login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Podivné stretnutie

@ :: Poviedky ::     Jan 14 2009, 02:08 (UTC+0)

Mohutný dub s týmto obrazom stojí vedľa cesty medzi Slancom a Novým Salašom. Ľudia tu podobizeň svätých zavesili údajne na základe príbehu, ktorý zachytáva táto poviedka.

Miesto: Slanská Huta, Nový Salaš, Slanec, Ruskov
Čas: začiatok dvadsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       „Človeče! Hej, počkaj na mňa, nech nejdem sám! Počuješ?“ zakričal Pešta do tmy, v ktorej skôr len náznakom obrysov tu a tam zbadal postavu kráčajúcu pred ním. Cestu z oboch strán lemoval hustý les, takmer samá bučina a duby s košatými korunami, cez ktoré svetlo mesiaca a hviezd presvitalo len veľmi skromne. Pobehol, najmä keď si bol istý, že ten neznámy pred ním zastal. Isto ho počul, veď napriek tomu, že jeseň už vládla nad krajom, vietor nefúkal. Práve naopak. Neuveriteľne hlboké, priam mrazivé ticho spôsobilo, že Peštov hlas znel oveľa silnejšie, ako si želal. V takej chvíli by prasknutie suchého konárika, či zaševelenie listov prišlo ako neznesiteľný rámus, až by z neho mohla prasknúť hlava. Ticho nevšedné, dalo by sa i povedať, že zázračné. Ale môže byť ticho zázračné? Práve nato myslel Pešta ešte pred chvíľou, keď sa každé šuchnutie podrážok jeho bagandží odrážalo od neviditeľnej steny noci a zdalo sa mu, že znie silnejšie, než keby ťal sekerou do stromu. Ale isto to bol len pocit, veď ten človek, ktorého sledoval, už ako prešiel od Slanskej Huty a cez Nový Salaš, kráčal ticho, akoby tam ani nebol.
       „Človeče? Takto si volal za mnou?“ opýtal sa neznámy, keď ho konečne Pešta dobehol. Muž v slušnom kabátci a čiernom klobúku pozeral na dychčiaceho mladého paholka, čo sa k nemu dovalil, akoby boli starí známi.
       „Za vami, hej,“ pritakal Pešta, no v hlase neznámeho vycítil akúsi výčitku. Preto mu už teraz nezačal tykať. Dobre si všimol jeho nové oblečenie, neošúchané robotou a nosením.
       „Človeče... Hm, takto ma už dávno nikto neoslovil,“ riekol neznámy pomaly a zadumane.
       „Prepáčte, prosím. To tá tma. Nevidel som z diaľky, na koho volám. Len mi tak napadlo, že keď ideme rovnakú štreku, dvom sa pôjde ľahšie.“
       „Veď dobre, ja nedbám.“
       „Len, pekne sa vás pýtam, či ste si nepomýlili cestu. Tuto sa ide do Slanca. Ešte je pred nami hodný kus. Teraz, keď som blízko a vidím vás dobre, tak si myslím, že vy by ste tak ďaleko mali ísť kočom.“
       „Prečo kočom?“
       „Iba tak hútam. Stačí pozrieť a musí byť jasné, že ste pán.“
       „Pán nemôže chodiť pešo?“
       „Môže, ale nebýva to zvykom.“
       Pešta sa teraz cítil hlúpo. Najskôr na toho muža, čo by mohol byť i grófom, volal ako na sedliaka, hneď nato ho začal aj poučovať. Hlas neznámeho však ostal pokojný. Len sa otočil a pokračoval v ceste, Pešta vedľa neho.
       „Takže idete do Slanca? Ja až do Ruskova. Odtiaľ som, ale pritrafila sa mi robota tuto v lese, preto som tu bol.“
       „Bol si furmančiť? Asi nie, to by šiel nazad vlastným vozom.“
       „Presne tak. Kone ani voz ešte nemám, ale raz budem mať. Všetko poporiadku. Rodinu, dom, a potom aj tie kone a voz. A furmančenie nie je zlé, zarobil by som viac. Ale ja som len rúbal stromy. Viezli ich do Slanca na pílu, dúfal som, že zvezú i mňa, ale všetci rubači sme čakali na keruľa, kedy nás vyplatí. Ten prišiel, až keď boli všetci furmani aj s vozmi preč a na ten svoj ma predsa nevezme.“
       „To sa už keruľ cíti taký pán? Ja by som ťa odviezol.“
       Pešta si vydýchol. V reči sa zasekol pred chvíľou, keď hovoril, že donedávna čakal na výplatu. Neznámy sa teda musel dovtípiť, že má pri sebe peniaze. Napadlo mu, že čo ak je to zbojník, o tých sa veľa hovorilo. Teraz by mal tú najlepšiu možnosť, ako ho obrať o zárobok. Dedinu mali dávno za chrbtom, cesta sa do lesa vnárala hlbšie a hlbšie, nikto by nič nepočul. Len neskôr by ho možno našli, ale už by bolo neskoro. Stačilo by vytiahnuť pištoľ a bolo by po ňom.
       „No, čo mlčíš?“ ozval sa opäť neznámy. „Neveríš mi? Pokojne by som ťa odviezol v koči až na svoje panstvo. Veď sa pozri na ten mesiac, čo konečne vyšiel. Vari nesvieti na všetkých rovnako? Ani hviezdy nerobia rozdiely medzi chudobnými a tými, čo im majetok nechýba. To len ľudia.“
       „Však, to je už osud. Nie každému je súdené narodiť sa v bohatej rodine, ale s tým mesiacom a hviezdami máte pravdu. Nikdy som o tom takto nepremýšľal. To viete, veď aj farár nám hovorí, že každému bol daný jeho vlastný kríž a musí ho vláčiť celým životom sám.“
       „Farár? A aký kríž nesie on? A keď boháč bohatne na pote želiara, to tiež preto, že vláči kríž, ale taký pre bohatých? V tom je spravodlivosť?“
       „Tomu nerozumiem.“
       „Čomu nerozumieš?“
       „Tomu, čo ste povedali. To sa mi zdá...“
       „To sa ti zdá ako reči zbojníkov? Výhovorky, ktorými sa ospravedlňovali, prečo lúpia? Prečo aj zabíjajú statkárov, grófov a všetkých, čo nemajú do vrecka hlboko? Tak si to myslel?“
       Pešta spomalil, po dvoch krokoch zastal. Tak predsa! A on na neho ešte volal, nech ho počká, aby ho tu nakoniec okradol, možno i zabil. Dá mu peniaze, hej, radšej mu ich dá sám, len nech ho nechá. Zastal aj neznámy a otočil sa k nemu. Vzduch sa konečne pohol, zavial chladný vánok.
       „Čo je? Voľajako si stvrdol. Neboj sa, mne na tvojich peniazoch nezáleží. Nechcem ťa ani o nič obrať. Ja už dnes len musím dôjsť domov.“
       „Teda, nie ste zbojník?“
       „No, teraz si ma urazil!“
       Prepáčte mi, prosím, naozaj som sprostý. Nechcel som sa vás dotknúť ani slovíčkom. Odpustite mi, ak môžete, to mi vyhŕklo z úst. Viete, chytajú sa ma kadejaké myšlienky. Predsa len, netuším, kto ste.“
       „A nie je to jedno? Tak sa upokoj. Tu už žiadnych zbojníkov niet.“
       „A Dadaj?“
       „Dadaj? Veď ten zomrel dávno, hádam ešte voľakedy za kurucov.“
       „Lenže sa hovorí, že nikto nevie, kde skonal. Teda, hovorí sa, že ho zranili v boji, ale utiekol. Zomrel až medzi svojimi kumpánmi a tí ho tu voľakde pochovali. Ale bola to vraj prekliata duša. Že sa stále po nociach zjavuje, prepadáva a zbíja. Ide naisto, lebo jemu sa už nemôže nič stať. On je už totiž neživý.“
       „No poď, poď. Čas uteká, ani jeden sme tu neprišli, aby sme stáli a hovorili,“ neznámy sa znova pohol a Pešta tiež. „Ale keď hovoríš o Dadajovi, povedz, načo by boli mŕtvemu peniaze? Myslíš, že majú pre človeka nejakú hodnotu aj po smrti?“
       „Teda,“ pokrútil hlavou Pešta a pridal do kroku, lebo neznámy naťahoval nohy viac ako doteraz. „Nad tým som tiež nikdy nepremýšľal. Ale máte pravdu. Ako by si už mohol nebožtík užívať bohatstva? Keď celý život zbíjal, ba i zabíjal, duša sa za ne z pekla nevykúpi.“
       „Vidíš, pravdu máš. Takže sa Dadaja báť nemusíme. A čo ešte hovoria ľudia?“
       „Nič, len o tom Dadajovi. Vlastne, vravia ešte, ale to skôr iba ženy, keď trkocú na priadkach, že v tomto lese je otvor a chodba do samotného pekla. Ale tomu už neverím ani ja. Vraj pod nejakým dubom, poriadne hrubým, aspoň si myslím, že by to mal byť poriadne hrubý dub, tak tam že sa otvára zem a diabli vychádzajú von, aby sedeli na konároch a striehli na pocestných. Pokúšajú ich a kradnú im duše.“
       „Takže takto ľudia vravia? No, a toho sa nebojíš?“
       „Pane, hovorím, že to ženy iba tak, aby reč nestála. Kadečo navravia. O diabloch, o bosorkách, vlastne aj Dadajovi, ale iba ten jeden mi nejako vliezol pod kožu. Lenže, keď ste mi to tak pekne vysvetlili, už sa nebojím ani jeho. Ale Borka, tá keby tu so mnou bola, určite by sa celá triasla. Mám ju rád, aj keď nerozumiem, prečo je poverčivá až hrôza.“
       „Borka? A to je kto? Tvoja frajerka?“
       „Hej, ale ani nie o týždeň mi už bude ženou.“
       „Ako si to hovoril? Najskôr rodina, potom dom a i kone s vozom, aby si bol furmanom?“
       „Zatiaľ len o tom snívam, ale všetko príde, čo má prísť. Tomu verím. Teraz sme mali v nedeľu posledné ohlášky v kostole.“
       „A máš ju rád, či všetko ide podľa pravidla, že čižma patrí do čižmy a bagandža do bagandže?“
       „Ľúbim ju. Nevybrali mi ju rodičia, ale ja sám. A ona ma tiež ľúbi, tým som si istý, akože stojím na zemi. To sú len také prieky bohatých rodín, že kupčia s deťmi, dohadujú svadby, len aby sa spojili majetky. Nás chudobných sa to netýka.“
       „Takže, teraz ma dobre počúvaj. A keby som ti povedal, že ti dám majetok, ale taký riadny, aby si si založil poriadne gazdovstvo, kúpil polia, kravy, kone, svine, vysadil ovocný sad a postavil majer, vzal by si si Borku za ženu, alebo by si radšej zabehol za nejakou bohatšou krásavicou?“
       „Aha,“ zasmial sa Pešta, „tak tomu sa hovorí pánske fígle. Žartujete, nie?“
       „A čo ak nežartujem? Čo ak ťa môžem obdarovať tak, žeby si si to všetko kúpil?“
       „Prepáčte pane, nie tak som to myslel. Teda nemyslel som, že by ste si nemohli dovoliť obdarovať ma statkom, na aký nenašetrím za celý svoj život. Ale myslel som, že žartujete, keď hovoríte, že by som kvôli tomu opustil Borku. Veď ja mám radosť vtedy, keď vidím, že som urobil radosť jej. Teším sa, keď vidím, že sa ona niečomu teší a trápi ma len to, keď ju vidím utrápenú.“
       „Ale všetko to asi také ružové nebude. Veď teraz si hovoril, že jej nerozumieš, lebo je poverčivá až hrôza.“
       „To hej, to je. Aj teraz nedávno, keď sme šúpali kukuricu. Viete, skoro každý klas je žltý, ale niektoré, možno jeden zo sto má ružovú až červenú farbu. A je taká povera, že dievka, ktorá pri šúpaní nenájde červenú kukuricu, sa do ďalšieho šúpania nevydá. To by vraj musela čakať ešte rok, ak by nechcela, aby sme sa sobášili aj napriek tomu zlému znameniu. Tak robila dlho, dlho do noci. Každý už išiel spať a ona až vtedy, keď naozaj našla jednu červenú kukuricu.“
       „A to ti prekáža?“
       „Nieže prekáža, ale je to také čudné. Alebo aj iné. U nás za Ruskovom je taká zem, čo voláme Babarety. Tam je hoscová studnička. Viete, čo Ruskove voláme hosec?“
       „Samozrejme, že viem. Lámku, či ako vravia lekári, reumu.“
       „Hej, presne tak. A hoscová studnička, to je taký prameň, čo nezamrzne ani v najväčšej zime. Ľudia veria, že v tej vode sa treba umývať a pomôže od chorôb. Moja Borka, ale aj iné dievčatá si tam chodia umývať oči. A viete prečo? Aby ich nikto nemohol urieknuť, aby, ako sa hovorí, im z očí nezišlo.“
       „No, ľudia veria kadečomu. Že každému je súdené nosiť svoj kríž, akoby sa bez kríža nedalo žiť. Alebo že duši mŕtveho zbojníka ešte môže záležať na pokladoch. Tiež aj tomu, že sa len robotou vlastných rúk človek dopracuje k šťastnej rodine vo vlastnom dome, dokonca aj ku koňom s vozom.“
       Pešta sa odmlčal. Mesiac na oblohe opäť zaliezol za mraky, ostala len tma, už čiernočierna natoľko, že sa ani stromy popri ceste nedali poriadne rozoznať. Obkľúčení lesom v podivnom rozhovore klesali nadol, stále bližšie a bližšie k Slancu. Pešta mal neznámemu chuť povedať, že ak by si boli rovní, dal by mu vedieť, že teraz by sa mohol uraziť on. Veď čo je na tom, že nesie svoj kríž bezzemka, čo len chodí a robí pre bohatších vždy tam, kde o jeho prácu prejavia záujem? Veď sa uživí, aj jeho rodičia tak žili a vychovali ho, ba aj ďalšie štyri deti. A že veril na Dadaja? Veď ak by to bral celkom vážne, určite by sa takto cez les na noc nepustil. Nakoniec, čomu má veriť, ak nie tomu, že svojou robotou a láskou k Borke dosiahne šťastie i majetku, teda aj tých koní a voza, keď chce byť furmanom? Neprejedia, neprehajdákajú, budú si šporiť, aj to ich spája.
       Neznámy akoby vytušil, na čo myslí. Možno z jeho tváre, keď tak kráčali tesne vedľa seba. Ba Peštovi sa aj zdalo, že ten čudný pán naň hľadí až priveľmi zblízka, ramená sa im takmer dotýkali.
       „Dobre! Dobre, dobre, dobre! Nechcel som sa ťa dotknúť, uznávam, že som voči tebe trochu tvrdý. Vôbec som ťa nemal v pláne pokúšať, nepočítal som s tebou, to ty si na mňa zavolal, nech ťa počkám. A ide sa nám spolu dobre, takže mi ešte rozprávaj o Borke, určite sa na ňu tešíš.“
       „Ale ja som vám nič nevyčítal. Netrúfal by som si to. Len som sa zamyslel.“
       „Tak sa nezamýšľaj a hovor!“
       „No, viete, to s tou poverčivosťou, ako sa chráni pred bosorkami a diablami. To nieže iba chodí k hoscovej studničke. Už mi raz povedala aj také, že ak budeme mať niekedy dieťa, joj, keď mi to vravela, až som mal chuť zo stoličky od radosti vyskočiť, ale keď to hovorila, aj také povedala, že vyprané detské šaty nesmie vešať na sušenie po západe slnka. Že by sa potom mohlo decku zle povodiť.“
       „Hej? A čo ešte?“
       „Už nič. Ale na to vešanie detských šiat som sa opýtal aj nášho pána farára a povedal mi, že to sú len plané povery.“
       „A to ti hovoril ten pán farár, čo tvrdil, že každý musí niesť svoj kríž a trpieť?“
       „Jasné, že ten. Ale, prečo sa pýtate? Viete, ja som len taký prostý človek, zasa som vám nerozumel.“
       „To je už jedno. Teraz sa beztak musíme rozísť, lebo ja tu cestu končím.“
       „Tu? Uprostred lesa? Kam by ste šli?“
       „Domov. Na svoje panstvo.“
       „Ale však ste vraveli, že idete do Slanca!“
       „Nie. To ty si sa ma pýtal, či idem do Slanca, ale na odpoveď si nečakal. Hneď si len dodal, že ty musíš až do Ruskova. Ďalej si už len rozprával o svojej robote, o keruľovi, ktorý ťa neodviezol, o Dadajovi, o svojej Borke a o farárovi, čo ťa núti nosiť kríž.“
       „Nechápem, naozaj nechápem, prečo tu chcete teraz ostať. A vôbec, ešte ste mi nevysvetlili, čo zlé vidíte na tom farárovi. Tri razy ste do neho zadrapili.“
       „Vidíš, a to je tvoje šťastie. Ty si už raz taký. Máš čisté srdce, ním sa riadiš. Nehovorím, že máš vo všetkom pravdu, ale čo hovoríš aj robíš, niet tam štipky závisti či nevľúdnosti. Nechcel som ťa pokúšať, kvôli tomu som bol inde. Ale predsa som skúsil. Povedal som, či by si sa vzdal tej svojej Borky, keby som ti ponúkol život bohatého gazdu. Ani si sa pri tom nepristavil, zamietol si to bez rozmýšľania. Ani nevieš, že si si zachránil to najcennejšie, čo máš.“
       „Čo?“
       „Dušu.“
       Pešta zbledol a zastavil sa. V tej tme to vidieť určite nebolo, aspoň nie očami človeka. Neznámy sa k nemu nahol tak blízko, až pocítil jeho dych na svojej tvári.
       „Teraz ma počúvaj dobre. Choď ďalej svojou cestou a o našom stretnutí nikomu nehovor. Ale vedz, že tvoja prostá čistota ťa zachránila. Keď ti je láska viac ako bohatstvo, nemám nad tebou moc. Zvíťazil si nad sebou samým i nado mnou. Pretože ja, a teraz dovoľ, aby som sa predstavil, ja som Diabol.“
       Skôr asi sa stihol Pešta nadýchnuť, neznámy rýchlo odišiel. V hlave mu naraz vírilo kadečo. Koho to zastavil, ako ho oslovil, čo všetko mu ten vyslanec pekiel narozprával. Ale v jednom mal predsa len pravdu. Že mesiac a hviezdy svietia na všetkých rovnako. Práve vo chvíli, keď sa Diabol odlúčil a otočil do lesa, vyšla luna spoza mrakov a osvetlila strom, pod ktorý sa prepadol. Strom, o ktorom rozprávali ženy vo všetkých okolitých dedinách, ale nikto nevedel, kde presne rastie. Strom, pod ktorým vedie cesta do pekla. Pešta by mal utekať, ale nevedel. Stál ako socha a nepohnute hľadel na mohutný dub. Dobre si ho zapamätal, ešte nevedel prečo, ale urobil to tak, aby si ho nemohol pomýliť so žiadnym iným. V sluchoch mu stále znela hrozba, že o čudesnom stretnutí nesmie nikomu povedať.

       Pešta nakoniec, len pár dní po svadbe, keď prežíval najkrajšie dni svojho života, všetko vyrozprával. Veď ako by o tom dokázal mlčať pred Borkou, s ktorou sa delil o všetky radosti i starosti? Borka, znalá a skúsená povier i ochranných obradov, čo poskytuje príroda i božie mocnosti, sa rozhodla. Spolu s Peštom a svojimi kamarátkami ešte v ten deň prišli ku stromu medzi Slancom a Novým Salašom, aby naň povesili podobizeň Bohorodičky so Spasiteľom. Srdcia plné čistoty Božej matky a Božieho syna, ba aj ich prítomnosť cez obraz určite zastavia všetky sily zla, čo by sa chceli vrátiť na svet a pokúšať maloverných, núkať im statky a moc výmenou za ich duše. Obraz na tomto strome visí dodnes, bráni pekelným silám, aby vyliezli na zem. A beda tomu, kto by ho zložil dole. To by sa Diabol opäť vrátil na zem.










***


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slanské vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 5082