login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Žobrák a Hanušine tajné túžby

@ :: Poviedky ::     Aug 20 2009, 17:58 (UTC+0)

Orechová - polia v chotári Tabla

Miesto: Orechová, okres Sobrance
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Soňa Jakešová

       „Ďuri ide, Ďuri Pipipi,“ vykrikovali bosonohé detiská a veselo poskakovali pred vysokým zhrbeným mužom v dlhom sivom kabáte, ktorý sa podopieral drevenou hrčavou palicou. Zhŕkli sa okolo neho hneď, ako ho zazreli sťažka kráčajúceho po prašnej ceste. Deti zanechali zábavku v orechovskom potoku, kde do prúteného košíka lapali ryby. Ďuri prichádzal do dediny len raz za dva, tri roky a zdržal sa krátko, iba zopár dní. Možno aby si oddýchol a nabral sily na ďalšiu púť. Ďuri bol žobrák. Nik nevedel, odkiaľ prichádza, ani kam smeruje. No niektorí ľudia verili, že prináša šťastie a plní tajné želania. Stačilo sa ho iba dotknúť a niečo si priať. Preto keď Ďuri požiadal o prístrešok, neodmietli ho v žiadnom dome. Gazdiné dokonca mali doma odloženú aj jednu misku pre žobráka.
       „Ďuri, kde si bol?“ mámil jeden z chlapcov.
       „Ďaleko. V takej krajine, kde je ružová obloha a modrá tráva,“ povedal starý muž tajomne.
       „Hej, tam sa vtáky na stromoch zhovárajú a kravy si na pastve spievajú pesničky,“ dodal ďalší šarvanec a ostatní sa hlasno rozosmiali.
       Ďuri už nič nevravel. Iba kráčal ďalej, akoby bol sám a už si viac nevšímal pokrikujúci hlúčik.
       Hanuša bola medzi deťmi, čo sprevádzali Ďuriho. Podišla k nemu celkom blízko, aby si ho lepšie obzrela. Oči mal svetlomodré, až tak, že sa jej chvíľu zdalo, akoby v jamkách pod obočím mal iba belobu. Dlhé sivé vlasy sa mu ťahali na chrbát, ošľahanú tvár s tmavou kožou mal zbrázdenú vráskami. Rýchlo sa ho dotkla. Pod prstami pocítila pichľavú látku Ďuriho vlneného kabáta. Privrela oči, aby sa lepšie sústredila na svoje želanie. Sotva si ho pomyslela, žobrák pridal do kroku. Hanuši do nosa udrel štipľavý pach jeho potu. Zmraštila tvár a zastala. Počkala, kým sa Ďuri i klbko dobiedzajúcich kamarátov vzdialia. Stála na kopci za dedinou a bola spokojná. Konečne sa dotkla žobráka. Teraz stačí iba počkať, až sa jej splní tajné želanie.

       Hanušin sen sa splnil prekvapujúco rýchlo. Prešlo len zopár hodín, čo sa dotkla Ďuriho Pipipi a už vo svojich útlych prstoch stískala kovovú rukoväť otcovej strihacej mašinky. Sústredene ňou cvakala okolo hlavy strýčka Filipa, ktorý pred ňou sedel trocha schúlený na starej drevenej stoličke a podriemkaval. Nečudo, deň bol horúci a dvor šumel monotónnym bzukotom včiel. Tieň pod orechom prinášal úľavu, ktorá poľahky omámila Filipove zmysly. Na starú plátennú plachtu, ktorou mal zakryté plecia, padali hnedé, trocha prešedivené vlasy. Hanuši sa zdalo, že strýčko prestal dýchať. S obavou sa mu zahľadela do tváre. Bože môj, len aby sa mi tu teraz nezviezol k nohám – pomyslela si. Keby sa mu dačo stalo a otec ho našiel nevládneho na našom dvore, zvaleného medzi ostrihanými vlasmi, čo by som povedala? -strachovala sa. Vtom strýčko akoby zakrochkal. Podobne ako prasiatko, čo majú v chlieve. Tiež sa ozýva takým zvukom, keď mu nasypú do válova. Hanuši odľahlo. Strýčko žije! Filip náhle otvoril oči a vystrelil otázku:
       „Čo to bolo?“
       „Nič, strýčko, len ste zaspali,“ upokojila ho Hanuša.
       „Tak pokračuj,“ zívol a opäť zavrel viečka.
       Hanuša sa opäť mohla sústrediť iba na jeho vlasy. Nebolo to len tak, skrotiť strýčkove neposlušné kučery a nenarobiť mu na nich nepekné zuby či rebríky. Lenže ona, hoci mala iba štrnásť rokov, vedela ako na to. Toľkokrát sa dívala, ako jej otec v sobotu strihával chlapov z dediny! Niekedy si čupla obďaleč, aby aj počula o čom sa zhovárajú. Inokedy sa dívala tajne, nech radšej neprovokuje, že práve nemá nič dôležité na práci. A stále snívala o tom, ako raz aj ona bude strihať ľuďom vlasy. Už teraz vedela aj to, ako chlapom upraviť obočie, aby nevyzerali ako také sovy. Ach, aký je len dnes šťastný deň! Konečne robí, po čom toľko túžila. Strihá, a dokonca aj tou mašinkou, čo strýko Janko poslal otcovi z Ameriky.
       Filip zagúľal očami pod zavretými viečkami. To znamenalo, že opäť zaspal. Hanuša bola rada, že sa ešte neprebral. Keď ho zmohla únava, mohla sa naplno sústrediť iba na strihanie. Aspoň jej nekibicuje do roboty. Voľnou rukou zo seba zmietla chumáč vlasov, ktorý sa jej zachytil na blúzke. Nabudúce si na seba prehodím tatovu starú halenu, však aj on si ju dáva, keď striháva chlapov - rozhodla sa. Trocha sa zarazila. Kde sa len vzala tá jej istota, že ešte bude dajaké nabudúce? Naozaj verila, že sa jej toto želanie, čo si pomyslela pri žobrákovi, splní do bodky? Však strihaciu mašinu drží v ruke po prvýkrát... Je to až zázračné, že Filip súhlasil, aby mu skrátila vlasy. Až jej srdce poskočilo, len čo na to privolil. Keď prišiel na frizúru, otec ani mama neboli doma. Už sa aj poberal preč, keď Hanuša vyhŕkla: „Strýčko, však aj ja vás viem ostrihať.“ Najskôr si ju prekvapene premeral, no potom povedal: „A prečo nie?“ Dievčina ho zaraz posadila na stoličku, aby si to nebodaj nerozmyslel.
       Hanušu už pálila koža na spotených dlaniach a na prstoch, v ktorých zvierala strihaciu mašinu. Zalievalo ju od tepla, aj od trémy.
       „Hotovo,“ jemne sa dotkla Filipovho pleca. „Hotovo, strýčko,“ zopakovala hlasnejšie, keď sa nehýbal.
       „Už?“ zatiahol a mozoľnatou rukou si pretrel tvár.
       „Aha, aký ste fešák,“ Hanuša mu podala zrkadlo. Stála mu za chrbtom a napäto sledovala, ako sa bude tváriť.
       „Nooo,“ zatiahol strýčko. Krk vykrúcal doprava, potom doľava, aby sa lepšie videl z každej strany. Potom sa na ňu usmial a povedal len strohé "Ďakujem".
       Keď sa za Filipom zavrela bránička, Hanuša bola v rozpakoch. Páčilo sa mu to, alebo nie? Čo povie otec, keď ho uvidí? Nebude z toho zle? Zodvihla hlavu. Zazdalo sa jej, že vidí dve postavy, ako sa blížia k domu. Mama! Otec! Rýchlo odložila stoličku, na ktorej sedel jej prvý zákazník. Švihom zmietla ostrihané vlasy a utekala odložiť strihaciu mašinku. Rozhodla sa, že kým otec zistí, čo spravila, bude sa tváriť, akoby sa nič nestalo. A čo bude potom, to sa uvidí.

       Na peci už rozvoniavala nedeľná kuracia polievka. Sviatočné dni Hanuša milovala. Orechová bola pokojná, ľudia sa nenáhlili na polia, po ulici kráčali pokojne, pristavovali sa na kus reči. Páčilo sa jej, ako do chrámu prúdili skupinky vyparádených ľudí.
       „Priprav na stôl, Hanuša, už je všetko hotové,“ obrátila sa k nej mama od sporáka. V ruke držala lyžicu, z ktorej koštovala polievku.
       Dcéra povyberala z police porcelánové taniere po okrajoch ozdobené farebnými kvetmi a položila ich na stôl.
       „Deti, zavolajte otca a poďte k stolu,“ zavolala mama Mária na dvoch mladších synov, ktorí sa zabávali na dvore. Hrniec s uvarenými zemiakmi posunula na kraj pece, z rúry vybrala pekáč s mäsom, nech trocha vychladne. Hneď do nej vložila plech s dvoma kysnutými štrúdľami – jedna bola orechová, lebo tú najviac ľúbil Mišo, jej muž a druhá maková, tú vždy najskôr rozchytajú deti.
       Mária sa spokojne obzrela k stolu. Na stoličkách a lavici sa už nedočkavo vrteli stravníci. Chlapci šermovali lyžicami, Hanuša sedela spôsobne, ako sa na dievča patrí. Márii sa zdalo, že dnes je akási tichšia ako zvyčajne. Ba trocha akoby zakríknutá. Znepokojene si ju premerala. Nie je chorá? Obávala sa. Hanuša zachytila mamin pohľad a rýchlo sklonila hlavu. Mišo sedel oproti dcére, ruky mal položené pred sebou na stole.
       Mama naplnila taniere polievkou, z ktorej stúpala lahodná vôňa mäsa, zeleniny a čerstvo posekanej pažítky. Všetci zopäli ruky k ďakovnej modlitbe a pustili sa do jedla. Keď položili lyžice, otec začal:
       „Niekto ostrihal strýčka Filipa.“
       Hanuša sa zasunula hlbšie pod stôl. Tvár jej očervenela. Mišo uprene hľadel na dcéru.
       „Mne sa zdá, že to bola naša Hanuša,“ vyriekol a odmlčal sa. Prísne sa na ňu zahľadel a dodal: „A vieš ty o tom, že by si mala hriech, keby si Filipa tak doriadila, že by neprišiel do kostola?“
       „Ale bol v kostole. Či nie?“ zatiahla Hanuša váhavo, lebo si nevedela spomenúť, či tam strýčka videla.
       „Bol. A ostrihaný bol naozaj veľmi dobre,“ otec sa zoširoka usmial. Napätie poľavilo. Mišo dopovedal: „Odteraz chcem, aby si ma strihala iba ty!“
       Hanuša si hlasno vydýchla. Rýchlo sa vysúkala spoza stola a hodila sa otcovi okolo krku.
       „Veľmi rada, ocko, vždy keď budeš chcieť,“ zašepkala a na líce mu prilepila vlhký bozk.

       Na druhý deň sa Hanuša cítila poriadne ubolená. Dieťa-nedieťa, keď bola žatva, pomáhať musel každý. Aj ona. Aspoň tak ako vedela. Nosila vodu v krčahoch na pole. To ich bolo za dedinou v časti, čo tu volali Tabla. A cesta tam bola samý kameň. Bosé nohy si odrala tak, že teraz len stískala zuby, ako si omývala ranky harmančekovým odvarom. Nastal večer a bolo o poznanie chladnejšie. Tiene orechov v záhradách sa predĺžili a zavanul svieži vánok. Hanuši sa zdalo, že ľahký vetrík uchopil upokojujúce cingotanie zvoncov kráv, čo sa vracali z paše a naplnil ním celú ulicu. Zneli v jednom rytme a splynuli do melódie, ktorú mala rada.
       Keď vošli do dvora, uzreli tmavú zhrbenú postavu, ktorá sedela pod orechom.
       „Ďuri Pipipi!“ začudoval sa otec, lebo nevedel, že starý žobrák prišiel do dediny.
       „Dáte mi nocľah?“ starý muž vstal a pritiahol kabát bližšie k telu. „V šope, alebo v chlieve...,“ oslovil gazdu.
       „Hej, však sme kresťania,“ povedal otec.
       „Prinesiem vám večeru, len čo sa zložíme,“ dodala mama.
       Hanuša bola rada, že Ďuri prišiel práve k nim. Znamenalo to, že si môže ešte niečo zaželať. Čo to bude, o tom musí dobre popremýšľať.

       „Ešte zájdem k našim, babka vravela, že dedovi sa priťažilo,“ oznámila Mária po večeri.
       „Môžem ísť s tebou?“ Hanuša vyskočila od stola. Dedka mala veľmi rada a chcela vedieť, ako sa mu vodí.
       Mama privolila. Obe sa vzali pod pazuchy a bok po boku sa ponáhľali na druhý koniec dediny.
       Keď prišli pred bránku, v dedkovom dome už horela petrolejka. Videli, ako teplá oranžová žiara osvetľuje oblok. Hanuša prvá vošla do kuchyne. Babka kľačala a sústredene sa modlila. Keď sa otvorili dvere, rýchlo sa prekrižovala a otočila tvár k návštevníčkam.
       „Hanuška moja,“ ťažko vstávala podopierajúc sa o roh stola. Vnučka si všimla, že babke sa lesknú oči. „S dedkom je zle. Už sa s nami asi rozlúči,“ vzdychla, keď dievčinu objala. „Poďte,“ ukázala na dvere do zadnej izby.
       Hanuša s mamou vošli dnu. V kúte pod oknom stála posteľ a na nej pod pásikavou perinou ležal dedko. Oči mal zavreté, dýchal ťažko, skôr iba sipel. Mária ho pohladila po líci. Viečka sa mu slabo pohli. Ženy chvíľu postáli pri jeho lôžku. Potom sa vrátili do prednej izby, ktorá bola zároveň aj kuchyňou.
        „Zhoršilo sa to veľmi rýchlo,“ vzdychla si babka. „Ani neviem, či ostatné deti stačia prísť, aby sa s ním rozlúčili. Janko z Ameriky nepríde, veď je to diaľka, a pritom práve oni dvaja by sa mali ešte pozhovárať.“
       Hanuša vedela iba toľko, že dedko mal so svojim synom dávny problém. To preto, že strýko chcel ísť za kňaza, ale dedkovi sa to nepozdávalo, lebo sa vraj obával, že na poli nebude mať kto robiť. Mama jej raz prezradila, že Janko napokon ušiel z domu. Raz v noci vyskočil cez oblok, aby ho dedko nezačul. Nevzal si nič, iba peceň chleba. Nik nevedel, kam sa podel. Aj si mysleli, že vstúpil do kláštora. Jedného dňa babka dostala list. Z Ameriky. Janko jej odtiaľ písal, že žije v nejakom veľkom meste a že sa stal spevákom. Všetkým odľahlo, že žije. Iba dedko o svojom synovi nikdy nehovoril. Janko občas poslal list, inokedy balík. V tom ostatnom bola aj tá strihacia mašinu pre Miša, za ktorú mu aj Hanuša bola taká vďačná.
       „Babka, bolí teraz dedka niečo?“ zaujímala sa vnučka.
       „Myslím, že nie,“ znela odpoveď.
       „Keby sme aspoň vedeli, či mu bude dobre, keď od nás odíde. Pop v kostole vravel, že náš život je večný.“
       „Dačo ti poviem, dievčatko. Dedko mi sľúbil, že ak by sa ozaj pobral na druhý svet, navštívi ma. A ja sa dozviem, ako tam hore je,“ usmiala sa na ňu babka.
       Mária sa nepokojne zavrtela. Nemala rada také reči, čo balamutia deťom hlavu.
       „Už musíme ísť,“ rázne vstala a rozlúčila sa.
       Hanuša si vydýchla, lebo už vedela, aké bude jej ďalšie želanie.

       Opäť bola sobota. K Mišovi prichádzali chlapi, čo potrebovali novú frizúru. Hanuša teraz mohla stáť blízko pri otcovi a zblízka sledovať, ako ich strihá. Keď odišiel posledný zákazník, Mišo sa obrátil k Ďurimu, ktorý sedel obďaleč, chrbtom opretý o kmeň orecha.
       „Poďte, skrášlim aj vás,“ ukázal na stoličku.
       „Nooo, keď myslíte,“ zatiahol žobrák. Pomaly zo seba zložil obšúchaný kabát. Pod ním mal oblečených niekoľko košieľ. Postupne si ich zobliekol, nechal si len jednu. Keď si sadol na stoličku a Hanuša mu okolo krku mu uviazala plachtu, na ktorú mali padať ostrihané vlasy. Zľahka sa pritom nebadane dotkla jeho pleca. Stisla pery, ako sa v mysli sústredila na svoje želanie. Potom odstúpila a nechala otca, aby sa pustil do frizúry.

       Dedko sa predsa len zakrátko odobral na druhý svet. Keď Hanuša prišla za babkou, aby sa spolu pomodlili za jeho dušu, stará žena ju privítala s pokojnou tvárou a tajomným úsmevom. Dievčina hneď vedela, že sa niečo udialo.
       „Dedko splnil sľub,“ povedala babka. „Navštívil ma a povedal, že je tam veľmi pekne.“
       „Naozaj? Vravel ešte niečo?“ zatiahla vnučka netrpezlivo.
       „Áno. Zanechal odkaz,“ babka sa zadívala na dedkovu fotku, čo mala na poličke. Natiahla ruku a jemne ju pohladila končekmi prstov.
       „Aký odkaz?“ naliehalo dievča.
       Povedal: „Stará, rob dobre a bude ti dobre,“ zašepkala babka.

       Hanuša nevedela, či dedkovo zjavenie súviselo s jeho sľubom, alebo s tým, že si to želala, keď sa dotkla žobráka. Ale v tej chvíli to pre ňu nebolo dôležité. Túžba sa splnila a ona bola rada, že jej dedko našiel pokoj.


* * *


Poznámka autora:

Tabla - je jeden z chotárov obce Orechová. Je odtiaľ pekný výhľad na okolitú pahorkatinu patriacu k severovýchodnej časti Východoslovenskej nížiny. Rozčlenená je orechovským potokom, v ktorom bolo voľakedy viac vody a rýb. Súkromne hospodáriaci roľníci mali veľmi ťažké podmienky, lebo orná pôda v obci obsahuje veľa červeného ílu a sama o sebe je pre plodiny málo výdatná. V minulosti tu pestovali najmä pšenicu, raž, jačmeň, ovos, zemiaky, ale aj kukuricu, repu a kŕmne strukoviny. Obec leží v nadmorskej výške 135 metrov n.m. a nesie názov odvodený od orechov, ktoré rastú skoro v každom dvore či záhrade. Neďaleko sa nachádza aj orechový háj. Dominantou dediny, ktorá sa spomína aj v príbehu, je grécko-katolícky chrám Svätej Trojice. Ide o stavbu, ktorá je mladšieho dáta, postavený bol v rokoch 1901-1904 a nie je zaradená medzi chránené pamiatky. Zaujímavosťou je, že počas druhej svetovej vojny bolo v obci pri jej oslobodzovaní zničených a zbúraných veľa domov, ale chrám zostal stáť. Renovovali ho v roku 1947.















***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.




čitateľov: 3936