login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Nečakaná pomoc

@ :: Poviedky ::     Sep 13 2008, 15:37 (UTC+0)

Kaštieľ Forgáčovcov, pri ktorom sa dej príbehu odohráva, v Slanci zbúrali v roku 1947. V kaštieľnom parku sa však našťastie zachovali vzácne stromy, medzi ktoré patrí aj tento sekvojovec mamutí.

Čas: prvé desaťročie 20. storočia
Miesto: Slanec; okres Košice-okolie
Autor: Slavomír Szabó

       „Aj našim deťom by sa zišli topánky! Prečo niektoré majú a iné nie? Myslíš, že iní sú bohatší? Nie všetci, ale predsa majú! Keby si aspoň z tej trávy, čo mu kosíš, vedel doniesť. Najskôr grófovi pokosíš celý park za pár pengö, ale potom ideš kosiť iným, aby ti dali aspoň trochu sena. Ty si čo myslíš, že čím gróf kŕmi svoje kone? Každý to vie i hovorí, že im dáva žrať čistého ovsa. Len keby si sa nebál otvoriť ústa, mali by sme dosť trávy pre kravu i zajace. Ale ty sa budeš len prihlúplo usmievať a mlčať! Nemému decku ani vlastná mať nerozumie!“
       Bože, ako len Žofia kričala! Zasa mala jeden z tých svojich dní, kedy sa cítila dobre, len keď okolo seba dokázala narobiť dosť hluku. Raz ziapala na deti, druhýkrát na neho – na svojho muža Jánoša. A on, tichý od detstva, len mlčal, pozeral na zem, akoby bol naozaj vinný. Iba stláčal ruky v päste ako i pred chvíľou. Ešte aj cez dvor ju počul na ulicu, keď kráčal s kosou v ruke ku Forgáčovmu kaštieľu. Počula ju i celá ulica. Každý v Slanci vedel, aká je jeho Žofia, ba jej krik sa stal aj častou témou medzi chlapmi v krčme. A ako ju len kedysi miloval! On, tichý chlapec, čo si nikdy netrúfol osloviť žiadne dievča, si v jeden deň všimol, ako na neho Žofia hľadí, ona oslovila, tak to všetko začalo. Bola milá, usmievala sa ako júlové slnko, jej oči žiarili ako nebeské hviezdy a v drieku bola štíhla ako osa. Hej, kedysi. Lenže jej driek po treťom dieťati rozkysol do nevábnych tvarov, v očiach už nemala hviezdy ale blesky a úsmev poznala len strojený, keď k nim prišla suseda na kus reči. Zmenila sa, veľmi sa zmenila. A to si ju vzal len pred ôsmimi rokmi. Vyniesla ho do neba a po svadbe vrhla do pekelných múk.
       „Keby si sa nebál poprosiť grófa, inak by sme sa mohli mať! Ale ty nie! Ty sa ho bojíš, aj keď už mnohým pomohol. Však čo je pre neho tráva z jedného parku, keď má tuto i na Zemplíne také zeme, že nevidíš z jedného konca na druhý. Zastavíš sa u neho dnes alebo nie? Hovor, čo mlčíš?“
       V Jánošovej mysli sa vynárali Žofiine slová jedno po druhom, presne tak ako ich vykričala. Pálili ho na duši, cítil to ako strašnú pokoru, ale brániť sa nevedel. Bol už raz taký, že keď mal zvýšiť hlas, radšej zmĺkol. Teraz kosil v parku riadne napajedený, čo možno i trochu pomáhalo, lebo toho stihol za dve hodinky oveľa viac ako inokedy. Švihal kosou v pravidelnom rytme, postupoval priamo, akoby ani nebol človekom ale dáky stroj.
       Grófsky park bol skutočne obrovský. Celých osem hektárov, také veľké pole by pokojne uživilo aj dve rodiny. Okrem kaštieľa, obrovského s päťdesiat piatimi izbami, tu bolo aj osem fontán a stromy, čo si gróf nechal priviezť až z Ameriky a Číny. Jánoš bol rád, že mal vôbec túto robotu, nechcel by o ňu prísť pre pár stebiel. Kdesi vo svojom vnútri pripúšťal, že Žofia má trochu i pravdu, ale to bolo asi tak všetko. Osloviť grófa nevedel. Vždy, keď šiel Ištván Forgáč okolo, si len strhol z hlavy klobúk, úctivo pozdravil a bez pohnutia čakal, kým jeho urodzenosť prejde, aby ho nedajbože nerušil svojou prácou. Hlúposť, určite by svojou robotou Forgáča nerušil, nemal prečo, ale istota je istota. Mierny predklon, zatvorené ústa, oči sklopené k zemi, len to mu dávalo nádej, že mu gróf nebude nič vyčítať.
       Jánošove vnútorné zožieranie prerušili voľajaké kroky. Hneď zastal a chystal sa zložiť klobúk, ale keď sa obzrel, zbadal, že to sa blíži Férenc. Kedysi boli kamarátmi. Teraz bol Férenc strážcom grófovým lesov, keruľom – ako tu jeho prácu nazývali a Jánoš mal rešpekt už aj pred ním. Bolo to jasné už na prvý pohľad. Férenc kráčal vystretý ako jedľa a s výrazom istoty vo svojej akoby predĺženej tvári s výraznou hranatou bradou. Nevýrazný Jánoš prešľapoval namieste.
       „Kosíš, kosíš?“ prehodil Férenc len tak, aby voľajako začal a pristavil sa. Bolo zrejmé, že sa chce rozprávať. Zastal a husté spotené vlasy mu prehrnul vietor, čo sa práve zodvihol. Potom pozrel na oblohu, pomaly sa zaťahovala, vyzeralo to skôr na dážď.
       „Hej, tak, však vidíš, nie?“ potichu hlesol Jánoš, cítil sa nesvoj. „Pán gróf sú u seba?“ spýtal sa po chvíľke hlúpeho ticha, lebo Férenc ešte stále pozeral na oblohu.
       „Nie, teraz nie. Ešte ráno išiel niekam na koči, možno na Kerekheď, neviem,“ mykol Férenc plecom a zadíval sa Jánošovi do očí. Nezdalo sa mu, žeby sa to pýtal len tak pre nič za nič, najmä keď Jánoš zasa pozeral k zemi.
       „Takže na Kerekheď. Veď čoby nie, keď má dva kaštiele. Ale to sa možno ešte vráti, však to je len kúsok.“
       Férenc si bol už na istom, že Jánoš voľačo chce.
       „Veď keď pôjde naspäť, isto ho uvidíš. Budeš kosiť do večera, nie? Potrebuješ dačo od neho?“
       Jánoša priama otázka prekvapila, nepovedal však ihneď, že áno. Namiesto toho len neisto položil kosu na zem, pošúchal si ruky a zasa sa pýtal: „A akú majú dnes gróf náladu?“
       „Dobrú, veľmi dobrú. Už týždeň je taký nejaký, no, veselý a tak. A veľkorysý, naozaj veľkorysý.“
       Jánošovi zasvietili oči. „Pomohol ti? Vieš, aj Žofi vravela, vraj si kúpil čižmy žene a deťom topánky. Všetko naraz v jeden deň.“
       Keď sa Férenc zamračil, Jánoš až ustúpil o krok a stŕpol. Nakoniec sa však Férencova tvár vyjasnila.
       „Dobre, však ti poviem, to nie je žiadne tajomstvo,“ usmial sa odrazu, určite sa chcel pochváliť. „Veď sa nepoznáme prvý rok, nie? Ja som za ním prišiel a povedal mu, že pán gróf, toľko rokov tu strážim lesy, pomáham vám pri poľovačkách a robím to rád. Ale dakedy rodina potrebuje viac. Teraz začala škola, deťom by sa zišlo dačo obuť, aj žena domŕza...“
       „A gróf? Čo na to oni?“ vychrlil Jánoš s neskrývaným záujmom.
       „No, gróf si ma prezrel, ale odrazu ma chytil normálne okolo pliec, akoby sme boli kamaráti. Potom ukázal na lesy. Vidíš, to všetko je síce moje, ale strážiš to ty – presne tak vravel a pokračoval. Si strážnik a strážnik strážnika nemá. Na každom strome visia jedny čižmy. Keď si strážnik, ktorého nikto nestráži, premeň stromy na čižmy a topánky. Ja som pochopil, dačo zrúbal a drevo predal rovno do grófovej píly ako svoje. Za to som potom všetko kúpil. Peniaze mi nedal, ale pomohol mi k nim.“
       „Hm, máš šťastie. Naozaj ťa majú gróf radi. Toľké roky pre neho robíš.“
       „Šťastie? Nie, gróf nie je ako iní páni. Dá sa s ním hovoriť, len treba nájsť správny čas. A pomohol aj Bandymu, hoci u neho pracuje necelý rok.“
       „Bandymu?“ prekvapil sa Jánoš, veď ten takmer starec bol slabý ako mucha, často chorľavý, veľa práce pre grófa isto neodviedol.
       „No, počuj,“ pristúpil Férenc celkom blízko, azda aby ich nikto nepočul, ďalej pokračoval pošepky. „Dačo ti poviem, ale len tebe, hej?“
       Jánoš horlivo prikývol.
       „Neuveríš mi, alebo hádam i uveríš, ale gróf odmenil Bandyho za to, že vie dobre prdieť.“
       „Čože?!“
       „Vyplatil ho, že prdením pobavil jeho hostí. Neviem, ako sa dozvedel, že Bandy je taký, no, kade chodí, tade prdí. Ale keď prišli hostia do kaštieľa, pekne sa naobedovali, sedeli okolo stola a možno zábava viazla. Vtedy nechal gróf poslať po Bandyho. A čo sa tam dialo, viem, Bandy mi povedal.“
       „Čo také?“ prešla Jánoša ostýchavosť, túžil vedieť, tušil vlastnú šancu.
       „Gróf postavil Bandyho ku stolu a povedal: Dámy a páni, tento výnimočný človek vie prdieť na požiadanie. Každý z vás nech si zapraje, koľko prdov má vypustiť a on tak pre vás urobí. Kto chce začať prvý?“
       Že sa hostia najskôr zarazili, či to myslím vážne, ale potom žart pochopili. Mal si vidieť, ako sa predbiehali. Až gróf musel určiť, že sa pôjde po poradí ako sedia okolo stola. Nejaký mladý šľachtic, ani neviem odkiaľ bol, nevidel som ho tu dovtedy, si želal, aby Bandy prdol sedemkrát. Bandy sa zhlboka nadýchol, stlačil pery a prdel, ako mal prikázané. Panstvo sa smialo a tlieskalo. Aj tí zemepáni z Ujvárošu, čo tu chodia často, chceli aby prdol aspoň po štyri razy. A bandy zasa prdel. Len slečinky z Füzéru sa najskôr ostýchali, boli vraj nádherné v bielych čipkovaných šatách s klobúčikmi a rovnako bielymi rukavičkami, ale nakoniec chceli, nech Bandy prdne pri každej aspoň po dva razy. Keď takto Bandy obišiel celý stôl, páni mu kričali bravó a ktorýsi z nich ho ešte požiadal, nech vypustí dlhý, dlhočizný prd pre pána grófa Ištvána Forgáča. Bandy sa snažil tak, že možno prekvapil aj sám seba, lebo ďalšie ovácie nemali konca. Gróf sa vraj od smiechu vyvalil na diván a chytal za brucho. Nakoniec Bandymu osobne poďakoval! Za úžasnú zábavu, ktorá isto nemá obdoby. A potom mu dal toľko peňazí, že keď Bandy vyšiel pred kaštieľ a pozrel do mešteka, až sa od šťastia rozplakal.“
       „Koľko mu dal?“
       „Viem ja? Neviem. Bandy to nepovedal, ale pomohol z toho nielen svojej rodine aj rodine svojej sestry.“
       „Má šťastie, že vie tak prdieť,“ pokýval hlavou Jánoš.
       „Má šťastie, že náš gróf je taký dobrý a vtipný,“ opravil ho Férenc. „Ale ja už musím ísť! Tak to pekne pokos a ak nestihneš pohrabať, tak to urob najneskôr zajtra ráno. Dohodnuté?“
       „Hej,“ krátko a zasa preľaknuto prikývol Jánoš, lebo Férencov hlas teraz znel ako príkaz. Rýchlo teda chytil kosu a švihal ňou, akoby to malo byť hotové do hodiny. Nech sú všetci spokojní! Rozhovor považoval za ukončený.

       Bol večer. Tma rozprestrela krídla nad Slancom a okolitými dedinami ako čierna kvočka nad kuriatkami, no obloha, čo sa celý deň zaťahovala, sa odrazu vyjasnila. Svetlo mesiaca a hviezd dopadalo na kaštieľ, osvetľovalo ho, takže vďaka svojej bielobe takmer svietil a pôsobil ako dáky zázračný palác z rozprávky. Vzduch trochu schladol a osy, čo celý deň otravne poletovali okolo Jánoša, kamsi zmizli. Vzácne stromy, sekvoja, červený buk, ginko a mnohé iné, čo okrem grófa isto nevedel nikto pomenovať, počerneli a ich siluety vytŕčali k nebu. Na zemi pri kmeni jedného z mohutných gaštanov čupel Jánoš. Všetko si premyslel. Najskôr chcel, že osloví grófa. Tušil, že sa vráti popoludní a nemýlil sa. Ešte kým kosil, neustále sa rozhliadal, ale nakoniec začul hrkot kolies pánovho koča skôr, ako ho vôbec zbadal. Ištván Forgáč si dal zastaviť pri stajniach, potom vystúpil a domov kráčal parkom celkom sám, teda ak sa nepočíta jeho pes. To Jánošovi vyhovovalo, veď najviac sa bál, že gróf príde s voľajakou návštevou a v takom čase by ho nemal rušiť. Už si aj poslušne zložil klobúk, kosu položil na zem, nech to nevyzerá, akoby chcel pána napadnúť a stál v pozore ako vojak. Gróf, napriek tomu, že už bol päťdesiatnik, mal nízku a stále takmer chlapčenskú postavu, takže sa Jánoš i poriadne zhrbil, aby ho veľmi neprevyšoval. Pozdravil už z diaľky a poriadne nahlas, ale gróf mu len kývol rukou a odrazu pridal do kroku. Jánoš si tiež všimol, že pred kaštieľ vyšla kuchárka, aby šla pánovi oproti a spýtala sa, či mu môže naložiť jesť. Dopadlo to zle, teraz nenašiel odvahu zavolať, poprosiť grófa o slovíčko, veď muža neradno zdržiavať od jedla. Zohol sa teda, vzal kosu a robil ďalej. Neustále premýšľal, najmä sa chcel vyhnúť stretu so Žofiou, ktorá by mu istotne zasa vynadala. Ramená ho už však boleli, vzal hrable, nech aspoň na chvíľu zmení pohyb a pozrel, koľko toho vlastne dnes nakosil. A vtedy sa to stalo. Vtedy mu prišla na um tá myšlienka, ktorej sa celkom oddal. Veď keď nevie ani on sám, koľko trávy má nakopiť na sušenie, ako by to mohol vedieť gróf! Nie, nemal by to robiť, ale popoludní si vezme trávnicu, niekde ju schová a večer za tmy príde. Naloží, koľko sa len zmestí a doma ukáže žene, že aha, tu je na dnes a bude aj neskôr. Nech si ňou Žofia zapchá ústa!
       Preto sa teraz večer, keď by už mal líhať do postele, krčil pri strome a sledoval, či sa v niektorom okne v kaštieli ešte svieti. A svietilo sa. Bolo to nielen vidieť, ale aj počuť, lebo gróf si nechal priviezť nejaký stroj na benzín, čo mu vyrábal čudo prenáramné, vraj elektrické svetlo. Jánoš teda čupel ďalej a premýšľal. Gróf azda naozaj nebude zlý človek. Veď aj tú dievku, čo v Novom Salaši priviedol do druhého stavu, každý to vie, že je tomu tak, tak tej kúpil a daroval veľký dom i statok k tomu. A synovi, ku ktorému sa však inak nehlási, že nechal zaplatiť školu a teraz študuje za učiteľa. Nakoniec mala tá žena i šťastie, s takým majetkom sa raz dva vydala i ako prespanka.
       Alebo Ďuri báči. Každý o ňom vedel, že grófovi kradol v lese drevo. Už dávno, dokonca ešte v časoch, keď bol Ištván malý chlapec a statky viedol jeho otec Koloman. Teraz, keď je už Ďuri báči starý dedo, prišiel za grófom prosiť o almužnu a dušoval sa, že veľmi ľutuje všetko, čo im kedy spôsobil. Dostal oveľa viac, než žiadal. Ištván Forgáč mu dal jednu malú izbu vedľa stajní, čo mal pre služobníkov, že tam môže bývať. Aj polievku mu nosia každý deň. Za to po Ďuri báčim chce gróf len jedno. Že každú sobotu poriadne vyzametá celú hlavnú ulicu v Slanci.
       Monotónne vrčanie, čo vibrovalo vzduchom, ustalo. Isto voľakto vypol ten čudesný stroj. V poslednom okne zhaslo svetlo a Jánoš vytušil, že prišiel jeho čas. Ešte chvíľku počká, len chvíľočku, kým gróf zaspí a potom pobehne kúsok ku kope trávy. Aj tak urobil, len čo napočítal do sto. Keď už bol konečne na mieste, trávnicu rozložil na zemi a oboma rukami nakladal. Rýchlo, skoro ako v horúčke, pričom sa mu v mysli vyplavovali tie najrôznejšie i najhroznejšie myšlienky: Si zlodej! Kradneš, hoc len trávu, ale kradneš! Keby sa to niekto dozvedel! Aj Žofia by sa vysmiala, pichľavá by bola ako tŕň, keby to teraz videla!
       Konečne bola trávnica plná, previazal jej štyri rohy do kríža a poťažkal ju. Poriadne do nej naložil. A teraz rýchlo preč, nech ho nik nevidí. Srdce mu búšilo, z vlasov stekal na spánky pot. Otočil sa k trávnici chrbtom, dal ruky za seba a dvíhal. Ale čudo. Azda sa vysypala tráva alebo čo, veď odrazu bola trávnica ľahká, ľahšia ako pierko. Akoby mu sama liezla na chrbát. Obzrel sa a v tej chvíli by najradšej umrel. Za chrbtom mu stál Ištván Forgáč a nadvihoval jeho náklad. Jánoš trávnicu skoro pustil, určite by padla rovno na grófa.
       „Máriu ti naháňam!“ zahromžil Ištván Forgáč. „Ja ti to chcem pomôcť odniesť a ty to pustíš?“
       „Prosím?“ zahabkal prekvapený Jánoš.
       „Pes dal laby na okno a pozeral vonku. Tak som vstal z postele i ja a vybehol, že čo sa deje. A čo vidím? Teba, ako si nakladáš trávu. Pre kravu a ovce ti treba, nie?“
       „Nemám ovce, len kravu a zajace.“
       „Tak pre kravu a pre zajace. Však i tak nie je čo robiť, spať sa mi nechce, tak ti pomôžem,“ škeril sa gróf, Jánošovu neistotu si priam vychutnával.
       „Oni sa na mňa nie to...?“
       „Keď som ti naložil, tak nes!“
       „Ďakujem im, pán veľkomožný...“
       Na širokom chodníku medzi ozdobnými kríkmi a fontánami stáli za noci dvaja chlapi. Obaja bosí a obaja v bielom. Jánoš v konopných gatiach i košeli, gróf Ištván Forgáč v bavlnených spodkoch. Obaja sa usmievali, i keď jeden dosť neisto. Jánoš sa ešte raz ďakujúc hlboko uklonil i s nákladom na chrbte a vybral sa domov. Cestou pomedzi slanecké chalupy si prízvukoval Žofiine slová. Že nemému dieťaťu ani vlastná mať nerozumie a Forgáčovci už kdekomu pomohli.



* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.





čitateľov: 5480