login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Borkin máj

@ :: Poviedky ::     Oct 29 2008, 10:39 (UTC+0)

Kalša začiatkom jesene 2008

Čas: jar 1953
Miesto: Kalša, okres Košice-okolie
Autor: Ľubica Andrásiová

       „Týždeň po Veľkej noci a my tu mrzneme pod starými dubmi ako vrany v januári,“ hundrala Hanča a silnejšie si pritisla teplú vlnenú šatku k telu. Sviatky jari ešte nepriniesli teplo a ku večeru bývalo stále chladno. Slniečko, doposiaľ opatrné a nesmelé ako čerstvo vyliahnuté kuriatko, uzimene zaliezlo za oblaky nad Kalšou a všetko dolu nechalo napospas chladnému večeru, čo sa začal pechoriť ako statný kohút. „Bŕŕ, Borka! Zima je. Všetci sa už zohrievajú pri tanci. Nenechaj sa už toľko prosíkať. Poďme k ostatným, nech sa zohrejeme,“ modlikala Hanča bez prestania, no Borka trucovala.
       „Ako by som tam mohla ísť? Načo? Budem tam len tak sama kvočať a podupkávať si nohou, kým sa ostatné dievky budú zvŕtať, až im bude vidieť pod sukne? Ja si zatancujem akurát tak v karičke!“ smoklila. „Andriš radšej ostane s parobkami popíjať a na mňa ani nepozrie. Najskôr sa sem doteperí až z Nového Salaša, ale potom sa tvári, akoby tu ani nebol. Cez les z jednej dediny do druhej, ale načo? Ach, Hanča, keby si len vedela, ako sa cítim, keď si toto predstavím. Ani len netušíš silu tej bolesti. Neprajem ti to zažívať,“ dramaticky ako v dedinskom divadle sa chytila na hrudi. „Tu to všetko tlačí, presne tu, pri srdci! Ach! Ani mi dýchať nedá!“
       Hanča nad tým hereckým vystúpením len prekrútila očami. Boli kamarátkami už od narodenia. Poznali sa navzájom ako staré čižmy. Stále boli spolu. Hanča, dievka s úprimnou dlhou tvárou obrúbenou svetlými vlasmi ako slama a materskou povahou a Borka presný opak, čiernovlasá, rozmarná, tvrdohlavá. Všetci sa divili, ako si tie dve môžu rozumieť, ale bolo to tak. Navzájom sa dopĺňali. Borka vystrájala a Hanča ju poúčala. Ale niekedy by kamarátkou najradšej zatriasla ako napríklad teraz. Borka kňučala a chcela sa dať čičíkať, len aby sa uistila, že je pekná, žiadaná, že Andriš ju určite ľúbi a nenechá ju obdivovať pavučiny v kúte Mižovej stodoly, kde sa práve tancovalo.
       - Keby nebol taký… taký nijaký. Ani ryba ani rak. Aj ním by bolo treba poriadne zatriasť - pomyslela si Hanča. „No tak, Borka. Čo to rozprávaš,“ skúšala nanovo. „Dobre vieš, že nebudeš sama, bude tam predsa fúra iných fešákov. Vytancujú ťa. Čo sa nepamätáš, ako ťa vlani vykrútil Lokša zo Slivníka? A Andriš, čo myslíš, že ťa pri pánskej volenke nezavolá do kola?“
       „Lokša? On tam určite nie je a aj keby bol, ja s ním nechcem tancovať! Veď čo to je za parobka, ktorý keď raz dostane v Kalši bitku, už sa tu rok neukáže? Ha? Zo Slivníka nevystrčil ani nos, nechcem takého!“ Borka takmer vytlačila slzu ľútosti nad sebou samou. No nie veľmi, aby jej nesčervenali oči. Ako bude potom vyzerať? Ako zajac? Každý si hneď všimne, že plakala. A kto by chcel tancovať s fňukajúcou dievkou? „Nikto ma nechce! Žiaden na mňa nekuká tak ako na Julku. Parobkovia sa jej takmer podhadzujú k nohám, hltajú ju očami a ja? Na Andriša som sa musela usmievať dva mesiace, kým si ma konečne všimol! Keď za mnou zájde, stále čosi mrmle o robote, že sa musí ponáhľať, že tamto, že hento... Nepýta sa, ako sa mám, nežmurkne. A ja by som chcela, žeby ma ohnivo postískal, keď na mňa mater nevidí. Túžim vedieť, aké to je. Či naozaj zastane svet, či sa mi rozbúcha srdce a nebudem počuť nič len jeho tlkot. Budú mi horieť líca, aj sa pritom budem celá triasť? Také rozprávala Julka. Ale ja? Ja ostanem starou dievkou a nikdy to neokúsim. Budem na posmech celej dedine ako stará Mara, čo večne iba hundre a každého okrikuje, až jej z toho ostali len vrásky a zlostné štrbiny namiesto očí. Aj ja budem takou iba preto, že Andriš sa nie a nie rozhýbať! Či sa mu mám sama hodiť okolo krku a vyobjímať ho?“
       Hanči z toho všetkého bolo trochu do smiechu, ale Borku aj ľutovala, lebo vedela, že všetko prežíva presne tak, ako hovorí. Aj Hanča dlho poškuľovala po Jankovi, Borkinom bratovi. Na poslednej tancovačke ju nenápadne chytil za ruku. Celá sa vtedy zachvela. I teraz sa jej rozlialo príjemné teplo v hrudi, keď si na to spomenula. Jeho mužská ruka na jej… Kratučká, očarujúca chvíľka. Vtedy sa jej to zdalo také jasné a prosté a krásne. Alebo je možné, že to nič neznamenalo? Iba náhoda a ona teraz sníva o niečom, na čo si už Janko ani nespomenie? Ach, aké zamotané je to medzi parobkami a dievkami. Škoda, že ochorel a dnes nepríde. Chápala Borku, no nevedela sa jej takto zdôveriť a už vôbec nie vyliať dušu do otvorených dlaní.
       „A počula si toto o Julke?“ začala teda z iného konca. „Dala sa dohromady s Mižom, i keď je najväčším bitkárom v dedine. Ten naloží každému, čo sa na ňu len pozrie,“ zasmiala sa Hanka. „Možnože nemala na výber, ale my máme, uvidíš! Borka, tak už poďme! Cigáni prišli kvôli tancovačke až z Kuzmíc. Bude to onakvejšia muzika, nie ako cigáni z Ďurkova. Kuzmický primáš je najlepší, to povedal aj Mižo. Parobkovia vypratali celú stodolu, aby sa dalo tancovať. A nakoniec, načo sme sa celé poobedie fintili na zábavu, keď tu teraz mrzneme a naša paráda vyjde navnivoč?“
       „Dobre teda,“ utrela si Borka pod okom, akoby naozaj plakala, „pôjdem. No keď budem stáť dlhšie ako dve pesničky, tak odchádzame! Rozumieš?“
       „To vieš, že odídeme,“ prikývla Hanča, ale hneď ju aj schytila za ruku a vedno sa rozbehli ku Mižovej stodole.

       Obe dievky zastali pred veľkou drevenou stavbou. Z jej vnútra znela hudba, šťavnatá a strhujúca, v tónoch ktorej koloval život i všetky jeho túžby. Kto ju začul, už nemohol odísť. Razom rozptýlila všetky obavy, smiešne starosti nezrelých boľačiek a roznietila v dušiach iskry, z ktorých dokáže mladé srdce rýchlo vzplanúť. Hanča už-už chcela otvoriť dvere, keď ju Borka zastavila: „Aké mám oči? Vidieť, že som plakala?“ šepla a pretrela si dlaňami tvár.
       „Nie, nič nevidieť. Neboj sa, môžeme smelo vojsť,“ povzbudila ju kamarátka a vtiahla dnu. Zastali hneď na kraji. Prekvapilo ich teplo, čo ich zalialo. Tváre sa im ihneď rozpálili ako po divokom tanci. Oheň v lícach i v očiach mala najmä Borka, keď sa obzerala okolo seba a pátrala po Andrišovi. Práve skončilo kolo a cigáni odložili svoje nástroje na chvíľu oddýchnuť. Dunivá basa sa teraz neužitočne opierala o stenu a husle ležali na stole. Na chvíľu sa vyprázdnil stred stodoly a to Borke vyhovovalo. Aspoň sa nemusela báť, že zočí Andriša tancovať s inou dievkou, čo by ju rozhnevalo alebo rozľútostilo. Nikde ho však nevidela. Netrpezlivo vykrúcala hlavu naľavo i napravo. I na špičky sa postavila, no nič. Zmocnil sa jej strach, že Andriš snáď ani neprišiel. Stodola bola veľká, no napriek tomu bola plná, lebo okrem mladých tam postávali i matere. Klebetili a jastrili očami po svojich dcérach, či je všetko s kostolným poriadkom, či sa dievky správajú tak, ako sa má.
       „Aha na tie tetky! Len matky dievčat. Iba tie prišli dávať pozor,“ šepla Borka Hanči. „A parobkovia? Tých nikto nezoberie na pretras. Môžu chodiť raz za jednou, potom za inou bez toho, aby o nich po dedine neroznášali klebety. Čím má parobok viacej frajeriek, tým je väčší bujak. A čím má dievka viacej frajerov, tým je väčšia krava? To je spravodlivé?“ fučala kamarátke do ucha. „Ale Andriša nikde nieto. Čo keď sa tajne stíska za stodolou s nejakou…“ nedopovedala, lebo ju Hanča uštipla do ruky.
       „Pst! Tamto je, vidíš? Za stĺpom,“ ukázala Hanča prstom kamsi vpravo. S tým mládencom zo Slanca, neviem mu meno. Nikde ti neodišiel, ty trdlo.“
       Odrazu, ako bolo zvykom, keď cigáni na chvíľu prestali hrať, dievky prešli doprostred stodoly a pochytali sa. Aj Hanču s Borkou ktorási schmatla a stiahla s ostatnými. Potom začali spievať a tancovať karičku. Hoc bez muziky, lebo škoda tráviť čas postávaním, keď sa dá zabávať. A mládenci si ich obzerali. Niektorí až s otvorenými ústami, iní akože len tak, lebo niet načo iné pozerať, ale spoločný tanec dievok v kruhu bolo voľačo, ako keď sa rozvinie kvet uprostred lúky. Láka krásou, vôňou, len si ho utrhnúť. Iba Borka to vnímala inak. Nezachytila ani jeden jediný Andrišov pohľad. Azda ju nevidel, že prišla? Vystrela hruď a zatiahla hlasnejšie ako ostatné, čistým vysokým hlasom: „Hej, ráno, ráno, ránečko...“ No on stále nič. Iba ďalej diškuroval s parobkom zo Slanca, čo mu nikto nevedel meno. Spievala a krútila sa ako v zlom sne, najradšej by sa už vyplietla dievčatám z rúk a ušla niekam do tmy. No nedalo sa.
       Keď dievky dospievali, postavili sa vedľa seba do radu. Cigáni zasa vzali svoje inštumenty a začala sa pánska volenka. Borka znervóznela. Chlapci si vyberali dievčatá. Mižo bral tancovať Julku, akýsi Ďuro ťahal Hanču, len Borka ešte stále stála. Kde je ten Andriš? Kde je? V tej chvíli už bola zlostná i ustráchaná, že na ňu zabudol, že ju nechce.
       „Borka, poď tancovať!“ ozvalo sa odrazu a jej to zaznelo, ako keď ktosi rozbije mrežu na väznici. Veta, čo jej zhodila ťažký kameň z ramien vyšla priamo z Andrišových úst. Stál oproti nej akoby nič, že len tak náhodou si ju všimol, ale on už bol raz taký. Akoby sa hanbil, čo ho robilo možno ešte príťažlivejším. Rýchlo mu vkĺzla do náručia. Vtedy muzikanti zahrali nejakú hlúpu pesničku, ktorú ani nepoznala. To nebývalo zvykom. I tak tancovali spolu, ale Borka sa cítila ako vzduch. Nepreriekli slova. Andriš stále uhýbal pohľadom a ona špekulovala, či sa neobzerá po nejakej inej. Hudba dohrala, Andriš ju pustil a… nič. Bol ticho ako ryba a odišiel za ostatnými mládencami. Borka v duchu zúrila, keď ju dievky znova zamotali do karičky. Čo s takým parobkom, čo jej slovka neprerečie? Môže čakať, že jej niekedy povie, ako ju má rád? Rozhodla sa však, že urobí ešte jeden pokus a pri dievčenskej volenke zavolá ona jeho. Keď aj tak zostane chladný, tak potom… Potom bude celú noc nariekať do vankúša až ostane zmočený a slaný. Ona sa už nikdy na žiadneho mládenca neusmeje, ba čo neusmeje, ani len nepomyslí. Bude sama, bez frajera a bude chodiť len do kostola! Tak!
       Jej trúchlivé myšlienky prerušil primáš:„Dievky, vyhlasujem vašu volenku!“ A muzikanti spustili skvelý čardáš.
       Borka sa zhlboka nadýchla, zahladila čierne vlasy a vykročila smerom k Andrišovi.
       „Poď si zatancovať!“ nečakala na odpoveď a chytila ho za ramená. On ju pevne držal za boky a začali dupkať v rezkom rytme. Čardáš mala Borka rada. Teraz z Andriša sršal oheň. Konečne cítila, čo chcela. Točila sa, až sa spotila, keď ju pustil a dal pred ňou tancovať čapáš. Plieskal rukami po vyleštených čižmách, ako žrebec plný sily. To bol tanec, nie ako pred chvíľou! Cítila, ako jej koluje krv v žilách. Ako v nej narastá nejaký pocit do presvedčenia, že nielen rozprávky končia dobre a teraz sa na ňu šťastena usmiala. Bolo jej len ľúto, keď muzikanti skončili a ona sa znova ocitla zasa medzi dievčencami v karičke. Už po tretí raz! A Andriš, i keď to vyzeralo sľubne, akoby osprostel, nič pekné jej nepovedal. Bola aj zadychčaná a najradšej by si na chvíľu sadla, oddýchla si. Nasilu sa krútila a spievala a pritom pokukávala za rameno. Andriš zasa postával vedľa toho neznámeho mládenca a rozhadzoval rukami, akoby chcel plávať. Videlo sa jej, že sa hádajú. Hlavné však bolo, že neškúlil po nejakej inej.
       Konečne sa zasa cigáni chopili huslí a primáš zatiahol slákom vysoký tón, čo sa zarezal do duší ako nôž do voňavého chleba. Po karičke zatancujú aj parobkovia a Borka tu vlastne kvôli ničomu inému neprišla. Stála v strede vedľa rozrumenej Hanči a krásnej, vzpriamenej Julke. Každá čakala na svojho parobka. Pre Julku akurát prichádzal Mižo, za ním sa ponáhľal Andriš, keď naraz, akoby spadol z neba, či ako duch sa zjavil pred Julkou neznámy mládenec zo Slanca. Skočil pred Miža a vyhŕkol na prekvapenú Julku: „Poď tancovať!“
       „Ja…“ chcela čosi Julka povedať, no nestihla. Chlapca zo Slanca schmatol Mižo zozadu za košeľu a zhodil ho na zem. Bol to len okamih, možno taký krátky ako jedno zatrepotanie krídlami vrabca za letu, ale všetko sa v tej chvíli zmenilo. Muzikanti stíchli, mámivý tón primášových huslí skončil akýmsi pazvukom, vlastne celá stodola zmĺkla. Tu, kde sa doteraz miesil smiech, hudba a veselá vrava, by bolo naraz počuť aj steblo padajúce na zem. Borka, ba nielen Borka ale všetci tušili, že nebude dobre. No nebude ani inak ako inokedy, lebo každá tancovačka zvykla končiť bitkou parobkov, ibaže dnes to prišlo akosi priskoro.
       Keď Andriš uvidel, čo sa stalo, sotil Miža tak, že padol na zem rovno na tvár, ani ruky si nestihol pred seba položiť. Bitka začala. Parobkovia z Kalše skočili na Andriša i na toho zo Slanca a nebolo to len tak. Päsťami rovno do hláv, kopance do chrbtov, čosi zaprašťalo ako kosti. Borka nevedela, kto je kto a raz videla len Andrišovu hlavu, potom Mižovu nohu. Voľakomu sa spustila z rozbitého nosa krv. Počula zvuk trhajúcej sa košele. Niekto zvrieskol, akoby ho bodli vidlami a potom šťavnato zahrešil. Matky hneď kričali, volali svoje dcéry po menách, nech rýchlo idú s nimi domov, cigáni sa stiahli do kúta a pozerali na vráta, či sa im podarí vyjsť von bez toho, aby im ktosi rozkopol basu. Ktorýsi parobok pritom ako padal nechtiac vrazil do Borky, až jej skoro vyrazilo dych. Slančan s Andrišom sa však akosi vymotali z tej spleti tiel a dali sa na útek. V takej bitke nešlo len o nejaký ten buchnát, možno tá hudba, možno pálenka, ktorou nešetrili, spôsobila, že to vyzeralo možno akoby... až ťažko povedať. Akoby išlo o život.
       Andriš isto nečakal, že Mižo bude rýchlejší. Postavil sa mu do cesty a na ruke sa mu zablysli ringle. Kalšania dobre poznali olovený krúžok, čo si dával do päste cez prsty. Jediným šikovným úderom mohol Mižo hocikomu rozbiť sánku, vybiť zopár zubov, či, ak dobre trafil, dolámať rebrá. Stalo sa to, čoho sa Borka obávala. Mižo sa rozohnal a celou silou udrel Andriša pod oko. Ten klesol k zemi a kopa tiel sa nad ním uzavrela…
       Borka zúfalo zalomila rukami. Teraz jej ho zmrzačia! Nevedela, či má medzi nich skočiť a začať ich mlátiť, či kričať na ratu, no hneď si to rozmyslela. Nemohla predsa Andrišovi urobiť takú hanbu. A aj sama mohla prísť k úrazu. Zostala teda stáť akoby zdrevenela. Jednu ruku mala v Hankinej dlani a silno ju stískala, druhú si držala na ústach, z ktorých sa vydral silný výkrik.

        Prešli takmer dva mesiace a blížili sa Rusadle. Tento sviatok, v ktorom si všetci kresťania pripomínajú zoslanie Ducha Svätého na Kristových apoštolov, sa oslavoval aj inak než spomienkou v kostole. Viac pozemsky, viac ľudsky. Parobkovia v ten deň stavali dievčatám svojich sŕdc máje.
       Od veľkej bitky v Mižovej stodole zašla Hanka za Borkou každučký deň. I dnes. Náhlila sa blatnými ulicami pomedzi nízke domy, nevšímala si ľudí, čo sa vracali z polí, jej ponorenie do samej seba nevyrušil dokonca ani traktor, čo ako prvý v Kalši vrčal na pol dediny. Ale len čo ju Borka zbadala, rozplakala sa. Opäť mala jednu zo svojich chvíľ, keď verila, že jej nie je láska súdená. A nečudo, lebo za tie necelé dva mesiace sa Andriš naozaj neukázal, ba nedal o sebe ani vedieť.
       Hanke sa kamarátky uľútilo. Chcela ju potešiť a nie utierať slzy sklamania. Objala ju a pobozkala na vlasy. „Ale, Borka, pššt,“ chlácholila ju ako bábätko. „Nesiem ti novinku. Čosi som sa dozvedela nového. Predstav si, keď Andriš nakoniec predsa len vybehol von zo stodoly, všetci parobkovia vyrazili za ním. Dolapili ho ešte raz pri potoku a tam ho vraj dobili ako žito. Rád bol, že došiel domov po vlastných.“
       „Nezmrzačili ho?“
       „Vraj nie. A ten zo Slanca, čo bol všetkému na príčine, zbabelo ušiel. Veď ty môžeš byť na Andriša hrdá!“
       „Hrdá? Veď ja ani neviem, či spolu dačo máme!“ Borka zasa zasmoklila. „Ale keď sme tancovali ten čardáš, vtedy som cítila, že mi konečne vyzná lásku, že konečne dostanem vytúžený, naozajstný bozk! Ale nič! No, nie je to na porazenie? Ale možno máš pravdu. Určite veľmi trpel po tej ruvačke. Prečo mi však nedal vedieť ako sa má? To je celý on!“ slzy sa na chvíľu zmenili na zlosť. Naozaj však iba krátko, lebo Borke znovu napadlo čosi, prečo sa mohla trápiť.
       „Hanča, veď sú Rusadle a ja som bez frajera! Kto mi postaví máj. Žiadny mládenec pre mňa v lese nevyreže mladý buk. A ja, hľa, už mám pripravené stužky. Všetky farby. Červené, zelené, biele a pozri, ružové. Ale ja ich viazať nebudem, ja žiadny máj nedostanem! Bude to hanba – dievča na vydaj a bez frajera!“
       Práve v tej chvíli vrzli dvere a vošiel Janko, Borkin brat. Nevedno, čo niečo začul, či nie. Videl však uplakané Borkine oči. Haňčou prebehli zimomriavky, Janko sa jej páčil už dávno.
       „Je to v poriadku, aby sa mi sestra toľko trápila? Ej, škoda, že som nebol vtedy na tancovačke. Ja by som sa Andriša zastal. Aj keby som mal byť sám proti všetkým. Veď kto sa má teraz dívať na tie jej slzy?“ vzdychol si, len nevedno či naozaj, či to len tak hral, aby už Borka neplakala.
       Janko mal svoju sestru rád. Bolel ho jej žiaľ, i keď mu celkom nerozumel. Bol si istý, že v Kalši by sa našlo viacero parobkov, ktorí by sa jej veľmi tešili. Len keby nebola taká precitlivelá. Rozhodol sa preto, že jej urobí aspoň malú radosť. Sám jej postaví máj z mladého buka. Správy z Nového Salaša o Andrišovi totiž neprišli žiadne. Chcel, aby sa konečne začala usmievať na svet a farebné stužky, čo tak starostlivo chystala, mala kam uviazať. Keď jej to povedal, najskôr na neho podivne pozrela, lenže skôr ako sa zmohla na slovo, on rýchlo doložil: „Veď nikto nebude vedieť, že je od brata, nie?“
       „To je pekné od teba!“ zvolala Hanča, zdal sa jej to dobrý nápad. Nech si v dedine lámu hlavu, kto je Borkiným frajerom! Janko, taký dobrý parobok...
       Dievčatá vybehli von. Borka šikovnými prstami poviazala mašličky na stromček. Bola to krása, keď Janko vztýčil štíhly vyzdobený buk a priviazal ho ku plotu. Stužky v jemnom vetríku ospalo viali, všetci sa zahľadeli hore a každý myslel na čosi iné. Borka na to, že je krásne mať máj, i keď jej radosť kazilo, že predsa by ho radšej dostala od Andriša. Hanča myslela na Janka, že hádam o rok by mohol postaviť aj jej..., z lásky..., hádam..., ďalej sa už neodvážila snívať. A Janko zasa dumal, že asi nikdy neporozumie dievkam, keď im slzy usuší vymašličkovaný strom.

       V kuchyni sa konečne vrtela Borka v dobre nálade. Chystala čosi pod zub pre rodičov i pre Janka, čo zašli spolu kamsi na pastvisko. Odrazu sa ozvalo tiché klopkanie. Dnu vošiel ten, na koho myslela neustále, ale neverila, že príde. Andriš. Borka stuhla. Andriš sa nesmelo usmial, spod oka sa mu škerila žltozelená modrina. Znak, že bitka na tancovačke bola poriadna, keď mu to ani za tak dlhý čas celkom nezmizlo.
       „Prišiel som ťa pozdraviť.“ vysúkal zo seba. „Že ako sa máš. Dlho som ťa nevidel.“
       „A…a...ani ja teba,“ koktala Borka s varechou v ruke a srdce jej splašene tĺklo, až sa celá chvela neschopná súvislej vety.
       „Som nemohol skôr prísť. Určite si už počula. Vieš, aj to oko,“ ukázal naň prstom, „ale už naň vidím. Len mám ešte zopár farebných pozdravov z Mižových ringlí. Nechcel som sa ti taký dorantaný ukázať. Celá Kalša by sa mi smiala a aj ty…“
       Nedopovedaná veta skrývala v sebe otázku i neistotu, že i Borke by bol na posmech a zároveň túžobne očakávanú odpoveď, že to určite tak nie je.
       „Dnes sú Rusadle a ja som ti chcel postaviť máj. Aj zato, že som ťa nechal na zábave stáť samú a šiel som sa biť za niekoho, kto toho nebol hoden. Teraz to viem, len sa bojím, že je už neskoro, že sa na mňa asi hneváš a nikdy mi to neodpustíš,“ sklonil hlavu a díval sa na špičky topánok.
       Borka zmätene mlčala. Odrazu ju jazyk nepočúval, nevedela, čo na to povedať, no Andriš pokračoval: „Keď som šiel za tebou aj s vyrezaným mladým bukom, uvidel som vo vašom dvore ten máj. Že už ho máš, niekto ti ho postavil. Tak som svoj odniesol naspäť a zahodil do lesa. No, zlostný som bol, aj som myslel, či ísť nazad domov, ale teraz som tu. Nedalo mi, musel som sa vrátiť. Chcem povedať, že vtedy na tancovačke som mal byť len s tebou. Aj teraz chcem byť s tebou a chcem. aby sme boli len ty a ja. Lebo, Borka, ja ťa ľúbim.“
       Červené Borkine líca, jej zrýchlený dych, trasúca sa nežná ruka v jeho veľkej dlani mu dali jasne najavo, že nečakala na nič iné než vyznanie. No nečakala ani zbytočne...




***


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slanské vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 3984