login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Tajomstvá Čiernej hory

@ :: Poviedky ::     Apr 02 2009, 07:05 (UTC+0)

Vstupy do vínnych pivníc vo Veľkej Tŕni. Pivničné podzemné chodby plné sudov s tokajským vínom sú v tejto obci dlhé takmer dva a pol kilometra.

Miesto: Veľká Tŕňa, okres Trebišov
Čas: dej balady sa odohráva v bližšie neurčenom čase
Autor: Slavomír Szabó

       Anuška sa cítila, akoby mala vzlietnuť. Že stačí, aby roztiahla ruky a vzniesla by sa vysoko nad vinice, nad dedinu, nad celý tokajský kraj až k samotnej oblohe, kde by začula spev anjelov. Avšak ani celý nebeský chór by jej v tej chvíli neznel tak krásne a ľúbezne ako Imreho slová, ktoré jej pred chvíľkou zašepkal do ucha. Bolo to, akoby sa všetky farby dúhy zliali do jednej jedinej, čo teraz prenáramne žiari, zaplavuje svet, život, jej budúcnosť nádherným svetlom radosti. Život, v ktorom už niet miesta pre tiene, bolesť, ľútosť či sklamanie. To všetko mizne, stráca sa do nenávratna a všade panuje neha a láska. Usmievala sa od šťastia a ak by mohla, najradšej by tancovala. Čo na tom, že sama a uprostred dediny. Zamilovaný človek vidí svet inak ako ostatní. A zamilovaný i milovaný zároveň ho vidí tak ako práve ona teraz.
       Kráčala z horného konca Veľkej Tŕne nesúc kôš plný hrozna. Inokedy by sa jej zdal ťažký, najmä po celodennej drine, ale v tej chvíli jeho váhu vôbec nevnímala. Bosými nohami našľapovala na cestu, kameň, nekameň, bolo jej to jedno. Od rána robila vo viniciach, páni ju zavolali, že treba každú pomocnú ruku a ona sa roboty nikdy nebála. Imreho otec, ako jeden z najväčších i najbohatších vinárov Tokaja, sa pri nej ani nepristavil. Nechal sa rozvážať kočom, tu a tam z neho zišiel, pozrel hrozno, tu muškátové, tam furmint či lipovinu, ochutnal a nechal sa odviezť zasa ďalej. A ona, hoc sa pri robote nezastavila, stále vyzerala na všetky strany, či Imreho uvidí. Nie, on ju tu nevolal osobne, poslal po ňu sluhu, ale nakázal mu, aby jej tak povedal, že mu bude veľkou radosťou, ak ju medzi zberačmi uvidí. Necítila to naisto, ale veľmi si priala, aby to nebolo len tak, akože žart mladého pána, ktorý sa inak zabáva s dcérami mešťanov na plesoch. Ale Imre... Veď sa poznajú už od mala. Ako deti sa spoločne hrávali, vtedy ešte jeho rodičia nemali také maniere ako teraz. Nič ich nedelilo. Ani skutočnosť, že zatiaľ čo on spáva v bohatom dome, vo vlastnej izbe a na mnohých perinách, ona sa sotva pomestí s mamou a mladším bratom do malej chyže. Vošlo by sa ich tam aj viac, keby mala otca. Pamätala si ho len hmlisto, skôr iba pocit, ktorý mávala, keď ju bral na ruky a maznal sa s ňou. Lenže otec jej zomrel, mala vtedy akurát štyri roky a jej brat bol ešte len batoľa. Zabil ho strom v lese, keď pílili drevo. Vraj nešťastná náhoda. Lenže Anuške pred pár rokmi zomrela i mama. Na suchoty. Tu sa jej život od základov zmenil. Ostala s bratom, dve siroty. Ona vtedy ešte nie žena, iba väčšie dievča, zobrala sa seba úlohu živiteľky. Ľudia im pomáhali, ako sa dalo, to áno, ale bol to smutný život. Bez lásky, bez farieb. Až dodnes, do tejto chvíle.
       Stalo sa to popoludní, keď práve nakladala zozbierané strapce do lisu. Náhle sa objavil Imre a išiel rovno k nej. V kožených čižmách, košeli bielej ako prvý sneh a vo vyšívanej veste, takej peknej, akú ešte ani nevidela. Hneď si všimla, že si už nechal narásť fúzy. Boli síce riedke, svetlé, skôr chlapčenské ako mužské, ale jej sa i tak páčil. Vždy sa jej páčil. Dokonca aj vtedy, keď u nich slúžil Janko, jej brat. Bol ešte malým chlapcom, len im mal zozbierať jablká v záhrade. Dodnes nevie, čo sa tam stalo. Vraj bol Janko málo úctivý, ale tak sa pohádal s Imrem, že ten ho naskutku vyhodil a ešte naň aj pustil psa. Vlastne odvtedy u nich nedostala žiadnu prácu ani ona. Až dnes. Vždy dúfala, že sa raz všetko vysvetlí. Verila, že pri každom náhodnom stretnutí za tie roky, videla v modrých Imreho očiach ľútosť nad tým, čo sa prihodilo.
       „Tak si prišla?“ spýtal sa jej pri práci, aby nejako nadviazal rozhovor.
       „Áno. Ďakujem, že som mohla. Tešila som sa na to.“
       „Aj ja som sa tešil, že prídeš,“ usmial sa Imre a rozhliadal naokolo, azda či ho nevidí otec. „Si unavená?“ opýtal sa po chvíli.
       „Nie, ja vládzem. Naozaj, som zvyknutá robiť, ešte mám sily dosť,“ trošku sa preľakla nevediac, prečo sa pýta.
       „Naozaj toľko robíš? Ukáž mi ruky,“ prikázal a ona ich k nemu vystrela. Pozeral jej do dlaní, vidiac jej mozole, a potom ju chytil za zápästia, hľadiac jej do očí. „No, skutočne. Ale niekedy treba aj oddychovať. Zaslúžiš si to. Také krásne dievča naozaj môže mať v živote oveľa viac ako drinu. Je to zvláštne, ale ak ťa hocikedy čo len na chvíľku zazriem, rozbúši sa mi srdce. Samo od seba. Srdcu sa nedá rozkázať. Cítiš, ako tlčie?“ priložil jej dlaň na svoju hruď a usmial sa.
       Anuška sa v tej chvíli zapýrila. Dobre si všimla pohľady ostatných robotníkov, i keď na nich pozerali len kradmo, lebo nikto sa pri mladom pánovi nedovážil zastaviť v práci, či rovno drzo zízať.
       „Poď, potrebujem tvoju pomoc. V pivniciach pri sudoch. Musím pozrieť, či sú riadne pripravené, ako majú byť.“
       Anuške v prvej chvíli napadlo, že toto predsa bolo potrebné urobiť ešte pred vinobraním, veď ak by na nejakom sude teraz našli dáky kaz, už je neskoro. Neodvážila sa mu to však povedať. Poslúchla, ba cítila sa i poctená, že ako pomocníčku si vybral práve ju.

       Hore nad Veľkou Tŕňou, kde sa vo svahu nachádza presne tridsaťtri vchodov do podzemia, krútia sa vo vnútri hory neuveriteľne dlhé chodby vínnych pivníc plné sudov toho najlepšieho vína. Tam zastali a Imre vytiahol z koženej kapsy kľúč. Všimol si však tiež voz s koňmi a bez pohoniča, i to že dvere na ich pivnici sú otvorené. Vošiel teda dnu ako prvý a Anuška za ním. Ihneď pocítila, ako schladol vzduch. Oziabalo ju na nohách i ramenách. Imre zapálil sviečku a kráčal podzemím hlboko nadol, ona tesne v jeho pätách. Po chvíli uvideli svetlo. To na mieste kde sa ich pivnica vetvila do dvoch strán, práve akýsi chlapi pripravovali zopár plných sudov na vyloženie na voz. Určite ich mali kamsi odviezť na predaj. Imre sfúkol sviečku, takže ostali potme a Anuška cítila, ako jej čosi kladie na ramená. Bola to jeho nádherná vyšívaná vesta.
       „Musí ťa oziabať, to som nechcel.“
       „Nebudeme kontrolovať sudy?“ opýtala sa naivne, ale Imre k nej pristúpil blízko, až zacítila jeho dych a zašepkal jej do ucha: „Si krásna. Si najkrajšia žena na svete a raz urobíš niektorého muža neuveriteľne šťastným. Dal by som život za to, keby som to mohol byť ja. Prosím, príď večer na koniec Kondášovho vrchu. Hneď po zotmení. Z celej duše túžim po tom, aby sme sa zišli. Aby sme sa nevídali len náhodou, alebo keď otec potrebuje robotníkov. Veľmi, veľmi túžim stretnúť ťa tak, aby sme mali čas len na seba. Len ty a ja. Prídeš? Prosím, povedz že áno. Prosím...“
       Anuška súhlasila, ba bola tomu veľmi rada. Imre! Doposiaľ mohla o ňom iba snívať, i to si vyčítala, že takej sirote sny o pánoch nepristanú. A naraz tu stáli vedľa seba, ohrievala ju jeho vesta a on jej šepkal do uší vyznania, aké nenechajú žiadnu ženu chladnou. Cítila teplo jeho dlane v láskavom dotyku, keď ju pohladil po líci. To ešte skôr ako ju chytil za ruku, aby takto spolu potme vyšli naspäť k východu. Potom, ako ich opäť zaliali slnečné lúče, mu vrátila vestu a on kamsi odišiel. Isto len preto, aby sa naspäť k lisu s hroznom nevracali spolu. Lenže keď už komorník jeho otca vyplácal robotníkov a zaplatil i Anuške, ešte tam Imre prišiel a dal jej kôš plný hrozna. S tým teraz kráčala domov, šťastná a usmiata, že život je niekedy krajší ako tie najneuveriteľnejšie a najsmelšie predstavy. Nikdy sa tak netešila na súmrak. Ako to len dovtedy vydrží. Nie, doma Jankovi nepovie nič. Veď ten nemôže Imreho a jeho rodičov vystáť, ani dnes ho nezavolali na prácu. Všetko sa dozvie až neskôr. Keď príde správny čas.

       „Anuška, tu si? Láska moja, svetlo môjho života!“ Imre skoro zvýskol, keď za súmraku zoskočil z koňa a videl ju, ako naň čaká na dohovorenom mieste. Slnko už zapadlo za obzor, keď ju bez váhania zovrel do náruče, až pocítila, ako sa jej telom prevalila vlna slasti.
       „Milá moja, sen mojich nocí plných smädu po tvojich bozkoch, poď, sadni hore do sedla a ja ťa prevediem ako moju pani,“ túžobne ju priviedol ku svojmu žrebcovi, vyložil nahor a ako povedal, o chvíľu už aj kráčal povedľa vedúc koníka za ohlávku.
       Anuška naň pozerala zhora a chýbali jej slová. Toľko sa ho chcela pýtať na jeho city, čo doposiaľ ukrýval, ale nevravela nič. Len sa v tichosti usmievala, až kým došli na okraj lesíka, kde mu zoskočila rovno do náruče. Imre smelý a neostýchavý šepkal, že láska nepozná žiadne zábrany. Že ak cíti aspoň štipku toho čo on, musí mu dobre rozumieť a viesť sa len srdcom. Milovali sa celú noc. Svedkom ich rozkoše boli len hviezdy a mesiac, čo na nich žmúrili z čiernej oblohy tvoriacej majestátnu klenbu nad úžasnou krajinou. Oddala sa mu z celej duše, celým telom, cítiac toľko nehy a rozkoše, koľko len žena môže uniesť. Až nadránom, keď obloha začala pomaly blednúť a Imre ju stále zvieral v objatí obdarúvajúc ju poslednými žeravými dotykmi plnými vášne, ustal. Obliekol sa, pomohol i jej a potom sa spýtal: „Vzala by si si ma? Bol by som ti dobrým mužom.“
       Anuške odrazu vyschlo v hrdle. Nevedela prehltnúť, nieto ešte povedať čoby len slovíčko. Musela sa poriadne nadýchnuť, cítila pritom, ako jej divoko prúdi krv v žilách, keď zašepkala svoje áno.
       „Lenže tvoji rodičia to nikdy nedovolia. Nikdy,“ dodala po chvíli.
       Imre posmutnel. Pritiahol ju ešte k sebe tak blízko ako sa len dá, dlho mlčal, azda hľadajúc správne slová.
       „Ty si mojim rodičom po vôli. Hovoril som s nimi. Ale Jano, tvoj brat, o ňom nechcú ani počuť.“
       „Janko? Veď jeho nemôžem opustiť, nechať len tak, ešte je primladý, neuživí sa sám.“
       „Anuška, láska moja, niečo ti poviem. Poviem len tebe, ale zaprisahám ťa, aby si o tom mlčala. Veď sa len pozri, ako na tebe visí. Ako ťa necháva, aby si sa preň zodrala. On nikdy nepomyslí na to, že ti je príťažou, prekážkou tvojho, vlastne nášho šťastia. Musíš mi veriť, že ak je cieľ jasný, život nepozná prekážky. Žiadne. Vezmem si ťa za ženu, urobím z teba pani môjho srdca i statkov, ale na to je potrebné, aby si niečo urobila aj ty. Musíš si brata zabiť.“
       „Čože?“ zhíkla Anuška a odtiahla sa. „Mám byť vrahyňa?“
       „Pomysli len na to, aký život nás čaká. Ľúbim ťa a ty to vieš. Ak to neurobíš, do konca života budem nešťastný. A ty tiež. Natrápiš sa s ním, potom možno skončíš sama, nanajvýš ako žena dákeho pijana, posledného chudáka, lebo bez majetku si ťa nikto nevezme. Nato ľudia pozerajú, ale ja ďalší majetok nepotrebujem. Ja potrebujem lásku. Potrebujem teba!“
       „Veď by ma odviedli rovno ku katovi!“
       „Toho sa neboj, naozaj, ver mi. Všetko som premyslel. Poznám tajomstvo, ako to urobiť tak, že sa nikto nič nedozvie. Ale musíš ísť na Čiernu horu a musíš tam ísť sama. Chodiť a hľadať, až nájdeš zeleného hada. Toho zabiješ, rozrežeš na tri časti a uvaríš v troch hrncoch. Polievku dáš bratovi z každého hrnca trochu. Všetci potom uveria, že skonal sám, v spánku.“
       V tme sa ozýval len dupot konských kopýt. To už Imre vysadol na koňa a zamieril si to rovno domov. Pred odchodom dal ešte Anuške bozk na ústa. Iný ako bolo tých tisíc počas noci. Ona teraz stála chladná ako kameň, ani sa pritom nepohla. Snažila sa nemyslieť, nevnímať. Slasť premilovanej noci ju razom opustila. Sklonila hlavu a kráčala ticho ku svojej chalupe.

       Nasledujúce dni boli pre ňu utrpením. Najskôr všetko, čo Imre navrhoval, odmietala. Napriek tomu stále, keď len mohla, išla popred dom jeho rodičov, či ho náhodou neuvidí. Nebol však nikde. Cítila, že po ňom túži. Že to, čo spolu prežili, bolo nádherné, úžasné. Myslela i na seba. Že mal Imre pravdu. Do smrti bude hrdlačiť, možno sa ani nedožije staroby a zomrie na suchoty ako jej matka. A pritom jej Imre núka všetko. Svoje srdce, život plný lásky a istoty, že už nikdy nepozná, čo je bieda. Lenže prečo ju posielal hľadať zeleného hada? Veď o takom ešte ani nepočula. A prečo práve na Čiernu horu? O tomto pahorku medzi Veľkou Tŕňou a Čerhovom predsa kolujú tie najpodivnejšie historky. Ľudia hovoria, že ešte dávno, keď na krajinu prišiel mor, celá Tŕňa vymrela. Vtedy odtiaľ ušli aj mnísi, čo tu postavili kostol. Tí dali vymretú dedinu najskôr vypáliť a potom zasypať hŕbou zeminy, aby sa mor nemohol šíriť ďalej. Prichádzali tu vraj furmani z celého kraja, vozili zem na vozoch a ľudia urobili obrovskú prácu, aby sa uchránili pred ďalším nešťastím. Niektorí hovoria, že takto vznikla Čierna hora, že pod ňou sa nachádza tá skaza, celá dedina i zo zosnulými. Iní zas vravia, že dedina bola pod tou terajšou, ibaže je už zasypaná. A zasypávali ju vraj práve zemou z Čiernej hory, lebo tá je čarovná a má moc zahnať i mor. Nech je to už tak či tak, je to miesto divov a pokiaľ vôbec žije nejaký had zelenej farby, určite len tam.

       Anuška ani sama nevedela, ako sa ocitla na vrchole kopca. Prišla tam za úsvitu jedného rána, rosa jej ešte zmáčala bosé nohy. V ruke držala plátenné vrecko a v ňom nôž zabalený v konopnom ručníku. Chodila ako bez duše, nemyslela na nič, nebola toho schopná. Len túžba stretnúť Imreho, spočinúť v jeho náručí, to ju hnalo dopredu. Cítila, že bez neho už nemá jej život význam. A ako sa slnečný kotúč vyšvihol vyššie na oblohu a jeho lúče sa predrali pomedzi oblaky, zbadala, že v tráve voľačo zašuchotalo. Had. Zelený had, div prírody, aký doposiaľ nevidela. Bola to krátka chvíľka, celkom kratučká, ako mu rýchlo ešte na zemi odrezala hlavu, potom ho vložila do vrecúška a vrátila sa s ním domov.
       V ten deň sa Janko vybral hľadať prácu po okolitých dedinách a ona urobila všetko, ako jej Imre povedal. Hada rozrezala na tri časti a každú vložila do iného hlineného hrnca. Doliala vodu, pridala zeleniny a navarila polievku.
       „Robotu máš?“ spýtala sa večer, keď Janko prišiel domov a sadol za stôl. Do reči mu nebolo.
       „Nepovieš?“ prezvedala ďalej.
       „Nie, nemám nič. Zlé časy prišli, akosi ma nikto nepotrebuje. Vraj som ešte veľmi mladý, raz mi povedali aj decko, ale ani nevyskúšajú, koľko mám sily. Nebudeme mať ani na jedlo.“
       „Neboj sa, Janko, neboj. Aha, aj dnes máme polievku. Dobrú, len si daj,“ postavila pred neho tanier, do ktorého načerpala z prvého hrnca a Janko jedol. Vyzeral, že mu chutí. Nevravel to síce, ale videla, ako sa tvári, ako chvatne naberá. Keď dojedol, zdalo sa jej, že trochu zbledol, ale i tak ho ponúkla.
       „Na, daj si ešte za tanier. Máme jej dosť, naozaj nemusíme šetriť.“
       Keď Janko dojedol polievku z druhého hrnca, ostal veľmi prekvapený, že ho Anuška opäť núka. Ona, večne šetrná, mu teraz naložila tretí krát, nečakajúc ani, či si ešte bude želať. Bol malátny, bledý a ospalý, ale ešte stále hladný, akoby mal bezodný žalúdok. Keď bol aj tretí tanier prázdny, zložil lyžicu, odsunul stoličku a postavil sa. Klipkal viečkami, podivne sa knísal a potom pozrel na sestru. Možno jej chcel niečo povedať, niečo sa opýtať, ale už nestihol. Padol na zem. Bol mŕtvy.

       Anuška vybehla z domu. Sama sa nevyznala, čo sa ňou deje. Teraz by mala žialiť, nenávidieť sa za to, čo urobila, plakať, pohŕdať sama sebou. Lenže ona len bežala. Cítila, že zdolala najstrašnejšiu skúšku, no spomienky na tento čin zotrie Imreho láska, jej šťastie v rodine, kde niet biedy, len kopec šťastných detí, čo mu privedie na svet. Musí sa k nemu čo najskôr dostať. Akokoľvek. Zastavila až pri dome kde býval, hľadela, či z Imreho izby nebliká svetlo lampáša. Lenže nie. Svietilo sa, ale v inom okne. Rozhodla sa teda vyčkať. Keď príde čas a bude si istá, že je u seba, prelezie plot a zabúcha mu na okno. Povie čo sa stalo a dohodnú sa na všetkom. Isto potom za ňou vyjde von a niekde za dedinou prežijú spolu ďalšiu nádhernú noc, aby ráno mohli oznámiť svoje rozhodnutie o svadbe Imreho rodičom.
       Čas ubiehal, aj to svetlo vo vedľajšej izbe už zhaslo, ale v Imrovom okne doposiaľ neblikla ani iskra. Anuška čakala, od nedočkavosti si hrýzla nechty. Isto už bolo hlboko po polnoci, keď sa na ulici ozval dupot konských kopýt. Imre! Zbadala ho už na diaľku, hoc len čiernu siluetu, ale bola si istá, že je to on. Vybehla mu oproti. Keď zastavil svojho žrebca, podišla celkom blízko a natiahla k nemu ruky.
       „Urobila som to,“ len toľko povedala, hľadiac naň, kedy zlezie z koňa.
       „Čo si urobila?“
       „Zabila som si brata. Presne ako si chcel. Leží doma mŕtvy, lebo zjedol polievku zo zeleného hada.“
       Imre mlčal, dokonca sa ani nepohol.
       „Vezmeš si ma?“ zašepkala.
       „Teba? Sirotu a vrahyňu? Zmizni mi z očí!“ popohnal koňa, div ju nezhodil a Anuška osamela. Videla ešte, ako prešiel bránou na dvor majestátneho domu, potom ho celkom pohltila tma. Na chvíľu zmeravela. Nešla za ním, nechcela už nič. Sklonila hlavu, ktovie čo sa v nej práve odohralo a vykročila do noci. Jej kroky prerušovali len tiché vzlyky. Možno zo sklamania z lásky, možno z poznania, aký ohavný čin vykonala, možno tomu bolo na príčine oboje. Šla pomaly k Čiernej hore, k tomu čarovnému miestu, čo skrýva mnohé tajomstvá. Odvtedy Anušku už nikdy nikto viac nevidel.


°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°°¤„¸¸„¤°

Poznámky autora:

       Stredovekí mnísi, ktorých táto balada spomína, patrili v rádu Paulínov. Tento rád vznikol v Uhorsku v 13. storočí a svoj kláštor mali nad obcou Tŕňa, toho času Veľká Tŕňa. Z týchto čias pochádza aj kostol nad obcou, ktorý dnes patrí kalvínom. Kostol bol však pôvodne postavený v románskom slohu, gotická bola až dostavba. Je teda možné predpokladať, že bol postavený ešte pre vznikom rádu Paulínov. V architektonicky zachovalom kostole si môžeme na vonkajšej strane lode dodnes pozrieť zachovalú stredovekú fresku Panny Márie.

       Čierna hora sa nachádza medzi Veľkou Tŕňou a Čerhovom. Je najvyšším bodom katastrálneho územia Čerhova a jej nadmorská výška je 239 metrov. Odtiaľ je pekný výhľad na okolitý kraj. Tento vrch okamžite spoznáte podľa veľkého slovenského dvojkríža, ktorý je postavený na vrchole.

       Mor, ktorému sa podľa balady ale aj iných zachovaných ústne tradovaných fragmentov prisudzuje vymretie pôvodnej obce Tŕňa, v Európe zúril v rokoch 1347 až 1351. Zahubil 25 až 34 miliónov ľudí, čo je podľa odhadov jedna až dve tretiny vtedajšieho obyvateľstva kontinentu.

       Historické vínne pivnice pri Veľkej Tŕni majú aj v súčasnosti takmer 2 500 metrov podzemných chodieb, kde sa vyrába a skladuje tokajské víno. Ich vznik sa datuje do obdobia vpádu Turkov. V roku 1567 Veľkú i Malú Tŕňu v rámci osmanskej expanzie napadli a vypálili tureckí spojenci – Krymskí Tatári. Vojenský vpád dal podnet na budovanie tokajských pivníc v tufovom podloží, kde sa pôvodne hĺbili ako podzemné úkryty ľudí a majetku pred lúpežnými vojskami a nájazdmi nepriateľov. Týmto sa pivnice stali aj miestom, kde sa schovávalo tiež víno. I keď pivnice pôvodne slúžili ako úkryty proti vojskám Osmanskej ríše, boli to práve Turci, kto ich začal ďalej rozširovať a prehlbovať. I keď ako moslimovia víno nepili, rýchlo zistili, že je to dobrý obchodný artikel. V obci sa traduje, že mnohé z týchto pivníc pochádzajú ešte z daných čias. Ide o v poviedke spomínaných 33 pivníc, ktoré sú v súčasnosti chránené ako národná kultúrna pamiatka.









***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Vínna cesta – štart, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.




čitateľov: 5428