login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Černochovská Xénia

@ :: Poviedky ::     May 12 2009, 03:18 (UTC+0)

Dom na Cintorínskej ulici v Černochove, kde bývala Xénia

Miesto: Černochov, okres Trebišov
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková

       Volám sa Xénia. Xénia Kovácsová. Po prvom mužovi Tóthová a budem chvíľu spomínať. Ľudia to robia často. Lovia v pamäti a pripomínajú si časy, ktoré sa vryli do ich duší. Alebo sŕdc Ani neviem. Skôr by som povedala, že do mysle. Lebo srdce nespomína, iba bolí. A duša nespomína, iba túži. Nemám v hlave zmätok. Viem presne kam siahnuť, aby som našla hľadané obrázky a príhody, tváre ľudí; aby som aj vám pripomenula moje a ich pocity strachu i radosti, nespravodlivosti, poníženia, beznádeje i viery v to, že raz bude aj lepšie, krajšie, istejšie a bezpečnejšie.

       Do Černochova som sa dostala po prvej svetovej vojne. Prišla som zo Sibíri. Tam som sa zoznámila so svojim prvým manželom. Bolo to v čase vojny. Tej svetovej, čo už dnes nazývame prvá a prišiel tam ako vojak. Mala som dvadsaťpäť rokov a nikoho, koho by som uchovávala vo svojom srdci. Jánošovi som nerozumela skoro ani slovko, no jeho oči boli zázračné. Keď na mňa pozrel, nebolo treba rozprávať. Čítala som z jeho tváre, pier, dotykov a smiechu. Vedel sa krásne smiať. Tak od srdca. Uvoľnene, detsky naivne a slobodne. Pracovala som ako učiteľka základnej školy, no keď ma doviezol sem, do malej dedinky plnej mne neznámych ľudí, zvykov a reči, musela som sa chytiť iného remesla. Doma, teda v ďalekej Rusi som často chytala ryby, čítala knihy, plietla som si svetre a šila sukne. To posledné som mohla aj tu. Muž mi časom kúpil šijací stroj a ja som sa postupne zdokonalila. Vedela som ušiť nielen obliečky na posteľ a záclony, či obrusy, ale aj šaty pre ženy v dedine. Opravovala som deťom nohavice, šila sviatočné obleky, pestré lajblíky pre nevesty a naučila som sa aj vyšívať vzory, ktorými sa tu zvyčajne zdobilo sviatočné i obyčajné prestieranie.

       Začiatky boli ťažké. Ale kto môže povedať, že vhupol do nového sveta, nového vzťahu ľahko a bezstarostne? Aj ja, aj môj muž sme sa obracali, aby sme – nehovorím, že sme nemali čo do úst, to nie – no aby sme nielen žili zo dňa na deň, ale aj zveľaďovali svoje neveľké imanie. Políčko, domček, vinicu. Premklo ma obrovské šťastie, keď som ostala samodruhá. Obaja s mužom sme sa tešili na potomka. Chcela som, aby to bol syn. Pokračovateľ rodu, ktorého by som učila dejiny aj zemepis, počty a prírodovedu, a ktorý by mal oči a úsmev po otcovi. Boh ma vyslyšal. Narodil sa mi chlapec. Drobný, uplakaný, no krásny. Iba na chvíľu som ho zazrela, potom ho babica odniesla a zase som ho videla až v malej truhle. Zomrel krátko po narodení. Nemá význam pátrať po príčine. Také časy to vtedy boli. Moje dieťa nebolo ani prvé, ani posledné, čo sa s krikom prihlásilo o život, a v okamihu zamĺklo. Vrátilo dušu Bohu. Mužovi som potom porodila aj druhého syna a o rok na to dcéru. Vychovávali sme ich najlepšie, ako sme vedeli. V našom živote boli dobré aj zlé chvíle, no najhoršie bolo to, že nečakane vydýchol naposledy aj môj muž. Nikdy sa nesťažoval na bolesť, či chorobu, nebol slabý, ani bledý. Odišiel ticho, netrápil sa a netrápil ani mňa.

       Dobrý človek to bol. Rovnako ako aj môj druhý muž. Lebo žena sama neznamená nič. Nemá právo na svojej strane, ani pravdu si nevydobyje. Až keď má po svojom boku muža, vtedy je vypočutá, vtedy sa berie na zreteľ to, čo hovorí, aký má názor. Nikdy som nebola tvrdohlavá ani majetnícka, či panovačná. Žila som svoj život pokojne, v pokore pred Bohom a ctila som každého. Ale samota ma ubíjala. Aj som si myslela, že sa vrátim tam, odkiaľ som prišla. No boli to iba smutné myšlienky. Mala som dve deti. Bola som presvedčená o tom, že tu majú lepší život, tu je ich domov, nesmiem im vnútiť iný svet, po všetkých stránkach chudobnejší ako tento. Nehovoriac o jazyku. Ja som už vedela po maďarsky, dokonca som rozprávala tak, že mi všetci rozumeli. Hovorili mi, že som ešte mladá a potrebujem oporu. Niekoho, kto mi pomôže okolo detí a gazdovstva. Začal za mnou chodiť Béla, šikovný remeselník, čo sa rozumel všetkému. Vedel opraviť topánky, aj koleso na voze, zaplátať deravú strechu, zasadiť strom, zvládal práce vo vinici aj okolo statku. Bola som za neho vďačná osudu. Stala som sa jeho ženou a môj život mal odrazu nový zmysel. Bola som spokojná a šťastná. Chvíľu.

       Do konca tridsiatych rokov bol v dedine pokoj. Ten mala zaistiť aj domobrana. Zopár našich mužov s puškami nás malo ochrániť pred zlom. Nebyť toho, že niekoľko chlapov muselo narukovať, ani by sme o vojne nevedeli. Ale ona prišla. Vojna. Hrozné slovo, ešte desivejšia skutočnosť. Vrazila svoje dlhé, ostré, krvavé nechty do krajiny a rozkmásala všetko, čo jej prišlo do cesty. Správy o nej najskôr prinášali furmani, čo chodili do Sátoraljaújhelyu a tiež maďarskí žandári, čo sa občas v dedine ukázali. Nemali tu čo riešiť, ale Černochov patril v tých časoch k Maďarsku. Prišli, aby bolo jasné, že sú tu pánmi. Tak to šlo až do jesene štyridsiateho štvrtého roku. Bála som sa Nemcov, ktorí sa síce v Černochove neubytovali, ale v jednom z dvorov si už postavili poľnú kuchyňu. Mala som strach, i keď nám fyzicky neubližovali. Rozprávala som po maďarsky, ale môj ruský prízvuk bol ešte zreteľný a neustále som komolila niektoré slová. Okolo ich kuchyne sa v čase obeda a večere motalo veľa vojakov. Chodili sem na stravu aj tí z okolitých dedín. Keď kuchár varil, šírila sa dedinou príjemná vôňa. Všetko mali svoje. Od nás nič nevzali. Ešte aj polená pod pec dovážali na svojom nákladiaku. Inak tu bol iba kuchár, jeho pomocníci a stráž. Po zuby ozbrojení mladíci so samopalmi a helmami na hlavách.
       „Xénia, choď k Nemcom,“ pribehla raz Hermína, červená v tvári, lapajúca po dychu.
       „Prečo?“ šepla som, no od strachu sa mi potili dlane.
       „Rozdávajú jedlo. Čierny chlieb, čokoládu... margarín. Nepýtajú sa kto si a nič za to nechcú. Len uprednostňujú tých, čo majú malé deti.“
       Nešla som. Nechcela som pokúšať osud. No v duchu som im ďakovala. Za všetkých. Dokonca som si hovorila, že nech je ako je, neprestali byť ľuďmi. Napriek všadeprítomnej zlobe, zabíjaniu a nenávisti. Z diaľky sa ozývali výbuchy, no v dedine sa nestrieľalo. Vtedy ešte nie. Akoby sme boli malým ostrovčekom uprostred rozbúreného mora. Keď už sme počuli výbuchy častejšie a stále bližšie, keď boli jasne rozoznateľné aj prudké štekavé streľby z automatov, Nemci znervózneli. Ich nepokoj sa preniesol aj na nás. Vedeli sme, že sa blíži front, že sa tu bojuje. Jedného dňa v rýchlosti zbalili kuchyňu a opustili Černochov. Ľudia hovorili, že sa blíži koniec vojny. Že bude znovu pokoj a život sa vráti do normálnych koľají. Ibaže... Podvečer do dediny prišli iní vojaci. Rusi. Tiež mali samopaly a hľadali Nemcov.

       Náš dom stál uprostred dediny. Bol veľký, jeden z najväčších na ceste od kostola k cintorínu. Ktokoľvek, čo šiel z horného, či dolného konca, prešiel popred neho. V ten deň bola dedina ako vymretá. Každý čupel doma a čakal. Bola som ako na ihlách. Dúfala som, že Rusi prídu a odídu. Že sa tu ani nezastavia. Mýlila som sa. V tom nepokojnom podvečernom tichu ani psy neštekali. Mala som pocit, že sa zastavil čas. Všetko bolo stŕpnuté, nemé, iba naše city boli vybičované do nepríčetnosti. Odrazu som zvonku začula ženský plač a keď som vyšla pred dvere, uvidela som Erži. Bežala, potkýnajúc sa o vlastné nohy, rukami si utierala slzy z tváre. Mala na sebe dotrhané šaty, spod šatky, čo sa jej skĺzla temer až na plecia, jej vykúkali strapaté hnedé vlasy. Vybehla som pred ňu, no ona ma akoby nevidela. Dívala sa kamsi do diaľky a strašne plakala. Nebyť toho, že som ju chytila za plecia a silno držala, bola by ma odsotila.
       „Eržika, Erži,“ snažila som sa získať jej pozornosť, „čo sa stalo? Kam utekáš?“ Otvárala ústa ako ryba na suchu, no z jej hrdla sa nevydralo ani slovíčko. Iba kvílivo plakala. Takto plačú ženy, ktorým sa prihodilo to najhroznejšie... Už som sa nepýtala na nič. Zaviedla som ju k nám, v lavóre v kuchyni si umyla tvár a prezliekla som ju do svojich šiat. Dlhý čas som ju držala v náručí ako svoje dieťa. Bez slov som ju čičíkala a počúvala jej slzami prerývané rozprávanie.
       Do ich domu vtrhli štyria ruskí vojaci. Iba toľkí boli. Prieskumníci, vyzvedači, hliadka. Dvaja pritlačili samopalmi jej muža k stene a neustále sa ho pýtali na Nemcov, že kde sú a koľko ich je. Ostatní dvaja sa vrhli na Eržiku a zatiahli ju do prednej chyže. Nevedela pokračovať. Ani nebolo treba. Bolela som s ňou, no nepoddala som sa tomu pocitu. Na dôvažok povedala vetu: „To sú vaši! Takí sú?! Prečo?“
       Hanbila som sa. Naši. Dlhé roky – a to si uvedomujem až teraz – som myslela na ďalekú Sibír ako na kraj za Uralom, kde sú tajgy a stepi, husté lesy, široké rieky plné rýb, vlky a tučné medvede, sneh povyše kolien, mráz zachádzajúci až do kostí a kozáci. To je všetko. Nepripomínala som si ľudí. Všetko, čo som potrebovala, čo ma napĺňalo a robilo šťastnou, to som mala tu, v Černochove. Do tej chvíle som nedelila ľudí na našich a vašich. Zrazu som sa za našich hanbila. Za našich z môjho rodiska. Čosi sa vo mne zlomilo a prebudilo vzdor. Nevedela by som povedať proti čomu, komu, ale zrazu som sa cítila byť silná a odhodlaná na všetko. V prvom rade pomôcť tým, ktorí ma mali za seberovnú. Za svoju.

       Na ďalší deň, keď do dediny prišli Rusi na nákladných autách i koňoch, našli v domoch len starcov a starenky. V noci som obehla všetkých a varovala som ich pred vojakmi. Bola som rozrušená, ale presvedčivá. Ženy, dievčatá a deti som ukryla v našej pivnici, ktorá bola dosť veľká pre všetkých. Vykopali sme ju pod celým domom.
       Vojaci vykopli dvere na domoch a rabovali. Plienili. Kričali, kradli, ničili, priniesli strach, obavy a nenávisť. Vtrhli aj do nášho domu. Najskôr sa vrhli na môjho muža a pýtali sa, kde má svine a kravy, kone. Kutrali sa mi v skrini, hľadali jedlo a boli špinaví. Muž sa im snažil vysvetliť, že nie je statkár, ale remeselník. Nemá nič, čo by im dal. Rusom sa to nepáčilo. Kričali. Vrieskali. Strkali do neho... Vtedy som sa ozvala. Po rusky.
       „Ty si naša?“ Bolo zrejmé, že zneisteli. Možno sa aj zľakli.
       „Ako si sa sem dostala? Kto si?“ Ich otázky nemali konca – kraja. Nevysvetľovala som. Iba som opakovala: „ Som Ruska.“
       „Vojak? Prečo si tu?“ vyzvedali. V ich očiach sa zračila zvedavosť, no dovtedy namierené zbrane sklonili k zemi a dokonca sa mi zdalo, že o pár krokov ustúpili.
       „Ak neprestanete rabovať, poviem to vašim veliteľom!“ Vyhrážala som sa, i keď som mala pocit, že mi srdce vyskočí z hrude. Odišli. Uľavilo sa mi, lebo dole, v pivnici sedela desiatka vydesených žien s deťmi. Ak by ich našli...

       To, že som vedela po rusky, sa dozvedeli aj velitelia. Hneď dvaja sa ubytovali priamo u nás a ja som im robila tlmočníčku. Ostatní vojaci sa usalašili v ostatných domoch. Všade rabovali. Brali hrnčeky, periny, oblečenie, sošky aj kríže zo stien. Ale hlavne poživeň. Vykrútili krky hydine a piekli ju na ohni. Pozabíjali všetky svine. Odviedli kone, zapriahali ich do vozov. Ako šmahom ruky zmizli z komôr klobásy, z pivníc zemiaky. Aj ružence si pchali do vreciek. Spúšť, ktorú narobili, nemala obdoby. Celá dedina bola hore nohami. Na strechy nepadla ani jedna bomba, ale vyčíňanie vojakov bolo horšie.
       Keď sa ozvala prvá streľba, vybehla som na ulicu. Z neďalekého domu som počula krik ženy. Bola to sestra môjho nebohého prvého manžela. Stála na priedomí, rukami si držala hlavu a srdcervúco nariekala. Bola vystrašená a zmätená.
       „Čo sú to za ľudia? Zastrelili ho. Xenka, zastrelili!“ ziapala a padla na kolená.
       Vošla som do domu. Hneď vo dverách ležalo cez prah padnuté telo tetkinho syna Šándora. Krvavá mláka, vytekajúca spod hrude sa neustále zväčšovala. V skrehnutých prstoch držal pušku a nehýbal sa. Rusi vyčíňali ako obvykle. Starenka kričala, bránila svoj neveľký majetok. Na jej krik a lomoz pribehol Šándor, člen domobrany s puškou, aby urobil poriadok. Rusi si mysleli, že ich ide prepadnúť a zastrelili ho. Zavraždili. Zhlboka som sa nadýchla a pustila na vojakov spŕšku aj nevyberaných ruských viet. Kričala som, hnevala som sa, vykázala som ich z domu.
       Nálada v dedine bola strašná. Zabitie mladého chlapca rozdelilo dedinčanov a Rusov na dva nepriateľské tábory. Celý svet bojoval proti celému svetu. U nás hŕstka domácich z celého srdca nenávidela tých, ktorí nás mali oslobodiť od tyranov. No títo...
       „Prečo to dovolíte? Prečo nezasiahnete?“ pýtala som sa veliteľov. „Vaši vojaci sú ako havrany. Ako straky.“
       „Si hysterická,“ odvetili. „Vo vojne ľudia zomierajú. O tom to je. Bez boja a smrti nie je víťazstvo...“
       „Zbláznili ste sa? Vy bojujete s tými, čo sa vám nestavajú na odpor. Nie sme vaši nepriatelia! Beriete aj to posledné. Hentam, o dva domy nižšie ste žene so šiestimi deťmi vyrabovali všetko jedlo, zabili všetok statok!“
       „Ktorej žene? Žiadna tam nebola. Ani deti tam neboli. Kde sú vlastne ženy z Černochova?“ Zmĺkla som.
       „Počuješ? O akej žene hovoríš? Sú tu iba stareny a ty. Kde sú ostatné, ha?“
       „Čože ja viem? Možno sú v pivniciach.“
       „V ktorých? Prehľadali sme všetko.“
       „Nie v domoch! Vo vínnych pivniciach. Vo svahoch nad dedinou. Možno tam,“ odviedla som ich pozornosť.

       Uverili mi. Vidina žien schovaných v tufových pivniciach zmobilizovala všetkých vojakov. Odišli dopoludnia a vrátili sa druhý deň podvečer. Ťahali so sebou Miháľa, na ľavú nohu krívajúceho gazdu, ktorý ich tam musel odprevadiť. Vrátil sa po niekoľkých hodinách a rozprával. Opisoval, čo sa tam dialo. Rusi rozbili na pivniciach dvere. Najskôr hľadali ženy, no keď ich nenašli, ani nikoho iného, zamerali sa na sudy s vínom. Ochutnávali z každého. Najskôr mľaskajúc a prevaľujúc víno na jazykoch. Potom už len pili bez rozdielu suda a pivnice. Slopali. Keď už nevládali, strieľali do sudov samopalmi a veľa ich zničili. Spievali, rehotali sa, tancovali.
       Využila som ich neprítomnosť v dedine na to, aby som ženám a deťom doniesla do pivnice pod domom jedlo a teplé mlieko aj čaj. Áno, boli schované tam, kde by to Rusi najmenej čakali. Vo veľkej pivnici pod mojim domom, v ktorom bývali ruskí velitelia. Mnohé z nich sa chceli ísť pozrieť domov. Boli síce vystrašené, ale hnala ich zvedavosť a túžba. Veď odišli narýchlo, ani o statok sa nepostarali. Nemohla som im povedať, že sa o ten už nemajú čo obávať. Ani to, že ich domy sú vykradnuté, že im ostali iba štyri holé steny a vlastne aj holý život. Iba som ich tíšila a sľubovala, že ak ostanú na mieste, nič sa im nestane. Rusi tu predsa nebudú naveky. Musia však vydržať. Ešte pár dní...
       Pred večerom sa vrátili vojaci z pivníc. Všetci boli opití. Aj velitelia, čo u nás bývali. Strašne páchli a sotva stáli na nohách. Knísali sa zo strany na stranu a fajčili jednu cigaretu od druhej. Vzápätí sa ozval hukot lietadla a buchla bomba. Velitelia si popravili uniformy, dačo vzalo z batohov, čo ich mali pohodené pri lavici v kuchyni a vybehli na ulicu. Ja za nimi. Videlo sa mi, že v okamihu vytriezveli a bála som sa, že budú strieľať. Šla som za nimi, nech nie je terčom niekto z Černochova. Bomba padla za dedinu, pri Cserjekúte. Jeden z dôstojníkov sa predklonil, buchol o zem čímsi, čo držal v prstoch. Z ruky niečo odpálil. Ostré svetlo v tvare úzkeho lúča vyletelo vysoko k oblohe a ožiarilo celú dedinu. Dívala som sa na to s otvorenými ústami a nerozumela som.
       „Uvidia nás. To chcete?“ desila som sa.
       „Neboj sa, ďévuška, neboj sa,“ škeril sa na mňa. „Je to naše lietadlo. Ruské. Vyháňa Nemcov.“
       „Tu žiadni nie sú. Načo tá bomba? A čo to svetlo, čo ste urobili?“
       „Nemci sú všade! Pamätaj si. Ty ich nevidíš, ale sú tu! Treba ich hnať svinským krokom tam, odkiaľ priliezli... To svetlo je svetlica. Dávam pilotovi vedieť, že tu sme my. Rusi. Ako on, ako ty. Tu nemá bombardovať. Má letieť ďalej.“
       „Svetlica?“
       „Hej. Vieš ako ju voláme? Stalinova sviečka. Tak.“

       Rusi sa zdržali v dedine asi dva týždne. Videla som, ako sa správali, ako vyzerali, čo robili. Naučili ma nenávidieť a neplakať. Vzdorovať, kričať, nadávať. Klamať, tajiť, chrániť všetko a všetkých napriek tomu, že v ich žilách kolovala ruská krv rovnaká tej mojej. Uvedomila som si, že prostredie a okolnosti menia človeka viac, než som dovtedy bola ochotná pripustiť. Vždy som verila, že čo človeku vštepia do mysle v mladosti, to tam ostane a bude ho sprevádzať vždy a všade. Že je to základ, na ktorom sa dá stavať. Pevný základ. Nemenný.
       Po dvoch týždňoch vyčíňania ruských vojakov v Černochove sa v polovici decembra na príkaz dôstojníkov začali baliť, ukladali svoje aj ulúpené veci na autá a vozy. Nevedela som sa dočkať až odídu. Netrpezlivo som prešľapovala na dvore a rátala minúty. Modlila som sa a v duchu som ich hnala preč. Už bolo všetko naložené. Stačilo nasadnúť a vyraziť. Lenže oni vzali samopaly na plecia a išli z domu do domu. Brali so sebou všetkých chlapov. Vraj na „maľenkuju rabótu“. Tvrdili, že budú opravovať most v Strede nad Bodrogom. V dedine ostali iba starci, ženy a deti. Muži sa síce vrátili o tri dni domov, ale štrnásť z nich sa už nevrátilo nikdy.

       Vraví sa, že spomienky sú buď pekné alebo škaredé. Súhlasím, sú také, lebo tie neutrálne nemáme dôvod uchovávať a pripomínať si. Pamätáme si príhody, ktoré zasiahli do nášho života tak silne, že nás zmenili. Obohatili naše city a pocity. Nie vždy kladným spôsobom.
       Spomínala som. Snažila som sa nevynechať nič dôležité z príbehu, ktorý uchovám v pamäti naveky.


°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°


Poznámky autora:

Obec Černochov bola oslobodená bez jediného výstrelu, na jej území k priamym bojom nedošlo. Napriek tomu má dedina veľký počet civilných obetí. Štrnásti muži, ktorí sa z opravy mosta v Strede nad Bodrogom nevrátili, boli z neznámych príčin odvlečení do pracovného tábora v Rusku. Ich rodiny po niekoľkých desaťročiach finančne „odškodnili“. V roku 1968, keď sa trochu uvoľnila spoločenská situácia v štáte, na ich počesť postavili obyvatelia Černochova pamätník, ktorý sa nachádza pri miestnom cintoríne. I tak si nemohli dovoliť nechať vyhotoviť nápis, že toto je pamiatka na civilných obyvateľov odvlečených Rusmi. V maďarskom jazyku tam teda stojí: „Na pamiatku obetiam druhej svetovej vojny“.

Dom Xénie Kovácsovej stále stojí na Cintorínskej ulici v Černochove, vidíte ho aj na priloženej fotografii.






***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Vínna cesta – štart, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.






čitateľov: 3593