login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Domov je tam, kde rastú čerešne

@ :: Poviedky ::     Jan 14 2009, 02:05 (UTC+0)

Slančík – podobne ako v mnohých obciach okolia Košíc, aj tu si v minulosti rodiny prilepšovali tak, že k svojim deťom brali na výchovu aj deti z košického sirotčinca. Štát im zato vyplácal peniaze a dodával pre siroty obuv a odev.

Miesto: Slančík, okres Košice-okolie
Obdobie: 1946 – 1952
Autorka: Soňa Jakešová

       Deti sedeli v drevených školských laviciach strnulo ako bábky. Ruky založené za vystretými chrbtami, nohy položené na dlážke s chodidlami tesne vedľa seba. Keby hlavy neotáčali za pánom farárom, čo sa pri výklade prechádzal pred tabuľou, človek by si pomyslel, že títo inak neposední šarvanci načisto skameneli. Na hodine náboženstva sa nik neodvážil ani muknúť, lebo to by pre previnilca znamenalo kľačanie v kúte a v horšom prípade by mohol schytať trstenicou po dlani i zopár svištiakov. Milanovi už tuhla šija, tak rád by si konečne poskočil, zakričal, zamával rukami, zatlieskal. Uspokojil sa však aspoň s grimasou, ktorou sa mu podarilo rozveseliť Paľa, keď bol pán farár práve obrátený na opačnú stranu. Videl, ako si jeho nevlastný brat hrýzol do spodnej pery, len aby zadusil chichot. Milan striehol na ďalšiu príležitosť, kým sa okrúhly muž v sutane pri svojom výklade opäť odvráti. Doširoka roztvoril viečka, vypúlil oči a gúľal nimi ako čmeliak. Nadúval pri tom tvár ako najviac vládal, vzduch zadržaný v ústach mu tlačil na líca a zovreté pery. Pri predstave, ako smiešne asi vyzerá, sa trocha pousmial. Stisnuté ústa pri tom povolil, vzduch sa mu pretisol cez zovreté zuby a triedou sa ozval taký zvuk, ako keby si hoviadko mocne uľavilo z dieročky, čo skrýva pod chvostom. To už Paľo nevydržal a zachichotal sa. A nielen on, niekoľko detských hláskov mu razom urobilo ozvenu.
       „Kto sa opovážil...,“ zaburácal triedou mocný bas. Duchovný pastier zastal s pobúrenou červeňou v tvári. Trstenicu zvieral pevne v krátkych prstoch s pestovanými nechtami.
       Deti svorne sklonili hlavy k laviciam a uprene hľadeli pred seba. Iba Milan sa s meravou tvárou díval priamo do očú muža za katedrou. Odvážne zodvihnutou bradou mu dával jasne najavo, že on sa nemusí báť jeho hnevu, čo sa teraz valí po miestnosti, pretože on, Milan, predsa s touto záležitosťou nemá nič spoločné.
       „Ktorý oplan?“ silnel hlas spravodlivého hnevu. Trstenica vyletela nad plešatú hlavu a tam sa zastavila v geste, ktoré neveštilo nič dobré.
       Paľo videl, ako sa chveje vztýčený koniec pružného konárika. Pomyslel si, že trstenica teraz vyzerá ako had pripravený uštipnúť a pripomenul si, ako na koži pália jej šľahy. Zavrel oči a hlavu stiahol ešte viac ku pleciam.
       „Buď sa dozviem, kto to bol, alebo vytrescem vás všetkých!“ rozhodol duchovný, obe ruky spustil pozdĺž tela a paličkou si zľahka udieral do lýtka pod čiernou splývavou sutanou.
       Vtom sa otvorili dvere a do triedy vošiel riaditeľ. Rýchlo sa pozdravil s kňazom, pohľadom preletel po vystrašených deťoch a ukázal na Paľa:
       „Ty, máš ísť hneď domov.“
       Chlapča si rýchlo pozhŕňalo veci z lavice a vytrielilo z triedy ako keby ho do zadku bodali osy. Opantala ho taká úľava, až sa mu zdalo, že sa nohami ani zeme nedotýka.
       „Ďakujem, mamka, ďakujem,“ drmolil v duchu a velebil Johanu, ktorú nazýval mamou, hoci ona ho na svet nepriviedla. Vedel, že dnes ráno mama doniesla do školy maslo a azda aj hrudku tvarohu, aby ho riaditeľ pustil pomáhať na lúky a nenapísal mu absenciu. Bol aj zvedavý, čo sa asi teraz deje v triede, ale však mu o tom Milan, keď príde domov, aj tak porozpráva.

       „Chlapci, poďte, nateraz končíme,“ zavolala Johana a položila hrable. Odhrnula si prešedivené vlasy zo spoteného čela a zastrčila ich za šatku. Ruky si oprela do bokov a s úľavou sa trocha knísala do strán, aby uľavila stuhnutým údom. Postavu mala napriek veku stále driečnu, trocha šľachovitú, tmavé oči pod hustými brvami zasadené do opálenej tváre, v ktorej sa jej začínali skladať prvé vrásky.
       Paľo stál vedľa svojich starších nevlastných bratov a tak ako oni šikovne okolo seba krúžil kosou. Podťatá tráva pred ním súmerne líhala k zemi. Vôňa jej šťavy a bylín mu stúpala do nosa. Ustal v načatom pohybe. Zahľadel sa na lúky, čo sa vlnili do diaľky až k Slanskému hradu a na lesy, ktoré svojou sýtou zeleňou podčiarkovali malebnosť krajiny. Hoci mal Paľo len vyše desať rokov, bol platným pomocníkom na gazdovstve. Trocha cítil slabé pálenie unavených svalov na chrbte. Sčervenené dlane, na ktorých mu už detská pokožka stvrdla do mozoľov, si pošúchal o nohavice. Slnko už bolo na oblohe vysoko a ľudí svojou páľavou hnalo do chládku.
       Keď prišli do domu, všetci sa hrnuli k stolu. Johana pred nich vyložila chlieb. Jej vlastní synovia si naň dávali smotanu a sypali cukor. Paľo si na odkrojený krajec spustil štipku soli a s chuťou sa zahryzol do pevnej kôrky. Ani mu len nenapadlo, že by si aj on, nevlastný, dal na chlieb takú dobrotu, ako starší bratia. Vo dverách sa objavil tieň nižšej chlapčenskej postavy. Milan! Paľo zodvihol hlavu a spustil:
       „No ako bolo v škole?“
       „Somár, čo sa pýtaš,“ odvrkol opýtaný a už sa aj teperil za stôl.
       „Milan, choď si umyť ruky,“ odohnala ho Johana.
       Chlapec sa rýchlo zošuchol z lavice a pobral sa k lavóru. Paľo sa za ním obzrel. Na Milanových dlaniach si všimol červené pruhy zdurenej kože. Nemusel hádať, na kom si dnes zatancovala rákoska velebného pána. Milan si mokré ruky len tak ledabolo obtrel o nohavice a opäť sa vteperil k stolu. Paľo sa robil, že na ňom nič zvláštne nevidí, aby ešte viac neprehĺbil jeho potupu. Veľký kus chleba, čo schytil Milan, o chvíľku tiež posypal soľou. Rovnako ako Paľo, lebo aj on bol nevlastný. I jeho si Johana vzala z detského domova. Ako sa mu soľ na vlhkej dlani dostala do poranenej kože, bolestne skrivil tvár a zasyčal. Vzápätí zaťal zuby a rýchlym pohľadom šibol na Paľa. Spod Milanových privretých viečok sršala zloba. Prudko mykol nohou a vymrštil kopanec, ktorým Paľa zasiahol pod koleno.
       „Au!“ vydralo sa z chlapcových úst.
       Starší mládenci sa len pobavene posmievali. Johana sa prudko obrátila od sporáka.
       „Practe sa od stola, keď sa neviete správať!“ rázne ukázala ku dverám.
       Dvaja najmladší chlapci si rýchlo vzali ešte po jednom krajci chleba a vytrielili von. Prebehli cez dvor, zastavili sa až v záhrade. Razom zabudli na škriepky, sedeli vedľa seba ako spojenci a svorne sa opierali o kmeň slivky.
       „Nemá nás rada,“ zašepkal Milan.
       „Mňa má. A myslím, že aj teba. Správa sa k nám oveľa lepšie, ako iné tetky a ujkovia k deťom zo sirotčincov. Aj keď... Vzali ich na výchovu dobrovoľne. My si sami môžeme vziať chleba koľko chceme. Ale taký Ďula, Fero, ale aj Maňka a ďalší, dostávajú len toľko, koľko im domáci odštipnú. Hladujú, musia žobrať. V sirotčinci by im možno bolo lepšie. Ani v dome nemôžu byť, aby neboli na očiach. Iba v chlieve, alebo stodole. Nám dvom nie je zle. Hoci moja vlastná mama ma má ešte radšej ako táto. Raz si tu do Slančíka po mňa príde a potom...,“ zadumal sa Paľo.
       „Keby ťa mala rada, tak ťa nedá preč. Si sprostý, keď si myslíš, že sa tu dakedy ukáže.“
       „Prestaň, somár! Nič o tom nevieš, tak drž zobák, lebo ti ho zapchám tvojou vlastnou nohou!“ Paľo sa postavil bojovne rozkročený, pripravený udrieť, stál pred Milanom.
       Do záhrady vošla prihrbená postava doširoka rozhadzujúca rukami. Nižší muž v rozopnutej halene, čo mu ledabolo trčala z drelichových nohavíc, pokyvkával hlavou so strapatými prešedivenými vlasmi, neprítomný pohľad upieral pred seba a dačo si pre seba hlasno mrmlal. Prešiel okolo chlapcov, ako keby boli priesvitní, ani si ich nevšimol a zamieril k úľu v kúte záhrady. Paľo začul, ako sa smeje, z hrdla mu vychádzal taký silený klokotavý zvuk.
       „Dobre, že je Johanin muž šalenkavý. Ani nevie, či sme jeho, alebo nie. Aspoň nás netlčie ani neokrikuje,“ mudroval Milan a tváril sa, ako keby žiadna zvada s Paľom nebola.
       „Ale ako gazda nestojí za nič,“ odvrkol Paľo. „Ničím nepohne, zaujímajú ho iba včely.“
       „A ešte voľačo,“ usmial sa Milan a zašmátral vo vrecku. „Aha, toto!“ veselo zaiskril zelenkavými očami.
       „Však je to jeho dohán!“ preľakol sa Paľo, keď videl fajku v Milanových prstoch. „Ty si mu ho ukradol!“
       „Áno aj nie. Ja som ho len vhodne premiestnil, keď bol položený na stole. Na, pofajčíme si,“ ponúkol Paľovi smradľavú vecičku a už aj vyťahoval z vrecka zápalky.
       „Nebudem,“ chlapec s odporom pokrčil nos. Nie že by sa mu nežiadalo potiahnuť z dymu, ale priečilo sa mu do úst vložiť tatovu oslintanú fajku.
       Milan s tým nemal žiaden problém. Ťahal do seba štipľavý dym z lacného tabaku a ani sa len pri tom nezakuckal.
       „Je to tak, teba má Johana radšej ako mňa. Aj zo školy si na pomoc pýta iba teba,“ zosmutnel Milan. „Mňa z tej diery nevytiahla ani raz. Posraný život!“ zaklial a zlostne buchol päsťou do drapľavého kmeňa slivky.
       Paľo mu chcel dačo povedať, keď v tom ich vyrušilo volanie.
       „Chlapci, robiť treba, nie vysedávať v záhrade. Už aj poďte sem!“ kričala na nich Johana.
       Jeden sa hneď pobral, no druhý sa ani nepohol a ďalej ťahal dym.
       „Keby si nerobil problémy, ale to čo treba, aj tebe by sa lepšie vodilo,“ obrátil sa k nemu Paľo a s rukami zasunutými hlboko vo vreckách nohavíc kráčal k mame, ktorá stála pred domom.

       Paľo s Johanou a Milanom kráčali po prašnej ceste do Slanca. Ráznym krokom im cesta trvala menej ako hodinu. Zo Slančíka sa tam vybralo viacero tetiek so svojimi zverenými sirotami, čo si zobrali na výchovu. V dedine bolo v tom čase takmer štyridsať takýchto detí. Možno v niektorých rodinách naozaj išlo o lásku k blížnemu, no vo viacerých prijali opustené ratolesti najmä z praktických dôvodov. Od štátu za to dostávali peniaze, čo bola v pľuhavých povojnových časoch veľká výhoda. Naviac, štát ich aj šatil a obúval. Aj teraz sa Johana so svojimi dvoma chlapcami, ktorých si k vlastným štyrom vzala ešte ako nemohúce bábätka, vybrala do Slanca po nové šaty a topánky. Najmä Milan sa nevedel dočkať namjä topánok, lebo za posledné mesiace sa riadne vyhúkol do výšky a aj nohy mu o dosť podrástli. V lete, keď deti chodievali bosé, to až tak neprekážalo, ale teraz, keď sa už schyľovalo k jeseni a rána boli o poznanie chladnejšie, títo najmladší pokrivkávali v pritesných topánkach. Milan odbiehal od Johany k iným šarvancom, čo kráčali so svojimi tetkami blízko nich. Paľo sa naopak držal poblíž a bol akýsi zadumaný.
       „Trápi ťa niečo, Paľko?“ Johana mu siahla na čelo, či chlapca nebodaj nechytá choroba.
       „Chcel by som vedieť jednu vec, mamka. Či odtiaľto dakedy odídem.“
       „Možno aj hej, keď si nájdeš ženu z inej dediny a pôjdeš za ňou. Alebo za robotou pocestuješ niekam inam.“
       „Nie tak som to myslel. Či si po mňa príde moja vlastná mama.“
       „Ty si milý chlapec, pracovitý, slušný, keby mohla, isto by prišla,“ pohladila ho Johana po vlasoch a zľahka si vzdychla.
       Paľovi sa na jazyk tisli ďalšie otázky – aká je jeho mama, prečo nemôže byť s ňou, čo asi robí – ale tie radšej nevyslovil. Načo by sa aj pýtal, keď aj tak vedel, že Johana mu na ne neodpovie.
       „Čo by si chcel robiť, keď vyrastieš?“ Johana chcela otázkou odpútať chlapca od ťaživých myšlienok.
       „Sadiť čerešne,“ vyhŕklo z Paľa.
       „Čo?“
„Tu v Slančíku každý kto má taký strom v záhrade, tak si ho chráni, aby si z neho nik cudzí nemohol odtrhnúť ani čerešničku. Ľudia na svoje čerešne priväzujú konáriky z pichľavých kríkov, aby ani deti čo idú okolo nemohli len tak natiahnuť ruku a vziať si ich. Ja by som chcel zasadiť toľko čerešní, aby bolo dosť pre každého.“
       Ani sa nenazdali a ocitli sa pod hradom. Pred nízkou svetlou budovou stálo auto, stará dodávka, napchatá šatami a topánkami naskladanými v škatuliach. Pred ním sa skrúcal rad čakajúcich tetiek a detí zo Slančíka i z okolitých dedín. Johana sa s chlapcami postavila na koniec zástupu a trpezlivo čakala, kým prídu na rad. Potom tak ako ostatné ženy povedala meno dieťaťa a číslo šiat a topánok, aké potrebuje. Všetko poskladala a položila do plachty, ktorú zviazala do noše. Len čo sa vzdialili od čakajúcich, začal Milan dobiedzať:
       „Mama, dajte mi moje topánky.“
       „Nemôžem, ešte ti do nich noha nedorástla.“
       „Akože nedorástla, však ma tie moje tlačia,“ nedal sa odbiť Milan.
       „Tieto nové sú väčšie ako teraz potrebuješ. Najskôr ich ponosia starší a až potom príde rad na teba,“ vysvetlila mu Johana.
       „A ja budem dovtedy chodiť bosý?“ zatiahol chlapec.
       „Nie, ty dostaneš topánky po starších. Po mojich vlastných deťoch.“
       Milanovi sa pri týchto slovách skrivila tvár do plačlivej grimasy. Už sa videl, ako bude pchať nohy do dajakých vyčaptaných smradľavých bagandží, ktoré by inak asi len porúbali a spálili v peci! Vyhŕkli mu slzy. Paľo videl, ako sa mu gúľajú po ufúľaných lícach a prišlo mu nešťastníka ľúto. Hoci s jeho novými topánkami to dopadne rovnako ako s Milanovými, jeho to tak netrápilo.
       „Neboj sa, raz budeš mať toľko peňazí, že si sám kúpiš pekné topánky. A keby som mal prv peniaze ja, tak ti ich kúpim,“ snažil sa ho utešiť.
       Milan si rýchlo poutieral slzy, no na Paľa ani len nepozrel.
       „Ty mi nič nemusíš dávať, keď budem chcieť, tak si ich sám ukradnem,“ Milan odul líca a na protest si pevne založil ruky na prsiach. Johane nič nepovedal, pred ňou radšej nereptal. Nie že by k nej cítil vďaku za všetko ostatné, čo od nej dostal a nemusel, ale preto, lebo si zaumienil, že on si nájde spôsob, ako sa jej za tie topánky pomstí.

       Všetko, čo sa zomlelo odo dňa, keď Johane prišiel list z Košíc, pripadalo Paľovi ako rozprávka. Zo sirotčinca napísali, že jeho matka, jeho skutočná matka prejavila o svoje dieťa záujem a preto jej syn bude odovzdaný a ďalej bude vyrastať vo svojej skutočnej rodine s trvalým pobytom v Ostrave. Pocity, ktoré sa ho zmocnili, boli neopísateľné. Cítil, akoby mohol všetko. Že len roztiahne ruky a vzlietne k oblohe ako vták, dokáže bežať rýchlejšie ako vlak, jedným úderom by dokázal prebúrať stenu, ale to všetko je nič, úplné nič oproti tomu, že o chvíľu bude synom, skutočným synom v ozajstnej rodine, kde si ho už budú strážiť ako oko v hlave, aby sa mu nič nestalo, aby bol s nimi a bol šťastný. Paľo sa nevedel dočkať, ako bude jeho vlastná mama vyzerať. Či má také modré oči ako on, podobne zvlnené vlasy orieškovej farby, ústa, nos. Bol už dosť veľký na to, aby na Moravu mohol cestovať aj sám. Johana ho iba odprevadila na železničnú stanicu do Košíc, podala mu lekvárové buchty, čo mu upiekla a naposledy ho objala, ako keby bol jej vlastným dieťaťom. Keď sa vlak pohol, ešte dlho stála na peróne a mávala za mašinou, ktorá od nej odvážala Paľka, chlapča ktorému dala domov, keď malo sotva tri mesiace.

       Päťkrát sa odvtedy roztopil sneh na slančíckych lúkach. Johana stála na dvore a sypala zrno sliepkam, keď sa otvorila drevená bránka a ona opäť uzrela Paľa. Vyrástol, zmocnel, ale oči mal rovnaké. Podišiel k nej so širokým úsmevom a roztiahnutými rukami. Pustila z prstov cípy tmavej zástery, v ktorej mala nasypané zrno. Nedbala, že sa jej na zem zošuchlo do jednej kôpky, dôležitejšie bolo postískať Paľka, ba lepšie stúliť sa v jeho náručí.
       „Prišiel si nás pozrieť, chlapček?“ vzdychla.
       „Vrátil som sa.“
       „Vrátil?“ Johana od prekvapenia až cúvla.
       „Hej,“ prikývol Paľo a v tej chvíli sa zdal viac dospelým než deckom. „Minulo mi pätnásť. Už mi v sirotčinci nemôžu nakázať, kde a s kým mám žiť. Nemohol som inak, lebo tu v Slančíku je môj domov. Ale to viem až teraz.“ Opäť sa zamyslel, sklonil hlavu k zemi, aby ju opäť zdvihol a pozrel Johane priamo do očí. „Všeličo som zažil, teraz viem, že vy ste mi rodina. Môžem ísť ďalej, mamka?“
       „Poď dnu, zohrejem ti jedlo, musíš byť hladný po takej ceste,“ Johana sa po týchto slovách dojatím až roztriasla.
       Paľo obrátil hlavu a uzrel Milana, ako stojí v otvorených dverách a v ruke drží cigaretu.
       „Hľa, kto sa nám vrátil. Vitaj, Paľo“ usmial sa na neho podávajúc mu pravicu.
       Paľo zašmátral v batohu. O chvíľu držal čosi zabalené do šuštiaceho papiera a podával to Milanovi. Ten hneď nedočkavo rozdrapil papier a zhíkol:
       „Topánky! Kožené a celkom nové,“ s vďakou potľapkal Paľa po pleci.
       Johana stála pri nich a usmievala sa.
       „Povedz, Paľko, už vieš, čo tu budeš robiť?“ zaujímala sa.
       „No predsa sadiť čerešne, mamka,“ odvetil a padli si do náručia.







***


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slanské vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 4372