login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Džmin

@ :: Poviedky ::     Jan 14 2009, 02:05 (UTC+0)

Miesto: Ruskov, okres Košice-okolie
Čas: 1958
Autor: Anna Domaniková

       „Veď povedz, nie je nám tu dobre?“
       „Keby zle, nie sme tu. Ja určite nie.“
       „Bol by si pri nej? Pri Ilonke, že? Mne sa páči Zuza. Jej smiech je chytľavý. Musím sa smiať s ňou. Inak sa nedá. Má pekné zuby a vlasy.“
       „Vidíš, aj v tom sa zhodneme. Nie tak. Nedívaj sa na mňa ako na svojho soka. Som ti kamarát. Zuza je pekná, ale Ilonka je moja. Ešte som jej nemusel dať zahrať marš. Vždy si so mnou na zábave zatancovala.“
       „Chvíľu som si myslel... Ale to by som si všimol. Nazdravie!“ schytil Janko štamperlík a ťukol o Peštov. Obaja ich prevrátili do seba, skrivili pery a utreli spakruky ústa.
       „Aj tá moja sa veľa smeje. Najradšej jej dávam usmievavú pusu.“
       „Čo?“
       „Čo, čo? Bozkávam ju usmievavo. Vtedy ju cítim aj zubami.“
       Pešta, ako v dedine nazývali každého Štefana, sa poobzeral po krčme. Usmieval sa, myslel na Ilonku a na rukách sa mu zježili chĺpky. Mal sedemnásť a bol po uši zamilovaný.
       Krčma bola plná chlapov, čo si po robote prišli ovlažiť hrdlá a diskutovať so susedmi. Ohovárať ženy, riešiť politiku, dohodnúť robotu. Pri každom stole ich sedelo zo šesť, pod oknami, kde boli rozostavené drevené lavice, sa ich zmestilo aj viacej. Vzduch bol vydýchaný aj pri dokorán otvorených dverách. Krčmárka pobehovala medzi štamgastmi a krčmár nalieval pri pulte tým, čo sa tu zastavili len na pohárik, dva. Vonku sa už stmievalo, no bolo horúco. Letný večer sa ozýval brechotom psov a posledným bučaním kráv. Z diaľky znel buchot sekery. Ktosi rúbal drevo.
       „Počuješ? Toho žena nepustila,“ uškrnul sa Janko.
       „Keby som mal ženu, nechodil by som do krčmy.“
       „Akože nie? To by si sa so mnou už nestretal?“
       „Keby som mal ženu, neodišiel by som od nej ani na krok. Stále by som načúval tomu, čo mi hovorí. Držal by som ju za ruku a bozkával.“
       „Zubami, hehe... Len aby si nemyslela, že si nejaký pekelník, či bosorák. Tí sa držia žien len preto, aby ich mali stále na očiach.“
       „Prestaň!“
       „No, tak to je. Chcú ženy iba pre seba. Nie tak ako bosorky. Tie vytancujú každého, čo sa im dostane do cesty.“
       „Bosorky nie sú,“ rázne reagoval Pešta.
       „To máš odkiaľ? Komunisti povedali, čo?“
       „Nie som komunista! Chodím do kostola. A do krčmy. Oni len do čitárne v kultúrnom dome.“
       „Prehľad teda máš... Je to divný svet. V tej istej miestnosti ženy púšťajú mak a potom tam schôdzujú komunisti.“
       „Vysypávať makové zrniečka z odrezaných hlavičiek maku nie je predsa zakázané, či hej? O tom som ešte nepočul. Komunisti len plánujú a neveria v Boha. Vraj je to výmysel a mali by sme veriť vlastnému rozumu. Spoliehať sa na seba. A na človeka. Nie na niečo, čo ešte nikdy nikto nevidel.“
       Janko vypil ďalší pohárik bez toho, aby si s kamarátom ťukol. Pešta zrazu vyzeral iný ako doteraz. Vždy bol múdrejší ako on, to nezapiera. Na všetko našiel riešenie, vysvetlenie. Bol rozumný. Aj s dievčatami. Nezamilovával sa každú chvíľu ako on. Zapozeral sa do Ilonky a dovtedy za ňou chodil, kým mu nedovolila, aby bol jej frajerom. Avšak tieto jeho reči... Nepáčilo sa mu to. Ktovie, či ich vyvolalo Peštovo zaľúbenie sa, alebo niečo iné.
       Je pravda, že všade po dedine viseli na plotoch plagáty o svetlej a skvelej budúcnosti. O pracovnom eláne a nasadení. O novom živote, novom smere, novom myslení. Pod vedením komunistov. Kto sú to vlastne? Tí istí, čo ešte nedávno chodili do kostola. Sedeli s nimi pri pálenke, robili na poli a nikoho na nič nenahovárali. Boli to páni gazdovia, páni susedia. Teraz sú z nich noví ľudia – súdruhovia. Ich inakosť bola zdôraznená odmietaním všetkého, čo sa spájalo s vierou, kostolom a farárom. Veriť v um človeka. To chceli. Vie byť človek rozumný, ak mu nepomáha Boh? Pozrel na Peštu. Mal toľko otázok, ktoré by mu rád položil.
       „Ty sa nebojíš bosoriek?“ opýtal sa ho.
       „Videl si nejakú? Ja ešte nie.“
       „Vravíš, že ešte nie. Znamená to, že keby si nejakú uvidel, tak by si uveril?“
       „Nevykrucuj každé moje slovo. Poviem ti pravdu. Nikdy nevieš, kto ťa počúva tak, že si to ani nevšimneš. Nemôžeš vypovedať každú myšlienku, čo sa ti v hlave objaví. Aspoň nie všade a nie hocikomu.“
       Naklonil sa nad stôl a potichšie vdýchol ďalšie slová priamo do Jankovej tváre: „Komunisti nestrašia. Čo povedia, to sedí. Ale! Bosorky sa preháňali po dedine odkedy si pamätám. Všetci o nich hovorili. A neprestali ani teraz. Nevravím, že verím, ale ani to, že určite nie sú. Len to nesmieš vykričať v krčme! Zapamätaj si to! Sú veci, ktoré si máš nechať pre seba. Vyslov, až vieš dokázať. Inak...“

       Janko a Pešta sa pobrali domov, keď už bolo vidno hviezdy, no krčma sa ešte nezatvárala. Chlapi stále nerušene rozoberali najnovšie problémy, vypúšťali z úst hustý, smradľavý dym cigariet a vykrikovali na krčmárku, aby im doliala poháriky. Iba oni dvaja šli spať. Ich mladé telá ešte nevydržali toľko ako starí gazdovia. Nemali to ďaleko. Okolo kostola hore k Pizondoru. Posledná cesta v dedine, odbočujúca od hlavnej na krížnych cestách – ako nazývali križovatku pri kostole – čo sa po niekoľkých metroch menila na poľnú a keby človek chcel, tak by sa po nej dostal do Slančíka. Tu bývali, tu stáli posledné domy Ruskova. Niektoré ani neboli zboku oplotené, pretože ich oddeľovala priekopa, na svahoch ktorej rástli kríky. Jeden vedľa druhého tak blízko, až mali poprepletané konáre. Trnky, šípky, orgován. Na nič sa nehodiace miesto, ktoré nebolo upravené, nebol dôvod sa o to starať. Poznali tu každý kamienok, každé zákutie. Domčeky čupeli za bránkami, všade tma, ticho, ani lístoček sa nepohol.
       Už sa skoro rozlúčili, Janko býval o dva domy bližšie ako Pešta, keď začuli čudný zvuk. Škrekot. Vychádzal akoby z kríkov, spoza domu vpravo. Zastali. Najskôr sa zdalo, že sa im to iba marilo. Že po rečiach o bosorkách a komunistoch, si ich um vymyslel čosi nepoznané. No po chvíli sa to ozvalo znovu. Nebol to žiaden známy vták, ba ani iné zviera. Takéto škriekanie ešte nepočuli. Znelo ako divé mňaukanie mačaťa, ktorému privreli chvost medzi dvere a súčasne ako kvílenie prasaťa, čo ho akurát buchli sekerou po hlave a šli mu podrezať krk. K tomu vreskot rozmaznaného dieťaťa a piskľavý smiech dievčaťa, čo ho ktosi kváka za vrkoče. Kríky za plotom sa začali hýbať. Videlo sa im, že sa spomedzi konárov tlačí čosi dohora. Konáre sa kývali, počuli praskot a šuchot. Čosi tam bolo. Veľké a strašidelné.
       Pešta sa díval na Janka a naťahoval uši. Vrešťanie neprestávalo. Obom sa zdalo, že sa to čudo nepoznané približuje. Čítali si myšlienky. Ako na povel sa otočili a začali bežať späť do dediny.
       „Kam teraz?“ lapal po dychu Janko.
       „Do krčmy nie, budú sa smiať.“
       „Do čitárne?“
       „Ku komunistom? Čo povieme? Že sme počuli bosorku? Chceš byť na plagáte?“ odmietol Pešta kamarátov nápad. Ešte to! Stáť pred vážnymi tvárami súdruhov a priznať sa k strachu z niečoho, čo ani nevideli. Ešte by ich mohli obviniť z toho, že si vymýšľajú len preto, aby podryli vážnosť a dôležitosť ich učenia. Možno aj z toho, že ich chcú znemožniť a ešte viac znepriateliť dva tábory Ruskovčanov. Tých, čo verili a tých, čo boli súdruhmi. Lebo tí, čo verili, by uverili aj im. Tí druhí by ich považovali za nepriateľov, podvratné živly, sťažujúce nástup novej doby.
       „Tak neviem,“ krútil Janko hlavou. Dlane mal opreté o kolená a stál tam v predklone, akoby odovzdaný osudu a Peštovmu rozhodnutiu.
       „Poďme k farárovi,“ navrhol Pešta. „Ten sa smiať nebude.“

       Na fare to voňalo ako v kostole. Hneď ako im velebný pán otvoril dvere, vbehli dnu, ani čoby mali za pätami desať zbojníkov. Všade bolo čisto. Biely obrus na stole, veľa hrubých kníh na poličkách a tučný čierny kocúr rozvaľujúci sa v hnedom mäkkom kresle s vyšúchanými opierkami, dodávali miestnosti akúsi zvláštnu moc.
       „Pochválen buď Ježiš Kristus,“ pozdravili.
       „Amen. Stalo sa niečo?“ pýtal sa duchovný, vidiac ich vystrašené bledé tváre.
       „Počuli sme škriekať bosorky,“ začal Janko.
       Pešta ho prerušil: „Išli sme domov z krčmy. Na Pizondore nás chceli vytancovať bosorky...“
       „Neviem, či ozaj. Možno chceli voľačo iné...“
       „Ani to nie je isté, že ich bolo viacej. Mohla to byť len jedna. Voľajaká zatúlaná.“
       „Ale bola tam! Kričala, hučala, kvílila, až mi behal mráz po chrbte a takmer som skamenel od strachu.“
       „Janko má pravdu. Jazyk mi vyschol a vlasy sa mi postavili dupkom. My sme stáli, no ona sa k nám približovala. Bolo to hrozné!“
       Farár ich trpezlivo počúval. Prekrížil si dlane na bruchu a prechádzal očami z Janka na Peštu, neprerušoval ich tvrdenia.
       „Počkajte, chlapci,“ zastavil po chvíli prúd ich slov. „Trochu pomalšie. Najskôr sa posaďme,“ ukázal na stoličky pri okrúhlom stole. „Znovu mi to porozprávajte. Od začiatku. A neprekrikujte sa. Nech rozpráva jeden z vás. Druhý ho potom doplní.“
       Chlapci rozpovedali všetko odznova. Pomaly a podrobne. Povedali aj to, kto bol v krčme a čoho koľko vypili. Najdlhšie opisovali svoj strach pri priekope a svoje rozhodovanie o tom, kam sa schovať pred bosorkami.
       „Idete z krčmy. Mohli si ten zvuk pomýliť s kvičaním hladného prasaťa. Hádam neveríte na bosorky,“ farár vybral zo skrine fľašu vína a nalial do troch pohárov. Prvý vypili chlapci veľkými dúškami až do dna. Od smädu, aj od strachu, aj od toho, čo pán farár povedal.
       Janko sa osmelil: „Vravíte, že bosorky nie sú. Tak to mohol byť duch, čo si prišiel pre novú obeť. Ten hlas bol neľudský. K ničomu sa nedá prirovnať.“
       Farár znovu dolial poháriky. Kývol hlavou, aby vypili. „Duchovia nechodia medzi ľudí. A už vôbec nie preto, aby ich strašili, nebodaj brali so sebou. Ste vyvedení z miery. Vyľakaní. Ochotní uveriť poverám, čo si babky rozprávajú na priadkach.“
       Pešta sa pridal na stranu kamaráta: „My sme ten škrekot počuli. Naozaj počuli. Nevymýšľame si z opitosti. Toľko pálenky v sebe nemáme. Určite to bola bosorka!“
       „Ale ba!“ usmial sa farár. „Bosorky nie sú! Nelietajú na metle a netancujú o polnoci s človekom. Obaja ste pokrstení. Čo vám to prišlo na um, uveriť pohanským rečiam a duchárskym príbehom?“
       „Pán farár! Vy hovoríte ako komunisti. Vari ste sa k nim pridali?“
       Ani táto Jankova priama otázka farára nezaskočila.
       „Čo s tým majú komunisti? Pletú sa vám jazyky a tárate dve na tri. Bosorky si vymysleli ľudia, aby nimi strašili neposlušné deti. Po smrti človeka duša opustí telo. Neoblieka sa do inej formy a nevracia sa na zem. Iba sa vám niečo zazdalo. Počuli ste vtáčí spev. K tomu tma a váš strach... To je vysvetlenie.“
       „To sme mohli zájsť do kultúrneho domu. Tí tam by nám povedali to isté, čo vy. Možno rozprávate múdro, ale ja sa stále bojím a myslím si, že bosorky strašia.“
       Pešta sa pomrvil na stoličke. On si nevymýšľa a nič nesplietol! Je pri rozume a nepatrí k tým, čo sa len tak zľaknú.
       „Aj to je iba výmysel, že si bosorky musia ráno umyť tvár v prvej rose, aby mali cez deň ľudskú podobu? Aj to, že v noci zbierajú trávu, ukladajú ju do plachty a z tej plachty ráno žmýkajú husté mlieko, čo potom nejakej krave v dedine chýba? A pamätáte si tetku Maňu, čo bývala na hornom konci, tam na Kúciku? Tú, čo krívala? Musíte si ju pamätať. O nej sa vravelo, že bola bosorka. V noci sa premieňala na ropuchu a vošla do maštale, kde bola krava. Začarovala ju a krava dojila krvavé mlieko. Gazda zbadal v maštali žabu a napichol na vidly. Chcel ju zabiť, no trafil ju len do laby. Od nasledujúceho rána tetka Maňa dopadala krivo na jednu nohu.“
       „Spadla z rebríka,“ vysvetľoval farár. „Liezla na pôjd po mechy. Žiadna bosorka. Sú to iba klebety.“
       „Hej? A prečo ste aj vy vraveli, že sa na cintorín nesmie chodiť na poludnie?“
       Farár sa zháčil. Kým však stihol čokoľvek povedať, chlapec pokračoval: „Hovorili ste to tete Zuze. Každý deň tam kľačala pri hrobe svojho syna. Prikladala čelo na hlinu a oplakávala ho. Raz pri odchode spadla a začala jej tiecť krv z nosa. Tak silno, že si nevedela rady. Videli ste ju z okna a prišli na pomoc. Vtedy ste jej povedali, aby tam na poludnie nechodila!“
       Farár sa postavil. Oprel sa bruškami prstov o dosku stola a omšovým hlasom; lebo jeho hlas zrazu znel ako v kostole; odpovedal: „Zuze sa zakrútila hlava. Spadla tak nešťastne, že narazila hlavou o kameň. Ešte dobre, že si ju nerozbila. Pustila sa jej krv z nosa a ja som jej pomohol...“
       „Prečo nemáme chodiť na cintorín na poludnie?“ zopakoval Pešta otázku.
       „Vieš, chlapče. Sú veci medzi nebom a zemou, ktoré sa nedajú vysvetliť a ľudským rozumom pochopiť. Sme božie stvorenia, lenže nedokonalé. Slabé. Hlúpe. Určité pravidlá a zákony sú v našom pozemskom bytí nevyhnutné, no nevieme im porozumieť... Preto sme tu my, kňazi, ako spojenie medzi Bohom a človekom, aby sme vytvorili rovnováhu medzi tým, čo je nad nami a medzi tým, čo je nám tu, dole určené osudom. Lebo ak vznikne nesúlad, treba ho napraviť. Zuze som pomohol. Duchovne.“
       Chlapci boli v pomykove. Čomu majú teraz veriť? Počuli škriekanie bosorky, ale je to niečo medzi nebom a zemou, o čom sa nemá hovoriť, lebo to človek nechápe? Alebo čo? Nič nepočuli? Bolo to znamenie zhora, aby sa nerúhali, neodbočovali z osudom určenej cesty? A ktorej?

       „Veď povedz, nie je nám tu dobre?“
       „Keby zle, nie sme tu. Ja určite nie.“
       „Aj keď sa nám stále vysmievajú?“
       „Ilonka nie. Tá sa na mňa usmieva. Ako predtým.“
       „To aj Zuza... No ostatní. Videl si. Len čo sme vošli do krčmy, už sa rehotali a ukazovali na nás prstami.“
       „Hovor tichšie, oni ničomu nerozumejú.“ Janko pritakal. Obaja sa naklonili nad stôl a ďalej sa rozprávali pošepky.
       Pár dní po tom, ako presedeli celú noc u farára pri fľaši vína a rozhovore o všeličom možnom, sa im ľudia v dedine začali smiať. Škrekot, čo ich tak vystrašil, pochádzal od kurčaťa, čo pobehovalo na susedkinom dvore. V ten večer sa zamotalo medzi kríkmi nad priekopou a nevedelo sa odtiaľ dostať.
       „Obyčajná sliepka? Hanbím sa,“ buchol Janko po stole. Keby utiekol pred medveďom, nesmial by sa nikto. Ale pred kurou?
       „Neobyčajná! Vieš ako jej hovoria? Džmin. Sliepka džmin,“ v Peštových očiach sa zračilo čosi tajomné a nebezpečné.
       „Heh, môžu jej hovoriť hoci aj Fero. Nám to už nepomôže.“
       „Dokončím, čakaj,“ napil sa a položil ruku na kamarátovu, akoby ho chcel pritiahnuť bližšie k sebe. Poznal tajomstvo, ktoré môže zmeniť ich životy. Tajomstvo, ktoré prechádza potajme, potichu z generácie na generáciu, vždy len šepky, lebo je veľké a o takých veciach nehodno nahlas hovoriť. Sám sa to podobne dozvedel len nedávno. Odteraz budú vedieť, čo je a čo nie je pravda. Čo je a čo nie je možné. Čo je výmysel a čo sa snažia niektorí ututlať z akéhosi svojho dôvodu. „Ty si to kura nevidel, ale ja už hej. Je malé, neforemné. Má holý krk, našuchorené perie, pokrútený zobák. Nikdy nebude znášať vajcia a škrieka, akoby ho mlátili. A nevie ani poriadne chodiť. Iba skacká ako vrabec a lieta ako vyplašený holub.“
       „Škrekot sme počuli. Džmin jeden! Keby som bol vedel, hodím tam kameňom.“
       „Janko, to nie je všetko. Počúvaj, čo ti poviem, lebo ak to ešte tebe mama nepošepkala, isto tak urobí neskôr. Ale vedieť by si mal už teraz, keď sme to všetko zažili. Také neobyčajné kura, čo je džminom, sa liahne z vajca ako ostatné, no nie spod kvočky. Vajce džmina drží a zohrieva bosorka pod pazuchou!“ Tu prestal na chvíľku rozprávať a párkrát dvihol obočie. „Pod pazuchou! Až do vyliahnutia. Keď sa džmin vyďobe zo škrupiny, je síce škaredé kura, ale prináša svojej majiteľke úžitok, šťastie a bohatstvo.“
       „Tak teda... Teda, bosorky existujú! Pešta, my dvaja to vieme na pevno.“
       „Hej, videl som džmina... A farár je komunista.“









***


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slanské vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 4075