sa. Keď nikoho nezazrela, behom sa pustila cez záhradu. Silná túžba jej stisla hruď. Musí sa predsa ešte rozlúčiť s Paľkom, musí mu povedať, kam ide a dozvedieť sa, čo bude s ním. Utekala, čo jej sily stačili, až zadychčaná zastala pred domom, kde býval jej milý. Zošpúlila ústa do úzkej štrbinky a zapískala. Uprene hľadela na dvere a čakala, kedy Paľko začuje dohovorené znamenie a príde von. Hvízdala stále hlasnejšie, no márne. Dvor pred ňou zostal prázdny, všade bolo ticho. Jej melódia znela čoraz naliehavejšie, to narastal jej nepokoj. Už to nevydržala. Nedbala, ako to bude vyzerať, keď sa vrúti do domu a ako na ňu budú hľadieť Paľkovi rodičia. Prebehla cez dvor a vrhla sa ku dverám. Zaprela sa do kľučky, ale tá nepovolila. Zalomcovala ňou z celej sily. Márne. Dvere boli zamknuté. Podišla k oknu, tvár pritisla na sklo a snažila sa zachytiť, čo je v izbe. Darmo si clonila oči, nevidela nič len zatiahnuté závesy. Odišli - pomyslela si sklamane. A ani sa neprišiel so mnou rozlúčiť. Plač mala na krajíčku. Ale ľúbi ma, to viem isto. Určite nemohol prísť, azda odchádzali narýchlo. Škoda, že neviem kam. Obrátila sa a sklamane, so zvesenou hlavou sa pobrala späť.
       Keď sa vrátila domov a vošla do izby, dedo ju už netrpezlivo vyčkával.
       „Dievča bláznivé!“ spustil. „Pôjdeš so susedmi, idú do Koromle. Tam vás prichýlia ich známi. Veľa ľudí z Orechovej tam ide. Ponáhľaj sa, aby neodišli bez teba!“
       Píšťalka si rýchlo nahádzala svoje najnutnejšie veci do veľkej plátennej plachty, v ktorej nosievala trávu pre kravy. Protiľahlé cípy stiahla do pevného uzla a vyložila si ju na chrbát.
       „Píšťalka, ideme!“ začula susedino volanie.
       Obrátila sa k dedovi. Objal ju a na čelo jej urobil žehnajúci krížik.
       „Do skorého videnia, deduško,“ zašepkala a pokúsila sa o úsmev.
       „Zbohom, Píšťalka,“ starý muž ju vyprevadil pred dvere.
       Kráčala v skupine ľudí. Kým sa jej dedko nestratil z dohľadu, ešte sa zopárkrát obrátila a zamávala mu. Potom išla ďalej so svojim nákladom – jeden ju ťažil na chrbte, druhý na duši.

       Píšťalkine dni v Koromli neboli ľahké. Spávala na tvrdej lavici a neustále cítila hlad. Pri stole sedávala s domácimi, ktorí prichýlili aj susedov, lebo boli akási vzdialená rodina. Všetci si naberali z jednej misy, Píšťalka vždy prišla na rad ako posledná a tak už iba vyškrabávala to, čo zostalo na dne nádoby a sotva zistila, akú chuť má jedlo, čo mala v ústach. Raz po večeri sa odvážila od domácej panej vypýtať krajec chleba. Tetka na ňu zamračene zazrela a odvrkla, vraj ho nemá dosť ani pre vlastné deti. No potom jej odrezala taký tenký krajec, že by cez neho dovidela vari až do Užhorodu. Druhýkrát si už radšej nepýtala nič. Snažila sa zaspať čo najskôr, aby zabudla na hlad.
       Bol už november, chlad sa plazil po zožltnutej tráve a listoch, čo opadali zo stromov. Darmo večer domáci prikúrili v piecke, do rána bola studená. Dobre bolo tým, čo spali pod perinou. Píšťalka sa triasla len pod dekou, tú si priniesla z domu. Nepomohlo jej ani to, keď si na seba pred spaním natiahla všetky šaty, čo tu mala. Hlad a chlad však nebolo to najhoršie, čo ju sužovalo. Viac hrozby šlo z dunenia, ktoré sa ako príval valilo z diaľky. A strely, ktoré vylievali krvavú žiaru na oblohu medzi Ostrovom a Orechovou. Strachovala sa o deda, o Paľka, a o všetkých priateľov a známych. Kam sa podeli? Ako sa im vodí? Stretnú sa ešte dakedy?

       Výbuchy časom preriedli. Už nerachotili jeden za druhým, ako pred niekoľkými dňami. Keď do Koromle prišli Rusi, doliehali z čoraz väčšej diaľky. Ich ťažké autá a kaťuše stáli na ulici a v niektorých dvoroch. Píšťalka cítila, že sa blíži čas návratu. Tak, ako ostatných Orechovčanov, ktorých prichýlili v dedine, aj ju trápili obavy, čo ich po takej úpornej streľbe čaká doma. Nezostali z ich domov iba ruiny? Budú mať čo jesť? Ide zima, dni sú už krátke a studené, dažde šibú zem skoro každý deň. Nepomrznú vo svojich domoch? Ľudia v Koromli už nejaký čas zazerali na svojich vnútených hostí, lebo Orechovčania im ujedali z taniera a domov sa im akoby nechcelo. Zbavili sa ich rázne. Jedného dňa rozniesol po dedine miestny bubeník jednoznačné nariadenie: všetci ľudia z Orechovej nech sa zbalia a na druhý deň ráno odídu z Koromle.

       Píšťalka odišla spolu s ostatnými. Kráčala vedľa susedy, dážď jej zmáčal tvár a sukňu, ktorá sa jej lepila na stehná. Triasla sa od chladu. Všetci mlčali, zahĺbení do seba. Píšťalka myslela na dedka. Zodvihla hlavu. V diaľke pred sebou uzrela dedinu. Srdce sa jej roztrepotalo. Konečne prestalo pršať. Chmáry nad ich hlavami sa začali rozchádzať. Videla známy chotár, lúky, polia, les – to všetko jej bolo také blízke! Domy ešte neboli v dohľade, až časom sa vynárali ako také malé fliačiky. Ľudia pridali do kroku. Ako sa blížili, ich úzkosť sa zväčšovala. Už bolo jasné, že dedina nie je taká, ako bývala. Nebolo viacerých striech, zmizli aj niektoré humná, ba i celé chalupy. Iba kostolná veža čnela do oblohy ako prísne vztýčený ukazovák.
       „Bože môj,“ zašepkala suseda. „Bože môj,“ zopakovala, keď prišli bližšie.
       Skupina zastala. Aj Píšťalka hľadela neveriacky, teraz videla jasne, že sa mnoho príbytkov premenilo na hromadu ruín, niektoré boli zrútené celé, na iných boli pováľané steny. Niekto za dievčininým chrbtom zavzlykal. Stislo ju pri srdci. Dedo! Čo je s mojim dedom? Naliehavá otázka jej bránila, aby myslela na niečo iné. Oddelila sa od skupiny a bez slova sa rozbehla najkratšou cestou domov. Nedbala na nič, ani na susedino naliehavé volanie, že to môže byť pre ňu nebezpečné, nech tak netrieli, ale počká na ostatných, lebo je lepšie, ak pôjdu spolu. Šípkové kríky sa jej tŕňmi zapichovali do mokrej sukne. Píšťalke to bolo jedno, aj keby sa jej šaty premenili na franforce. Pri behu sa jej členky zamotali do dlhých stebiel trávy. Spadla kolenami priamo do blata. Nad hlavou začula čudný hukot. Zodvihla tvár a tesne nad sebou zazrela balón. Vznášal sa tam ako taká zvláštna obrovská guľa. Mrazivé ticho občas prerušilo zahučanie. Až teraz si všimla, že vtedy sa nad košom objavil veľký plameň, ktorý zablčal do diery na spodku balóna. Potom sa celé to čudo vznieslo o niečo vyššie a ďalej sa nehlučne vznášalo k oblohe. V koši zavesenom pod balónom Píšťalka uzrela dve postavy v uniformách, ktoré boli iné, ako nosili Nemci. Rusi, to musia byť Rusi - pomyslela si. Stačila si všimnúť, že muži si pred očami držali ďalekohľady a pátravo jastrili po okolí. Keď bol balón privysoko, prestala sa o neho zaujímať. Zasa sa pustila do behu. Dívala sa pod nohy, aby nezakopla a opäť sa neocitla na zemi. Pred sebou uzrela kabát. Taký, aké nosili nemeckí vojaci. Keď bola bližšie, od ľaku zjojkla, lebo ten kabát mal na sebe oblečený mŕtvy muž. Píšťalka odvrátila zrak. Pohla sa ďalej. Už nemala síl utekať. Rozhliadla sa. Okolo nej ležalo niekoľko tiel. Všetko to boli nemeckí vojaci. Najradšej by zavrela oči a tak kráčala, lenže to sa nedalo. Mŕtvych bolo toľko, že musela medzi nimi kľučkovať.
       Ani nevedela, ako ju nohy doniesli k dedovmu domu. Všetko okolo vnímala ako vo sne. Obrazy sa jej mihali pred očami a ona sa cítila ako v inom, cudzom tele. Akoby sa jej to, čo videla, netýkalo, lebo ona s tým nechcela mať nič spoločné. Vošla do dvora a zastala. Dívala sa na rozstrieľané múry so zvalenou stenou na prednej izbe. V omietke boli diery od nábojov, sklá na oblokoch povybíjané.
       „Dedo!“ zvolala. „Dedo!“ zatiahla naliehavejšie.
       Podišla bližšie. Prešla časťou, v ktorej bývala predná izba a zastala pred dverami do zadnej chyže. Položila ruku na kľučku a stisla ju. Vošla do miestnosti. Zvnútra vyzerala tak, ako keď z nej odišla. Dievča zložilo na dlážku batoh a vrátilo sa na dvor.
       „Dedo!“ skúšala to znova s nádejou, že jej odpovie známy, milý hlas. Nič, iba zo záhrady sa ozvalo zabučanie. Pobrala sa za zvukom. Pod stromami našla priviazané obe kravy. Hladkala ich po mokrej srsti a nechala si olizovať ruku drapľavými jazykmi. Skúmavo sa zahľadela na ich bruchá. Zvieratá neboli vychudnuté, niekto ich musí kŕmiť. To jej prinieslo nádej, že dedo zostal nažive.
       „Píšťalka!“ začula za sebou natešené zvolanie.
       Obzrela sa. So širokým úsmevom a roztiahnutými rukami k nej prichádzal dedo. Keď si padli do náruče, nebolo treba žiadnych slov.

       V Orechovej teraz boli ruskí vojaci. Píšťalka sa zdržiavala s dedom v izbe, ktorá zostala neporušená. Raz večer sa ozvalo zabúchanie. Myslela si, že je to suseda, že možno dačo potrebuje, tak hneď otvorila. Pred ňou stál vojak.
       „Aká si krásavica,“ premeral si ju uhrančivým pohľadom. „Môžeme sa spolu pozabávať,“ hrnul sa do izby.
       Píšťalka pred ním cúvala. Lenže on k nej natiahol ruku a pritiahol si ju k sebe.
       „Chcem ťa,“ zamrmlal jej do vlasov.
       Dievčina zacítila jeho štipľavý dych a pach vodky. Na líci ju bolestivo poškriabali jeho fúzy. Ruky natiahla pred seba a snažila sa ho od seba odtisnúť. Bola však priveľmi útla, aby si poradila s takým chlapiskom.
       „Prac sa od nej!“ zahrmel jej za chrbtom dedov hlas.
       Starký ju chytil za obe plecia a silno odtiahol od Rusa. Postavil sa pred votrelca. Z očú mu sršal odhodlaný hnev. Píšťalka sa preľaknuto schúlila do kúta. Takto napajedeného deda ešte nevidela. Vojak so starcom si uprene hľadeli do očú. Po chvíli Rus prižmúril viečka a úlisne spustil, že nech sa dedo nehnevá, že on si prišiel iba po krajec chleba.
       „Mám masť, ale chleba nie,“ vysvetľoval. Dodal, nech mu len dievča odkrojí poriadny krajec a on im dá z tej svojej masti.
       Dedo si opäť premeral vojaka. Nakrátko sa zahľadel na jeho samopal. Obrátil sa k Píšťalke a prikývol. Sám sa však nepohol ani o kúsok. Píšťalka teda odkrojila z chleba a podala ho vojakovi. Chňapol po ňom a len sa zachechtal. Zvrtol sa na opätku a ušiel.
       „Nevadí, hlavne že sa nikomu nič zlé nestalo,“ tíšil dedo Píšťalku, pretože už nevydržala a spustila plač. Doľahlo na ňu všetko naraz.
       Horšie prekvapenie na nich iba čakalo. Ráno sa dedo pobral nakŕmiť kravy. Našiel však len jednu, ako na neho gúľa veľkými smutnými očami. Namiesto druhej kravky tam zostal iba odviazaný špagát.

       Píšťalka priložila do piecky, aby pripravila niečo na obed. Vonku fúkal vietor, opieral sa do strechy, až v brvnách praskalo. Zazdalo sa jej, že počuje známu melódiu. Zmeravela. Takto ju volával jej Paľko, keď chcel, aby vyšla von. Čakala. Bol to iba prelud, ktorý priniesla jej túžba? Alebo si tú pesničku zahúdol vietor? Nie! Teraz to už znelo celkom zreteľne. Paľko! Jej Paľko sa vrátil! Píšťalka vybehla von. Na dvore stál naozaj on, jej milý.
       Keď sa vrúcne zvítali, pozvala ho do izby. Dedo vstal zo stoličky pri rozpálenej piecke a privítal mladíka. Ach, tak rada by teraz Píšťalka cítila Paľkov horúci dych na svojej tvári. Tak veľmi chcela počuť, čo prežil a najmä, či ju stále ľúbi. Dedova prítomnosť chladila jej nedočkavosť. Ale aj to jej stačilo, aby bola šťastná, že Paľko je zdravý a môžu byť spolu.
       „Vrátili sme sa z Užhorodu,“ začal rozprávať. „Mama tam má sesternicu, tak sme šli k nej hneď, ako prešiel front. Predtým sme sa ukrývali v lese,“ rozvravel sa. „Náš dom zostal stáť, zato teraz sa k nám nasťahovali Rusi. Viete, ako si varia čaj? Odtrhnú halúzku z jablone, trocha ju opália ohňom a hodia do vriacej vody. A čaj je hotový. Minule si chceli prikúriť, tak si vzali drevo, čo sme mali napílené a do pece pchali celé kláty. Také veľké kusy, ani ich nenapadlo, že by si ich porúbali,“ krútil hlavou Paľko.
       „Už aby bola jar a teplo,“ zatúžila Píšťalka. Jednak sa s Paľkom budú vídať častejšie a dovtedy už azda v dedine nebudú vojaci. A zem zasa vydá novú úrodu. Na tú budú ľudia z Orechovej veľmi čakať, lebo už teraz nemali čo do úst.

       Paľko sa neukázal niekoľko dní. Kým boli Rusi v dedine, dedo nedovolil Píšťalke vychádzať na ulicu. Bola nepokojná, sužovala ju akási predtucha. Aby sa jej aspoň trocha uľavilo na duši a nemyslela na to najhoršie, zvykla si nôtiť dajakú pesničku. Nespievala, ale ako bolo jej zvykom, pískala si ju.
       Jedného dňa sa dedo domov vrátil usmiaty.
       „Vojaci odišli. Už bude pokoj,“ zvestoval.
       Píšťalka hneď vedela, čo má robiť. Vyfrnkla na ulicu a utekala k Paľkovmu domu. Na dvore stretla jeho mamu.
       „Ach, Píšťalka, ako dobre že ťa vidím,“ začala žena. „Paľka nám vzali Rusi, niekoľko dní je už preč a stále ho márne čakáme,“ sťažka si vzdychla.
       Píšťalke sa podlomili nohy. Sotva sa stačila zachytiť plota, aby nespadla.
       „Ako?“ zajachtala.
       „Prišli k nám a chceli, aby im ukázal dajakú cestu. Vzal si kabát a vyšiel za nimi. Odvtedy sa nevrátil,“ tetka sa rozplakala.
       Píšťalka ju objala. Obom sa po lícach kotúľali slzy.

       Prešlo niekoľko mesiacov, bol máj a ľudia sa tešili, že vojna skončila. Celkom skončila. Nikdy nebolo v uliciach toľko smiechu a tanca ako teraz. No Píšťalka chodila ako bez duše. Jej oči stratili jas, prestala sa usmievať a čo deda najviac znepokojovalo, už si ani nepískala. Ako keby pre ňu nič nemalo zmysel. Jedného dňa Píšťalka opäť začula dohovorené znamenie a pred ňou stál jej milovaný Paľko. Takú radosť, akú vtedy mala, azda ešte nezažila. Dozvedela sa, že potom, ako jej milého vzali Rusi, išiel s nimi niekoľko dní, no potom ušiel. Hneď sa však nechal zverbovať do armády. Československej k Ludvíkovi Svobodovy. V jednom boji si ho našla nemecká guľka. Zo zranenia sa dostal vo Vyšných Hágoch. Ale už je dobre, už je konečne po všetkom - po vojne, po zime, po strachu. Nastal čas začať nový život. Ešte v to leto sa Píšťalka s Paľkom postavili pred oltár a povedali si áno.


* * *

Poznámky autorky:

V príbehu sa spomína kostolná veža. Patrí ku grécko-katolíckemu chrámu Svätej Trojice. Ide o stavbu, ktorá je mladšieho dáta. Chrám bol postavený v rokoch 1901-1904 a nie je zaradený medzi chránené pamiatky. Zaujímavosťou je, že počas druhej svetovej vojny bolo v obci pri jej oslobodzovaní zničených a zbúraných veľa domov, ale kostol zostal stáť neporušený. Renovovali ho v roku 1947.




***


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 3393