„Dvakrát vydatá“
@ :: Poviedky ::
Mar 24 2005, 14:00 (UTC+0) | 
Obyvatelia obce Rákoš. Fotografia pochádza z 50-tych rokov dvadsiateho storoèia. |
Miesto: Rákoš
Čas: Druhá svetová vojna
Autor: Alena Štrompová
Nebola ako iné dievčatá. Ani výzorom, ani správaním. A možno to ju robilo tajomnou a pre chlapcov i krajšou. Keď ju jarné slnko pošteklilo na tvári, pobavene sledovala svoj tieň, plaziaci sa pred ňou po nerovnom chodníku. Chvíľami pobehla, usmiala sa a znova len tíško pozorovala túto malú hru prírody. Myšlienky jej zabehli do školy. Vybavila sa jej tvár prísneho, ale za to dobrého pána učiteľa, čo ju dnes znenazdajky prekvapil.
„Rozhodol som sa, že pre vašich rodičov a menších spolužiakov pripravíme divadelné predstavenie.“
V triede zašumelo ako v úli a zmätené pohľady žiakov preskakovali z jednej školskej lavice do druhej.
„Ehm,“ hlasno si zakašľal učiteľ a šum sa razom zmenil na absolútne ticho. Za tie roky sa už stihli všetci naučiť, čo znamená disciplína a aké následky vyvoláva hoc i malý prehrešok.
„Do hlavných úloh som vybral týchto žiakov…“
Niektorí zabudli od samého napätia dýchať a ich uprené pohľady tvorili zápalnú šnúru očakávania smerujúcu k učiteľovi stojacemu pred čiernou tabuľou.
„Hlavné úlohy mladomanželov dostanú Alžbeta a Ladislav, potom…“ - ďalšie mená už nevnímala. Stačilo.
Zrazu sa cítila ako na kolotoči, nejasne vnímala zmes hlasov spolužiačok. Nemohla tomu uveriť! Bude hrať nevestu a on ženícha. To je snáď zlý sen! Všetku jej radosť z učiteľovej dôvery premohli obavy. Veď už dávno každý vie o tom, že Laco ju má rád. Už dlho za ňou zazerá, no ona ho stále odmieta.
Nech si nájde inú! Nie som jediná! Spurne a s vrodenou hrdosťou sa ozvalo jej vnútro. No hej, dievčat je tu dosť, ale jemu sa páči len a len ona. Už dlhý čas.
Postupne si prestávala všímať svoj tieň a čím ďalej, tým viac sa venovala myšlienkam, čo ju načisto opantali. V triede boli štyri také staré dievčatá, ako je ona. Vysoké a s dobrými známkami. Prečo si učiteľ vybral práve ju? Možno, že je naozaj najšikovnejšia a najlepšie sa učí. Možno pre dobrú pamäť. A možno preto, že je aj najkrajšou. Jemne sa pousmiala nad závanom vlastnej, no zdravej pýchy. Predstavila si, že hrá mladú nevestu v naškrobených bielych šatách s nádhernou partou, bielymi pančuchami a krásne lesklými čiernymi topánkami. Áno, a v rukách drží veľkú kyticu voňavých kvetov…
Ešte v zamyslení otvorila dvierka vedúce do dvorca, prešla ním do kuchyne. Dnes má ešte napiecť chlieb. Aj keď je už dosť unavená, deväť hladných krkov, to nejde odložiť. Dve hodinky pečenia musí vydržať a potom ešte uvidí, čo jej sestra nadelí. Nakoniec príprava do školy a konečne vytúžená posteľ.
Staršia sestru bola práve zahåbená do tkania. Bola to jej veľká zábavka, navyše spod jej rúk vychádzali naozaj majstrovské diela. Keď vstúpila do izby, sestra Katka len na okamih zdvihla oči od bieleho obrusu.
„Asi treba napiecť chlieb, však?“ zahúdla Alžbeta.
„Hej, ja som už vyprala,“ mykla Katka plecom a bradou ukázala na kopu prádla, čo visela na šnúre pred oknami.
„A otec?“
„Odišiel na chvíľu do krčmy.“
„Aha,“ prikývla Alžbeta a pustila sa do práce. Čoskoro už ponárala prsty do lepiaceho sa cesta, izbu naplnilo ticho, každý mal svoj robotu, spolu s večerom prichádzala únava a myšlienky, na ktoré cez deň nebol čas.
„Rozmýšľala si už nad vydajom?“ znenazdajky prekvapila hlúpou otázkou Katka.
„Čože? Veď ešte mám čas, ledva mám dvanásť, treba mi dokončiť školu a navyše ma celkom baví a ide mi to,“ vychrlila kopu odmietavých argumentov Alžbeta, zhrozená predstavou života zaviazaného mužovi.
„No, ak sa to tak vezme, veľa času už ani neostáva. Ani sa nenazdáš a budeš mať dvadsať a vieš ako sa pozerajú na dievča po dvadsiatke, keď nie je pod čepcom,“ zabàdala Katka, ktorá mala svoj sobáš už mala za sebou.
„Dvadsať, nedvadsať, mám ešte čas a nechcem nad tým ešte rozmýšľať. Navyše teraz mi pribudli ešte iné starosti.“
„A akéže to iné starosti ešte môžeš mať?“
Alžbeta sa pustila do farbistého rozprávania, nevynechajúc bohaté gestá mimiky.
„Takže mužskú hlavnú úlohu bude hrať Laco,“ nadchla sa Katka.
„Veď práve,“ sklesla Alžbeta a nožíkom si začala oškrabávať nalepené cesto z prstov.
„Na tvojom mieste by som bola nesmierne šťastná. Chlapec, ktorý za tebou už dlho zabieha a ty s ním budeš hrať divadlo. Veď je to dobré, nie?“
„Neviem, myslím, že nie,“ pokrčila plecami Alžbeta a opäť sa zahåbila do svojej práce.
„Niekedy ťa nechápem,“ zamrmlala Kata. Kuchyňa sa ponorila do opätovného ticha, obe dievčiny si hľadeli svojej roboty.
Nasledujúce dni sa stali pre Alžbetu vyčerpávajúcimi viac ako inokedy. Okrem zvyčajných každodenných povinností ešte chodila na popoludňajšie skúšky a niekoľko večerov venovala i učeniu sa textov. Odmenou za to však bola väčšia hrdosť otca, ktorý tieto pocity dával najavo viditeľnejšie ako predtým a uznanlivosť menších detí. Nebývalo zvláštnosťou, že sa na jednotlivé skúšky chodievali pozerať Rákošania z celej dediny, či to už boli menší a či väčší. S textami Alžbeta nemala problémy, pamäť mala až nezvyčajne dobrú a navyše sa jej to aj celkom páčilo. Časom si zvykla i na Laca, jeho náklonnosti si buď dostatočne nevšímala alebo sa ich naučila brať s odstupom.
Hodiny spletené do dní utekali, čas verejného predstavenia sa blížil. Po textoch prišli na rad kostýmy. Alžbete padli svadobné šaty ako uliate, parta bola pekne zdobená, no najviac sa tešila čepcu, čo jej nasadia. Ozdobná parta vo vlasoch bol symbol slobodnej dievčiny a po jej sňatí zasa pekný vyšívaný čepiec ženatej ženy. A ten bol nádherný, presne podľa jej predstáv.
Horšie to bolo so ženíchom. Podľa hry to mal byť cigán. Učiteľ vyrobil tmavú farbu na pleť, ktorou hnedovlasého chlapca natrel a pod nos mu prilepil husté čierne fúzy. Modrooký mladý cigán veru takto nevyzeral zle, viacerým dievčatám sa ihneď zapáčil. No Laco chcel iba tú jednu...
Okolo dreveného javiska sa zhromaždila celá dedina. Aj jej rodičia chceli vidieť svoju dcéru a precítiť pýchu od špičky nôh až po hlavu. Malí školáci zas prišli povzbudiť svojich veľkých kamarátov a ostatní ukojiť svoju zvedavosť. Bola to predsa veľká slávnosť, také niečo sa nekoná stále. Šum v javisku okamžite utíchol, len čo malí herci zavítali na drevené javisko.
„Aha, tam je moja dcéra,“ hrdo šepol Alžbetin otec susedovi a na tvári mu zažiaril hrdý úsmev...
Divadelné vystúpenie zožalo obrovský úspech, obrovský potlesk. Nejedna z dievčat si predstavovala, keby tak bola na Alžbetinom mieste. Učiteľ bol tiež nadšený a ako odmenu prichystal hostinu. Nie pre každého, len pre tých, čo sa na chvíľu stali hercami a aj z neho urobili divadelného režiséra. Koláče rozvoniavali. A nielen to! Na každého z nich čakal malý štamperlík alkoholu. Nie, piť sa v škole nemá. Učiteľ to vedel, lenže vzácna chvíľa je vzácna chvíľa, vtedy majú veci iný význam. A pitie, čo im symbolicky nalial do malých pohárikov, si ani on nemohol dopriať hocikedy. Francúzsky koňak! Alžbeta prvýkrát v živote ochutnala alkohol. Bol zvláštny. Nie zlý, ba dalo by sa povedať, že jej i chutil.
Nasledovala zábava, dedinská veselica pre všetkých Rákošanov, vyhrávali cigáni zo Slanca. Husle, cimbal, harmonika, Alžbeta mala rada tieto tancovačky, zvàtanie v rytme jej išlo dobre. Veľmi dobre. Ale jedného sa bála. Vôbec netúžila tancovať s Lacom, aj keď bol vynikajúcim tanečníkom, lepším ako iní. Nechcela ho, aby si všetci zasa so smiechom čosi nešuškali, nechcela s ním ani tancovať. No vedela, že Laco sa nikdy ani veľmi nepýta, vždy spraví svoje. Taký tvrdohlavec! Teraz sa ho však rozhodla odmietnuť. Určite! A aha ho, práve si k nej vykračoval.
„Smiem prosiť?“ nastavil rameno.
Len zamietavo odvrkla a tvrdo mu pozrela do očí. Krv sa mu vovalila do tváre, načisto očervenel. Potom, ako pred celou dedinou hral jej ženícha, ako jej na javisku vravel, že ju ľúbi a ľúbiť bude nadosmrti. A teraz? Teraz naň každý pozerá ako na hlupáka. Áno, určite si všimli, ako ním pohrdla. Urážka sa zmiešala s hnevom a vzápätí jeho dlaň pristála na jej líci. Alžbeta sa nezmohla ani na slovo. Až sa jej zahmlilo pred očami, veriac, že túto potupu neprežije. Chytila sa boľavé miesto a rýchlo utiekla. Znenávidela ho.
Divadelná sláva pominula a dedinčania sa ponorili do večne opakujúcej sa práce obyčajného dňa. Alžbetin vzťah k Lacovi sa nemenil, lenže ani Lacov k Alžbete. Oľutoval, ako ju potupil, ale tento pocit sa miesil so zlosťou, ako ním pohrdla ona. A do všetkého pulzujúco tåkol pocit, že bez nej nemôže žiť, hoc má iba dvanásť rokov. Bola to ako nekonečná hra. Ona ho vytrvalo odmietala, no Laco sa nikdy nevzdával.
Prešlo zopár rokov a on sa jej stratil z jej očí. Odišiel na vojnu. Smrť kosila vojakov na žatve smrti, nikto sa nemohol byť istý, či sa vráti. O to viac na ňu myslel, o to viac túžil, neprestával. Poštár prinášal do Rákoša listy častejšie ako inokedy. Najmä Alžbete. Zaplavovaná Lacovými vyznaniami, čo nevedel, či ju ešte niekedy uvidí, to boli chvíle, kedy sa nedalo neodpísať. Poštár prichádzal stále s väčším úsmevom, vraj nikomu neprichádzala taká kopa dopisov ako jej. Potom ju prekvapil malým balíčkom. Vraj namiesto dopisu. Napätá utiekla do izbice, zavrela sa, trasúcimi rukami to rozbalila. Až jej mráz prebehol chrbtom. Nemohla uveriť. V krabičke ležal krásny náhrdelník, náušnice a prstienok s jej vyrytým menom.
Nie, nemyslela, to len priamo z nej vhàklo - Bože, prečo? Má ma skutočne tak rád? Naozaj ju dojal . Spomenula na jeho tvár, oči, postavu, no nechcela si priznať, že jej naozaj chýba. Zvádzala vnútorný boj. Hrdosť proti hlasu srdca. Potom jej oči opäť skåzli na datček. Škoda, že sa s ním nebude môcť v kostole popýšiť. Mladým dievčatám ešte takéto ozdoby neslušia, aspoň tak to pán farár hovoril. Do kostola sa má chodiť jednoducho.
Od tej chvíle myslela Alžbeta na Laca viac než obvykle. Nahovárala si, že nie je zaľúbená, že len na neho trocha viac myslí. A čo keď sa jedného dňa objaví v dedine? Ako sa má zachovať? Hútala, hútala, necítila sa byť na to pripravená.
Prešiel čas, práve upratovala izbu, keď ktosi silno zabúšil na dvere.
„Pochválený buď Ježiš Kristus!“ pozdravil známy hlas. Áno, známy. Veľmi známy, hneď ho poznala.
„Naveky! Amen,“ prekvapene vyhàkol jej otec, lenže jeho ani hosťa nevidela, pretože oni stáli na chodbe.
„Poď ďalej Laco. Tak už si sa konečne vrátil? Čo ťa k nám privádza?“ pýtal sa, akoby nevedel, chcel ho trocha ponaťahovať, alebo počuť rovno, o čom si už celá dedina šepkala.
„Hej, už som naspäť,“ zašomral Laco, už nie tak hlasito, výrazne, lebo asi nie jej otca túžil prvého stretnúť. Alžbeta len susednej izbe ticho sedela, zmätená vlastnými citmi a nevediac, čo teraz. Nie, nevyjde stadiaľ, ani keby čo bolo. Ostane pekne tu, zavretá. Nechce ho vidieť, nemôže.
„Nuž, pán Drotár, prišiel som vám na pytačky,“ začal modrooký mládenec. Načúvajúcu Alžbetu akoby trafil blesk. Nemohla myslieť, zabudla dýchať.
„Fí, a kohože my ty chceš pýtať? Hádam nie Katku? Tá je už dávno pod čepcom,“zažartoval otec. Mal Laca rád, nevidel dôvod, prečo by sa mu nemal stať zaťom.
„Ja, prišiel som po vašu Alžbetku, či ma chce a či mi ju dáte. No a kdeže je?“ naťahoval krk, rád by prebehol celý dom. Lenže otec vedel, že jeho dcéra sama musí chcieť prísť.
„Alžbetka, nože, poď sem! Máš tu hosťa!“ zvolal. Lenže nikto sa neozval.
„Dlhšie som ju nevidel, asi musela niekam odísť,“ sklamane pokrčil ramenami, hoc trochu klamal, no dobrú náladu mu to nevzalo. Nakoniec ho usadil do kuchyne, zajedli si, vypili, žartovali, a keď Alžbeta stále neprichádzala, Laco sa pobral i domov.
Alžbetu zaliali slzy. Opäť precítila chaos vlastných citov, v ktorých sa nevyznala. Prstami si prešla po vlasoch, cítila sa taká malá, neistá, nikdy sa stým zatiaľ nezmierila, že príde čas, keď opustí rodičov a založí nový domov. Naviac s Lacom, ktorý bol aj milý, ale tak sa natískal, až ju to odrádzalo.
„Alžbeta, nebuď tvrdohlavá! Pozri, budeš sa mať dobre, i peňazí budeš mať dosť i láska ti nebude chýbať. A navyše Laco nie je zlý chlap, o deti sa tiež postará!“ pokúšal už po niekoľký krát prehovoriť svoju dcéru zúfalý otec.
„Pozri, on ťa má naozaj rád, veď už sedem rokov za tebou zabieha!“
„Otec!“ snažila sa odporovať Alžbeta, ale nevedela, čo povedať.
„A čo tie šperky a listy, hm? To si myslíš, že len tak? A povedz mi, ktorej toľko listov prichádzalo, ha?“ naliehal otec naďalej.
„Máš na to vek! Chceš ostať starou dievkou?“ pridala sa i Katka.
„Veď to by bola hanba! Taká pekná a súca a ty stále trucuješ! Vydáš sa a hotovo!“ vychàlila sestra, akoby ona rozhodovala.
S Alžbetou sa krútil celý svet. Myšlienky zmätene lietali hlavou, nedopovedané myšlienky. Hrdosť, ktorú zraňovalo, že ju nedostane, nepriznané tušenie, že by bol dobrý muž, istota, že ju miluje, potláčané priznanie, že aj on jej nie je vôbec ľahostajný.
„Dobre. Dobre. Tak teda dobre,“ prisvedčila so sklonenou hlavou, roztrasenými kolenami a kvapkami potu, čo jej od vzrušenia stekali z prameňov vlasov na spánkoch.
Svadba bola presne taká, aká má byť. Tušenie mnohých Rákošanov, že všetko je isté, len Alžbeta musí zo svojej hrdosti trochu ubrať, sa naplnilo. Jediná, čo nezdieľala toľkú nestriedmu veselosť, bola nevesta. Pri pochode k oltáru kropila dlažbu slzami, nemohla sa zdržať. Značilo to koniec jej slobody, voľnosti. Odteraz musí byť už jeho. Musí?
Alžbeta sa však stala Lacovou vernou manželkou. Spoločný život so všetkým, čo k tomu patrí, však poriadne ani nepoznala. Železničiar, čo sa viac upísal koľajniciam ako vlastnej chalupe. Vídavali sa len veľmi málo, dvakrát do týždňa. Keď konečne očakávali prvé dieťa, nešťastná Alžbeta potratila. Našťastie, ostatné im už Boh dožičil šťastné a zdravé. A postupne dožičil i Alžbete, aby sa netrápila a neskrývala lásku k Lacovi, čo stále rástla, pevnela.
No prvý jej vydaj bol naozaj oveľa krajší a zábavnejší. Ona mladucha zo školskej lavice a on natretý černidlom pána učiteľa ako cigán. Dodnes na to spomína. Lenže tú facku jej na tancovačke naozaj nemal dať. Ani tak okato zabiehať až ju to ponižovalo. Lenže keď on bol stále taký zaľúbený. Ako chlapec, mladý muž, zrelý muž, starnúci manžel, ktorý mal vždy v manželke svoju najsilnejšiu oporu.
*
Tento príspevok vznikol v rámci projektu "Rákoš - ľudia a ich príbehy" a na web bol uvedený v rámci projektu "Zachráňme staré príbehy pre budúcnosť", ktorý finančne podporili Karpatská nadácia a Košický samosprávny kraj.
|
|
