login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Dôvod, pre ktorý hodno skončiť hádku

@ :: Poviedky ::     Jan 14 2009, 02:07 (UTC+0)

Jazero Izra - miesto, kde sa naraz Michal ocitol bez toho, aby si pamätal, ako sa tam dostal. Zaujímavé je, že príbehy tzv. "vodenia", kedy sa človek objaví úplne inde, než kde bol, sme našli najviac na Zemplíne. Kalša sa síce nachádza v okrajovej časti Abova ale i tesnej blízkosti Zemplína.

Miesto: Kalša, okres Košice-okolie
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Staručká Ilona sa motala v kuchyni už od rána. Aj teraz opäť, tak ako dnes už mnohokrát, nespokojne prešla od stola k oknu, aby vyzrela von. Drevená bránička do prašného dvora, stĺp na gánku, roh susedovho domu, cesta, za ňou potok a na ňom jej husi. To bolo všetko, čo videla. Nič viac. Nespokojne odvrátila hlavu a podvedome zovrela ruky v päste. Cítila, že napriek svojmu veku má v nich ešte dosť sily, ba v tejto chvíli viac ako inokedy; najradšej by s niečím tresla. Rozbila džbán, hlinený hrniec alebo čokoľvek iné, čím by uvoľnila narastajúce napätie. Bola však dosť šetrná nato, aby tak naozaj urobila. Škoda džbánu pre pripitého muža! Len keby sa už konečne ukázal! Podvečer odišiel, že posedieť do krčmy, ale ešte sa nevrátil. Blázon starý, od suseda, čo prichádzal večer z píly zo Slanca, počula, že tam ho videli; jej Michala ako si vykračuje od vlaku. Ktovie načo sa tam terigal, či mu už krčma v Kalši nestačí, ale najmä - prečo sa ešte nevrátil domov? Neskoro v noci už prišiel nejedenkrát. Vždy páchol špiritusom, oči mal také, že si nimi mohol potme svietiť na cestu, leskli sa mu ako lampáše. Lenže teraz sa nevrátil vôbec!
       Ilona by mu veľmi rada vynadala, zatriasla ním, nech sa spamätá, či na starobu načisto osprostel. Pokričala by naň, veľmi rada by pokričala, len keby tu už bol. Keby už stál pred ňou, bľabotal čokoľvek, čím by sa chcel ospravedlniť, neisto prešľapoval alebo sa rovno podopieral o stenu, aby od toľkej pálenky nespadol na zem. Boli to naozaj zmiešané pocity. Na jednej strane strach, aby sa jej mužovi voľačo nestalo, no na druhej strane zlosť, že ak by mohla, buchla by ho, kam by prišlo. Ale s narastajúcim časom strach víťazil nad zlosťou, už sa aj za neho modlila. Sama by ho išla hľadať, lenže ona už toľko nevládala. Sadla si teda za prázdny stôl a pohľadom spočinula na peci. Mala by navariť, veď už je čas obeda. Sebe aj Michalovi, tak ako vždy. Vstala, šuchotavými krokmi prešla ku kredencu, že vyberie len hrniec, varešku, soľničku a z komory bravčovú masť a dve vajíčka. Urobí praženicu, ale teraz len sebe. Vyvárať nebude, niet komu.

       Keď praženička bola tak, ani nie riedka ani hustá, presne ako to mala rada, konečne voľakto stlačil kľučku. Temer jej vypadol hrniec z ruky, ako ho práve dvíhala z pece. Rýchlo sa otočila a vydýchla si. Michal. Bol to on, vysoký v starom sivom obleku a klobúku, čo hádam pamätal aj Máriu Teréziu. Vošiel dnu ticho, bez pozdravu a z jeho zvráskavenej tváre sa dalo hneď vytušiť, že sa voľačo stalo. Ilona rýchlo preložila hrniec na stôl a pozrela naň prísne. Strach, že mu je amen, pominul a ostala len zlosť.
       „Čo mi povieš? Ty chceš, aby ma tu šľak trafil? Kde si bol doteraz?“ spustila hneď zhurta a hlasom, z ktorého sa dalo vycítiť, že ide do ostrého. Čakala a zároveň sa toho bála, že rovnako ako inokedy i teraz sa Michal len rozosmeje, prípadne začne spievať a tancovať, ako to robil v kuchyni neraz, kým sa mu ešte nevyparila pálenka z kečky. Ale on nie. Akoby naň ani nenakričala, len si sadol za stôl a pritiahol si hrniec.
       „Lyžica je kde? A chlieb?“ pozrel na Ilonu vodnatými očami, klobúk si ešte nezložil.
       „To som sebe urobila! Nechaj to! Keď si hladný, sám si navar! Ale hovor, lebo toto nie je len tak. Chceš ma do hrobu priviesť? Kde si bol?“
       „Vodilo ma.“
       „Čože?“ zrúkla Ilona, presne takú odpoveď čakala. Výhovorka, ktorú rád používal vždy, keď sa vrátil nacenganý, ale doteraz sa pritom stále rehlil ako kôň. Teraz nie.
       „Som povedal. Vodilo ma. Ani neviem, kde som bol. Šiel som za Piťom do Slanca. Len tak, že pospomínať ako bolo, keď sme ešte robili pre grófa. A ani som veľa nevypil. No, pravda, ani nie málo, ale posledným večerným vlakom som sa doviezol nazad. Vystúpil som a ďalej si nepamätám skoro nič. Prebral som sa až pri Izre. Naraz len pozerám a jazero. A veru, zdalo sa mi, že by som blúdil ešte dlho a ktovie kam, keby sa za mňa niekto nemodlil. Počul som tú modlitbu a počul som, že to sa modlíš ty. Inak neviem, možno by ma stiahlo i do jazera a koniec.“
       Ilona ostala stáť takmer bez pohybu. Až po chvíli sa poškrabala cez čiernu šatku na hlave. Koľkokrát je povedal, že ho už vodilo? Veľakrát! Každá dedina má svoje krížne cesty, miesto, kde vraj číhajú duchovia či bosorky na ľudí a dokážu im zobrať z očí. Ochromiť ich zmysly i myseľ a potom ich vodiť aj celé dni hore dole po lese. Nakoniec takého človeka hodia do priepasti, zo skaly, do jazera, alebo ho nechajú len tak. A ten, keď sa z ich omámenia preberie, len pozerá, kde to vlastne je. Dakedy i za pol dňa cesty domov. A že tú stanicu postavili v Kalši práve pri krížnych cestách! Lenže... Ilona znova zauvažovala, voľačo sa jej nezdalo. Ju takto vodilo už viackrát, ale Michal sa z toho len vždy smial, že vraj spala za chôdze. Zato keď on príde domov neskoro, tvrdí, že i jeho vodilo a robí pritom bú – bú, chodí s rukami natiahnutými dopredu, akoby bol slepý a nakoniec sa len rehlí. Teraz síce nie, no minule mu povedala, že keď sa tak dlho nevracal, pomodlila sa zaň. Takže odtiaľ si to domyslel, preto teraz tára, že počul jej hlas v modlitbe a pritom možno spal niekde ožratý v šanci pri ceste ako posledný džat.
       „A nechaj tú praženicu!“ vykríkla znova, keď si všimla, ako Michal strká nos do hrnca. „Nebudeš z nej jesť, nezaslúžiš si! Ty nevieš, čo som tu prežívala, koľko krát som vyzerala von!“
       „To asi, že ma máš rada, nie?“ zaškeril sa Michal.
       „Dedo pošalený, čo myslíš, že tak som si predstavovala starobu? Decku aspoň možno naložiť na zadok, keď neposlúcha, ale čo s takým starým trdlom, ako si ty!? Kde si spal?“
       „Práveže nikde. Aspoň o tom neviem. Hovorím, vystúpil som z vlaku a koniec. Až potom pri Izre, tam som sa prebral, ale neviem, ako som tam došiel.“
       „Takže teraz povieš, že chceš ísť drichmať, nie? A že si taký dobitý, že si i zabudol, že máme ísť do Kuzmíc vrátiť Andrišovým drevo, čo nám požičali ešte na konci zimy. Už pomaly končí leto, až som sa skoro prepadla od hanby, keď nám odkázali po cudzích ľuďoch, že máme dať späť, čo sme si požičali!“
       „Drevo sme si požičali, lebo nikto nemohol vedieť, že bude taká dlhá zima. A bolo to za pol voza, vrátiť máme celý voz. Dobrý obchod pre nich, nie? Tak nech nevykrikujú. Veď voz máme naložený už dva dni, trochu si pospím a pôjdeme.“
       Ilonou naozaj lomcovala zlosť. „Aké pospím? Čo za pospím? Spať si mal, keď si ešte voľakde popíjal! Keď ťa ťahá na driemoty, umy si tvár a ideme!“
       Starý Michal prikývol, že dobre, len vedro je už prázdne, nech mu prinesie vody aspoň do lavóra. Ilona lavór schmatla bez slova, nechcela sa ešte hádať, nech si to donesie sám a vyšla na dvor. Keď sa vrátila od studne, prvé čo uvidela, bol prázdny hrniec na stole. Michal jej praženicu zjedol. Pred prahom do izby sa na zemi váľali jeho zablatené bagandže a on ležal taký ako prišiel, oblečený na posteli, len klobúk si zložil vedľa hlavy. Oči prižmúrené a odfukoval ako parný rušeň. V prvej chvíli ho mala Ilona chuť obliať tou vodou, čo priniesla, ale potom si to rozmyslela. Spal ako dieťa, vlastne bola rada, že je už doma.

       Bol neskorý večer alebo možno i noc. Mať tak hodinky, Michal by to vedel. Teraz však len sedel na kozlíku svojho rebrináka, v rukách držal opraty a pozeral na chrbát koňa, čo ťahal voz naložený drevom. Vedľa neho sedela jeho starká a zlostne mlčala. Už dávno opustili Kalšu, ba prešli aj cez Slivník a to bez slova. Michal občas zdvihol hlavu, pozrel na oblohu plnú hviezd a povzdychol si. Mrzelo ho, že mu plán nevyšiel. Chcel to drevo odložiť až na zajtra, spať do rána, cítil sa slabý a ubolený. Lenže keď sa na posteli za súmraku len trochu zamrvil, Ilona ním hneď lomcovala, že dobre keď sa budí, nech vstáva, treba ísť. Kto to kedy videl, vláčiť sa s vozom tak neskoro! K Andrišovcom prídu, až keď budú spať. Potom ich pobudia, že aha, došli sme vyrovnať dlh? Lenže Ilona bola tvrdá palica, nechcelo sa mu s ňou hádať. A mrzelo ho tiež, že mu neverí.
       Opäť zdvihol hlavu, preletel pohľadom od obzoru k obzoru, potom i po stranách, kde sa sprava černeli lesy Slanských vrchov a zľava otvárala krajina do začínajúcej roviny Zemplína. Pozrel na Ilonu, ako si tam pri ňom zamračene sedí a opatrne začal.
       „Keď teba vodilo, ako to bolo?“
       Ilona mlčala. V monotónnom pravidelnom klepote konských kopýt to tiahlo na spánok aj ju. Cítila, že to prehnala, keď trvala, že do Kuzmíc musia ísť stoj čo stoj ešte dnes. Nechcelo sa jej však s Michalom hovoriť o tom, čo naozaj niekoľkokrát prežila, i keď sa tváril, akože ho to zaujíma. Isto by sa potom znenazdajky rozrehotal a ťukal si po čele. Vždy to tak bolo.
       „Vidíš, teraz si ticho,“ pokračoval Michal. „Nepovieš nič, čo by ma upokojilo. Však máš aj prečo mi neveriť, ale včera večer to nebolo, ako si myslíš. Naozaj ma vodilo. Len toľko viem, že som si išiel akoby nič a pred stanicou sa mi naraz navalila do očí hmla. Posledná myšlienka, na ktorú si pamätám, bola, že veď som toľko nevypil, tak čo sa to robí. Keby som sa zobudil ráno tam na mieste, povedal by som, že som to prehnal. Že už toľko nevládzem ako kedysi a dal by som si s pálenkou pokoj. Ale pozor! Pozor, Ilonka moja zlatá, lebo ja som sa prebral tak, že som v dajakej tme, čo ma obklopovala, a v tej tme som začul tvoj hlas, ako sa modlíš otčenáš. Potom som načisto precitol, a to som bol už pri jazere. Je to tak, viem, zasa sa opakujem, ale ver mi, akože sú nad nami hviezdy!“
       „Hej? A ktorýže krát ťa to už takto vodilo?“ posmešne prehodila Ilona, ale Michal bol rád, že sa aspoň ozvala.
       „Prvý.“
       „A keď si minulý piatok hovoril, že ideš tak neskoro, lebo ťa z krížnych ciest odvliekol sám diabol za ruku až pred pekelnú bránu? Že si s ním bojoval, otrieskal mu gebuľu o horúci kotol, čo už mal na teba prichystaný, ale že to chvíľu trvalo? Rehlil si sa, až ti prskali sliny na pol kuchyne. Alebo raz, keď si sa zryl ako divá sviňa aj s Jankom a potom si mi vravel, že meškáš len preto, lebo ťa na krížnych cestách obkolesili bosorky a musel si s nimi tancovať dlho do noci? Že nie si opitý, len taký unavený od toľkých diabolských čardášov. Ale jazyk sa ti pritom plietol až hanba! Nakoniec si ma nútil, nech s tebou tancujem pred posteľou, že či som lepšia tanečnica ako ony. A už vôbec nevravím, keď si...“
       „Keď nevravíš, tak nevrav!“ skočil jej Michal do reči. „Dajako si sa rozohnila, ešte mi zapáliš voz!“
       „To si celý ty! Len samé žartíky, ale keď treba dačo naozaj...“
       „Aké žartíky? Však som sa naozaj pýtal, ako to bolo, keď ťa vodilo. Kdekomu si hovorila. Hanči, Julke, každému, čo ku nám prišiel. Len ste sedeli na lavičke na gánku, samé šu-šu-šu, samé križovanie a och, panenko Mario ochraňuj, ale keď som prišiel ja, zmĺkli ste, nech nič nepočujem. Ta čo som mal robiť?“
       „Hlavne si mi nemal doniesť pred Julkou tú reťaz zo stajne, že nech ju nosím so sebou. Že keď ma strašidlo vodí, tak nech si ma má aj čím uviazať. A že mňa vodí tak často, že keď sa tá reťaz prešúcha, kúpiš mi v Trebišove novú. Myslíš, že to bolo žartovné?“
       „No, ja som sa na tom zabával dobre. Ale Julke sa to asi nepáčilo, možno žiarlila, že jej nemá kto kúpiť takú reťaz. Však sa mala už dávno vydať, susedka naša ukecaná, a nie chodiť posedávať ku starej babe!“
       „A čo, že ku nám chodí? A aby si vedel, aj Julku už vodilo!“
       „Hej?“
       „Hej!“
       „A čo? Ako?“
       „Čo ako? Vraj si nič nepamätá, že sa prebrala až blízko Slanskej Hute.“
       „ Tam? No vidíš, však to jej tie vodiace mátohy dobre chceli. Za Slanskou Hutou majú kasárne financi – českí pohraničníci. Dievka bude mať pomaly tridsať, taký Čechúň by sa jej zišiel tak, až by sa sama čudovala.“
       „Dedo bláznivý, po čom ti behá rozum?! Nepoviem, už ti nič nepoviem!“
       Dvojica starkých na rebrináku stíchla. Michal cítil, že to zasa trochu prehnal, lebo Ilona berie tieto veci veľmi vážne. Ale prečo by sa také niečo nemohlo prihodiť aj jemu? Sklopil teda hlavu, sledujúc len konský chrbát a šiju. Tma už inak pohltila celé okolie, naozaj budú musieť Andrišovcov budiť.
       „Ešte jedno sa ťa spýtam. Nemusíš odpovedať, keď nechceš, ale videla si moje bagandže? Nechal som ich v kuchyni, kým som si ľahol. Už skoro dva týždne je horúco a sucho, že na poliach pomaly praská zem, pri každom zafúkaní sa víri prach, ale topánky mám samé blato. Čo myslíš, prečo? No? Už veríš, že ma vodilo?“
       Ilona možno i verila, lebo tie bagandže prekvapili aj ju. Všimla si ich, samozrejme, že si ich všimla, ale kým Michal neprestane s tými večnými vtipmi, nebude s ním rozprávať. Tak len ledabolo hodila plecom. Zdalo sa, že ho svojim nezáujmom zasiahla viac, ako myslela, pretože sa hneď rozohnil.
       „Počúvaj teraz, čo ti poviem. Teba môže vodiť a si o tom schopná hovoriť s každým. Julku môže vodiť, tiež ti porozpráva. Ale keď sa to stane tvojmu mužovi, a to sme spolu už skoro šesťdesiat rokov, tak len kývneš plecom, že čo, koho by to zaujímalo? Však sú to len také nezmysly, nie? Akože na krížnych cestách nikoho nevodí, je to len taký výmysel, rovnako ako sú vymyslení trpaslíci, víly a biela pani z Kuzmíc, čo tam vraj straší po nociach. A aha, tam je. Vidíš ju?“
       Ilona spozornela. Na okraji cesty naozaj stála žena v bielom. Na prvý pohľad nič zvláštne, veď staré baby sa tu vždy obliekali do čierneho a dievky sa beleli v konopnom plátne. Ale teraz v noci? Sama medzi dvoma dedinami? Žeby aj ju práve teraz vodilo?
       „Hej vy tam!“ kričal už dedo Michal, bolo jasné, že sa zasa predvádza. „Nechcete odviezť?“
       Žena neodpovedala, len sa otočila tvárou k nim a ako sa voz približoval, rozoznávali ju stále viac a viac. Mesačný svit odhalil, čo nečakali. Nebola to prostá dedinčanka v bielej blúzke a svetlých sukniach. Táto žena mala na sebe dlhé pánske šaty, ale také, čo už dnes nevidieť. Možno ako kňažná vychystaná na svadbu, čo si len náhodou niekde zdriemla na tristo rokov, teraz sa prebudila a išla si po ženícha.
       Ilonou prebehli zimomriavky, chcela čosi povedať, ale hlas jej zlyhal, nevydral sa z hrdla. Ani Michal teraz nebol taký istý ako inokedy, keď zastavil voz a ponúkol neznámej, aby si naň vyliezla. Bola to naozaj zvláštna žena. Biela nielen v šatách, ale i v takmer priesvitnej tvári z ktorej hľadeli dve veľké čierne oči. Na voz vyšla odzadu, tam si aj sadla.
       „My ideme len tuto do Kuzmíc. Bude stačiť, keď vás odvezieme tam, pani?“ snažil sa Michal o čo najvľúdnejší tón, čo inak vôbec nemal vo zvyku.
       Biela pani mlčky prikývla a Michal popohnal koňa. Zbytočne. Koník sa nepohol, ostal stáť. Michal to skúsil znova a zas, no nepomohlo. Keď už asi na štvrtý krát Michal vytiahol bičík a šľahol ho po zadku, zviera si len odfrklo a zasa nič. Len tak mimochodom si pritom všimol, že Ilona má zopäté ruky a jej pery čosi horúčkovito odriekajú. Čo iného, než otčenáš? Bolo to jasné. Ale menej jasné až celkom nevysvetliteľné boli dve veci. Prečo sa jeho kôň, vždy poslušný a oddaný, nehýbe a prečo odzadu, kde sedí tá neznáma pani v bielom, tiahne taký chlad ako z jaskyne.
       „Pani, kôň nejde!“ zakričal Michal, otočiac sa dozadu. Pani zdvihla ruku, Michalovi mimochodom napadlo, že ju má tenkú ako porisko na motyke, a kývla dopredu. Kôň sa odrazu pohol. Klopot kopýt sa odrážal od cesty, ale už neuspával. Strach to nedovolil. Ilona sa stále modlila, Michal sa radšej už neobzeral až kým nedošli do Kuzmíc, kde kôň naraz zastal sám od seba na kraji dediny. Biela pani opäť bez slova zišla z voza, jemne sa Michalovi uklonila a prešla kamsi medzi prvé domy. Michal cmukol na koníka a ten sa už pohol bez problémov.
       „Mala si sa pozrieť! Tá biela dievčina sa mi uklonila ako pánovi!“
       „Aká dievčina? Biela pani to bola, presne tá, čo si o nej hovoril. Dlho som o nej nepočula, naposledy ako decko. Stále sa zjavuje!“ Ilona až híkala.
       „A vieš, čo je zvláštne? Že aj ja som ju videl. Dokonca ju odviezol. Čudné nie? Veď keď podľa teba mňa nemôže ani vodiť, ale teba hej, mne sa nikdy nemôže zjaviť prízrak, ale tebe hej...“
       „Už sa nehádajme, dobre? Videli sme ju obaja.“
       Ilona sa naozaj bála. Ale bolo to len strachom? V tej chvíli sa totiž nahla k Michalovi, chytila ho popod pazuchu a pritlačila sa k nemu tak blízko, až mu položila hlavu na rameno. Michal cítil, ako dýcha a zahrieva ho. Rozmýšľal. Koľko rokov sa už k nemu takto nepritúlila? Pätnásť? Dvadsať? No, predsa sú len tie strašidlá na niečo dobré...










***


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 5334