login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Polnočný kríž

@ :: Poviedky ::     Jul 15 2009, 06:43 (UTC+0)

Cintorínsky kríž v Orechovej

Miesto: Orechová, okres Sobrance
Čas: prvé roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       „Mám ísť po Eržu?“ zašepkala v prítmí izby Zuza, len čo Janko na chvíľu stíchol. Jej hlas bol oproti kriku malého batoľaťa tichý, trasľavý, sotva počuteľný. Nemala silu hovoriť hlasnejšie, cítila sa slabá a zlomená.
       „Mama, už možno zaspí.“
       „Aj včera si tak hovorila. Aj predvčerom. Zaspí, ale iba na chvíľku. A potom kričí až do rána. Rozhodni sa, Borka, ale musíme niečo urobiť, veď sa nám stráca pred očami!“
       Borka pozrela do perinky. Janko, jej syn, ktorého priviedla na svet ani nie pred polrokom, teraz ležal pokojne, ale s otvorenými očami. Zdalo sa, akoby cez svoje čierne zreničky vysielal do sveta správu, že sa deje čosi zlé a nekalé. Že hoc ešte nevie povedať ani slovíčko, dobre pozná utrpenie a bolesť tohto sveta. Ležal nehybne, až sa nad neho nahla, či dýcha. Dýchal. Bol chudý až na kosť, ale niet sa čo čudovať. Už niekoľko dní sa neprisal k jej prsiam, len lyžičkou doň nasilu liala materinské mlieko, ale aj to vypľúval. Iba kričal, a to neustále, a prestal, len keď sa celkom vysilil. Ako aj teraz.
       V rohu izby sedel Mišo, Borkin muž. Na nič nepozeral, len sa hrbil so zvesenou hlavou, v ktorej sa mu premieľalo všetko dohromady. Keby len mohol tú bolesť a trápenie preniesť zo syna na seba! Ako sa mu tešil, keď prišiel na svet. Vtedy ho držal na rukách, krehkosť Jankovho telíčka mu vnukla myšlienku, že niet ničoho nádhernejšieho a bezbrannejšieho ako malé dieťa. V duchu sa zaprisahal, že z neho vychová poctivého muža, a ak by bolo treba, ochráni ho pred celým svetom. Ale teraz? Teraz Mišo len civel do prázdna a cítil sa bezradný. Už skúšali všetko. Boli aj za doktorom. Ten na Janka pozrel, prehmatal ho a dal akúsi masť. Povedal, aby mu ňou jemne masírovali bruško. Nič nepomohlo. Janko sa aj dnes po celý deň hádzal od bolesti, krivil svoju nežnú tváričku v ustavičnom plači, až mu na sluchách navreli žilky. Hej, Mišo pri jeho narodení sľúbil, že ho ochráni pred celým svetom. Ale čo robiť v takú chvíľu? Netušil. Prežíval najhorší pocit, aký len môže otec spoznať. Bezmocnosť spojenú so strachom o synov život.
       „Vonku prestalo pršať,“ pozrela Zuza oknom do tmy na dvor. „Ak by ste chceli, ja by som aj po Eržu zašla. Snáď ešte nespí.“
       „No dobre,“ nečakane si plesol Mišo po stehnách a prudko vstal. „Prídete k Erži, dovediete ju sem a čo bude? Zamáva nad Jankom dajakou paličkou, povie zaklínadlo a on sa uzdraví? Čo si vlastne od nej sľubujete? Práve od tej tetky, čo má reči, akoby to mala v hlave riadne pomotané! Buďme radi, že Janko stíchol, teraz azda zaspí!“
       „Mišo, tichšie! Aha...“ napomenula ho Borka, ale prerušil ju synov plač. Ozaj sa vyľakal, či azda len nabral síl na ďalší krik. Napínal sa v perinke, hlavu odvracal nabok a Borka si ho tuhšie pritisla k hrudi. Celý dom vyplnila jeho bolesť, ktorú nevedel vyjadriť inak než svojim hlasom.
       „Tak čo? Pôjdem?“ spýtala sa ešte raz Zuza a Mišo, skôr než pristúpil k synovi, mávol rukou, nech si robí, čo chce. Dvere buchli a Zuza vyšla na dvor. Ak by za ňou pozreli, videli by, že beží.

       „Uhlíky ste skúšali?“
       „Hej.“
       „Kedy?“
       „Včera.“
       „A pomohlo to?“
       „Kým sme ho umývali, bol tíško. Ale potom opäť plakal a napínal sa, až sme sa báli, že mu bude amen.“
       „Zvláštne, ozaj zvláštne,“ krútila stará Erža nad Jankom hlavou. Prišla so Zuzou rýchlo a ihneď kázala maličkého vybaliť z perinky, nech si ho celého obzrie. Išlo to ťažko, stále sa metal. Položili ho nahého na posteľ, ale nie a nie sa upokojiť.
       „A po uhlíkoch jedol?“ pýtala sa Erža ďalej.
       „Práveže vôbec. Musela som doň naliať mlieko lyžicou. Nasilu. Skoro všetko vypľul, prehltol máločo,“ vzdychla si Borka, ale Erži sa to nejako nepozdávalo. Liečba uhlíkmi predsa zaberá vždy! Pýtala sa teda, či bolo všetko, ako má byť a Borka musela krok za krokom vysvetliť, čo urobili. Že vzali deväť žeravých uhlíkov z pece a hodili ich do džbánu s vodou. Tou umyli Jankovi nôžky, rúčky, tiež ústočká a na čielko mu urobili krížik.
       „Tá voda v džbáne, do ktorej ste hádzali uhlíky... Odkiaľ bola?“
       „Zo studne,“ počudovala sa Borka otázke.
       „Len čistá voda alebo ste do nej pridali i svätenej?“
       „Čistá.“
       „A trochu svätenej doma nemáte?“
       Borka pokývala hlavou, že nie. Erža vzdychla a dala sa vysvetľovať, že ona vždy trochu má, akurát teraz jej chýba, lebo všetku spotrebovala, keď bola u... Tu sa zasekla, meno toho, čo ju včera zavolal, nechcela povedať. Len dodala, že ak je v uhlíkovej vode aj trochu svätenej, očistný kúpeľ má oveľa väčšiu moc a urieknutie skôr zmizne.
       „Urieknutie? Kto by už len chcel urieknuť malé dieťa!“ zvýšil Mišo hlas. Doteraz bol ticho, ovládal sa, ale takáto reč ho riadne podráždila. Napätie viselo vo vzduchu, priam sa dalo krájať.
       „Miško, pokojnejšie...“ pozrela naň Borka s prosbou v očiach, lebo v tú chvíľu sa Janko znova rozplakal. Prehol sa s hlavičkou zaklonenou dozadu, až sa mu chrbátik napol ako luk. Rúčkami metal okolo seba, ťažko ho bolo uchytiť. Zuza stála mlčky a pozerala na Eržu, čakajúc na nejakú radu, na čokoľvek.
       „Keď nepomohla voda, musíme na to ísť z druhej strany. Skúsime oheň,“ riekla po chvíli uvažovania stará Erža a utrela si čelo, na ktoré jej spod šatky stiekla veľká kropaj potu.
       „To ho chcete popáliť alebo čo? Bože, veď je to decko! Moje decko, nič také nedopustím!“ rozohnil sa Mišo, teraz sa už neovládal ani trochu. Strach o dieťa, čo sa naň lepil niekoľko dní, prepukol naplno.
       Plameň petrolejky položenej na polici pred zrkadlom začal poskakovať, akoby tušil, že je reč o ňom. Svetlo sa mihotalo a vytváralo čudesné tiene po celej izbe, keď sa Erža dala vysvetľovať, že predsa chlapca nepopália. Musela vravieť nahlas, lebo Janko plakal, až to pílilo v ušiach a nedal sa upokojiť. Vraj potrebuje deväť malých handričiek rôznej farby. Dá ich na železnú lopatku a na každú položí žeravý uhlík. Ďalej už uvidia.
       Prvá prikročila k šifónu Zuza a začala vyťahovať šaty. Červenú šatku, modrú zásteru, bielu blúzku, ružovú vreckovku.
       „Podrž ho!“ vložila Borka Mišovi do náručia Janka a otvorila skriňu. Stará hnedá košeľa ešte po dedovi, belasá stužka, ktorou si niekedy viazala svoje dievčenské vrkoče, kus zelenej handry... Potom prišli na rad nožnice. Zuza nimi vystrihovala rovnaké štvorce, nehľadiac na to, že ničí odev.

       Netrvalo dlho, kým bolo všetko hotové. Po zemi sa váľali rozhádzané a postrihané šaty, Borka stála s maličkým uprostred izby a Erža všetkých vyzvala, aby počas odriekania nepreriekli ani slovko. Aj Janko na chvíľku stíchol, už nevládal plakať, len ticho vzlykal. Zuza sa na všetko prizerala so zatajeným dychom, iba Mišo sa mračil, akoby mal každú chvíľu vybuchnúť. Erža zdvihla lopatku, na nej deväť handričiek rôznych farieb a na tých deväť žeravých uhlíkov. Veľmi to dymilo a smrdelo. Takto obchádzala Borku s Jankom a odriekala: „Ureky naj idú naboky, ureky naj idú naboky...“
       Dym hustol, hromadil sa v izbe, až zadúšalo. Štípal v očiach, prenikal nosom do pľúc, no Erža pokračovala a jej hlas znel stále silnejšie a naliehavejšie: „Ureky naj idú naboky, ureky naj idú naboky...“
       Všetci sa premáhali, aby nerušili Eržinu obradnú liečbu, len Janko sa rozkašľal. Hneď nato aj zaplakal. Najskôr tíško, ale potom akoby mu zaskočilo, zakašľal viac a plakal z plných síl.
       „Dosť! A dosť!“ skríkol odrazu Mišo, prešiel k oknu, odsunul Eržu nabok a potom roztvoril okenice. Pobehol k dverám otvoril aj tie.
       „Mal si vydržať!“ vyčítala mu Erža, ale Mišo už kričal ako nepríčetný.
       „Decko mi chcete udusiť? Dýchať sa tu nedalo! Pozrite naň, ako trpí! To čo tu skúšate? Na toto sa ozaj nemusím pozerať!“ posledné slová zreval, až mu vyskočili sliny, potom sa zvrtol, vyšiel z domu a poriadne tresol dverami. Odišiel nevedno kam. Borka váhala, či sa za ním rozbehnúť a upokojiť ho, ako by mala žena robiť vždy, keď je muž zlostný, ale ozvala sa jej mama.
       „Skúsime ešte raz?“
       „Neviem. Keby Mišo ešte chvíľu vydržal, mohlo byť všetko v poriadku. Ktovie, čo by sa stalo, keby som to urobila znova. S tým nie sú žarty, toto je veľmi silné,“ kývla Erža plecom.
       „A čo bude ďalej? Uhlíky nepomohli, toto tiež nie... Čo teraz?“ omieľala stále dookola Zuza, zatiaľ čo Borka Janka opäť zobliekla a začala mu masírovať bruško.
       „Toto mu nepomôže. Nepoškodí, ale nepomôže. Keby mal pokrútené črievka, jeho brucho by bolo tvrdé ako kameň. Ale nie je. Hovorím vám, len som naň pozrela a bola mi jasné, že mu zišlo z očí. Niekto ho uriekol. Niekto zlý, čo vám závidí vaše šťastie. Mohol tak urobiť naschvál, ale aj bez toho, že by vedel, čo činí. Decko je citlivé, zloba sa ho chytí ihneď. Netreba ho toľko ukazovať ľuďom!“ nabádala Erža, ale Zuza zasa opakovala to isté dookola: „A čo bude ďalej? Čo teraz?“
       Erža otvorila dvierka na peci a vysypala tam handričky aj s uhlíkmi. Potom chvíľku uvažovala či povedať, či nie.
       „Predsa len, dalo by sa, ale to nemám rada. Chce to odvahu väčšiu človeka. Možno, keby tu bol Mišo. Kedy príde?“
       „Ktovie. Isto išiel do stodoly. Keď je zlostný, prespí v sene až do rána. Nebola by s ním žiadna reč, nechajme ho radšej tam,“ pozrela na Eržu Borka plná nádeje. „Ale ja mám odvahy dosť. Povedzte čokoľvek a urobím to. Urobím!“
       „Nevrav dopredu, lebo ak neurobíš, bude ešte horšie!“
       „Urobím!“
       „Čokoľvek?“
       „Tak!“
       „Aj keby si mala prísť o rozum?“
       „Hej, pre dieťa všetko!“

       Vietor na dvore zadul, až zabuchol jednu okenicu a opäť začalo pršať. Zuza privrela okno i dvere, izba sa už vyvetrala. Erža si sadla na okraj postele a začala hovoriť. Pomaly, pomaličky, akoby chcela zdôrazniť vážnosť všetkého, čo musí Borka podstúpiť. Že má ísť na cintorín. Teraz v noci. A keďže tu nie je Mišo, pôjde ona, lebo aj s urieknutým dieťaťom tak musí zrobiť matka alebo otec. Je to ich krv. Lenže cintorín v noci, to nie je len tak. Duša človeka po smrti príde do neba, do pekla alebo do očistca. Tam patrí a nakoniec i skončí. Lenže sú duše, ktoré sa odtiaľ nevedia odpútať. Ostávajú tu, pretože ešte cítia voči ľuďom nejaký dlh. Musia ho splatiť skôr, než prejdú na onen svet. Tieto sa zjavujú ako duchovia, niektoré sa snažia vykonať dobro, iné nezmierené so svojim osudom škodia. Každá z nich tu však blúdi a v noci na cintoríne, tam je ich najviac. Normálny človek za tmy medzi hroby nevkročí. Našli sa aj takí, čo sa tomu smiali, išli tam bez strachu a potom zošaleli od toho, čo prežili. Ale či živý, či mŕtvy, každý si váži odvážnych, ktorí vedia kam vstupujú a nerobia to preto, aby sa pred niekým chvastali. Ale preto, aby prišli k veľkému krížu a pomodlili sa za seba, za svojich blízkych, ktorých majú radi i za tie zblúdilé duše, ktoré nenašli po smrti pokoja. Ak človeku na niečom záleží tak veľmi, že prekoná i strach zo záhrobia, taký človek si zaslúži úctu i pomoc...
       „Myslím, že už nič iné neostáva, len týmto sa pokúsiť sňať Jankovo urieknutie. Poznám aj takých, ktorí to pri našom cintorínskom kríži urobili a pomohlo to,“ ukončila svoju reč Erža a v izbe ostalo úplné ticho. Dokonca aj Janko ani nezafňukal, akoby všetkému rozumel.
       „Pôjdem tam!“ zašepkala Borka. „Môžem ihneď?“
       „Ešte nie. Až o polnoci.“

       Už nepršalo, iba mrholilo. Jemné kvapky padali nahusto, keď Borka prechádzala ulicami Orechovej až na dolný koniec ku cintorínu. Tma bola hustá, už sa nesvietilo v žiadnom okne a obloha ostala pokrytá veľkými čiernymi mrakmi, takže nebolo vidieť mesiac ani žiadnu hviezdu. Janko v Borkinom náručí zaspal. Bolo to dobre, nič lepšieho si ani nemohla želať, teda ak si odmyslela, že kráča na miesto, kde prebývajú duše mŕtvych, ktoré nemajú pokoj ani po smrti. Celú ju ovládala jediná túžba. Pomôcť synovi, aby bol zasa ako predtým. Zdravý, nie urieknutý.
       Keď došla k prvým hrobom, ovanul ju vietor. Striaslo ju, šaty už mala vlhké, teplo naozaj nebolo. Inak nad dedinou viselo nekonečné ticho. Také, až jasne počula svoj dych. Nohami šliapala po tráve medzi krížmi a napĺňal ju čudný pocit. Nie, nič nepočula, ani nevidela, ale napriek tomu si bola istá, že tu nie je s Jankom sama. Narušila pokoj miesta, na ktorom nemá človek o takomto čase čo robiť. Vedela, že teraz ju zo všetkých strán sledujú zvedavé pohľady tých, ktorých telá patria už len červom. Snažila sa na nič nemyslieť, len očami prebodávala tmu, až sa jej pohľad zastavil na hlavnom cintorínskom kríži s Kristom. Ako to povedala Erža? Pomodliť sa za seba, za svojich blízkych i za tie zblúdilé duše, ktoré nenašli po smrti pokoja. Hej, takto to musí urobiť.
       Keď si pred veľkým krížom kľakla na zem, opäť cítila pohľady. Odzadu, spredu, z každej strany. Pohľady človek vycíti, nemusí vidieť, kto to hľadí. Objala Janka oboma rukami, zopla ich a ticho, tichučko šepotala: „Pane, prijmi moju modlitbu za zdravie môjho syna, ale i za pokoj duší tých, čo už opustili svoje telá, ale ešte si nenašli cestu z nášho sveta. Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje...“
       Prižmúrila oči, aby sa ponorila do modlitby ešte viac.
       „...buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi, chlieb náš každodenný daj nám dnes...“
       Janko v jej náručí sa prebudil. Nevidela to, ale cítila, ako otáča hlavičkou a pozerá dookola. Nezaplakal však.
       „...a odpusť nám naše viny, tak ako aj my odpúšťame svojim vinníkom, neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás všetkého zlého. Amen.“
       Borka skončila, ale nedialo sa nič. Vôbec nič. Otvorila oči a zdvihla pohľad nahor. Spomedzi mrakov vystúpila na oblohu jedna jediná hviezda. Pozrela na ňu a potom na kríž. Hľadela na Spasiteľa. V tej chvíli pocítila silnú túžbu, nahla sa viac dopredu a oprela sa o kríž čelom. Prižmúrila viečka a niečo sa stalo. Niečo. Nie, nikdy by to nevedela vyjadriť slovami, lenže v tej chvíli, keď v duchu prosila o synove zdravie i pokoj duší zosnulých tohto cintorína, sa v nej voľačo pohlo. Za zavretými viečkami jej zažiarila hviezda, presne taká istá ako na oblohe a zalial ju pocit šťastia a blaženosti. Zvláštne. Kto by to čakal na tomto mieste? Vstala a prežehnala sa. Teraz pokojná a vyrovnaná pozrela ešte raz na kríž a potom do tváre svojho syna. Nespal. Vyzeral pokojne. Pomedzi hroby prešla krokom, akoby tancovala. Usmievala sa. Zastala až uprostred dediny. Nie, teraz na ulici nie je nikto. Nikto ju neuvidí. Môže hneď vyskúšať, či jej modlitba bola vypočutá. Rozopla si lajblik, uvoľnila blúzku a priložila Janka k prsiam. Musel byť veľmi hladný, lebo ihneď našpúlil pery a prisal sa. Pil hltavo a neprestával. Až po hodnej chvíli, keď vyzeral sýty, ho zodvihla a on si pokojne odgrgol. Tak ako všetky bábätká. Pre Borku to bola tá najkrajšia hudba sveta. Cítila to, vedela, že už je zdravý. Že všetko zlé pominulo. Chcelo sa jej smiať. Od šťastia. Pobozkala ho na čielko a vykročila domov. Jankovo urieknutie pominulo...


***

Poznámky autora:

Starý drevený kríž na cintoríne v Orechovej – v minulosti sa skutočne verilo, že polnočná modlitba pri tomto kríži bude vyslyšaná. Išlo však skôr o mimoriadne a nie časté prípady, pretože strach zo vstupu na nočný cintorín bol veľký. Vnímal sa ako narúšanie pokoja zosnulých.

Očistný rituál uhlíkmi – bol na Slovensku pomerne rozšírený, ako sme zistili, v niektorých dedinách sa praktizuje dodnes. Väčšinou ho ľudia nazývajú „metanie uhlíkov“. Do nádoby s čistou vodou sa vhodí (podľa dediny) niekde sedem, niekde deväť žeravých uhlíkov. Touto vodou sa človeku, ktorý je urieknutý, umyjú nohy, ruky, pery a niekde aj čelo, na ktoré sa ešte urobí s vodou krížik. Týmto má urieknutie skončiť. Pokiaľ nie sú po ruke uhlíky, rituál sa údajne môže praktizovať aj tak, že sa do vody hádžu horiace zápalky.

Očistný rituál uhlíkmi a farebnými handričkami – prvýkrát sme sa o ňom dopočuli v Orechovej. Na železnú lopatku sa položí deväť handričiek deviatich rôznych farieb. Na každú handričku sa dá žeravý uhlík. Keď to dymí, ceremoniál za úplného ticha obíde urieknutého trikrát, pričom hovorí dookola: „Ureky naj idú naboky“, čiže „Urieknutie nech ide nabok“. Stará žena, ktorá nám o tom povedala, vraj bola vo svojej mladosti svedkom, ako to niektorým ľuďom pomohlo.




***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 5635