login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Počarená svadba

@ :: Poviedky ::     Aug 19 2009, 05:52 (UTC+0)

Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Tibave

Miesto: Tibava, okres Sobrance
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Jiří Zaťovič

       Marču nemal odjakživa v láske nikto. Keď sa len pozrela na človeka, bolo mu nevoľno. Mala hlboký prenikavý pohľad a ľudia sa jej začali báť. Ak ju tetka stretla cestou z kostola, prežehnávala sa a spomínala, z ktorých hriechov sa zabudla pánovi farárovi vyspovedať. Chlap idúci z krčmy pridal pod jej pohľadom do kroku a vystrel sa, aby nebolo vidno, koľko vypil.
       Pritom na Marči nebolo nič iné. Mala dve nohy aj dve ruky, vlasy pod šatkou, ako sa patrilo na vydatú ženu, muža tiež mala. Svojho Pavla poslúchala na slovo, ich dom bol stále čisto obriadený a statok v poriadku, robila na poli i vo vinici, piecť vedela, podajedni ju videli aj smiať sa tak pekne od srdca. Mala akurát trocha ťarbavú chôdzu, ako keď sa kačka kolíše. Pavla si za to chlapi doberali, ale ten len mávol rukou, lebo bol veľmi spokojný s tým, akú ženu dostal.
       Ba, jednu chybu mala! Nebola domáca! Nevyrastala v Tibave a nikto nevedel, ako dievčila. Pavol si ju priviedol z Koromle.
       A ešte ten pohľad.
       Vedome i podvedome začali od nej bočiť. Tibavské jazyčnice nenechali na nej nitku suchú, trkotali poza ploty, križovali sa, keď mali Marču stretnúť a po večeroch spomínali na zariekavania a odrábania - pre prípad, že by ich uriekla...
       Po roku už Marču prestali volať na priadky. Stalo sa, že jedna gazdiná po priadkach ráno našla v priklete všetko mlieko skysnuté, hoci vonku primŕzalo. Stačilo, že si gazdiná spomenula, kto všetko na priadkach bol!
       Druhá pridala, že sa jej sliepky prestali niesť. Predtým vraj videla Marču vo dvore.
       Bosorka!
       Ľahko vykĺzlo obvinenie a nikto si nepamätal, z ktorých úst.
       Marča - bosorka! Len si odpľuť!
       Po dlhej dobe bolo kým strašiť deti, lebo tie sa už nebáli ani poludnice ani vodníka z jazierka v zámockom parku, dokonca ani obecného hlásnika a vartáša.
       Taká!
       Prišelkyňa!
       Koľko sa do toho slova zmestilo nenávisti a odporu. Keby mohli, posadili by ju na voz a vyviezli za dedinu. Bol im to čert dlžen! Akoby ten Pavol nemal doma dosť dievok, takú si musel nájsť a sem doviesť!
       Prestali ju aj zdraviť, začali sa jej vyhýbať.
       Mišo cestou z krčmy ju zbadal neskoro, čkalo sa mu tri dni.
       Už len to by chýbalo, aby dakomu urobila z očí, uriekla nevinného človeka! Pre každý prípad mali v každej chyži nachystané zile aj svätenú vodu.

       „A ja na také hlúposti neverím!“ Haňka sa smiala, keď jej dievčatá spomínali, čo všetko sa stalo a v ktorom dvore, keď sa tadiaľ Marča čo len šuchla.
       „Hlupane ste! Zaostalé tmárky. Poverčivé ako staré tetky! Mali by ste sa vyspovedať, že na také pletky veríte a človeku ubližujete!“ nedala sa. Kamarátky sa do nej pustili, prestala ich počúvať. Chvíľu sa jej videlo, že počuje gagotať husi a kotkodákať sliepky.
       „Bó-sor-kat-kat-ká!“ húdla jedna.
       „Gá-gá-gá-gá-ni! Na nás - na nás!“ pridala ďalšia.
       Haňka mávla rukou.
       Aj sa jej Marča zdala trochu zvláštna, ale predsa len, bola to suseda a zvyk a tradícia hovorí, že na veselie treba pozvať nielen príbuzných, ale aj susedov. Navyše, keď si ju Pavol priviedol po svadbe do domu, rýchlo sa s Haňkou zblížila a obľúbila si jej spoločnosť. Haňka by sa hanbila, keby kvôli poverám a klebetám nepozvala čo len jediného človeka na svoju svadbu. Čo by to bol aj potulný žobrák. Keď sa bude ona vydávať, chce, aby si všetci pamätali, aká bola nevesta krásna a veselá a šťastná.
       „A dosť! Marča na moju svadbu príde a vaše jedovaté sliny to nezmenia. Mali by ste sa hanbiť!“ vstala a nechala dievky sedieť na múriku pri kostole počúvať bzukot včiel v korune starej lipy. Nech si čakajú na mládencov. Jej Jano dnes medzi nimi nie je, je na robote v lese. Tak sa jej ani nepatrí míňať čas s dievkami, čo si ženíchov ešte len hľadajú. Čoskoro bude pod čepcom, potom sa už s nimi nebude môcť stretať vôbec. A aj teraz by sa mala viac kamarátiť s vydatými, lebo už mala v kostole ohlášky a tak káže zvyk.

       Marča cítila, že mienka v dedine sa proti nej obrátila. A tak veľmi chcela, tak veľmi sa dušovala, že urobí všetko pre to, aby ju prijali medzi seba. Pomáhala radou, vyznala sa v bylinkách, vedela pomôcť decku od koliky, ale aj uľaviť zdutej krave. Všetko, čo ju naučili otec s mamou, chcela dať vo svojom novom obydlí na úžitok susedom. Chcela mať kamarátky, smiať sa po večeroch pri pradení alebo v sobotu večer vychutnávať si vírenie v tanci so svojím Pavlom.
       Lenže nejedna gazdiná bola neporiadna, mlieko zlievala do nevymytej kanvice a tak sa neraz stalo, že jej skyslo. A ktorá by sa priznala, že je neporiadnica? Ľahšie bolo zvaliť vlastnú lenivosť a hlúposť na nečistú silu.
       A bola tu ešte aj tá stará záležitosť s Eržou. Tá dlho myslela na jej Pavla, nádejala sa, že sa stane jej mužom, lenže ich otcovia sa nevedeli dohodnúť, kto ako sa majetky spoja a tak zo svadby zišlo. A navyše Pavol po Erži ešte aj dnes pokukoval a tá sa zatiaľ nehrnula do vydaja, akoby čakala, že sa ešte čosi stane.
       V celom tom prívale bied a jedovatých šprihnutí sa vynímala akurát Haňka. Krásne dievča, súce na vydaj, veselé aj vážne, ale predovšetkým iné. Rado sa stretalo s Marčou, pozorne počúvalo, čo Marču doma naučili a samo skúšalo. Tu rozoznávať vtáčika podľa spevu či letku, tam trhať a sušiť liečivé bylinky alebo len tak počúvať, čo treba v dome a okolo domu ako robiť, aby mala gazdiná zo svojej práce úžitok. Každú radu považovalo dievča za dobrú a potrebnú a vštepovalo si ju do pamäte. Veď onedlho sa vydá a bude musieť ukázať svojmu Janíkovi, že vie zastať robotu a postarať sa o domácnosť.

       Haňka vstala ako zvyčajne, ešte skôr než zakikiríkal kohút. Dnes je ten deň, dnes povie Jankovi áno a potom už budú stále spolu. Navždy.
       V prednej izbe už mala pochystané svadobné šaty. Niečo podedila od mamy, niečo dostala, niečo si ušila sama. A aby mala šťastie, aj si voľačo požičala. Lebo tak sa hovorilo a všetci to aj dodržiavali, že nevesta musí mať na sebe niečo požičané, aby ju šťastie neopustilo.
       Usmiala sa, lebo si myslela, že je to rovnaká povera ako všetky tie taľafatky, ktorými sa dievčatá kŕmia po večeroch. Každá povera má veľký hlad a rada hľadá veľké uši, do ktorých by sa zahryzla. A keď už je raz zahryznutá, nepustí. Poverčivosť sprevádza ľudí celým životom.
       Dievčina vybehla von, vypustila kury, nasypala im zrna, nabrala čerstvú vodu zo studne a opláchla si oči a líčka. Bola tu a zasa inde, všetko ju tešilo a na všetko nedočkavo hľadela.

       Čas sobáša určili otec so svatom a farárom tak, aby už boli ľudia doma z poľa a aby sa aj slnko upokojilo a nepieklo. A najmä, aby sa po obrade mohli pekne pousádzať k stolom a hodovať.
       Čo tam po sobáši, mysleli si však ľudia, veď mladí sa iste musia zobrať, aby nebol hriech. Tu to bolo vždy tak, že svadba sa robila len úchytkom a podľa možnosti vtedy, keď nebolo veľa roboty na poli. Pozývali sa ľudia zo široka-ďaleka, aj od tretích susedov a z tretieho kolena bol každý vítaný. Predsa len, keď už sa zabíjala svinka alebo dakedy i teľa, bolo treba čím viac hladných krkov, aby sa nič nepokazilo.
       Aj pre toto všetko sa svadby odohrávali zväčša na jeseň, keď tak slnko nepieklo, úroda bola pod strechou a gazdovia sledovali už iba jablone v sadoch. Lebo pred žatvou sa svadby stroja iba vtedy, keď je treba utajiť, že je už dievka ťarchavá. I tak sa to neutajilo, veď už bolo každému jasné, keď sa vyhlásila svadba v lete. Jasné, mohlo sa to stať i tak, že oťarchavela tak akurát, síce pred svadbou, ale mohli sa pokojne sobášiť na jeseň. Ale ani vtedy sa nič neutajilo. Každá žena v Tibave počítala, aký prešiel čas od svadby po narodenie decka.
       Teraz sa Tibavčania usmievali pod fúzy a tešili sa, ako sa gazda ukáže!

       Haňka odovzdane sedela na stoličke a po líci jej stekala slza. Tak dlho sa na tento deň tešila. Na to, ako si každú chvíľku vštepí do pamäti, aby mala aj po rokoch pekné spomienky. Ako si predstavovala, že v sade už budú žltnúť listy na jabloniach, v pivnici bude búriť nové víno, ľudia budú spokojní s úrodou a všetci sa budú radovať vedno s nevestou a ženíchom.
       Mala byť rozhodnejšia, keď Janko naliehal, keď ju presviedčal, že jeho a jej láska sa ešte prehĺbi, keď sa spoja ako muž a žena. Ani farárovi sa nepriznala na spovedi, bála sa, že ju za to vyhreší a čo horšie, nedá jej ani rozhrešenie a tak nebude môcť ani na prijímanie a už budú mať baby na čom brúsiť jazyky.
       V panike sa napokon predsa len priznala materi. Tá hneď zalomila rukami: „Dievka moja, čo si to porobila!?“ A či je ten Jano istý ženích, či ju nenechá tak, čo ak sa gazdovia nedohodnú, lebo, čo ti budem navrávať, vieš, ako to chodí - láska je mocná, ale láska k majetkom mocnejšia. A žiadny gazda nevidí rád, keby mal svoje dieťa do ťažšieho života poslať, zvlášť, keď je to jediná dcéra.
       Starosť o to, aby sa ťarchavosť neodhalila skôr, než bude po svadbe, prekrylo mamino vyzvedanie na toho huncúta Janka. Haňka sa mu s plačom sťažovala, ale on sa smial a upokojoval ju, lásku potvrdzoval prísahou a ukradomky jej šmátral pod sukňou. No čo už teraz, rezignovala Haňka, aj jej sa táto telesná podoba lásky páčila. A keď sa už raz stalo, nemusia sa druhý raz báť, už sa nepridá ďalšia galiba.
       Len po tri nedele tŕpla v kostole, keď farár čítal ohlášky. Vraj – kto vie i nejakej prekážke, prečo by títo dvaja nemohli uzavrieť manželstvo, nech to nahlási do svadby alebo potom navždy mlčí. Čo keby si nejaká voľačo vymyslela a šla žalovať?! Kým by to overili, či vravela pravdu alebo nie, brucho by jej podrástlo.

       Ženy stíchli, len čo Marča - bosorka otvorila dvere do prednej izby. Ilona sa pichla špendlíkom. Ustal spev. Primkli sa bližšie k sebe, akoby nechceli pustiť zlo k neveste. Haňka sa usmiala na Marču, chcela ju povzbudiť, ale cez hradbu tiel sa nedalo. V izbe bolo odrazu dusno a vzduch ďalej hustol.
       „Čo tu hľadáš!“ osopila sa na Marču Julka.
       „Poslali ma spýtať sa, či vám dačo netreba pomôcť.“
       „Už len teba by ktosi poslal!“ odfrkla zlostne Julka.
       „A čím by si nám chcela pomôcť, čím, čim, čim?“ zapišťala Zuza a ostatné ženy sa pustili do nervózneho smiechu, ktorý Haňke opäť znel ako kotkodákanie. Pripomenula si nedávnu scénu z kurníka. Lastovičie holiatko sa toľko mechrilo v hniezde, až sa dostalo na okraj a kým priletela stará s poživňou, holiatko vypadlo. Rovno k nohám hlúpych kúr. Až zacítila, ako sa v nich vzbúrila krv a vzápätí začala bitka o chutné sústo. Kým stihla vziať metlu do rúk, bolo po holiatku. Neostalo po ňom ani pierko. A tie hlupane sa utíšili a opäť po troche kvokali.
       Aj teraz:
       „Khá-ka-kru. Koth-koth-mrú...“
       Za Marčou sa zatvorili dvere. Ako ticho vošla, ešte tichšie sa vzdialila. Kvočky sa vrátili k príprave nevesty. Ale akoby sa báli o svoju korisť, o svoje holiatko, dusili sa okolo Haňky natesno, tesnejšie, s Haňkou sa roztočil svet a kým stihla vykríknuť, prepadla sa do tmy.
       V dome nastal strašný frmol. Jedna bežala po gáfor, iná namočiť uterák, ďalšia sa dala rozopínať natesno ušitý lajblik. Haňka, nebohá, pololežala - polosedela v nepohodlnej stoličke a strácala farbu.
       „Hí, ženy, chytro, ratujte ju, neboráčku!“
       Do paniky sa zapojila aj Haňkina mama, bedákala, že namiesto svadby bude kar, z Janíka ešte pred sobášom vdovec.
       A zbor kvočiek kvokajúc čaroval. Do lavóra naliali vodu, do vody hádzali žeravé uhlíky, počítali, aby boli presne tri, pomiešali, dali sa Haňke napiť, opakom ruky jej potierali sluchy, nezabudli ani na ruky a keď sa omdletá nevesta preberala k životu, schytila Ilona lavór a utekala vychrstnúť vodu von. Len kútikom oka mrkla do brány, v ktorej stáli starší družba aj so ženíchom, obaja vyobliekaní - ako sa na poriadnu svadbu patrí.

       „Čo sa stalo?“ Haňka pozerala na zhon okolo seba. Hlava sa jej krútila, nohy ju neposlúchali, zdalo sa jej, že stolička pláva po rozbúrenej hladine. Naplo ju na vracanie, nemohla sa však schúliť, lebo preochotné ženské ruky ju tlačili do stoličky, div nevylomili operadlo.
       „Vyliala si?“ kontrolovala matka Ilonu.
       „Vyliala!“
       „A ako?“ starela sa Julka.
       „Ako, ako!? Riadne! Celý dvor som popolievala. Ako treba, aby sa neprášilo!“
       „Jáááj, hlupaňa! Cez strechu si mala vychrstnúť! Či nevieš, že tak treba odrábať urieknutú?“
       Haňke sa zasa tmilo pred očami, hluk a dohadovanie žien sa jej zlievali do hnevlivého chaosu. Chcela sa vytrhnúť, chcela sa nadýchnuť čerstvého vzduchu, potrebovala vyvrátiť, čo ju ťažilo na žalúdku, lenže sa nedalo. Opäť padla do bezvedomia.
       „To všetko tá striga! Vyžeňme ju z dediny, ohavu, kade chodí, len skaza za ňou ostáva!“
       Ženy v zhone upravovali nevestu, Ilonina správa, že starejší aj ženích už sú tu, pôsobila ako zvuk pukačky na kŕdeľ škorcov. Prekážali jedna druhej, druhá štvrtej a tretia sa pomedzi nohy motala ostatným. Ako boli rozkokošené, podarilo sa im pokrčiť zadaňacu plachtu, ktorú Haňka vyšívala od svojich dvanástich, snívajúc pritom o svojom milom, vtedy ešte nepoznanom.
       Konečne stála nevesta, celá v bielom slávnostnom kroji pripravená na svoju životnú cestu. Len bieda - sama bola biela, že ju len podľa prifarbených líčok rozoznali od prekrásne vyšívaných šiat.
       Julka si prehodila družbovské ručníky cez ruku a vykĺzla z izby, aby obdarovala mládencov. Nevesta by nevládala, pomyslela si, tá má starostí dosť sama so sebou.

       Haňka kráčala dole dedinou zavesená do Janka. Nemalo by sa to, ženích s nevestou by sa mali stretnúť až v kostole a za ruky vziať, ale keď na tejto svadbe je už toľko divných vecí, že jedna navyše už nezaváži. Cítila, ako ju neposlúchajú nohy a aj žalúdok sa zasa ozýval. Musí zaťať zuby a vydržať.
       Janko sa chápavo usmial na svoju verenicu, jemným stiskom jej dal najavo, že pri nej stojí, že sa o neho môže oprieť. A práve to potrebovala, lebo z nej každým krokom unikala sila. A aj sa jej zazdalo, že sa v nej niečo pohlo. To niečo, čo ich súri vziať sa a uniknúť jazyčniciam, ale aj hnevu farára.
       Kostol, obkolesený starými stromami už bol necelých sto krokov od nich, keď zrazu Haňka skríkla, chytila sa za brucho a ovisla na Jankovej ruke. Medzi svadobčanmi vypukla panika, lebo ktorási zo žien zazrela Marču a hneď sa na ňu aj osopila. Ženy rozpálené dobiela sa zhrčili do kŕdľa a s hroziacimi päsťami vykročili smerom k Marčinmu domu. Tá, len čo to zbadala, frnkla do záhrady a cez ňu do poľa a poľnou cestou poza dedinu do Priekopy a odtiaľ cez horu domov, do Koromle.
       Nelenil ani Marčin muž Pavol. Rozkokošený kŕdeľ žien zastavil ráznym gestom - vzal do ruky vidly a zastal pred domom. Stačilo to, ženy sa stiahli, ale Marču ohovorili do poslednej nitky. Púšťali jedovaté sliny ešte dlho po tom, čo privolali od grófky Pátayovej z kaštieľa doktora, aby prezrel neboráčku nevestu. Nikto nepostrehol, že sa jej čosi spýtal, ani, že ona preľaknuto prikývla. Nevšimli si ani jeho chápavý pohľad a tiché ubezpečenie, že lekárske tajomstvo neprezradí. Jeho verdikt bol však nekompromisný - Haňka musí do postele, svadbu treba odložiť, kým vyzdravie. Naložil ju do svojej bričky, Janovi dal do rúk opraty, aby boli rýchlo doma.
       Pred kostolom ostalo pol dediny. Jedni sa chystali na hostinu, iní iba tak sa pozrieť, obom padla sánka a pregĺgali naprázdno. To ešte viac popudzovalo ľudí proti Marči a tak sa prišelkyňa v očiach celej dediny stala príčinou nevydarenej svadby. Ženy ešte dlho kvokali, ako by s ňou zatočili a nech si ich nepraje, ak sa opováži vrátiť do Tibavy!
       Chlapov prestalo to prázdne hašterenie baviť a vydali sa od kostola ku krčme. Bolo horúco, hrdlá treba ovlažiť.

       A ako to bolo ďalej?
       Budúci svatovci dlho do noci vyrábali klobásy a hurky, solili mäso, popíjali a o pár dní vedno aj údili. Šunky aj klobásky sa zišli, lebo Haňka sa zo svojej choroby vystrábila a svadba bola tak, ako mala pôvodne byť - na sklonku jesene, keď je čas zastaviť sa a osláviť poctivú prácu, božie dary v podobe bohatej úrody. Akurát tá nevesta... Bolo jej treba prešívať šaty, nejako zhrubla. Ktosi vravel, že to od toho dlhého ležania, ale boli aj takí, čo významne dvíhali obočie. Len Haňkine kamarátky neodbytne tvrdili, že jej chorobu aj terajší stav má na svedomí Marča - prišelkyňa. Tá sa do Tibavy vrátila po dvoch týždňoch a pre istotu sa nevzďaľovala od svojho Pavla. Tým definitívne prekazila nekalé plány ohrdnutej Erži. Lenže zároveň ujedala aj Pavla, až sa ten, trochu podperený, rozkričal pred konzumom na jazyčnice: „Ak sa k mojej Marči čo len priblížite, pribijem vám tie vaše podbité jazyky na kostolné vráta!“
       A Haňka? Hanbila sa pred Marčou, ale nikoho už neokríkla, keď počula, že to prišelkyňa -bosorkaňa všetko zapríčinila. Mala sa hádam postaviť pred kamarátky a priznať sa, že jej letná nevoľnosť bola spôsobená iným čarom, než tým Marčiným?! O čare lásky sa predsa nerozpráva!

* * *

Poznámka autora:

Katolícky kostol v Tibave - kostol Nanebovzatia Panny Márie. Už v roku 1308 pravdepodobne stál na tomto mieste gotický kostol sv. Kríža. Najstaršia zmienka o fare pochádza z roku 1314. Kostol prešiel niekoľkými prestavbami, v 18. storočí bol prestavaný a zasvätený ku cti Nanebovzatia Panny Márie. Veža kostola pochádza z roku 1776. V roku 1906 bol kostol rozšírený. Kostol je pamiatkovo chránený.















***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 3980