login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Zrodenie a zánik divého muža

@ :: Poviedky ::     Oct 10 2008, 04:05 (UTC+0)

Priečelie typického starého podlhovastého domu abovského typu v Kalši

Miesto: Kalša, okres Košice-okolie
Čas: január 1948
Autor: Slavomír Szabó

       Ďula mlčal, akoby tu ani nebol. Na starej stoličke, čo ešte hádam pamätala časy cisára Františka Jozefa a príšerne vŕzgala, sa však vždy zavrtel, najmä keď začal hovoriť Piťo. Pôsobilo mu radosť, keď videl ako ten nafúkanec stále, keď stolička zaškrípe, preruší svoju reč a škaredo naň pozrie. Piťo! Ešte toho tu bolo treba! Nemal ho rád, ale nikdy mu to priamo nepovedal. Všetko bral ako takú hru. Keď Piťo voľačo rozprával, on sa hniezdil, aby ho vyrušoval.
       „Pozerám, majster, všade vás síce chvália, ale tie kože sa mi zdajú akési pritvrdé. Veď ak z takej urobíte sáru na čižmy, to bude tlačiť na holeň, nie?“ Piťo práve prevracal veľké pláty hrubých koží, čo mal šuster Michal naložené na kope vo svojej dielni. Tam sa všetci stretli na kus reči. Michal bol poctivý obuvník a chlap, ako hovoril, v najlepších rokoch, i keď už mal trochu po päťdesiatke. Bol tu doma. Prišli za ním Andriš a Jano, obaja od Michala o voľačo mladší, roľníci, ktorým ostával čas na takéto večerné posedenie len v zime, a tiež Piťo. Mladý dvadsaťročný parobok, ktorého tu nikto nevolal, čo bolo pre Ďulu iba ďalším znamením, že Piťa už nemôžu nikde ani vystáť a vtlačí sa, kam sa len dá. Ďula tu bol vlastne už tiež doma. Prisťahoval sa ani nie pred polrokom, tesne po svadbe, ako si vzal Ilonku, Michalovu dcéru.
       „Čo je s tou kožou, prečo je zlá?“ pozrel sa Michal na Piťa, dlho mu už naozaj nikto nič nevyčítal.
       „No, že keď z toho urobíte sáru, tak bude ľuďom obhrýzať nohy. Aha...“ stiahol Piťo kus kože a strkal ju obuvníkovi pred oči, pričom ju akože znalecky šúchal medzi prstami, akoby skúšal jej kvalitu.
       „No, každý vieme svoje, tak je? Ale nech ti to vysvetlí Ďula, veď ešte pár mesiacov a ani ma nebude potrebovať. Už aj teraz zvládne veľa roboty sám. Rýchlo sa učí.“
       Ďula pozrel najskôr na svokra, či to myslí vážne, že musí s Piťom strácať čas, ale keďže Michal pokynul bradou, nech vraví, začal: „Toto nie je koža na sáry. Ale mohla by byť, dala by sa zmäkčiť. Alebo u garbiara, ale vedeli by sme to aj my. Nakoniec, ľudia po vojne nemajú toľko peňazí ako dakedy, teraz chcú väčšinou sáry z filcu.“
       „No, iba ak tak, lebo sa mi to hneď nezdalo,“ pokýval Piťo hlavou, akoby tomu rozumel.
       „Ale my nikdy neskúšame ako ty, či je koža dosť hladká a rovnako hrubá. Daj pozor, aby si ju nepoškriabal. Pozri, aké máš dlhé nechty,“ dodal ešte škodoradostne Ďula, aby doň aspoň trochu zarýpal.
       „Vonku fučí poriadne. Január, taký mesiac by hádam ani nemal byť,“ ozval sa Andriš, možno aby zmenil tému, zatiaľ čo Piťo s kyslou grimasou kládol kožu späť na miesto. „Je to, akoby sa všetci diabli ženili.“
       „A možno sa aj,“ pozrel Jano na okno. Práve sa do sklenených tabúľ zaprel nový nával vetra, čo pred sebou chrlil snehové vločky veľké ako lieskové orechy.
       „My hovoríme o čertoch, ale viete, že v Slanci zasa o pekelnom capovi?“ zvrtol sa rýchlo na opätku Piťo a pozrel významne na všetkých, lebo vytušil, že môže byť opäť zaujímavý. Počkal chvíľku, len toľko čo pozrel na žiarovku, ktorá práve čudesne zablikala, potom rýchlo sadol na kraj dlhej lavice pri stene a začal: „Kdekade sa hovorí, že mužov po nociach unášajú bosorky na metlách, lietajú s nimi hore dole ponad kraj, aby ich nadránom hodili späť do postelí. Taký muž si potom nič nepamätá, len sa zobudí unavený, dolámaný a nevládze robiť. A keď sa to takto opakuje noc čo noc, muž môže od vysilenia aj zomrieť. Ale v Slanci nie. Tam vraj bosorky vyvolajú spod zeme pekelného capa a ten vláči nešťastníkov, skáče s nimi zo strechy na strechu, až kým z nich nevytrasie dušu.“
       „Tak to asi majú v Slanci lenivé bosorky,“ tľapol si rukami Ďula po stehnách, čakal, že sa ostatní zasmejú, ale nie. Namiesto toho naň výrazne pozrel Andriš, pošúchal svoj široký nos a potom začal opatrne: „Kadečo sa deje, ja tiež neverím všetkým sprostostiam, ale nie v Slanci, len o kúsok ďalej v Slančíku od toho jeden chlap ozaj zošalel.“
       „Lenže jeho nevláčil žiaden cap ani bosorky,“ skočil mu do reči Jano, načo ho Andriš napomenul, nech počká, že ešte neskončil.
       „Ten chlap sa všetkému smial, každý vedel, že na reči o bosoráctve nedá. Ale hovorí sa, že kto prečká celú noc na krížnych cestách, kde sa zlietajú bosorky a neujde, veľmi zbohatne. Bol železničiar, veľa nezarobil, tak sa rozhodol, že to skúsi. Vraj aspoň všetkým poverčivým babám a dedom ukáže, akí sú hlúpi, a ak by na tej povere bolo ozaj čosi pravdy, tak si nahonobí majetok. Veril, že to bude dobre tak či tak. Ešte mu i hovorili, aby si zobral posvätenú kriedu. Nech s ňou okolo seba urobí kruh, za ten bosorky nemôžu.“
       „Hej, tak je to, to máte pravdu,“ ozval sa Piťo akurát, keď Andriš pútal všeobecnú pozornosť.
       „A neprerušujte na furt! Či hovorím niečo, o čom všetci viete?“
       Piťo sa stiahol, možno by sa aj zahanbil, keby niečo také vedel, ale náhle rozložil rukami, akoby ho pred chvíľou Andriš nezahriakol: „Ja som chcel len povedať, že keď robíme na krížnych cestách svätojánske ohne, tak tiež nakreslíme na zem veľký biely kruh. Ja ho vždy kreslím, aby sme boli chránení.“
       „Alebo aby sa dievky nerozutekali. Keď ich začneš strašiť bosorkami, každá radšej ostane v kruhu až do noci, kým nejdú všetci preč,“ zahniezdil sa zasa Ďula, až stolička zaškrípala tak, že teraz nebolo poriadne rozumieť jemu.
       „Môžem pokračovať?“ pozrel teraz Andriš karhavo na Ďulu a ten sklopil zrak k zemi, že áno, môže.
       „No, vlastne je to skoro všetko. Ten chlap tam išiel, nikto nevie, čo sa stalo, ale že ešte v noci dobehol nazad do Slančíka. Búchal päsťami na dvere kostola, potom po nich driapal, až si zodrel prsty do krvi a keď ho našli, bľabotal čosi bezo zmyslu. Odvtedy je, ako sa teraz hovorí, invalid na hlavu.“
       „Počkaj, to je...“ vyhŕkol šuster Michal, ale hneď sa i zastavil. Rovnako ako Andriš v okamihu uznal, že je lepšie nepovedať meno, lebo ten nešťastník ešte žije. Každý o ňom hovorí ako o bláznovi, čo osivel skôr, než mal na to vek a teraz škrieka po nociach, akoby ho brali na vidly.
       „Ja si teda myslím, že asi okolo seba neurobil ten kruh, možno si ani nevzal kriedu. Keby sa dopredu poradil so mnou, ja by som mu povedal,“ napojil sa rýchlo Piťo, bál sa, aby si nevzal slovo zasa niekto iný. Dlhšie by mlčať nevydržal.
       Opäť zaškrípala Ďulova stolička, dnes mu liezol Piťo na nervy viac ako inokedy. Radšej sa i postavil a povedal, že sa ide prejsť.
       „Do tmy a fujavice?“ podivil sa Michal, ale Ďula len kývol, že áno.
       „No, možno teraz ide skúsiť krížne cesty on,“ zaškeril sa Piťo, ale Ďula mu povedal, že možno aj hej. Z klinca zvesil hrubý kabát, narazil si klobúk na hlavu a odišiel. V obuvníkovej dielni ostali sedieť už len štyria chlapi.

       Vonku ozaj fúkalo, no nie až tak veľmi, ako sa zdalo cez okno. Aspoň zatiaľ, kým bol ešte Ďula nahriaty od pece, to videl na krátku prechádzku hore a dole Kalšou, aby sa upokojil. Dievky aj ženy sú na priadkach. Spriadajú konopné kúdele do nití a ženatí chlapi posedávajú jeden u druhého, vraj na kus reči. Len parobkovia, tí chodia z jednej kúdeľnej izby do druhej, tam kde sú slobodné dievčatá a kurizujú im. Aj on takto chodil ešte vlani za Ilonkou. Lenže ona teraz už pradie v partii s vydatými tetkami, a tie sú na rozdiel od dievok radšej, keď môžu byť samé a žiaden chlap nepríde. Tak sa aspoň poprechádza, vždy lepšie ako počúvať Piťa. Prečo k nim vlastne prišiel? Isto ho už parobkovia nemôžu vystáť. Nie, Piťa nikdy nemohli. Nevzali ho so sebou, so žiadnymi sa nedohodol, a keby i tak prišiel do niektorej kúdeľnej chyže, robili by si z neho posmech. Preto si Piťo radšej vybral inú obeť, a to Michala a jeho. No namiesto skromnosti, že tam môže posedieť, vyrýval s tým svojim vysokým hlasom do oboch.
       Ďula sa v myšlienkach vrátil do čias, keď ešte boli školákmi. S Piťom sa nikto nechcel hrať, lebo sa vždy hádal, až kým niekomu neprešla trpezlivosť a nestruhol mu po papuli. Potom utekal domov a volal otca. Ten prišiel vždy s takou smiešne krivou bakuľou a naložil ňou každému, na koho sa Piťo sťažoval. Neraz aj jemu, Ďula si spomínal, ako ho raz tresol po ramene tak silno, že týždeň nevedel poriadne zdvihnúť ruku. Tak sa s Piťom prestali hrávať úplne, a keď, tak len na skrývačku. To sa im páčilo. Piťo sa vždy dakde skryl, čakal, kým ho ostatní pôjdu hľadať, ale oni mu všetci ušli. Niekedy tam takto skrytý trčal aj hodinu, kým mu došlo, že sa naň vykašľali. A neskôr, keď už si začali všímať, aké pôvabné krivky sa rysujú na ich spolužiačkach, Piťo sa stále pred dievčatami vyťahoval tak, že zosmiešňoval ostatných chlapcov. Preto ho so sebou nikam nebrávali. Ani neskôr, keď ich už povýšili na parobkov. Nikdy sa nevedel správať, všetko si vysvetľoval inak. Napríklad aj tie svätojánske ohne. Rozkladali ich na krížnych cestách, hovorili hrôzostrašné historky, aby sa dievčatá naozaj báli a možno sa i nechali trochu pritúliť. Dokonca im navraveli, že aj ony musia skákať cez oheň tak ako chlapci, lebo oheň ich očistí od všetkého zlého. Tak dievky poslúchli a iba Piťo sa triasol, že nech dáka bosorka naozaj nepríde. Netušil, že všetko parobkovia vymysleli len preto, lebo pri skákaní bolo dobre vidieť dievčatám pod sukne.
       Dokonca aj dnes, ťuklo Ďulovi v hlave, sa Piťo zachoval tak, ako to nikto nemá rád. Piťo mal totiž ešte jednu zaujímavú vlastnosť. Snažil sa naschvál, ba až divadelne prehnane kurizovať mladým ženám pred ich manželmi. Vždy provokoval. Aj keď pred chvíľou Ilonka odchádzala aj s mamou na priadky, priam okolo nej tancoval ako kohút okolo sliepky, reku či jej nemá pomôcť odniesť priadzu, alebo jej ponúknuť rameno, lebo vonku sa šmýka. A toto už tak naozaj nenechá!
       Ako sa Ďula prechádzal po dedine a o všetkom rozmýšľal, bol stále viac a viac nahnevaný, až v ňom vzkypela krv. On je predsa Ilonkin muž, kňaz ich oddal pred oltárom a nejaký truľo, ktorý ešte nikdy nemal frajerku, nebude jeho žene kurizovať! Niečo také nestrpí žiaden chlap, Piťo si koleduje o dobrú nakladačku. Alebo ešte lepšie... tu sa Ďula pousmial, lebo mu na um prišlo voľačo, o čom bude celá Kalša ešte dlho hovoriť. Zhovädí Piťa tak, že už ich nikdy nepríde otravovať!
       Ďuľa sa rázne zvrtol späť a pridal do kroku. Doposiaľ mu vietor fúkal do chrbta, lenže teraz už do tváre a metal mu tam neustále padajúce vločky. Snežilo poriadne, v čerstvej bielej pokrývke videl len svoje stopy. Jeho plán bol dobrý a jednoduchý. Nie je to ani tak dávno, čo zošil zvyšky zajačíc kožiek do akejsi kukly na hlavu, ba vyrezal tam i otvory na oči. Urobil to pre malého Janka, svojho synovca, čo bude mať onedlho narodeniny. Nevedel síce, načo mu to bude, ale Janko si veľmi prial práve takú strašidelnú masku, aby sa ho každý bál. Je dosť veľká na to, aby si ju nasadil i dospelý chlap. Teraz ju použije, teraz, teraz!
       Mesiac i hviezdy akoby nikdy neboli. Oblohu halili veľké a ťažké čierne mraky, tma sa dala priam krájať, keď sa už Ďula blížil k Michalovej dielni. Zo šopy vytiahol kožušinovú masku a natiahol si ju na hlavu. Aj sa potešil, lebo možno ho i zahreje, no zároveň mu bolo ľúto, že sa nevidí, či je dosť strašný. Ale aby ho v tej tme videl Piťo, vzal zo šopy i kyčku slamy. Tú na konci zapáli a niesol pred sebou ako fakľu. Takto, tešiac sa ako malé dieťa, zabúchal poriadne na okno Michalovej dielne a začal ryčať ako túr. Videl, čo sa dnu deje a urobilo mu to prenáramnú radosť. Jeho ryčanie ihneď zaniklo vo vysokom kvílivom tóne, čo sa vydral z Piťovho hrdla, keď vyskočil z lavice ako zo žeravého stolca. Michal s Andrišom a Janom podišli bližšie k oknu, ale keď zbadali ohavu s fakľou a zarasteným ksichtom, ihneď odskočili, aby po nich neskočila.
       Stačilo! Ďula sa rýchlo rozbehol preč, ale nie ďaleko. Len za roh, aby si tú masku stiahol, horiacu kyčku zahodil čo najďalej do snehu a opäť si nasadil klobúk. Potom sa rozbehol do dielne kričiac: „Divý muž! Videl som divého muža! Rata!“ Takto vtrhol dovnútra, dvere sa rozleteli a on zastal až uprostred miestnosti. Chlapi stáli pri stenách, nikto od strachu nič nevravel, tak Ďula skočil k Piťovi a ťahal ho za rukáv: „Poď von, poď, tam je divý muž. Keď uvidí, že sme piati, zľakne sa ujde!“
       Piťo prudko trhol ramenom, zatiaľ čo Andriš priskočil ku dverám, aby ich zatvoril.
       „Nekrič, lebo ozaj príde,“ napomenul Jano, ale znelo to viac ako prosba.
       „Videli ste ho?“ prechádzal Ďula pohľadom z jedného na druhého a každý prikývol.
       „Keby som nevidel, nikdy neuverím,“ dodal dokonca aj Michal, mimovoľne zatvárajúc ruky v päste.
       „Tak musíme ísť von, musíme ho vyplašiť!“
       „Ticho, Ďula! Vieš akú má divý muž silu? Vytrhne strom zo zeme aj s koreňmi! Myslíš, že s nami by si neporadil?“ jachtal Piťo.
       „Naozaj? Nevedel som... Ale i tak, ak má tú pochodeň? Nezapáli strechu?“ strachoval sa aj Jano; naozaj ho to vzalo.
       V dielni nastalo ticho, Ďulovi nechýbalo veľa, aby vyprskol smiechom. Vraj divý muž vytrhne zo zeme strom aj s koreňmi. Veď si práve toho divého muža vymyslel, v živote o niečom takom nepočul a Piťo už aj vie, akú má silu! Lenže teraz sa nesmie prezradiť, musí zahrať celé divadielko až do konca. Keď sa všetci boja, prileje im ešte olej do ohňa!
       „Neviem, neviem, či by sme ozaj radšej nemali ísť von. Prišiel jeden, pozrel dnu a možno si myslí, že je tu dajaké jedlo. Veď čím by sa napchával teraz v zamrznutom lese? Zavolá ostatných a ak prídu všetci diví muži zo Slanských hôr, amen s nami!“
       „Tichšie, Ďula, tichšie,“ napomínal znova Piťo, zatiaľ čo Andriš podišiel k stolu a vyzeralo to, že hľadá voľajakú zbraň. Malé obuvnícke kladivko a dve šidlá, čo sa tam váľali, by však s divým mužom isto nič neurobili.
       „Ja azda pôjdem. Doma je doma, spia mi tam deti, musím ich chrániť. Ide ešte niekto?“ obrátil sa Jano na Piťa s Andrišom a obaja prikývli. Ticho, dokonca i bez pozdravu vyšli von. Nie hneď, najskôr vystrčil dverami Andriš hlavu, pozeral na všetky strany, až potom sa pobrali.
       „To prečo si? Kvôli Piťovi?“ pokýval hlavou Michal, keď ostal už len s Ďulom.
       „Čo, prečo som?“
       „Myslíš, že som ťa nespoznal? Od začiatku som vedel, že ti Piťo nevonia, chcel si ho vyštvať, čo?“
       „Nóóó....“ zatiahol Ďula, ale viac nevysvetľoval. Došlo mu, Michal je dobrý svokor, i keď to vedel, neprezradil ho. „Mal by som ísť za nimi?“ spýtal sa ešte.
       „Chceš im všetko povedať, alebo ich znova vystrašiť?“
       „Skôr to druhé.“
       „Bež!“
       Dverami, ktoré po Piťovom, Janovom a Andrišovom odchode ešte nestihol nikto zavrieť, vybehol aj Ďula. To už mal na tvári kožušinovú masku a smeroval rovno po stopách, z ktorých bolo znať, že chlapi utekali. Až neďaleko kostolíka zastali, tam stáli v hlbokom predklone s rukami zapretými do kolien a zhlboka dýchali.
       „Úúúúúúúúúáááááááááá...............“ vydal Ďula z hrdla mocný pokrik a ukázal sa im práve vo chvíli, keď konečne prestalo snežiť, mraky sa rozostúpili a mesačný svit padol na jeho maskovanú tvár.
       „Úúúúúúúúúáááááááááá...............“ ziapali aj chlapi, z ktorých sa teraz každý rozbehol svojim smerom. A Piťo rovno do najbližšieho domu, kam šli dievky na priadky. Ďula by dal čokoľvek zato, aby videl, čo sa tam deje. Musel sa však uspokojiť s tým, že počul salvu smiechu, ženského i mužského, to isto ako Piťo všetkým hovoril o divom mužovi. Parobkovia mohli vybehnúť von pozrieť sa, čo sa naozaj deje, nuž sa Ďula radšej rýchlo pobral domov.

       Bola noc. Azda aj polnoc, ba možno i po nej, keď voľakto silno búchal zvonku na dvere Michalovho domu. Ďula spal hneď pri nich, s Ilonkou si ustielali v kuchyni, kým svokrovci v izbe. Teraz otvoril oči, ba hneď sa aj posadil, lebo to už bol hotový treskot, načo sa ozvali aj kroky z izby. Istotne kvôli tomu vstal aj Michal. Zobudila sa aj Ilonka, nevidel ju, ale cítil, ako sa pohla. Postavil sa teda a zapol svetlo.
       „Kto je?“ zavolal a vzápätí sa zvonku ozvalo ziapanie.
       „Otvor, ty zasran! Ihneď otvor!“
       Ďuľa hneď nevedel, kto je to. Človeku sa pri kričaní hlas mení, ale to teraz nebolo dôležité. Nepáčil sa mu tón, nepáčila sa mu hodina návštevy a nepáčilo sa mu ani to, že dvere môžu vydržať ešte zopár takých úderov a rozletia sa. Otočil kľúčikom a stačil kľučku. Nezvaný hosť okamžite strčil nohu dnu, azda aby Ďula hneď neprivrel a potom sa tam strčil celý. Vyzeralo to ako zlý sen, čo sa vracia z detstva. Do kuchyne vtrhol Piťov otec a v ruke držal svoju známu zakrivenú bakuľu.
       „Ty jeden, ty si mi vystrašil Piťa na smrť! Ja ťa...!“ zahnal sa, keď sa spoza Ďulovho chrbta ozvalo: „Štefan, upokoj sa!“
       Ďula sa obzrel, až teraz si všimol, že mu za chrbtom stojí Michal.
       „Vieš, čo tvoj zať zrobil môjmu synovi? On sa prezliekol za divého muža, všetko som zistil podľa stôp!“ neprestával Piťov otec kričať, bakuľu mal stále zdvihnutú nad hlavu.
        „Štefan, vypadni! Keď sa tu tvojmu Piťovi nepáči, nech tu viac nechodí. A teraz odíď!“ nedal sa Michal, Ďula sa stále len neveriacky prizeral.
       „Lebo ak neodídem, tak čo? Zavoláš divého muža?“
       „Odíďte!“ ozval sa ďalší hlas, teraz jemnejší, tichší. To Ilonka, len tak ako bola v nočnej košeli s bosými nohami prešla a postavila sa pred Ďulu. „Odíďte a môžete sa hanbiť. Ja už viem, prečo sa Piťo tak bál. Ako tak na vás pozerám, on dobre vie, čo dokáže zúrivý divý muž.“
       Štefan spustil ruku s bakuľou, možno i pochopil, že už nemôže biť dospelých, ako keď boli deťmi. Neisto sa zamrvil, ale potom pľuvol na zem a odišiel. Príbeh o divom mužovi však v Kalši pretrval dodnes...






* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 5102