login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 24, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(249)

vložiť obrázok do galérie

Slanec: Žobráčka

@ :: Historické foto ::     Sep 25 2008, 14:54 (UTC+0)

Slanec: Táto fotografia pochádza z počiatku štyridsiatych rokov 20. storočia a zachytáva v Slanci známu žobráčku – „Mariš nény“. Žobráci nebývali ani v daných rokoch ojedinelým javom, zvyčajne však putovali z dediny do dediny. Ľudia k nim boli vcelku zhovievaví, dávali im vždy trochu jedla, staré šatstvo ale tiež možnosť prespať. Ubytovávali ich v stajniach. Nebývalo však zvykom, aby sa žobrák zdržiaval v dedine dlhšie ako tri dni, pretože sa potom na neho pozeralo ako na voľakoho, kto tam chce ostať nadlho, čo sa už domácim nepáčilo. Potulných žobrákov zvykli označovať slovom „džat.“ Príbeh „Mariš nény“ je však iný, ona mala v Slančíku svoj domov.

V danom čase ženy nechodievali popíjať do krčmy. To bola vyslovene chlapská záležitosť, ženy si mohli vypiť zvyčajne len v prítomnosti muža a doma. „Mariš nény“ bola výnimka, vraj už v mladosti popíjala sama. To jej spôsobilo také problémy, že ju rodičia vydedili. Bývala len v malom domčeku, ktorý tvorila jediná miestnosť. Vo vyššom veku, keď alkoholom podlomené zdravie jej vzalo všetku silu, nevládala pracovať. Živila sa teda žobraním. S „kantkou“, ktorú aj na fotografii drží v ruke, chodila z domu do domu pýtať si jedlo. Ľudia jej vždy niečo dali, ale údajne ju veľmi neľutovali, lebo stále pila.

Na dnešné časy to znie dosť všedne, že ľudia priveľmi nesúcitili s človekom na dne, ale vtedy bol iný život. Ak mal niekto v dedine problém, zvyčajne mu všetci pomáhali. Povedané súčasnou terminológiou, bolo tam silnejšie komunitné sociálne cítenie. Dokladuje to aj príbeh slepej ženy, ktorá v rovnakom čase taktiež žila v Slanci. Starala sa o ňu jej sestra s manželom, ale rodina nebola natoľko bohatá, aby ju uživila. Preto sa celá dedina zhodla na tom, že im treba pomôcť. V dome slepej sa nachádzala kniha, kde bol rozpis, ktorá rodina v ktorý deň prinesie stravu. Tam sa každý po donesení jedla zapísal a aj čo priniesol, aby slepá nejedla stále to isté. Nosievalo sa dva razy denne. Raňajky a na poludnie obed i večera, ktorú potom sestra slepej večer prihriala. Takto to tu fungovalo celé roky až do smrti postihnutej. Povedané slovami ženy, ktorá túto éru zažila: „Valal to tak vžal, že mušime pomahac, dze treba“.


Slavomír Szabó


Spracované podľa spomienok pani Alžbety Vargovej.

* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 4281