login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Vojna a bosorky

@ :: Poviedky ::     Sep 01 2008, 16:50 (UTC+0)

Miesto: Ďurkov, okres Košice-okolie
Čas: pravdepodobne 1916
Autor: Slavomír Szabó

       Anna ustarostene vydýchla. V mrazivej decembrovej noci plnej snehu, ktorý sa až trblietal vo svite jasného žiarivého mesiaca, sa jej na obočí vytvorila námraza. Bolo chladno. Prerátala sa, netušila, že z Prešova sa bude vracať domov aj s dcérou celé dva dni. Akoby tá vojna naučila ľudí nedôverovať jeden druhému, strániť sa navzájom a uhýbať už aj pohľadom. A čo! Však Františka Ferdinanda nezabil nikto z Ďurkova! Páni všetko začali, ale bojujú prostí chlapi. Ako ten jej. Pešta donedávna ani nedržal v ruke pušku, nevedel, ako z nej strieľať. A naraz im došlo písmo, že ho volá vlasť. Aj bubeník, keď prechádzal dedinou, rachotil paličkami, čvachtal nohami po mokrom snehu a ako o život čítal, koho do vojska volajú teraz. Vykričal mená všetkých mužov, nech sa to vie a ľudia na seba dávajú pozor, aby ten či onen neutiekol. Beda takej rodine, čo by mala medzi sebou zbeha! Richtár musel na notárov príkaz spísať, kto aké zvieratá chová, kontroloval to osobne, chodiac z dvora do dvora cez všetky stajne a chlievy. Od vlani je chlieb i múka, ale vlastne skoro všetko iba na lístky; ešte šťastie, že tu si každý obilie dopestuje sám. Ale petrolej, ten chýbal. Žid vo svojom obchode len krčil ramenami, rozpačito sa usmieval, že bude, isto príde, veď aj jemu záleží, aby obchody išli. Ale jediné čo prišlo, boli žandári, ktorí v mene monarchie a jej vojny podľa richtárovho zoznamu rekvirovali kravy pre armádu. Aj im vzali dve, ostala len jedna. Potom hrkotali vozy. Sedeli na nich parobkovia i ženatí muži, pili pálenku, viezli ich do kasární. Zatiaľ čo tí mladší vykrikovali nezmyselné heslá a snívali o vojnovom hrdinstve, živitelia rodín len pozerali na svoje ženy a deti. Medzi nimi aj jej Pešta. Hej, tak to bolo, že Anne vzali kravy aj muža. Na gazdovstvo ostala len ona a jej tri dcéry. Ilonka, Marča a Eržička. I keď Eržička jej ostala skôr na krku, než na pomoc pri robote, lebo mala len dva roky.
       Anna bola nazlostená a každým krokom, ako sa od Bidoviec blížili k Ďurkovu, jej hnev narastal. Cítila sa unavená, Ilonka isto ešte viac, veď i keď bola z jej dcér najstaršia, mala len dvanásť rokov. Kráčala ticho vedľa nej, obe niesli na chrbte noše a v nich fľaše s petrolejom. Keď dostali písmo, že Pešta prešiel výcvikom a teraz pôjde z prešovských kasární bojovať až do Talianska, posmutneli i potešili sa. Smútok mal jasnú príčinu. Malú radosť dodala len veta, že môžu prísť za ním na jeden deň na návštevu. Anna sa hneď rozmyslela, že keď sa tam vyberú, nakúpia i petrolej, aspoň v Prešove by ešte mohol byť. Aj bol. Najskôr vzali na lístky, ale potom zistili, že sa dá kúpiť aj načierno, hoc oveľa drahšie ako doteraz. Neváhali, kúpili. Ale potom ako sa rozlúčili, Pešta z kasárenskej brány za nimi ešte dlho pozeral, nevedeli zastaviť žiaden voz, čo by ich odviezol čoby len pár kilometrov. Naveľa, naveľa ich nakoniec ktosi vzal, ale aj to iba krátky úsek. Prespali v stajni v jednej z dedín po ceste, gazdovia im to povolili, od kráv a koní tam bolo celkom teplo. A dnes to bolo zasa rovnako. Ľudia ich nechceli vziať na vozy, išli stále pešo, až to navečer Anna nevydržala a ponúkla jednému okoloidúcemu furmanovi za odvoz fľašu petroleja. Ten ich zobral až do Bidoviec, ďalej bočil do Svinice, takže si vystúpili. Teraz im ostávali posledné kilometre domov, kde ich čakala desaťročná Marča s dvojročnou Eričkou.
       „Mama, uvidíme dneska lietať bosorky?“ ozvala sa znenazdajky do tmy Ilonka.
       „Čože?“ vypúlila na ňu oči prekvapená mama, keď ju touto čudesnou otázkou vytrhla z myšlienok.
       „Či uvidíme lietať bosorky... Dnes je predsa Lucie, nie?“
       „Lucie?“ zahúdla pod nos Anna skôr sama pre seba a pozrela na Ilonku. Aké je to ešte len dieťa! Otca mu zobrali na front, kde po ňom budú strieľať, ktovie, či ho ešte niekedy uvidí a ona myslí na bosorky. A možno je to i dobre, že svoju mladú hlavičku nezaťažuje tým, čo azda zatiaľ ani nemôže pochopiť. „No, ja neviem. Hovorí sa, že dnes majú veľkú moc, tak hádam i budú,“ odpovedala jej s trochu sileným úsmevom, bol to vlastne jej prvý dnešný úsmev, i keď už nastala noc.
       „A to z akej byliny musia vypiť odvar, aby mohli lietať na metle? Aj ja by som chcela vedieť lietať.“
       „Ty by si chcela byť bosorka? To hádam nie,“ pokrútila hlavou Anna a nadhodila si na chrbte nošu, pretože ju už veľmi tlačila.
       „Nechcela by som byť bosorka, ale chcela by som vedieť lietať. Hoc aj na metle, keď sa dá. Niekedy si aj predstavujem, ako môže vyzerať Ďurkov zhora. Vieš, keby som nad ním naozaj letela. Ako by zhora vyzeral náš dom, dvor, ale aj kaštieľ a jeho jazierko, vlastne všetko.“
       Ilonka potiahla nosom a čakala na odpoveď. Anna však kráčala rýchlo, ako sa blížili k domovu, stále viac pridávala do kroku. Nevedela, čo povedať, ale vynašla sa.
       „Možno bača by ti vedel poradiť. Ujko Janke. Vieš, čo sa hovorí. Že bačovia poznajú veľké tajomstvá, vedia veľa, čo mi nie. On možno pozná recept, ako urobiť odvar, po ktorom vedia bosorky lietať. Ale isto len bosorky, lebo ja som ešte také nepočula, žeby poriadna žena alebo dievka po nociach poletovala nad dedinou.“
       „A môžem sa ho na to opýtať?“
       „Môžeš,“ usmiala sa Anna druhý raz, mysliac si, že tento rozhovor skončil. Mýlila sa však. Ilonka posmelená matkinou ochotou hovoriť na túto tému, si len posunula šatku dozadu, lebo sa jej už veľmi zošmykla nad oči a pokračovala: „A biela pani je tiež bosorka?“
       „Aká biela pani?“
       „No tá, čo sa zjavuje pri kríži pred kaštieľom.“
       „To sú len také reči, aby tam deti nechodili po večeroch vyvádzať. Vieš, Rákovszkí sú páni a im by sa isto nepáčilo, keby tam chlapci robili krik. Tak niekto vymyslel, že tam od súmraku straší biela pani a hotovo. Teraz tam nepríde ani noha.“
       „Ale to nie je pravda! Nie je! Aj Ander ju videl, aj Emriho otec, aj Ďurov brat! Všetci ju videli! Že sa vždy objavila, chodila okolo kríža a potom do záhrady, okolo včelínov a nakoniec odišla kamsi do polí. Bola biela, že taká priesvitná.“
       „Tak to potom nebola bosorka ale duch,“ riekla Anna priškrteným hlasom, aby znel strašidelne. Aj to trochu zabralo, lebo Ilonka sa odmlčala. Ale len na chvíľu. Potom spustila znova, že ako dobre, keď ich dom stojí na začiatku dediny, ďaleko od kríža, kde sa zjavuje biela pani, lebo ak by ju stretli, ktovie, čo by stalo. Jej predstavy o strašidelných bytostiach ju načisto opantali, takto aspoň zvyšok cesty ubehol rýchlejšie. A Anna zatiaľ hútala, či Margita, jej sestra čo dávala pozor na deti, už spí, alebo ich čaká s teplým čajom.
       Margita spala. Na manželskej posteli, kde inokedy líhala Anna s Peštom, bola teraz natiahnutá a vedľa nej desaťročná Marča i malá Eržička. Pec bola ešte teplá a hrniec s lipovým čajom priamo na nej. Padol dobre, Anna aj Ilonka vypili za dva hrnčeky. Ten prvý od smädu a na zahriatie, ten druhý k chlebu so škvarkovou masťou, lebo hlad sa hlásil teraz viac, ako keď len šli potme. Anna vyložila z noší fľaše s petrolejom, bolo ich dovedna deväť a rozmýšľala, že možno zo dve, tri predá. Vlastne načo predať? Každý sa zbavuje peňazí, hodnotu teraz majú len lístky na jedlo. Vymení ich za lístky a v obchode ešte dačo kúpi do komory. Potom spod postele vytiahla druhú posteľ, takú nízku na malých drevených nôžkach a nakázala Ilonke, aby sa nachystala, že pôjdu spať. Konečne doma.

       Ráno začalo pre Annu inak, než bývalo zvykom. Vstala pomerne neskoro, boleli ju kríže, isto cestou prechladla. Margita už u nich nebola, ale ešte stihla všetko prichystať. Na stole bola teplá kanda, mliečna polievka s tvarohom, čo zohreje i zasýti, pri peci pekne na kope naukladané drevené štiepky i vedrá plné vody zo studne, hoc si Anna v noci všimla, že boli skoro prázdne. Jej tri dcéry, dokonca i najmenšia Eržička sedeli ticho na lavici za stolom; kým nevstala, hovorili len pošepky. Ale i keď zavŕzgala posteľ a bolo jasné, že Anna je už hore, nebežali jej oproti, ako mali vo zvyku. Anna cítila, že sa niečo stalo.
       „Teta už musela ísť,“ hlesla ako prvá Marča, mysliac na Margitu.
       „A inak ako, všetko v poriadku?“ spýtala sa Anna neisto, potom kľakla a roztiahla náruč. „No, poď, moja...“ obrátila sa k Eržičke, tá sa zošuchla z lavice a bežala k nej.
       „Hej, ale Malina je chorá,“ pokračovala Marča.
       „Čo? Ako chorá?“ zháčila sa Anna, dvíhajúc Eržičku na rukách. Jediná veta, čo Marča vypovedala tak samozrejme, akoby hovorila o tom, že vonku je sneh, Annu priam pichla pri srdci. Veď Malina je už ich jediná kravka, v lete poorie, poťahá pluh, dáva im mlieko, bez nej by ostali odkázaní na iných.
       „Udrela tetku,“ Marča opäť myslela na Margitu, „rozbehla sa k nej a tresla ju rohami tak, že spadla na zem. Ešte po nej podupala, preto tetka odišla, musí k lekárovi. A aj mňa chcela nabrať na rohy. Teda Malina ma chcela nabrať na rohy, nie tetka. A trasie sa a bučí. Už včera bučala skoro celý deň.“
       „To isto preto, že je zvyknutá na mňa. Nebojte sa, deti. Vidím, že máme kandu, jedli ste už?“
       Dievčatá prikývli.
       „Aj ja budem a potom sa pôjdem pozrieť na Malinu. A Margita, veľmi je podupaná?“
       Marča sa znova rozhovorila. Vravela, že áno, keď bola na zemi, Malina jej stúpila na stehno i na chrbát a tetka veľmi plakala. Potom chcela volať pomoc, nech si dá niekto s Malinou rady, ale nakoniec nevolala nikoho, len zavrela maštaľ.“
       Anna sa polievky ani nedotkla. Rozmyslela si to. Ešte raz sa ubezpečila, či dievčatá ozaj jedli a potom im nakázala, nech ju čakajú. Pozrie na Malinu a pôjde hneď za Margitou. Hádam ju nájde ešte skôr, než odíde k lekárovi. A vezme jej petrolej. Celú fľašu, nech má aspoň trochu radosti...

       Keď sa Anna vrátila po vyše hodine domov, bola nezvyčajne mlčanlivá. Ak hovorila, tak len krátko a o tom, čo treba porobiť. Ilonke nakázala pripraviť cesto, že na obed budú lokše a tá sa práce zhostila so zručnosťou dospelej ženy. Eržička zaspala, bolo jej to treba, lebo včera vraj plakala až do neskorého večera, chýbala jej mama. Marča iba sedela pri stole a sledovala, čo sa okolo nej deje.
       „Bola si za bačom?“ zastavila sa na chvíľu Ilonka a pozrela mame rovno do očí. Tá práve sedela pri peci a veľkým nožom zastrúhavala dlhé poleno na kolík.
       „Za ujom Jankem? Prečo?“
       „Sama si včera hovorila, že bačovia poznajú rôzne tajomstvá, vedia, čo bežní ľudia nie.“
       „Ale čo to má s tým spoločné?“
       „Včera bolo Lucie a Malina... Veď vieš, čo sa hovorí o bosorkách a kravách... Či ju dakto toto... pobosoroval...“
       „Videla si Malinu?“ pridala sa k rozhovoru Marča.
       „Videla, videla,“ Anna prikývla, tieto reči jej evidentne neboli po vôli, nechcela strašiť deti.
       „A čo robila?“
       „No, čo tak asi? Aby som povedala pravdu, zdravá isto nie je. Bača pozná bylinky, takže áno, bola som aj za bačom a on ju príde liečiť.“
       „A prečo bača? Prečo nie felčiar? Alebo je Malina naozaj pobosorovaná?“ nedala teraz pokoj zasa Ilonka.
       „Felčiar je drahý, s týmto pomôže aj bača,“ odbila ju Anna malým klamstvom a potom radšej vyšla na dvor. A ruke držala nôž, v druhej ešte celkom neostrúhaný kolík. Načo jej vlastne bude? Sama sa cítila ako mierne šibnutá. Ale dobre vedela, čo videla. Ten pohľad, ktorý sa jej naskytol, keď pred chvíľkou otvorila maštaľ. Len čo vrátami preniklo dovnútra viac svetla, Malina sa na ňu vyrútila, akoby to bol býk. Snažila sa ku nej prihovoriť, tak sladko a nežne ako keď ju dojila, len aby sa upokojila. Nepomohlo to, ba práve naopak. Malina sa rozbehla so sklonenou hlavou proti vrátam a udrela do nich z plnej sily. Ešte šťastie, že Anna už stačila otočiť závoru. A potom, keď škárou pozerala dovnútra, videla ako toto zviera chodí do kruhu. Zrýchľovalo a zrýchľovalo, až sa nakoniec vyvalilo nabok a ostalo tak.
       Anna potom utekala k sestre. Margita jej ukázala modrinu na stehne, ba i na rebrách, ktoré budú isto zlomené. Vravela jej, že Malina nebučala, ale priam ryčala ako trúba, z reťaze, čo ju spájala s válovom, sa odtrhla sama. Potom kľakla na predné nohy a hlavu tlačila o zem, akoby si chcela zlámať väzy, či prečo by to inak robila, nevedno. Margita nabádala Annu, nech už beží za starým Jankem, ten vraj bude vedieť čo ďalej. A bača Janke, keď mu o všetkom Anna vyrozprávala, nakázal jej, nech sa k stajni ani nepribližuje. Len nech ide domov, vezme drevo, z ktorého vystrúha ostrý kolík a on za ňou na obed príde, pomôže jej. Anna poslúchla. Teraz, stojac na priedomí, pokračovala v strúhaní kolíku.

       „Teda, ako som povedal. Ja vojdem dnu a ty hneď privrieš dvere a zavrieš na závoru. Nebudeš pozerať cez škáry dnu, čo sa deje, to ti pripomínam znova. Ale tu stoj a sleduj okolie!“ rozkladal živo rukami bača Janke. To už bolo poludnie, prišiel ako hovoril a hneď si šiel pozrieť Malinu. Len na chvíľku otvorili vráta, krava stála a fučala, zdala sa už o niečo miernejšia, no nie pretože by ju prešla zlosť. Vyzerala skôr unavená.
       Teraz bača stál, odetý v tmavom kabáte, čo nosil v zime hádam odjakživa a na hlave teplú čiapku z baranej kože. Skrehnutými rukami rozopol kabát a vytiahol spod neho akési plátenné vrecko.
       „Čo je v tom?“ spýtala sa Anna.
       „O to sa ty nestaraj. Radšej povedz, kolík máš?“
       „Mám,“ obzrela sa Anna vôkol seba, azda či ju niekto nepozoruje, a potom sa zohla. Spod snehu pri stene maštale vytiahla zahrabaný ani nie kolík, ale hotový kôl hrubý ako ruka.
       „Vieš, načo ti je?“
       Pokývala hlavou, že nie.
       „Vravela si, že tu bolo toľko stôp, až sa nedalo rozoznať, či okrem Margity a detí niekto tadiaľ chodil alebo nie. Lenže teraz to budeš vedieť naisto. Lebo keď ja začnem robiť v stajni, ak teda kravu ozaj dakto uriekol, bosorka tu príde. Ak príde skôr, ako odrobím urieknutie, bude sa chcieť dostať ku mne. Ale ty sa neboj! Len na ňu vytiahni ten kolík. Bosorka zabitá ostrým kolom nemá komu odovzdať svoju moc, nebude mať nasledovkyňu. V nebi ju neprijmú a v pekle tiež nebude vítaná! Keď uvidí, že máš kolík, dá ti pokoj. A ty budeš vedieť, kto ti nepraje.“
       „A keď mi nedá pokoj, čo potom? Mám to ostré drevo do nej vbodnúť a neskôr vysvetľovať žandárom, že som ju zabila, lebo bola bosorka? Veď muža mi vzali na vojnu, keď pôjdem do áreštu, kto sa mi postará o deti?“
       „Neboj sa, len tu stoj a rob, ako som hovoril,“ kládol bača dôraz na každé slovo, potom pootvoril dvere, vkĺzol cez medzeru do maštale a Anna rýchlo privrela na závoru.
       Zvnútra sa ozývali čudné zvuky. Margita mala pravdu. To ani neznelo ako bučanie, ale trúbka. Jankeho počuť nebolo. Len buchot, ktovie čo robil, alebo či ho už krava nenabrala na rohy. Čas sa zdal nekonečný, Annu svrbeli päty, aj by aspoň nakukla, ale varovania brala vážne. Až príliš sa započúvala do toho, čo sa tam deje, nevšimla si, že tu už nie je sama. Len na poslednú chvíľu zbadala, že rovno ku nej ide Haňa, suseda, vdova z vedľajšieho dvora.
       „Čo tu chceš?“ vytiahla na ňu Anna zastrúhaný kolík a Haňa zastala. V zvráskavenej tvári susedy sa oči zúžili, takže ani nebolo vidieť zreničky a nosom nasávala vzduch do plných pľúc, akoby sa chystala čosi vykríknuť.
       „Čo tu chceš?“ zopakovala Anna, Haňa akoby sa spamätala. Tvár jej zmäkla a spustila zaliečavo: „Čo ti je? Načo máš ten kolík? Však ja idem za tebou, vieš, potrebujem požičať sito na múku.“
       „Čo potrebuješ?“ už trochu jemnejšie položila otázku Anna, ale kolík držala stále pevne.
       V tej chvíli sa na maštali otvorili dvere, zastal v nich bača Janke. Anna naň pozrela, nevedela čo teraz, ale on len ticho kývol hlavou, že už je všetko v poriadku. Naozaj, z maštale už nešli žiadne čudné zvuky. Potom bača spustil takmer veselo, i keď bolo trochu cítiť, že tú bezstarostnosť len predstiera: „Tvoja Malina bude v poriadku. Hlavne jej teraz dajte veľa žrať, už večer ju budete môcť dojiť.“
       „Isto?“ hlesla Anna, sama cítila, že sa nič hlúpejšieho nemohla opýtať. Znelo to, akoby mu nedôverovala.
       „No, keď to sito nemáte, teda ak nemáte sito na požičanie, ja hádam pôjdem tam, kde sú lepší ľudia,“ otočila sa na päte Haňa a náhlila preč, až za ňou zaviala jej čierna sukňa.
       „Nemám. Pre bosorky nemám! Bosorka! Už tu nechoď! Bosorka!“ kričala za ňou z plného hrdla Haňa, naraz sa cítila silná. Jej hlas sa rozľahol po celej ulici a iste by ho počul aj celý Ďurkov, keby sa odrazu neozval rachot bubna. To práve hlásnik vyšiel po dedine, aby rozhlásil novoty. Došli nové správy, nové predvolania na front, lebo vlasť volá a potrebuje pomoc. Či ako už aj Anna chápala, cisár potrebuje pomoc, aby neprišiel o trón. Potrebuje vojakov, čo pre jeho slávu nechajú po sebe strieľať.
       Odpľula si na zem, čo ženy nikdy nerobia, nehľadiac na to, že Janke stojí vedľa nej a vidí ju. On jej však s pochopením položil ruku na rameno. „Ja pôjdem domov, ty choď kravu nakŕmiť a obriadiť,“ pokynul bradou k stajni. Potom vykročil tam, odkiaľ znel bubon. Anna ostala stáť pred maštaľou sama, zdalo sa jej, že nerozumie ničomu. Vojna, bosorky, čo ešte príde? Kam smeruje tento svet?





* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.





čitateľov: 5413