login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Búrka za búrkou

@ :: Poviedky ::     May 10 2009, 15:09 (UTC+0)

Grécko-katolícky kostol, ktorý sa v poviedke spomína, bol postavený v roku 1828.

Miesto: Veľká Tŕňa, okres Trebišov
Čas: leto1953
Autor: Ľubica Andrásiová, Anna Domaniková

       Vo Veľkej Tŕni stála škola oproti gréckokatolíckemu kostolu. Železnou rukou a ohybnou trstenicou v nej vládol vážený pán učiteľ Balog, ktorý sa tu prisťahoval z Novosadu ešte pred vojnou. Oženil sa, splodil štyri deti a bol známy svojou prísnosťou, ktorá však nebola len taká samá od seba. V skutočnosti mal dobré srdce a prísnosť uplatňoval ako cestu k spravodlivosti. Aspoň tak, ako ju vnímal on. Vysoký muž s hustými tmavými vlasmi sčesaným dozadu vzbudzoval aj medzi dospelými rešpekt a vlastne i tak trochu strach. Je pravda, deti mal rád. Aj svoje vlastné, aj žiakov. No všetky sa ho báli a súčasne milovali. Vedeli, že nech učiteľ urobí čokoľvek, je to pre ich dobro. Nerobil medzi nimi rozdiely. Ak bolo treba, pochválil a pohladkal. Tiež ich častoval trstenicou po holom zadku za neplechy, o ktoré núdza nebola. Boli to deti. Šantivé, bezstarostné, ešte nemysliace na následky svojho konania. Svojho učiteľa mali radi, lebo cítili, že všetko čo robí, je pre ich dobro. Že jeho dôslednosť, prísnosť a pevná viera v Boha má byť pre nich vzorom ako v dospelosti žiť, aby boli poriadni a čestní ľudia. Vštepoval im vedomosti a zručnosti, ktoré tvorili základ, od ktorého sa mohol odvíjať ich ďalší život. No zatiaľ boli desaťročné, roztopašné decká s vlastným svetom, ktorý spoznávali krok za krokom na vlastných chybách a ochutnávali na vlastnej koži.
       „Keby len Boďa bola chlapec!“ Pomyslel si Števko a ustarostene sa škrabkal na hlave, ešte viac strapatiac neposlušné vlasy. Sedel vo vŕzgajúcej školskej lavici, opierajúc sa bradou o pravú päsť a zamyslene sa díval pred seba. Snažil sa tváriť sústredene, ale jeho myseľ bola zaujatá iným ako počtami. Oveľa, oveľa dôležitejšími vecami než tými, čo pán učiteľ práve vysvetľoval pred katedrou. Akokoľvek sa Števko snažil, číslam nerozumel. Nazdal sa, že jednoducho na ne v hlave nemá miesto. Ani teraz, ani nikdy predtým. Jeho dlane už preto zopárkrát okúsili ako štípe trstenica. Páli potvora! I dnes sa mu číslice na čiernej tabuli rozmazali pred očami. Prestal sa o ne zaujímať a rozdumoval, prečo je hlúpe kamarátiť sa s dievčaťom. Vyriešiť takú vec je predsa oveľa vážnejšie ako pochopiť nezrozumiteľné čmáranice. Nič ho nedonútilo dávať pozor. Myslel na kamarátov – chlapcov a na ich posmešky za to, že je dievčenský pupok. Hneval sa. Veď Boďa, i keď je dievča, vie vyliezť na strom ako ktorýkoľvek iný chlapčisko v ich veku. Aj keď má vlasy spletené do vrkoča hrubého ako povraz a nosí sukne, vie utekať tak rýchlo, že ju nepredbehol ani Ďuro, učiteľov najmladší syn. A jeho nožiská boli veru riadne dlhé. Dokonca v pľuvaní prekonala aj Miža, toho ryšavého krpca s medzierkou medzi zubami. Stále sa naparoval, že dopľuje najďalej, no Boďa bola lepšia. Napriek tomu bolo hanbou sa s ňou kamarátiť. Chlapci k chlapcom, dievčatá k dievčatám – tak to patrilo k ich veku. Števko dumal, čo by mal urobiť, aby s ňou mohol byť a súčasne nestratil pozornosť ostatných kamarátov. Mračil čelo a kolená sa mu kývali pod lavicou, akoby cválal na koni. Na tento problém zatiaľ nemal riešenie. Náhle sa strhol. Na otvorenú písanku mu padol tieň a Števko sa zľakol, že pri ňom stojí pán učiteľ. Počul švih trstenice a silno stisol zuby aj viečka. No nič sa nedialo. Otvoril oči. To sa len slniečko posunulo o kúsok ďalej za kostolnú vežu, preto tá hra svetla. Pocítil úľavu. Určite by ho inak neminul trest zato, že nedával pozor.

       Koniec hodiny! Konečne! Školský zvonec rozjasnil tváre detí. Len čo učiteľ za sebou dôstojne zatvoril dvere, premenila sa tichá trieda na úľ. Vrava, krik a smiech sa rozliehali medzi jej múrmi.
       „Hej Boďa! Ukáž, či je tvoj vrkoč naozajstný a nie upletený z konského chvosta!“ vykríkol na celú triedu Mižo a súčasne natiahol ruky. Schytil Boďu za vlasy a z celej sily potiahol.
       „Ty hlupák!“ zvriesklo dievča. „Veď ja ti to vrátim!“ vyskočila na rovné nohy ako líštička a vrhla sa na Miža, akoby bol zajac. Podarilo sa jej schmatnúť ho za vlasy.
       Mižo zajačal. Rýchlo sa postavil, že ju vykváka znova, ale dievčatko sa šikovne uhlo a Mižo chňapol naprázdno. Riadne ho to napajedilo a rozzúril sa. „Ak ťa chytím, odrežem ti ten cop!“ rozkričal sa na celú triedu.
       „Skús to! Nikdy ma nechytíš, ty, ty jeden...!“ vysmiala ho Boďa. Bola od neho vyššia, pružnejšia, nuž bystro utiekla von z triedy a za ňou všetky ostatné spolužiačky.
       „Na nich!“ vyštekol Mižo a rozbehol sa za pištiacimi dievčatami. Ostatní chlapci nelenili a vyrútili sa z triedy za ním. Všetci čosi kričali, smiali sa, hrozili päsťami. Aj Števko utekal. Nemyslel na to, kto a koho a prečo naháňa. Bláznivá hra bola to, čo mu teraz prišlo vhod. Bezmyšlienkovite bežal a ani on, ani nikto z ostatných nemyslel na následky. Bola to zábava. Že bol v škole prísny učiteľ s trstenicou? No a? Vyfučalo mu z detskej hlávky aj to, čo ho pred malou chvíľou vážne trápilo.
       Malá škola sa otriasala dupotom detských nôh, až sa babky, akurát prechádzajúce pred školou, prežehnávali a v údive obzerali, čo sa deje. Aj sa dialo. Chlapci počtom prevýšili dievčatá. Postupne ich zatlačili na gánok, kde si zvykli cez prestávku posedieť, i kde sa schovávali pred dažďom, kedy sa nedalo behať po dvore. No teraz poslúžil na iný účel. Odtiaľto dievčatá nevedeli utiecť. Ešte nikto netušil, čo bude potom, až sa tam všetci natlačia. Ešte skákali, dupali a smiali sa, keď naraz s veľkým rachotom, praskotom zajojkala ťažko skúšaná veranda a podlomili sa jej drevené trámy. Zrútila sa. Števkovi sa zdalo, že sa čelný múrik prepadáva pomaly, ťahajúc za sebou všetkých jeho spolužiakov. Videl ako strácajú rovnováhu a horeznak sa rútia kamsi do priepasti. On sám pocítil zvláštny tlak v bruchu a potom už len letel. Dokonca sa mu videla tá chvíľka príjemná, akoby sa premenil na vtáčika a potom sa len zrazu zviechal zo zeme s roztrhanými nohavicami a odreným kolenom, z ktorého sa rinul tenučký potôčik krvi. Na hlave mal hrču, čo bolela, až sa mu slzy tisli do očí. No neplakal. Veď má desať rokov! Už je veľký chlapec. Tak mu tatko hovoril. Pretrel si oči a rozkašľal sa od prachu, čo víril vzduchom. Stál a obzeral sa. Videl len svojich spolužiakov aj spolužiačky, ktorí sa snažili postaviť na nohy. Niektorí plakali a len štvornožky sa pokúšali dostať kamsi do bezpečia. I Mižo reval, no iba od ľaku, lebo jemu krv netiekla. Mal potrhaný rukáv a zafúľanú košeľu. Boďa tiež poťahovala noštekom, ale už bola von a naslineným prstom si čistila rozbitý lakeť. Naprostred čela jej žiarila krvavá šmuha. Kožu na nej mala pokrkvanú, akoby zrolovanú.
       „Ej toto je zázrak, že prežili,“ hovorili babky, čo sa tu zbehli okukovať ako čierne vrany. „Nebude to s kostolným riadom,“ šušlali si.
       Števko to dobre počul, len netušil čo to znamená, keď čosi nie je s kostolným riadom. Určite to musí byť niečo strašné. Hneď si ale uvedomil aj to, že vlastne sa to strašné stalo. A bolo to zlé. A teraz bude nasledovať trest. Nemýlil sa. Bol si istý najmä, keď sa pred doničeným gánkom zjavil pán učiteľ.
       „Všetci sem! Ukážte sa! Všetci ste tu? Ďuro, Mižo, Števo... dievčence... Jedna, druhá....!“ chcel ich spočítať, no ktorási uplakaným hláskom skríkla: „Hej, všetci sme pán učiteľ.“
       „Máte ruky, nohy v poriadku? Chodiť môžete?“ ustarostene vyšetroval. Keď zistil, že okrem škrabancov, rozbitých kolien, špinavých šiat a roztrhaných nohavíc sa nikomu nič horšie nestalo, s úľavou si vydýchol. Odrazu sa však chytil za srdce a lapal po dychu.
       „Pán učiteľ, je vám niečo?“ pribehli k nemu ešte stále vydesené deti.
       „Nie, nie. Je to v poriadku. Len ste ma vystrašili. Ale teraz všetci domov! Zajtra si to vybavíme.“
       V ten deň sa vyučovanie skončilo. Mamy doma svojim ratolestiam vyčistili rany, poprali a poplátali dotrhané šaty, uložili ich. Vystrašené, ubolené deti sa ani nebránili, že musia byť v posteli, aj keď slnko viselo na oblohe. I pán učiteľ líhal do perín nezvykle skoro. Necítil sa dobre. Dokonca nepotrestal ani svojho Ďura, i keď ho mal na očiach. Srdce mu búšilo, v hlave hučalo. Nie, nemal ani chuť, ani silu na chlapca kričať. Nechal to na zajtra. Aj tak. Ak by sa do syna pustil už dnes, potrestal by ho dvakrát. Raz doma a potom aj v škole. Aj zajtra je deň, pomyslel si v duchu a bol z hĺbky srdca úprimne rád, že sa ani jednému z jeho žiačikov nič nestalo. S gánkom bude roboty, ale rodičia detí pomôžu. Bol si istý. Vždy sa na nich mohol spoľahnúť. Pomodlil sa ešte pred spaním a usnul.

       „Pán učiteľ sa na nás hnevá,“ povedal vyľakane Števko. „Hnevá sa, a my si za to môžeme!“ priznával vinu za celú triedu a bol pripravený na všetko. Koleno ho poriadne bolelo a hrča smiešne opuchla. V miestnosti panovalo hrobové ticho. Len občas ktosi zjojkol, či vzdychol, no slovka nepreriekli. Sedeli so sklonenými hlávkami a čakali čo bude. Cítili sa vinné za všetko, ale už sa to nedalo zmeniť.
       „Dostal si doma?“ tichučko sa opýtal Števko Ďura.
       „Nie, nedostal. Otec si ma nevšímal. Bol akýsi divný. Ľahol do postele a až ráno som ho videl. Aj mama bola zmätená. Nechali sme ho, nech spí. Ráno sa zobudil unavený, snáď z nás neochorel.“
       Ďuro vyzeral ustarostený a Števko nevedel, či sa vlastne bojí od otca alebo o otca.
       Dvere sa s vrzgotom otvorili. V mučivom tichu ich zvuk priam kričal. Vošiel učiteľ a deti sa postavili na znak pozdravu do radu medzi lavicami. Učiteľ im paličkou naznačil, aby si sadli. Bol bledý a pôsobil veľmi ustato.
       „Vyriešime včerajšok hneď teraz. Nebudeme to naťahovať a uberať čas z vyučovania. Určite všetci viete, že ste hrubo porušili školský poriadok. Ba vlastne i to, čo nazývame ľudskou slušnosťou. Poznáte môj názor na disciplínu. Poriadok musí byť. No nestane sa sám. Vy ste povinní načúvať radám a múdrosti starších. Dodržiavať zásady, ktoré boli určené. Bez viery a pokory sa nestanete dobrými ľuďmi. Mojou úlohou je usmerňovať vás. Učiť. Viesť správnou cestou. Sú však chvíle, keď nestačia slová, ako napríklad teraz, a príde na rad trstenica. Ďuro, poď sem!“ ako prvého vyzval svojho syna.
       Ďuro vstal, predstúpil pred tabuľu a nastavil ruku. Učiteľ, jeho otec, ho trikrát švihol po oboch dlaniach. Chlapec ani nepípol. Na rad prišiel Števko, Mižo a ostatní chlapci. Učiteľ Balog neodpustil bitku ani dievčatám. Zaslúžili si ju všetci. Žiaci vydržali štípanie prútu bez najmenšieho plaču. Cítili sa vinné a statočne prijali ponižujúci trest, na ktorý vlastne čakali už od včera. Ťažko a smutno bolo v ten deň v škole. Jediná vec, ktorá deti aspoň trochu tešila, bolo, že poobede pôjdu spolu pásť kravy.

       Pastvisko, kam hnal kravy dedinský pastier, bolo takmer holé, tráva obžratá až po korene. Gazdiné sa obávali, že sa dobytok nenažerie a nebude dosť mlieka. Preto chodili deti po vyučovaní s kravami na lúky na Hone, kde bolo trávy dosť. Na tie chvíľky sa tešili. Kravy nikam neutekali, nebolo treba nad nimi stáť ako nad splašenými husami a mohli sa venovať svojim hrám. Ani teraz tomu nebolo inak. Chmáry sa pomaly vytrácali z detských očiek. Trápenie, skľúčenosť a pocity viny sa vyparili, akoby ani nikdy neboli. Lúka voňala medom a vábila vystrájať. Tučné stohy slamy na blízkych poliach boli priam stvorené na detské hry. Ďuro aj jednu vymyslel. Takú, akože pre veľkých. Odkiaľsi vykutral zápalky. Krásne, s farebnými hlavičkami.
       „Števo poď, urobíme si ohník. Skúsime, či z farebných zápaliek bude i oheň farebný. Nechcel by si vidieť zelené plamene? Alebo žlté? Modré by som si tiež rád pozrel. Ty nie? Skúsime?“
       „Chceš robiť oheň? Tu na lúke? To sa nesmie!“ vyľakal sa Števko.
       „Čo si! Čo nesmie! To sú úplne bezpečné zápalky. Vidíš predsa, že nevyzerajú ako obyčajné. To znamená, že ani oheň nebude obyčajný, chápeš?“ vymýšľal Ďuro.
       „Čo ja viem? Nezdá sa mi to. Ale keď to hovoríš ty, učiteľov syn, tak to asi bude tak.“
       „Poďme trochu ďalej od ostatných. Kravy nám neujdú a tam z vyššia budeme na ne vidieť. Ostatní sa bláznia a nikto si nevšimne, že nie sme s nimi,“ ťahal Ďuro Števa ku osamoteným vysokým stohom, čo sa týčili do výšky ako strážcovia. Chlapci poskladali na seba zopár tenkých konárikov a tie prikryli hrsťou sena. Čupli si oproti sebe a Ďuro škrtol zápalkou. Najprv modrou. Chcel vidieť modrý plameň. Pritlačil však tak nešťastne, že sa mu v ruke zlomila.
       „Doparoma!“ zaklial. „Jedna jediná bola modrá! Na, tu máš, skús radšej ty! Dáme zelenú, dobre? Zelená môže byť tiež zaujímavá,“ vtlačil Števovi do ruky zápalku so zelenou hlavičkou. Števko len raz škrtol a zápalka sa rozhorela. Opatrne ju priložil ku tenkým suchým konárikom, čo okamžite vzbĺkli.
       „Výborne!“ zajasal Ďuro, no okamžite prišlo sklamanie. „Aha, veď plamene nie sú vôbec zelené! Sú obyčajné! Úplne obyčajný oheň sa nám podaril. Z takých krásnych zápaliek!“
       Obaja sa rozčarovane dívali na plamienky. Zrazu zafúkal vetrík. Slabý, len taký vánok, ale postupne silnel, až nabral rýchlosť, čo vynášala do výšky zvyšky skosenej trávy, aj steblá slamy a naťahoval plamene, ktoré sa zahrýzali do všetkého naokolo. Chlapci vyvaľovali okále, nevedeli sa pohnúť. Stále im prišlo divné, že je oheň z farebných zápaliek rovnaký ako z obyčajných. Nič iné si nevšímali. Nezbadali ani to, že k nim prišla Boďa.
       „Čo tu vystrájate?“ skríkla tak nahlas, až ju to samú zaskočilo. „Pozrite, blíži sa búrka!“
       Až teraz si Števo s Ďurom všimli čierňavu, čo stála nad ich hlavami. Dievča však kričalo ďalej: „Veď horí!“
       Maličký ohník sa zväčšil, vyplazoval svoje oranžové jazyky do všetkých strán a plazil sa k najbližšiemu stohu slamy. Boďa si strhla zásteru z pása a začala ho hasiť. No už ani nebolo treba. Spustil sa silný lejak. Z hustých temných mrakov sa valilo veľké množstvo vody. Obloha hučala, dunela a blesky svišťali vzduchom. Dážď sa zrazu zmenil na ľadovec. Vystrašené deti s krikom utekali ku kôpkam sena. Strčili do nich hlavy, lebo tak vedeli, že je najlepšie sa chrániť pred bleskom. Zadky im trčali na lúku. Tá sala vodu, ale všetko to ohromné množstvo, čo padalo nevládala prijať. Aj keď hrmenie stíchlo, voda sa liala, akoby nikdy nechcela prestať. Potoky stekali dolu kopcom ako vodopád a všetci padali ako hrušky. Mazľavé blato bránilo deťom v behu, lepilo sa na nohy, až mali pocit, že sa ich pokúša vtiahnuť pod zem. Kým húf mokrých a zafúľaných školákov s dobytkom dobehol do dediny, všetko bolo zaliate vodou. Tŕňanský potok sa premenil na obrovskú rieku. Krúpy a dážď mu dávali silu a riava bublala, syčala, vrtela sa, hučala, nafukovala sa. Napenené vlny namyslene stŕhali ploty. Brali všetko, čo im stálo v ceste. Ploty, lávky, latríny, dokonca i husi, či kury, čo ešte pred chvíľou dôverčivo ďobkali na dvore. Majetnícky si to privlastnili. Krátka, silná, letná búrka napáchala najväčšie škody na najchudobnejších v dedine. U Števkových rodičov naozaj nebolo čo brať, no aj o to nič prišli. Bolo neuveriteľné, ako sa dokázal tichý nevinný potôčik premeniť na skazonosnú, panovačnú vodu.

       Všetci, čo mali ruky, nohy a boli si istí, že ich vlastné domy boli ako tak v poriadku, vybrali sa pomáhať susedom. Števkovi rodičia nešťastne pozerali na spúšť, čo sa odkrývala, keď záplava pomaly, pomaličky opadávala. Trpezlivo vyberali vodu vedrami z pivnice, nanovo umývali hrnce, taniere, vytierali podlahy. To málo, čo mali v komôrke, nenávratne odplávalo. Neboli tunajší. Prisťahovali sa z Podkarpatskej Rusi. On bol murár, nemali si za čo dokúpiť políčko. Susedia im často pomáhali. Aj teraz. Presne tak ako vravel pán učiteľ. Bol si istý, že ľudia, čo veria v Boha, si nezištne pomôžu. Nikto sa od pomoci neodťahoval. Bolo obdivuhodné pozorovať ženy ako sa vrhali po pás do potoka a zachraňovali, čo sa dalo. Nezastavilo ich, že bola voda špinavá a studená. Ani raz nezaplakali, že nevládzu.

       Pán učiteľ Balog chorľavel. Akoby mu veľká voda vzala chuť do života. Sužovala ho únava a na hrudi cítil silný tlak a tŕpli mu ruky. Cítil sa veľmi zle. Žena mu vravela, že sú to nočné mory a nech sa poctivo modlí. Pán učiteľ sa teda modlil, snažil sa ešte učiť, neskoršie sa už iba tmolil po dvore. Sily mu akosi rýchlo ubúdalo a ľudia si šepkali, že si ho Pán Boh čoskoro povolá.
       Nestihol naučiť svojich žiakov všetko tak, ako si predsavzal. Zomrel koncom leta. Pohrebu sa zúčastnila temer celá dedina. Učiteľova žena nariekala, deti slzili, rovnako aj Števko. Prišlo mu ľúto. Dokonca aj za trstenicou. Keď sprievod smútiacich vchádzal na cintorín, dovtedy jasná obloha sa zatiahla. Tma sadla na krajinu a blesky opäť roztínali oblohu žiarivými bičmi, ktorých praskanie bolo zreteľné aj v hukote krúp veľkých ako lieskovce, čo padali na zem a za chvíľu ju pokryli studenými, bielymi guľôčkami. Bubnovali na rakve, až sa zdalo, že ju prederavia. Hrmavica bola krátka, nepredviedla sa takou silou a bojovnosťou ako nedávno. Hneď ako spustili rakvu do hrobu, všetko utíchlo. Ako prišlo, tak aj odišlo a znova zasvietilo slnko. Vzduch sa osviežil, vtáky znova začali spievať. Števko si pomyslel, že počas búrky si určite odniesli anjeli učiteľovu dušu hore, do neba, kam patrila. No dedinčania si mysleli čosi iné. Vraveli, že povodeň, čo vzala učiteľovi zdravie, bola trestom za to, že prestúpil z gréckokatolíckej viery na pravoslávnu. Tomu však zatiaľ Števko ešte nerozumel.


°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°

Poznámky autora:

Škola, ktorá sa v poviedke spomína, stojí oproti grécko-katolíckemu kostolu dodnes. Je to síce pekná budova v klasicistickom slohu, dnes už však prázdna a opustená.

Grécko-katolícky kostol, rovnako spomínaný v poviedke, patrí medzi tri kostoly Veľkej Tŕne. Najstarší je kalvínsky, ktorý bol pôvodne v románskom slohu, neskôr čiastočne prešiel gotickou prestavbou. Patrí medzi skutočné architektonické v ponímaní stredovekých dedinských chrámov a nachádza sa na hornom konci obce. Najmladší z kostolov je rímsko-katolícky, ktorý je príkladom súčasnej chrámovej architektúry a postavený bol v roku 1995. Grécko-katolícky kostol, ku ktorému v minulosti patrila i škola, bol postavený v roku 1828, v roku 1899 rozšírený a pristavaná mu bola i veža. Sakristiu postavili až v roku 1950. Veža architektonicky zaujme kordonovými rímsami, lizelovým rámom a neo-barokovou cibuľovitou strechou. Z čias pôvodnej výstavby chrámu pochádza ako hlavný oltár, tak aj štyri bočné oltáre.





***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Vínna cesta – štart, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 4300