login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Povojnová žatva

@ :: Poviedky ::     Sep 13 2008, 15:37 (UTC+0)

Slanec - boje o obec trvali vyše mesiaca a po odlobodení bolo celé okolie zamínované. Fotografia zachytáva dedinu pohľadom z hradu.

Miesto: Slanec a Kalša; okres Košice-okolie
Čas: 1945
Autor: Jiří Zaťovič

       To bolo takto, usadil sa Jožko báči lepšie na lavičke pod lipou, pripálil si šúľanú, odkašľal a začal rozprávať:
       „Mamo, donesiem vám peniaze!“, postavil sa ucháň Jožko – to ako ja, aby ste boli v obraze – teda postavil som sa do otvorených dverí. Dlhý tieň padal až na stôl a to sa mi veľmi páčilo.
       „A odkiaľ ich budeš mať?“ spýtali sa moja mať. Vidíte, ešte sa mi to aj rýmuje!
       „Z výboru dávajú! Za každú mínu rovných päťsto. To by som za jeden deň mohol aj päťtisíc zarobiť!“ A to už bol aspoň nejaký peniaz! Taký meter žita stál vtedy dve tisícky.
       „Božechráň, lapaj akýsi! Len po bláznovstvách ti rozum lieta! Vieš, aké je to nebezpečné?!“
       „Aj iní chcú ísť a zarobiť. Nie je to až taký zázrak!“
       „Nedovolím ti v žiadnom prípade. Ihneď na to zabudni! Ešte aby som prišla aj o teba!“ Mama si ťažko vzdychli. Tak ťažko, ako sa pred štyrmi rokmi lúčili s mužom, s mojím otcom, akoby tušili, že sa už nestretnú na tomto svete, nechceli ho pustiť, vešali sa na neho, možno aj ktosi povedal, že je ako mladucha, čo si nechce mužíčka do roboty pustiť. No, nedaj Boh inému takej roboty, nesiať a iba po frontových poliach kosiť. Alebo sa nechať skosiť.
       Dostali sme najprv telegram z ministerstva vojny, potom prišiel balíček. Niekde tam, na ktoromsi fronte (lebo nám ani nepovedali, kde presne padol) ho vraj pochovali. Možno mu aj kríž k hlave postavili, keď poznali jeho meno. Kto vie? To boli ťažké časy.
       A teraz by sa sme mali znovu zahrávať so smrťou? Pre mizerných pár grajciarov? Z vdovského hostinu nevystrojí, ale roboty bolo dosť. Ja som bol dosť mocný a aj mať robotu zastali, príde leto, bude treba každého páru rúk, zarobíme si, pretlčieme sa.
       Veru mi vtedy vyprášili kožuch. Našťastie len obrazne, inak by ma to ešte aj teraz bolelo.
       „Neslobodno ti nad takou hlúposťou ani rozmýšľať! Aj tak to nemáš zo svojej hlavy!?“
       „S Petrom sme sa rozprávali. Hovoril s chlapmi z Kalše, čo chodia. Že len treba byť opatrný a dá sa zarobiť.“
       „Určite tam nepôjdeš. Ani nevieš, kde všade sú míny. Aj Nemec to hovoril!“
       „Aký Nemec?“ spozornel som.
       „Nepýtaj sa. Povedala som. Pôjdeš pásť kravy, na drevo s chlapmi do lesa, na poli bude dáka robota. Na míny zabudni!“
       Mykol som plecom, zvrtol sa na päte a už ma nebolo.

       Pred kostolom stretol som Petra.
       „Bol si?“
       „Kde?“
       „Na míny?“
       „Ale nie. Nedovolili mi. Najprv sa mať zhrozili, potom otec nadávali na hlúpy nápad, a keď som šiel na výbor, predseda ma poslal z kratšej cesty domov. A ani z dediny nikto nebol. Dajako sa boja. A potom ma zrekvirovali Rusi, musel som ísť na železnicu oháňať sa čakanom. Človek pred tými čertmi neujde, všade ho vysnoria. Kládol som šlipre, čo Nemčúri vytrhali za vlakom, keď utekali.“
       Počúval som a vynoril sa mi obrázok z ostatnej zimy, ktorú sme prežili v zemľanke v lese, dosť blízko Slanskej Hute a Nového Salaša . Nemcov sa vtedy okolo Slanca i tam, kde som bol, zakopala celá armáda. Všade mali guľometné hniezda, aj na samotnom hrade si urobili strieľne a číhali na všetko živé. A rovno pri kostole mali sklad munície. Rusi sa mesiac tlačili do malého kopčeka, kým sa im podarilo zlomiť nemecký odpor. A nakoniec sa Nemci jedného dňa spakovali a zdúchli. Na úteku vypálili pílu, zničili stanicu aj parketáreň, k poslednému vlaku priviazali na oceľovom lane kotvu a ňou vytŕhali šlipre, aby sa trať nedala použiť.
       Na poli pod Slancom po nich ostalo stoosem mŕtvych. Keď prešiel front, ľudia ich postupne pozbierali a pochovali do dvoch spoločných hrobov. Len neskôr museli hroby otvoriť a ruských vojakov odviezť do spoločných hrobov do Košíc.
       V dome blízko mojej zemľanky boli aj dvaja nemeckí rozviedčici, teda prieskumníci, ostali aj po oslobodení Slanskej Hute skrytí na pôjde. Potajme vysielačkou dávali správy pre nemecké delá a tie beštie ešte dlho ostreľovali dedinu. Nikomu nešlo do hlavy, ako môžu tak presne triafať. Kým tých dvoch neobjavili. Rusi ich hnali cez dedinu pod samopalmi: „Davaj, durak!“ Vytiahli ich za záhrady, nakázali: „Ubegajte!“ A keď sa tí somári rozbehli, napálili to do nich zo všetkého, čo strieľalo. Zima bola, nechali ich zmrznúť na tej hrude. Mali riadne podbité čižmy, jeden taký fiškus tu chodil, lákali ho. A na jar sme tých Nemčúrov našli – s odseknutými nohami. Si predstavte, tak sa tomu somárovi páčili tie čižmy, že im sekerou odťal zamrznuté nohy, doma rozmrazil, vyzul, pozostatky zakopal... Už tu nebýva, dávno sa odsťahoval.

       Ale napäť k mínam, čo ostali všade po okolí a dalo sa na ich zneškodnení zarobiť. Skoré ráno už nás našlo zakrádať sa krajom hory zo Slanca do Kalše. Dávali sme si pozor, aby sme nevybočili z označeného koridoru, ktorý ruskí vojaci vyčistili a označili nápisom Min net!
       „Počúvaj, aj tak by bolo lepšie, keby nám pomohol ten Nemec!“ prerušil som ticho.
       „Aký Nemec?“
       „No ten, čo je v dedine. Vraj sa stále u kohosi skrýva na povale.“
       „To sú povedačky. Keby tu nejaký Nemec bol, už ho Rusi dávno odlifrovali do lágra. Veď si počul, že aj Ander báči šiel aj s celou rodinou! A to ho len ktosi obvinil, že kolaboroval. Lenže, aké kolaborovanie, veď bol komisár v Kalši – teda starosta a s Nemcami sa baviť musel. Ktovie, kde je tomu teraz koniec.“
       „Nemec mu hovoria, ale on je vlastne Sudeťák. Hovorí po česky. A bol pri tom, keď tie míny kládli. Presne vie, kde sú aké položené.“
       „Keby to tak bolo, už máme od mín dávno pokoj a na výbore neponúkajú za rozbušky peniaze!“
       „Pst!“
       „Čo je?“ prikrčil sa podvedome Peter.
       „Rusi! Aby nás nezbadali, lebo máme zasa po zárobku! Nestačí, že sme za Nemcov museli chodiť na frošponty a pomáhať im aj stavať ich bunkre, teraz zasa títo tu!“
       Zatajili sme dych. Hliadka sa vzďaľovala, oddýchli sme si.
       „Počkajme ešte. Nemám chuť ísť zasa hrdlačiť na štreku.“
       „A ty o tých mínach niečo vieš?“ prerušil som zasa ticho. Bál som sa a tak som hovoril.
       „Čo by som mal vedieť? Treba si dávať pozor, aby si nezavadil a rozbuška ti nevybuchla v ruke, lebo ťa budú zbierať po celej lúke. Celá veda je, aby sa ti ruky nezatriasli.“
       „Myslel som, či vieš, aké míny tu použili?“
       „Neviem, ale všetky sú určite svinské, lebo nám zabrali polia a túto jeseň nebudeme mať čo jesť. Nebude zemiakov, nebude repy, nebude žita. Nebude chleba, nebude čím nakŕmiť statok. Leda ak sa nám podarí rýchle vyčistiť polia a ešte zasiať, aby bolo zbožie.“ Asi aj Peter mal strach, lebo hovoril ako z knihy.
       „Vidíš, a ja viem, že sú tu dvojaké míny. Jedna je drevená škatuľa s ekrazitom. Z tej sa dá rozbuška vybrať celkom ľahko. Horšie sú tie dlhé plecháče.“
       „Skade vieš?“
       „Chlapi hovoria. Počúvam. Nesnívam!“
       „Nerob sa! Aj tak ti neverím.“
       „Tie plechové sú vraj nakladené okolo železnice. Drevené rozložili po poliach ako šachovnicu, ale vraj nepravidelne, aby sa nedalo ľahko určiť, kde sú.“
       „Svine.“
       „Keby som vedel, kde vziať peniaze, aby sme mohli s mamou dobre žiť, určite by som nešiel zbierať rozbušky.“
       „Ty sa bojíš?“
       „Ty nie?“
       „To vieš, že hej. Ale tie peniaze! Predstav si len - zarobíme a v sobotu pôjdeme vozmi na zábavu! Keď sme pomáhali pochovávať vojakov, ukradol som pištoľ. A mám aj náboje! Vieš si to predstaviť, ako pukáme bičom koňom nad hlavami a pritom strieľame? Všetky dievky si nás všimnú!“
       „Hej. A potom skončíme ako ten somár Juro, čo ho doktor Mydlík pol dňa zošíval! Ty ideš na míny len pre takú taľafatku?“

       Toho Jura poznáte, kríva a hovorí, že to má pamiatku na vojnu. Ale podľa mňa to je pamiatka na bláznovstvá, čo vtedy stváral. Aj on ukradol pištoľ, a keď sa rútil na prvú pofrontovú zábavu, zhrkotal mu voz na kamenistej ceste a on si prestrelil nohu. Jabĺčko mal úplne rozdrvené, Mydlík ho dával dokopy, ale aj tak už okrivel.
A tie zábavy, to bola vôbec iná vec! Parobci chodili s nožmi, zavše aj s kosami, bili sa celé dediny, bolo sa treba niekde vybúriť. A kto nemal jazvu, ani nič neznamenal! To vám inokedy poviem.

       „Veď aj žiť treba, či nie?“ pokračoval vtedy, ako sme išli do Kalše, Peter. „Dosť sme sa nakrčili cez vojnu, konečne sa môžeme nadýchnuť!“
       Minuli sme lesík a poľnou cestou sa blížili ku dedine. Vzduch voňal jarou, vtáci škriekali ako zmyslov zbavení, bolo počuť bzučať včely. Začínal krásny deň. Zrazu sa ozval výbuch.
       Výbuch!!!.
       Hodili sme sa na zem a rukami zakryli hlavy, zahryzol som do trávy. Ha, vidíte? Zasa sa mi to rýmuje! Nad lesom, lúkou i poľami sa rozliehalo ticho. Iné ticho! Ešte prednedávnom po prvom výbuchu nasledovali ďalšie, ozývalo sa svišťanie mín, po kanonáde nasledovalo vrčanie lietadla a zem sa otriasala, ako sa do nej hlboko zahryzla ťažká bomba, po ktorej zostal kráter ako jazero. Vtedy sme všetci utekali do lesa, skryť sa, prečkať peklo. Ticho, ktoré po nálete alebo bombardovaní ostalo, bolo často pretínané bučaním statku, výkrikmi nad zborenou chalupou, plačom detí, ktoré sa nevedeli spamätať z tej hrôzy.
       Teraz bolo ticho absolútne. Aj tie vrabce sa zľakli. Nad kalšanským poľom sa vznášal slabo viditeľný obláčik, vietor sa s ním pohrával a rozfúkaval ho na všetky strany.
       „Čo to bolo?“
       „Výbuch.“
       „To som počul, Jožo, ale aký výbuch?!“
       „Skoro som sa do...“
       „Mne tiež veľa nechýbalo. Celá vojna mi preletela mysľou.“
       „Poďme domov.“
       „Počkaj. Ja chcem vedieť, čo sa stalo.“

       Do nášho rozhovoru v ešte vždy mĺkvej prírode sa vrezal výkrik: „Ľudia boží, čo sa to porobilo!“ A kvílenie. Kvííleníííéééé.
       „Niééé, Bože môj, niééé, prečo si mi to urobil!“
       „Počúvaj, to je... Jurova žena. Toho, čo mi povedal, že nás naučí, ako odmontovať rozbušky! Poďme tam!“
       „Nie. Ja idem domov. Niečo sa tam muselo stať a ja nechcem vedieť, čo,“ spätil som sa a obrátil nazad.
       „Chytro, k zemi!“ hodil som sa vzápätí na Petra a zrazil ho do priekopy.
       „Čo si šib...!“ metal sa, ale keď nám pri hlavách prefrčal ruský gazík, div si hlavu nezavŕtal do zeme.
       „To bolo o chlp!“
       „Tak ja idem, hádam už nepôjdu ďalší vojaci,“ podal som ruku Petrovi a vydal sa späť do Slanca.

       „Mamo, hladný som!“ postavil som sa podvečer do dverí a ozval sa ako Slncový kráľ z rozprávky.
       Mať sedeli za stolom, v ruke zhúžvaná chlebovka, plecia sa im otriasali plačom.
       „Jožko môj!“ vyskočili ku mne, zvalili druhý stolec a hodili sa mi okolo krku.
       „A ja som sa nazdala... A ja som ťa už oplakávala... A ja...“ vzlykali, hladili ma drsnou rukou po líci, plakali, až mi zmáčali košeľu. Viete vy, čo to je materinské pohladenie zrobenou rukou? Až sa mi tisli slzy do očí.

       Jožko báči sa odmlčal, opakom dlane si utrel oči, vysiakal sa do veľkej vreckovky.

       „Čo ste si mysleli, mamo? Veď toľko neplačte. Čo sa vám prisnilo?“ usadil som mať na stoličku, kľakol si k nim a držal ich za ruku.
       „Že to si ty tam... Ľudia hovorili, že na pastvisku... že dvoch mládencov tam mína roztrhala...“ triasol sa im hlas.
       „Mama, tu som, živý. Na žiadne míny som nebol. Vrátil som sa.“
       „Joj, to som rada, chlapček môj. Už ťa nikam nepustím!“
       „Nože no! Robiť musím, aby sme mali čo jesť.“
       „A kto to teda... tam...?“
       „Z Kalše. Paľko Jenej a Ondov Juro. Po Jurovi dve malé deti ostali, žena sa mu zblázni.“
       „Ako vieš?“
       „Prišli povedať tí, čo tam boli. Že vraj pod mínou, ktorú zneškodňovali, bola druhá a tá vybuchla.“
       „Beštie. Besná vojna. Kedy už budeme mať pokoj? Za čo nás tak tresceš, Bože? Či sa dosť nemodlíme?!“ zahrozili mať päsťou, ale vzápätí sa zháčili a prežehnali.

       A tak sa skončila moja prvá povojnová žatva. Mal som riadne v gatiach, keď to buchlo. Krvi by sa vo mne nedorezal. Ani Peter už potom nespomenul, že by sme šli tie míny hľadať.
Pustil som skoro do gatí, ale to ma zachránilo, aby som sa nestal hrdinom. Lebo nič nie je zbytočnejšie ako mŕtvy hrdina.




* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 4086