login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Tajomstvo dlhovekosti

@ :: Poviedky ::     Oct 08 2008, 14:55 (UTC+0)

Ďurkov v lete 2008

Miesto: Ďurkov, okres Košice-okolie
Čas: okolo roku 1870
Autor: Ľubica Andrásiová, Slavomír Szabó

       „Pozri na tie húsky. Sú poriadne veľké, tučnučké. Také sme ešte ani nemali. Isto ich predáš. Počuješ, ako gágajú na dvore?“ tak ako vždy aj teraz sa mama nadchýnala pri pohľade na to, čo vyrástlo z kedysi malých žltých húsat. „Piťo, a odnesieš sa? Nepôjde sa ti ťažko?“ ihneď dodala a popritom dlaňami vyrovnávala čistučký biely obrus. Mala rada, keď bolo pekne prestreté.
       Piťo v tomto mamku dobre poznal. Každému lepšie chutí, keď sa na neho zo stola neškeria suché omrvinky či mastné fľaky. Takto zvykla hovoriť a bolo na tom čosi pravdy. Mala rada poriadok a aj niekoľkokrát všetko utrela, než podávala obed či večeru. I teraz tak urobila, no zároveň kútikom oka sledovala syna. Všimla si, ako sa mračí. Trápenie na ňom ihneď zbadala ako na malom dieťati, akoby mu čochvíľa nemalo byť dvadsať. A on vedel, čo jej skúmavý pohľad znamená. Povzdychol si a ešte viac zvraštil čelo. Bolo ako vráskami počmáraný papier, na ktorý ktosi skúšal písať. Zatiaľ však len nejaké nečitateľné haky-baky. Vedela však, že skôr či neskôr z neho všetko vymámi. Ale ku podivu sa jej teraz Piťo chcel zdôveriť sám. Vyliať zo seba ťažobu či hlúposť, čo ho tiaži. Lebo čo jednému bôľ, to pre iného somariny, niekedy i naopak, všetko záleží od skúseností, ktoré mu chýbali. A ak mama nepomôže, aspoň sa mu uľaví. Zajtra bude Svätého Jána a on mal tušenie. Nedobré tušenie, ktoré ho posadlo, a i keď sa nijako nedalo zdôvodniť, určiť jeho príčiny, predsa tu bolo, oberalo ho o spánok i celodenný pokoj.
       „Už viem! Jednu hus dáš do noše na chrbát. Ba čo, aj dve tam napcháme. Tretiu vezmeš na ruky dopredu,“ pokračovala mama akoby nič.
       „Hm,“ to jediné zo seba vysúkal Piťo, bolo jasné, že sa na cestu neteší.
       „Otec akosi mešká,“ ozvala sa mama znova a tvárila sa, že nič nepostrehla. „Budeme večerať bez neho. Vravel, že ak nedôjde do šiestej, tak nemáme čakať. Toľko sa nalopotí...“
       Mama len rečnila a rečnila, Piťovi sa zdalo, že tým chce prekryť svoju zvedavosť, aby nemusela z neho mámiť, čo sa mu už samo tlačilo na jazyk. Keby vedela, že on sa len hanbí začať sám. Ale namiesto otázok iba zručne preložila horúci hrniec plný voňavej viničkovej mačanky z pece na stôl. Omáčka sa na Piťa ružovo usmievala. Mama jej navarila dosť, bolo to ich obľúbené jedlo. Práve sa v Ďurkove ríbezle červenali v každom dvore a mama, šikovná gazdinka, vedela dobre a hlavne veľmi chutne zužitkovať všetko, čo rástlo.
       Piťo si nabral , no keď priložil lyžicu k ústam, zastavil. Nehybný ako socha pozeral niekam do prázdna, len stiahnuté obočie dávalo znať, že nad čímsi poriadne dumá.
       „Ty nie si hladný?“
       „No, vieš, ja...“
       „Niečo sa stalo?“
       „Keď ja ti neviem, či mám ísť zajtra do tých Košíc. Viem, treba na trh, ale...“
       „A to už prečo? Potrebujeme peniaze, nie ďalej husi kŕmiť. A ak sa ti nepodarí všetko predať na trhu, tak odnes k Židom. Oni kúpia všetko, i keď na trhovisku dostaneš viac. Od Židov mi potom dones zelený krepdešík. Na sukňu. Už dávno taký chcem, nech nechodím ako nejaký džat!“ dychtivo sa rozvravela a oči jej sa jej túžobne zaleskli.
       Zelený krepdešík – paráda na sukňu! No, mama naozaj nepatrila medzi rozmarné ženy, šanovala na všetko. Teraz sa však rozhodla, takže Piťovi v tej chvíli pripadalo hlúpe jej tú trochu radosti odoprieť a začať so svojimi dumkami. Pomaly posunul lyžicu do úst, ochutnával, akoby omáčku z ríbezlí jedol prvý raz, ale nakoniec začal. Pomaly a dôrazne, lebo podľa neho išlo o voľačo vskutku dôležité: „Hej, pôjdem, keď si praješ, len mám taký čudný pocit. Z toho Svätého Jána som akýsi nesvoj.“
       „No, badám, badám, že alebo si sa zamiloval, alebo sa čohosi bojíš. Takže... čo ťa trápi?“
       Piťo sa zamrvil, akoby ešte naposledy zaváhal, no nech mu i mama poťuká na čelo. Veď predsa sú veci, ktorým sa človek smeje iba cez deň, ale v noci o nich zmýšľa inak. Isto ho pochopí, ak nie... „Svätojánska noc je kúzelná. Všeličo sa počas nej môže stať. A mne sa tak vidí, že priťahujem temné sily.“
       Teraz prestala jesť mama. Rovnako ako Piťo pred chvíľou i ona držala lyžicu pred ústami a zapozerala sa kamsi do neznáma. Nesmiala sa, to si Piťo vydýchol, ale potom akoby mu zastal hrudník a ďalej už nedýchal, až kým sa mama neozvala.
       „Temné sily?“ len toľko zopakovala, ale tichým hlasom, ktorého výraz hovoril o nečakanom úľaku. Piťo prikývol. Chcel vymenovať veľa hrôzostrašných vecí, čo naň môže zajtra číhať, čo by ho mohlo vystrašiť, či dokonca mu ublížiť, ale v tej chvíli ich nedokázal pomenovať. Všetko bol len pocit.
       „Piťo, hádam si už stretol nejakú mátohu?“
       „Netuším, čo to bolo. Počúvaj! Pred rokom, nejako na jar po Veľkej noci tuším sa to stalo, pamätáš, vrátil som sa neskoro zo zábavy z Ruskova. Zdržal som sa tam, a kým si ostatní parobkovia už dávno hriali nohy doma pod perinami, ja som sa teperil domov sám.“
       „Pamätám sa. A ďalej, čo bolo? Vrav!“
       „No naraz, ani neviem ako, či som na chvíľu privrel oči, či sa obzrel za seba, zjavila sa mi žena. Sedela na zemi. Sukňu mala trocha povytiahnutú, aby jej nezavadzala a kolenami zvierala žochtár. Dobre som ju videl, lebo mesiac mocne svietil. Akurát dvíhala zo zeme ručník, keď si ma všimla. Šatku mala stiahnutú hlbšie do čela, ale aj tak som cítil jej pohľad. Bol taký... no, bol čudný, nič dobrého z neho nešlo. Vtedy som mal pocit, aký som ešte nikdy nezažil. Taký, ako mám aj teraz.“
       „Aký je to pocit? Vlastne, čo bolo ďalej s tou ženou?“ pozrela mu mama priamo do očí, bolo už jasné, že jeho reči berie vážne.
       „Pomaly začala ručník žmýkať. No nie voda z neho tiekla, ale mlieko. Kým sa to mlieko v žochtári zozbieralo, obrátila sa ku mne a povedala: -Nikdy nikomu nesmieš prezradiť moje meno! Rozumieš? Nikdy a nikomu!- Podľa hlasu som ju spoznal!“
       „Ty vieš, kto to bol? Ešteže si to naozaj nikomu nepovedal. Nedopadli by sme dobre,“ mama sa rýchlo prežehnala.
       „Potom sa mi zopár nocí o nej snilo. Chcem ti však rozpovedať ešte jednu príhodu, čo sa mi tiež stala. To sa mi prihodilo v zime na Luciu, keď som sa vracal od Žida z Bystera. Ani mi nenapadlo, že sa môže znova čosi prihodiť, na tú ženu by som bol možno i zabudol. Bol som vtedy na voze Židom voziť drevo, lebo pred Vianocami ho vedeli drahšie predať. Robil som celučký deň, otočil som to medzi Bysterom a košickým trhom niekoľko krát. Bola tma, keď som sa ponáhľal domov, ako inak, opäť sám. Ver, že mi bolo poriadne chladno. Pálenka, čo mi Žid nalial, ma zahriala iba na krátku chvíľku. Všade bolo ticho, len tenký ľad prašťal pod kolesami rebrináka, akoby chcel čosi povedať. Hlúposť, čo? Ale v tom praskaní naozaj zneli dajaké hlasy.“
       Piťo stíchol, pozrel na mamu, ale tá len kývla bradou, nech pokračuje, že ona to ako hlúposť nevidí.
       „Mesiac vtedy silno svietil, všetko malo dajakú čudnú farbu a dlhé tiene. Dlhé a špicaté až na jeden. Na tieň akejsi ženy. Stála tam uprostred noci, akoby ju netrápil chlad a dívala sa na mňa. Normálne by som zastavil, veď chudera, všade bolo odtiaľ ďaleko, odviezol by som ju. Ale zasa ten pocit! Cítil som, akoby som bol zviazaný v dajakom mechu, keby som chcel zdvihnúť ruky nad hlavu, nedokázal by som to. Prehltol som naprázdno, bol by som od strachu kričal, keby som to dokázal, ale ani to nie. Vnímal som len mravčenie v prstoch, akýsi hlboký a tichý tón, ktorý sa však nedal prepočuť a rozozvučal sa niekde priamo v mojej hlave, aj oči sa mi samé rozslzili. Možno si povieš, že to všetko preto, lebo sa mi už niečo podobné prihodilo. Že som mal naozaj zastaviť a ponúknuť ženičke miesto na voze, nech nejde pešo. Lenže aká to bola žena... Oblečená ako nevesta na svadbu! Zahľadeli sme sa na seba, no jej pohľad bol taký vyzývavý a mal takú silu, až bolel. Musel som sklopiť zrak ako prvý, lebo by mi hádam ostali len čierne diery namiesto očí!“
       „Spoznal si ju? Bol to niekto z Ďurkova?“ prudko ho prerušila ho mať.
       „Nie, nikdy som ju nevidel. Ani u nás, ani v Bysteri, ani vo Svinici či kdekoľvek inde. Nezastal som a šiel ďalej. Cítil som však na chrbte jej pohľad. Neviem prečo, ale bolo mi jasné, že ak by som sa obzrel, niečo by sa stalo. Popohnal som kone, na to som sa ešte zmohol, keď som odrazu začul hlas. Tá žena sa mi prihovárala, akoby stála na rebrináku za mnou! Ja som si však istý, že sa nepohla z miesta.“
       „Dosť, dosť, upokoj sa,“ siahla mama na Piťovu ruku, až teraz si uvedomil, že sa trasie. Jej tvár videl len rozmazane v záplave sĺz, čo sa mu nahrnuli do očí, ale prestať rozprávať nedokázal. Cítil, že to musí zo seba dostať hneď teraz. Hlas sa mu začínal chvieť, zároveň sa stával stále hlasnejším a hlasnejším: „Mama, toto nie je s kostolným poriadkom! Tá stvora mi chvíľu čosi šepkala, ale potom kričala rovno do uší. Do oboch naraz. Chápeš? A ja som jej nič som nerozumel! Tú reč som nepoznal, ani slovíčko. Ale ani raz som sa nekukol za seba. Ja viem, som si istý, keby som sa otočil mohol som naskutku skapať!“
       „Ježišmária!“ zhíkla mama, teraz sa bála aj ona.
       „Celú cestu domov ma sprevádzal ten krik. Myslel som, že ohluchnem, zošaliem. Modlil som sa, veriac, že mi je amen, netúžil som po ničom, len ujsť, zmiznúť, rýchlo odtiaľ odísť. Hnal som koňa ako šialený, bolo mi jedno, že je klzko a môžeme sa vyvrátiť. Akoby mi aj svetlo mizlo spred očí, akoby ma ten škrek sťahoval niekam do hĺbky temnôt na miesto, kde prebýva večná úzkosť a zatratenie. Škrípal som zubami, i ten škripot bol proti vreskotu bosorky ako spev anjelského chóru. Cesta spred mojich očí mizla, nedovidel som si ani na ruky, mesiac s hviezdami pohltila temnota. A naraz... ticho. Čerň sa rozplynula a kôň zastal. Už ani neviem, či som mu zatiahol opraty, či tak urobil sám od seba. Len prvé, čo som uvidel, bol Kristus na kríži. Na našom kríži pri ceste na kraji dediny. Prežehnal som sa a zrazu som si uvedomil, aká úľava na mňa dopadá. Nie obyčajná, tomu ver. Nadpozemská ako dar, milosť, nebeské pohladenie. Ale pohľad na tú ženu, to sa nedá zabudnúť. Jej hlas ma ešte mnoho nocí budil, ale to už boli našťastie len sny. Sny, v ktorých doznievali strašné pocity z toho, čo sa zdá neuveriteľné, ale Boh mi je svedok, že všetko bolo tak, ako som povedal.“
       V kuchyni zavládlo ticho. Piťo sa pri spomínaní natoľko rozohnil, až sa teraz triasol ako dieťa a uprene pozeral na mamu, čo mu povie. Ale i tá mlčala. V hlave jej vírili rôzne myšlienky, pocity, strach o dieťa, ktorý prišiel až teraz, veď doposiaľ o ničom nevedela. Darmo bol Piťo chlap súci na ženbu. Stále bol jej dieťaťom, ktoré chcela chrániť.
       Piťo zasa ponoril lyžicu do mačanky, čo medzičasom ochladla. „Chápeš už teraz, prečo sa mi nechce na trh do Košíc? Mám predtuchu, že ma čaká čosi zlé. Predtým som síce nikdy žiadnu predtuchu nemal, všetko prišlo znenazdajky, ale teraz to cítim. Cítim, že sa k niečomu schyľuje. A vyraziť by som mal nadránom ešte za tmy. Svätojánska noc je plná čarov. Však sa aj kadečo hovorí, keď ani svätojánske ohne nepomohli pred mocou zla.“
       „Už hej, teraz ti rozumiem. Ale daj, prihrejem ti. Zahovorili sme sa, mačanka vychladla a je z toho len studená gebudzina,“ zobrala mu tanier spred nosa. „Ak je tak, rozhodni ako chceš. Sukňa mi nesúri, vieš, že to je len môj rozmar. Aj húsky ešte deň počkajú,“ prehodila naoko tak, akoby sa nič nedialo a zobrala tanier zo stola. Pripadala si hlúpo, nevedela dať radu. Ale Piťo, ako sa vyrozprával, akoby sa mu zo žalúdka odvalila skala a pochytil ho veľký hlad. Keď sa jedlo znova objavilo na stole, jedol hltavo, ako mal vo zvyku.
       „Pôjdem pozajtra!“ rozhodol nakoniec už s plným bruchom. „Neboj sa, túto noc radšej zostanem doma. Pre istotu.“

       O dva dni nadránom, či skôr koncom noci, keďže ešte ani obloha nezačala blednúť a hviezdy sa stále ligotali, kráčal od Ďurkova po ceste mladý muž. Krok mal rýchly, svieži, z čoho bolo jasné, že vyrazil len pred chvíľou a ponáhľa sa. Z noše na chrbte vyčnievali dve husacie hlavy na dlhých bielych krkoch a tretiu hus niesol v náručí. Bol to Piťo. Už nie ustráchaný a strápený ako predvčerom, ale plný plánov, čo ešte dnes stihne, čo odloží na zajtra. Nakoniec, každá cesta do Košíc prinášala určité očakávania. Už len prejsť popri Alžbetinom chráme, pozrieť na Urbanovu vežu, alebo sa aspoň trochu tmoliť po trhovisku. Tam sa dá kúpiť všetko. Kúpiť i predať. Len keby tá cesta nebola taká dlhá, alebo aspoň mohol ísť s vozom. Lenže voz potreboval otec na furmančenie. Možno, keby išiel niekto iný, zastavil by mu a odviezol ho. Lenže nešiel nikto, nakoniec, s koňom každý chodil potme, len keď nemal inú možnosť. V taký skorý čas do mesta vyrážal len ten, čo musel ísť pešo. Zbytočne by sa držal cesty pre vozy, najmä keď poznal skratky. Najmä do Olšovian, i keď takto bude musieť prebrodiť Olšavu. Možno za Széplakom, tam už bude svetlo, azda ho niekto odvezie.
       V tejto nálade mu cesta ubiehala rýchlejšie, už aj počul žblnkotať riečku a čochvíľa zastal na jej brehu. Chcel si vyhrnúť nohavice, bosým nohám voda neprekážala, ale po mokrých šatách netúžil. Lenže ako, keď v rukách držal hus? Zložil teda nošu a k dvom, čo sa v nej tesnili, priložil aj tretiu. Nepáčilo sa im to, hlasito zagagotali, bál sa, že dáko vyskočia von. Rýchlo si teda vyhrnul nohavice a nošu vzal do náručia, že ešte takto s nimi prejde na druhý breh. Ale len čo stúpil do vody, voľačo mu skočilo na chrbát. Voľačo? Voľakto! Odrazu pocítil chladné ruky, čo ho objali okolo krku, ale bolo o iné, ako keď objíma milá. A kolená čo mu voľakto tlačil na boky, aby sa udržal! Piťa až schytila triaška, dobrá nálada zmizla, stala sa minulosťou, nastúpil strach.
       „Ťažká som? Ťažká? Povedz! Ťažká?“ vrešťal mu do uší ženský hlas.
       „Kto si? Zlez dolu!“ vykríkol a zapotácal sa, takže mu takmer noša s husami spadla z náručia do prúdu vody.
       „Odpovedz, odpovedz! Ťažká som? Ťažká?“ škriekal hlas naďalej; bolo z neho cítiť výsmech človeku, čo sa má stať len ďalšou obeťou.
       „Ťažká!“ horko-ťažko sa vydralo zo Piťovho hrdla.
       „Tak ma nes! Nes ma a neobanuješ!“
       Čo mal robiť? V príkaze bola i štipka nádeje. Nie veľká, ale predsa. Prenesie a neobanuje. A tiež varovanie. Ak to, čo mu skočilo na chrbát, neprenesie na druhý breh, obanuje. Vykročil teda, dávajúc si pozor na klzké kamene.
       „Nes ma, nes ma!“ škriekala neznáma, i keď nestál. Zdalo sa mu, akoby vážila toľko čo celý dom. Žiaden kmeň stromu, aký kedy zrúbal, ba ani voz, ktorý raz nadvihol, keď museli opraviť koleso, toľko nevážil.
       „Nes ma! Nes ma!“ kričala, až prešiel na druhú stranu Olšavy. V tej chvíli bola babizňa celkom ľahká, nebyť tých paží okolo krku, možno by si myslel, že už zliezla. Ale ona nie. Nevidel ju, ale cítil je dotyk.
       „Tu sme. Zlezieš?“ spýtal sa neisto, nevedel čo ďalej.
       „Dobre, poslúžil si mi, zleziem. Ale neobzeraj sa!“
       „Neobzriem,“ prisľúbil Piťo.
       Neznáma povolila zovretie a za sebou začul už len akýsi šuchot.
       „Chceš odmenu?“ spýtala sa.
       „Chcem pokoj,“ riekol Piťo nádejne, bál sa, že pod odmenou môže baba myslieť i kadečo zlé.
       „Dobre, mohol si si želať aj iné, ale dostaneš pokoj. Pokojný život, v ktorom ťa už nebudú mátať žiadne zlé sily, ba ani ťažké choroby. Dlhý, veľmi dlhý a pokojný život.“
       „No, mal by som poďakovať? Ale za čo, keď mi niečo také nemôže sľúbiť nikto?“
       „Ver mi, že ja môžem. Všetko záleží len odo mňa.“
       „Hej? A čo si ty zač, ako ti veriť, keď ťa nemôžem ani vidieť.“
       „To kvôli tvojej ochrane, lebo keby si ma zbadal, musel by si ísť so mnou. Ja som totiž, milý môj chlapče, smrť!“
       Piťovi zovrelo hrdlo. Bál sa, že zomrie, ale náhle si uvedomil, že nemôže. Veď mu to predsa prisľúbila samotná zubatá. Pokojný a dlhý život. Stál tam teda, zatiaľ čo od chrbta počul vzďaľujúce sa kroky. Smrť išla popri brehu svojou cestou a on vykročil rovno svojou. Teraz už pokojne. Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, on smrti uveril. Takto došiel až ku olšanskému krížu. Tam sa prežehnal a sadol na zem. Trochu si oddýchnuť, potom z noše vytiahnuť jednu hus, nech sa tam tak netlačia, vziať ju do náručia, nošu nahodiť na chrbát a ďalej do mesta. Čaká ho pekný deň. Pekný ako mnoho ďalších v šťastnom a dlhom živote.
       O pár dní sa Piťo dozvedel, že v tú noc nadránom v Olšanoch umrela tetka, ktorú poznal. Vedel, že bola dlho chorá. Veľa sa trápila, strašne trpela. Mal z toho rôzne pocity, že smrť k nej do dediny priniesol on. Ale tetka bola dobrá žena, určite naň hľadí z nebies obklopená anjelmi, odchod na druhý svet bol pre túto vdovu vykúpením.

       Hovorí sa, že kto raz stretne smrť a vyviazne z jej pazúrov živý, bude dlho žiť. Ba jemu to smrť povedala i osobne. Piťo, či neskôr, oveľa neskôr už ako dedo Štefan, sa v Ďurkove dožil veku deväťdesiatpäť rokov a tento svoj príbeh rád a často všetkým rozprával...






* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 4531