login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Čaro s holým zadkom

@ :: Poviedky ::     Dec 28 2008, 15:07 (UTC+0)

Svinica v čase neskorej jesene

Miesto: Svinica, okres Košice-okolie
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková, Viera Adamčová

       Deň sa vcelku vydaril. I keď bola ranná obloha nad Svinicou zatiahnutá závojom mliečnej, nepriehľadnej hmly, pred obedom sa ukázalo slnko. Jeho lúče ako dlhočizné prsty obra deraveli oblaky oparu, až nebo ostalo čisté. Modro hľadelo na jesennú krajinu pod sebou, z ktorej urobili všetky odtiene hnedej, zelenej, bordovej a sivej pestrú krásavicu. Slnko nepieklo ako v lete, ale ešte dokázalo zahriať, pohladiť, až človek na chvíľu pookrial. No teraz, podvečer, keď sa krvavočervený kotúč ukryl za obzor, ľudia cítili chlad a usádzali sa k dobre vykúreným peciam. Neskorá jeseň bola povestná príjemnými slnečnými dňami a chladnou nocou. Napokon by sa ani nikto nečudoval, keby už anjeli začali natriasať svoje periny a na zem by doletelo prvé snehové páperie. Všade bolo ticho a pokoj.
       Marča odložila taniere po večeri a mohla si aj ona oddýchnuť. Polia boli dávno obrobené, no gazdovstvo si žiadalo jej každodennú prítomnosť. V chlieve mali sviňu s dvomi prasiatkami. V kuríne desať sliepok a dvoch kohútov, čo si ráno čo ráno natriasali perie a vydúvali krky na hnojisku, pretekajúc sa v kikiríkaní. Päť zajačikov hopsalo v drevených klietkach a Marči sa zdalo, že sa na ňu pri každom kŕmení usmievajú, prikladajúc vlhké ňufáčiky k jej dlaniam. Jedna zajačica mala každú chvíľu vrhnúť malé, tak k nej odbehovala z chyže a hladkala po huňatom kožúšku. Najviac si však cenila kravu. Bola to jej najväčšia pýcha. Dávala veľa dobrého mlieka. Žiadna iná v dedine nenadojila toľko ako jej Rysuľa. Biele zlato, ako tomu pokladu v hlinených krčahoch uložených v komore hovorila, skupovali ľudia zo širokého okolia, dokonca ho chodili predávať aj pánom z mesta. Marča zberala z odstáteho mlieka smotanu, mútila úhľadné kopčeky žltého voňavého masla a z ostatku nahrievala tvaroh. Peniaze z predaja odkladala do dvoch hrnčekov. V jednom šetrila na horšie časy, z druhého prilepšovala deťom. Dcéram a synovi. Marča by im bola dala aj to posledné, len nech sa nepotykajú so psotou ako ona, keď sa vydala.

       Pozrela na muža Vincka, ako ho ešte stále nežne oslovovala, ako si sedí pri stole, hlasno odfukujúc po dobrej večeri. Mozoľnaté dlane mal položené na bruchu. Hlava mu visela nad pravým plecom, ústa mal pootvorené a pery sa mu triasli pri každom výdychu. Usmiala sa. Mala dobrého muža. Bohabojného, pracovitého, skromného. A múdreho. Neučil ju nebáť sa starostí. Riešiť všetko s nadhľadom. Najmä výchovu detí. Pre ne sa najčastejšie pochytili. Hovorieval jej: „Utíš sa, žena. Deti sú deťmi kým sme tu my dvaja. Je jedno, čo majú tri roky, trinásť alebo dvadsaťtri.“
       „Ty im všetko odpustíš. Prikážem im hnoj vykydať a oni sa naháňajú po dvore.“
       „Naučili sme ich všetkému, aby sa stali čestnými ľuďmi. Prečo sa čertíš?“
       „Lebo... Lebo si k nim príliš zhovievavý. Ja musím kričať, prikazovať, kontrolovať... A trestať. Ty si stále ten dobrý... Na ich strane.“
       „Ale no! Držím s tebou, žena. Deti vyrastú, odídu do svojho, ostaneme sami. Len ty a ja. My už nie sme deti.“
       „No práve! Nám už nemá kto pomáhať a radiť. A robota ešte nikomu neublížila. Až si splnia svoje povinnosti, môžu sa zabávať.“
       „Usmej sa. Neťahaj život za pačesy. Všetko bude dobré. Neboj sa.“
       Pravda, spočiatku bola vážna. Všetko si brala k srdcu a hnevala sa, keď si Vincko robil žarty z toho, čo jej nedávalo spávať. Neskôr sa naučila, že jej obavy a strach zväzujú ruky a bránia rozmýšľať. Že sa len mračí a ťažoba starostí jej tlačí plecia k zemi, až priam cítila ako sa jej podlamujú nohy. Že sa umára a nestíha žiť. Raz jej Vincko povedal: „Až ti zase čosi sadne na nos, oči sa ti zalejú slzami, roztrasú ruky a budeš mať hlavu plnú svojich vymyslených starostí... až sa ti bude ťažko dýchať a budeš mať pocit, že ti srdce utečie z hrude, predstav si holý zadok.“
       „Čože?“ skríkla. „Aj žarty majú svoje hranice! Vysmievaš sa mi.“
       „Nie. Som stále pri tebe. Skús to. Predstav si holý zadok a uvidíš. Všetky starosti uletia.“
       Marča len nahnevane kývla rukou. Holý zadok si bude predstavovať! Pri jej starostiach by musel byť poriadne veľký, aby zakryl to, čo ju trápilo. Túto mužovu radu nikdy nevyskúšala, no i len myšlienka na to, čo si má v ťažkých chvíľach predstavovať, jej vedela roztiahnuť pery do úsmevu.

       Vincko sa pomrvil na stoličke. Zodvihol hlavu, mľaskol jazykom a otvoril oči. Chvíľu trvalo, kým zo spánku celkom precitol. Fazuľový guláš s domácou klobásou ho hrial v žalúdku, a keďže Marča priložila hrubé polená do pece, v chyži bolo príjemné teplo a jemu sa aj čosi snívalo. Nikdy si nespomenul na to, čo v spánku videl, no ten pocit, že bol v akomsi inom svete, s inými ľuďmi, možno bohatý, s bezodným hrncom poživne, ten bol príjemný. Ťapol si po stehnách: „Žena, bola si pozrieť zajace?“
       „Pred chvíľou, Vincko. Ešte nič. Ale Rysuľa sa mi nezdá.“
       Muž si uvedomil, že ich kravka štvrtý deň nedojí. Stratila nielen mlieko, ale aj ligot v očiach. Celá sa zošúverila, akoby príchodom chladných nocí vysychala spolu s lístím na stromoch.
       „Idem do maštale, naložím jej sena. Bude dobre, žena, neboj sa. Možno jej prišlo ľúto za pašou.“
       „Len aby!“ priam vyčítavo pozrela Marča na svojho muža. Sedela na prípecku, v rukách žmolila ruženec, pripravená na modlitbu.
       „Tak to bude. Len mi nezačni zase vykladať o bosorkách. Táraniny! Hlúposti! Aj ty vieš, že sú to táraniny a hlúposti, no i tak o tom rozprávaš,“ hundral muž, obliekajúc si hrubý kabátec.
       Len čo sa za ním zatvorili dvere, Marča zodvihla zrak k nebu: „Panebože, daj mu viac rozumu. Nech uvidí, čo už celá dedina vie. Bosorky nám čarujú statok, lietajú na metlách, utancujú človeka k smrti...“ Sklonila hlavu, narovnala si sukne a pribrala sa k modleniu.
       Namiesto odriekavania sa jej v hlave naháňali myšlienky o satanových nevestách. V ostatnom čase museli až dve jej susedky predať kravy, lebo prestali dávať mlieko. Len stáli pri válovoch, smutno gúľali očami, bez prestania prežúvali ten istý trs sena, a keď sa gazdiné pokúšali nadojiť aspoň za hrnček, zo strukov sa vylievala číra voda, zafarbená sťaby krvou do červenkasta. Všetci vravia, že ich uriekla Bora. Ale pri Rysuli Bora nebola! Ani do dvora nevošla. Stará, vráskavá, šmatlavo chodiaca žena z ošarpaného domčeka na konci Svinice. Nemala žiadny majetok, ba ani vlastný statok. Iba mačky zblízka i zďaleka chodili k nej na priedomie a vylihovali na slniečku, nechávajúc sa od nej hladkať po bruchách a kŕmiť zostatkami z kuchyne. Znášajú sa bosorky s mačkami? Ktovie. Ale celá dedina od Bory bočí. Obchádzajú jej dom, vyhýbajú sa stretnutia s ňou. Zo strachu, že im učaruje. Z obavy pred jej bosoráckymi schopnosťami, no možno aj preto, že ňou pohŕdali. Jej chudobou, lenivosťou, nepríjemným zápachom, čo sa šíril okolo jej domu, jej výzorom. Chodila neupravená, strapaté vlasy sa jej uvoľnili spod ledabolo uviazanej šatky a stále sa kdesi škrabala, akoby po nej poskakovali blchy a hrýzli ju do kože raz na pleci, potom na stehne, na krku, či líci. Tiež hundrala. Neustále si niečo šuškala popod nos. Marča si ťažko vzdychla. Ak bude musieť predať Rysuľu, neušetrí, nedá deťom. A ktovie, či nová kravka bude tak vďačná ako bola táto. Vonku vrzli vráta. Pomalé, šuchotavé kroky sa blížili k dverám a ktosi zabúchal.
       „Jaj, Jolanka, ale si ma vystrašila,“ vítala gazdiná susedku. „Akurát som sa začala litániu modliť.“
       „Pochválen, Marča. Prišla som na kus reči. Doma mi je dlho, a ten môj starý... Uši mi píli hlúposťami! Celý deň sa len po kuchyni motal, hundral raz na to, raz na ono, nič mu nebolo dobré.“
       „A vari sa naň chystá nejaká choroba?!“ utierala Marča zásterou stoličku, čo ju bola pritiahla k peci, žeby aj Jolanka sedela v teple, blízko pri nej a mohli si rozprávať klebety a pošuškať pletky, otierať jazyky o tých, čo sa o nich v ostatnom čase šíri najviac rečí.
       „Ale kdežeby, neuriekni, Mara. Veď to by bola hotová pohroma! Nechodil by po dome ako pán, ale od rána do večera by ma sekíroval z postele, tváriac sa, že mu posledná hodina odbíja... To by som nemohla ani na chvíľu prísť k tebe.“
       „Takí sú. Presne takí. Za deň poorú celý chotár, narúbu dreva na dve zimy, ešte aj do krčmy zájdu a stačí pár hodín pod perinou, aby boli ráno čerství a silní ako včera. No keď ich choroba stretne! Farára kážu volať. Oči zatvárajú, vzdychajú, namiesto pálenky by len mlieko pili,“ chichúňala sa Marča. Tešila sa, že Jolana prišla.
       Keď sa znovu otvorili dvere a vrátil sa Vincko, obe sedeli pri peci, pohrúžené do rozhovoru. Vincko si sadol na lavicu pod oknom, ušúľal si cigaretu a sledoval ako híkajú, prežehnávajú sa, padajú si do náručia, prikladajú dlane pred ústa, urovnávajú šatky na hlavách, smejú sa, dvíhajúc kolená do výšky, dupajúc čižmičkami o podlahu, ani čo by prasa zo zemiačniska durili. A ako všetky ženy, aj ony prešli v reči z chlapov na bosoráctva.
       „Ale choďže, Jolanka. Veríš, že bosorka lieta na metle, tancuje pri mesiaci, a ešte sa aj na žabu premieňa? Vari všetci v dedine rozum potratili?!“
       „Všetci. Aj ty. Rysuľu si vo vývare z očistca umyla, svätenou vodou maštaľ pofŕkala a mňa sa pýtaš, či neviem ako ďalej. Takže tomu veríš, inak by si tak nerobila. Vravím ti, kravu ti bosorka začarovala. Azda Bora,“ Jolana sa prežehnala, ako keby bola pred sebou zbadala prízrak.
       „Stará žena je to. Má viac rokov ako možno my dve dokopy. Hrbatá, uhundraná. Kdeže by tá mohla bosorovať.“
       Marča sa síce pred Jolankou navonok správala rozumne, nad bosorkami neveriacky krútila hlavou, no aspoň Vincko vedel, že to hrá len také divadlo. V hĺbke duše už bola presvedčená, že ak sa jej Rysuli čosi prihodilo, tak to nebude s kostolným poriadkom. Starali sa o ňu ako o ďalšie dieťa. Hladkala ju, dokonca jej pri dojení vyspevovala, každý deň pod ňu hodila čistú slamu a vidlami odhrabala hnoj. Držala ju ako v bavlnke.
       „Marča moja, tak veru, Bora je bosorka. Veď aj vašim horným susedom pobosorovala. Museli predať kravu. Ale to vieš sama.“
       „Aj tým ďalej... Počula som. Ale Bora?“
       „Marča moja, veríš, neveríš, ale je to svätá pravda. I to musela porobiť bosorka, keď sa to tak stalo. Alebo bosorák? No, každý vie, že Bora chodí hore-dole po dedine, hundrúc si pod nosom, ako keby odriekavala nejaké kliatby. Iste sa nemodlí. Čaruje, zaklína.“
       „A v noci lieta na metle? To hádam nie. Alebo nadránom zbiera rosu a s ňou čaruje? Ona? Človek z mäsa a kostí? To sa predsa nedá.“
       „Lenže je tu ešte voľačo, lepšie povedané voľakto ďalší okrem Bory. Veď som vravela, bosorka alebo bosorák,“ tajomne zatiahla Jolana. Aj Vincko spozornel. Vari ďalšia obeť ženských klebiet na obzore? Už len to v dedine chýbalo! Každú chorobu, nepodarok, svár, nešťastie, smútok i neúrodu budú pripisovať na vrub vyčíňaniu bosoriek. Chudera Bora. Možno ani nevie, že dokáže lietať na metle.
       „ Je to Piťo!“ vykríkla Jolana nečakane prudko. „Videli ho po záhradách a dvoroch sa obšmietať. Aj on bosoruje a čaruje!“
       „Videl ho voľakto čarovať? Alebo inak sa predvádzať, z čoho sa dá usúdiť, že je bosorák?“ pýtala sa naivne Marča.
       „Keď išiel na omšu, tak si skrátil cestu cez humno, dvor a potom poďho rovno do dediny,“ víťazoslávne vyhŕkla Jolana.
       „Aj môj Vincko si kráti cesto cez humno a susedov dvor, keď ide na omšu do kostola. Nemusí oblúkom prejsť pol dediny, ale ide krížom cez záhrady. Dôjde rýchlejšie. A nie je bosorák!“
       „Ibaže Piťo bol videný v záhradách gazdov, ktorým ochoreli kravy. To je ten rozdiel! Kade chodí tvoj muž, tam sa nič nedeje. Kde prešiel Piťo, tam ostal dobytok poznačený. A susedia chudobnejší. Narobil im galibu. Starosti vyše hlavy,“ jojkala Jolana.
       „Ženy, čo to tárate! Najprv Bora, teraz zrazu Piťo. Čo by už len takýto dedinský hlupáčik vedel porobiť?!“ oboril sa Vincko na obe ženy. „Ja viem, potrebujete mať svoje tajomstvá a strašidelné príbehy. Ale ohovárate nevinných ľudí. Prestaňte!“
       „A ja ti vravím, Vincko, že dačo pravdy na tom bude,“ oponovala Jolana. „Ako ideš do kostola ty? Vo sviatočnom, vo vyleštených čižmách, odmeriavaš cestu dôstojne, pozdravíš koho zazrieš. Tak je? A Piťo pobehuje medzi stromami, predklonený, skoro nosom ryje do zeme. Schováva sa za kmene, za latríny, poza ploty.“
       „Je jeseň, skláňal sa za opadanými jablkami a orechmi. To každý z nás.“
       „No, ale načo chodí okolo maštalí, ha? Všade tam, kde museli kravku predať, všade tam chodil Piťo.“
       Vincko krútil hlavou a chcel voľačo povedať, no Marča ho predbehla: „Muž môj, neviem, či nebudeme musieť tomu uveriť aj my. Veď vieš, ako je na tom naša Rysuľka. Chúďa moje... Aj dnes sa tak smutne pozrela, že aj mne z toho bolo nanič. Trvá to už štyri dni. Predáme ju? Potom zbohom naše úspory...“
       „Vždy ti vravím, že bude dobre. Neplaš sa. Počkáme do zajtra, do pozajtra, možno sa Rysuľa preberie.“
       Jolana behala očami z Vincka na Marču. Chcela si zapamätať každé ich slovo. Videla ako sú obaja zmätení. Na jednej strane chorá krava, na druhej bosorky. Medzi tým viera v ľudský um a schopnosti.
       „Musím sa ti ešte k niečomu priznať, keď už hovoríme o Piťovi. Videla som ho prechádzať cez náš dvor a záhradu. Nikdy predtým to nerobil, až teraz, keď susedia kravu predali. Čo keď porobil aj našej Rysuľke?“
       „Žena moja, a pamätáš, čo som ti radil na starosti? Spomeň si. Predstav si holý... Viem ti sľúbiť, že keď Piťa prichytím pri našej maštali, tak si na neho posvietim. Ak začne čarovať, tak mu na jeho krivom chrbte dolámem palicu!“
       „Veru, ľudkovia moji milí, dávajte si dobrý pozor a sledujte Piťa,“ pridala sa Jolana. „Ktovie, čo sa môže ešte stať.“
       „Nad dedinou budú lietať metly a ráno nás zobudí kvákanie žiab,“ zľahčoval Vincko. „Suseda, už sme prežili aj horšie veci. Bosorka, či bosorák nech si dá pozor na mňa. Lebo ja sa ich nebojím.“
       „Vysoko rúbeš, Vincko. No, ale ja sa už pôjdem. Je dosť neskoro. Vonku je úplná tma. Bože, nech nestretnem voľajakú mátohu.“ Jolanka sa týmito slovami rozlúčila a trielila domov k uhundranému, dnes celý deň nespokojnému mužovi.
       Vincko s Marčou osameli. Obaja sa pohrúžili do svojich myšlienok. Prečo by Bora a Piťo iným škodili? Čo by z toho mali? Je ešte niekto tretí, komu obaja slúžia? Koho poslúchajú a plnia príkazy? Nie, to nie. Už by sa to po dedine roznieslo. Neboli si istí, čo sa vlastne s Rysuľou deje, veď možno len kravka niečo zožrala, čo jej sadlo na žalúdok. Vincko tomu veril viac, Marča by tomu rada tiež rada verila. Obaja aspoň dúfali, že sa všetko obráti na dobré.

       Ráno sa zobudili do chladného, no jasného dňa. Vonku prituhlo, no hmla sa kdesi zabudla. Biela inovať už zakryla poslednú trávu a zabielila konáre stromov. Každodenná robota okolo domu a statku na chvíľu zahltila všetky myšlienky o bosorkách a čaroch. Iba pohľad na utrápenú Rysuľu prinavrátil Marče aj Vinckovi starosť o budúcnosť.
       Marča sa obšmietala v kuchyni a Vincko akurát vyšiel z kôlne, keď zbadal Piťa ako zhrbený kráča cez ich záhradu. Zrazu sa mu v hlave všetko pomiešalo. Rozhodol sa všetkým dohadom urobiť koniec. Sľúbil žene, že ak vypátra, čo je Piťo zač, tak ho zmláti ako žito. Vzal porisko z motky, čo bolo opreté o múr stajne a rozbehol sa do záhrady.
       Udychčane sa obzeral, stojac pod starou hruškou. Piťa nikde nebolo. Kde sa mohol tak rýchlo stratiť? Schováva sa pred ním? Možno sa naľakal poriska. Ale ak sa bojí, tak nemá čisté svedomie. Vincko pobehoval po záhrade, nakukol do chlieva aj do kôlne. Pod Piťom sa akoby zľahla zem.
       Vedel, že ho musí nájsť. Obzeral sa po okolí, či nezazrie vzďaľujúci sa chrbát chlapa, čo mu máta v hlave. Nebál sa. Ak je Piťo bosorák, nedovolí mu udrieť ho. Odletí na metle, alebo sa premení na nejakú potvoru, čo sa schová pod zemou, možnože odskáče ako ropucha. Musí byť dôslednejší v hľadaní. Človek predsa nie je hmla, aby sa vyparil. Otočil sa ku košatej jabloni, pod ktorou stála latrína. Zazdalo sa mu, že dvere drevenej búdy nedoliehajú. Akoby ich niekto zabudol poriadne zatvoriť. Pristúpil bližšie a opatrne otvoril. Div mu oči z jamôk nevypadli. Piťo tam trónil ako nejaký kráľ. V jeho latríne! Načiahol sa, chytil ho za golier a vytiahol von. Piťov holý zadok vytŕčal k nebu ako rozškľabená tvár netvora. Vincko schytil porisko a mlátil na holý zadok, akoby práve ten mohol za všetky Marčine prebdené noci, za Rysuľkinu chorobu, za smútok a bolesť, čo sedela v ich dome. Piťo reval ako najatý: „Och, Bože! Nie! Nechajte ma, gazda. Nič som neurobil. Pomoc! Ľudia, rata!“
       Marča vybehla z domu. Vo svojom trápení, bezmocnosti i zlosti si už nemusela predstavovať nič. Videla ho. Veľký holý zadok a nahnevaného Vincka, čo po ňom mláti. Pochytil ju nezadržateľný smiech. Cítila radosť. Úľavu. A to už povolil aj Vincko. Pustil Piťa, čo s odhaleným pozadím, nedbajúc na spustené nohavice, prepletajúc nohami, potkýnajúc sa o hrudy hliny, utekal z ich pozemku, ako keby mu šlo o život. Veď možno aj šlo.
       Vincko pozrel na Marču. Ako na povel sa začali smiať, až sa váľali po studenej zemi ako malé deti a slzy im tiekli po tvári. Vraj bosorák! Pozrimeže! Prečo sa hneď na niečo nezmenil? Alebo nepoužil tú povestnú bosorácku metlu? Prečo mu neprišla Bora na pomoc?

       Od toho dňa sa už o bosoráctve vo Svinici nehovorilo. Vlastne sa tak očistili mená Bory a Piťa. Ľudia sa sťaby od hanby nad sebou, nad svojim nedomysleným a nespravodlivým obvinením, začali o tých dvoch viac starať. O to, čo ich trápi, ako žijú, radili, pomáhali, snažili sa ich začleniť do obyčajného života, z ktorého sa ako šibnutím čarovného Vinckovho poriska vytratili všetky bosorky a čary. Rysuľka sa tiež uzdravila. Nemuseli ju predať a z jej chutného mlieka sa ešte dlho tešili. Iba Marča vedela svoje. Jej muž je múdry človek. Predstavovať si holý zadok pri každej starosti pomáha. Citeľne.






***


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slanské vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 4178