login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Bicykel od Žida Rotha

@ :: Poviedky ::     Jan 14 2009, 02:08 (UTC+0)

V Kalši sa na bicykloch jazdí stále. Na rozdiel od čias, z ktorých pochádza uvedený príbeh, však bicykel nie je hotový majetok.

Miesto: Kalša, okres Košice-okolie
Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Jiří Zaťovič

       Ďuro sa najviac tešil na sobotu, na krátku. Vstával ako obvykle za svitania, položil krajec chleba do kešene, pretrel si karpavé oči, pričesal strapaté vlasy a kým ešte ostatní spali, vydal sa na cestu do Bidoviec. Na hornom konci sa k nemu pridal kamarát Michal a tak im cesta poľom a lesom rýchlejšie ušla. Najradšej mal, keď bola jar, nepršalo a za chrbtom im vychádzalo slnko. Zobúdzalo všetku krídlatú háveď, chvíľami sa ani nepočuli, čo tak operence vrieskali, zavše sa k nim pridali a vyspevovali si do kroku. Riadne sa spotili, kým prišli do sýpky a len čo odložili batôžky a napili sa vody, hybaj robiť. Naplniť vrece zrnom, vyhodiť na plecia, odniesť k vozu, prevaliť na korbu, kde už čakali druhé ruky, aby vrece posunuli k radu ostatných. A zasa po ďalšie vrece. Od prachu mal Ďuro vyštípané oči, za krkom sa mu zavše nazbierali plevy a svrbeli ako sto čertov. Chlapi ho ale nenechali dlho trpieť a ukázali mu fígle, ktorými sa pred nepríjemnosťami ochráni.
       „Najprv z vreca urobíš kapucňu, aby si mal zakrytý chrbát. S vrecom sa nepasuj, tretie by ťa zvalilo. Pekne sa pomaznaj, nezabudni pokrčiť kolená, keď ti ho zakladajú a potom sa kolísavým krokom z nohy na nohu pohneš, nejdeš ani rýchlo, ani pomaly, ale akoby sa zem pod tebou hojdala. Aj spievať si začneš! Pri aute sa zvrtneš ako pri tanci, polkrok bokom, otočka a vrece samo pristane na korbe. Netisni ho, nepodopieraj, chlapi už naň čakajú a hneď ho odoberú. Potom vypneš hruď, počuješ, ako ti praští v stavcoch? A rovnakým tempom ideš po ďalšie vrece. Nezastavuj sa zbytočne, lebo narušíš rad! Keď zatrúbia na prestávku, dorobíš, ak máš vrece na pleciach, lebo keby si ho zhodil na zem, natrápiš sa, kým ho zasa zdvihneš!“
       Ďuro sa najprv tváril, že pojedol všetku múdrosť a nič ho nemusia učiť, poskakoval ako mladý srnec, ale na tretí deň nevládal pohnúť ani palcom na nohe, nevládal si ani predstaviť, že má šliapať cez horu domov, a že doma ešte bude treba obriadiť statok. Ostal po šichte sedieť na lavičke pred barakom a keď sa zvečerilo, vkĺzol dnu, ustlal si v kúte na vreciach, čo naznášal zo sýpky, padol do nich ako do mäkkej periny a spal na jeden záťah, až kým ho neprebral buchot dverí. A potom už poslúchal, učil sa chodiť ako námorník, aj keď more nikdy nevidel, učil sa tancovať s vrecom na chrbte, učil sa maznať s ťažkým nákladom, akoby to bola dievka. Cesta domov po štvrtej šichte bola tiež ťažká, ale už sa dala vydržať. Len sa bál, aby ho doma nevykrstili, že včera neprišiel.
       Porobil, čo otec nakázal, zjedol, čo mu mať naložila na tanier, naostatok zamešku mal vždy rád a mať mu ju riadne pomastila. Nejedol od včerajšieho rána, teraz vylízal aj druhý tanier.
       „Michal vám včera nepovedal?“
       „Povedal, povedal! Ale ty nevieš, že máš byť na noc doma?“
       „Mama, nevedel som si ani sadnúť, taká je to lopota!“
       „A Michal je vari z iného cesta?“
       „Nie, len tam už robí dlhšie. A dnes sa mi priznal, že aj on tak začínal, že neposlúchal, čo mu chlapi hovorili; zodral sa tak, že ho oni museli položiť do pelechu a ďalší deň vôbec nerobil. Vraj každý tým prejde a chlapi povedali, že si z toho nemám nič robiť, len si vziať poučenie, aby som starších počúval a poslúchal.“
       Horšie bolo, keď večer začalo pršať a ráno ešte čurkalo. Ďuro si prehodil cez hlavu vrece, lenže to nasiaklo vodou, kým sa mohli v prvom lesíku skryť pod stromami. Ani nepomohlo vyžmýkať ho. Ťahal tú ťarchu so sebou, preklínal deň, keď sa dal nahovoriť na túto robotu a sľuboval si, že už nikdy taký hlúpy nebude. Len ľutoval, že nešiel ďalej do školy. Otec ho nechcel dať do učenia na šustra, vravel, že Kalša je malá pre dvoch šustrov a všade naokolo majú svojich, len by robil zlú krv. A keď si raz dovolil spomenúť, že mohol ísť do Baťovan, tam sa vyučiť a robiť vo fabrike, dostal od otca prvýkrát v živote világoš.
       „Vlastného otca by si zabil? Hanba ti nie je? K mašine ísť, aby všetci šustri aj so mnou o robotu prišli? A čo bude s tvojimi bratmi a sestrami? Čo by potom tvoji nebohí rodičia dali do úst, keby si im vzal robotu? Choď sa pozrieť hoci hen do Ujvárošu alebo do Trebišova, koľko šustrov tam živorí, lebo Baťa všade ponúka lacné topánky! A tie sa nielenže nerozpadajú, ale keď už doslúžia, neradno ich ani opravovať, lacnejšie je kúpiť nové! K tomu čertovi by si šiel?“
       Remenné klobásy sa Ďurovi pripomenuli zakaždým, keď si spomenul na tú bitku. A zavše ho aj pochytil jed. Ako aj teraz, keď zmáčaný prišiel do baraku. Mohol sa akurát vyzuť, druhé topánky nemal a tieto budú schnúť aj tri dni. Košeľa zmáčaná, gate tiež, ako bude takto robiť? Okrem vreca bude nosiť aj handry, čo nasajú všetok prach zo skladu! Paromská robota, mal ujsť z domu a ísť do učenia. Teraz mohol byť pánom, robiť vo fabrike, v suchu, bývať v čistom domčeku, dobre sa najesť a mať aj čas pre seba. Takto od svitu do mrku len dookola, do roboty a z roboty. Keby Pán Boh nedeľu neprikázal svätiť, už by bol načisto zodratý.
       „Chlapi, dnes je roboty trochu viac, potrebujem, aby ste ostali dlhšie!“ vo dverách zastal Štefan Kolesár, správca sýpky. „Dostanete mimoriadnu odmenu!“
       „Aj doma nám treba robiť, kto obriadi statok?“ ozval sa Miťo zo Svinice.
       „Aj ženy nám treba opáčiť!“ obrátil na žart tunajší Julo. Chlapi sa zasmiali, Ďuro s nimi, aj keď on opačoval akurát tak v rečiach a v snoch.
       „Mokrí sme, ako budeme robiť viac?“
       „Pán veľkomožný už na to mysleli, keď ste minule tak pomokli. Keď budete chcieť, dá vám pracovné šaty a aj baganče. Také, ako majú železničiari. Budete mať suché v robote, môžete sa preobliecť a robiť po pansky!“
       „Kažece po paňsky, jak pan veľkomožny? Len teho mi tu nigda nevidzeli!“ Michalove slová vyvolali výbuch smiechu. V baraku bolo cítiť vlhko z vyparujúcich sa šiat, okná boli zarosené, nebolo cez ne vidno, ako je vonku.
       „Mám tie šaty tu. Ak chcete, môžete ich mať aj hneď!“
       „A aký je v tom fígeľ?“
       „Fígeľ žiadny. Chceme, aby ste mali dobré pracovné podmienky.“
       „Čiže po našom – čo za to?“
       „Vyfasujete šaty a baganče a budeme vám to z platu strhávať.“
       „Hej, a deťom dám doma požuvať šnúrku z baganče, keď budú lačné! Také bitangstvo si nechajte pre tých, čo žerú seno!“ odmietol ponuku Julo a za ním sa ozvali ďalší.
       „Ja vás nenútim. Sami prídete, keď budete chcieť. A teraz hajde do roboty!“
       Ďuro s Michalom na seba pozreli a namiesto k násypu pobrali sa rovno do kancelárie. V čvŕkajúcich bagančiach iba prechorejú a nebude ani roboty ani peňazí. Dohodli sa so správcom, vyfasovali nové modré mundúry a vybrali si aj topánky s okovanou špicou a hrubou podrážkou, presne také, aké majú železničiari. Prezliekli sa a šli robiť. Chlapi ich najprv vysmievali, do obeda však boli už všetci v modrom.

       „Len idú ďalej, Roth! Nestoja vo dverách, teplo nám vynesú!“ šuster otrel handrou stoličku a ponúkal hosťa, nech sa usadí.
       „Ako ide kšeft?“ zaujímal sa Žid Roth, hniezdil sa na tvrdej stoličke, aby si našiel lepší posed.
       „To vedia, pretĺkame sa všetci. Jak oni, tak aj my. Ľudia majú hlboko do kešene, dlho rozdumujú, či a čo kúpiť. A odkedy sa ten Baťa tak rozbehol, málokedy šijem nové. Viac príštipkárim, ale pánboh zaplať aj za to. Už aj postroje opravujem, látam brašny, režem remene, len aby sme dáko vyšli. Deti sú hladné, do tých krkov akoby sa všetko prepadalo. Ale sme zdraví, chvála Pánu Bohu, aj suchú strechu máme nad hlavou.“
       „Tak veru, tak. Ani mne kšefty nejdú. Ľudia všetko radšej dorobia a čo nedorobia, to nechcú. Už sa obávam, že zasa začnú aj variť mydlo – a pritom to najkvalitnejšie mýdlo s jelenem im dávam za babku, také doma nenavaria, čo by tie vyvárali najfajnovejšie kosti! Aj gajzu už sa nepopredá, len do lampášov do chlieva, všade majú tú elektriku. Nepoviem, dobrá vec je to, len tých drôtov! Celá dedina je zohyzdená, akoby ju do drôtov zakrútili.“
       „Nenahnevajú sa, Roth, keď ich ponúknem domácou?“
       „Čo by som sa hneval? Okúsim!“
       Ťukli si, zvrátili hlavy, mľaskli, vydýchli, postavili na stôl prázdne štamperlíky.
       „Dobrá! Hladká, krk neškrabe!“
       „Tak ešte jeden, aby aj do druhej nohy pošlo!“
       Šuster zasa nalial, zopakovali rituál, uznanlivo pochválili pálenku. Fľašu potom odložil do kredenca.
       „A čo ich tak k nám zavialo, Roth?“ prerušil po chvíli ticho šuster Šimčák.
       „Tak som premýšľal, sused. Vidím vášho syna každý deň zavčas rána pešo merať cestu a večerom sa vracať domov. Do roboty chodí?“
       „Hej, do roboty. Mladý je, ledva ho za parobka dvihli a už musí takto. Tu roboty niet, našiel si až hen v Bidovciach v sýpke. Nachodí sa veru dosť. Ale aspoň vie, ako chutí robota aj cesta za ňou a nemá čas na bitangstvá.“
       „Pán Šimčák, ja ľutujem toho vášho syna, čo mu nekúpite bicykel?“ prekvapil svojou naivnou otázkou Žid.
       „Na to treba peňazí!“
       „Viete, ja nepýtam peniaze!“ Roth si odkašlal. „Po toľko budete splácať, po koľko budete stačiť. A chlapec bude rýchlejšie v robote i z roboty. Viac sa vyspí, aj okolo gazdovstva pomôže.“
       Žid Roth chytil šustera za ruku a chcel si s ním tľapnúť.
       „Počkajte. To nie je iba tak, to si musím premyslieť. A čo ak nebudem mať dlhšie na zaplatenie splátky?“
       „Kšefty nejdú, viete sám. Ale vy ste móresný človek, vám verím, Šimčák! A sme z jednej dediny, dlho sa už poznáme, nikam neutekáte ani vy, ani ja. Počkám vám, keď nebudete mať, a keď sa vám polepší, doplatíte. Tak čo, tľapneme si?“
       „Nový bicykel je veľká vec. Ale čo ak ho Jurovi ukradnú alebo rozbijú? Nebude mať ani bicykel, ani peňazí, lebo bude treba doplatiť. A ľudia sú všelijakí!“
       „Nevravím, že musí byť nový. Poobzerám sa po zánovnom, ak teda chcete. Aj cenu vám urobím lepšiu, že ste to vy!“
       Ako sa dojednali, tak si tľapli.

       Vždy slnko za chrbtom. Keby sa neotočil, ani by nevedel, ako tá ohnivá guľa vyzerá. Ráno sa cestou do roboty tiene skracovali, podvečer, cestou domov sa zasa dĺžili. Dážď dávno ustal, chlapci šliapali poľnou cestou naboso, topánky prehodené cez plece.
       „Počkaj, otec mi dajú, že som zničil ich robotu!“ vzdychol Ďuro. Vedel, že kožené topánky, ktoré otec pre neho odkiaľsi vyčaril, keď začal chodiť do roboty, mal lepšie strážiť. Dlho schnú aj ťažko, potom budú ako z kameňa...
       „A čo mám hovoriť ja? Ja ani otca šustra nemám, teraz budem chodiť bosý ani neviem ako dlho. Sme si mohli požičať tie robotné baganče.“
       „Nepočul si, čo Kolesár povedal? Sú na robotu a zo skladu ich nesmieme odniesť!“
       „To ti nie je divné? Zaplatiť si ich musíš a ešte ich nemôžeš nosiť, kedy sa ti zachce?“
       „No čo. Hlavne, že sme v suchu. A s týmito tu niečo urobíme, aby sa dali zasa nosiť.“
       „Mohol by si sa prihovoriť u otca, aby aj moje zachránil.“

       „A ty čo naboso?“ privítala mama Ďura.
       „Zmokli sme,“ položil topánky na zem a sadol si na lavicu. „Aspoň chvíľu si posedím, kým pôjdem do chlieva.“
       „Otcovi ukáž, poteší sa!“ zjojkla mama a pomyslela si, že všetko na tých deťoch horí.
       „Bol tu Žid. S otcom čosi dovrávali,“ prevravela Ďura mladšia sestra Ilona. „Aj si ťukli, aj si ruky podali.“
       „No a? Čo ja s tým?“
       „Rozprávali sa o tebe!“
       Žeby ho chcel Roth do konzumu? Počty mu idú, s ľuďmi sa vie pozhovárať. No, nebolo by to zlé. Aspoň by nemusel chodiť takú štreku do roboty a z roboty, veď obchod je za rohom, doma by bol, mohol by odskočiť, pomôcť otcovi, mame, dievkam by bol na očiach. Piťkes, Rothov syn a Ďurov rovesník odišiel študovať za fiškáľa, v obchode treba pomôcť... Ďuro sa zasníval a zmorený dlhou cestou a drinou zadriemal.
       „Osohu teda z teba mám!“ prebral ho až otcov hlas. „Čo si stváral s tými bagančami? Potokom si sa brodil?“
       „Zmokli sme, nehnevajte sa, otec.“
       „Čo by som sa už hneval. Len na to sa hnevám, že si ich nezložil, keď bolo mokro. Teraz aby som zasa čaroval.“
       „Budeme zatiaľ chodiť bosí. Aj Michalovi sa pritrafilo to isté.“
       „Jáj, dvaja parobkovia, po čom vám rozum chodí, že si nechránite majetok?“
       „Sami sme si narobili.“
       „A v robote čo? Tam predsa nemôžete chodiť bosí? Padne ti vrece na nohu, pichneš sa do klinca, zakopneš, plno prachu tam je...“
       „V robote sme dobre pochodili,“ ozval sa Ďuro po chvíli. Rozdumoval, či má otcovi povedať, ako sa dostali k hábom a obutiu, že majú robotnícky mundúr na robotu a svoje veci už nederú. Nakoniec však povedal.
       „Neviem, neviem, či ste to urobili najlepšie. Kým to splatíš, už to i zoderieš a bude ti treba nové. Dať vám to mali, keď chceli, nie predať.“
       „Vrátiť sa nedá, už sme v tom dnes robili. A všetci.“
       „Lenže ja som sa dnes zhováral so Židom.“
       „Počul som.“
       „Čo už si mohol počuť? Sami sme sedeli, nikto nás nepočúval, tak neskáč otcovi do reči, keď nevieš!“
       „Len som počul, že tu bol Roth, že ste sedeli a aj si tľapli. Som si myslel...“
       „Už len to mi chýbalo, aby si myslel! Počúvaj, dohodli sme sa, že ti zaobstarám bicykel. Od neho. Pravda, nebude nový, taký je veľmi drahý a ešte by lákal iných, že by si ho požičali a nevrátili. Ale jazdiť sa na ňom bude dať. Bol som ho aj pozrieť.“
       „Načo mi bude bicykel? Veď na ňom neviem jazdiť. Iba čo si hanbu budem robiť, keď ho potlačím vedľa seba.“
       „Naučíš sa. Aj iní sa naučili a ako im je dnes dobre! Pozri na žandárov, ani tí bez bicykla nechodia do dediny!“
       „Naučím sa bicyklovať a pôjdem k žandárom?“
       „Somárisko! Do roboty sa ti ľahšie bude chodiť a z roboty tiež!“
       „A ako ho zaplatíte?“
       „Ja ho platiť nebudem. Poplatíš ty, po troškách. Ako tie handry v robote.“
       „To je teda výhra! Na výplatu mi čo ostane? Veľkomožnému za mundúr, Rothovi za bicykel, čo som ani nechcel. Čo prinesiem domov? Budete ma chovať?“
       „Nejojči, zarobíš. Keď nebudeš mať čo splácať, iba čo rozhádžeš peniaze. Takto budeš mať aj niečo hodnotné.“

       Tú sobotu Ďura cesta do roboty netešila. Hoci by mala. Výplatný deň, každý sa radoval, že robí kratšie a ešte aj dostane zaplatené. Lenže čo z takej výplaty, keď sa peniaze rozkotúľajú na všetky strany? Navyše, príde domov a bude musieť ísť k Rothovi. Bicykel by chcel, no za iných okolností. Keby chodil do školy, učil sa, mohol by sa pochváliť. Ale takto?
       Naposledy kráčal poľom a lesom, od pondelka bude musieť po hradskej, bicykel by na lúke zapadol, iba čo by ho musel tlačiť. Lenže hradskou je to o tri kilometre viac, a do väčšieho kopca. Viac sa nadrie a bude musieť chodiť sám, lebo Michal bicykel nemal.

       Uf. Zastal pod kopčekom, zosadol a cítil, že má úplne mäkké kolená. Na takú čertovinu sa nechal nahovoriť. Prefrčalo okolo neho nákladné auto, takmer ho odfúklo do jarku, zvírený prach ho zadúšal, oči sa mu zaslzili, nič nevidel. Preto zosadol, preložil nohu cez rám a tlačil nemotorný ťažký bicykel. Na kopci si vydýchol, nasadol a opatrne sa pustil dole. Už si vyskúšal, že sa nemôže pustiť len tak, že musí opatrne, brzdiť a merkovať. V jednej chvíli mal chuť od strachu zakričať, pevne stisol riadidlá a v duchu sa modlil, aby sa zasa nevykotil. Taký čertov podarúnok!
       V sklade odstavil bicykel do kúta, prišiel prvý, chlapov nikde. To zato, že vyšiel v rovnakom čase, ako keď sa pešo púšťali s Michalom. Ľahol na lavicu a zdriemol si. Prisnilo sa mu, ako sa v nedeľu učil bicyklovať. Nebolo kde inde, musel po dedine. Parobkovia za ním pokrikovali, dievky ho obracali na posmech zakaždým, keď sa skydol. Detváky mu pomáhali tak, že za ním utekali a plietli sa mu pod koleso, takže keď chcel zabočiť, musel kričať: „Pozor, teraz idem doľava!“ A pretože decká nevedeli, ktorá je ľavá a ktorá pravá a aj jemu sa to už plietlo a zavše odbočil na opačnú stranu, zastali deti po tej výstrahe a čakali, kam sa pohne, aby sa zasa rozbehli za ním.
       „A ty, husiar Ďurko neznáš, že húsky treba prútikom popoháňať a nie pred nimi na bicykli uháňať?“ zavolala za ním Julka z vyšného konca, obzrel sa za ňou a už ležal na ceste. Lebo ako sa otočil, predné koleso sa vzpriečilo a všetci parobkovia aj dievky mali postarané o zábavu.
       Rothov syn, prezývaný Piťkes, vyšiel po obede von. V obleku, s paličkou a šviháckou cigaretkou sa prechádzal hore dole dedinou, zdravil susedov, prehodil dve tri vety, zdvorilo nadvihol klobúk a podišiel k ďalšiemu domu. Ďura s perepúťou akoby ani nevnímal. Až kým sa nezrazili. Keď sa pozbierali a oprašovali, potom čo si Piťkes vypočul tisíc ospravedlnení, mávol rukou, ustúpil nabok a nakázal: „Nože, ukáž, čo vieš!“
       „Nič! Nechcel som ten čertov vynález, pešo mi dobre bolo. Len čo si robím hanbu a úžitok žiadny! A za to môže len tvoj otec!“
       „Ale nehovor. V meste každý jazdí na bicykli!“
       „To ti tak verím, že každý! Azda aj pán farár?!“
       „Isteže aj farár. Hoci toho málo stretám. Ale minule som aj nášho rabína videl. Je to už starší pán, ale ako sa niesol!“
       „To asi zato, že je to židovský vynález!“
       „Ale kdeže. Pokiaľ viem, tak bicykel vymyslel nejaký Angličan, bol celý drevený – ten bicykel, nie vynálezca – a volali ho kostitras!“
       „To skade vieš?“
       „V škole sme sa učili! O priemyselnej revolúcii. Všeličo zaujímavé.“
       „A ty vieš jazdiť na tomto čude?“
       „Viem, čoby nie.“
       „Ukáž!“
       Piťkes vytiahol z vrecka saka štipec, pevne si pripol pravú nohavicu, elegantne nasadol a s vystretým chrbtom sa previezol po dedine. Ďuro držal jeho paličku i klobúk a ako pozeral, padala mu sánka.
       „Hej, veď zavri ústa, lebo ti tam vletí vrabec!“ zastal Piťkes pri Ďurovi.
       „Kde si sa naučil?“
       „V meste, kde inde.“
       „Naučíš aj mňa?“
       „A čo za to?“ ozvala sa obchodnícka duša mladého Rotha.
       „Čo ja viem. Nič nemám.“
       „Tak za jedno nič!“ obrátil požiadavku na žart Piťkes. Celé popoludnie behal popri Ďurovi, radil mu, poúčal, až napokon podvečer sa rozlúčili a Ďuro už celkom isto zamieril domov. Pribrzdil, zosadol tak, že prehodil ešte za jazdy nohu cez štangľu, doskočil na ňu a vzápätí zložil na zem druhú a pritiahol brzdu. Vo vrecku gatí mal štipec od Piťkesa. Stali by sa z nich aj dobrí kamaráti, lenže Ďuro už Rothovho syna nikdy nevidel.

       Štipec zabudol večer vyložiť a tak ho mal vo vrecku aj v nedeľu, 2. mája. Vyšiel z kostola, vonku stálo nákladné auto, okolo neho žandári, ďalší viedli zvyšok Grossovej rodiny, vybavenej batohmi. Druhá skupina vojakov eskortovala Rothovcov. O Piťkesovi dávno nepočul, vraj sa stratil, možno ušiel, možno ho niekde odbachli, keď začali vykrikovať o Židoch, čo utláčajú a zdierajú chudobu. Aký utláčateľ je ale Roth? Každému dal na dlh, každému počkal s platením, komu mohol, pomohol, komu nie, tomu aspoň neuškodil. Ani kresťania sa tak k sebe nesprávali, ako sa k nim správal Žid. Veď len vďaka nemu má bicykel a vďaka tomu bicyklu si udržal prácu.
       Doma otec otvoril kredenc, vytiahol fľašku, nalial sebe i synovi.
       „Nech ich Boh opatruje a nech sa skoro vrátia domov!“ zdvihol Ďuro kalíštek, vypil.
       „Len to nahlas nikde nehovor!“ upozornil ho otec, skladajúc na stôl svoj prázdny štamperlík...







***


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slanské vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 4645