login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Miluj blížneho svojho!

@ :: Poviedky ::     Oct 16 2008, 16:09 (UTC+0)

V Kalši

Miesto: Kalša, okres Košice-okolie
Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       „Nezosmilníš! Tak znie šieste Božie prikázanie a ja sa pokúšam presvedčiť sám seba, že niet kresťana, čo by mu nerozumel. Napriek tomu musím povedať, že sa mi priam tlačí na jazyk varovanie, ktoré je dnes oveľa naliehavejšie ako kedykoľvek predtým. V akých časoch to žijeme?! Možno si poviete, že smilniť sa nesmilní, možno vy, rodičia, si vravíte, že poznáte svoje dcéry a viete len a len o ich počestnosti. A možno si i vy, dievčatá, myslíte, že sa viete ustrážiť pred nástrahami mladosti. Ale nezabudnite, že človek môže zhrešiť nielen skutkom ale i myšlienkou! Môžete sa cítiť akokoľvek čisté, ale pamätajte, že príležitosť robí zlodeja! Len naozaj silný človek, akými boli iba najväčší svätci, dokáže odolať pokušeniam. My sme len ovce stáda nášho pastiera, musíme sa preto brániť aj najmenšiemu náznaku, ktorý by nás ponáral do bahna hriechu.
       Pýtam sa teda znova. V akých časoch to žijeme? Dievčatá sa odťahujú od matiek, stretávajú sa samé a bez dozoru. Po večeroch, ba niekedy až do hlbokej noci vysedávajú v kúdeľných izbách, pradú nite, ale popritom im pokušenie klope priamo na okná. To parobkovia chodia od jednej kúdeľnej izby k druhej, vchádzajú dnu a už sa mi neraz donieslo do uší, že potom dievky namiesto práce s mladými mužmi žartujú, ba často sa v takýchto domoch i tancuje! Isto sa tam dejú i iné veľké zbojstvá, to si nechcem ani predstaviť! Lenže ja si to predstavovať nemusím. Boh všetko vidí; on bude súdiť, ktorá duša je natoľko čistá, aby prešla bránou nebeskou a pre ktorú niet v nebi miesta! Ja som len Boží sluha, ktorý nad vami bdie a varuje vás. Pre odlúčenie od pokušenia, pre vašu spásu a čistotu od tejto chvíle zakazujem, aby slobodné dievky chodili na priadky bez matiek a otvárali tak do našich dedín cestu hriechu!“
       Hlas z kazateľnice sa odrážal od stien slivníckeho kostola, kňaz dvíhal ruky a pozeral pritom na veriacich z výšky, čím sa ešte viac zvýraznila naliehavosť kázne. Rozprávať vedel dobre. Jeho reč bola plná hlasitých varovaní, významných páuz, počas ktorých by bolo počuť aj muchu lietať, tiež tichých no hlbokých slov, čo zneli ako dobre mienené rady. Nedalo sa mu v ničom odporovať, a keby aj niekto takýto neslýchaný nápad dostal, ľudia by ho hnali von. Hriešnik, ktorý pozdvihne svoj hlas proti Božiemu sluhovi, nie je hoden, aby mohol ostať v chráme. Ba nemá ani miesto v ľudskej spoločnosti, ktorá kráča cestou vykúpenia; takému vydedencovi z lona cirkvi je rovno najlepšie odísť z dediny kadeľahšie.
       Ľudia mlčky počúvali, sledovali farárovu tvár a spytovali svoje svedomie. Všetci, či azda všetci. Do ľudských duší človek nevidí, nemôže vedieť, čo sa v kom odohráva. Najmä v mladých dievkach, ktoré touto kázňou kňaz varoval. Keď dopovedal posledné slová, pokojne, akoby pred chvíľkou ani nevydal zákaz, čo zmení mnohoročné tradície, listoval v modlitebnej knižke. Vybral pieseň, ktorá upokojí ubolené duše, vleje do nich nádej a vyzval veriacich na spoločný spev. Spieval každý, hlasy sa miesili, pohľady obracali túžobne ku krížu a farár bol spokojný. Veril, že tak to má byť.

       „No, čo ty na to?“ šepla Borka Julke na ceste domov. Vyzeralo to vcelku nezvykle, pretože zvyčajne hneď po odchode z kostola mladé dievky švitorili jedna cez druhú, ale dnes kráčal zástup ticho. Iba čo im vŕzgal sneh pod čižmami. Ľudia sa vracali z omše zo Slivníka do Kalše, pretože doma rímskokatolícky kostol nemali. Starí mlčali, šli ako obyčajne, najmä ženy ostávali v bázni rozjímania, ale že sa nerozprávali ani mladí?
       „Rozmýšľam, čo povedať. Vieš, keď farár prikázal, nehodno sa priečiť,“ odpovedala rovnako šeptom Julka, ale priam sa natiahla k Borkinmu uchu, aby nikto nezačul, že rozdumujú nad kňazovými slovami. Obe to boli dievky na vydaj, ako sa hovorí, samá krv a mlieko. Nedávno im bolo dvadsať, najvyšší čas na svadbu. Veď farár neraz oddal pred oltárom šestnásťročné dievčiny a im zakazuje, aby sa mohli stretať s parobkami. Vietor im fúkal do tvárí, bolo tesne po Vianociach a napriek tomu, že sa zotmelo, svetlo mesiaca sa odrážalo od zasneženého okolia tak silno, až videli i do diaľky.
       „Môj otec s mamou sa dali dohromady tak, že za ňou behal na každé priadky. Aj naše kamarátky, Haňa, Ilona, všetky si takto našli mužov. A my čo? Budeme teraz chodiť priasť s našimi mamami? Vždy tak bolo, že dedina mala kúdeľné chyže pre slobodné i pre vydaté. Nakoniec, naše mamy tiež chcú byť samé, oddýchnuť si od nás. A nebolo by pre nich dobré, aby sme počúvali ich reči. Vraj tam rozprávajú také, čo by doma pred nami nepovedali,“ začala Borka najskôr šeptom, ale ako pokračovala, bola hlasnejšia a hlasnejšia.
       „Pst! Začujú ťa,“ priložila si Julka prst na ústa a hneď sa aj rozhliadla, či sa na ne niekto nepozerá.
       „Začujú? No a? Začnú hovoriť, že som nejaká oná, lebo chcem len to, čo dakedy chceli aj oni? A oni nielen chceli, ale aj mali. Čo je na tom hriešne, keď žartujeme, keď sa smejeme a tancujeme? Však len vďaka tomu sa môžem každý deň vidieť s Mižom! A čo? Nemala by som?“
       „Tichšie, lebo pôjdem sama!“ prikázala priškrteným hlasom Julka, zdalo sa jej, že niektoré tetky už na ne zazerajú. „Radšej poď nabok!“ odtiahla Borku na kraj cesty, keď už vyšli zo Slivníka, zatiaľ čo zástup pekne v dvojrade ako vojaci kráčal ďalej.
       „Tak čo teraz?“ zdvihla obočie Borka, keď už osameli. „Hovor, lebo mne sa tu len tak stáť nechce, bude nám zima.“
       „Ja len, či by sme nemali ísť za farárom.“
       „A načo? Povedať mu, že ako je to dobre, keď ma Mižo vystíska? Možno by to potreboval vysvetliť, lebo on také nepozná.“
       „Bože, načo ty hneď myslíš! Ja som chcela, aby sme mu išli povedať o Márii. Pre ňu je kúdeľná izba jediná možnosť, ako byť s nami. Chudera, desať rokov nemôže vstať z postele; teší sa, keď prídeme!“
       „No...“ zatiahla Borka, ale bolo v tom cítiť trochu výsmech. „Prídeme za ním, že velebný otče, my chceme povolenie, aby sme mohli porušiť to, čo ste nám nakázali, lebo my chodíme k Márii. A on sa hneď prekrižuje a spýta, či k tej prespanke. Že to je pre mladé dievky tá najlepšia spoločnosť!“
       Julka neveriacky pokrútila hlavou, i keď kdesi v hĺbke tušila, že Borka má možno trochu pravdu. Neodpovedala jej, len ticho vykročila za ostatnými. V hlave sa jej premieľali rôzne myšlienky. V kúdeľnej izbe, kde sa schádzali, totiž žili hneď tri Márie. Tá, o ktorej hovorila ona, mala tiež dvadsať rokov, ale od desiatich ostala ochrnutá. Nedokázala sa sama ani posadiť, len otáčala hlavou a rukami. Druhá Mária, o ktorej vravela Borka, bola naozaj prespanka. Žena, čo s hanbou musela odísť z vlastnej dediny a prišla do Kalše. Tam sa dohodla, že môže žiť v domčeku, ktorý dostala ochrnutá, ak sa o ňu bude starať. Tretia Mária bola prespankino dieťa, dievčatko, ktorému bolo sotva osem rokov.
       Vietor sa zdvihol, ale Julku to z jej dumiek nevytiahlo. Rozmýšľala, či Borka je to správne dievča, s ktorým by mala navštíviť farára. Veď kňaz isto povie, že s parobkami sa predsa môžu stretávať na dedinských tancovačkách, lebo tam vždy postávajú ich mamy a nespúšťajú z nich oči. Borka sa i tak neraz kamsi stratila, a keď prišla nazad, mala líca červené, akoby jej ich niekto vyštípal. Kadečo sa šuškalo, niektoré baby o nej hovorili dosť škaredo i nahlas, ale Julka si bola istá, že jej kamarátka vie, kedy cúvnuť. Alebo keď išli na tancovačku do Slanca. Báli sa, nech sa o tom nikto nedozvie, lebo z dediny do dediny za tancom chodievali iba parobkovia. Ale Borka ju vtedy prehovorila, nech sa tam vyberú. A bolo to naozaj niečo iné, každý sa prekvapil, ako sa objavili, ale potom mali tanečníkov ako nikdy predtým. Lenže tá hanba v Kalši, keď to prepuklo! Tetky o inom ani nerozprávali. Vraj, že kde sú dobré mravy! Nie, Borky by sa nemala držať a nikto iný s ňou za farárom nepôjde. Možno je i lepšie poslúchnuť ho. Pokorne a oddane ako sa vyžaduje. Podrobiť sa zákazu a ochrnutej Márii povedať, že už tam neprídu...

       V tú noc Julka zaspávala ťažko. Schúlená pod tučnou perinou sa prevracala zo strany na stanu, civela nahor do tmy, kde by inak zočila len drevené trámy stropu izby ich malého domu. Kachle boli poriadne nahriate, teplo sálalo, akoby mu nebolo konca, lenže nie preto nevedela usnúť. Ba nerušil ju ani chrapot otca, ktorý spal pri mame na vedľajšej posteli. V Julke sa voľačo búrilo, čo nechcela priamo pomenovať. Mala pocit, že zvádza zápas, ktorého význam je ďaleko väčší ako zmysel ľudskej pokory.
       Keď konečne usnula, mala sen. Videla v ňom všetko nanovo; takto opäť prežila to, čo sa z jej spomienok nedalo vymazať. Bola znova zvedavým desaťročným dievčatkom, ktoré sa koncom leta so svojou kamarátkou Máriou rozhodlo, že sa pôjdu pozrieť na svadbu, aby videli ženícha a nevestu. Utekali celou Kalšou, bosými nohami po čerstvo skosenej tráve povedľa cesty až ku plotu pri dvore, na ktorom sa to všetko dialo. Stála tam hádam polovica dediny a pozerala cez otvorené okná do izby, kde sa práve odpytovala nevesta. Z vnútra znel jasný a hlasný hlas: „Mama moja ľuba, vy sce me vyhovaľi, od veku mojeho sce me varovali, od šickeho zleho až do dňa neškajšeho. Od mladosci mojej vše sce me hranili a do svojich ceplych ruk sce me prituľeľi....“
       Dievčatká sa hanbili len tak vbehnúť na dvor, tak sa snažili aspoň na špičkách pozerať cez plot, či dačo neuvidia. Až sa im leskli oči od vzrušenia. Mária v nich mala hotové iskričky. Lenže plot bol dosť vysoký, tak sa naň začali šplhať. Do odpytovania nevesty odrazu zaznel detský výkrik. To sa Márii šmykla noha a spadla dozadu rovno na chrbát. Hlavu si tresla o kameň, až to zadunelo. Potom sa nehýbala, vyzerala ako mŕtva. Julka sa strašne bála, kričala z plného hrdla. Niečie ruky ju schmatli a odniesli domov, nech sa na to nepozerá. Až podvečer sa dozvedela, že Mária žije. No nevedela, či sa má radovať alebo plakať. Povedali jej totiž, že sa Márii zlomilo čosi v krku a už nikdy nebude chodiť. V sne sa jej celkom jasne vynoril ten pocit, prežívala ho ako prvý krát. A potom nasledovali obrazy. Krátke ale silné. Keď o pár rokov išla s dievčatami a chlapcami cez dedinu, smiali sa, žartovali a všimla si, že sa z postele, čo bola vyložená uprostred jedného dvora, na nich pozerá Mária. Nemohúca, bez pohybu. Mlčky a smutne, iskry v jej očiach už nežiarili.
       Sen sa opäť prehupol o pár rokov ďalej, vlastne len do minulých dní. To už dievky chodievali na priadky do domu k trom Máriám. Mária opatrovateľka, či pre iných prespanka, ukazovala výšivku, čo zrobila ochrnutá chuderka: „Aha, toto vyšila úplne sama. Keď ju pekne posadím na posteli a podložím jej za chrbát všetky vankúše, niet šikovnejšej dievčiny. Veď len pozrite na tie krásne stehy! Rovné ako majú byť. Nádherne to vie, šikovnica je to, no nie?“
       A ochrnutá Mária sa neisto usmievala. Všetky dievky ju chválili, že takto krásne by to ony nevedeli. Ba chválila ju aj maličká Mária, dcéra prespanky, ako napodobňovala ostatné dievčence. V dome u troch Márií bolo veselo, ak sa to veselím dá nazvať. Dievčatá žartovali, robili ochrnutej kamarátke spoločnosť a pritom boli rady, že majú svoju miestnosť, kde sa môžu schádzať. Vtedy ich požiadala, aby jej hovorili, ako je to na tancovačkách. Priam sa predbiehali v drobných a veselých príhodách. Mária tancovačku nevidela, odkedy ostala nemohúca. Nikdy si nevychutnala, ako to je, keď jej driek obchytia mužské dlane a nohy sa v rytme čardášu prepletajú samé. Ba dlhé roky ani nepočula hudbu. Žiadnu. Keď dievčatá dorozprávali, Mária si len ticho povzdychla, že keby niečo také mohla vidieť aspoň raz.
       Obraz v sne sa sústredil na Máriine oči. Boli veľké, čierne a sálala z nich prosba. Prosba, ktorú odoprieť by bolo hriechom. Veď predsa... Miluj blížneho svojho!
       Julka sa strhla. Skoro sa posadila, tá posledná veta zaznela v jej hlave ako výkrik. Sen nebol veselý, naopak. Celkom sa pri ňom spotila, cítila ako jej búši srdce a zle sa jej dýchalo. Nie, to sa nesnívalo len tak! Prestať k Márii chodiť? Veď ona nemá inej radosti okrem tých priadok. Niet prečo sa jej otočiť chrbtom, hoc by farár poslal všetky dievčatá rovno do horúcich pekiel!

       Od rána išlo všetko ako po masle. Stačilo pár viet, úprimné vyznanie a Borka Julkinu žiadosť pochopila. Aj sa tomu tešila, lebo Borka už bola taká, že mala rada všetko, čo voňalo aspoň trochu porušením zákazov či zvyklostí. A podvečer, keď slnko stiahlo svoje lúče za Slanské vrchy, sa celá partia dievok stretla na dvore u Márií. Bolo chladno, ale ešte museli čakať vonku. Mária prespanka práve umývala ochrnutú Máriu a maličká Mária, dcéra prespanky, stála vonku s ostatnými. Počúvala, ako žartovne rozprávala Borka. Ako inak, než o svojom Mižovi. Že si ho prvý raz poriadne všimla, až keď jej nasypal soľ do konopnej priadze. Ako si neustále slinila prsty, aby z priadze urobila nitky, mala z toho až boľavý žalúdok, o chuti v ústach ani nehovoriac. Všetky dievčatá sa smiali, až kým sa otvorili dvere a vošli dovnútra. O farárovom zákaze nikto nič nepovedal. Načo tým trápiť nevládnu chuderku na posteli?
       „Opäť som dačo urobila,“ nesmelo hlesla Mária a natiahla ruku s ďalšou výšivkou.
       „Ukáž nám, ukáž,“ predbiehali sa dievky, dnes azda ešte viac než inokedy. Z ich veselosti sa dalo vytušiť, že voľačo nachystali. Dokonca si ani nerozložili stoličky, ako mali vo zvyku, iba všetky priadze položili na jednu maľovanú truhlicu. Ani si nestihli poriadne prezrieť obrus s krásnymi vyšitými kvetmi, keď sa ozvalo klopanie na okno.
       „Niekto ešte príde?“ spýtala sa ochrnutá Mária.
       „A možno aj hej. Hádaj, že kto?“ potešila sa Borka a významne na ňu pozrela, ale v tej chvíli sa spod okna ozvali husle.
       „To je... To je muzika!“ prekvapila sa Mária, od vzrušenia sa jej zachvel hlas. Pokúšala sa posadiť, nešlo to však. Iba čo vytrčila ruky dohora a otočila hlavou nabok. „Zdvihnite ma, nech vidím,“ poprosila a dievky jej hneď pomohli. Tak ako vždy, podložili ju vankúšmi pod chrbtom, aby sa na posteli udržala. „Vy ste zavolali muzikanta? Pre mňa ste zavolali muzikanta?“
       Ani to nestihla dopovedať, keď sa ozvali druhé husle. Rovnako rezké ako prvé, hrali spoločne, ich tóny sa prelínali v úžasných harmóniách so strhujúcim rytmom, až sa dievčatá začali samé jemne krútiť v bokoch.
       „Mižo nesklamal, on nikdy nesklame. Vybavil, ako sľúbil!“ vykríkla Borka, od radosti i poskočila a Julka už pobehla otvoriť dvere. Do malej izby domu pod slamenou strechou zavial čerstvý závan vzduchu. A nielen to. Parobkovia, jeden ako druhý, veselí a usmievaví vchádzali dnu, zdravili, a to najmä tri domáce Márie i s poďakovaním, že mohli prísť. Čo na tom, že domáce o tom vlastne dopredu nevedeli. Dievkam bolo jasné, že by beztak neodmietli. A potom vošiel do domu prvý huslista. Bol to Andriš, známy a vyhľadávaný cigán zo Slivníka, najlepší primáš v celom okolí. Za ním jeho kamarát, čo preberal po hmatníku prstami, akoby ho štípali včely, a potom ďalší cigán, ktorý niesol basu. Keď ju postavil do rohu a prvé hlboké tóny sa pripojili k melódii, znelo to ešte úžasnejšie, priam neuveriteľne krásne. Pre všetkých.
       V ten večer sa v dome u troch Márií nepriadlo. Rovno sa tancovalo. Smiech, významné pohľady mladých mužských a ženských očí, rytmus, ktorý vlieval život do sŕdc... Toto bolo to tak, ako to má byť - nech si farár hovorí, čo chce. Aj Julka sa vrtela. V čardáši, čo hrali i pol hodiny a nebolo mu konca, ale tiež v polke, ktorú mali v Kalši obzvlášť radi. Janko, Mižo, Piťo, nebolo chlapca, ktorý by ju nevytancoval. No nech sa už s ňou vrtel ktorýkoľvek, nikdy nezabudla pozrieť očkom na ochrnutú Máriu. Ako sedí na posteli, chudučká ako trieska, ale šťastná. Šťastná? Naozaj šťastná? No, možnože si šťastie každý predstavuje inak. Lenže v tom okamihu sa Mária azda po mnohých rokoch smiala od radosti. A ešte niečo. Jej oči. Julka si bola istá, že v nich vidí rovnaké hviezdičky, ako keď ešte boli dievčatkami, čo behávali bosé a tešili sa životu. Iskričky, ktorým sa opäť aspoň na krátko vrátilo svetlo.







***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slanské vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 6124