login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Šándorov kríž

@ :: Poviedky ::     May 10 2009, 15:09 (UTC+0)

Na černochovskom cintoríne

Miesto: Černochov, okres Trebišov
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       So Šándorom bol vždy kríž. No pre Bélu, ako údajne jeho najlepšieho kamaráta, bol človekom hodným obdivu. Nie pretože by bol Šándor múdry a svojimi radami dokázal povzniesť Černochov nad ostatné tokajské obce. To ani náhodou. Ani preto, že by bol mimoriadne pracovitý a mohol ostatným slúžiť ako vzor. Vlastne, poriadne robiť ho ani nikto nikdy nevidel. Vždy len fígle, žarty, ale také až boli všetci na rozpakoch, či sa majú smiať alebo chytať za hlavu. Akoby v ňom ostala duša desaťročného chlapca, i keď mal vekom už raz toľko. Šándor sa jednoducho stal človekom, o ktorom sa veľa hovorilo. Takým, ktorého si bolo možné len zamilovať alebo nenávidieť, nič medzi tým. Jeho zloprajníci vraveli, že je to hlava vymetená. On však len mnohé veci videl inak ako ostatní. Čo by to bol za deň, kedy by sa ľudia nesmiali? A čo by to bol za život, v ktorom by nevyskúšal všetko, čo sa vyskúšať dá?
       Len Béla ho bral ako navonok hlučného a zábavného chlapíka, ktorý však týmto iba zakrýva svoju plachosť a nedostatok sebadôvery. Istotne neveril, žeby ho ľudia mohli medzi seba prijať aj bez toho, aby sa robil takým pojašencom. A plachý bol najmä pred dievkami. Nakoniec – dvadsaťročný parobok, čo ešte nikdy nemal frajerku? To hovorí samé za seba...

       „Hermi, je to pravda, že Šándor nechodí ku vám kvôli Bélovi, ale kvôli tebe?“ spustila na priadkach Žuža, najväčšia jazyčnica v Čenochove, keď všetky dievky sedeli v jednej chyži aj s kolovrátkami a usilovne si slinili prsty, aby z konopnej priadze napriadli nite. Izbu malého domu ožaroval len mihotavý svit petrolejky, vonku vládla noc a treskúca decembrová zima. Okrem dievok tam prišli aj parobkovia, mladí a slobodní chlapci, akože len tak, aby zabili čas, keď vinice i polia ležia pod snehom a nebolo inej roboty. V skutočnosti však došli práve kvôli dievčatám.
       „Šándor a ja? Si rozum potratila? To by už len bolo! Raz, keď k nám vošiel do dvora, vybehol na neho Cézar. Teda náš pes. A viete, čo urobil Šándor? Rozbrechal sa! Tak nahlas, až sa Cézar preľakol a ušiel do búdy. Nikdy tak pred nikým neurobil, však je to ostrý pes, no nie?“ pozrela Hermi na svojho brata Bélu a ten len mlčky prikývol. „Ešte som vravela, že Šándor, však ťa Cézar mohol pohrýzť! A viete čo mi na to povedal? Vraj šťastie, že pes utiekol, lebo sa ho už chystal pohrýzť on. Teda Šándor Cézara!“
       Dievky sa smiali, ktorýsi z mládencov si plesol po čele, len Béla sa dal na Šándorovu obranu: „Hej, lenže odvtedy mu Cézar dá pokoj. On je taký, že každého chce len vyhnať z dvora, ak treba, aj sa zahryzne. Však minule tak vybehol i na richtára. Ale keď príde Šándor, utečie až do záhrady.“
       „Ale Béla, Béla!“ usmiala sa zoširoka Žuža a pozrela mu do očí tak, až ho hrialo okolo srdca. Darmo mala podrezaný jazyk, vždy sa mu páčila. „To je pekné, že tu naoko chrániš sestru, ale povedz. Nebolo by pekné, keby ti bol Šándor švagrom? A keby tvoji synovci boli rovnakí ako on? To by bolo veselo!“
       Smiech. Ten sa ozval, zaplavil celú chyžu, nesmial sa len Béla, lebo nechcel vrhnúť ani tieň podozrenia, že Žuža má vlastne pravdu. Že Šándor naozaj pozerá na jeho sestru ako na svätý obrázok, ale potom vyvádza, akoby bol nedorobený. A Žuža povzbudená tým, ako všetkých baví, ešte pokračovala: „I tak zahováraš, Béla, zahováraš! Keď sme si na Ondreja robili hody a každý mal dačo doniesť, my kukuricu a parobkovia víno alebo mäso, čo priniesol Šándor? Zajaca! A komu ho dal, či ho nepripraví? Tvojej sestre. To isto nie len tak.“
       Hermi na chvíľu sklonila hlavu a prestala priasť niť. Akoby rozmýšľala, či povedať či nie, ale nakoniec sa rozhodla: „Teda, keď len toľko vám prekáža, tak hej, doniesol ho mne. Aby mal o čom rozprávať. A viete prečo? Lebo toho zajaca ukradol u nás! Cézar sa ho už bojí, tak prišiel do dvora, vzal nám zajaca a dal mi ho na paprikáš, akoby bol jeho. Ale povedal nám to až na druhý deň. Dobre sa pritom rehotal!“
       Posmešné poznámky, čo zaplavili izbu, prerušilo otvorenie dverí. Šándor, o ktorom bola práve reč, vstúpil do izby a vyzeral rozrušený. Rukou si rýchlo prehrnul vlasy, aby z nich striasol sneh a očami prebehol po všetkých prítomných.
       „My o vlku a vlk za dverami,“ zdvihla obočie Žuža, ale Šándorov výzor dával znať, že sa voľačo stalo a nie je čas na žarty. I keď mu zvyčajne nikto nič neveril, pohľad jeho očí hovoril za všetko. Bol v ňom des.
       „Už to začalo, začalo!“ jachtal, prešľapoval z nohy na nohu, hlas sa mu chvel.
       „A čo?“ spýtal sa ktosi, ale Šándor si ho nevšímal. Zrak zabodol do tej, kde ho najviac ťahalo srdce a postavil sa vedľa nej.
       „Hermi, mám nedobrú správu. Lucie je až zajtra, vtedy majú bosorky najväčšiu moc a skúšajú ju na ľuďoch kadejakými spôsobmi. Ale tento rok to prišlo skôr. Videl som svetlo. Žeravú guľu, čo priletela rovno nad váš dom. Potom zmizla, len voľačo čierne, presne som nevidel čo, azda dajaká žena, možno rovno bosorka z nej vletela ku vám do záhrady.“
       „A ty si prišiel, aby si sa jej ponúkol, že keď pôjde domov, tak ju odprevadíš, čo?“ pokrútila hlavou Žuža. „Ale s takými straškami tu nepochodíš. To si si mal na svoje bu-bu-bú nájsť nejakých katolíkov, nie kalvínov. Preto v Černochove na bosorky nikto neverí, rozumieš? Nikto!“
       „No,“ zamrvil sa Šándor, „keby si videla to čo ja, bolo by ti jedno, aký tu máme kostol. To s tým nemá nič spoločné!“
       Bolo úplne jasné, že svoj cieľ nedosiahol a nikoho nevyľakal. Darmo hovoril, ako sa to svetlo vznášalo, darmo znova opakoval, že najskôr ho videl nad Pilišom, nad tým vrchom, čo sa tu čnie, a že letelo ticho, ale žiarilo ako malé slnko, ostatní sa z toho len smiali. A Hermi sa len krčila, striedavo usmiala, zvážnela a zasa sa usmiala. Cítila sa neisto, bola by radšej, keby si Šándor voľakde ticho sadol a mlčal.
       „Takže vy mi neveríte, čo? Myslíte si, že si vymýšľam? No dobre, dobre teda! Pôjdem von a skúsim tú bosorku nájsť! Ale potom nekričte o ratu, keď ju tu dotiahnem za vlasy, aby som vám ju ukázal! Príde mi niekto pomôcť?“ opäť pozrel na Hermi, ale tá sklonila zrak k zemi. „Nikto? Ani ty, Béla?“ pozrel teraz na jej brata.
       „Vieš čo? Šándor, radšej poďme,“ chytil ho jednou rukou Béla okolo ramena a takto vyšli z kúdeľnej izby. Len čo zabuchli dvere, zvnútra sa zasa ozval spontánny rehot.

       „Ozaj si dačo videl?“ spýtal sa Béla, keď už vyšli na ulicu a studený vietor im vmietal snehové vločky do tváre. Noc bola čierna, obloha zamračená, nesvietila ani hviezda.
       „Nó....“ zatiahol Šándor, „nevidel.“
       „A načo si ma volal von? Prečo sme radšej neostali vo vnútri? Čo teraz? Budeme sa prechádzať, alebo stavať snehuliaka? Tam sú všetky dievky, tam je naše miesto!“
       „Hej, možno máš pravdu, ale ja mám nápad.“
       „Nápad?“ Béla sa zatváril rozpačito. Toto jedno jediné slovo zo Šándorových úst bolo vždy znamením zábavy alebo budúcej pohromy.
       „Preto som ťa zavolal. Musíš mi pomôcť,“ Šándor začal takmer šepkať a naklonil sa k Bélovi celkom blízko, aby ich nebodaj niekto nezačul. Pomaly, slovo po slovíčku, akoby počas toho rozmýšľal, ako to čo najlepšie urobiť, mu vyjavil celý plán. Jednoduchý, lebo jednoduché plány bývajú vždy najlepšie. Šándorove naviac neopakovateľné.
       Béla počúval najskôr trochu nazlostene, nechcelo sa mu tu mrznúť, ale časom sa mu tvár rozjasňovala. Najmä keď Šándor hovoril, ako natiahnu dlhý drôt ponad celú ulicu, teda aspoň toľko, aký dlhý drôt zoženú, a nastavia ho tak, aby mal jeden koniec vyššie, druhý nižšie. A keď pôjdu mládenci odprevadiť dievky z priadok, zavesia na drôt rozsvietenú petrolejku a pustia ju dole tak, aby vyzerala ako ozajstné lietajúce svetlo. Že celá dedina sa vyľaká, nebudú sa z neho viac smiať, ba práve naopak. Každý bude rozprávať, že Šándor videl to svetelné čudo ako prvý, len mu nikto neveril. A tiež, že iba Šándor a Béla mali tú odvahu, aby sa vybrali v noci bosorku odohnať. Stanú sa hrdinami. Béla tie slová o hrdinstve bral síce len tak, že je to viac kamarátov sen a možno všetko dopadne inak, ale súhlasil. Prečo nie.
       Trvalo hodný čas, kým drôt priniesli, tentoraz ani Šándor nemusel kradnúť. Béla vedel, kde má jeho otec celý drôtený kotúč, čo chcel použiť až na jar vo viniciach. Potom liezli na stromy, vymeriavali dráhu dole cestou od kostola až po kúdeľnú izbu. Takto petrolejku spustia, bude vyzerať, že letí vzduchom. Zmrznutými prstami rozmotávali drôt a keď bolo už všetko hotové, nastalo nové, dlhé, skoro nekonečné čakanie, kým priadky skončia a mladí sa poberú z chalupy domov. Už sa mohlo blížiť k polnoci, keď sa na dome otvorili dvere všetci začali vychádzať. Nedalo sa presne rozoznať, kto je kto, naviac, chceli ešte počkať, kým vyjdú až na ulicu. Šándor, sediac na strome, kde bol priviazaný horný koniec drôtu, už mal zapálenú petrolejku, len clonil jej svetlo kabátom. A Béla zasa na druhom strome v dolnej časti ulice, kde drôt končil, čakal kým Šándor všetko spustí, aby až k nemu petrolejka dorazí, mohol ju hneď sfúknuť a ukryť. Práve nadišla očakávaná chvíľa. Dievky sa pomaly začali rozchádzať každá na svoju stranu, väčšinu z nich sprevádzali ich frajeri.
       „A čo je tam? Aha!“ zaznel preľaknutý hlas, zdalo sa, že to bola práve Hermi, keď sa nad ulicou začalo vznášať svetlo. Len si to ostatní uvedomili, bola to kratučká chvíľka, v ktorej sa spojili spomienky na Šándorove rozrušené správanie i to, že sa blíži skutočne Lucia, dievky spustili krik, ba priam začali jačať. Niektoré samé skočili mládencom do náručia, iné sa rozutekali kdekade, ba ani medzi mladými mužmi sa nenašiel žiaden hrdina, čo by sa rozbehol proti onomu čudu, aby všetkých ochránil. Svetlo stále letelo nad ulicou, jeho žiara prepichovala nočnú čerň a nikomu nenapadlo, čo sa v skutočnosti deje. Ale len do chvíle, kým nedošlo na koniec drôtu. Tam už čakal pripravený Béla, ale stalo sa, s čím nikto nepočítal. Petrolejku síce zachytil, ale osvietila ho natoľko, že ho uvideli.
       „To si ty? Béla, si to ty?“ Hermi kričala neveriacky, o chvíľu sa pridali všetci, čo ešte nestačili utiecť ďaleko.
       „Hej, on to je, on! Vidíte ho? Taký istý je ako Šándor! Jedna banda!“ zvolala aj Žuža a Béla by sa v tej chvíli najradšej prepadol pod zem. Práve ona! Cítil sa ako hlúpe decko, čo načapali kradnúť hrozno. Mal pocit, že tú hanbu neprežije. Niektorí sa smiali, len si vydýchli a išli ďalej, nestál im ani za toľko, aby sa mu lepšie prizreli. Ale zo desať dievok a parobkov prišlo rovno pod strom, ukazovali naň prstom, smiali sa mu. Už nevedel, kto hodil snehovú guľu ako prvý, ale o chvíľu naň lietali zo všetkých strán. Zasiahli do chrbta, do hlavy, ba párkrát aj do tváre. A on sa mlčky chúlil v korune medzi konármi, len zažmúril oči a prial si, nech sa mu to všetko iba zdá.
       „Nechajte ho tak, to ja som...“ ozval sa odrazu z tmy hlas, z hornej časti ulice prichádzal ktosi, jasne, kto iný ako Šándor.
       „A to ma ani veľmi neprekvapuje,“ pokrútila Hermi hlavou, chcela ešte čosi povedať, ale Šándor bol rýchlejší.
       „Chceli sme vás vyľakať, lebo aj Béla tak hovoril, že ani on ani ja na bosorky neveríme. Ani na duchov, na zjavenia, na čary, na žiadne také oné, čo ste mysleli že hej.“
       „Čože? Tomu poslednému som vôbec nerozumela,“ pozrela naň Žuža, keď už Šándor zastal tesne pri nich a pohľadom skúšal uhádnuť, nakoľko sa naň zlostia.
       „Tak chcem povedať, že ste nemali pravdu, akože keď ste hovorili, že my hej ale vy sa nebojíte bosoriek. A to je práve to, čo sme chceli skúsiť. Preto sme urobili ten žart, aby sme videli, kto sa tu naozaj bojí. A vy? Len ste jačali, utekali kdekade, skákali si do náručí a možno i spytovali svedomie, že už vám je amen! Cha! Alebo ste sa báli, keď ste vrieskali ako deti a teraz mi ešte aj hádžete do kamaráta sneh?“
       „Béla, to si si teda našiel kamaráta, to je teda sláva,“ uškrnula sa Žuža. Napriek tme Béla cítil jej pohľad, rád by zišiel dolu a povedal jej, že sa vlastne nechal nahovoriť, je mu to ľúto. Urobil by čokoľvek, nech je už len k nemu milá. Čokoľvek, lenže miesto miloty zas očakával spŕšku jej ostrých slov.
       „Každý by sa zľakol,“ pokrčila Hermi ramenami, ale Šándor to vzal ako výzvu. Ako inak, opäť mu napadlo niečo bláznivé.
       „Teda, mňa by ste čímsi takým nedostali. Béla, ty hybaj dolu, ukážeme im, že my sa ničoho nebojíme! Teraz môže byť tak asi polnoc, nie?“ otočil sa k Žuže. „Tak teda, aby ste videli, že hovorím pravdu, zájdeme k starému katolíckemu cintorínu, k tomu, kde inak už nikto nechodí a spoločne s Bélom donesieme kríž! Chce sa ku nám niekto pridať?“
       Mladí zmĺkli, neboli si istí, či to myslí ozaj vážne. Alebo či Šándor vôbec myslí, keď trúsi také reči.
       „Ja nejdem,“ ozval sa len Béla, ako už zliezol zo stromu na zem.
       „Rozumná reč. Ideme domov?“ Hermi naň pozrela, ale Šándor sa nedal.
       „Keď nejdete, tak vyčkajte! Uvidíte. Počkajte tu, dobre?“ chcel sa ešte raz uistiť a rozbehol sa dolu ulicou až tam, kde stoja posledné domy.
       „Myslíte, že to ozaj? Že ide na cintorín a prinesie kríž, alebo nás tu nechá čakať a ráno sa bude smiať, ako s nami zasa vybabral?“ Hermi si nebola na istom.
       „No, počkáme trochu a uvidíme. Alebo, Béla, ideš za ním?“ otočila sa naň Žuža, ale Béla len znova zakýval hlavou, že nie, nejde.

       Prešiel dlhý čas, možno i polhodina. Inokedy by sa to vlastne ani nezdalo až tak dlho, ale tma, vietor, padajúci sneh a mráz robili svoje. Petrolejka vydávala jediné svetlo, ktoré bolo isto vidieť i z diaľky, v domoch už dávno pozhasínali všetky okná. Nikomu nebolo veľmi do reči. Vtip je vtip, ale predsa len – ísť o polnoci vziať z cintorína kríž? Ktosi už aj nesmelo navrhol, že by bolo hádam dobré zájsť za Šándorom a pozrieť sa, čo je s ním, ale Žuža ho zahriakla, že nie, radšej si na neho pekne počkajú. Tak čakali a dočkali sa.
       Z dolného konca ulice, čo ústi pri cintoríne, práve odtiaľ sa ozývali zvuky, ale nie obyčajné. Boli to ťažké stony, akoby vyliezali z hrdla človeka, ktorý trpí. Všetci ostali na vážkach, či nejde len o ďalší žart, ale o chvíľu uvideli niečo, čo nikto nečakal. Šándor oproti nim kráčal, no len čo zbadali jeho obrysy, zdal sa im akýsi väčší, omnoho vyšší ako obyčajne. A bodaj by nie! Aj Béla neveriacky prehltol nasucho, keď ho uvidel, ako k nim kráča s krížom. A nie s hocijakým! Nevedno, ako ho vytiahol zo zeme, ale niesol kríž najväčší, ten hlavný cintorínsky, ozrutný, drevený, čo stál pri plote a kde katolíci, kým ešte v Černochove žili, pálili sviečky za všetky duše. I keď Béla túto myšlienku ihneď zavrhol, Šándor v tej chvíli vyzeral ako Kristus, čo si vlečie svoj kríž na Golgotu.
       „To si asi trochu prehnal, nie?“ Hermi, čo inak nezvykla byť taká ostrá, vhodila prekvapenému Šándorovi výčitku do tváre.
       Ten sa však čudoval a ako vždy, aj teraz mal svoje vysvetlenie, nad ktorým sa musel každý zamyslieť. Len došiel k nim, lapajúc po dychu hneď spustil: „Prehnal? Čo som prehnal? Mŕtvemu som mal vziať kríž? Len pri tomto žiaden hrob nebol. Ibaže je väčší a ťažký. Oveľa ťažší, ako som myslel. Už som ani neveril, že na ešte budete čakať.. No čo, vidíte ma, tak mám svoju krížovú cestu za sebou a teraz ho odnesiem naspäť. Vyprevadíte ma niekto?“
       „Šándor, teda, nehnevaj sa, ale toto je už naozaj na pováženie. Myslíš si, že teraz niekto s tebou pôjde? Kríž si tu doniesol, tak si ho aj odnes!“ rozhodla Žuža za všetkých, ale Šándor sa nedal.
       „A ty si ešte stále myslíš, že ja sa bojím bosoriek, alebo čohokoľvek iného? Dobre si pamätám, čo si mi hovorila v kúdeľnej chyži, tiež som ťa videl, ako si kričala na ratu, keď sme pustili tú petrolejku. Tak mi povedz, bojíš sa tam so mnou ísť?“
       „Nikam nejdem!“
       „A ty, Hermi?“ obrátil Šándor teraz trochu plaché oči na Bélovu sestru.
       „Nejdem ani ja,“ ticho hlesla.
       Nepridal sa nikto. Naopak, všetci sa odrazu rozišli na všetky strany, ostal tu len Šándor s krížom a Béla.
       „No, keď je ťažký, pomôžem ti. A ten drôt odmotáme až zajtra ráno. Možno už na ňom budú cencúle, alebo aspoň inovať, ale mne sa už na ten strom nechce,“ navrhol Béla a Šándor súhlasil. Spoločne potom vláčili kríž naspäť ku cintorínu, spoločne ho zasunuli naspäť do jamy, odkiaľ ho musel predtým Šándor vykývať s poriadnou dávkou sily a spoločne išli aj domov. Ako kamaráti. Kým kráčali hore a zhovárali sa o všeličom, mysleli obaja na to isté. Na to, ako by sa ich život zmenil, keby už spoznali teplý dotyk ženských dlaní, nehu, akou dokážu obdarovať dievky svojich vyvolených, slasť, čo preniká celým telom pri náruživom bozku, radosť, ktorá by ich napĺňala pri každom stretnutí, objatí, úsmeve, pohľade, pri všetkom, čo im tak veľmi chýbalo, ale nevedeli si k tomu nájsť cestu. Šándor myslel na Hermi, Béla na Žužu.
       „Čo urobíme na zajtra? Je predsa Lucie, nenecháme to len tak, nie?“ spýtal sa Šándor.
       „Tak niečo vymysli a ja sa pridám,“ rozhodol Béla bez toho, aby mal kamarátovi odvahu povedať, že cesta k dievkam sa dá nájsť asi aj inak...


¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°


Poznámky autora:

V poviedke sa spomína, že bosorkami je potrebné strašiť rímsko-katolíkov, pretože kalvíni na ne neveria. Tento názor prevláda v obci ale i v okolitých kalvínskych obciach dodnes. Jediným kostolom v Černochove je kalvínsky, ktorý je zapísaný na zozname kultúrnych pamiatok. Bol postavený v roku 1793 a vyznačuje sa klasicistickým slohom.

Na mieste, kde stál v minulosti cintorínsky kríž, sa dnes nachádza pomník obetiam vojny. Spomínaný kríž už neexistuje.

Spomínaný vrch Piliš sa nachádza pri obci Bara, časti Veľká Bara. Jeho nadmorská výška je 280 metrov a poskytuje výhľad do širokého okolia. Na svahoch vrchu sa nachádza 20,08 hektárov tokajských viníc. V minulosti boli svahy prevŕtané podzemnými pivnicami, ale tie už zanikli. Údajne ich zničili niekdajšie Štátne majetky, ktoré v poľnohospodárstve používali agresívne umelé hnojové. Tie rozpúšťali tufovú zeminu, takže sa začali rútiť pivničné klenby.






***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Vínna cesta – štart, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.





čitateľov: 5663