login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Žofkino dedičstvo

@ :: Poviedky ::     Sep 30 2008, 04:45 (UTC+0)

Na lúkach v okolí Slanca v minulosti gazdovia pestovali lucernu na kŕmenie dobytka. Práve tá sa stala zdrojom nezvyčajného sporu, ktorý zachytáva tento tradovaný príbeh.

Miesto: Slanec; okres Košice-okolie
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Jana Hajduová

       Ištván zavrel kuchynské okno, hoci v dome bolo horúco a ťažký vzduch sa dal sotva dýchať. Na dva čierne, dvadsaťročným pálením vyznačené fľaky na stole položil dve biele sviečky a medzi nimi obradne roztvoril knihu. Láska pod šibenicou. Prikrčil chrbát, prižmúril oči obrúbené vráskami, ktoré mu do tváre vryli nespočetné noci strávené pri dobrodružných románoch, básňach, romancách i históriách a nechal sa strhnúť príbehom nešťastnej lásky. Zachmúril sa, keď hrdina vyslovil čosi ľahkovážne a ranil jemnocitnú dámu. Takéto správanie je neprípustné, rozhorčil sa Ištván, no po srdcervúcom ospravedlnení sa zas upokojil. Predsa je ten hrdina džentlmen! Počas súboja na život a na smrť zvieral päste, keď sa schyľovalo k prvému letmému bozku, sotva dýchal. Dáme sa uvoľnila kader, privierala viečka a jej útle ramená sa strácali v náručí mocného hrdinu.
       „Mé,“ zaznelo z dvora presne v čase, keď knižný hrdina približoval pery ku krku trasúcej sa dámy.
       „Mé, mé, mé,“ ozvalo sa hlasnejšie, no hrdina len silnejšie zovrel paže a dáma sa jemne zodvihla na špičky.
       „Buch, buch, mé,“ rozdunela sa strecha Ištvánovho domu.
       „Doparoma!“ rázne zatvoril knihu a prúd vzduchu zahasol jednu zo sviečok. Ako sa má sústrediť? Ako sa má dozvedieť, či dáma náhodou neomdlela, či ich nevyrušil neprajník, alebo azda lúpežník? Nie, nemožné! Kým mu bude tá príšera skákať po streche, neprečíta ani riadok. „Dedo bláznivý,“ šomral a pohrozil rukou len tak do vetra, „nebolo by jednoduchšie vyzvať ho na súboj?“ Keď nemajú kolty, ani meče, hádam by stačili aj vidly, alebo nôž, alebo holé päste. Takto sa zvady neriešia. Azda nebude celá dedina spať, kým sa tí dvaja kohúti nepomeria?
       Sfúkol aj druhú sviečku a šuchol sa pod perinu. V poriadku dedo, ako len chceš, zajtra tvojej dcére vyrozprávam obzvlášť zaujímavý príbeh, a tento krát budem hovoriť iba pravdu!

       „Hej, potisnite sa na tej lavici,“ hniezdila sa prostoduchá Juli ako kvočka pri Ištvánovom stole. Na kostnatých kolenách mala pripravené vyšívanie a nedočkavo prechádzala prstami po novom kvetinovom vzore. Ako to len v tej knihe skončí? Stretnú sa ešte? Bude si ho pamätať? A on, prenechá dámu svojho srdca bez boja súperovi, alebo sa bude za svoju lásku biť na život a na smrť? Tešila sa na pokračovanie dobrodružstiev, ktoré im Ištván prednášal raz za týždeň vo svojej kuchyni. A že vedel rozprávať! Strácala pojem o skutočnom svete, keď opisoval ďaleké krajiny, bitky a ľúbostné vzplanutia! Ako len teraz potrebovala zabudnúť, nemyslieť na kravu, ktorá im už tretí deň dojí krvavé mlieko, na muža, čo sa od soboty len po nociach fláka a ráno, dobitý a unavený, nič nevládze. S jedným deckom v plachte na chrbte a s druhým v bruchu sama pole neobrobí, dobytok neobriadi. Dokonca i otec jej tvrdohlavo odmieta pomôcť. Len by naverímboha na bylinky chodil, smradľavé čaje vyváral, vraj na žalúdok, na oči, na svaly. Pohojdala svoje polročné dievča mraučiace v košíku vedľa lavice a v duchu zabedákala: „Aspoň ty nerev, Žofi!“
       „Ticho, ženy, ticho,“ usadil sa Ištván na pec a hneď sa naňho zavesilo niekoľko párov očí. Očakávanie sálajúce zo skupiny žien ho príjemne ovalilo. Urobil niekoľko grimás, to akože na rozcvičenie úst, slastne zamľaskal a nafúkol sa. „Minule som vám rozprával o Láske pod šibenicou a iste ste zvedavé, ako pokračujú príhody našich hrdinov,“ počkal si na súhlasné zakývanie hláv. „Keďže ma však včera, tak ako už niekoľko večerov za sebou, vyrušovalo búchanie po streche a neprestajný mekot, nemohol som čítať. Rozhodol som sa teda rozpovedať vám dnes úplne iný príbeh. Skutočný.“
       Ženy zašuchotali sukňami a Juli sa z rúk vyšmykla ihla. Skutočný! Kuchyňa naraz onemela.
       „O kom?“ vyletelo z jej okusaných úst. Naozajstné príbehy mala najradšej. Pravdu povediac, najradšej mala klebety, ale skutočné príbehy sa im často podobali.
       „Nepoviem,“ významne sa na ňu zadíval Ištván.
       „Prečo? Povedz!“ naliehala Juli. Mužov pohľad zachytila, ale nerozumela mu. Málokedy niečo pochopila a ak, tak príliš neskoro, alebo úplne po svojom.
       „O niektorých veciach treba radšej mlčať,“ nedal sa Ištván.
       „Tak aspoň povedz, kde sa to stalo!“ rozšírili sa mladej žene vyblednuté zreničky.
       „Vydrž,“ zahriakol ju stroho a nahol sa k ženám. Prižmúril oči ako pri čítaní a so stíšeným hlasom a prstami vrytými do stehien začal.
       „Stalo sa to v jednej dedine, možno v Ďurkove, možno v Kalši, alebo to bolo v Slanci?“
       Prísediace kvočky súhlasne vydýchli. Samozrejme, že v Slanci, tak to bude zaujímavejšie, keď budú v pichľavých opisoch hľadať susedov a ich chyby. Ani jedna nepomyslela na to, že v rozprávaní môže nájsť aj seba.
       Ištván si odkašľal. „V tej dedine sa raz pohádali dvaja susedia o kus poľa, o meter lucerny, ktorú mladý gazda, volajme ho Jánoš, neprávom vykosil zo zeme prestarnutého deda. A keďže mladý gazda bol v dedine nový, nevedel, že so starcom sa netreba púšťať do zvady. Starec obvinil Jánoša z krádeže a žiadal späť svoju lucernu, ale muž len tvrdohlavo zapieral, že by ho obral čo i len o stebielko trávy. ´A načo vám je vlastne lucerna, dedo, sotva lyžicu v rukách udržíte, nieto ešte kosu,` vysmieval starca. Ten ho teda dvakrát neprosil. ´Uvidíme, kto nevládze držať kosu v rukách!` prikoval Jánoša pohľadom k zemi a hrdo odkráčal.“
       „Hrdo odkráčal!“ zvolala Juli zasnene. Celkom prispôsobila svoj dych Ištvánovmu, nadvihovala sa z lavice a zas do nej narážala kostnatý zadkom. V tempe jeho reči hojdala mraučiacu Žofku.
       „Jánoš sa zľakol starcových slov, hoci by to nikdy pred svetom nepriznal, ale keď sa na druhý deň nič nezvyčajné nestalo, len si v duchu vynadal do strachopudov a pobral sa spať. Noc bola tmavá a tuším ani jedna hviezda vtedy nesvietila, keď jeho dcéra začal v kolíske nariekať. Smolila, skrúcala sa a červenela od revu, až ho úplne vyhnala z postele i z domu. Žena ju hojdala, kŕmila, spievala jej, no nevedela si dať rady. Nakoniec si len vopchala hlavu pod perinu v nádeji, že aspoň sebe pomôže, keď dieťaťu niet pomoci. Jánoš sa v ten večer domov nevrátil, ani ráno ho nebolo. Len pred poludním sa priklátil špinavý a s bozuľou na hlave. Na nič sa ho nepýtala, predložila mu misu s jedlom a dala sa kŕmiť sliepky.“ Ištvánov hlas zoslabol, chrapčal a pišťal, dvíhal sa a klesal, maľoval ženám ich vlastný svet vo farbách, aké nikdy nevideli.
       Juli rytmicky hojdala dieťa, dočista zabudla na svojho nepodareného muža a urazeného otca. Teraz sa vyžívala v trápení neznámej gazdinej. Zadúšala sa túžbou prežiť podobne vzrušujúci príbeh.
       A Ištván s troškou zlomyseľnosti a veľkým zadosťučinením pokračoval: „´Ohrej mi za hrnček mlieka,` zakričal Jánoš za ženou, no ona sa urobila hluchou, sypala kurám zrno a tak nahlas vyvolávala ´ná pipipi`, že po chvíli prešla gazdu trpezlivosť, hrkol do seba pár hltov vody a hodil sa do postele. Prespal celý deň a večer, keď vyliezol spod periny, že ide skontrolovať dobytok v maštali, opäť sa vytratil. Takto ponocoval niekoľko ráz za sebou a celé dni prespal. Dcéra mu zatiaľ doma v kolíske vyrevovala, žena si nevedela rady, ľutovala dieťa i hrešila. ´Čo reveš,` okríkla ho raz bezradne, ´chceš, aby ma porazilo? Prečo reveš? Že sa ti otec po nociach túla, že sa do bitiek púšťa, že pole pustne, že nám krava dáva už len krvavé mlieko? Prestaň už!`“ Ištván preťal prúd reči a chvíľu pozeral do Juliných rozšírených očí. „Darmo sa jedovala, darmo obviňovala neviniatko v perinke,“ pokračoval tvrdnúcim hlasom, „ nie jej dieťa bolo na vine ich peklu, ale Jánoš, jej muž. Lebo ten truľo z cudzej dediny si nerozhneval len tak hocikoho, ale rovno dedinského bosoráka!“
       „Hí!“ zaseklo sa v hrdlách ohromených žien. Jednej vypadol z úst kúsok koláča, ktorým sa hltavo hostila, druhej ovisla sánka naprázdno. Všetky sa kútikom oka pozreli na Juli. Tá len neveriacky zastavila ruku v polovici pohybu a zašepkala: „Bosorák.“
       „Bosorák,“ prikývol Ištván a spokojne prehol stuhnutý chrbát dozadu. „On privolal na gazdininu dcéru nepokojný spánok, on porobil krave, i o mužove nočné výlety sa postaral.“ Juli striedavo vystierala a zohýbala tuhnúce prsty. „Presne tak,“ zodpovedal Ištván nevyslovenú otázku, „ten starý bosorák nechal Jánoša celé noci na capovi po strechách cválať, z domu na dom skákať. Cap chudáka nadhadzoval a nie raz ho poriadne kopol do rebier!“
       Spoza stola sa ozvalo Julino tlesknutie: „Neuveriteľné!“
       Ženy sedeli a ani sa nepohli. Náhle sa začali zberať na odchod, pokašliavali, škrabali sa za ušami a neisto odfukovali. Ale Juli nebola s príbehom celkom spokojná, vari im to stačí?        „Ako sa to skončilo, čo sa stalo s dievčaťom, a čo s bosorákom?“ nevydržala napokon.
       „Neviem,“ pokrčil Ištván ledabolo plecami, „možno vám to prezradím na budúci týždeň.“
       „Dovtedy nevydržím,“ dupkala čižmou a pod šatkou sa jej natriasal hustý uzol vlasov.
       „Čo by si na ich mieste robila ty?“ podpichol ju, ale ona sa len zamračila, schytila Žofku a urazene odpochodovala. „Odkiaľ to mám vedieť, mne sa takéto napínavé veci nikdy nestávajú,“ odvrkla medzi dverami. Prevrátila spodnú peru a vytláčala oči von z jamôk, aby prekonala náhly záchvat plaču. Aký obyčajný život má! A ešte sa jej za to aj vysmievajú!

       Žofka prestala plakať. Neplakala večer, neplakala ráno, odkedy ju matka vykúpala vo vode s vylúhovaným očistcom a siedmimi uhlíkmi, neplakala takmer nikdy. A ako začala chodiť, bolo tomu už vari päť rokov, túlala sa po lúkach za dedinou, zbierala so starým otcom skorocel, kostihoj i očistec. Keď starý otec ochorel, neplakala, iba sa s ním prestala na otcov príkaz stretávať a sama sa predierala trávami popri rieke, v lesoch i na čistinách.
       Juli sa zmierila s tým, že jej otec a manžel sa neznášajú. Zmierila sa aj so svojím nudným životom a jediné, pre čo žila, boli návštevy u Ištvána. Len jeho rozprávanie v nej dokázalo prebudiť vášeň, zlosť, radosť, prekvapenie. Neverila, že niečo zaujímavé sa môže stať u nich v dedine, a vôbec v nejakej dedine. Všetky dobrodružstvá totiž ukradli spisovatelia a zamkli ich do Ištvánových kníh. Poslúchla muža a prestala vodiť dcéru na návštevy umierajúceho otca. Deň čo deň, celých sedem mesiacov mu nosila jedlo trikrát denne. Umývala ho, prezliekala a dúfala, že čoskoro sa jeho trápenie skončí. Ledva dýchal, no nie a nie vydýchnuť naposledy, ledva držal viečka otvorené, no stále na ňu pozeral tým zúfalým vyblednutým pohľadom. „Nechaj ma zomrieť,“ prosil ju, no ona nevedela ako.
       Unavená sedávala na lavici v Ištvánovej kuchyni a hltala príbehy rad radom. Jeden večer, keď zostali sami, a on usúdil, že starec si za posledných sedem mesiacov vytrpel dosť, spýtal sa jej: „Čo otec?“
       Rozplakala sa.
       „Poviem ti príbeh, máš ich predsa rada,“ nedbal na slzy. „O jednom bosorákovi.“
       „O ktorom jednom?“ zafňukala.
       „O tom, ktorého som dávno spomínal,“ skúmavo na ňu pozrel.
       „To rozprávanie, čo ostalo bez konca?“ vtiahla do seba hlien.
       „Presne ten,“ prikývol, „myslím, že je najvyšší čas, aby si sa dozvedela viac.“
       Nadýchol sa, sústredene prižmúril oči a hádal, aké slová použiť, aby mu Juli naisto porozumela. „Náš bosorák časom zostarol, ťažko sa mu chodilo, sotva lapal po dychu a ani jesť nechcel. Ležal na posteli nehybne niekoľko mesiacov, smrtka naňho čakala a on nie a nie vypustiť dušu.“
       „Prečo, prečo nemohol?“ plakala Juli ďalej, ale teraz už nie kvôli sebe, ale kvôli chudákovi bosorákovi.
       „Pretože každý bosorák, rovnako ako každá bosorka, musia pred smrťou preniesť svoju moc na ďalšieho člena rodiny, aby kolobeh života mohol pokračovať, aby jeho celoživotné skúsenosti a snaženia nevyšli nazmar. Preto ležal na posteli, ležal, a čakal nie na to, kedy si ho zoberie smrť, ale na to, kedy mu pri posteli zastane člen jeho rodiny, ktorý si zaslúži prevziať jeho moc. Potom by mohol položiť ruky do jeho rúk a pokojne odísť.“
       „A čo to má spoločné so mnou?“ zošpúlila Juli popraskané pery. „A čo s mojím otcom?“
       „Možno sa chce len rozlúčiť,“ navrhol Ištván.
       „Sotva, on už chce len zomrieť,“ odvrkla, ale razom aj dodala, „rozlúčiť s kým?“
       „Možno so Žofkou,“ opáčil Ištván.
       „To tak akurát,“ pozbierala sa a vybehla na dvor. Ale ešte tej noci, keď muž zaspal po náročnom dni, zabalila Žofku do kabáta a len tak v nočnej košieľke s ňou zabehla k otcovi.
       Zošúverený starec s námahou otvoril ústa, a keď jemne zovrel vnučkine dlane vo svojich, oči mu zaliali husté hlienité slzy.
       „Všetko je teraz tvoje,“ zachripel a jazyk mu zapadol hlboko do hrdla. Žofka neplakala. Vyslobodila si dlane zo zovretia a odstúpila od postele. Juli si konečne vydýchla a rozhodla sa, že otcovo mŕtve telo nájde až ráno. Teraz nemôže, muž by ju zabil, keby vedel, že sem dotiahla dievča napriek jeho výslovnému zákazu. Vždy jej otca kvôli niečomu nenávidel.


* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.





čitateľov: 4347