login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Zvony, čo patria k sebe

@ :: Poviedky ::     Feb 16 2009, 09:58 (UTC+0)

Renesančný kostol v Malej Tŕni. Práve k nemu sa čiastočne viaže tento príbeh.

Miesto: Malá Tŕňa, okres Trebišov
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková

       Každý z nás zažil chvíle, kedy by najradšej utiekol. Bežal niekam, kde by sa mal lepšie, kde by mu bolo krajšie, jednoduchšie, veselšie a hlavne k milovaným, čo mu prirástli k srdcu pevnejšie ako tí, s ktorými práve žije. Hoci v Anuškinom prípade by bolo rúhaním hovoriť o pevnejšom pute.
       Upravila si sukne, obrala z blúzky zabudnuté stebielka sena, čo ešte ani teraz na konci roka nestratili svoju letnú vôňu a pozrela na Jánoša. Usmieval sa. Stál na dosah ruky a nespúšťal z nej zrak. Žltkastý svit lampáša, ktorý visel pri dverách, sa bez mihotania lepil na všetko, čo mu bolo na dosah. Aj krava, senník, steny maštale, Jánošová tvár boli bledšie ako pri dennom svetle.
       „Musíme ísť,“ šepla.
       „Ja viem,“ so smútkom v hlase pritakal muž.
       „Dieťa sa mi zobudí, treba mu dať jesť.“
       „Som s tebou. Neopustím ťa. Si len moja. Ľúbim ťa veľmi,“ pristúpil k Anuške a silno ju objal. V tej chvíli by bol najradšej utiekol s milovanou ženou v náručí. Tam, kde platia iné zákony, kde sa láska netají.
       „Choď už, nechcem sa rozplakať,“ jemne ho od seba odstrčila. Znovu si uhladila sukne, pozorne narovnávala záhyby zástery, zvesila z klinca pod oknom hrubú čiernu šatku, prehodila si ju cez hlavu a plecia. Chvíľu sa obzerala, až si spomenula, kde nechala šechtár s mliekom. Strčila doň ukazovák.
       „Studené. Dlho sme boli...“
       „Vieš, že som s tebou rád. Ostal by som. Pozeral sa ako spíš. Hladkal ťa po líčku. Šepkal by som ti nežné slová pred spaním... Veď je zima, vlažné mlieko rýchlo vychladne. Počkaj, pozriem, či nesneží. Musela by si za mnou pozametať,“ dodal rýchlo. Vedel, že už je najvyšší čas vrátiť sa domov ku svojej žene. No hlavne nechcel, aby mala Anuška kvôli nemu nepríjemnosti. Obozretne otvoril dvere na maštali a vykukol na dvor. Studený vzduch mu štípal líca, zaliezal pod golier ku krku, pchal sa pod košeľu. Obloha bola zatiahnutá, zdalo sa, že z nej visia čipkované snehové vločky, ktoré by sa zosypali na zem hneď ako Jánoš urobí ďalší krok. Už pár týždňov bol celý kraj schovaný pod studenou bielou prikrývkou, prerývanou vychodenými chodníkmi. Komíny okolitých domov ticho bafkali dymové chvosty a občas kdesi zabrechal pes.
       Dlho hľadela Anuška za odchádzajúcim Jánošom. Srdce jej splašene trepotalo pod blúzkou. Od šťastia aj od žiaľu. Milovala ho. Chcela sa rozbehnúť, chytiť ho za ruku a už sa jej nikdy nepustiť. Chcela byť s ním. Stále a verejne. Nie takto, schovávajúc sa v maštali, v pivnici, či v hustom kroví lesa. Zaspávať s ním a zobúdzať sa na jeho ´Dobré ránko, Anuška´. Vdychovať jeho vôňu, počúvať tlkot jeho srdca, smiať sa s ním, schúliť sa do jeho náruče a nechať, aby sa jeho prsty prehrabávali v jej hustých vlasoch, hladkali ju na krku, aby ju bozkával a neustále opakoval ako ju ľúbi a že je jeho všetkým. Chcela s ním utiecť.

       Prvýkrát sa zastrájala útekom pred mnohými rokmi. Keď mala deväť a už chodila do školy, pribudla jej ďalšia povinnosť. Pomáhať do vinici. Rozhadzovať hnoj, okopávať medzi porastmi, priväzovať výhonky, odštipkávať vrcholky rastlín, čistiť prúty viniča a v neskorú jeseň oberať tučné strapce do putní. Práce okolo rozmnožovania hrozna mal na starosti len jej otec. Zbieral prúty, pripravoval rezy, vrúble, sadil mladé rastlinky a tiež sa staral o vylisovanie šťavy, z ktorej kvasil chutné víno. Každý v dedine mal svoju vinicu. Niekoľko radov kríkov, na ktoré bol pyšný a o ktoré sa staral ako o oko v hlave. Anuška bola šikovná a pracovitá. Ani vo sne jej nenapadlo, aby ohundrala túto rokmi z pokolenia na pokolenie dedenú úlohu poslušného dieťaťa. Pracovať vo vinici bolo ako chodiť na nedeľné omše. Nebol žiadny dôvod, aby tomu vyhla. Ani ona, ani jej štyri sestry. Ešte by mala dvoch bratov, ale starší zomrel ako šesťročný. Lekára v dedine nebolo. Kým ho s horúčkami, dusiaceho sa od silného zápalu v krku doviezli vozom do Slovenského Nového Mesta, zomrel. Aj ten najmladší už prešiel cestou na druhý svet. Týždeň po tom ako sa narodil. Pôrodná babica hovorila, že bol slabý, malý. Nevládal ani poriadne dýchať, nieto sa napiť maminho mlieka.
       Aj keď Anuška musela pracovať, detstvo jej nevzali. Hrávala sa s kamarátkami na schovávačku, skákala škôlku na zemi konárikom nakreslenej ploche, čo pozostávala zo siedmich obdĺžnikov. Najskôr tri za sebou, potom dva vedľa seba, jeden a opäť dva. Skákala na jednej nohe, vynechávajúc obdĺžnik, do ktorého na začiatku vhodila kamienok. Cupitala k posledným dvom štvoruholníkom a cestou späť sa musela na jednej nohe zohnúť, zdvihnúť kamienok a vrátiť sa na začiatok obrazca. Najradšej však mala zimu. Všade okolo sú kopce, z ktorých sa na sánkach viezli takmer až do dediny. Sánky. Kvôli nim chcela utiecť.
       Bohatší gazdovia chodili do lesa po drevo na vozoch ťahaných koňmi. Tí chudobnejší len s plátennými batohmi, do ktorých narúbali a nalámali konáre. Naplnený batoh si vyložili na chrbát a teperili sa s ním domov. A potom boli gazdovia, čo ešte nenagazdovali na koňa, ale drevo zvážali na sánkach. Jednak sa na ne viacej zmestilo, jednak to bolo menej prácne ako sa plahočiť s temer päťdesiatkilovými nákladom na chrbte po snehových závejoch.
       Anuškin otec mal sánky. Pevné s operadlami, roháčky. Naukladal na ne celú kopu dreva, čo im vydržalo na celý týždeň. Tie si Anuška vzala z kôlne, aby sa v to zimné popoludnie vybláznila s ostatnými deťmi z Tŕne. Sánkovačka to bola parádna. Deti sa smiali, guľovali, naskakovali na šmýkajúce sa roháčky a na konci kopca sa prevalili do snehu a váľali sa v ňom, až vyzerali ako premočené, mrznúce strašidlá s červenými lícami a skrehnutými prstami na rukách. Pri jednom spustení sa sánky prevrátili, drevo zaškrípalo, zapraskalo, opierka odletela do najbližšieho záveja a sedadlo ostalo čudne skrivené.
       „Je po nich!“ skríkol ktosi. Anuška vyskočila, pribehla k sánkam a pokúšala sa narovnať jej zlomené časti. Nemala dosť síl. Jej sestry stáli obďaleč a plakali.
       „Ty si na vine!“ ukazovali na ňu prstom. „Ty si vymyslela, aby sme sa šli sánkovať.“
       „Nútila som vás? Aj vy ste sa tešili.“
       „Čo teraz urobíme? Ako pôjde otec po drevo?“
       „Aj jemu sa to mohlo stať, nie? Žiadne sánky nevydržia naveky.“
       „Tak mu to povedz, keď sa bude pýtať ako sa to mohlo stať!“
       Otec sa pýtal. Počúval, hneval sa. Nikdy svoje deti neudrel. Bol na ne prísny, ale vychovával ich príkladom a dobrým slovom. Stalo sa, že zvýšil hlas, no nebil ich. Teraz to bolo iné. Kričal, až bol celý červený v tvári: „Ste horšie ako desať chlapcov! Čo ste robili? Ako teraz pôjdem do lesa, chcete aby sme tu pomrzli?“
       Dievčatá ticho stáli, hlavy sklonené, dívali sa do zeme a v duchu sa modlili, aby to už skončilo.
       „Mama vám dá zajtra zajdy a budete nosiť drevo samé. Aj trikrát sa otočíte, aby sme ho mali dosť. To som ešte nevidel! Nemám inej roboty, ako napravovať to, čo vy pokazíte?“
       Anuška sa na neho pozrela. Nepáčilo sa jej, že kričí pre niečo, čo sa mohlo stať komukoľvek. Neurobili to naschvál. Ony vedia, že sánky potrebujú.
       „Otec, to ja som ich vzala, ale polámali sa náhodou. To nie my...“ ozvala sa ticho.
       „Náhodou, náhodou... Trest ťa neminie! Za toto ťa zbijem. Namojdušu, biť ťa budem!“ zastrájal sa.
       Anuška sa mykla, no neustúpila ani o krôčik. Kdesi v jej vnútri sa objavil nový pocit. Najskôr to bolo začudovanie, ako môže byť jej otec nespravodlivý, prečo si ju nevypočuje, prečo sa nezamyslí, žiadna vec predsa nevydrží večne. Potom to bol vzdor. Biť ma chce? Tak nech udrie. Prežijem to. Pár minút hanby a bude pokoj. No tento pocit sa zmenil na dievčenskú sebaľútosť, ktorá končila otázkami - prečo ja, prečo takto, prečo môj otec? Nevedela, čo má robiť. Cítila sa bezmocná, chúďatko, ktorú nemá nikto rád, pričom ona mala rada aj otca, aj mamku, aj svoje sestry. Slzy sa jej tisli do očí.
       „Otec, ak ma budete biť, utečiem. Pôjdem do sveta. Preč od vás. Nebudem tu.“
       Bitku nedostala. Nie preto, že chystala útek. Bola sobota a mama piekla chlieb. Ako v každej rodine, aj u nich sa najskôr pokládli do pece chlebové langoše. Kvôli deťom. Aby sa najedli skôr ako vytiahne z pece prvý voňavý, do chrumkava upečený chlebík, čo sa krájal až v nedeľu k raňajkám. Jeden langoš rozdelila a strčila každému kúsok do ruky. Teplo, ktoré sa rozlialo v žalúdkoch po každom zahryznutí a vôňa, čo sa šírila po celej chalupe, utíšili hnev, dali zabudnúť na starosti. Tých bolo stále neúrekom.

       Aký by to však bol život, keby šlo všetko ako po masle? Ľudia tu žili svorne, priateľsky, pomáhali si, vážili jeden druhého. Keď Anuška dospela, začala chodiť na priadky a na páračky, aby vraj bola aj mládencom viac na očiach. Ona si však toho svojho už vyhliadla. Jánoš bol od nej starší o tri roky. Urastený veselý mladík sa jej vkradol do srdca. Najskôr po ňom poškuľovala na tancovačkách. Vlastne on po nej. Či kto už vie, ako sa to vlastne začalo. Často ju pri muzike vykrúcal, odprevádzal domov, držal okolo pása. Neskôr sa stretali s ostatnými mladými uprostred dediny, alebo na blízkych lúkach a spievali, šantili, zabávali sa, zabúdali na starosti. Najčastejšie sa však vídali vo viniciach. Tam sa zdržiavala celá dedina od skorej jari po tuhú zimu. Roboty bolo habadej, každá zdravá ruka bola potrebná. Anuška sa už naučila hrozno strihať, aj vysádzať nové korene. Je pravda, každý mal svoj kúsok vinice, ktorý mu patril, no pri nárazových prácach si gazdovia pomáhali navzájom. A bolo jedno, či chudobnejší bohatému, alebo naopak. Aspoň pri robote. Inak nie. Anuška bola menej majetná ako Jánoš. Jeho rodičia vlastnili väčšie pozemky, viac rád viníc, mali koňa, dve kravy, veľký dom.
       „Dievča, nespúšťaj sa s ním,“ vytýkal jej otec. „Nikdy si ťa nevezme. Nekrúť hlavou! Nepatríte k sebe. Nemáš čo doniesť do spoločného majetku.“
       Anuška otca nepočúvala. Akože nepatria k sebe? Ľúbi ho a on ju. Láska všetko premôže. Kto im zakáže, aby boli svoji? Aký je medzi nimi rozdiel? Človek ako človek. V čom sú bohatší iní ako ona? Neuhla zrakom, keď sa na ňu Jánoš pozrel. Neodtiahla sa od neho, keď ju objal. Neschovávala sa pred ním ani na zábave, ani vo vinici.
       Keď ešte pracovali u gazdov za tretiny, to bolo iné. Robili na svojich políčkach, potom šli na gazdove lány okopávať repu, či kukuricu, zbierať fazuľu. Za tretinu toho, čo nazbierali. Ale teraz si pomáhajú na oplátku. Nikto nikomu nič nie je dlžný, nikto nikomu nič nesľubuje, nedáva. Ani počas obeda. Všetci si nosili svoje jedlo.
       „Halušky s tvarohom. Jedz,“ podávala jej mama lyžicu do ruky. Boli chutné. Naberala veľké kôpky s drobnými opraženými škvarkami. Obzerala sa. Všetci sedeli a obedovali. Aj Jánoš s rodičmi. Jeho mama vyberala čosi a vkladala do úst akoby potajomky. Nech sa Anuška snažila ako veľmi chcela, nepodarilo sa jej zistiť, čím si Jánoš s rodičmi plnia hladné žalúdky. Vtedy si všimla, že všetci tí, čo sa o nich hovorilo, že sú bohatší, jedia ukradomky. Čo si myslia? Že im to vezmú? Nebodaj budú závidieť? Štuchla lakťom do mamy a kývla hlavou s otázkou v očiach.
       „Jaj, Anuška... Čomu sa čuduješ? Čím viac majú, tým sú lakomejší. A tým viac chcú mať. My máme halušky, ale oni majú chlieb. Možno s lekvárom, možno iba so soľou. Skupáni. Aj tak vravia, že nevidno človeku do brucha, tak nik nevie čo jedli.“
       Vtedy Anuška nechcela utiecť. Iba uniesť Jánoša k svojej miske s haluškami.

       Jánoš bol nielen pekný, vtipný, milujúci, ale bol aj múdry. Vedel také veci, čo si ona ani nevšímala. Veľa sa od neho naučila. Keď neboli vo vinici ani na tancovačke, sedeli na omši v kostole. A oni, kalvíni, sa pred omšou všetci stretali pred kostolom. Zvítali sa podaním ruky, chlapi stáli oddelene od žien, mladí ďalej od rodičov.
       „Janko, neťahaj ma. Musíme byť na dohľad našim. Aj vašim.“
       „Niečo ti chcem ukázať, poď. Veď nás vidí celá dedina, nestrachuj sa toľko,“ vzal ju za ruku a obchádzali kostol, čo stojí na konci dediny na miernom vŕšku. Odtiaľ ďalej nahor až ku cintorínu.
       „Vedieš ma ku hrobom?“
       „Ale ba! Je tu pekný výhľad. Pozri okolo dediny na tie pozemky, koľké ostali neobrobené. Škoda ich.“
       „A načo mi to vravíš?“
       „Tak. Ľúbim ťa.“
       „Stojíme medzi cintorínom a kostolom, a ty mi o pozemkoch rozprávaš? Nejeduj ma. Nič iné nepočujem, iba majetky, gazdovstvo, úroda. Vieš, že si ma nikdy nevezmeš?“
       „Už si počula? Oženiť ma chcú. S Júliou.“
       Anuška stŕpla. Tak predsa mal jej otec pravdu. Bohatstvo sa snúbi s bohatstvom. Rozplakala sa.
       „Pssst! Anuška, vždy budem patriť len tebe. Môžu ma štyrikrát oženiť, nikdy ťa neprestanem ľúbiť. Nikdy! Počuješ?“
       „No, ako? Láska naveky a na diaľku? Vo sne si ma privinieš? V mysli pohladíš?“
       „Vidíš tieto múry?“ ukázal Jánoš na kostol. „Vieš ako dlho tu stoja? Skoro štyristo rokov. I keď sa už strecha prepadala, tak ju vystužili železnými tiahlami a pokryli plechom. Na pohľad sa zmenil, ale je to stále ten istý chrám, v ktorom ľudia rovnako veria. Vo veži dva zvony. Patria k sebe, aj keď ich nikdy nepočuť oba naraz. I my budeme ako tie zvony, z ktorých sa ozýva každý sám, ale v tichosti sú spolu. Pozri len, vidíš na tom chráme čo by len prasklinu? Starobu? Chcela by si nový kostol? Iste nie, nie, nie. Tak je to aj s našou láskou. Ak sa o ňu budeme starať, pestovať, uchováme ju v našich srdciach, nikdy sa nestratí. Nikdy nezostarne, nikdy sa neunaví. Bude s nami. Ver mi. Neopustím ťa. Oženiť sa je mojou povinnosťou. Voči rodičom. Deti musia poslúchnuť rodičov a v manželskom zväzku zachovať i zveľadiť majetok, na ktorom robili oni aj ich predkovia. Musí to tak byť.“
       „Neopustíš... Stále budeš pri mne?“
       „Tak, láska moja. Moje srdce bude biť len pre teba. Nech budú ľudia čokoľvek rozprávať, never im. Iba teba mám rád. Vždy si ťa nájdem, nech sa stane čo chce. Prídem k tebe...“
       Anuške sa zazdalo, že je čas na útek. Roztiahnuť ruky a utekať hore kopcom za cintorín, vyletieť k modrej oblohe. Uletieť. Preč od rodičov, od stáročia dodržiavaných tradícií, od nezmyselných povinností. Lenže i kedy mohla vzlietnuť ako vták, bolo by to zbytočné. Pochopila, že vy uletela sama.

       Anušku vydali za Ištvána. Nemal viac majetku ako ona, tak sa k sebe hodili. Nebol zlý. Trochu menší ako Jánoš, tenší, veľa fajčil a bol žiarlivý. Sledoval ju na každom kroku. Aby si ju poistil, aby sa na ňu žiadny iný muž ani len nepozrel, zakázal jej vychádzať z domu. Nesmela do práce, nesmela sama do vinice ani na polia, nesmela pásť kravu ani vyháňať husi na lúky, ostala zatvorená na dvore.
       Kým boli teplé dni, tak to Anuška zvládala. Stále si našla robotu okolo domu. Tešila sa zo žltých kuriatok, ktoré vysedela stará kvočka. Škrabkala prasa po chrbte, maštaľ bola čistučká ako ich predná izbica. Vždy mala navarené, upratané, nikdy nesedela so založenými rukami. Všade poriadok a čistota, len v jej hlave zmätok. Pod srdcom nosila dieťa. Nezamestnávala svoju myseľ otázkami, kto je jeho otcom. Stále milovala Jánoša. Ištván sa jej nedotýkal tak nežne ako on. Aj v najosobnejších chvíľach myslel len na seba. A Jánoš svoj sľub dodržal. Chodil za ňou, keď boli všetci na poliach, alebo chlapi sedeli vo pivniciach pri sudoch, vychutnávajúc si víno. Vedel vystihnúť, kedy je sama. Nikdy ho nevpustila do izby, ba ani len do kuchyne. Starostlivo strážila svoj príbytok, akoby ho nechcela pošpiniť takýmto vzťahom. Takýmto... no, pre ňu i tak krásnym. Už po sobáši horela nedočkavosťou, Jánoš jej chýbal. Tak veľmi, že mala sto chutí pobrať sa pred jeho dvor a postávať tam, kým ju neuvidí. Odolala. Ak ju ľúbi, príde sám. Tak povedal, že si ju nájde. Utiecť chcela už vlani. To keď sa brodila v snehu, idúc z lesa s tým ťažkým bremenom...

       Ištván ju vtedy poslal aj s ostatnými ženami do lesa po drevo. Vzala plachtu, malú sekeru a šla. Bolo krátko po obede, zabárala sa do hlbokého snehu, dychčala od námahy, tlačila pred sebou svoje tučné brucho, v ktorom sa mrvilo jej prvé dieťa. Slnečné lúče sa ligotavo odrážali od snehovej prikrývky. Vzduch bol čistý, z úst sa jej pri každom výdychu odtrhávali mráčiky pary. Vedela, že nevládze rovnako ako ostatné, neuniesla by toľkú ťarchu. Bola však pripravená vziať ho čo najviac, aby sa muž nehneval. Aj tak to bolo jedno. Pošle ju znovu.
       Praskanie konárov a buchot sekier pretínali ticho zimného poobedia. Ženy mlčali. Každá zabratá do roboty, aj ona ich pozorovala len kútikom oka. Kusy dreva kládli na kopu na rozprestreté plachty, postrkávajúc ich tak, aby žiadny konár príliš netrčal a po ceste sa nezachytával o kríky. Anuška zviazala dva priľahlé rohy plachty, otočila sa k nej chrbtom, pevne schytila pravý a ľavý uzol, predklonila sa a vytiahla nazbierané konáre na chrbát. Tlačilo ju k zemi a dopredu. V hlbokom predklone urobila prvý, druhý, ďalší krok. Keby bola narovnala kolená, iste by bola padla na nos. Hrdosť jej nedovolila zastať a odľahčiť náklad. Potôčiky potu jej stekali po tvári, štípali oči, ťažko dýchala a brucho mala až kdesi pod bradou. Ticho plakala, hltajúc vzlyky, aby si ostatné nič nevšimli. Ruky je tŕpli, no plachtu nepustila. Musí to dokázať. Iné jej neostávalo.
       Už boli na lesnej cestičke konča lesa, keď k nim mieril povoz. Ktorýsi z bohatých gazdov sa blížil. Anuška si ho nevšímala. Mala dosť svojich starostí. Myslela na Jánoša. Na to, že on by ju takto ťažko robiť nenechal. Na to, ako veľmi jej chýba. Ako veľmi ho chce mať pri sebe. Myslela na dieťa. Aby bolo pokojné, že o chvíľu prídu domov, ona sa narovná a pohladká ho cez bruško. Odrazu začula: „Anuška, čo to robíš?“ Bol to Jánoš. Stál pred kozlíkom, liace silno tiahnuc k sebe, aby kôň zastal presne pri nej.
        „Janko!“ vykríkla od radosti, no hneď sklonila hlavu a ticho dodala: „Čožeby som, po drevo som išla.“
       „Ty? V tomto stave? Veď si ublížiš,“ kričal Jánoš a zoskakoval z voza. „Daj, odveziem ťa domov.“
       „To nemôžeš. Čo povedia?“ ukázala bradou na ostatné ženy.
       „Je mi to jedno. A tebe môže byť tiež. Nedovolím, aby si vláčila ťažké konáre, len pretože je tvoj muž lenivý. To veru nie!“ Vzal jej z chrbta plachtu s nákladom, vyhodil na voz a pomohol nasadnúť k sebe na kozlík. Ostatné ženy sa ani nezastavili. Mĺkvo kráčali k dedine, pohľadmi sprevádzajúc tých dvoch na voze.
       „Povedal som ti, že ak niečo potrebuješ, povedz mi.“
       „Po drevo musím sama. Akoby to vyzeralo, keby si mi ho doviezol? Ištván by sa hneval.“
       „Zabudla si? Sme ako tie dva kostolné zvony. V srdci som stále s tebou. Teraz s vami,“ usmial sa a pohladkal jej nadúvajúce sa brucho. Pozrela naokolo, či ich niekto nevidí a položila svoje dlane na jeho. S blaženým úsmevom na tvári, bez strachu, nemysliac na možné následky svojho činu, naklonila k nemu hlavu a dovolila mu, nech ju pobozká. Zatvorila oči a ako kedysi prosila Boha počas každej omši v kostole, aby jej dovolil žiť s Jánošom, tak ho prosila teraz, aby jej dal dosť síl na útek. Preč od Ištvána.

       Celý týždeň po pôrode k nej chodila pôrodná babica. Pomáhala s kúpaním a prikladala drobné ústočká synčeka k jej prsníku, aby ju naučila kojiť. Anuška bola hádam najšťastnejším človekom v Malej Tŕni, ak nie na celom svete. Kým bol chlapček maličký, nemala odvahu s ním utekať do neznáma. Povedala si, že s tým počká. Neurčila si, že dokedy. Vychutnávala si materstvo. Kradla čas pre seba a Jánoša. Stretávali sa vždy, keď bola možnosť. Ako dnes v maštali. Bolo jej jasné, že o ich vzťahu vie polovica dediny. No nikto na nich nikdy neukázal prstom, nevykričal na plné ústa, že sú bezbožní, zlí, hodní zatratenia. Neskôr sa dozvedela, že nie je sama, čo si takto pestuje lásku, ktorej nebolo dopriate naplniť svoj údel. Že vôľa rodičov, aby sa svadbami zväčšoval majetok, má svoje trhliny. Tie si mnohí sceľujú aspoň tak, ako sa dá. Potajme, no často doživotne, do staroby.
       Šechtár jej oťažel v skrehnutých prstoch. Mlieko bolo studené ako špička jej nosa. Jánoš sa dávno stratil v tme na konci záhrady a na ňu jemne dosadli snehové vločky, čo sa sypali z nebies, akoby jej chceli pomôcť zahladiť stopy po návšteve milovaného. Z domu začula plač. „Neplač synček, už idem. Bez teba nikam nepôjdem. Si moje všetko... Tretí zvon v kostolnej veži.“


***

Poznámka autorky:

Kostol v Malej Tŕni (v poviedke o ňom hovorí Jánoš) bol postavený a vysvätený v roku 1656 v renesančnom slohu. Postavili ho na základoch ešte staršej stavby – pôvodného gotického kostola, ktorý tu stál už v 15. storočí, avšak nevedno prečo a ako zanikol. Výraznejšia prestavba súčasného kostola bola v rokoch 1867 až 1868, keď sa prepadala strecha (o čom Jánoš tiež hovorí), takže ju vystužili železnými tiahlami a pokryli plechom. Stavba si však inak do dnešných čias nezachovala čistý renesančný vzhľad, pretože v roku 1948 bola prestavaná do klasicistického slohu. Patrí ku kalvínske fare so sídlom vo Veľkej Tŕni.



***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Vínna cesta – štart, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
čitateľov: 4083