login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Pytliacka vášeň

@ :: Poviedky ::     May 05 2009, 07:52 (UTC+0)

Kopec Piliš pri obci Bara. Na jeho svahoch sa rozprestierajú tokajské vinice, ale v minulosti bol známy aj vďaka početným poľovačkám i pytliakom.

Miesto: Bara, okres Trebišov
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková

       Janči pomáhal otcovi na políčku neďaleko viníc. Leto sa prehuplo do druhej polovice svojho panovania a ranný vzduch bol presýtený omamnou vôňou, čo sa šírila z kadí a prútených košov, ktoré chystali na zber nového hrozna. Veľmi sa mu nechcelo. Otec mal ísť na grófove polia, no ráno sa necítil dobre, tak ostal doma. Dobrý gazda však nikdy nevylihuje a tak sa motal okolo syna a vydával mu rozkazy. Janči to predychával ako nespravodlivosť. V pláne mal inú robotu. Čo robotu! Zábavu. Chystal sa s kamarátmi na pytliačku do lesa. Teraz bola akurát dobrá chvíľa na to, aby nikým nebadaní presnorili okolie a doniesli domov zopár mladých, chutných bažantov. Mama by mala na pár dní z čoho variť. Radšej mal síce zajacov, či skôr taký zajačí paprikáš, či mäsko na smotane, ale zajace sa v lete nelovia. Majú mladé. Síce aj bažanty, ale tie lovili vždy. Veď prepelice sa o kuriatka postarajú. Aj sa oblizol, tak mu slinky tiekli. Namosúrene pozrel na otca, no ten sa tváril, akoby sa nič nedialo. Vedel však, čo mal Janči v pláne. Ktovie, prečo sa rozhodol práve takto. Robota vraj nepočká. Možno sa ozaj necítil dobre a na niektorých činnostiach vo vinici a malom políčku pri nej si dal veľmi záležať. Všetko malo svoje miesto, svoj čas, svoj spôsob výkonu. Nič nebolo ponechané náhode. Keď dvihol hlavu od hriadky s mrkvou, kde vytrhával burinu, uvidel ako k nim kráča gróf Bayer. Pochádzal z Moravy a každý rok, čo si Janči pamätal, trávil na svojom gazdovstve v Hornej Bare obdobie od jari po začiatok zimy. Mal tu vinice, polia, lúky a les na Káty. Oblečený bol vo svojej tmavozelenej poľovníckej uniforme, s hrubými podkolienkami hnedej farby a čiernymi, určite každé ráno na novo naleštenými čiernymi čižmami, nad ktorými sa vydúvali nohavice – pumpky. Na hlave mal klobúk a v pravej ruke sa mu hompáľala vychádzková palica. Stále ju mal so sebou. Dokonca aj keď sedel na koni. Nepotreboval ju pri chôdzi; bol to mladý muž, mladší ako Jančiho otec; no dodávala mu punc pána. Mal hladkú, stále oholenú tvár a všetci vo Veľkej i malej Bare o ňom vraveli ako prísnom, no spravodlivom grófovi.
       „Dobrý deň, gazda. Dnes ku mne neprídeš?“ zastal pri Jančiho otcovi.
       „Hnevá ma žalúdok, pán gróf. Neodviedol by som dobrú prácu. Hlava sa mi krúti a som akýsi oslabnutý.“
       „Máš tu syna, ako vidím. Pomáha ti.“
       „Musí, pán gróf. Sám by som to nezvládol. Len je ešte mladý, tiahne mu na pätnásť, ruky má silné, no rozumu málo.“ Janči zagánil na otca. Akože má málo rozumu? Čože to o ňom vraví?
Vie urobiť všetko, čo mu nakáže. Hádam by aj sám vedel...
       „ Pomoc si treba ceniť. On sa naučí a bude ako ty. A koľkože mu platíš za deň práce?“
       „Platiť? Je to môj syn. Moja zem bude raz jeho zemou. Nerobí pre mňa, ale pre seba.“
       „Robí, lebo mu kážeš. Dnes si ho najal, ako zvyknem ja teba. Platím ti, mal by si aj ty jemu.“ Gróf siahol do vrecka kabátca a napriek gazdovej zachmúrenej tvári a pohľadu plného počudovania, ba i nesúhlasu, podal Jančimu mincu. Chlapec si chvíľu obzeral korunáčku striebornej farby a bez slova ju schoval do nohavíc. Usmieval sa.

       V sobotu ráno sa pod lesom Piliša stretol Janči, Jóži a Feri. Počkali na neho a to Jančiho tešilo, že nešli sami. Traja kamaráti, ktorých okrem rovnakého veku spájalo zopár tajomstiev. Jedným z nich bolo pytliačenie. Raz v lesoch Káty, raz v lesoch Piliša. Lebo každodenné pojedanie halušiek a mliečnej polievky, či kukuričnej kaše občas spestrili divinou. Keď šli pytliačiť dospelí, tak to bol raz srnec, potom diviak. Chlapci však chodili len na bažanty. Bez pušky. Pri jednom love ich strčili do vreca aj tridsať. Ak bola dobrá chvíľa a prialo im šťastie. Lebo toho bolo treba najviac.
       Slnko sa ešte schovávalo za kopcom, no jeho lúče sa už dotýkali vrcholcov stromov a striech domov. Ešte svieži vzduch sa pomaly prehrieval a chlapci mali dobrú náladu. Na toto sa dlho chystali, na toto sa dlho tešili.
       „Pozri,“ ukazoval Janči k dedine, „Feri ide s puškou! Čo mu to prišlo na um?“
       „Vysvetlí, až dôjde. Zase sa bude pred nami vyťahovať.“ Jóži bol vždy za múdreho. Stále pokojný, nič ho nerozhádzalo, všetko riešil za pochodu a správne. Aj teraz mal pravdu. Feri vzal potajomky pušku otcovi.
       „Nikdy neviete, čo sa nám postaví do cesty. Keď sa zjaví diviak, nezaváham. Puf, puf a bude mäsa pre celú dedinu,“ chvastal sa.
       „Netáraj zase! Dlhú palicu si nájdi. Keď vypaším bažanty, žeby si ich dobehol a tresol!“ okríkol ho Janči. „Nikto nesmie vedieť, že sme boli v lese a ty by si chcel celú dedinu zásobiť?“
       „Nie je zakázané chodiť do lesa. Každý tu už bol a ešte nie raz zavíta. Môžeme sem chodiť po drevo, aj na huby, na maliny,“ mudroval Jóži. „No neviem, neviem... Pušku si mal nechať doma. Ak to zistí tvoj otec, bude zle nedobre. Okrem toho, streľbu počuť široko – ďaleko. Pribehne správca, alebo gróf Bayer a bude po love.“
       „Nechytia ma! Vy dvaja pôjdete predo mnou a dáte mi vedieť, keby niečo. Schovám sa. Aj tak. Kým by nás voľakto hľadal podľa streľby, budeme dávno preč.“
       Už ho nekomentovali. Aj tak by to bolo zbytočné, lebo Feri mal na všetko odpoveď. Často hlúpu, no nenechal si ujsť posledné slovo. Strapaté chlapčisko s pehami na nose, čo už aj vína okúsilo viac ako dosť, napravilo na pleci pušku a dlhokánskymi krokmi vykročilo k lesu. Kamaráti za ním.
       Vošli medzi prvé stromy pri Vlčom potoku, čo stekal z hory a vtedy na Feriho pokyn Janči s Jóžim vykročili vpravo a vľavo, pár krokov pred neho. Mali sledovať okolie, aby nenarazili na dospelého, čo by ich nachytal. Po chvíli Janči spomalil. Zdalo sa mu, že na lúke pred ním, na druhom brehu bystriny voľakto je. Otočil sa k chlapcom a ukazoval im, aby sa prikrčili.
       „Čo sa deje?“
       „Tam na lúke,“ vystrčil ukazovák. Feri čupel, ostril zrak, no nič divné nevidel.
       „Ozaj tam niekto je,“ pridal sa Jóži. „Aha, pozrite!“
       Tri páry oči, vpichnuté medzi kmene stromov, uvideli na lúke postavu ženy. Nepoznali ju, nikdy ju nevideli ani dole v dedine. Bola vychudnutá, v dlhých sivých šatách, s obitým hrncom položeným v tráve. Vždy urobila zo dva kroky, zohla sa a zdalo sa, že hladká lúku. Vzala do dlaní čosi zo zeme, vkladala do hrnca a pritom si niečo mrmlala.
       „Poďme bližšie, chcem vedieť, čo hovorí,“ navrhol Jóži.
       „Čo? Vy chcete sledovať divnú ženu? Poďme loviť!“ čertil sa Feri.
       „Buď tichšie, ešte nás začuje!“
       Chlapci sa snažili nebadane dostať bližšie k potoku a rozlúštiť aspoň kúsok ženinho mrmlania. Tá si okolie nevšímala. Dlhé sivé vlasy jej padali pred oči a neúnavne sa zohýnala, zbierala, rozprávala. Feri ležal na bruchu, zbraň ležala vedľa neho. Dával na ňu veľký pozor, aj teraz na ňu pritískal pravú dlaň. Keď sa im stíšil dych a upokojilo srdce, počuli: „Len polovicu, len polovicu a pre mňa všetko.“ Toto si mrmlala neustále a dookola.
       „Ja už viem!“ Janči takmer vykríkol. „To je bosorka a zbiera rosu. Bude sa v nej umývať. Len tak je ostane ľudská tvár.“
       „Nemyslím,“ šepol Jóži. „Počul som, že rosu zbierajú aj liečiteľky. Nalievajú ju potom na plachtu, do ktorej zavinú chorého človeka. Taká rosa lieči. Myslím taká, čo je zbieraná skoro ráno.“
       „Vy dvaja ste rozum potratili. Ja som nič také nepočul. Bosorka. Liečiteľka. Vyzerá ako šialená. Čo ak nás chytí a v tom hrnci uvarí? Viete, čo je to za bolesť, ak sa do nás zahryzne?“ Feri zdrapil pušku a postavil sa.
       Žena trhla hlavou, pozrela na neho a dvihla obe ruky do výšky, akoby chcela vyliezť na neviditeľný rebrík. Potom predpažila, prsty mala narovnané, všetky smerovali na chlapca a zase voľačo mrmlala. Strach, des, predstavy toho najhoršieho, čo sa môže prihodiť vyhnali kamarátov z lesa. Všetci traja prepletali nohami, akoby bežali o život. Zabudli na radosť z lovu, na pušku, čo ich mala ochrániť, keby sa voľačo prihodilo.

       Krajina bola prikrytá hrubou perinou snehu, keď sa opäť vybrali do lesa. Konečne začala zajačia sezóna. Nikomu o príhode s bosorkou, či divnou ženou nepovedali. Uložili si ju ako ďalšie spoločné tajomstvo.
       „Feri, kde máš pušku?“
       „Nemám. Doniesol som sekeru. Čo sa škeríte? V holom lese znie streľba silnejšie a našli by nás podľa stôp v snehu. Sekera je tichá.“
       „Dobre si to vymyslel, dobre.“ Les bol pokojný, ani vrany nekrákali. Chlapci sa chystali na bohatý úlovok. Otcovia už nastražili drôtené oká. Stačilo sa pri každom pristaviť, skontrolovať, chytené zviera strčiť do vreca a odvliecť domov. Vedeli, že zimný čas je najvhodnejší na lov. Letné mláďatá dorástli, poskakovali po okolí a hľadali obživu. Prednými labkami odhrabávali sneh, aby sa dostali k zvyšku porastu, alebo obhrýzali kôru stromov. Aj preto bolo dôležité vedieť, kde je to najlepšie miesto a postavenie pasce. Blízko zajačej nory a pod strom. Drôt sa priväzoval aj o hrubšie konáre kríkov, alebo sa zavesil na ohnutý konárik liesky. Ako ušiak bežal, zachytil sa do slučky a vlastnou váhou ju stiahol okolo svojho krku, či inej časti tela. Obesil sa.
       „Dnes nás nik nemôže prichytiť. Bayer je dávno na Morave aj s tou svojou fiflenou a správca Vološin sedí určite kdesi doma pri peci.“
       Jančimu sa takáto reč o grófovej manželke nepáčila. Nechal bez pripomienok zmienku o správcovi, no do grófky zabŕdol: „Nehovor tak. Bayer mi dal korunu, keď som bol s otcom vo vinici.“
       „A čo? Ona ti tiež voľačo dala?“
       „Nie, ale prečo jej vravíš fiflena?“
       „Lebo je ostrihaná ako chlap. A na hlave nosí turban s mašličkou nad čelom. Aj v tom najhorúcejšom lete. Furt ho má na hlave. Možno v tom turbane aj spí.“
       „Asi to tak u nich nosia.. Pracuje ako všetci, čo k nim chodia na majer, to iní páni ani panie nerobia. Aj okolo hrozna, aj na poli. Nikoho nepodceňuje... Je málovravná, aj pri vyväzovaní hrozna, keď je celkom blízko k ostatným, len pracuje a pracuje, nezapája sa do žartovania a klebetenia.“ Jóži celý čas mlčal. Nepripadalo mu dôležité niečo povedať. Až teraz: „Ona je žena – chlap. Nosí sukne, ale strieľa ako chlap. Keď sme boli posledne na grófovej poľovačke, čo sme mu nadháňali zver, búchal som palicami po konároch kríkov a po zemi. Kričal som ako o dušu, nadháňal im zver. Prišla ku mne a povedala, že to mám robiť... akéže to slovo povedala?... Hej, už viem... mám to robiť systematicky a premyslene.“
       „To je ako?“
       „Mám pri tom rozmýšľať. Zver nemám vystrašiť, aby utekala naverímboha. Mám ju len vyduriť, aby utekala odo mňa smerom k poľovníkom.“
„Ten lov si pamätám,“ zaškeril sa Feri. „Aj ja som tam bol. Páni strelili presne tristo zajacov.
       Vykladal som ich na voz, čo ich viezol do krčmy. Nechali si ich odniesť až do Újheľa do Tulipánu. Ešte som aj zakrýval zajace konármi jedle. To preto, aby im z voza nepopadali po ceste. Alebo aby to nikto nevidel? Možno preto, aby ich slnko neupieklo, kým dôjdu do krčmy. Aj farár tam bol, aj Žid Holcz, aj notár a všetci grófovi priatelia. Viem si predstaviť tú hostinu! Celý voz ušatých hláv. To nemohli pojesť na jedno posedenie. Určite si úlovok delili, ako to robíme aj my.“
       Janči dvíhal kolená do výšky, aby sa mu sneh nenanosil do čižiem. Otec mu presne vysvetlil, kde uložil oká. On to ešte sám nedokázal. Nemal toľko síl, ani skúseností. Raz sa o usiloval, no uložil pasce príliš blízko seba a tak nemotorne, že keď ich skúšal, takmer každá sa uvoľnila a slučka sa nezatiahla.
       „Už nechajte Bayera Bayerom. Pri tom strome pred nami je prvá pasca. Teraz konajte systematicky,“ smial sa. Mal aj prečo. Ich dnešná prvá korisť ležala v snehu, zadné labky stiahnuté v nastraženom drôtenom oku.
       „Ja, ja!“ kričal Feri. „Pusťte ma tam. Tresnem ho sekerou, nech sa nemyká, keď ho budeme vyberať. Podišiel k zvieraťu a dvihol sekeru nad hlavu. Rozohnal sa a udrel. Ostrie sekery dopadlo presne na drôt, ako keď sa hrana noža vborí do klobásy. Vystrašený zajac vyskočil na rovné nohy a hybaj medzi kríky.
       „Ale si tomu dal!“ smial sa Janči. „Tebe nehodno dať do ruky žiadnu zbraň. Máš pušku, utečieš. Máš sekeru, pustíš korisť.“
       „No, no, len pomaly. Aj ty si utekal pre tou šialenou stvorou. Ale silný som, čo? Jedným švihom som preťal slučku,“ hrdo naťahoval krk a prechádzal zrakom z Jančiho na Jóžiho. Ten len hmkal a škrabal sa za uchom. V mysli bol totiž úplne inde.
       „Viete, na čo myslím? Naši otcovia sú múdri.“
       „Jój, to je ale novinka.“
       „Pokládli oká, čo sa dá urobiť nebadane. My chodíme po úlovok. To je už viditeľnejšie, no keby nás chytili, čo môžu? Nič. Nemáme ešte osemnásť, žiadny trest nám nehrozí. Takže sa podelíme a tri rodiny majú čo jesť.“
       „Máš pravdu,“ pritakal Janči. „Minule chytili Bálinta, toho gazdu z Veľkej Bary ako pytliačil v židovom lese. Postavili ho pred súd a odsedel si jeden a pol mesiaca. Za zajace! Za to, čo robíme teraz aj my.“
       „Do väzenia nás nešupnú, to je jasné... No, keby nás prichytili, aj tak na nás privolajú žandárov. A to by ma pálil zadok horšie než od otcovho remeňa,“ doplnil ho Feri. Stíchli. Každý z nich sa zaoberal v mysli tým, čo ho oslovilo. Nevedeli o tom, no mysleli na to isté. Na čas, ktorý ich posúval dopredu, dával nové skúsenosti, viac rozumu – akoby povedali ich dedovia, no súčasne pridával silu, vytrvalosť a zodpovednosť. Za seba, za svoje konanie, za rodičov, za súrodencov. Lebo nech urobili čokoľvek, ich najbližší boli v tom s nimi.

       Obchádzali nastražené oká, vykrútili zajacom krky, vložili do vreca a snažili sa o to, aby robili čo najmenší hluk. Bolo jedno, či sú v Bayerovom, či Holczovom lese. Všade hrozila prinajmenšom hanba, ak by ich načapali. No a v neposlednom rade by prišli o úlovok. Prvý sa ozval Feri: „Čo ste ostali ticho? Rátal som. Máme ich dvadsaťštyri. Jeden zajačik krajší ako druhý. Ešte šesť a každý vezme domov desať kožiek.“
       „Čo zase trepeš?“
       „Sme traja. Ak budeme mať tridsať zajacov, spravodlivo ich podelíme po desať. To je desať krát pečený zajac, alebo polievka, alebo na smotane, alebo údený. A desať kožiek. Aj vy ich nosíte Frishmannovi, nie? Neplatí veľa, ale aj to málo je dosť. Niečo dám domov, niečo si nechám. Na tancovačku. Alebo sa zastavím u Rosembuma a kúpim sestre cukríky.“
       „Ako ťa tak počúvam, vieš rozprávať za troch. Bayerová by si ťa mohla brať na zimu na Moravu. Nemá deti, isto by sa potešila tvojej prítomnosti,“ zamudroval Janči.
       „Kto by šiel s tebou do lesa, ha? Nebyť mňa, ani by si nevedel, koľko už máme zajacov.“
       Chodenie v hlbokom snehu, hlušenie zajacov, ťahanie vreca na chrbte, obzeranie sa a strach z prezradenia, to všetko ich nútilo konať rýchlo a bez chyby. Sneh sa trblietal na slnku, ktorého lúče pretínali mrazivý vzduch a akoby špičkami prstov sa dotýkali krajiny. Chlapci dýchali s otvorenými ústami, od námahy sa im čelá pokryli kropajami potu, no trpezlivo brázdili okolie, až mohli s istotou povedať, že prezreli všetky oká a žiadnu uväznenú korisť nenechali napospas prírode.
       Ako Feri predpovedal, rozdelili si tridsať zajacov. V každej rodine pripravili bohatú hostinu a chlapci mali na starosti sušenie kožiek. Stiahnutá koža musela byť čo najmenej porušená, labky sa sušili zvlášť a zvyšok sa naťahoval na vopred pripravené drevené kostry. Vyzerali ako dvojkríž. Na tom viseli kožky ako prázdne vrecúška. Nijak zvlášť ich neopracovávali, len natiahli na rámy a o niekoľko dní predali židovskému obchodníkovi Frischmannovi.
       O Židoch sa v Bare neklebetilo, nikto ich neohováral, nikto nemohol povedať nič zlé. Boli v dedine, rovnako ako kdekoľvek v okolí, zapísaní ako snaživí kupci, majetní obchodníci, či lekári. Pomohli aj nežidovi. Jedlom aj peniazmi. Toto však bola zvláštna situácia. Chlapci vykradli les jednému Židovi a druhý im vlastne za kradnuté kožky zaplatil. Obaja pomohli, aj keď iným spôsobom.


°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°

Poznámky autora:

Lesy, kam chodili chlapci pytliačiť, sa dodnes rozprestierajú na hore Piliš a Káty. Ten prvý patril grófovi Szécsényimu, potom ho odkúpil gróf Bayer z Moravy. Lesy na Káty patrili grófovi Váyimu až do roku 1904. Potom ho odkúpil Žid Holcz a najal si správcu Vološina.

Dnešná reštaurácia Tulipán bola postavená ako čárda, neskôr krčma v Slovenskok Novom Meste. Bola známa nielen svojim dobrým vínom – Makripodáry, ale aj bohatými večerami po vydarených poľovačkách. Víno získalo pomenovanie po biskupovi Makripodáry Hiacintovi, ktorý na príkaz svojho lekára pil víno pestované v Bare. Ešte v roku 1695 patril medzi jeho užívateľov.






***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Vínna cesta – štart, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 4394