login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Byť niekým

@ :: Poviedky ::     Sep 25 2008, 14:55 (UTC+0)

Historická fotografia píly na parný pohon v Šemši. Práve tu sa odohráva časť skutočného príbehu z poviedky "Byť niekým".

Miesto: Šemša, okres Košice-okolie
Čas: od roku 1926
Autor: Slavomír Szabó

       V krčme U Dzura Findi bolo rušno. Tak ako vždy v podvečer, keď sa chlapi vrátili z polí a prišiel čas, aby sa porozprávali, popili, naplánovali čo ďalej. Krčmár si mädlil ruky, slivovica aj ražná sa menili na peniaze, ktoré starostlivo ukladal pod pult do starej škatule od margarínu. Dym z fajok i šúľaných cigariet vytvoril skoro nepriehľadné mračno, čo sa vznášalo od dreveného stropu až po hlavy sediacich mužov s pohárikmi v rukách. Ich reč sa miešala v neprehľadnej mase hlasov, takže často museli pozerať jeden druhému na ústa, aby si rozumeli. Za stolom uprostred miestnosti sedeli dvaja mladí muži, Mižo s Anderom. Mižo vzpriamene, tak ako ho bolo za ostatný čas stále vidieť, brada trochu posunutá dohora, vlasy hladko vyčesané dozadu, isto si ich natrel voľajakou mastičkou. Ander sa zasa krčil, pri rozhovore neustále pokyvoval hlavou i ramenami, vlastne sa vrtel celý. A keby nebolo tak hlučno, dalo by sa aj z ich hlasov vycítiť, že Ander sa sám tlačí do akejsi polohy obdivovateľa, chudáka, čo sklamal sám seba, a teraz mu je aspoň dovolené na chvíľu sa rozprávať s človekom, ktorý by mu mohol slúžiť za vzor.
       „Tú košeľu máš odkiaľ? To nie je z domácej látky. Takú som ani nevidel.“
       „Kúpil som v Košiciach. V obchode. To je bavlna, také sa nosia aj v Amerike.“
       „Ty už asi konope pestovať nebudeš, čo?“ podlízavo sa usmial Ander.
       „No, chlapče môj zlatý, nebudem. Načo aj? Doma robiť plátno? Veď dnes sa dá kúpiť všetko. Treba len jedno. Mány.“
       „Čože?“
       „Mány. To je po americky peniaze.“
       Ander uznanlivo pokýval hlavou. Dobre si všimol, ako ho Mižo nazval. Vraj, chlapče môj zlatý. A to voľakedy spolu pásli kravy. Ale dávno. Vtedy si ešte boli rovní, ale teraz už nie, to uznal i sám.
       „Ja som ešte v Košiciach do žiadneho obchodu nevošiel. Už som tam párkrát bol, ale keď sme kupovali, vždy len na trhu. Že je to tam lacnejšie, obchod je len pre pánov,“ posunul sa Ander do polohy ešte väčšieho chudáka, ale v tej chvíli ich vyrušil krčmár Dzura.
       „Takže slivovičky pre pána,“ položil na stôl dva poldecáky a nastavil dlaň. Len čo v nej zacvendžali Mižove mince, zatvoril ju a spokojne prešiel k ďalšiemu stolu.
       „Na, to je pre teba,“ posunul Mižo jeden pohárik Anderovi.
       „Ďakujem, ozaj ďakujem. Há, všimol si si, ako ti krčmár povedal? Pane!“
       „No čo už... Pime!“ zdvihol Mižo pohárik a Ander sa hneď pridal.
       Čas nestál, bežal, i keď v krčme to vždy vyzerá tak, akoby sa zastavil. Človek zistí, koľko tam presedel, až keď vyjde na ulicu a zbadá tmu. Lenže Mižovi to bolo jedno, nikam sa neponáhľal. Napriek tomu vždy, keď sa otvorili dvere, pozrel tým smerom. Aj teraz, keď dovnútra vstúpil sivý Joži. Vlastne, volali ho ujo Joži, veď by im aj mohol byť otcom ale dedom nie. To len tie jeho vlasy zošediveli skôr ako iným, azda od roboty.
       „Sadnem ku vám, dobre?“ pozrel sivý Joži na Miža, lebo všetky stoly boli obsadené, len pri ňom ešte dve voľné stoličky.
       „Dobre, jedno miesto tu ešte je.“
       „Jedno? Čakáš dakoho?“
       „Hej,“ prikývol Mižo a na druhú stoličku dal klobúk, čo doteraz zaberal miesto na stole.
       „Skúšam sa ešte dačo prezvedieť o tej Amerike, ale Mižo vraj nechce spomínať,“ začal hneď Ander, opäť sa krútiac, až mu zarapčala stolička pod zadkom.
       Sivý Joži naň pozrel a potom na Miža. „No, možno by som sa aj ja rád dačo dozvedel.“
       „Nie, už nechcem. Veď som doma skoro dva mesiace, ale ten prvý som len musel každému hovoriť, aké je to tam iné. Napríklad toto, ako sa volá... Aha - Čikágo. Však to sa so Šemšou ani nedá porovnať. To by ste tam museli byť, aby ste pochopili! Drina to bola, pre Slováka nič len drina. Sedem rokov driny, ale sedmička je šťastné číslo.“
       „Len aby! Ale keď nechceš, nehovor,“ ukončil reč sivý Joži, obzerajúc sa po krčmárovi.
       „Ja sa mu ani nečudujem. Ani mne by sa na jeho mieste nechcelo na robotu spomínať. Len keby som vtedy nebol taký sprostý a išiel do tej Ameriky spolu s ním, ako sme plánovali. Lenže mňa odhovorila mama. Joj! A Mižo? Prežil síce sedem rokov driny, ale už má pokoj do konca života,“ plesol Ander dlaňami a sivý Joži sa začudoval.
       „To ako?“
       „No ako! Kúpil mláťačku, bude ju prenajímať gazdom na žatvy a však viete, že mláťačka jedného uživí. Aj polia nakúpil a lúky.“
       „Počul som. Ale veď na poli treba robiť,“ obrátil sa sivý Joži na Miža.
       „V Amerike sa tomu hovorí, že rentiér. Nebudem robiť, ale prenajímať. Chce gazda väčšie polia? Nech si prenajme odo mňa, dohodneme cenu za rok. Chce pásť dobytok a seno z lúk na zimu? Nech si prenajme pastviská. Ja budem už len počítať, či každý platí ako má.“
       „No, Mižo,“ pošúchal sa sivovlasý Joži nos, “a načo máš svaly? Vidím, že si tvrdo robil, lebo keď si odchádzal, to si bol ešte len také chudé nič a vrátil sa z teba riadny chlap. Však si stolár, remeslo máš a dobrých stolárov vždy treba. A keď nie, tak máš zem. Ak na nej budeš robiť sám, viac oceníš peniaze, čo ti prídu. Dva mesiace si doma a už si sa aj stihol oženiť, rodina potrebuje chlapa, keď vieš, čo tým myslím. Deti, až ti prídu na svet, na koho budú pozerať ako na otca? Na muža, čo len sedí na stoličke alebo v pánskom kresle a čaká, kým mu donesú peniaze?“
       Mižo pozeral nechápavo, akoby mu došli slová. Aj brada mu trochu poklesla, už nehľadel dohora. Prehltol naprázdno. „Ujo, tu sa na to pozeráte po starom. Rentiér je v Amerike remeslo ako každé iné. Ak má človek výnosy z majetku, nakúpi ďalšie a prenajíma ešte viac. Na to nepotrebuje svaly ale hlavu! A tiež vedieť, čo sa okolo neho deje. Takže aby som aj ja vedel, budem tu vysedávať v krčme aj s Marčou, lebo dvaja môžu počuť viac ako jeden.“
       „Ty si chceš so sebou vodiť ženu do krčmy? Také som ešte ani nepočul.“
       „V Amerike je to bežné. Ženy robia v krčmách mužom spoločnosť. Dokonca ich aj rozlične zabávajú. Hrá klavír a ony tancujú kankán. To by sa aj Dzurovi páčilo, keby mu tu tak chodili tancovať, chlapi potom peniaze nešanujú a kupujú pálenku sebe aj im.“
       „No, ujo, no čo na to poviete?“ vystrčil Ander hlavu spomedzi ramien a od tej vábivej predstavy sa priam triasol.
       „Iba toľko, že toto nie je Čikágo. Tu ľudia uvažujú inak. Možno si len, Mižo, bol dlho preč. Sedem rokov je kus života. Ale keby si chcel robiť u mňa na píle, pokojne príď. Neviem, či si počul, ale ponúkli mi, aby som to vzal za majstra. Veď za prenájom ti peniaze neujdú. A nezmľandravieš, ostane z teba kus chlapa i naďalej.“
       Mižo sa vzpriamil, napriek neustále klesajúcej dymovej clone bolo vidieť, že očervenel a možno by v danú chvíľu i voľačo prudkého povedal. Takto si úctu k pánom z vyššej vrstvy nepredstavoval a on sa už cítil byť niekým. Ale opäť za otvorili dvere. Do krčmy vošla jeho Marča. Dievča ako lusk, mladučké žieňa v rozkvete až všetky mužské pohľady spočinuli na jej postave. Akoby sa priam vznášala, keď prešla ku stolu, kde jej už Mižo odtiahol stoličku a ukázal, nech si k nim prisadne.

       Prešli roky. Možno by sa to na prvý pohľad ani nezdalo, lebo lesy v okolí Šemše na Dolnej chrasti i pod Bielym kameňom vyzerali stále rovnako. Ani v Dzurovej krčme sa toho veľa nemenilo, stále rovnaké stoly, stoličky, tá istá pálenka. Čas sa najviac podpísal na ľuďoch. Z chlapcov, čo po Mižovom návrate ešte utekali po dedine za loptou, sa stali mládenci a z mládencov chlapi. Aj krčmár Dzuro už nepoletoval medzi stolmi ako lastovička, len chodil pokojne a tvár mu brázdili hlboké vrásky. Z mladých žien sa stali tetky. Napríklad aj Marča, Mižova žena, ktorú kedysi každý hltal očami, teraz vyzerala ako rozkysnutá knedľa. Ba možno práve na nej sa čas popísal najviac. Chlapi sa najskôr čudovali, keď prichádzala do krčmy a sedávala po Mižovom boku, ale aj to čas zmenil. Teraz by bolo na počudovanie, keby ju v krčme nenašli. Aj v tejto chvíli sedela za stolom. Sama. Hovorilo sa kadečo. Niektorí, že pije, lebo jej osud nedoprial detí. Iní, že pije, lebo bez pálenky už ani nevstane, vraj má fľašu aj pri posteli. A rovnako to bolo aj Mižom, ktorý práve vošiel dnu.
       „Čo, doniesol si peniaze? Už mi dlhuješ...“ vyšiel hneď oproti nemu krčmár Dzuro, ale Mižo len zodvihol ruky ako vojak, čo sa vzdáva.
       „Zajtra, všetko bude zajtra. Už som dohodol, mám kupca, pôjdeme na úrad prepísať lúku na neho.“
       „Hej? Tebe ešte dačo ostalo? Ale dnes ti už nenalejem, však ani za ženu nezaplatíš, ty jeden!“
       „Ty jeden? Boli časy, keď ste mi hovorili pane!“
       Krčmár na to len mávol rukou, nemal chuť strácať čas s pijanom. Podišiel za chlapmi k inému stolu, zatiaľ čo si Mižo prisadol k Marči. Ani nič nehovoril, nebolo čo. Len pohľadom skĺzol na pohárik v jej rukách, či je prázdny. Bol. Potom ešte pozrel do jej vodnatých očí a zvesil hlavu. Zhrbený a strapatý, zaspal by na stoličke ako už neraz, keby mu niekto nepoklepal po pleci. Bol to sivý Jozef, ba teraz ešte sivší ako pred rokmi.
       „Ujo Joži? To vy?“ prekvapil sa Mižo a hlavou mu hneď preletelo, čo asi chce. Nespomínal si však, žeby bol voľačo dlžný aj jemu.
       „Môžem si prisadnúť, máš tu voľno?“
       Mižo kývol hlavou, že áno, môže, ba aj mu sám odsunul stoličku. Len mimovoľne pritom postrehol, že chlapi naokolo na nich podivne zazerajú, lebo sivý Joži sa v krčme neukázal už hádam zo dva roky.
       „Len kvôli tebe som prišiel, lebo niektoré reči ma nenechajú len tak,“ začal sivý Joži priamo, sledujúc Mižov prekvapený pohľad. Marčin nie, tá pozerala do zeme, ktovie koľko toho dnes vypila. „Teda, chlapi už zasa rozprávali na píle, a ty vieš, že niekedy sú klebetnejší ako baby.... No, hovorili kadečo, ale neboli to pekné reči. Len Ander, ten jeden sa ťa zastal.“
       „Teda hovorili o mne?“
       „Tak je. A pritom som sa rozhodol, že i keď mi už krčma nevonia, prídem, lebo ťa inde nenájdem. Myslím, že ešte máme jeden nedokončený rozhovor.“
       „My dvaja?“ prekvapil sa Mižo, či si azda od sivého Jožiho predsa len nepožičal, keď bol opitý a teraz sa nepamätá! Až s ním trhlo. Sivý Joži bol chlap... no taký iný ako iní, pred ním mal vždy rešpekt.
       „Sedeli sme tu spolu naposledy, keď si sa vrátil z Ameriky a ja som sa ťa spýtal, či nechceš ísť robiť ku mne na pílu. Neodpovedal si. Vravel si síce, že budeš prenajímať majetok a tak zarábať, ale na pílu si nepovedal jasné áno ani nie.“
       Nastalo ticho, aspoň medzi tými dvoma. Nevedno, čo sa práve v tej chvíli preháňalo v ich hlavách. Až keď to vyzeralo, že to mlčanie nemá konca, začal Mižo.
       „Vy by ste ma vzali?“ spýtal sa tichým hlasom, neisto, lebo si už ani sám nevedel predstaviť, že ho niekto berie vážne.
       „Veď, ty si dokázal, čo skoro nikto! Našiel si odvahu odísť na druhú stranu zemegule, robil si sedem rokov najťažšie roboty, ako som počul. Čo by si aj za posledné roky ako rozpil alebo zmľandravel, ja verím, že je v tebe kus chlapa, čo ešte za niečo stojí.“
       „Naozaj?“ Mižovi sa až zachvel hlas, už mu dlho nikto nič takého nepovedal.
       „Pozri, píla je istota. Bol som pri nej, ešte keď sa stavala. A to sa písal rok tisícdeväťstosedemnásty! Stavali ju ozajstní majstri. Firma Poledňák! A tie stroje! Vieš, dobrý stroj vydrží dlhšie ako človek a na tie naše mašiny sa dá spoľahnúť. Ročne robíme až desať tisíc kubíkov dreva. Máme dve cirkulárky na parný pohon, brúsky i šindľovku. A všetko drevo, čo napílime, aj predáme! Najviac kupujú Luft a Barkáni, vozia dosky aj palivové drevo na ďalší predaj kdekade, najmä do Košíc. Priam sa predbiehajú, kto z nich nám zaplatí viac, len aby mali toľko tovaru, čo potrebujú! Aj furmani chodia, berú pomenej ale pravidelne. A teraz to všetko mám na starosti ja. Neujde mi ani jedna foršňa, nikto tam nerobí čierne obchody.“
       „A to ste si ako taký istý?“ nedalo Mižovi.
       „Lebo po šichte vždycky zložím kožené remene z prevodov, aby sa cirkulárky ani nepohli, nech by išlo pary hocikoľko,“ zasmial sa sivý Joži a sledoval, či sa úsmev objaví aj na Mižových perách. Objavil. Síce slabý ale predsa.
       „A teda, keď sa môžem slušne opýtať, čo by som robil?“
       Sivý Joži sa zamyslel, ale nie naschvál, aby predlžoval čas a zvyšoval svoju dôležitosť. Skôr hľadal primerané slová, aby neurazil uboleného človeka, ktorý nezvládol vlastné šťastie. Stále videl v Mižovi chlapa, i keď v tomto smere patril k posledným v dedine.
       „No, ja si myslím, že tá prestávka od roboty ti veľmi nepomohla a musíš začať nanovo. Ale hovoril som s Anderom. Že keď prídeš, on ťa do všetkého zaučí. Takže najskôr budeš pripravovať kmene na pílenie, nakladať dosky furmanom na voz a postupne, keď ti bude všetko známe, sa dostaneš k cirkulárke. Si predsa ešte stolár, musíš vedieť, ako urobiť dobré dosky. Ale dovtedy počkáme, aspoň ti pri nakladaní vozov znova nabehnú svaly.“
       „Dobre, prídem,“ zamumlal Mižo, a to už len zarapčala podlaha ako sivý Joži vstával. Viac rečí nepotreboval. Dohodol, čo chcel a vybral sa domov. Aj Mižo vstal. Potom sa nahol nad Marču a pomohol jej, aby sa zdvihla i ona. Mal čo robiť. Jej podlamujúce sa kolená hovorili za všetko. Odchádzali ako známa dvojica, rovnako ako každý večer, ale nikto netušil, že je to takto naposledy.

       Prešiel rok. Rev cirkulárok, čo prerezávali dubové, smrekové, bukové a hrabové drevo, sa zarezával do uší. Práve skončila obedňajšia prestávka a robotníci na píle nastúpili na svoje miesta. Aj Mižo. Presným okom vyvažoval kladu, aby doska vyšla krásne rovná. Svaly napínal, po roku práce mal už aj čo. Tie prvé dni až týždne síce doslova trpel, zmohla ho aj menšia robota, ale to všetko bola už len minulosť. Minulosť, ktorá, ako veril, sa už nesmie vrátiť. Dokonca sa neskôr pristihol pritom, že sa mu páči, keď sa cíti unavený od lopoty. Zvyšovalo mu to sebaúctu. Nikomu to síce nepovedal, chlapi by sa mu asi vysmiali, nikto by to nepochopil. K pálenke už ani nepričuchol, a to už bolo ozaj čo povedať. K píle síce kráčal každé ráno okolo polí, čo mu voľakedy patrili, aj v čase žatvy sa Šemšou ozýval klepot jeho niekdajšej mláťačky, ktorú už dávno predal i prepil, ale na to radšej teraz nemyslel. Začal nový život. Cítil, a to by tiež nikdy nepriznal, že je už niekto. Nie niekto výnimočný v spoločnosti, veď robotníkov je všade dosť. To cítenie bolo iné. Niekedy nad tým hútal, hľadal správne slová, ale tie sa mu na jazyk netlačili. Jediné, čo mu napadlo, že sa cíti byť opäť človekom. Lenže čím bol tie minulé roky? Na to nevedel nájsť odpoveď, aj keď sa ju radšej ani nenútil hľadať. Mal robotu, zodpovednosť a chlapi už od neho na ulici nebočili. Aj Marči sa snažil pomôcť, možno cítil vlastnú vinu, že sa z nej stala... No, priznával to nerád, ale pijačka. Ešteže mu krčmár Dzuro prisľúbil, že jej nenaleje. Aj tu mal šťastie, lebo nie je krčmár ako krčmár, voľaktorým ide len o peniaze, ale Dzuro sa len tak tváril, v skutočnosti bol dobrým chlapom. Mižo bol rád, že v živote spoznal aj takých ľudí ako sivý Joži a Ander. Tých by bolo aj do Ameriky škoda, poctivým sa darí aj doma.
       Práve pílil šiestu dosku, keď si všimol, ako mu sivý Joži voľačo ukazuje. Rev cirkulárky bol však hlasnejší, nerozumel mu nič. Až keď drevom prešiel ostrý zubatý kotúč, podišiel bližšie, takže sivý Joži mu kričal skoro do ucha.
       „Nevzal si si zásteru! Po obede si si zabudol obliecť koženú zásteru! Choď si ju dať teraz!“
       Mižo sa usmial. Puntičkársky prístup majstra, ktorý nie každému vyhovoval, bola len jedna z ďalších vecí, ktorú na ňom obdivoval.
       „Ešte siedmu dosku urobím, dobre? Sedem je sedem, šťastné číslo,“ zakričal zasa na oplátku do ucha on jemu.
       „Len aby! Na šťastie nespoliehaj a rob robotu ako treba!“ pripomenul sivý Joži, ale to sa už Mižo nahol nad cirkulár s drevom. Nevedel, ba nemohol ani tušiť, že je prasknuté a pri dotyku s pílou sa rozletí na niekoľko kusov. Stalo sa. Okamih, moment, chvíľa krátka ako žmurknutie okom spôsobila, že sivý Jozef nechal okamžite zastaviť celú pílu. To pretože na zemi ležal Mižo v kaluži krvi. Kus dreva, z jednej strany ani nie taký hrubý ako zápästie, ale na druhom konci tenučký ako ceruzka, vyletel od cirkulárky a zapichol sa mu rovno pod srdce. Chlapi sa zbiehali, dvíhali ho a pokúšali kriesiť, lenže zbytočne. Mižo dodýchal. Odišiel, ale tentoraz ďalej než do Ameriky. Jeho duša uletela na druhý svet, odkiaľ už niet návratu.
       „Možno, keby sa chránil, istotne, ak by si nezabudol obliecť tú koženú zásteru, ešte by žil,“ lamentoval sivý Joži, hoc vedel, že sa už na tom nič nezmení. Že svet a v ňom aj svoju rodnú Šemšu opustil chlap, ktorý sa do jej malej dedinskej histórie zapísal svojim rozporuplným životom.



***


Tento príspevok bol realizovaný vďaka podpore programu Spoločne pre región U. S. Steel Košice, s.r.o. a Karpatskej nadácie
čitateľov: 5887