login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Prechádzky so Samuelom

@ :: Poviedky ::     May 15 2009, 15:43 (UTC+0)

Vinice vo svahoch kopcov nad obcou Viničky patria k tým najlepším na Slovensku. O tokajskom víne z tejto oblasti nehovoriac...

Miesto: Viničky, okres Trebišov
Čas: 1944
Autor: Anna Domaniková

       Stojím pod veľkým orechom konča viníc a plačem. Slaná chuť sĺz mi páli hrdlo. Chrbtom sa opieram o vráskavý kmeň stromu a ničomu nerozumiem. Chce sa mi kričať. Mám chuť utekať, bežať za ním, hľadať ho, nájsť ho, vziať za ruku a dotiahnuť ho sem. Do jeho vinice. Ku mne. Lebo so mnou tu strávil veľa času. Na mňa sa usmieval. Mne daroval... Aj keby mi nebol nič dal, aj tak by som teraz žialila.
       Ľudský život je krátky. Či krásny, alebo nie, to má v rukách každý človek. Netreba sa vyhovárať na osud, na iných ľudí. Všetko sa deje tak, ako si to zariadime... Dodnes som bola o tom presvedčená. Verila som, čakala som, túžila, počúvala jeho slová, tešila som sa na každú chvíľku, čo bol so mnou.
       Som popletená a ani neviem, koho mám obviňovať. Na koho sa mám hnevať. Koho prosiť. Liezla by som po kolenách, len aby mohlo pokračovať všetko tam, kde sa pred týždňom skončilo.

       Minulý rok som mala sedemnásť rokov. Iné dievčatá v mojom veku už majú vlastné deti a manžela. To sú tie šťastnejšie. Alebo tie odvážnejšie. Otehotnieť pred svadbou, by bol hriech. Pred Bohom aj pred rodičmi. No aj to sa stáva. Potom sa rýchlo chystá svadba, niekedy nie. Je jedno z akého dôvodu nie, no vtedy na dedinu sadal čierny mrak. Nie jedno dievča sa zmárnilo od strachu z poníženia a vydedenia z rodiny.
       Mne sa páči Samuel. Syn majiteľa vinice, Žida Reitel Izidora. Kedysi bývali v Sečovciach, no u nás vo Viničkách vlastnili polia a vinice, pestovali tabak, chovali kravy, kone a mali aj stádo oviec. Samuel má ešte brata a sestru. Izidor študuje v Prahe za doktora. Sestra Araňka sa vydala a odišla do Maďarska. Všetci sa potom odsťahovali zo Sečoviec za ňou, lebo vraj našla lepšie miesto pre život. Starý pán Reitel poveril syna, aby sa o majetok vo Viničkách staral. Chodila som za ním do vinice. Najskôr nie za ním, ale kvôli otcovi. Pracoval tu ako pomocník. Vincúr Bandi báči ho najal a ja som mu nosila obed.
       Práce tu bolo nadostač pre každého. Začínala už koncom marca, keď vinič začal slziť. Korene pili vodu z pôdy a tá prúdila do všetkých jeho nadzemných častí. Hrozno slzilo z rán po jesennom reze. Kmienok, kde slzy chýbali, bol vyčerpaný, zostarnutý, chorý. Označili ho a potom vykopali. Zdravé hrozno bolo obsypané púčikmi. Museli dávať pozor, aby ich neodlámali, nezničili. Rovnako im mohol ublížiť aj neskorý jarný mráz. Dlhé rady viniča pomocníci okopávali, pleli, vyväzovali letorasty, ktoré v dobrom počasí rýchlo rástli. Hrozno sa zazelenalo veľkými listami. Strihali sa výrastky, ktoré neboli potrebné. Museli sa to stihnúť skôr, ako hrozno zakvitlo. V tom čase sa v pazuchách letorastov vytvárali zálistky. Prvé bobule boli vždy tmavozelené a tvrdé. Potom hrozno dozrievalo. Slnko tu na ne svietilo takmer celý deň. Zelené bobule postupne menili farbu. Stávali sa zelenožltými. Zrelé strapce sa oberali a lisovali, chlapi chystali víno. Nechávali niektoré strapce na kríkoch, aby prezrelo. Aby zhrozienkovatelo. Také je základom nášho dobrého vína. Tokajského. Chlapi hovoria, že hrozno je ovocím slnka a víno je čarovný nápoj.
       Samuel prichádzal do Viničiek vlakom a vždy vyzeral dobre. Bol to mladý, tridsaťročný muž v obleku a lesklých topánkach. Oblek mal na sebe, či bola jar, či leto. Nebol to žiadny fičúr. Staral sa o majetok. Radil vincúrovi ako rozdeliť práci, ako ju urobiť čo najlepšie. Vyznal sa vo všetkom. Bol múdry. Ku každému slušný, milý a zabezpečil, aby pomocníci dostávali svoju plácu načas.

       Bandi báči má šesť detí. Všetky sa narodili tu, vo vinici, v domčeku, ktorý mu ako správcovi vinice bol daný do prenájmu. Vlastne len jeho časť. Lebo ďalšie dve izby boli určené majiteľom, keď sem zavítali. Vincúrova žena varila aj pre Samuela, keďže sa zdržiaval vo vinici od skorej jari do neskorej jesene. A varila veľmi dobre. Šamu, tak mu ľudia vraveli, nebol prieberčivý. Zjedol všetko. Keď hovorím všetko, tak všetko. Aj bravčové, aj krvavničky. No keď do vinice prišli jeho rodičia, musel počúvať mamu. Pani Reitelová prichádzala na žltom koči, ťahanom dvoma koňmi. V koči bola on, jej manžel a veľké kufre. V nich mala oblečenie, ale najmä riady, taniere, potraviny a iné potreby na varenie. Lebo ona varila iba kóšer. Keď vošla do domčeka, prvé, čo urobila, otočila platňu na peci. Sama prikladala na oheň, sama varila. Neprijala žiadnu pomoc. Chcela si byť istá, že je všetko pripravené tak, ako to jej viera a zvyky predpisujú. Vtedy mi bolo Samuela ľúto. Zdalo sa mi, že to ich židovské jedlo je nemastné, neslané. A že ho je málo. Jeho mama varila iba toľko, že sa im ušlo po jednej naberačke. Nič neostalo, nič sa neodkladalo. Vždy varila čerstvé jedlo a vždy to bolo kóšer.
       Až po čase, keď som sa so Samuelom už viackrát stretla vo dvojici, našla som odvahu opýtať sa, čo to vlastne znamená variť kóšer. Na chvíľu sa zamyslel a povedal:
       „Toto slovo označuje bezchybný, čistý pokrm. Jedlo podľa židovských predpisov. My delíme jedlo na jedlá z mäsa, mlieka a ostatné. Ostatné sú ryby a ovocie aj zelenina. Z toho vyčleňujeme, odmietame, nejeme nečisté potraviny. Napríklad bravčové mäso. Tiež ryby, ktoré nemajú šupiny a plutvy. Zvieratá, ktorých mäso prijímame, musia byť zabité špeciálnym spôsobom. Všetka krv musí byť odstránená. Ovocie a zelenina musia byť poriadne očistené. Mäso nejeme naraz s mliekom, tvarohom, ani syrom.“
       „Prečo má tvoja mama vlastný riad? Myslí si, že nevieme po sebe umyť hrnce?“
       „Všetko, čo prišlo do styku s mäsom nemôže byť použité na mliečne jedlo a naopak. Nože, príbory, naberačky, ktorými sme sa dotkli nekóšer jedla, nesmieme použiť na kóšer jedlo. Mäso varí mama len na obed a večeru. Raňajky máme mliečne a podávajú sa v iných tanierov ako obed a večera. Za žiadnych okolností sa riad nesmie pomiešať.“
       „To sa nedá zapamätať,“ tvrdila som.
       „Ale dá, je to otázka zvyku. Ak by si to robila deň, čo deň, ani by ti neprišlo, že je to komplikované, alebo čudné.“

       Už si presne nepamätám ako sme sa skamarátili, ale spomínam si na deň, keď ma pozval počúvať hudbu. Bolo to vtedy, keď sa vincúrovi narodilo šieste dieťa a on urobil hostinu pre všetkých pomocníkov pod orechom na konci vinice. Okrem krčahov vína, mäsa a buchiet so slivkovým lekvárom, sa v miskách nachádzali aj makové trojuholníčky, ktoré napiekla pani Reitelová. Hovorila, že je to Purim a koláčiky vraj dlho vydržia čerstvé. Vedela som, že Židia nezvykli jedlo darovať ani rozdávať. Ale Samuel mi vysvetlil, že tieto koláče sú určené na rozdávanie. Keď sme si pripili na zdravie najmladšieho člena vincúrovskej rodiny, Šamu ma poklepal po ramene a pozval spoznať cestu objavovania chutí.
       Sedeli sme na bielych stoličkách pred vínnym domčekom v tieni popoludňajšieho slnka a on mi rozprával o víne. Nalial ho do pohárov na vysokých stopkách a vysvetľoval, ako sa má piť.
       „Vezmi pohár s vínom do ruky a nadvihni ho oproti slnku. Pozri, aké je číre, akú má farbu, iskru. Potom mierne zatoč zápästím, až sa víno v pohári roztancuje a privoňaj k nemu. Vdýchni jeho vôňu. Až teraz ho ochutnaj. Sŕkni si. No neprehltni. Prevaľuj medzi zubami, nechaj stekať po jazyku. Potom prehltni. Ucítiš chuť a vôňu slnka. Nesmej sa, takto vonia slnko.“
       Tak ako mi povedal. Pomaly som vychutnávala každý dúšok. Ľudia si nás obzerali, no nikto nič nenamietal. Keď som odchádzala domov, dal mi do prúteného košíka niekoľko strapcov hrozna a podal so slovami: „Evka, vezmi domov. Viem, že máte svoje, ale toto je odo mňa. Pre teba. Sladké a šťavnaté. Keď ho budeš jesť, mysli na mňa.“
       Zabudla som od prekvapenia zatvoriť ústa. Od neho pre mňa. Pre mňa!

       Odvtedy som cítila, že Samuelova pozornosť voči mne sa mi páči. Že mi je s ním dobre. Stačilo, že ho vidím a počúvam. Nič iné som nechcela. Len byť pri ňom. Páčilo sa mi, že veľa rozprával. Nie také slová do vetra, ktoré sa púšťajú jedným uchom dnu a druhým von a z ktorých ostane len prievan. Všetko, čo mi hovoril, som sa snažila zapamätať si. Zdalo sa mi, že som zo dňa na deň múdrejšia, učenejšia. Šamu mi vedel zrozumiteľne vysvetliť aj nevysvetliteľné. Už som vedela, prečo má mesiac na oblohe každý raz iný tvar, prečo je slnko v zime studené, prečo chodí vlak po koľajniciach, prečo sviečka zhasne, ak na ňu položím pohár, ako môže stroj orať a siať. A nielen to. Ukázal mi veci, na ktoré som sa denne dívala a brala ich ako samozrejmosť bez toho, aby som sa nad nimi zamyslela a pýtala sa prečo, ako to a čo ak by bolo inak?
       Po niekoľkých mesiacoch som sa prichytila pri tom, že sa neviem dočkať, kedy pôjdem do vinice. Chcela som, aby otec obedoval šesťkrát denne. Obliekala som si čistú blúzku a uhládzala sukňu. Každý deň som si dávala inú brošňu alebo koráliky okolo krku. Samuel sa ma nikdy ani nedotkol, nechytil za ruku, nepohladkal po líci. Najskôr som sa mračila, že som pre neho len nečistá a on si zamiluje iba kóšer dievča. Prišlo mi to smiešne, ale iné prirovnanie a zdôvodnenie som si nevedela vymyslieť. Aj som za jeho odstup dávala vinu tomu, že on je Žid a ja gréckokatolíčka. Keby sme sa my dvaja... Keby ma chcel za frajerku, jeho mama by to isto nedovolila. Ale nevzdávala som sa. Tak veľmi som chcela pocítiť teplo jeho dlane. Ochutnať jeho pery. Keď som zatvorila oči, tak som cítila jeho vôňu. Voňal po tabaku.

       Aj k tabakovým poliam ma zaviedol. Už sme nesedeli vo vinici, ale chodili na výlety. Boli to prechádzky po dedine, okolo Bodrogu, v blízkom lese. Poznala som to tam, veď na rieku chodil otec na ryby, do lesa som chodila po drevo, v dedine som žila od narodenia. No kráčať po boku Samuela a počúvať jeho hlas bolo čosi výnimočné. Ešte aj susedkine húsky boli belšie ako kedykoľvek predtým. Rozprával mi ako sa tabak sadí do teplej hriadky a potom vysádzajú sadenice ho hriadok.
       „Treba ich okopať ako vinič,“ zdôrazňoval, „a plieť, aby sadenicu nezadusila burina. Keď sa vytiahnu do výšky, priväzujú sa vňate ku kolíkom, aby ich nepolámal vietor, alebo sa samé nesklonili pod ťarchou tučných listov. Tie sa olámu, naviažu na špagát a sušia sa na vzduchu, v tieni. Ostatné už vieš. Usušené listy sa rolujú do valčekov a tie odvážame do tabakovej továrne.“
       „Ty si šúľaš cigaretu, otec tabak žuje. Má od neho fľakaté zuby,“ smiala som sa.
       „Je jednoduchšie tabak žuvať. Netreba papier, ani zápalky. Každý robí to, čo mu príde vhod.“ V tej chvíli sa otočil ku mne a prvýkrát sa ma dotkol. Nie mňa, ale mojich korálikov okolo krku. „Takéto koráliky sa nosia iba u vás. V Sečovciach ich ženy bežne nemajú. Sú pekné. Páčia sa mi.“
       Zapýrila som sa. Keby bol radšej pochválil moje vlasy, či oči... No jemu sa páčil môj náhrdelník. Pritom ho mám od čečáša, obchodníka, čo zašiel do dediny aspoň raz za mesiac. Predával trblietavé gombíky, rôzne ligotavé ozdôbky, ktoré skrášlili aj tú najjednoduchšiu blúzku. Koráliky som od neho dostala výmenou za hrnček šošovice a dve jablká.
       „Minule som mala brošňu. Bola som s mamou v Košiciach na trhu a tam si ju kúpila. Vieš prečo? Chcela som sa ti páčiť. A ty mi chváliš obyčajné koráliky.“
       „Žiadna vec nie je obyčajná. Každá má svoju hodnotu. Ty si krásna aj bez ozdôb. Ver mi.“
       Lapala som po dychu, no Samuel už kráčal predo mnou a hovoril o zrnkách prachu, ktoré sa usádzali na jeho topánkach.

       Inokedy ma vzal člnom na Bodrog. Smial sa, keď mi kázal, aby som sa pozrela na dno rieky. Žmúrila som oči, lebo ma oslepovali slnečné lúče, čo sa odrážali od hladiny.
       „Chodíš s otcom na ryby?“ pýtal sa.
       „Ako malé dievčatko, som tu bola stále. Teraz mám na starosti iné,“ nechcela som povedať, že ma ryby nezaujímajú. Že ma zaujíma iba on.
       „Pozri tam,“ ukazoval na breh, kde bola močarina a k nebu sa týčili tenké prúty trstiny.
       „To poznám. V zime to otec kosí. Až sa trstina vysuší, robia sa z nej strechy domov. Nie každý to tak robí, no otec hovorí, že trstinová strecha je naveky vekov.“
       „A pletú sa z nej košíky. Aj ten, v ktorom som ti dal hrozno, bol z trstiny.“
       Aj to som vedela, ale mlčala som. Košíky si plietol každý doma. Na zemiaky, hrozno, alebo na predaj. Mne bolo tak krásne. Vlnky nás hojdali, Samuelov hlas znel rovnako kolísavo, zamatovo a mne bolo úplne jedno, čo hovorí. Privrela som oči a predstavila som si, že všetko okolo nás zmizlo. Sme len my dvaja. Ryby vyskakujú z rieky a zvedavo si nás obzerajú. Počula som čľupot vody a kdesi v diaľke tíchli Samuelove slová. Sem-tam so ešte rozoznala, čo hovorí.
       „Rybári priviažu na loďky koše, spoločne ich ťahajú za sebou a tak ryby chytajú. Nepoužívajú udice s háčikmi. Tak je to rýchlejšie, nemusia sedieť pol dňa na brehu, aby mali bohatý úlovok. Skúsil som to, ale samému to nejde.“
       Potom som počula iba tlkot vlastného srdca. Bolo mi jedno, že je Žid. Rozhodla som sa, že mu dám najavo, že sa mi páči. Že by som nebola proti, keby bol ku mne prítulnejší. Má svoj rozum, nie je taký akurátny Žid ako jeho rodičia, pracovať vie, uživil by ma. Alebo nech ma aspoň objíme. Takéto myšlienky mi chodili hlavou. Aj som zabudla, kde som, keď som na tvári pocítila jemný dotyk. Nebol to vánok, nebola to kvapka vody. Otvorila som oči. Videla som Samuela ako je celkom blízko pri mne. Takmer sa ma dotýkal nosom. Cítila som jeho teplý dych a strácala sa v jeho tmavých očiach.
       „Ty si zaspala, vtáčatko?“
       Len som krútila hlavou, že nie a snažila som sa uhádnuť, čo sa stalo predtým ako som otvorila oči. Samuel si sadol na lavičku, vzal do rúk veslá a vracali sme sa k brehu. Dotkla som sa ukazovákom svojho líca. Takmer som zhíkla. On mi určite dal pusu. Konečne bol pri mne tak blízko, až sa ma dotkol. A ja som bola vo sne. Hnevala som sa. Načo je dobré snívať, predstavovať si, maľovať si život v tých farbách, po akých túžime, keď je skutočnosť krajšia?

       Bola som rozhodnutá, že na brehu, len čo vystúpime na pevnú zem, že tam mu skočím okolo krku a vybozkávam ho. Ak ma odstrčí, tak budem vedieť, že som dobrá len na to, aby si so mnou krátil dlhú chvíľu. Ak mi objatie vráti, bude to znamenať, že ku mne niečo cíti. Čo niečo! On ma má možno rád. Určite ma má rád. Len nevie ako mi to povedať. Možno sa ani tak nebojí vlastných rodičov ako toho, čo by povedali moji rodičia.
       Načo sú dobré zvyky a pravidlá, keď zasahujú do nášho života v tej najnevhodnejšej chvíli?! Všetko bolo také zložité. Keď čln dorazil k brehu, prišlo mi na um aj čosi iné.
       „Šamu, chcela by som niečo vedieť,“ naznačila som a počkala, kým upevní lano ku kolu, zapichnutému v zemi.
       „Pýtaj sa, veď vieš, že ja viem všetko.“
       „Je pravda, že do vinice za tebou chodia aj iné dievčatá, nielen ja?“
       „Ty za mnou chodíš? Myslel som, že sa tam stretávame, lebo to obaja chceme.“
       „Tak ako sa dohodneme. Ale ja prídem, aj keď sa nedohodneme.“
       Usmieval sa. Ja som bľabotala, ale nevzdávala som sa.
       „Tak chodia, alebo nechodia?“
       „Videla si nejaké dievča so mnou vo vinici?“
       „Ani nie. Vlastne nie. Ale ľudia vraveli. Že keď je vinobranie, tak každý deň tam príde iná slečna z mesta a ty s ňou ideš na výlet.“
       „Aký výlet? Kam?“
       „Ukazuješ jej vinicu.“
       „To je prechádzka. Na výlety chodím s tebou. Aj dnes sme boli.“
       „Ešte ľudia hovorili, že tie dievčatá sú z mesta. Lebo sú tak oblečené. A prídu vlakom. Ty im ideš naproti na stanicu a potom... Ony majú namaľované ústa, štítia sa dotknúť čohokoľvek, aby sa nebodaj nezašpinili. Sú do Židovky?“
       „Evička, prečo sa trápiš? O čo ti ide?“
       „Len chcem vedieť, či len ja, alebo aj iné?“
       „S kým som pil víno, hľadal v lese ďatľa? Nepýtaj sa na hlúposti. To sa mi nepáči.“
       Zľakla som sa. Nič som sa nedozvedela a ešte som ho aj nahnevala. No chcela som to vedieť. Chcela som si byť istá, že iba ja...

       O týždeň , teda dnes, som za ním prišla do vinice bez toho, že sme sa dopredu dohodli. Malo to byť prekvapenie. Zmierila som sa tým, že možno máva hostí, nejaké mladé židovky z mesta, ktoré mu sem posielajú rodičia. Nikdy som nepočula, že tam ostávali aj na noc. Ráno prišli, podvečer odišli. Okrem toho ani otec doma nerozprával, žeby niektorú objal, alebo sa k nej správal inak ako obyčajne. Upokojila som sa, ale pre istotu som to dnes chcela uzavrieť. Ak by mlčal on, ja by som rozprávala. Neviem ako by som začala, ako pokračovala, čo presne by som povedala, ale je isté, že som mala v úmysle povedať mu, ako veľmi ho mám rada.
       Vo vinici bolo akosi pochmúrne. Ani nie všetci pomocníci pracovali. Niektorí postávali pred vínnym domčekom, rozhadzovali rukami, krčili plecami. Tváre mali natiahnuté, akoby od bolesti, či strachu. Prešla som okolo nich a vošla do domu. Hľadala som Samuela. Vincúrova žena sa na mňa s údivom pozrela a povedala: „Už tu nie je.“
       Akože nie je? Divila som sa. Vybehla som von. Preletela som očami po vinici a dúfala som, že spoza niektorého kríka sa vynorí Šamu. Nebol tam. Nebol. Kde je? Chcela som kričať.
       „Načo si sem prišla?“ pýtal sa ma otec. „Ak za Samuelom, nenájdeš ho tu.“
       „Musím sa s ním rozprávať,“ šepla som a celá som sa triasla.
       „Odviedli ho... V tejto chvíli je už v Sátoraljaújhely. Pobrali celú rodinu. Všetkých Židov. Na transport, odvezú ich vlakom do táborov. Ale nie že ti napadne za ním bežať! Aj keby si ho ešte na stanici videla, ani sa nepriznaj, že ho poznáš. Mohla by si uvaliť nešťastie na celú rodinu! Radšej ostaň tu...“
       Viac nepovedal.

       Rozbehla som sa na koniec vinice. K orechu. Už tu stojím hodnú chvíľu a nedá sa mi neplakať. Je mi strašne ľúto. Všetkého. Aj toho, čo sa nestalo, aj toho, čo sa stalo. Radšej ma mali zobrať s ním, keď im prekáža, že je Žid. Je tým, čo ja. Človekom.


°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°


Poznámky autora:

Židovská komunita sa v minulosti podieľala podstatnou mierou na rozvoji slovenskej tokajskej oblasti. Veľký prílev jej členov tu nastal najmä v období I. ČSR, keď niektorí maďarskí veľkostatkári odišli do Maďarska a rozpredali tu svoje majetky. Centrum židovskej komunity bolo v Slovenskom Novom Meste, kde mali vlastnú synagógu. Tá tam stojí dodnes na Hlavnej ulici, ale nachádza sa už v nej rímsko-katolícky kostol. Od novembra 1938 do januára 1945 pripadli Viničky i Slovenské Nové Mesto k Maďarsku. Deportácie židovského obyvateľstva sa tu teda netýkali politiky vojnového Slovenského štátu ale Maďarska. Zatiaľ čo deportácie Židov do koncentračných táborov sa na Slovensku začali v roku 1942, v Maďarsku na ne došlo v roku 1944. Z tých, čo koncentračné tábory prežili, sa tu už nevrátil bývať nikto.

Vinice, ktoré sa v poviedke spomínajú, patria dodnes medzi tie najlepšie na území Slovenska. V minulosti sa tu robievalo a čiastočne i dnes robieva aj červené víno, ale to sa nepovažuje za tokajské. Tokajským je len biele, ktoré vzniká kombináciou troch odrôd hrozna – furmintu, lipoviny a žltého muškátu. K tomu sa ešte pridávajú cibéby – prirodzenou formou sušené hrozienka, ktoré ešte na viniči nechajú najskôr v zime zmrznúť . Vinice vo Viničkách majú až 133 hektárov a nachádza sa tu viacero podzemných pivníc, kde je možné ochutnávať i nakúpiť kvalitné sudové víno.

Spomínaná rieka Bodrog mala v minulosti pre obyvateľov Viničiek veľký hospodársky význam. Jednak pre rybolov, ktorý robili v poviedke spomínaným spôsobom, že ryby chytali do loďkou vlečených košov, ale tiež pre košikárstvo. Miestni košikári boli dobre známi, avšak táto tradícia tu už dnes zanikla. Bodrog má stále svoj význam, ale najmä v oblasti turizmu. Pri Viničkách sa nachádza prístav s veľkou loďou pre 48 osôb, kde sa počas vyhliadkovej plavby konajú degustácie tokajských vín. Loď taktiež slúži ako atraktívny dopravný prostriedok na cestu po rieke do maďarského Sárospataku.







***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Vínna cesta – štart, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.




čitateľov: 4185